Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)IV. ÚS 493/2013
PDF · 220.66 KB
No categories available
IV. ÚS 493/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. V., nar..., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr.
Ľ. P., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, ako aj
práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, v konaní
vedenom pod sp. zn. BB 3 T 25/2012 a jeho uznesením z 29. apríla 2013, ako aj postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 19/2013 a jeho
uznesením zo 6. júna 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2013
doručená sťažnosť M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská
Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. BB 3 T 25/2012
a jeho uznesením z 29. apríla 2013, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 19/2013 a jeho
uznesením zo 6. júna 2013 (ďalej len „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením
špecializovaného súdu sp. zn. Tp 20/2011 z 3. marca 2011 z dôvodu podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku.
Sťažovateľ podal 24. apríla 2013 žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej rozhodol
špecializovaný súd uznesením z 29. apríla 2013 tak, že ju zamietol a neprijal návrh na
nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ podal proti
uzneseniu sťažnosť bezprostredne po jeho vyhlásení a odôvodnil ju po doručení písomného
vyhotovenia uznesenia (17. mája 2013) podaním z 20. mája 2013. Pretože sťažnosť nebola
bezodkladne predložená na rozhodnutie najvyššiemu súdu, sťažovateľ podal 3. júna 2013
sťažnosť predsedovi špecializovaného súdu. V oznámení o jej prijatí zo 4. júna 2013
špecializovaný súd uviedol, že spis bol predložený najvyššiemu súdu 4. júna 2013.
Sťažovateľ namieta, že postup špecializovaného súdu nezodpovedá požiadavke
neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, hoci rozhodol piaty deň od
podania žiadosti, pretože do predloženia spisu najvyššiemu súdu, resp. do rozhodnutia
najvyššieho súdu uplynulo 39 dní. Sťažovateľ osobitne poukazuje na to, že písomné
vyhotovenie uznesenia bolo jeho obhajcovi doručené až po opakovaných urgenciách a spis
bol predložený najvyššiemu súdu až po podaní sťažnosti predsedovi špecializovaného súdu.
Sťažovateľ poukazuje ďalej aj na to, že počas uvedeného obdobia špecializovaný súd
vyhotovoval rozsudok v jeho veci, ktorý bol vyhlásený 18. apríla 2013.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv aj uznesením špecializovaného súdu
z 29. apríla 2013 a uznesením najvyššieho súdu zo 6. júna 2013. V tejto súvislosti tvrdí, že
nie sú splnené materiálne podmienky väzby, pretože je nevinný a trestné konanie proti nemu
je vykonštruované, na preukázanie čoho navrhol vykonať v trestnom konaní ďalšie
dokazovanie. Jeho návrhy špecializovaný súd zamietol a vyhlásil odsudzujúci rozsudok.
Sťažovateľ s poukazom na to, že rozhodovanie o jeho odvolaní patrí do pôsobnosti
najvyššieho súdu, namieta, že neobstojí odôvodnenie ďalšieho trvania väzby po vyhlásení
rozsudku priebehom a výsledkom hlavného pojednávania. Sťažovateľ nesúhlasí ani
s názorom špecializovaného súdu, že z jeho žiadosti nevyplývajú skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali záver, že hrozba pokračovania v trestnej činnosti pominula, prípadne
zoslabla. Po uplynutí viac ako dvoch rokov od vzatia do väzby už podľa názoru sťažovateľa
neexistujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu z pokračovania v trestnej činnosti.
Sťažovateľ považuje odôvodnenie uznesenia špecializovaného súdu za účelové,
neopierajúce sa o žiadne konkrétne skutočnosti, ale o svojvoľné závery súdu prijaté na
základe jeho obrany v trestnom konaní, z ktorej súd vyvodil účelovým vytrhnutím
jednotlivých viet z kontextu absurdné závery odporujúce základom logiky. Sťažovateľ
považuje za neodôvodnené aj rozhodnutie o zamietnutí jeho návrhu na nahradenie väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Tieto výhrady sťažovateľa sa týkajú aj uznesenia najvyššieho súdu, ktorý sa
v odôvodnení uznesenia zo 6. júna 2013 odvolal na dôvody uvedené v uznesení
špecializovaného súdu. Sťažovateľ namieta, že uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne,
pretože najvyšší súd sa nevysporiadal s argumentmi uvedenými v jeho sťažnosti.
Sťažovateľ poukazuje aj na to, že spis bol najvyššiemu súdu predložený 4. júna 2013 po
11.00 h a najvyšší súd rozhodol o sťažnosti už 6. júna 2013, pričom nie je fyzicky možné
oboznámiť sa so spisom v rozsahu 15 zväzkov a 8 000 strán, ktorého súčasťou je aj
vyšetrovací spis v rozsahu cca 80 zväzkov a 40 000 strán, v priebehu jedného dňa. Preto, ak
najvyšší súd rozhodol bez znalosti dôkazov, je jeho rozhodnutie nezákonné a arbitrárne.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5
v spojení s čl. 1 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, obsiahnuté v čl. 5 ods. 1 ods. 3,
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 8 ods. 1, ods. 2,
ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky bolo postupom, zásahmi a rozhodnutiami Špecializovaného trestného súdu,
pracovisko Banská Bystrica, BB 3T 25/2012 zo dňa 29. 04. 2013, Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 19/2013 zo dňa 06. 06. 2013 porušené.
2. Základné právo sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru bolo postupom, zásahmi a rozhodnutiami Špecializovaného trestného súdu
pracovisko Banská Bystrica, BB 3T 25/2012 zo dňa 29. 04. 2013, Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 19/2013 zo dňa 06. 06. 2013 porušené.
3. Základné právo sťažovateľa, aby súdy urýchlene rozhodli o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu, podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo v konaní
vedenom na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica, BB 3T 25/2012,
Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Tost 19/2013 porušené.
4. Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica v trestnom konaní
vedenom pod sp. zn. BB 3T 25/2012 zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd sťažovateľa zaručených Ústavou Slovenskej republiky a Listinou základných práv
a slobôd a práva zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
5. Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica v trestnom konaní
vedenom pod sp. zn. BB 3T 25/2012 prikazuje ihneď prepustiť M. V., nar..., trvale bytom M.
z väzby na slobodu.
6. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie v celkovej výške 10.000 EUR,
ktoré mu je povinný vyplatiť Špecializovaný trestný súd do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.
7. Špecializovaný trestný súd je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľ. P., advokáta, Advokátska kancelária
K. do 30 dní od právoplatnosti nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu
zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd sa zaoberal námietkami sťažovateľa v rozsahu, ako uviedol v petite
sťažnosti.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení
s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny
a práva podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru uznesením špecializovaného súdu
z 29. apríla 2013 a uznesením najvyššieho súdu zo 6. júna 2013
a) Právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity a je
daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Preskúmanie uznesenia špecializovaného súdu, a tým aj poskytnutie ochrany právam,
ktoré označil sťažovateľ, patrilo do kompetencie najvyššieho súdu v rámci riadneho
opravného konania. Ústavný súd sa preto nemohol samostatne zaoberať námietkami
sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu špecializovanému súdu z 29. apríla 2013, a preto
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
b) Ústavný súd sa ďalej zaoberal posúdením opodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu
k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu. Predmetom konania najvyššieho súdu bolo
rozhodovanie o väzbe, a teda o prípustnosti dočasného pozbavenia osobnej slobody
sťažovateľa, ktorej ochrana je zaručená prostredníctvom čl. 17 ústavy, čl. 8 listiny, resp.
čl. 5 dohovoru. Sťažovateľ namieta v tejto časti sťažnosti aj porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že na
konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné špeciálne ustanovenie o osobnej
slobode, a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu (napr.
III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07, II. ÚS 131/08). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol
sťažnosť v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ uvádza v petite týkajúcom sa tejto časti sťažnosti aj čl. 5 ods. 3 dohovoru.
Žiadosť o prepustenie z väzby podal 24. apríla 2013 po tom, ako ho špecializovaný súd
rozsudkom vyhláseným 18. apríla 2013 uznal za vinného zo spáchania trestných činov
uvedených v obžalobe. Od tohto okamihu sa sťažovateľ nenachádzal vo väzbe podľa čl. 5
ods. 1 písm. c) dohovoru, ale bol pozbavený osobnej slobody z dôvodu podľa čl. 5 ods. 1
písm. a) dohovoru (zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom, pozn.; pozri k tomu
napr. X v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 5. novembra 1981, § 39). Preto sa na jeho väzbu
od uvedeného okamihu nevzťahoval ani čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorý tvorí celok s čl. 5
ods. 1 písm. c) dohovoru.
Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj v časti namietaného porušenia čl. 5 ods. 1 a 3
dohovoru podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť
„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem
toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné
s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (mutatis mutandis
II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Ústavný súd preto v prípade namietaného
porušenia čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby
sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité
rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený
slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie;
takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany
základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy
(I. ÚS 165/02).
Súčasťou práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy je aj právo obvineného
iniciovať konanie na preskúmanie zákonnosti jeho väzby. Aj z judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 5 ods. 4 dohovoru vyplýva, že súd nemusí
odpovedať na každý argument v podaní obvineného, ktorým sa domáha preskúmania
rozhodnutia o väzbe, sudca sa však musí vysporiadať s konkrétnymi skutočnosťami v ňom
uvedenými, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu nevyhnutných podmienok na zákonné
pozbavenie osobnej slobody. Pritom argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť
všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať o konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej
osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko, rozsudok z 11. júla 2006, § 142).
Ústavný súd pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa proti uzneseniu
najvyššieho súdu vzal do úvahy aj obsah uznesenia špecializovaného súdu z 29. apríla 2013,
vychádzajúc pritom zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu nemožno
posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové
a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Špecializovaný súd v uznesení z 29. apríla 2013 konštatoval, že zo žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby a z jeho vyjadrenia na neverejnom zasadnutí nezistil
zásadné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že pominul dôvod preventívnej väzby
alebo zoslabol do tej miery, že možno väzbu nahradiť ponúknutou zárukou, a preto žiadosť
zamietol. V odôvodnení poukázal, že aj pri rešpektovaní princípu prezumpcie neviny
nemožno prehliadať výsledky dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, z ktorého
vyplýva, že sťažovateľ neuskutočnil obchody s euročkami a lykožrútmi v rozsahu podanej
obžaloby, a preto trestné stíhanie nie je vedené bezdôvodne alebo vykonštruované tak, ako
tvrdí sťažovateľ. S prihliadnutím na výsledky hlavného pojednávania nepovažoval za reálne
ani pominutie obavy, že by sťažovateľ po prepustení z väzby pokračoval v podobných
podnikateľských aktivitách. Špecializovaný súd v uznesení podrobne odôvodnil svoje
úvahy, ktoré ho viedli k tomuto záveru. Vzhľadom na osobu sťažovateľa, s poukazom na to,
že sťažovateľ nerešpektoval autoritu daňového úradu (nerešpektoval jeho výzvy na
predloženie dokladov ani predvolania), špecializovaný súd konštatoval, že niet rozumného
dôvodu sa domnievať, že by rešpektoval probačného a mediačného úradníka. Spochybnil
tiež reálnu možnosť probačného a mediačného úradníka efektívne kontrolovať zákaz
podnikania, ktorého uloženie sťažovateľ navrhol v rámci dohľadu.
Najvyšší súd uznesením zo 6. júna 2013 zamietol sťažnosť sťažovateľa ako
nedôvodnú. Po preskúmaní uznesenia špecializovaného súdu dospel k záveru, že sú aj
naďalej dané všetky zákonné podmienky na ďalšie trvanie väzby z dôvodu podľa § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku tak, ako ich zistil špecializovaný súd, a preto odkázal
v plnom rozsahu na jeho rozhodnutie. V prvom rade s poukazom na prvostupňový
odsudzujúci rozsudok uviedol, že nedošlo k rozptýleniu dôvodného podozrenia
zo spáchania trestných činov sťažovateľom, práve naopak. Ďalej poukázal na kontinuálnu
existenciu skutočností odôvodňujúcich väzobné stíhanie sťažovateľa konštatovaných
v predošlých rozhodnutiach, ktorými sú okrem charakteru trestnej činnosti, jej rozsahu,
závažnosti a dlhšieho časového obdobia jej páchania i výsledky dokazovania vykonaného
na hlavnom pojednávaní a v rámci toho aj vyjadrenia sťažovateľa. Najvyšší súd konštatoval,
že od ostatného rozhodnutia nenastala žiadna zásadná zmena, ktorá by znamenala oslabenie
väzobného dôvodu. Najvyšší súd sa stotožnil aj s názorom špecializovaného súdu, že
vzhľadom na osobu sťažovateľa nemožno predpokladať naplnenie účelu väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka.
Posúdiac obsah napadnutého uznesenia z hľadiska námietok sťažovateľa, je ústavný
súd tohto názoru, že najvyšší súd sa ústavne prijateľným spôsobom vysporiadal
s argumentáciou sťažovateľa. Uznesenie najvyššieho súdu posudzované v spojitosti
s uznesením špecializovaného súdu obsahuje konkrétne, logické a presvedčivé odôvodnenie
o trvaní dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a tým aj na
zamietnutie sťažnosti. Takou okolnosťou je možnosť sťažovateľa reálne prevziať riadenie
firiem, prostredníctvom ktorých by mohol pokračovať v spôsobe podnikania, ktorý viedol
pred vzatím do väzby. Špecializovaný súd podporil svoj názor dôkazmi vyplývajúcimi
z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní. Ako dôkaz uviedol aj (nielen)
výpovede sťažovateľa a v ich kontexte hodnotil osobu sťažovateľa. Sťažovateľ neuviedol
žiadny ústavnoprávne relevantný argument pre jeho názor o neprípustnosti odôvodnenia
väzby skutočnosťami zistenými z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní.
Spôsob odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu odkazom na preskúmavané
rozhodnutie považuje ústavný súd z hľadiska jeho preskúmateľnosti za prípustný, pretože
sťažovateľ bol s obsahom rozhodnutia špecializovaného súdu oboznámený (obdobne
rozhodnutie o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa IV. ÚS 614/2012).
Sťažovateľ namieta v sťažnosti arbitrárnosť uznesenia najvyššieho súdu aj
v súvislosti s krátkym časom, ktorý uplynul od predloženia veci do rozhodnutia o sťažnosti,
a s poukazom na veľký rozsah súdneho spisu spochybnil reálne oboznámenie sa najvyššieho
súdu s jeho obsahom. Podľa názoru ústavného súdu však najvyšší súd nepotreboval na
rozhodnutie o sťažnosti preštudovať celý súdny spis, ale len jeho časti priamo súvisiace
s rozhodovaním o väzbe a tie časti, ktoré sa týkali námietok sťažovateľa. V tomto rozsahu
nemožno považovať dva dni za nedostatočný čas na prípravu pre rozhodnutie o sťažnosti
proti rozhodnutiu o väzbe.
Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie najvyššieho súdu zo 6. júna 2013
nemožno považovať za arbitrárne a ani za zjavne neodôvodnené, a preto nemá dôvod
zasiahnuť do právnych záverov najvyššieho súdu. Z toho dôvodu posúdil sťažnosť
vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu aj v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú
a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom špecializovaného súdu a najvyššieho
súdu v súvislosti s právom na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby
Ústavný súd vo svojej judikatúre ako všeobecné východisko stabilne uvádza, že
požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke
preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu
jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05,
Pri posudzovaní namietaného porušenia práva na urýchlené preskúmanie zákonnosti
väzby ústavný súd v zhode s judikatúrou ESĽP (napr. R.M.D. v. Švajčiarsko, rozsudok
z 26. septembra 1997, § 42; Kolompar v. Belgicko, rozsudok z 24. septembra 1992, § 42)
zohľadňuje konkrétne okolnosti prípadu, najmä postup a úkony namietaného orgánu,
okolnosti na strane sťažovateľa a iné faktory, ktorých dôsledkom boli prieťahy a ktoré
nemožno pripísať konajúcemu orgánu.
Z priebehu konania, ako ho uviedol sťažovateľ v sťažnosti, vyplýva, že
špecializovaný súd konal o jeho žiadosti od 24. apríla 2013 do 4. júna 2013, keď bol spis
predložený najvyššiemu súdu. O žiadosti rozhodol piaty deň od jej doručenia, t. j. 29. apríla
2013. Sťažovateľ podal po vyhlásení uznesenia sťažnosť, ktorú odôvodnil prostredníctvom
obhajcu po tom, ako mu bolo 17. mája 2013 doručené písomné vyhotovenie uznesenia,
podaním doručeným špecializovanému súdu 20. mája 2013.
Špecializovaný súd v tomto období súčasne vyhotovoval rozsudok, ktorý vyhlásil
18. apríla 2013 a ktorým uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania pokračovacieho
trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 4 Trestného zákona
a pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 4
Trestného zákona. Ústavný súd zistil, že sťažovateľovi bol rozsudok doručený 23. mája
2013 a jeho obhajcovi 31. mája 2013.
Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti o dva dni od predloženia spisu uznesením
zo 6. júna 2013.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby na slobodu urýchlene. Následne však potreboval jeden mesiac a štyri dni na
predloženie veci na rozhodnutie o sťažnosti najvyššiemu súdu. Ústavný súd nemohol
prehliadnuť, že špecializovaný súd vykonával v tomto období aj úkony nadväzujúce na
vyhlásenie rozsudku. V kontexte celkovej doby konania od doručenia žiadosti do
právoplatného rozhodnutia o nej, ktorá nepresiahla jeden a pol mesiaca, a s prihliadnutím na
úkony, ktoré v rámci tejto lehoty špecializovaný súd musel vykonať vo veci samej, ústavný
súd dospel k záveru, že špecializovaný súd postupoval v konaní o žiadosti sťažovateľa tak,
aby nebolo neprípustným spôsobom zasiahnuté do jeho práva na urýchlené preskúmanie
zákonnosti väzby.
Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta aj postup najvyššieho súdu. Podľa názoru
ústavného súdu však najvyšší súd nemohol porušiť právo sťažovateľa na urýchlené
preskúmanie väzby tým, že o jeho sťažnosti rozhodol vo veľmi krátkom čase po predložení
veci.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatoval, že vo vzťahu k tejto časti sťažnosti
existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenej.
3. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom špecializovaného súdu a najvyššieho súdu v konaní o žiadosti o prepustenie
z väzby
Sťažovateľ navrhuje v petite sťažnosti vysloviť aj porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením
špecializovaného súdu a najvyššieho súdu v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, na ktorú odkázal
v bodoch 1 a 2 tohto uznesenia, z ktorej vyplýva, že právo na urýchlené rozhodnutie
o žiadosti o prepustenie z väzby spadá ratione materiae pod čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru,
ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na
súdnu ochranu pri jej pozbavení (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010). Ústavný
súd preto posúdil sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd na základe sumarizácie svojich čiastkových záverov k sťažnosti pri
predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2013