Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 234/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Miroslava Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD.,

Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

, 2 a 5 a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu,

pracoviska Banská Bystrica č. k. -14738 z 8. januára 2019 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. januára 2019, ako aj

porušenia základných práv podľa , 2 a 5 a práv

podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica č. k. -14822

z 11. januára 2019 a porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2

a práv podľa a 4 a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 27. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len

,,sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

(ďalej len ,a“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením

Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len ,,špecializovaný

trestný súd“) č. k. -14738 z 8. januára 2019 (ďalej len ,,uznesenie

špecializovaného trestného súdu č. k. -14738 z 8. januára 2019“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn.

z 23. januára 2019 (ďalej len ,,uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

3/2019 z 23. januára 2019“), ako aj porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práv podľa a 4 dohovoru uznesením špecializovaného trestného súdu

č. k. -14822 z 11. januára 2019 (ďalej len ,,uznesenie špecializovaného

trestného súdu č. k. -14822 z 11. januára 2019“) a porušenia základných

práv podľa , 2 a 5 a a práv podľa a 4 a

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. januára 2019 (ďalej

len ,,uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 23. januára 2019“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že prokurátor Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky 29. októbra 2018 podal obžalobu

na sťažovateľa a ďalších troch obvinených vo veci zločinu založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“), obzvlášť závažného zločinu

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d), ods. 2 písm. c)

a ods. 4 písm. b) a c) s poukazom na a a

a v prípade sťažovateľa a jedného z ďalších spoluobvinených

aj pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. d) a e) a ods. 3

písm. b) s poukazom na , a a

písm. a) a iné zločiny, ktorých sa mali dopustiť 11 skutkami.

3. Ďalej sťažovateľ uviedol, že do väzby bol vzatý uznesením sudcu pre prípravné

konanie špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 9. marca 2017 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 10. apríla 2017, a to z dôvodov

podľa , a v znení

neskorších predpisov (ďalej len ,,“), pričom lehota väzby sťažovateľovi

začala plynúť 6. marca 2017 o 8.00 h. Následne mu bola uznesením sudcu pre prípravné

konanie špecializovaného trestného súdu sp. zn. zo 14. septembra 2017

v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. septembra 2017 lehota

väzby predĺžená do 6. mája 2018 a ďalším uznesením sudcu pre prípravné konanie

špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 12. apríla 2018 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. apríla 2018 mu bola predĺžená

lehota väzby do 6. decembra 2018. Špecializovaný trestný súd uznesením č. k. BB-4 T

36/2018-14558 z 13. novembra 2018 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. novembra 2018 podľa ponechal

sťažovateľa vo väzbe aj po podaní obžaloby, a to z väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1

písm. a), b) a c) .

4. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že uznesením

špecializovaného trestného súdu č. k. -14738 z 8. januára 2019 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. januára 2019 bolo podľa § 32

ods. 3 rozhodnuté o nevylúčení senátu 4 T špecializovaného trestného

súdu z vykonávania úkonov v sťažovateľovej trestnej veci. Následne uznesením

špecializovaného trestného súdu č. k. -14822 z 11. januára 2019 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. januára 2019 bola zamietnutá

sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, zároveň nebol prijatý sťažovateľov

písomný sľub na nahradenie väzby a bolo rozhodnuté o nenahradení jeho väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka.

5. Sťažovateľ namietol porušenie jeho práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa , 2 a 5

a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. K tomu sťažovateľ uviedol, že 17. januára 2019 podal

podľa námietku zaujatosti voči celému senátu

5 Tost najvyššieho súdu, ktorú adresoval priamo najvyššiemu súdu, avšak najvyšší súd

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. januára 2019 o tejto námietke

nekonal, ani sa o nej iným spôsobom nezmienil, nereagoval na ňu ani v inom samostatnom

konaní a podľa názoru sťažovateľa zostala jeho námietka prehliadnutá.

6. V ďalšej časti sťažovateľ namietal porušenie práva na spravodlivý proces

podľa dohovoru v spojení s dohovoru a , 2 a 5

a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa . Uviedol,

že zo strany najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti jeho neprepusteniu

z väzby na slobodu, teda o rozhodovaní o sťažovateľovej sťažnosti proti uzneseniu

špecializovaného trestného súdu č. k. -14822 z 11. januára 2019,

resp. v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. januára 2019, vidí porušenie svojich uvádzaných základných práv

podľa a práv podľa dohovoru v tom, že mu zo strany najvyššieho súdu nebol

vytvorený dostatočný priestor na obhajobu. To odôvodňuje tým, že o jeho ústne podanej

sťažnosti po vyhlásení uznesenia špecializovaného trestného súdu č. k. BB-4 T 36/2018-

14822 z 11. januára 2019 rozhodol najvyšší súd uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. januára 2019 skôr, ako sa sťažovateľ oboznámil s písomným

vyhotovením uznesenia špecializovaného trestného súdu č. k. -14822

z 11. januára 2019, ktoré mu bolo v písomnej forme doručené 18. januára 2019 a v lehote

3 pracovných dní na neho mal možnosť reagovať doplnením písomných dôvodov sťažnosti.

Dodal, že na hlavnom pojednávaní konanom 11. januára 2019, keď podal ústne do zápisnice

sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu č. k. -14822

z 11. januára 2019, uviedol, že po doručení jeho písomného vyhotovenia túto sťažnosť

odôvodní. Sťažnosť doplnil podaním z 22. januára 2019, ktoré bolo špecializovanému

trestnému súdu doručené 25. januára 2019. Porušenie už uvedených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru teda sťažovateľ vidí v tom, že špecializovaným

trestným súdom mal byť spis najvyššiemu súdu ako súdu sťažnostnému predložený

predčasne bez poskytnutia primeranej zákonnej lehoty na podanie písomných dôvodov

sťažnosti.

7. V ďalšej časti sťažovateľ namietal porušenie práva na rozhodnutie o zákonnosti

väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a dohovoru v tej súvislosti, že 21. decembra 2018 podal podľa

námietku zaujatosti voči celému špecializovanému trestnému súdu,

o ktorej bolo rozhodnuté uznesením špecializovaného trestného súdu č. k. BB-4 T 36/2018-

14738 z 8. januára 2019 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. januára 2019. Podľa názoru sťažovateľa nie je možné považovať senát 4 T

špecializovaného trestného súdu za nezaujatý v jeho trestnej veci vzhľadom na ním

uvádzaný dôvod v námietke zaujatosti.

8. Po ďalšie sťažovateľ namietal porušenie práva na urýchlené preskúmanie

zákonnosti väzby podľa a dohovoru, ktoré odôvodnil tým, že

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 21. decembra 2018 nebolo rozhodnuté

urýchlene. Uviedol, že jeho žiadosť bola špecializovanému trestnému súdu doručená

27. decembra 2018 a rozhodnuté o nej bolo uznesením špecializovaného trestného súdu č. k.

-14822 z 11. januára 2019, teda za 15 dní, čo podľa názoru sťažovateľa

v rámci rozhodovania na jednom stupni nie je možné považovať za súladné s už uvedenými

článkami a dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že pred týmto

rozhodnutím špecializovaný trestný súd naposledy rozhodoval o sťažovateľovej väzbe

13. novembra 2018. Neprimeranosť v dĺžke rozhodovania odôvodňuje aj tým, že odvtedy

nedošlo k žiadnej zmene v dôkaznej situácii a tiež nebolo vykonávané žiadne dokazovanie.

Dodal, že v súhrne rozhodovanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na oboch stupňoch,

teda pred špecializovaným trestným súdom, ako aj pred najvyšším súdom trvalo 32 dní,

pričom sťažovateľovi nie je možné pričítať žiadne prieťahy. Na základe toho je sťažovateľ

toho názoru, že k porušeniu ním už uvedeného základného práva podľa a práva

podľa dohovoru došlo postupom a uznesením špecializovaného trestného súdu č. k. BB-4 T

36/2018-14822 z 11. januára 2019, ako aj postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. januára 2019.

9. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namietal aj porušenie práva na obhajobu

podľa a podľa dohovoru, ktorého sa mali špecializovaný

trestný súd a najvyšší súd dopustiť tým, že nemali vziať do úvahy sťažovateľovu žiadosť

o nazretie do jeho trestného spisu, ktorú uviedol v písomných dôvodoch sťažnosti

proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu č. k. -14822 z 11. januára

2019. Špecializovaný trestný súd sťažovateľovu žiadosť nemal vziať do úvahy z dôvodu, že

spis predložil najvyššiemu súdu ako súdu sťažnostnému predčasne a najvyšší súd zase tým,

že rozhodol uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. januára 2019 skôr, ako

sťažovateľovi uplynula lehota na podanie písomných dôvodov sťažnosti.

10. V nasledujúcej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ namietol porušenie práva

na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom a práva

na obhajobu podľa , 2 a 5 a dohovoru, ktoré videl v tom, že

pred výsluchom k žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ktorý sa konal 11. januára

2019, nebol v priebehu hlavného pojednávania predsedom senátu poučený o jeho právach,

a to i napriek tomu, že v zápisnici o hlavnom pojednávaní z 11. januára 2019 sa konštatuje,

že bol poučený. Túto argumentáciu sťažovateľ uviedol aj v písomnom doplnení sťažnosti

proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu č. k. -14822 z 11. januára

2019, ktorú však najvyšší súd uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. januára 2019 nevzal do úvahy a rozhodol pred uplynutím lehoty sťažovateľa

na podanie písomných dôvodov sťažnosti.

11. Ako ďalšie v poradí sťažovateľ namieta porušenie práva na zákonné

a preskúmateľné väzobné rozhodnutie a práva byť súdený v primeranej lehote alebo

prepustený počas konania podľa , 2 a 5 a a 4 dohovoru.

V tejto časti sťažovateľ v podstate namietal, že došlo k zoslabeniu dôvodov jeho väzby

a z toho dôvodu namietol nedôvodnosť a nezákonnosť jeho väzby. K tomu uviedol:

«Skutočnosť, že voči sťažovateľovi existuje podozrenie (postavené na svedeckých

výpovediach ,,kajúcnikov“) zo spáchania trestného činu a podanie obžaloby nie sú samy

o sebe relevantné dôvody dlhodobého trvania väzby. Samotná skutočnosť, že po priebežnom

vznášaní obvinení voči sťažovateľovi sa tieto vôbec neposilnili získaním ďalších

relevantných dôkazov, ale zostali v stave ,,mŕtveho bodu“, spochybňuje zákonnosť ďalšieho

trvania väzby sťažovateľa... Nezákonnosť väzby tiež preukazujú rozhodnutia súdov o väzbe,

ktoré opakovane používajú stereotypné formulácie vo väzobných rozhodnutiach

a dostatočne sa nezaoberajú ďalšími okolnosťami... Je potrebné zdôrazniť, že svedectvá

,,kajúcnikov“ nie sú podporené relevantnými dôkazmi vyplývajúcimi zo spisu...»

12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

,,1. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

, keď nerozhodol o námietke zaujatosti voči senátu

5 Tost datovanej dňa 17. januára 2019, a jeho uznesením sp. zn. z 23. januára

2019, bolo porušené právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa , ods. 2, ods. 5

Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Právo na spravodlivý proces podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa , ods. 2, ods. 5 Slovenskej

republiky a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. januára 2019 porušené bolo.

3. Právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa , ods. 2, ods. 5

Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica č.k. BB-

-14738 z 8. januára 2019, uznesením Špecializovaného trestného súdu,

pracovisko Banská Bystrica č.k. -14822 z 11. januára 2019, uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. januára 2019 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. januára 2019 porušené

bolo.

4. Právo na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby podľa čl. 17

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská

Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č.k. BB-

-14822 z 11. januára 2019 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

z 23. januára 2019 porušené bolo.

5. Právo na obhajobu podľa Slovenskej

republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením sp. zn. z 23. januára 2019 porušené bolo.

6. Právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním

ustanoveným zákonom podľa , ods. 2, ods. 5 a

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na obhajobu podľa

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská

Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č.k. BB-

-14822 z 11. januára 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. januára 2019 porušené bolo.

7. Právo na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie podľa

, ods. 2, ods. 5 a , ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo byť súdený v primeranej lehote alebo

prepustený počas konania podľa , ods. 2, ods. 5

a čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica č.k. -14822

z 11. januára 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. januára 2019 porušené bolo.

8. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica č.k. BB-

-14738 z 8. januára 2019, uznesenie Špecializovaného trestného súdu,

pracovisko Banská Bystrica č.k. -14822 z 11. januára 2019, uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. januára 2019 a uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. januára 2019 zrušuje

a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prikazuje neodkladne prepustiť

z väzby na slobodu.

9. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,-€,

ktorú mu je povinný zaplatiť Špecializovaný trestný súd, a v sume 5.000,-€, ktorú mu je

povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky, to všetko do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

10. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní

spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet

právneho zástupcu Mgr. Romana Tomana, PhD., so sídlom Rudnayovo námestie 1,

Bratislava, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len ,,“).

16. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

19. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

20. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

21. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

22. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,

má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to

vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu

považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti

mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

III.

24. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v namietanom porušení

základných práv podľa , 2 a 5 a práva podľa dohovoru

uznesením špecializovaného trestného súdu č. k. -14738 z 8. januára 2019

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. januára 2019, ako aj porušenia

základných práv podľa , 2 a 5 a práv podľa a 4 dohovoru

uznesením špecializovaného trestného súdu č. k. -14822 z 11. januára 2019

a porušenia základných práv podľa , 2 a 5 a

a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. januára 2019.

K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2 a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením špecializovaného trestného súdu č. k.

-14738 z 8. januára 2019 a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práv podľa a 4 dohovoru uznesením špecializovaného trestného

súdu č. k. -14822 z 11. januára 2019

25. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

26. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,

podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom

pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva alebo

slobody, resp. ľudského práva alebo základnej slobody vyplývajúcej z kvalifikovanej

medzinárodnej zmluvy, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá

ústavnú sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci,

ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu... (m. m. ).

27. zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie

námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potencionálne predstavujúcich zásahy

do základných práv a slobôd väzobne stíhaných osôb. Rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku vždy patrí druhostupňovému súdu, pričom sťažovateľ disponoval možnosťou

uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení špecializovaného trestného súdu, ktorú

prostredníctvom podanej sťažnosti adresovanej najvyššiemu súdu aj využil.

28. Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených

námietkach porušenia ním označených základných práv podľa a práv

podľa dohovoru uznesením špecializovaného trestného súdu č. k. -14738

z 8. januára 2019 a uznesením špecializovaného trestného súdu č. k. -14822

z 11. januára 2019, pretože sa ich ochrany mohol domáhať a aj sa domáhal podaním

sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu. Z tohto dôvodu ústavný súd konštatuje

v zmysle existenciu procesnej prekážky, ktorá

bráni prerokovaniu tejto časti ústavnej sťažnosti, a to pre nedostatok právomoci ústavného

súdu.

K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2 a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. januára 2019

29. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi

namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti a túto odmietne

(m. m. ).

30. Sťažovateľ namieta, že o zákonnosti jeho väzby nerozhodoval nezávislý

a nestranný súd. O jeho námietke zaujatosti bolo rozhodnuté uznesením špecializovaného

trestného súdu č. k. -14738 z 8. januára 2019, proti ktorému podal

sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. januára 2019.

31. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že o zákonnosti jeho väzby nerozhodoval nezávislý

a nestranný súd, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. januára 2019, v relevantnej časti ktorého najvyšší súd k námietkam

sťažovateľa uviedol: ,,... najvyšší súd preskúmal v zmysle ,

správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako

i konanie týmto výrokom predchádzajúce a zistil, že táto nie je dôvodná...

K prejednávanej veci najvyšší súd konštatuje, že bez toho, aby preskúmal zákonnosť

postupu pri kontrole korešpondencie... len samotné, a to prípadne aj neoprávnené zadržanie

obsahu zásielky zo strany povereného vyššieho súdneho úradníka nie je bez ďalšieho

spôsobilé privodiť pochybnosti o nezaujatosti konajúceho senátu. S ohľadom na to, že

vznesená námietka nie je spôsobilá naplniť dôvody pre vylúčenie senátu 4 T, najvyšší súd sa

nezaoberal návrhom obžalovaného na odňatie a prikázanie veci Krajskému súdu

v Bratislave podľa

Na podklade týchto úvah rozhodol najvyšší súd tak, že sťažnosť... podľa § 193 ods. 1

písm. c) ako nedôvodnú zamietol.“

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd dal v odôvodnení

svojho uznesenia na sťažovateľom prezentované tvrdenia dostatočnú a ústavnoprávne

akceptovateľnú odpoveď.

32. Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48

ods. 2 a práv podľa a 4 a dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 23. januára 2019

33. Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“)

jednoznačne vymedzila záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v ,,trestných“ veciach týkajú len

konaní, v ktorých sa rozhoduje o ,,oprávnenosti“ obvinenia (,,bien-fondé“), a nevzťahujú sa

na mnohé konania súvisiace s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie

o oprávnenosti obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného,

režimu čl. 6 dohovoru nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c.

Rakúsko z 26. 6. 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. 11. 1969) ().

34. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vzťah špeciálneho

a všeobecného, ktorý uplatňuje ESĽP na vzťahy medzi čl. 6 ods. 1 dohovoru

a ustanoveniami čl. 5 dohovoru, ústavný súd analogicky uplatňuje aj na vzťah medzi

jednotlivými čiastkovými právami tvoriacimi súčasť základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu garantovaného v siedmom oddiele druhej hlavy ( až 50 )

a ustanoveniami , ktorý garantuje osobnú slobodu. Označený článok

totiž zahŕňa všetky základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú

slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto sa na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe aplikujú špeciálne ustanovenia o osobnej slobode vyplývajúce

z , a nie všeobecné ustanovenia a naň nadväzujúce ďalšie články

siedmeho oddielu druhej hlavy (teda aj ) garantujúce právo na

súdnu ochranu (m. m. , , , ,

).

35. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti

namietaného porušenia a dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 23. januára 2019 odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

36. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namietal dĺžku rozhodovania o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, kde namietal neprimerane dlhú lehotu

rozhodovania.

37. Z judikatúry ústavného súdu (, , )

vyplýva, že v a 5 týkajúcich sa práva na osobnú slobodu (

) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označených

ustanoveniach sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z

ods. 3 a 4 dohovoru (, , ).

38. Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť tohto pozbavenia slobody,

priznáva im právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene

rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako

nezákonné (pozri rozsudok vo veci Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000, sťažnosť

č. 29462/95, bod 84) ().

39. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky aj

na rýchlosť tohto preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného

konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby. Ústavný súd už

v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, v rámci ktorej sa zaoberal požiadavkou

urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby z hľadiska čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a tiež z hľadiska dohovoru uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska

požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu.

V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby

v zmysle a 5 , resp. dohovoru nezodpovedá lehota počítaná

na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla zodpovedá lehota konania

nepresahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca ().

40. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ

podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu 21. decembra 2018. Tá bola

špecializovanému trestnému súdu doručená 27. decembra 2018. Špecializovaný trestný súd

ju následne 11. januára 2019 uznesením špecializovaného trestného súdu č. k. BB-4 T

36/2018-14822 z 11. januára 2019 podľa § 72 ods. 1 písm. b) a § 79 ods. 3 Trestného

poriadku zamietol a zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľa na nahradenie väzby

a taktiež rozhodol o nenahradení väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného

úradníka. Špecializovaný trestný súd teda rozhodol v lehote 15 dní. Následne sťažovateľ

podal proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu č. k. -14822

z 11. januára 2019 priamo na pojednávaní 11. januára 2019 sťažnosť, o ktorej rozhodol

najvyšší súd uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. januára 2019, ktoré

bolo sťažovateľovi doručené v priebehu hlavného pojednávania 28. januára 2019, ktorým ju

zamietol. O sťažovateľovej sťažnosti bolo teda najvyšším súdom rozhodnuté v lehote

17 dní.

41. Ako vyplýva z citovanej judikatúry, doba nepresahujúca lehotu jedného

kalendárneho mesiaca na jednom stupni konania je z hľadiska záruk poskytovaných

uvedenými článkami a dohovoru štandardne akceptovateľná. Zároveň, ako to

vyplýva zo skutočností uvedených v predchádzajúcom bode, zo strany najvyššieho súdu,

ako ani pred ním konajúceho špecializovaného trestného súdu nedošlo k nedodržaniu

štandardne akceptovateľnej lehoty jedného mesiaca samostatne pre každý zo stupňov

konajúcich súdov.

42. Sťažovateľ tiež namietal, že zo strany najvyššieho súdu mu nebol vytvorený

dostatočný priestor na obhajobu tým, že bolo o jeho sťažnosti proti uzneseniu

špecializovaného trestného súdu č. k. -14822 z 11. januára 2019 rozhodnuté

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. januára 2019 pred doručením jej

písomného doplnenia a v dôsledku toho tiež nebola vzatá do úvahy jeho žiadosť o nazretie

do spisového materiálu a nebolo reagované na jeho námietku týkajúcu sa absencie poučenia

o jeho právach na hlavnom pojednávaní konanom 11. januára 2019, pričom táto žiadosť

spolu s námietkou boli sťažovateľom uvedené práve v písomnom doplnení sťažnosti.

43. Podľa uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa

priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa

oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho,

komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.

44. Podľa sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého

uzneseniu smeruje, a to do troch pracovných dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou

sťažnosti proti uzneseniam podľa § 83 ods. 2; ak sa koná podľa § 204 ods. 1, sťažnosť sa

podáva do skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému,

ako aj jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré

bolo vykonané najneskoršie.

45. Podľa ak podáva sťažnosť prokurátor, orgán

sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo obhajca za obvineného alebo

vo vlastnom mene, musí byť sťažnosť zároveň odôvodnená, s výnimkou sťažnosti

prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby.

46. Podľa ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým

oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec

na rozhodnutie...

b) prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu.

47. Ako už bolo uvedené, sťažovateľ ústne podal sťažnosť hneď po vyhlásení

uznesenia špecializovaného trestného súdu č. k. -14822 z 11. januára 2019,

teda v lehote troch pracovných dní od oznámenia. neustanovuje explicitne,

dokedy musí odsúdený, ktorý sám podal sťažnosť, túto aj odôvodniť. Iná by bola situácia,

ak by sťažnosť podal za obvineného obhajca, ktorý musí podanú sťažnosť zároveň aj

odôvodniť ( ). Túto požiadavku je potrebné vnímať

v kontexte rozsahu preskúmavacej povinnosti nadriadeného súdu. V tejto súvislosti ústavný

súd pripomína, že pri poskytovaní individuálnej ochrany základných práv a slobôd nie je

úlohou ústavného súdu vyjadriť sa „in abstracto“ k tomu, aký má byť správny výklad

príslušnej zákonnej úpravy, alebo k tomu, aký postup a prostriedky má všeobecný súd

zvoliť na svoj postup. Úlohou ústavného súdu je len preskúmať, či v konkrétnych

okolnostiach rozhodovania bol postup a rozhodnutie súdu zlučiteľný s alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

().

48. Písomné vyhotovenie uznesenia špecializovaného trestného súdu č. k. BB-4 T

36/2018-14822 z 11. januára 2019, ktoré bolo sťažovateľovi oznámené 11. januára 2019

a v ten istý deň aj sťažovateľ proti nemu podal ústne sťažnosť, bolo sťažovateľovi

podľa jeho tvrdenia doručené 18. januára 2019 a písomne doplnil svoju sťažnosť podaním

z 22. januára 2019, teda po uplynutí lehoty troch pracovných dní na podanie sťažnosti

počítanej od oznámenia rozhodnutia. Z ústavnoprávneho hľadiska je irelevantné, že až

v tom čase bolo sťažovateľovi doručené písomné vyhotovenie uznesenia. Lehota na podanie

sťažnosti plynie od jeho oznámenia a v tejto lehote bolo sťažovateľovi plne umožnené

využiť svoje právo na obhajobu a sťažnosť písomne odôvodniť. Neobstojí ani tvrdenie

sťažovateľa, že s dôvodmi väzby sa mohol oboznámiť až po doručení písomného

vyhotovenia uznesenia, keďže sťažovateľ bol prítomný na jeho vyhlásení, ktoré súd vždy

odôvodní a súčasne účastníkov poučí o opravnom prostriedku (m. m. ).

49. Zároveň sťažovateľ namietol, že 17. januára 2019 podal námietku zaujatosti

(na poštovú prepravu danú 18. januára 2019) voči celému senátu 5 Tost najvyššieho súdu

podľa , ktorú adresoval priamo najvyššiemu súdu, avšak

najvyšší súd uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. januára 2019 o tejto

námietke nekonal, ani sa o nej iným spôsobom nezmienil a nereagoval na ňu ani v inom

samostatnom konaní. Podľa názoru sťažovateľa zostala jeho námietka prehliadnutá.

50. Ústavný súd v súčinnosti s najvyšším súdom zistil, že o sťažovateľovej námietke

zaujatosti voči senátu 5 Tost z 18. januára 2019 bolo najvyšším súdom rozhodnuté

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. januára 2019 o nevylúčení sudcov

z rozhodovania o sťažovateľovej sťažnosti. Až následne bolo vydané uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 23. januára 2019.

51. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tiež namietal, že v jeho prípade plynutím času

došlo k zoslabeniu dôvodov jeho väzby a namietol nedôvodnosť a nezákonnosť jeho väzby,

ako aj stereotypnosť vo formulácii odôvodnenia väzobných dôvodov, a preto zastáva názor,

že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. januára 2019 bolo porušené jeho

právo na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie.

52. Ústavný súd opakovane judikoval (, , ),

že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie

toho, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takéhoto

obmedzenia osobnej slobody, akými je väzba obvineného ().

53. Každé pozbavenie slobody musí byť ,,zákonné“, t. j. musí byť vykonané

,,v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je

jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je

ochrana jednotlivca proti svojvôli (, , ). Požiadavku

obsiahnutú v tomto článku nemožno definovať in abstracto, ale musí sa posúdiť

podľa okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti uviedol sťažovateľ ().

Ústavný súd preto v prípade môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc,

avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že

uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je

jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo

štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia

ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd

v (, , ).

54. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že mu ako

nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti neprislúcha, aby v rámci konania

o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby

sťažovateľa... To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Rovnako tak pripomína, že jeho

úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nie je konať

ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je

jednotlivec pozbavený slobody, s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách (, ).

55. Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry ďalej zdôrazňuje, že väzba je

najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide

o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti

(mutatis mutandis ). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného

súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného

verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla

rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko

z 12. 12. 1991). Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho

právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa

v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia

osobnej slobody, akým je väzba obvineného (, , ).

56. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody ().

57. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, právo podať návrh na konanie, v ktorom

by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak

je táto nezákonná, právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu

alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou

(, ). Z vyplýva neodmysliteľná súvislosť

medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen

pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je

zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať

ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich za a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie

na základe abstraktnej úvahy ().

58. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách... ().

59. Podľa posúdenia ústavného súdu najvyšší súd dostatočne odôvodnil, prečo

sťažovateľovu sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu č. k. BB-4 T

36/2018-14822 z 11. januára 2019 zamietol. V odôvodnení jasne poukázal na konkrétne

okolnosti týkajúce sa dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľa, ako aj uplatnených

väzobných dôvodov. Z ústavnoprávneho hľadiska je odôvodnenie uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. z 23. januára 2019 ústavnoprávne konformné, nevykazuje znaky

svojvôle či arbitrárnosti a spĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia o zamietnutí

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, resp. o sťažnosti proti nemu. Ústavný súd

po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 23. januára 2019 nezistil

nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným.

60. Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd v tejto časti odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

61. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v jej petite už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2019