Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 354/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Polákom, Poštová 14, Košice, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 5 Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 18. júna 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť , , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojich základných práv podľa a 5 (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. júna 2019 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

2. Predmetná ústavná sťažnosť bola v súlade s čl. X bodom 3 Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019,

v zmysle ktorého nad rámec uvedeného rozsahu možno prideliť aj naliehavé veci,

rozhodnutie o ktorých neznesie odklad, pridelená náhodným výberom pomocou technických

a programových prostriedkov sudcovi Miroslavovi Durišovi, členovi I. senátu ústavného

súdu.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obvinený zo zločinu

skrátenia dane a poistného podľa , ,

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) z obzvlášť

závažného zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a),

ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a) . Sťažovateľ je vo väzbe od 13. októbra

2017.

4. Sťažovateľ požiadal 10. mája 2019 o prepustenie z väzby na slobodu.

5. Špecializovaný trestný súd (ďalej len „špecializovaný súd“) uznesením

sp. zn. z 31. mája 2019 (ďalej len „uznesenie špecializovaného súdu“)

rozhodol tak, že sťažovateľa a ďalšieho obvineného prepustil z väzby na slobodu a nahradil

ich väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka za súčasného uloženia viacerých

obmedzení a povinností. Špecializovaný súd zároveň neprijal písomný sľub obvinených

a neprijal peňažnú záruku ďalšieho obvineného.

6. Špecializovaný súd vo svojom uznesení dospel k záveru, že orgány činné

v trestnom konaní nepostupujú v trestnej veci sťažovateľa v súlade s § 2 ods. 6 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“), teda v danej trestnej veci nepostupujú prednostne a urýchlene.

7. Proti uzneseniu špecializovaného súdu zahlásil sťažnosť prokurátor Úradu

špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len

„prokurátor“).

8. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol o sťažnosti prokurátora tak,

že uznesenie špecializovaného súdu zrušil v celom rozsahu, zamietol žiadosti obvinených

o prepustenie z väzby na slobodu, neprijal písomné sľuby obvinených, ich väzbu nenahradil

dohľadom probačného a mediačného úradníka a neprijal ponuku peňažnej záruky.

9. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že špecializovaný súd nemôže byť

viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v predošlom väzobnom

rozhodnutí, keďže každé konanie na podklade podanej žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu je vo svojej podstate novým preskúmavaním trvania dôvodov väzby a možnosti

nahradenia väzby menej invazívnym spôsobom. Tvrdí, že najvyšší súd nemal v napadnutom

uznesení „upozorňovať“ sudcu pre prípravné konanie špecializovaného súdu na jeho právne

názory a jeho postup v konaní.

10. Sťažovateľ k samotnej dôvodnosti väzby argumentuje, že najvyšší súd

bez bližšieho skúmania odkázal na svoje predchádzajúce rozhodnutie o väzbe a nevenoval

dostatočnú pozornosť okolnostiam prípadu. Najvyšší súd neanalyzoval postup orgánov

činných v trestnom konaní, naopak, túto povinnosť si splnil špecializovaný súd vo svojom

uznesení. Najvyšší súd navyše neprihliadol na skutočnosť, že postup orgánov činných

v trestnom konaní nekorešponduje s plánom vykonávania úkonov podľa s. 22 a 23

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. apríla 2019.

11. Sťažovateľ napokon pred ústavným súdom poukazuje na rozhodnutia najvyššieho

súdu o iných obvinených v tej istej trestnej veci, konkrétne na uznesenia sp. zn.

a sp. zn. (bez uvedenia dátumu ich prijatia, pozn.), v ktorých

sa najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa v podstate stotožnil so závermi špecializovaného

súdu o nedostatočne rýchlom postupe orgánov činných v trestnom konaní a obvinených

v dôsledku toho prepustil z väzby na slobodu.

12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2, ods. 5

SR, právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivý proces zaručené v článku

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 18.06.2019 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 18.06.2019 sa zrušuje a prikazuje sa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby

sťažovateľa , ,

, prepustil neodkladne na slobodu.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

14. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (, , ). K ďalším dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, , ).

17. Ústavný súd konštantne judikuje, že v a 5 garantujúcich

základné právo na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie,

v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom

určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označených ustanovení korešponduje

právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (, ,

).

18. Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že jeho právomoc na rozhodovanie

vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými

súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej slobody, akým

je väzba obvineného (, , ).

19. Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané

„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým

je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné účelom , ktorým je

ochrana jednotlivca proti svojvôli (, , ). Požiadavku

obsiahnutú v tomto článku nemožno definovať in abstracto, ale musí sa posúdiť

podľa okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti uviedol sťažovateľ ().

Ústavný súd preto v prípade môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc,

avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu,

že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je

jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo

štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia

ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd

v (, , ).

20. Do právomoci ústavného súdu teda v zásade nepatrí preskúmať postup

či správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktoré ich viedli k záveru

o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby, resp. na ponechanie vo väzbe. Tento

postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený

na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne

aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je

väzba v trestnom konaní (, ).

21. Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná

právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej

slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené

obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe

rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú

obavu vyjadrenú v až c) alebo okolnosti uvedené

v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený

zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (,

, ). Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné

súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú

odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého

zo základných práv a slobôd (, ). Ústavný súd preto nemôže

zasahovať do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ak ich z ústavného

hľadiska možno pokladať za akceptovateľné a udržateľné (, ,

).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.A K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru

22. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta porušenie svojich základných práv

podľa a 5 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu.

23. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd nevenoval dostatočnú pozornosť okolnostiam

prípadu, keď bez bližšieho skúmania postupu orgánov činných v trestnom konaní iba

odkázal na svoje predchádzajúce rozhodnutie. Sťažovateľ ďalej odkazuje na rozhodnutia

iného senátu najvyššieho súdu vo vzťahu k obvineným v tej istej trestnej veci, ktorých

najvyšší súd prepustil z väzby na slobodu.

24. Najvyšší súd k postupu orgánov činných v trestnom konaní v relevantnej časti

odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol: «Ako však bolo povedané vyššie,

keďže obvinený argumentoval aj nečinnosťou orgánov činných v trestnom konaní,

súd obe podané žiadosti vyhodnotil ako prípustné. V tomto smere najvyšší súd považuje

za potrebné upozorniť, že ak obvinený poukazujúc pri tom na existenciu „iných dôvodov“

podá žiadosť podľa ešte pred uplynutím zákonnej tridsaťdňovej lehoty

odkedy rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudne právoplatnosť, potom

rozhodujúcim pre vyhodnotenie takto podanej sťažnosti bude práve relevancia týchto

„iných dôvodov“. Uvedené plynie z účelu dotknutého ustanovenia, ktorým je vytvorenie

dostatočného časového priestoru, počas ktorého je možné reálne posúdiť ďalšiu ne/potrebu

ďalšieho väzobného stíhania. Inak povedané, pokiaľ zákon vo všeobecnosti stanovuje, že

obvinený môže žiadať o prepustenie z väzby raz mesačne, je to zjavne preto, aby bolo možné

reálne vyhodnotiť ďalšiu ne/dôvodnosť trestného stíhania a ne/trvanie väzobných dôvodov.

V tomto smere obvinenému „sekundoval“ aj samosudca

špecializovaného súdu, ktorý si na jednej strane ustálil, že „iný dôvod“, z ktorého

u vyvodil prípustnosť skôr podanej žiadosti, nie je daný a na strane druhej,

po analýze dvoj-trojtýždňovej aktivity orgánov činných v trestnom konaní (ostatné uznesenie

najvyššieho súdu bolo vydané 30. apríla 2019, pričom k opätovnému predloženiu spisu

došlo 23. mája 2019) uzavrel, že v konaní dochádza k prieťahom. Takýto postup vyvoláva

vážne podozrenie z účelovosti, zo snahy v rozpore s „presadiť“

svoj dlhodobo pertraktovaný právny názor, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní

nepostupujú v tejto trestnej veci bez zbytočných prieťahov. V tomto smere najvyšší súd

dôrazne upozorňuje, že uznesenia sp. zn. sa netýkali žiadneho

z momentálne väzobné stíhaných obvinených, a preto je úplne evidentné, aký právny názor

má samosudca povinnosť rešpektovať...

K rýchlosti konania najvyšší súd opakuje, že od posledného rozhodnutia najvyššieho

súdu z 30. apríla 2019, sp. zn. , 18/2019 do podania nových žiadostí, ktoré boli

prokurátorovi doručené 14. a 15. mája 2019 (resp. ich predloženia sudcovi pre prípravné

konanie 23. mája 2019), uplynul len veľmi krátky čas, z ktorého dôvodu sa na jeho záveroch

o ne/aktivite orgánov činných v trestnom konaní nič zásadné zmeniť nemohlo.

Inak povedané, ako to najvyšší súd naznačil vyššie, za tak krátky časový úsek (ide v podstate

o osem/deväť pracovných dní) ani nemožno postup orgánov činných v trestnom konaní

z pohľadu dodržania relevantne hodnotiť a ak aj áno, potom, prípadná -

hoci aj niekoľkodňová nečinnosť nie je spôsobilá dotknúť sa práv obvinených.

Bez ohľadu na to najvyšší súd upozorňuje, že v rozhodnom čase (resp. bezprostredne

po podaní žiadostí) boli vykonané dva celodenné výsluchy obvineného

zo 6. a 7. mája 2019 (zv. 5.4, č. 1. 317, 334) a svedka zo 16. a 17. mája

2019 (zv. 6.1, č. 1. 255, 265), bolo spracovaných 52 žiadostí o vypracovanie správ o povesti

(zv. 14.13, č. 1. 101 - 152), boli doložené výpisy z účtov obvinených

(zv. 14.13, č. L 153), boli realizované štyri nazretia do spisu (zv. 15.1,

č. 1. 264), vypracované vyjadrenie k žiadosti o preskúmanie postupu policajta

podľa (zv. 15.1, č. 1. 272) a samozrejme, stanovisko k prepusteniu

obvinených z väzby. Za týchto okolností najvyšší súd žiadne

evidentné prieťahy v konaní nezistil. Bez ohľadu na to, je povinnosťou orgánov činných

v trestnom konaní naďalej urýchlene vykonávať úkony trestného konania, a to predovšetkým

tie z nich, ktorých potrebu sami deklarovali v konaní o predĺžení lehoty väzby.»

25. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia konštatuje, že najvyšší súd

podrobne preskúmal postup orgánov činných v trestnom konaní v rozsahu od posledného

rozhodnutia o väzbe sťažovateľa (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. apríla 2019) a na rozdiel od špecializovaného súdu dospel k záveru, že orgány činné

v trestnom konaní v tomto danom období nespôsobili „prieťahy“, a teda, že v konaní

postupujú urýchlene v zmysle .

26. Na uvedenom závere najvyššieho súdu, zohľadňujúc krátku dobu od vydania

posledného väzobného rozhodnutia i realizáciu výsluchov, spracovanie žiadostí a ďalšie

citované úkony vykonané v relevantnom čase, ústavný súd nebadá známky svojvôle

či arbitrárnosti tvrdenej sťažovateľom. Naopak, najvyšší súd sa podľa názoru ústavného

súdu zaoberal argumentáciou o nedostatočne urýchlenom postupe orgánov činných

v trestnom konaní a venoval jej z pohľadu ústavného súdu náležitú a dostatočnú pozornosť.

27. Ak sťažovateľ vo všeobecnosti poukazuje na neurýchlený postup orgánov

činných v trestnom konaní aj v minulosti, teda ešte pred posledným rozhodovaním o jeho

väzbe, ústavný súd konštatuje, že postup orgánov činných v trestnom konaní v danej trestnej

veci bol predmetom ústavnoprávneho prieskumu aj vo vzťahu k tomuto obdobiu a ústavný

súd vo viacerých svojich rozhodnutiach vyhodnotil túto námietku ako zjavne

neopodstatnenú (pozri napr. uznesenie o odmietnutí vo veci sp. zn. , kde túto

námietku uplatnil samotný sťažovateľ, taktiež vo veci sp. zn. ).

28. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že špecializovaný súd nemôže byť viazaný právnym

názorom najvyššieho súdu vyjadreným v predošlom väzobnom rozhodnutí, ústavný súd

opätovne poukazuje na to, čo je predmetom jeho skúmania v prípadne namietaného

porušenia práv v súvislosti s rozhodovaním o väzbe (pozri body 18 až 21 tohto uznesenia).

Ak sa sťažovateľ domnieva, že konkrétny názor najvyššieho súdu, či už je

pre špecializovaný súd záväzný, alebo nie, je svojvoľný, môže ho napadnúť

vo svojej ústavnej sťažnosti. Takto sťažovateľ v tejto svojej ústavnej sťažnosti

aj postupoval, keď názor najvyššieho súdu o urýchlenom postupe orgánov činných

v trestnom konaní v tomto konaní pred ústavným súdom spochybnil. Ústavný súd preto

námietku sťažovateľa o viazanosti právnym názorom vyjadreným v predošlom väzobnom

rozhodnutí v situácii, keď sám ústavný súd mal možnosť preskúmať sťažovateľom

napádané právne závery, nepovažuje z ústavnoprávneho pohľadu za relevantnú.

29. Sťažovateľ napokon vo svojej ústavnej sťažnosti poukazuje na rozhodnutia

najvyššieho súdu vo vzťahu k iným obvineným v tej istej trestnej veci, konkrétne

na rozhodnutia sp. zn. a sp. zn. (bez uvedenia dátumu, pozn.),

ktorými títo mali byť prepustení z väzby na slobodu.

30. Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa zdôrazňuje, že jeho úlohou v konaní

o väzbe nie je preskúmavať väzobné rozhodnutia o iných obvinených a ani zjednocovať

prípadné odlišnosti v judikatúre najvyššieho súdu. Úlohou ústavného súdu v konaní o väzbe

je v individuálnom prípade s ohľadom na jeho konkrétne okolnosti vyhodnotiť, či napádané

väzobné rozhodnutie napĺňa požiadavky vyplývajúce z a dohovoru. A ako

už bolo konštatované, napadnuté uznesenie s ohľadom na tieto požiadavky obstojí.

31. Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť ústavnej sťažnosti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

III.B K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

32. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že konania všeobecných súdov,

ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami „o trestnom obvinení“ samotnom

(konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach

alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto

oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (pozri rozsudok

vo veci Neumeister proti Rakúsku z 27. 6. 1968, sťažnosť č. 1936/63; tiež ,

, ).

33. Aj túto časť ústavnej sťažnosti bolo preto potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2

písm. g) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

34. Vzhľadom na to, že ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa

ďalšími v nej uvedenými návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2019