Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 354/2019
PDF · 456.82 KB
No categories available
I. ÚS 354/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Polákom, Poštová 14, Košice, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Tost 22/2019 z 18. júna 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť , , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 22/2019 z 18. júna 2019 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
2. Predmetná ústavná sťažnosť bola v súlade s čl. X bodom 3 Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019,
v zmysle ktorého nad rámec uvedeného rozsahu možno prideliť aj naliehavé veci,
rozhodnutie o ktorých neznesie odklad, pridelená náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov sudcovi Miroslavovi Durišovi, členovi I. senátu ústavného
súdu.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obvinený zo zločinu
skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4 zákona č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) z obzvlášť
závažného zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a),
ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a) Trestného zákona. Sťažovateľ je vo väzbe od 13. októbra
2017.
4. Sťažovateľ požiadal 10. mája 2019 o prepustenie z väzby na slobodu.
5. Špecializovaný trestný súd (ďalej len „špecializovaný súd“) uznesením
sp. zn. 4 Tp 26/2017 z 31. mája 2019 (ďalej len „uznesenie špecializovaného súdu“)
rozhodol tak, že sťažovateľa a ďalšieho obvineného prepustil z väzby na slobodu a nahradil
ich väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka za súčasného uloženia viacerých
obmedzení a povinností. Špecializovaný súd zároveň neprijal písomný sľub obvinených
a neprijal peňažnú záruku ďalšieho obvineného.
6. Špecializovaný súd vo svojom uznesení dospel k záveru, že orgány činné
v trestnom konaní nepostupujú v trestnej veci sťažovateľa v súlade s § 2 ods. 6 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“), teda v danej trestnej veci nepostupujú prednostne a urýchlene.
7. Proti uzneseniu špecializovaného súdu zahlásil sťažnosť prokurátor Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
„prokurátor“).
8. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol o sťažnosti prokurátora tak,
že uznesenie špecializovaného súdu zrušil v celom rozsahu, zamietol žiadosti obvinených
o prepustenie z väzby na slobodu, neprijal písomné sľuby obvinených, ich väzbu nenahradil
dohľadom probačného a mediačného úradníka a neprijal ponuku peňažnej záruky.
9. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že špecializovaný súd nemôže byť
viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v predošlom väzobnom
rozhodnutí, keďže každé konanie na podklade podanej žiadosti o prepustenie z väzby
na slobodu je vo svojej podstate novým preskúmavaním trvania dôvodov väzby a možnosti
nahradenia väzby menej invazívnym spôsobom. Tvrdí, že najvyšší súd nemal v napadnutom
uznesení „upozorňovať“ sudcu pre prípravné konanie špecializovaného súdu na jeho právne
názory a jeho postup v konaní.
10. Sťažovateľ k samotnej dôvodnosti väzby argumentuje, že najvyšší súd
bez bližšieho skúmania odkázal na svoje predchádzajúce rozhodnutie o väzbe a nevenoval
dostatočnú pozornosť okolnostiam prípadu. Najvyšší súd neanalyzoval postup orgánov
činných v trestnom konaní, naopak, túto povinnosť si splnil špecializovaný súd vo svojom
uznesení. Najvyšší súd navyše neprihliadol na skutočnosť, že postup orgánov činných
v trestnom konaní nekorešponduje s plánom vykonávania úkonov podľa s. 22 a 23
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 18/2019 z 30. apríla 2019.
11. Sťažovateľ napokon pred ústavným súdom poukazuje na rozhodnutia najvyššieho
súdu o iných obvinených v tej istej trestnej veci, konkrétne na uznesenia sp. zn.
6 Tost 8/2019 a sp. zn. 6 Tost 12/2019 (bez uvedenia dátumu ich prijatia, pozn.), v ktorých
sa najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa v podstate stotožnil so závermi špecializovaného
súdu o nedostatočne rýchlom postupe orgánov činných v trestnom konaní a obvinených
v dôsledku toho prepustil z väzby na slobodu.
12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2, ods. 5
Ústavy SR, právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivý proces zaručené v článku
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Tost/22/2019 zo dňa 18.06.2019 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Tost/22/2019
zo dňa 18.06.2019 sa zrušuje a prikazuje sa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby
sťažovateľa , ,
, prepustil neodkladne na slobodu.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
14. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, I. ÚS 120/2019). K ďalším dôvodom, ktoré môžu
zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 362/09, I. ÚS 47/2015).
17. Ústavný súd konštantne judikuje, že v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy garantujúcich
základné právo na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie,
v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie
obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom
určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označených ustanovení ústavy korešponduje
právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03,
18. Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že jeho právomoc na rozhodovanie
vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými
súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej slobody, akým
je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).
19. Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané
„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým
je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné účelom čl. 17 ústavy, ktorým je
ochrana jednotlivca proti svojvôli (II. ÚS 55/98, III. ÚS 7/00, I. ÚS 177/03). Požiadavku
obsiahnutú v tomto článku nemožno definovať in abstracto, ale musí sa posúdiť
podľa okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti uviedol sťažovateľ (I. ÚS 109/03).
Ústavný súd preto v prípade čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc,
avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu,
že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je
jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo
štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia
ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd
v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02, I. ÚS 189/09, IV. ÚS 493/2013).
20. Do právomoci ústavného súdu teda v zásade nepatrí preskúmať postup
či správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktoré ich viedli k záveru
o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby, resp. na ponechanie vo väzbe. Tento
postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený
na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne
aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je
väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03).
21. Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná
právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej
slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené
obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe
rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú
obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené
v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený
zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02,
I. ÚS 47/2013, III. ÚS 296/2017). Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné
súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú
odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého
zo základných práv a slobôd (III. ÚS 271/07, II. ÚS 465/2011). Ústavný súd preto nemôže
zasahovať do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ak ich z ústavného
hľadiska možno pokladať za akceptovateľné a udržateľné (IV. ÚS 333/08, II. ÚS 343/09,
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru
22. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu.
23. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd nevenoval dostatočnú pozornosť okolnostiam
prípadu, keď bez bližšieho skúmania postupu orgánov činných v trestnom konaní iba
odkázal na svoje predchádzajúce rozhodnutie. Sťažovateľ ďalej odkazuje na rozhodnutia
iného senátu najvyššieho súdu vo vzťahu k obvineným v tej istej trestnej veci, ktorých
najvyšší súd prepustil z väzby na slobodu.
24. Najvyšší súd k postupu orgánov činných v trestnom konaní v relevantnej časti
odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol: «Ako však bolo povedané vyššie,
keďže obvinený argumentoval aj nečinnosťou orgánov činných v trestnom konaní,
súd obe podané žiadosti vyhodnotil ako prípustné. V tomto smere najvyšší súd považuje
za potrebné upozorniť, že ak obvinený poukazujúc pri tom na existenciu „iných dôvodov“
podá žiadosť podľa § 79 ods. 3 Tr. por. ešte pred uplynutím zákonnej tridsaťdňovej lehoty
odkedy rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudne právoplatnosť, potom
rozhodujúcim pre vyhodnotenie takto podanej sťažnosti bude práve relevancia týchto
„iných dôvodov“. Uvedené plynie z účelu dotknutého ustanovenia, ktorým je vytvorenie
dostatočného časového priestoru, počas ktorého je možné reálne posúdiť ďalšiu ne/potrebu
ďalšieho väzobného stíhania. Inak povedané, pokiaľ zákon vo všeobecnosti stanovuje, že
obvinený môže žiadať o prepustenie z väzby raz mesačne, je to zjavne preto, aby bolo možné
reálne vyhodnotiť ďalšiu ne/dôvodnosť trestného stíhania a ne/trvanie väzobných dôvodov.
V tomto smere obvinenému „sekundoval“ aj samosudca
špecializovaného súdu, ktorý si na jednej strane ustálil, že „iný dôvod“, z ktorého
u vyvodil prípustnosť skôr podanej žiadosti, nie je daný a na strane druhej,
po analýze dvoj-trojtýždňovej aktivity orgánov činných v trestnom konaní (ostatné uznesenie
najvyššieho súdu bolo vydané 30. apríla 2019, pričom k opätovnému predloženiu spisu
došlo 23. mája 2019) uzavrel, že v konaní dochádza k prieťahom. Takýto postup vyvoláva
vážne podozrenie z účelovosti, zo snahy v rozpore s § 194 ods. 5 Tr. por. „presadiť“
svoj dlhodobo pertraktovaný právny názor, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní
nepostupujú v tejto trestnej veci bez zbytočných prieťahov. V tomto smere najvyšší súd
dôrazne upozorňuje, že uznesenia sp. zn. 6 Tost 8, 12/2019 sa netýkali žiadneho
z momentálne väzobné stíhaných obvinených, a preto je úplne evidentné, aký právny názor
má samosudca povinnosť rešpektovať...
K rýchlosti konania najvyšší súd opakuje, že od posledného rozhodnutia najvyššieho
súdu z 30. apríla 2019, sp. zn. 5 Tost 17, 18/2019 do podania nových žiadostí, ktoré boli
prokurátorovi doručené 14. a 15. mája 2019 (resp. ich predloženia sudcovi pre prípravné
konanie 23. mája 2019), uplynul len veľmi krátky čas, z ktorého dôvodu sa na jeho záveroch
o ne/aktivite orgánov činných v trestnom konaní nič zásadné zmeniť nemohlo.
Inak povedané, ako to najvyšší súd naznačil vyššie, za tak krátky časový úsek (ide v podstate
o osem/deväť pracovných dní) ani nemožno postup orgánov činných v trestnom konaní
z pohľadu dodržania § 2 ods. 6 Tr. por. relevantne hodnotiť a ak aj áno, potom, prípadná -
hoci aj niekoľkodňová nečinnosť nie je spôsobilá dotknúť sa práv obvinených.
Bez ohľadu na to najvyšší súd upozorňuje, že v rozhodnom čase (resp. bezprostredne
po podaní žiadostí) boli vykonané dva celodenné výsluchy obvineného
zo 6. a 7. mája 2019 (zv. 5.4, č. 1. 317, 334) a svedka zo 16. a 17. mája
2019 (zv. 6.1, č. 1. 255, 265), bolo spracovaných 52 žiadostí o vypracovanie správ o povesti
(zv. 14.13, č. 1. 101 - 152), boli doložené výpisy z účtov obvinených
(zv. 14.13, č. L 153), boli realizované štyri nazretia do spisu (zv. 15.1,
č. 1. 264), vypracované vyjadrenie k žiadosti o preskúmanie postupu policajta
podľa § 210 Tr. por. (zv. 15.1, č. 1. 272) a samozrejme, stanovisko k prepusteniu
obvinených z väzby. Za týchto okolností najvyšší súd žiadne
evidentné prieťahy v konaní nezistil. Bez ohľadu na to, je povinnosťou orgánov činných
v trestnom konaní naďalej urýchlene vykonávať úkony trestného konania, a to predovšetkým
tie z nich, ktorých potrebu sami deklarovali v konaní o predĺžení lehoty väzby.»
25. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia konštatuje, že najvyšší súd
podrobne preskúmal postup orgánov činných v trestnom konaní v rozsahu od posledného
rozhodnutia o väzbe sťažovateľa (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 17/2019
z 30. apríla 2019) a na rozdiel od špecializovaného súdu dospel k záveru, že orgány činné
v trestnom konaní v tomto danom období nespôsobili „prieťahy“, a teda, že v konaní
postupujú urýchlene v zmysle § 2 ods. 6 Trestného poriadku.
26. Na uvedenom závere najvyššieho súdu, zohľadňujúc krátku dobu od vydania
posledného väzobného rozhodnutia i realizáciu výsluchov, spracovanie žiadostí a ďalšie
citované úkony vykonané v relevantnom čase, ústavný súd nebadá známky svojvôle
či arbitrárnosti tvrdenej sťažovateľom. Naopak, najvyšší súd sa podľa názoru ústavného
súdu zaoberal argumentáciou o nedostatočne urýchlenom postupe orgánov činných
v trestnom konaní a venoval jej z pohľadu ústavného súdu náležitú a dostatočnú pozornosť.
27. Ak sťažovateľ vo všeobecnosti poukazuje na neurýchlený postup orgánov
činných v trestnom konaní aj v minulosti, teda ešte pred posledným rozhodovaním o jeho
väzbe, ústavný súd konštatuje, že postup orgánov činných v trestnom konaní v danej trestnej
veci bol predmetom ústavnoprávneho prieskumu aj vo vzťahu k tomuto obdobiu a ústavný
súd vo viacerých svojich rozhodnutiach vyhodnotil túto námietku ako zjavne
neopodstatnenú (pozri napr. uznesenie o odmietnutí vo veci sp. zn. I. ÚS 144/2019, kde túto
námietku uplatnil samotný sťažovateľ, taktiež vo veci sp. zn. I. ÚS 203/2019).
28. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že špecializovaný súd nemôže byť viazaný právnym
názorom najvyššieho súdu vyjadreným v predošlom väzobnom rozhodnutí, ústavný súd
opätovne poukazuje na to, čo je predmetom jeho skúmania v prípadne namietaného
porušenia práv v súvislosti s rozhodovaním o väzbe (pozri body 18 až 21 tohto uznesenia).
Ak sa sťažovateľ domnieva, že konkrétny názor najvyššieho súdu, či už je
pre špecializovaný súd záväzný, alebo nie, je svojvoľný, môže ho napadnúť
vo svojej ústavnej sťažnosti. Takto sťažovateľ v tejto svojej ústavnej sťažnosti
aj postupoval, keď názor najvyššieho súdu o urýchlenom postupe orgánov činných
v trestnom konaní v tomto konaní pred ústavným súdom spochybnil. Ústavný súd preto
námietku sťažovateľa o viazanosti právnym názorom vyjadreným v predošlom väzobnom
rozhodnutí v situácii, keď sám ústavný súd mal možnosť preskúmať sťažovateľom
napádané právne závery, nepovažuje z ústavnoprávneho pohľadu za relevantnú.
29. Sťažovateľ napokon vo svojej ústavnej sťažnosti poukazuje na rozhodnutia
najvyššieho súdu vo vzťahu k iným obvineným v tej istej trestnej veci, konkrétne
na rozhodnutia sp. zn. 6 Tost 8/2019 a sp. zn. 6 Tost 12/2019 (bez uvedenia dátumu, pozn.),
ktorými títo mali byť prepustení z väzby na slobodu.
30. Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa zdôrazňuje, že jeho úlohou v konaní
o väzbe nie je preskúmavať väzobné rozhodnutia o iných obvinených a ani zjednocovať
prípadné odlišnosti v judikatúre najvyššieho súdu. Úlohou ústavného súdu v konaní o väzbe
je v individuálnom prípade s ohľadom na jeho konkrétne okolnosti vyhodnotiť, či napádané
väzobné rozhodnutie napĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru. A ako
už bolo konštatované, napadnuté uznesenie s ohľadom na tieto požiadavky obstojí.
31. Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť ústavnej sťažnosti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
III.B K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
32. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že konania všeobecných súdov,
ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami „o trestnom obvinení“ samotnom
(konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach
alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto
oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (pozri rozsudok
vo veci Neumeister proti Rakúsku z 27. 6. 1968, sťažnosť č. 1936/63; tiež I. ÚS 200/06,
III. ÚS 277/07, III. ÚS 101/2013).
33. Aj túto časť ústavnej sťažnosti bolo preto potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
34. Vzhľadom na to, že ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa
ďalšími v nej uvedenými návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2019