Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 222/2017
PDF · 304.14 KB
No categories available
III. ÚS 222/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Polákom,
advokátska kancelária, Moyzesova 38, Košice, vo veci namietaného porušenia základného
práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 Tp 21/2015
zo 16. februára 2016 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 Tpo 9/2016
z 25. februára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca
2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva
na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 7 Tp 21/2015 zo 16. februára 2016 a uznesením Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tpo 9/2016 z 25. februára 2016.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Krajského
riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru kriminálnej polície, 1. oddelenia
vyšetrovania (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: KRP-117/1-VYS-KE-2015 z 9. decembra
2015 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre zločin krádeže formou spolupáchateľstva
podľa § 20 k § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. a) a c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
3. Uznesením okresného súdu č. k. 7 Tp 21/2015-24 z 10. decembra 2015 v spojení
s uznesením krajského súdu č. k. 7 Tpo 66/2015-42 z 22. decembra 2015 bol sťažovateľ
podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vzatý do väzby.
4. Prostredníctvom obhajcu sťažovateľ 13. januára 2016 požiadal Okresnú
prokuratúru Košice I (ďalej len „okresná prokuratúra“) o prepustenie z väzby na slobodu.
V žiadosti namietal, že orgány činné v trestnom konaní „postupujú v uvedenej trestnej veci
nezákonne, obsahom spisu sú dôkazy, ktorých zákonnosť nie je overiteľná a namietal..., že
z dôvodu že vyšetrovací spis... neobsahuje rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. KS
KE-V-156-l/2015-2Ntt/18/2015-5 zo dňa 01. 10. 2015, ktorým Krajský súd udelil súhlas na
odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky... nie je možné zistiť obsah tohto
rozhodnutia a preskúmať zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní“. Namietal
tiež postup orgánov činných v trestnom konaní, že v jeho trestnej veci nekonajú
„s náležitou starostlivosťou a urýchlením, čím dochádza k porušeniu zásady prednostného
a urýchleného vybavovania väzobných vecí (podľa 8 2 ods. 6 Trestného poriadku)“.
5. O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu okresný súd rozhodol
uznesením sp. zn. 7 Tp 21/2015 zo 16. februára 2016 tak, že ju zamietol. Rovnako okresný
súd zamietol aj žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby sľubom, prípadne dohľadom
probačného a mediačného úradníka alebo peňažnou zárukou.
6. Sťažnosť sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu krajský súd uznesením
č. k. 7 Tpo 9/2016-177 z 25. februára 2016 zamietol.
7. Podľa názoru sťažovateľa tieto rozhodnutia všeobecných súdov o jeho osobnej
slobode sú „arbitrárne, neodôvodnené“ a absentuje v nich „akákoľvek zmienka o tom, ako
sa orgány rozhodujúce o... žiadosti... vysporiadali s... obhajobou“. Dôvody o potrebe
ponechania sťažovateľa vo väzbe uvedené v rozhodnutiach oboch konajúcich súdov sú
podľa sťažovateľa „abstraktné, založené na dôkazoch, ktorých zákonnosť vzhľadom
na neochotu a nezáujem orgánov činných v trestnom konaní nie je možné overiť“.
8. Sťažovateľ tvrdí, že „v prvom rade nie je možné posúdiť a zhodnotiť
preskúmateľnosť dôvodnosti vydania súhlasu na použitie informačno-technických
prostriedkov“, a pokračuje, že „absencia rozhodnutia o použití informačno-technických
prostriedkov“ je „neospravedlniteľná a sudca pre prípravné konanie na takýto dôkaz nemal
ani nemá prihliadať“. Poukázal na skutočnosť, že v čase začatia „odpočúvania a záznamu
telekomunikačnej činnosti“ nebolo dotknuté telefónne číslo evidované na jeho osobu. Prepis
odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky sťažovateľ spochybnil tým, že „nie je
zrejmé a objektívnou metódou zistené, komu patria hlasy na tomto zázname odpočúvania“.
9. Sťažovateľ uvádza, že napriek jeho viacnásobným námietkam sa dosiaľ v žiadnom
z väzobných rozhodnutí všeobecné súdy nevysporiadali s otázkou „zákonnosti postupu
podľa § 4 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím
informačno-technických prostriedkov a ako je zrejmé, ide v súčasnej fáze trestného konania
o jediný usvedčujúci dôkaz“. Podľa presvedčenia sťažovateľa „tento dôkaz nemá prakticky
žiadny relevantný charakter (jeho obsah má prakticky nulovú výpovednú hodnotu),
nemožno k nemu pristupovať v tom smere, že jeho hodnotenie nemá význam pre
rozhodovanie o trvaní väzby. Pokiaľ je totiž dôvodnosť trestného stíhania materiálnou
podmienkou väzby a súčasne táto podmienka musí byť splnená počas celého trvania väzby,
je nevyhnutné aby sa takouto okolnosťou zaoberal sudca pre prípravné konanie, resp.
sťažnostný súd pri každom posudzovaní pretrvávania väzobného dôvodu.“.
10. Sťažovateľ zastáva názor, že za tejto dôkaznej situácie napadnuté rozhodnutia
nemajú reálnu oporu v dôkazoch, ktoré boli dosiaľ v jeho trestnej veci zabezpečené. Obe
rozhodnutia sa podľa slov sťažovateľa nevysporiadavajú so zákonnosťou dôkazov
a z dôkazov vyvodzujú skutočnosť, ktorú tento dôkaz nie je spôsobilý preukázať.
11. Rovnako sťažovateľ namietal nedostatočne urýchlené konanie „orgánov činných
v trestnom konaní vo väzobnej veci“. Predovšetkým „Lehota 13 dní, počas ktorej nedošlo
k predloženiu žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu sudcovi pre prípravné konanie,
celkom zjavne nespĺňa zákonné kritérium bez meškania“, a pokračuje, že „Súhrnne teda
konanie o... žiadosti od jej podania (13. 01. 2016) až po doručenie rozhodnutia o sťažnosti
(23. 03. 2016) trvalo 70 dní (!!!), čo je v zmysle ustáleného názoru Ústavného súdu SR...
neprimerane dlhá doba na konanie o prepustenie z väzby“. S argumentáciou nedodržania
zásady prednostného a urýchleného vybavovania väzobných vecí sa súd druhého stupňa,
podľa slov sťažovateľa, „absolútne nevyrovnal, ba dokonca ani nezaoberal“.
12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2, ods. 5
Ústavy SR a základné právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v článku 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.
7 To 21/2015 [správne má byť sp. zn. 7 Tp 21/2015, pozn.] zo dňa 16. 02. 2016 porušené
bolo.
Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2, ods. 5
Ústavy SR a základné právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v článku 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 7 Tpo 9/2016-177 zo dňa 25. 02. 2016 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 Tpo 9/2016-177 zo dňa
25. 02. 2016 sa zrušuje a prikazuje sa Krajskému súdu v Košiciach, aby sťažovateľa
... prepustil neodkladne na slobodu.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 303,16 Eur,
ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Martina Poláka,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
15. Podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
16. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 71/05).
18. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom toho
návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ
špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska
požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09,
IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iným
subjektom uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu, považuje ústavný súd iba
za súčasť argumentácie.
19. Ústavný súd vzhľadom na uvedené považoval za predmet sťažnosti namietané
porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva
na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením okresného súdu
sp. zn. 7 Tp 21/2015 zo 16. februára 2016 a uznesením krajského súdu č. k.
7 Tpo 9/2016-177 z 25. februára 2016, ku ktorému malo dôjsť tým, že odôvodnenie
rozhodnutia, ktorým nebolo žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu
vyhovené, bolo postavené na dôkaze získanom z dôkazného prostriedku, ktorého zákonnosť
nebolo možné preskúmať, ako aj tým, že o osobnej slobode sťažovateľa nebolo rozhodnuté
urýchlene.
20. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
21. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
22. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného
v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody zaručeného
v čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 7 Tp 21/2015 zo 16. februára
2016
23. V tejto časti sťažnosti sťažovateľ namietal, že okresný súd sa v uznesení, ktorým
nevyhovel jeho sťažnosti o prepustenie z väzby na slobodu, oprel o dôkaz získaný
z dôkazného prostriedku, zákonnosť ktorého nebolo možné preskúmať, a to vzhľadom na
absenciu príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vo vyšetrovacom
spise.
24. Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto časti sťažnosti vychádzal z ústavného
princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho
25. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa
ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú
osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva alebo slobody, resp.
ľudského práva alebo základnej slobody vyplývajúcej z kvalifikovanej medzinárodnej
zmluvy, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť
ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia
predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04). Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 135/05). Princíp subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie
zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých postupy a rozhodnutia
sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04).
26. Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená
právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených
námietkach porušenia ním označených práv uznesením okresného súdu zo 16. februára
2016, pretože sa ochrany svojich práv mohol domáhať a aj sa domáhal podaním sťažnosti
proti prvostupňovému rozhodnutiu. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá
smeruje proti uzneseniu okresného súdu zo 16. februára 2016, odmietol z dôvodu
nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného
v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody zaručeného
v čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 7 Tpo 9/2016-177 z 25. februára
2016
27. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
28. V prípadoch namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu
ústavný súd uvádza, že musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám
hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie
pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie
však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo
porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo
slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).
Do obsahu právomoci ústavného súdu teda v zásade nepatrí preskúmať postup (hodnotenie)
všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie
do väzby. Tento postup môže preskúmať len opravný súd v riadnom inštančnom postupe,
ktorý je uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní
obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov (IV. ÚS 83/03).
29. Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná
právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej
slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené
obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe
rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú
obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené
v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený
zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02).
30. Z uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k preskúmaniu aktuálnej sťažnosti
sťažovateľa.
31. Podstata námietok sťažovateľa v tejto časti sťažnosti spočíva v jeho presvedčení,
že je trestne stíhaný na základe dôkazu, ktorý vyplýva z dôkazného prostriedku (informácií
získaných použitím informačno-technických prostriedkov), zákonnosť (predovšetkým
dôvodnosť) obstarania ktorého nie je možné verifikovať vzhľadom na absenciu príkazu
krajského súdu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky č. k. KS KE-V-156-
1/2015-2Ntt/18/2015-5 z 1. októbra 2015 vo vyšetrovacom spise, preto sudca okresného
súdu pre prípravné konanie nemohol na takýto dôkaz pri rozhodovaní o osobnej slobode
sťažovateľa prihliadnuť, a teda ani rozhodnúť o ďalšom trvaní jeho väzby. Zároveň
sťažovateľ tvrdí, že išlo o jediný usvedčujúci dôkaz.
32. Ústavný súd sa nemohol stotožniť so záverom, ku ktorému smeruje
sťažovateľova argumentácia, a to že by v spise (predloženom obom o väzbe konajúcim
súdom) chýbajúci príkaz, ktorého „zákonnosť“ nebolo z toho dôvodu možné preskúmať, by
bolo spôsobilým zasiahnuť do základných práv sťažovateľa na osobnú slobodu v rámci
označených konaní o jeho väzbe.
33. Zo sťažovateľom použitej formulácie, že „nie je možné posúdiť a zhodnotiť
preskúmateľnosť dôvodnosti vydania súhlasu na použitie informačno-technických
prostriedkov podľa § 4 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným
použitím informačno-technických prostriedkov“, možno jednoznačne vyvodiť, že jeho
námietka smeruje proti nemožnosti preskúmania zákonnosti vydania príkazu na
odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, keďže sa v spise nenachádzalo.
V tomto ponímaní je potom rozhodujúcou odpoveď na otázku, či všeobecné súdy
rozhodujúce o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu vôbec disponovali právomocou
preskúmať rozhodnutie (príkaz v trestnom konaní má povahu rozhodnutia svojho druhu)
krajského súdu, ktorým bol príkaz č. k. KS KE-V-156-1/2015-2Ntt/18/2015-5 z 1. októbra
2015, z hľadiska jeho zákonnosti.
34. Podľa názoru ústavného súdu žiadne z ustanovení procesnoprávneho predpisu,
ktorým sa trestné konanie riadilo (Trestný poriadok), takýto postup neumožňovalo. Tým
v danom prípade podstatne stráca na význame ne/prítomnosť takéhoto príkazu v spise pri
rozhodovaní o osobnej slobode, pokiaľ nevznikla žiadna pochybnosť o samotnej jeho
existencii.
35. Inými slovami, pokiaľ by sa teda sťažovateľ aj chcel domáhať preskúmania
príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky v rámci konania, v ktorom
sa rozhodovalo o jeho väzbe, je prinajmenšom otázne, ako by vôbec mohol (v zmysle
ustanovení Trestného poriadku) a v akom rozsahu okresný súd a napokon aj krajský súd
rozhodujúci o väzbe sťažovateľa preskúmavať takýto príkaz z hľadiska zákonnosti jeho
vydania s prípadným následným konštatovaním jeho neakceptovateľnosti pre účely
trestného stíhania, keďže tieto súdy bez akýchkoľvek pochýb nie sú v postavení inštančne
vyšších, resp. kasačných súdov vo vzťahu ku krajskému súdu, ktorý príkaz vydal.
Z hľadiska postavenia v uvedenej trestnej veci konajúcich súdov vzhľadom nedostatok
procesnoprávneho priestoru na preskúmavanie príkazu v takomto type konania je potrebné
prikloniť sa k názoru o správnosti potreby rešpektovania vydaného príkazu súdmi
rozhodujúcimi o osobnej slobode sťažovateľa ako rozhodnutia, ktoré nebolo nijakým
relevantným spôsobom napadnuté na to určeným právnym prostriedkom. Uvedené,
samozrejme, platí za predpokladu, že o samotnej existencii príkazu krajského súdu
(vydaného krajským súdom pod č. k. KS KE-V-156-1/2015-2Ntt/18/2015-5 z 1. októbra
2015) nebola žiadna pochybnosť. Sám sťažovateľ ju však v sťažnosti pred ústavným súdom
nespochybnil.
36. Z okolností daného konkrétneho prípadu teda vyplýva, že skutočnosť absencie
nepochybne existujúceho príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky
v spise predloženom o väzbe rozhodujúcim všeobecným súdom nemohla mať
z materiálneho hľadiska žiaden reálny dopad na akceptovateľnosť rozhodnutia o osobnej
slobode sťažovateľa z hľadiska ochrany jeho základných práv. Ústavný súd len pre úplnosť
poznamenáva, že týmto konštatovaním neschvaľuje (neodobruje) ani nezľahčuje nedostatok
spočívajúci v neprítomnosti takého významného dokumentu, ako je príkaz na odpočúvanie
a záznam telekomunikačnej prevádzky vo vyšetrovacom spise, iba rezultuje, že v prípade
sťažovateľa v rámci konania o jeho osobnej slobode táto skutočnosť neznamenala zásah do
jeho základného práva.
37. Pokiaľ ide o záznam telekomunikačnej prevádzky, sťažovateľ k nemu uvádza, že
„nie je zrejmé a objektívnou metódou zistené, komu patria hlasy na tomto zázname
odpočúvania“. Ústavný súd k tomu poznamenáva, že vo vzťahu k ne/odôvodnenosti
uznesenia o vznesení obvinenia už vo svojej judikatúre uviedol, že Trestný poriadok (ako
zákon, na ktorý poukazuje ústava vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia
dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi
dôkazmi proti obvinenému. Pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať
podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty
príslušného trestného činu. V tejto súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po
vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom
konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď
potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním. Samotné dôvody väzby podľa § 71 ods. 1
Trestného poriadku rátajú s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania
(m. m. IV. ÚS 383/04, IV. ÚS 217/2013, III. ÚS 626/2014). Uvedená námietka sťažovateľa
v tomto štádiu konania pre potreby rozhodnutia o väzbe preto nie je namieste, keďže v danej
chvíli postačovalo dôvodné podozrenie, že stíhaného skutku sa sťažovateľ dopustil.
38. Ak by teda okresný súd, ale aj krajský súd rozhodnutia o osobnej slobode
sťažovateľa založili na dôkaze, ktorý síce s absolútnou istotou nepotvrdzuje spáchanie
stíhaného skutku sťažovateľom, ale napriek tomu tento dôkaz vyvoláva dôvodné
podozrenie, že to tak bolo, t. j. že sa skutku dopustil, nemožno ich rozhodnutiam o väzbe nič
vytknúť.
39. Navyše, je potrebné uviesť, a tým vyvrátiť aj sťažovateľovo tvrdenie o tom, že
záznam z telekomunikačnej prevádzky bol jediným usvedčujúcim dôkazom, že
zo samotného uznesenia o vznesení obvinenia vyplýva, že pri domových prehliadkach
8. decembra 2015 boli u sťažovateľa zaistené mobilné telefóny, analýzou ktorých bolo
zistené, že v nich bola použitá SIM, ktorá bola využitá aj na mieste trestného činu, preto
vyšetrovateľ konštatoval „jednoznačné prepojenie páchateľa“ so stíhaným skutkom.
40. Iné skutočnosti vo vzťahu k dôvodom väzby sťažovateľ nespochybňuje, teda
neatakuje odôvodnenie rozhodnutí o jeho osobnej slobode, čo sa týka zdôvodnenia väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, resp. nevyhovenia požadovanej náhrady za
väzbu.
41. Napokon ústavný súd neakceptoval ani tvrdenie sťažovateľa, že s argumentáciou
nedodržania zásady prednostného a urýchleného vybavovania väzobných vecí sa súd
druhého stupňa „absolútne nevyrovnal, ba dokonca ani nezaoberal“, pretože krajský súd
v odôvodnení uznesenia č. k. 7 Tpo 9/2016-177 z 25. februára 2016 vo vzťahu k uvedenej
námietke uviedol, že „Pokiaľ obvinený namieta prieťahy v prebiehajúcom trestnom stíhaní,
druhostupňový súd nezistil ich existenciu v takom rozsahu a závažnosti, ktoré by
odôvodňovali nezákonnosť vykonávanej väzby.“. Konštatácia druhostupňového súdu je
podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľná, keďže z nej vyplýva, že sa touto
otázkou krajský súd zaoberal a svoje zistenia jednoznačne vyhodnotil. V tomto smere
napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za arbitrárne alebo neodôvodnené.
42. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v tejto
časti (namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť, pokiaľ ide o zákonnosť väzby
zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 7 Tpo 9/2016-177
z 25. februára 2016) je zjavne neopodstatnenou, preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol.
K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného
v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4
dohovoru v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o osobnej slobode
napadnutými uzneseniami okresného súdu sp. zn. 7 Tp 21/2015 zo 16. februára 2015
a krajského súdu č. k. 7 Tpo 9/2016-177 z 25. februára 2016
43. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ (zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom) namietal porušenie práva na urýchlené rozhodnutie
o väzbe označenými rozhodnutiami konajúcich súdov.
44. Formulácia sťažovateľom navrhovaného rozhodnutia (pozri petit sťažnosti),
ktorým je ústavný súd viazaný, bráni ústavnému súdu sťažovateľovi vyhovieť. Všeobecné
súdy sa porušenia práva na urýchlené rozhodnutie o väzbe sťažovateľa mohli dopustiť iba
postupom, nie rozhodnutiami. Postup okresného súdu ani krajského súdu však sťažovateľ
v petite sťažnosti nenamieta. Uvedené robí sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnenou.
45. Napriek uvedenému ústavný súd v snahe vyhnúť sa prílišnému formalizmu
preskúmal postup okresného súdu, ako aj krajského súdu z hľadiska ochrany základného
práva sťažovateľa na osobnú slobodu, resp. práva na slobodu a bezpečnosť.
46. V čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú
slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo
urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná
(pozri obdobne nález sp. zn. III. ÚS 7/00).
47. Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je držanie osoby
vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré
zodpovedá zákonu, to znamená Trestnému poriadku. Požiadavku neodkladnosti
rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne § 79 ods. 3 Trestného
poriadku, v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.
48. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva väzba má mať striktne
obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.
V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref
délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade
hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude
zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21,
Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55).
49. Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo
iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto
osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté
o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné
(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,
rozsudok z 21. 12. 2000, bod 33 – bod 36, m. m. I. ÚS 18/03).
50. Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti
a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, judikoval, že aj keď
sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa
všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú
týmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný súd
konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale
na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca
na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr.
III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07, III. ÚS 147/2011).
51. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie
z väzby na slobodu bola okresnému súdu v relevantnej podobe predložená 5. februára 2016.
52. Zákonný sudca pre prípravné konanie už 4. februára 2016 (na základe okresnou
prokuratúrou faxom predloženej žiadosti sťažovateľa) nariadil termín výsluchu na
10. február 2016, ktorý sa však neuskutočnil z dôvodu jeho (zákonného sudcu)
práceneschopnosti. Predseda súdu opatrením k rozvrhu práce na rok 2016 (ďalej len „rozvrh
práce“) v súlade s čl. 5 ods. 3 určil, že od 10. februára 2016 do 12. februára 2016 ustanovuje
pracovnú pohotovosť pre sudcu z dôvodu práceneschopnosti
. Sudca 11. februára 2016 oznámil podľa § 32
ods. 1 Trestného poriadku krajskému súdu svoju zaujatosť. Krajský súd uznesením sp. zn.
7 Nto 4/2016 z 12. februára 2016 rozhodol, že sudca je vylúčený
z vykonávania úkonov trestného konania. Na základe tohto rozhodnutia v zmysle
ustanovenia čl. 5 ods. 3 rozvrhu práce bola vec 12. februára 2016 pridelená
službukonajúcemu sudcovi ‒sudcovi pre prípravné konanie ,
ktorý ihneď ešte v ten deň stanovil termín výsluchu na 16. február 2016.
53. O žiadosti sťažovateľa okresný súd rozhodol 16. februára 2016. V ten istý deň
proti prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú prostredníctvom
obhajcu doplnil 22. februára 2016. Krajskému súdu bol spisový materiál predložený už
17. februára 2016. Druhostupňový súd o opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodol
25. februára 2016 a spis vrátil okresnému súdu 17. marca 2016, ktorý druhostupňové
rozhodnutie doručoval sťažovateľovi a jeho obhajcovi. Podľa tvrdenia sťažovateľa mu bolo
doručené 23. marca 2016.
54. Z uvedeného chronologického prehľadu vyplýva, že vec bola v dispozícii
okresného súdu od 5. februára 2016, ktorý napriek komplikáciám spočívajúcim
v práceneschopnosti zákonného sudcu a potreby rozhodnutia o oznámenej zaujatosti
ďalšieho sudcu rozhodol po 11 dňoch. Od vrátenia spisu okresnému súdu krajským súdom
17. marca 2016 po doručenie druhostupňového rozhodnutia sťažovateľovi 23. marca 2016
uplynulo ďalších šesť dní. Celková doba, po ktorú mohol okresný súd ovplyvniť rýchlosť
konania o osobnej slobode, tak predstavuje osemnásť dní.
55. Krajský súd po tom, ako mu bola sťažnosť sťažovateľa 17. februára 2016
predložená, rozhodol o nej 25. februára 2016, t. j. po ôsmich dňoch a po ďalších 21 dňoch
bol spisový materiál vrátený okresnému súdu. Krajský súd teda vecou disponoval celkovo
29 dní.
56. Ako z uvedeného vyplýva, rozhodovanie o osobnej slobode ani na jednom stupni
nepresiahlo dobu trvania jedného mesiaca.
57. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd mohol iba konštatovať, že
postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tp 21/2015, ako aj krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 9/2016 bol v súlade s požiadavkami kladenými čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru na rozhodnutie o osobnej slobode sťažovateľa, čo
sa týka neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania a rozhodnutia o žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
58. Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu napádal dĺžku
predkladania žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu okresnou prokuratúrou okresnému
súdu, ústavný súd sa touto zaoberať nemohol, keďže mu v tom bránila jeho viazanosť
návrhom na rozhodnutie (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde) v spojení so skutočnosťou,
že sťažovateľ nežiadal vysloviť porušenie jeho základných práv postupom okresnej
prokuratúry (pozri petit sťažnosti).
59. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
60. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,
rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti vo vzťahu k vysloveniu
porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2017