Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 222/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Polákom,

advokátska kancelária, Moyzesova 38, Košice, vo veci namietaného porušenia základného

práva na osobnú slobodu zaručeného v a 5 a práva

na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.

zo 16. februára 2016 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 25. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca

2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva

na osobnú slobodu zaručeného v a 5 (ďalej len

„ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. zo 16. februára 2016 a uznesením Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. februára 2016.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Krajského

riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru kriminálnej polície, 1. oddelenia

vyšetrovania (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: KRP-117/1-VYS-KE-2015 z 9. decembra

2015 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre zločin krádeže formou spolupáchateľstva

podľa k a a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

3. Uznesením okresného súdu č. k. -24 z 10. decembra 2015 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -42 z 22. decembra 2015 bol sťažovateľ

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) vzatý do väzby.

4. Prostredníctvom obhajcu sťažovateľ 13. januára 2016 požiadal Okresnú

prokuratúru Košice I (ďalej len „okresná prokuratúra“) o prepustenie z väzby na slobodu.

V žiadosti namietal, že orgány činné v trestnom konaní „postupujú v uvedenej trestnej veci

nezákonne, obsahom spisu sú dôkazy, ktorých zákonnosť nie je overiteľná a namietal..., že

z dôvodu že vyšetrovací spis... neobsahuje rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. KS

KE-V-156-l/2015-2Ntt/18/2015-5 zo dňa 01. 10. 2015, ktorým Krajský súd udelil súhlas na

odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky... nie je možné zistiť obsah tohto

rozhodnutia a preskúmať zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní“. Namietal

tiež postup orgánov činných v trestnom konaní, že v jeho trestnej veci nekonajú

„s náležitou starostlivosťou a urýchlením, čím dochádza k porušeniu zásady prednostného

a urýchleného vybavovania väzobných vecí (podľa 8 2 ods. 6 )“.

5. O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu okresný súd rozhodol

uznesením sp. zn. zo 16. februára 2016 tak, že ju zamietol. Rovnako okresný

súd zamietol aj žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby sľubom, prípadne dohľadom

probačného a mediačného úradníka alebo peňažnou zárukou.

6. Sťažnosť sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu krajský súd uznesením

č. k. -177 z 25. februára 2016 zamietol.

7. Podľa názoru sťažovateľa tieto rozhodnutia všeobecných súdov o jeho osobnej

slobode sú „arbitrárne, neodôvodnené“ a absentuje v nich „akákoľvek zmienka o tom, ako

sa orgány rozhodujúce o... žiadosti... vysporiadali s... obhajobou“. Dôvody o potrebe

ponechania sťažovateľa vo väzbe uvedené v rozhodnutiach oboch konajúcich súdov sú

podľa sťažovateľa „abstraktné, založené na dôkazoch, ktorých zákonnosť vzhľadom

na neochotu a nezáujem orgánov činných v trestnom konaní nie je možné overiť“.

8. Sťažovateľ tvrdí, že „v prvom rade nie je možné posúdiť a zhodnotiť

preskúmateľnosť dôvodnosti vydania súhlasu na použitie informačno-technických

prostriedkov“, a pokračuje, že „absencia rozhodnutia o použití informačno-technických

prostriedkov“ je „neospravedlniteľná a sudca pre prípravné konanie na takýto dôkaz nemal

ani nemá prihliadať“. Poukázal na skutočnosť, že v čase začatia „odpočúvania a záznamu

telekomunikačnej činnosti“ nebolo dotknuté telefónne číslo evidované na jeho osobu. Prepis

odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky sťažovateľ spochybnil tým, že „nie je

zrejmé a objektívnou metódou zistené, komu patria hlasy na tomto zázname odpočúvania“.

9. Sťažovateľ uvádza, že napriek jeho viacnásobným námietkam sa dosiaľ v žiadnom

z väzobných rozhodnutí všeobecné súdy nevysporiadali s otázkou „zákonnosti postupu

podľa o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím

informačno-technických prostriedkov a ako je zrejmé, ide v súčasnej fáze trestného konania

o jediný usvedčujúci dôkaz“. Podľa presvedčenia sťažovateľa „tento dôkaz nemá prakticky

žiadny relevantný charakter (jeho obsah má prakticky nulovú výpovednú hodnotu),

nemožno k nemu pristupovať v tom smere, že jeho hodnotenie nemá význam pre

rozhodovanie o trvaní väzby. Pokiaľ je totiž dôvodnosť trestného stíhania materiálnou

podmienkou väzby a súčasne táto podmienka musí byť splnená počas celého trvania väzby,

je nevyhnutné aby sa takouto okolnosťou zaoberal sudca pre prípravné konanie, resp.

sťažnostný súd pri každom posudzovaní pretrvávania väzobného dôvodu.“.

10. Sťažovateľ zastáva názor, že za tejto dôkaznej situácie napadnuté rozhodnutia

nemajú reálnu oporu v dôkazoch, ktoré boli dosiaľ v jeho trestnej veci zabezpečené. Obe

rozhodnutia sa podľa slov sťažovateľa nevysporiadavajú so zákonnosťou dôkazov

a z dôkazov vyvodzujú skutočnosť, ktorú tento dôkaz nie je spôsobilý preukázať.

11. Rovnako sťažovateľ namietal nedostatočne urýchlené konanie „orgánov činných

v trestnom konaní vo väzobnej veci“. Predovšetkým „Lehota 13 dní, počas ktorej nedošlo

k predloženiu žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu sudcovi pre prípravné konanie,

celkom zjavne nespĺňa zákonné kritérium bez meškania“, a pokračuje, že „Súhrnne teda

konanie o... žiadosti od jej podania (13. 01. 2016) až po doručenie rozhodnutia o sťažnosti

(23. 03. 2016) trvalo 70 dní (!!!), čo je v zmysle ustáleného názoru Ústavného súdu SR...

neprimerane dlhá doba na konanie o prepustenie z väzby“. S argumentáciou nedodržania

zásady prednostného a urýchleného vybavovania väzobných vecí sa súd druhého stupňa,

podľa slov sťažovateľa, „absolútne nevyrovnal, ba dokonca ani nezaoberal“.

12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2, ods. 5

SR a základné právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v článku 5 ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.

[správne má byť sp. zn. , pozn.] zo dňa 16. 02. 2016 porušené

bolo.

Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2, ods. 5

SR a základné právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v článku 5 ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.

zn. -177 zo dňa 25. 02. 2016 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -177 zo dňa

25. 02. 2016 sa zrušuje a prikazuje sa Krajskému súdu v Košiciach, aby sťažovateľa

... prepustil neodkladne na slobodu.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 303,16 Eur,

ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Martina Poláka,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

15. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

16. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

18. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom toho

návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ

špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska

požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. ,

, , ). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iným

subjektom uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu, považuje ústavný súd iba

za súčasť argumentácie.

19. Ústavný súd vzhľadom na uvedené považoval za predmet sťažnosti namietané

porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v a 5 a práva

na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením okresného súdu

sp. zn. zo 16. februára 2016 a uznesením krajského súdu č. k.

-177 z 25. februára 2016, ku ktorému malo dôjsť tým, že odôvodnenie

rozhodnutia, ktorým nebolo žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

vyhovené, bolo postavené na dôkaze získanom z dôkazného prostriedku, ktorého zákonnosť

nebolo možné preskúmať, ako aj tým, že o osobnej slobode sťažovateľa nebolo rozhodnuté

urýchlene.

20. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

21. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

22. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a 5 a práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody zaručeného

v dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. zo 16. februára

2016

23. V tejto časti sťažnosti sťažovateľ namietal, že okresný súd sa v uznesení, ktorým

nevyhovel jeho sťažnosti o prepustenie z väzby na slobodu, oprel o dôkaz získaný

z dôkazného prostriedku, zákonnosť ktorého nebolo možné preskúmať, a to vzhľadom na

absenciu príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vo vyšetrovacom

spise.

24. Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto časti sťažnosti vychádzal z ústavného

princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho

z .

25. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa

ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú

osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva alebo slobody, resp.

ľudského práva alebo základnej slobody vyplývajúcej z kvalifikovanej medzinárodnej

zmluvy, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť

ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia

predchádza právomoci ústavného súdu (). Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

). Princíp subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie

zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých postupy a rozhodnutia

sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. ).

26. Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených

námietkach porušenia ním označených práv uznesením okresného súdu zo 16. februára

2016, pretože sa ochrany svojich práv mohol domáhať a aj sa domáhal podaním sťažnosti

proti prvostupňovému rozhodnutiu. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá

smeruje proti uzneseniu okresného súdu zo 16. februára 2016, odmietol z dôvodu

nedostatku svojej právomoci podľa .

K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a 5 a práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody zaručeného

v čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -177 z 25. februára

2016

27. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

28. V prípadoch namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu

ústavný súd uvádza, že musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám

hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie

pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( )

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie

však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo

porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo

slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v ().

Do obsahu právomoci ústavného súdu teda v zásade nepatrí preskúmať postup (hodnotenie)

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie

do väzby. Tento postup môže preskúmať len opravný súd v riadnom inštančnom postupe,

ktorý je uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní

obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov ().

29. Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná

právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej

slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené

obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe

rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú

obavu vyjadrenú v až c) alebo okolnosti uvedené

v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený

zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby ().

30. Z uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k preskúmaniu aktuálnej sťažnosti

sťažovateľa.

31. Podstata námietok sťažovateľa v tejto časti sťažnosti spočíva v jeho presvedčení,

že je trestne stíhaný na základe dôkazu, ktorý vyplýva z dôkazného prostriedku (informácií

získaných použitím informačno-technických prostriedkov), zákonnosť (predovšetkým

dôvodnosť) obstarania ktorého nie je možné verifikovať vzhľadom na absenciu príkazu

krajského súdu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky č. k. KS KE-V-156-

1/2015-2Ntt/18/2015-5 z 1. októbra 2015 vo vyšetrovacom spise, preto sudca okresného

súdu pre prípravné konanie nemohol na takýto dôkaz pri rozhodovaní o osobnej slobode

sťažovateľa prihliadnuť, a teda ani rozhodnúť o ďalšom trvaní jeho väzby. Zároveň

sťažovateľ tvrdí, že išlo o jediný usvedčujúci dôkaz.

32. Ústavný súd sa nemohol stotožniť so záverom, ku ktorému smeruje

sťažovateľova argumentácia, a to že by v spise (predloženom obom o väzbe konajúcim

súdom) chýbajúci príkaz, ktorého „zákonnosť“ nebolo z toho dôvodu možné preskúmať, by

bolo spôsobilým zasiahnuť do základných práv sťažovateľa na osobnú slobodu v rámci

označených konaní o jeho väzbe.

33. Zo sťažovateľom použitej formulácie, že „nie je možné posúdiť a zhodnotiť

preskúmateľnosť dôvodnosti vydania súhlasu na použitie informačno-technických

prostriedkov podľa o ochrane súkromia pred neoprávneným

použitím informačno-technických prostriedkov“, možno jednoznačne vyvodiť, že jeho

námietka smeruje proti nemožnosti preskúmania zákonnosti vydania príkazu na

odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, keďže sa v spise nenachádzalo.

V tomto ponímaní je potom rozhodujúcou odpoveď na otázku, či všeobecné súdy

rozhodujúce o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu vôbec disponovali právomocou

preskúmať rozhodnutie (príkaz v trestnom konaní má povahu rozhodnutia svojho druhu)

krajského súdu, ktorým bol príkaz č. k. KS KE-V-156-1/2015-2Ntt/18/2015-5 z 1. októbra

2015, z hľadiska jeho zákonnosti.

34. Podľa názoru ústavného súdu žiadne z ustanovení procesnoprávneho predpisu,

ktorým sa trestné konanie riadilo (), takýto postup neumožňovalo. Tým

v danom prípade podstatne stráca na význame ne/prítomnosť takéhoto príkazu v spise pri

rozhodovaní o osobnej slobode, pokiaľ nevznikla žiadna pochybnosť o samotnej jeho

existencii.

35. Inými slovami, pokiaľ by sa teda sťažovateľ aj chcel domáhať preskúmania

príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky v rámci konania, v ktorom

sa rozhodovalo o jeho väzbe, je prinajmenšom otázne, ako by vôbec mohol (v zmysle

ustanovení ) a v akom rozsahu okresný súd a napokon aj krajský súd

rozhodujúci o väzbe sťažovateľa preskúmavať takýto príkaz z hľadiska zákonnosti jeho

vydania s prípadným následným konštatovaním jeho neakceptovateľnosti pre účely

trestného stíhania, keďže tieto súdy bez akýchkoľvek pochýb nie sú v postavení inštančne

vyšších, resp. kasačných súdov vo vzťahu ku krajskému súdu, ktorý príkaz vydal.

Z hľadiska postavenia v uvedenej trestnej veci konajúcich súdov vzhľadom nedostatok

procesnoprávneho priestoru na preskúmavanie príkazu v takomto type konania je potrebné

prikloniť sa k názoru o správnosti potreby rešpektovania vydaného príkazu súdmi

rozhodujúcimi o osobnej slobode sťažovateľa ako rozhodnutia, ktoré nebolo nijakým

relevantným spôsobom napadnuté na to určeným právnym prostriedkom. Uvedené,

samozrejme, platí za predpokladu, že o samotnej existencii príkazu krajského súdu

(vydaného krajským súdom pod č. k. KS KE-V-156-1/2015-2Ntt/18/2015-5 z 1. októbra

2015) nebola žiadna pochybnosť. Sám sťažovateľ ju však v sťažnosti pred ústavným súdom

nespochybnil.

36. Z okolností daného konkrétneho prípadu teda vyplýva, že skutočnosť absencie

nepochybne existujúceho príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky

v spise predloženom o väzbe rozhodujúcim všeobecným súdom nemohla mať

z materiálneho hľadiska žiaden reálny dopad na akceptovateľnosť rozhodnutia o osobnej

slobode sťažovateľa z hľadiska ochrany jeho základných práv. Ústavný súd len pre úplnosť

poznamenáva, že týmto konštatovaním neschvaľuje (neodobruje) ani nezľahčuje nedostatok

spočívajúci v neprítomnosti takého významného dokumentu, ako je príkaz na odpočúvanie

a záznam telekomunikačnej prevádzky vo vyšetrovacom spise, iba rezultuje, že v prípade

sťažovateľa v rámci konania o jeho osobnej slobode táto skutočnosť neznamenala zásah do

jeho základného práva.

37. Pokiaľ ide o záznam telekomunikačnej prevádzky, sťažovateľ k nemu uvádza, že

„nie je zrejmé a objektívnou metódou zistené, komu patria hlasy na tomto zázname

odpočúvania“. Ústavný súd k tomu poznamenáva, že vo vzťahu k ne/odôvodnenosti

uznesenia o vznesení obvinenia už vo svojej judikatúre uviedol, že (ako

zákon, na ktorý poukazuje vo svojom ) nevyžaduje, aby existencia

dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi

dôkazmi proti obvinenému. Pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať

podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty

príslušného trestného činu. V tejto súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po

vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom

konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď

potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním. Samotné dôvody väzby podľa § 71 ods. 1

rátajú s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania

(m. m. , , ). Uvedená námietka sťažovateľa

v tomto štádiu konania pre potreby rozhodnutia o väzbe preto nie je namieste, keďže v danej

chvíli postačovalo dôvodné podozrenie, že stíhaného skutku sa sťažovateľ dopustil.

38. Ak by teda okresný súd, ale aj krajský súd rozhodnutia o osobnej slobode

sťažovateľa založili na dôkaze, ktorý síce s absolútnou istotou nepotvrdzuje spáchanie

stíhaného skutku sťažovateľom, ale napriek tomu tento dôkaz vyvoláva dôvodné

podozrenie, že to tak bolo, t. j. že sa skutku dopustil, nemožno ich rozhodnutiam o väzbe nič

vytknúť.

39. Navyše, je potrebné uviesť, a tým vyvrátiť aj sťažovateľovo tvrdenie o tom, že

záznam z telekomunikačnej prevádzky bol jediným usvedčujúcim dôkazom, že

zo samotného uznesenia o vznesení obvinenia vyplýva, že pri domových prehliadkach

8. decembra 2015 boli u sťažovateľa zaistené mobilné telefóny, analýzou ktorých bolo

zistené, že v nich bola použitá SIM, ktorá bola využitá aj na mieste trestného činu, preto

vyšetrovateľ konštatoval „jednoznačné prepojenie páchateľa“ so stíhaným skutkom.

40. Iné skutočnosti vo vzťahu k dôvodom väzby sťažovateľ nespochybňuje, teda

neatakuje odôvodnenie rozhodnutí o jeho osobnej slobode, čo sa týka zdôvodnenia väzby

podľa , resp. nevyhovenia požadovanej náhrady za

väzbu.

41. Napokon ústavný súd neakceptoval ani tvrdenie sťažovateľa, že s argumentáciou

nedodržania zásady prednostného a urýchleného vybavovania väzobných vecí sa súd

druhého stupňa „absolútne nevyrovnal, ba dokonca ani nezaoberal“, pretože krajský súd

v odôvodnení uznesenia č. k. -177 z 25. februára 2016 vo vzťahu k uvedenej

námietke uviedol, že „Pokiaľ obvinený namieta prieťahy v prebiehajúcom trestnom stíhaní,

druhostupňový súd nezistil ich existenciu v takom rozsahu a závažnosti, ktoré by

odôvodňovali nezákonnosť vykonávanej väzby.“. Konštatácia druhostupňového súdu je

podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľná, keďže z nej vyplýva, že sa touto

otázkou krajský súd zaoberal a svoje zistenia jednoznačne vyhodnotil. V tomto smere

napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za arbitrárne alebo neodôvodnené.

42. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v tejto

časti (namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17

ods. 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť, pokiaľ ide o zákonnosť väzby

zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -177

z 25. februára 2016) je zjavne neopodstatnenou, preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2

odmietol.

K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v

dohovoru v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o osobnej slobode

napadnutými uzneseniami okresného súdu sp. zn. zo 16. februára 2015

a krajského súdu č. k. -177 z 25. februára 2016

43. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ (zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom) namietal porušenie práva na urýchlené rozhodnutie

o väzbe označenými rozhodnutiami konajúcich súdov.

44. Formulácia sťažovateľom navrhovaného rozhodnutia (pozri petit sťažnosti),

ktorým je ústavný súd viazaný, bráni ústavnému súdu sťažovateľovi vyhovieť. Všeobecné

súdy sa porušenia práva na urýchlené rozhodnutie o väzbe sťažovateľa mohli dopustiť iba

postupom, nie rozhodnutiami. Postup okresného súdu ani krajského súdu však sťažovateľ

v petite sťažnosti nenamieta. Uvedené robí sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnenou.

45. Napriek uvedenému ústavný súd v snahe vyhnúť sa prílišnému formalizmu

preskúmal postup okresného súdu, ako aj krajského súdu z hľadiska ochrany základného

práva sťažovateľa na osobnú slobodu, resp. práva na slobodu a bezpečnosť.

46. V a 5 a dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú

slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo

urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná

(pozri obdobne nález sp. zn. ).

47. Ústavne akceptovateľné v zmysle a 5 je držanie osoby

vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré

zodpovedá zákonu, to znamená . Požiadavku neodkladnosti

rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne § 79 ods. 3 Trestného

poriadku, v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

48. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva väzba má mať striktne

obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.

V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref

délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade

hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude

zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21,

Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55).

49. Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,

rozsudok z 21. 12. 2000, bod 33 – bod 36, m. m. ).

50. Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti

a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, judikoval, že aj keď

sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa

všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú

týmto požiadavkám (napr. , ). V tejto súvislosti ústavný súd

konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle

a 5 a dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale

na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca

na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr.

, , ).

51. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu bola okresnému súdu v relevantnej podobe predložená 5. februára 2016.

52. Zákonný sudca pre prípravné konanie už 4. februára 2016 (na základe okresnou

prokuratúrou faxom predloženej žiadosti sťažovateľa) nariadil termín výsluchu na

10. február 2016, ktorý sa však neuskutočnil z dôvodu jeho (zákonného sudcu)

práceneschopnosti. Predseda súdu opatrením k rozvrhu práce na rok 2016 (ďalej len „rozvrh

práce“) v súlade s čl. 5 ods. 3 určil, že od 10. februára 2016 do 12. februára 2016 ustanovuje

pracovnú pohotovosť pre sudcu z dôvodu práceneschopnosti

. Sudca 11. februára 2016 oznámil podľa § 32

ods. 1 krajskému súdu svoju zaujatosť. Krajský súd uznesením sp. zn.

z 12. februára 2016 rozhodol, že sudca je vylúčený

z vykonávania úkonov trestného konania. Na základe tohto rozhodnutia v zmysle

ustanovenia čl. 5 ods. 3 rozvrhu práce bola vec 12. februára 2016 pridelená

službukonajúcemu sudcovi ‒sudcovi pre prípravné konanie ,

ktorý ihneď ešte v ten deň stanovil termín výsluchu na 16. február 2016.

53. O žiadosti sťažovateľa okresný súd rozhodol 16. februára 2016. V ten istý deň

proti prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú prostredníctvom

obhajcu doplnil 22. februára 2016. Krajskému súdu bol spisový materiál predložený už

17. februára 2016. Druhostupňový súd o opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodol

25. februára 2016 a spis vrátil okresnému súdu 17. marca 2016, ktorý druhostupňové

rozhodnutie doručoval sťažovateľovi a jeho obhajcovi. Podľa tvrdenia sťažovateľa mu bolo

doručené 23. marca 2016.

54. Z uvedeného chronologického prehľadu vyplýva, že vec bola v dispozícii

okresného súdu od 5. februára 2016, ktorý napriek komplikáciám spočívajúcim

v práceneschopnosti zákonného sudcu a potreby rozhodnutia o oznámenej zaujatosti

ďalšieho sudcu rozhodol po 11 dňoch. Od vrátenia spisu okresnému súdu krajským súdom

17. marca 2016 po doručenie druhostupňového rozhodnutia sťažovateľovi 23. marca 2016

uplynulo ďalších šesť dní. Celková doba, po ktorú mohol okresný súd ovplyvniť rýchlosť

konania o osobnej slobode, tak predstavuje osemnásť dní.

55. Krajský súd po tom, ako mu bola sťažnosť sťažovateľa 17. februára 2016

predložená, rozhodol o nej 25. februára 2016, t. j. po ôsmich dňoch a po ďalších 21 dňoch

bol spisový materiál vrátený okresnému súdu. Krajský súd teda vecou disponoval celkovo

29 dní.

56. Ako z uvedeného vyplýva, rozhodovanie o osobnej slobode ani na jednom stupni

nepresiahlo dobu trvania jedného mesiaca.

57. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd mohol iba konštatovať, že

postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. bol v súlade s požiadavkami kladenými čl. 17

ods. 2 a 5 a dohovoru na rozhodnutie o osobnej slobode sťažovateľa, čo

sa týka neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania a rozhodnutia o žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

58. Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu napádal dĺžku

predkladania žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu okresnou prokuratúrou okresnému

súdu, ústavný súd sa touto zaoberať nemohol, keďže mu v tom bránila jeho viazanosť

návrhom na rozhodnutie ( ) v spojení so skutočnosťou,

že sťažovateľ nežiadal vysloviť porušenie jeho základných práv postupom okresnej

prokuratúry (pozri petit sťažnosti).

59. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

60. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti vo vzťahu k vysloveniu

porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2017