Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 493/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. V., nar..., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr.

Ľ. P., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

v spojení s a 2 , a

Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, ako aj

práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. apríla 2013, ako aj postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 6. júna 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2013

doručená sťažnosť M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2

(ďalej len „“) a podľa , 2 a 5 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa

a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, ako aj práva na slobodu a bezpečnosť podľa , 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská

Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. apríla 2013, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 6. júna 2013 (ďalej len „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením

špecializovaného súdu sp. zn. 20/2011 z 3. marca 2011 z dôvodu podľa

písm. c) .

Sťažovateľ podal 24. apríla 2013 žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej rozhodol

špecializovaný súd uznesením z 29. apríla 2013 tak, že ju zamietol a neprijal návrh na

nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ podal proti

uzneseniu sťažnosť bezprostredne po jeho vyhlásení a odôvodnil ju po doručení písomného

vyhotovenia uznesenia (17. mája 2013) podaním z 20. mája 2013. Pretože sťažnosť nebola

bezodkladne predložená na rozhodnutie najvyššiemu súdu, sťažovateľ podal 3. júna 2013

sťažnosť predsedovi špecializovaného súdu. V oznámení o jej prijatí zo 4. júna 2013

špecializovaný súd uviedol, že spis bol predložený najvyššiemu súdu 4. júna 2013.

Sťažovateľ namieta, že postup špecializovaného súdu nezodpovedá požiadavke

neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, hoci rozhodol piaty deň od

podania žiadosti, pretože do predloženia spisu najvyššiemu súdu, resp. do rozhodnutia

najvyššieho súdu uplynulo 39 dní. Sťažovateľ osobitne poukazuje na to, že písomné

vyhotovenie uznesenia bolo jeho obhajcovi doručené až po opakovaných urgenciách a spis

bol predložený najvyššiemu súdu až po podaní sťažnosti predsedovi špecializovaného súdu.

Sťažovateľ poukazuje ďalej aj na to, že počas uvedeného obdobia špecializovaný súd

vyhotovoval rozsudok v jeho veci, ktorý bol vyhlásený 18. apríla 2013.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv aj uznesením špecializovaného súdu

z 29. apríla 2013 a uznesením najvyššieho súdu zo 6. júna 2013. V tejto súvislosti tvrdí, že

nie sú splnené materiálne podmienky väzby, pretože je nevinný a trestné konanie proti nemu

je vykonštruované, na preukázanie čoho navrhol vykonať v trestnom konaní ďalšie

dokazovanie. Jeho návrhy špecializovaný súd zamietol a vyhlásil odsudzujúci rozsudok.

Sťažovateľ s poukazom na to, že rozhodovanie o jeho odvolaní patrí do pôsobnosti

najvyššieho súdu, namieta, že neobstojí odôvodnenie ďalšieho trvania väzby po vyhlásení

rozsudku priebehom a výsledkom hlavného pojednávania. Sťažovateľ nesúhlasí ani

s názorom špecializovaného súdu, že z jeho žiadosti nevyplývajú skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali záver, že hrozba pokračovania v trestnej činnosti pominula, prípadne

zoslabla. Po uplynutí viac ako dvoch rokov od vzatia do väzby už podľa názoru sťažovateľa

neexistujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu z pokračovania v trestnej činnosti.

Sťažovateľ považuje odôvodnenie uznesenia špecializovaného súdu za účelové,

neopierajúce sa o žiadne konkrétne skutočnosti, ale o svojvoľné závery súdu prijaté na

základe jeho obrany v trestnom konaní, z ktorej súd vyvodil účelovým vytrhnutím

jednotlivých viet z kontextu absurdné závery odporujúce základom logiky. Sťažovateľ

považuje za neodôvodnené aj rozhodnutie o zamietnutí jeho návrhu na nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Tieto výhrady sťažovateľa sa týkajú aj uznesenia najvyššieho súdu, ktorý sa

v odôvodnení uznesenia zo 6. júna 2013 odvolal na dôvody uvedené v uznesení

špecializovaného súdu. Sťažovateľ namieta, že uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne,

pretože najvyšší súd sa nevysporiadal s argumentmi uvedenými v jeho sťažnosti.

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že spis bol najvyššiemu súdu predložený 4. júna 2013 po

11.00 h a najvyšší súd rozhodol o sťažnosti už 6. júna 2013, pričom nie je fyzicky možné

oboznámiť sa so spisom v rozsahu 15 zväzkov a 8 000 strán, ktorého súčasťou je aj

vyšetrovací spis v rozsahu cca 80 zväzkov a 40 000 strán, v priebehu jedného dňa. Preto, ak

najvyšší súd rozhodol bez znalosti dôkazov, je jeho rozhodnutie nezákonné a arbitrárne.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5

v spojení s , ods. 2 , obsiahnuté v ods. 3,

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 8 ods. 1, ods. 2,

ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, v spojení s Slovenskej

republiky bolo postupom, zásahmi a rozhodnutiami Špecializovaného trestného súdu,

pracovisko Banská Bystrica, BB zo dňa 29. 04. 2013, Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 06. 06. 2013 porušené.

2. Základné právo sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , základné právo na spravodlivé konanie podľa ods.

1 Dohovoru bolo postupom, zásahmi a rozhodnutiami Špecializovaného trestného súdu

pracovisko Banská Bystrica, BB zo dňa 29. 04. 2013, Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 06. 06. 2013 porušené.

3. Základné právo sťažovateľa, aby súdy urýchlene rozhodli o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu, podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa bolo v konaní

vedenom na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica, BB ,

Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. porušené.

4. Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica v trestnom konaní

vedenom pod sp. zn. BB zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd sťažovateľa zaručených a Listinou základných práv

a slobôd a práva zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica v trestnom konaní

vedenom pod sp. zn. BB prikazuje ihneď prepustiť M. V., nar..., trvale bytom M.

z väzby na slobodu.

6. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie v celkovej výške 10.000 EUR,

ktoré mu je povinný vyplatiť Špecializovaný trestný súd do 30 dní od právoplatnosti

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

7. Špecializovaný trestný súd je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľ. P., advokáta, Advokátska kancelária

K. do 30 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Ústavný súd sa zaoberal námietkami sťažovateľa v rozsahu, ako uviedol v petite

sťažnosti.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení

s a 2 , podľa , podľa , 2 a 5 listiny

a práva podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru uznesením špecializovaného súdu

z 29. apríla 2013 a uznesením najvyššieho súdu zo 6. júna 2013

a) Právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám

v konaní o sťažnosti podľa je založená na princípe subsidiarity a je

daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Preskúmanie uznesenia špecializovaného súdu, a tým aj poskytnutie ochrany právam,

ktoré označil sťažovateľ, patrilo do kompetencie najvyššieho súdu v rámci riadneho

opravného konania. Ústavný súd sa preto nemohol samostatne zaoberať námietkami

sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu špecializovanému súdu z 29. apríla 2013, a preto

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

b) Ústavný súd sa ďalej zaoberal posúdením opodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu

k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu. Predmetom konania najvyššieho súdu bolo

rozhodovanie o väzbe, a teda o prípustnosti dočasného pozbavenia osobnej slobody

sťažovateľa, ktorej ochrana je zaručená prostredníctvom , listiny, resp.

čl. 5 dohovoru. Sťažovateľ namieta v tejto časti sťažnosti aj porušenie svojho základného

práva podľa . Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že na

konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné špeciálne ustanovenie o osobnej

slobode, a nie všeobecné ustanovenia o práve na súdnu ochranu (napr.

, , ). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol

sťažnosť v časti namietaného porušenia podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ uvádza v petite týkajúcom sa tejto časti sťažnosti aj čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Žiadosť o prepustenie z väzby podal 24. apríla 2013 po tom, ako ho špecializovaný súd

rozsudkom vyhláseným 18. apríla 2013 uznal za vinného zo spáchania trestných činov

uvedených v obžalobe. Od tohto okamihu sa sťažovateľ nenachádzal vo väzbe podľa čl. 5

ods. 1 písm. c) dohovoru, ale bol pozbavený osobnej slobody z dôvodu podľa čl. 5 ods. 1

písm. a) dohovoru (zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom, pozn.; pozri k tomu

napr. X v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 5. novembra 1981, § 39). Preto sa na jeho väzbu

od uvedeného okamihu nevzťahoval ani čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorý tvorí celok s čl. 5

ods. 1 písm. c) dohovoru.

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj v časti namietaného porušenia čl. 5 ods. 1 a 3

dohovoru podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (mutatis mutandis

, , ). Ústavný súd preto v prípade namietaného

porušenia môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby

sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité

rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

( ) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie;

takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany

základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v

().

Súčasťou práva na osobnú slobodu podľa je aj právo obvineného

iniciovať konanie na preskúmanie zákonnosti jeho väzby. Aj z judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 5 ods. 4 dohovoru vyplýva, že súd nemusí

odpovedať na každý argument v podaní obvineného, ktorým sa domáha preskúmania

rozhodnutia o väzbe, sudca sa však musí vysporiadať s konkrétnymi skutočnosťami v ňom

uvedenými, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu nevyhnutných podmienok na zákonné

pozbavenie osobnej slobody. Pritom argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť

všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať o konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej

osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko, rozsudok z 11. júla 2006, § 142).

Ústavný súd pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa proti uzneseniu

najvyššieho súdu vzal do úvahy aj obsah uznesenia špecializovaného súdu z 29. apríla 2013,

vychádzajúc pritom zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu nemožno

posudzovať izolovane (, , ), pretože prvostupňové

a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Špecializovaný súd v uznesení z 29. apríla 2013 konštatoval, že zo žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby a z jeho vyjadrenia na neverejnom zasadnutí nezistil

zásadné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že pominul dôvod preventívnej väzby

alebo zoslabol do tej miery, že možno väzbu nahradiť ponúknutou zárukou, a preto žiadosť

zamietol. V odôvodnení poukázal, že aj pri rešpektovaní princípu prezumpcie neviny

nemožno prehliadať výsledky dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, z ktorého

vyplýva, že sťažovateľ neuskutočnil obchody s euročkami a lykožrútmi v rozsahu podanej

obžaloby, a preto trestné stíhanie nie je vedené bezdôvodne alebo vykonštruované tak, ako

tvrdí sťažovateľ. S prihliadnutím na výsledky hlavného pojednávania nepovažoval za reálne

ani pominutie obavy, že by sťažovateľ po prepustení z väzby pokračoval v podobných

podnikateľských aktivitách. Špecializovaný súd v uznesení podrobne odôvodnil svoje

úvahy, ktoré ho viedli k tomuto záveru. Vzhľadom na osobu sťažovateľa, s poukazom na to,

že sťažovateľ nerešpektoval autoritu daňového úradu (nerešpektoval jeho výzvy na

predloženie dokladov ani predvolania), špecializovaný súd konštatoval, že niet rozumného

dôvodu sa domnievať, že by rešpektoval probačného a mediačného úradníka. Spochybnil

tiež reálnu možnosť probačného a mediačného úradníka efektívne kontrolovať zákaz

podnikania, ktorého uloženie sťažovateľ navrhol v rámci dohľadu.

Najvyšší súd uznesením zo 6. júna 2013 zamietol sťažnosť sťažovateľa ako

nedôvodnú. Po preskúmaní uznesenia špecializovaného súdu dospel k záveru, že sú aj

naďalej dané všetky zákonné podmienky na ďalšie trvanie väzby z dôvodu podľa § 71

ods. 1 písm. c) tak, ako ich zistil špecializovaný súd, a preto odkázal

v plnom rozsahu na jeho rozhodnutie. V prvom rade s poukazom na prvostupňový

odsudzujúci rozsudok uviedol, že nedošlo k rozptýleniu dôvodného podozrenia

zo spáchania trestných činov sťažovateľom, práve naopak. Ďalej poukázal na kontinuálnu

existenciu skutočností odôvodňujúcich väzobné stíhanie sťažovateľa konštatovaných

v predošlých rozhodnutiach, ktorými sú okrem charakteru trestnej činnosti, jej rozsahu,

závažnosti a dlhšieho časového obdobia jej páchania i výsledky dokazovania vykonaného

na hlavnom pojednávaní a v rámci toho aj vyjadrenia sťažovateľa. Najvyšší súd konštatoval,

že od ostatného rozhodnutia nenastala žiadna zásadná zmena, ktorá by znamenala oslabenie

väzobného dôvodu. Najvyšší súd sa stotožnil aj s názorom špecializovaného súdu, že

vzhľadom na osobu sťažovateľa nemožno predpokladať naplnenie účelu väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka.

Posúdiac obsah napadnutého uznesenia z hľadiska námietok sťažovateľa, je ústavný

súd tohto názoru, že najvyšší súd sa ústavne prijateľným spôsobom vysporiadal

s argumentáciou sťažovateľa. Uznesenie najvyššieho súdu posudzované v spojitosti

s uznesením špecializovaného súdu obsahuje konkrétne, logické a presvedčivé odôvodnenie

o trvaní dôvodu väzby podľa , a tým aj na

zamietnutie sťažnosti. Takou okolnosťou je možnosť sťažovateľa reálne prevziať riadenie

firiem, prostredníctvom ktorých by mohol pokračovať v spôsobe podnikania, ktorý viedol

pred vzatím do väzby. Špecializovaný súd podporil svoj názor dôkazmi vyplývajúcimi

z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní. Ako dôkaz uviedol aj (nielen)

výpovede sťažovateľa a v ich kontexte hodnotil osobu sťažovateľa. Sťažovateľ neuviedol

žiadny ústavnoprávne relevantný argument pre jeho názor o neprípustnosti odôvodnenia

väzby skutočnosťami zistenými z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní.

Spôsob odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu odkazom na preskúmavané

rozhodnutie považuje ústavný súd z hľadiska jeho preskúmateľnosti za prípustný, pretože

sťažovateľ bol s obsahom rozhodnutia špecializovaného súdu oboznámený (obdobne

rozhodnutie o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa ).

Sťažovateľ namieta v sťažnosti arbitrárnosť uznesenia najvyššieho súdu aj

v súvislosti s krátkym časom, ktorý uplynul od predloženia veci do rozhodnutia o sťažnosti,

a s poukazom na veľký rozsah súdneho spisu spochybnil reálne oboznámenie sa najvyššieho

súdu s jeho obsahom. Podľa názoru ústavného súdu však najvyšší súd nepotreboval na

rozhodnutie o sťažnosti preštudovať celý súdny spis, ale len jeho časti priamo súvisiace

s rozhodovaním o väzbe a tie časti, ktoré sa týkali námietok sťažovateľa. V tomto rozsahu

nemožno považovať dva dni za nedostatočný čas na prípravu pre rozhodnutie o sťažnosti

proti rozhodnutiu o väzbe.

Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie najvyššieho súdu zo 6. júna 2013

nemožno považovať za arbitrárne a ani za zjavne neodôvodnené, a preto nemá dôvod

zasiahnuť do právnych záverov najvyššieho súdu. Z toho dôvodu posúdil sťažnosť

vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu aj v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú

a odmietol ju podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom špecializovaného súdu a najvyššieho

súdu v súvislosti s právom na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby

Ústavný súd vo svojej judikatúre ako všeobecné východisko stabilne uvádza, že

požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17

ods. 2 a 5 nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke

preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. , ,

).

Pri posudzovaní namietaného porušenia práva na urýchlené preskúmanie zákonnosti

väzby ústavný súd v zhode s judikatúrou ESĽP (napr. R.M.D. v. Švajčiarsko, rozsudok

z 26. septembra 1997, § 42; Kolompar v. Belgicko, rozsudok z 24. septembra 1992, § 42)

zohľadňuje konkrétne okolnosti prípadu, najmä postup a úkony namietaného orgánu,

okolnosti na strane sťažovateľa a iné faktory, ktorých dôsledkom boli prieťahy a ktoré

nemožno pripísať konajúcemu orgánu.

Z priebehu konania, ako ho uviedol sťažovateľ v sťažnosti, vyplýva, že

špecializovaný súd konal o jeho žiadosti od 24. apríla 2013 do 4. júna 2013, keď bol spis

predložený najvyššiemu súdu. O žiadosti rozhodol piaty deň od jej doručenia, t. j. 29. apríla

2013. Sťažovateľ podal po vyhlásení uznesenia sťažnosť, ktorú odôvodnil prostredníctvom

obhajcu po tom, ako mu bolo 17. mája 2013 doručené písomné vyhotovenie uznesenia,

podaním doručeným špecializovanému súdu 20. mája 2013.

Špecializovaný súd v tomto období súčasne vyhotovoval rozsudok, ktorý vyhlásil

18. apríla 2013 a ktorým uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania pokračovacieho

trestného činu skrátenia dane a poistného podľa a

a pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 4

. Ústavný súd zistil, že sťažovateľovi bol rozsudok doručený 23. mája

2013 a jeho obhajcovi 31. mája 2013.

Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti o dva dni od predloženia spisu uznesením

zo 6. júna 2013.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu urýchlene. Následne však potreboval jeden mesiac a štyri dni na

predloženie veci na rozhodnutie o sťažnosti najvyššiemu súdu. Ústavný súd nemohol

prehliadnuť, že špecializovaný súd vykonával v tomto období aj úkony nadväzujúce na

vyhlásenie rozsudku. V kontexte celkovej doby konania od doručenia žiadosti do

právoplatného rozhodnutia o nej, ktorá nepresiahla jeden a pol mesiaca, a s prihliadnutím na

úkony, ktoré v rámci tejto lehoty špecializovaný súd musel vykonať vo veci samej, ústavný

súd dospel k záveru, že špecializovaný súd postupoval v konaní o žiadosti sťažovateľa tak,

aby nebolo neprípustným spôsobom zasiahnuté do jeho práva na urýchlené preskúmanie

zákonnosti väzby.

Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta aj postup najvyššieho súdu. Podľa názoru

ústavného súdu však najvyšší súd nemohol porušiť právo sťažovateľa na urýchlené

preskúmanie väzby tým, že o jeho sťažnosti rozhodol vo veľmi krátkom čase po predložení

veci.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatoval, že vo vzťahu k tejto časti sťažnosti

existujú dôvody na jej odmietnutie podľa ako zjavne

neopodstatnenej.

3. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva podľa dohovoru

postupom špecializovaného súdu a najvyššieho súdu v konaní o žiadosti o prepustenie

z väzby

Sťažovateľ navrhuje v petite sťažnosti vysloviť aj porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru postupom a uznesením

špecializovaného súdu a najvyššieho súdu v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, na ktorú odkázal

v bodoch 1 a 2 tohto uznesenia, z ktorej vyplýva, že právo na urýchlené rozhodnutie

o žiadosti o prepustenie z väzby spadá ratione materiae pod a dohovoru,

ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na

súdnu ochranu pri jej pozbavení (obdobne napr. , ). Ústavný

súd preto posúdil sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25

ods. 2 .

Ústavný súd na základe sumarizácie svojich čiastkových záverov k sťažnosti pri

predbežnom prerokovaní rozhodol podľa tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013