Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 144/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Mojmíra

Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , t. č. Ústav na výkon väzby

zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Polákom, advokátska kancelária, Poštová 14,

Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa

a 5 a práva na slobodu podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 12. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

, t. č. Ústav na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, v citáciách „sťažnostný súd“) sp. zn.

z 12. decembra 2018 (ďalej len „namietané uznesenie“) v časti týkajúcej

sa sťažovateľa.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením

vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej

jednotky finančnej polície, expozitúry Východ, Košice, pod ČVS: PP-16/NKA-FP-VY-

2017 z 13. októbra 2017 vznesené obvinenie pre pokračovací zločin skrátenia dane a

poistného podľa , a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a pre obzvlášť závažný

zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b), ods.

3 písm. c) a ods. 4 písm. a) a c) .

3. V uvedenej trestnej veci bol sťažovateľ uznesením Špecializovaného trestného

súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn.

z 13. októbra 2017 vzatý do väzby podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) z dôvodu uvedeného

v , ktorú vykonáva doteraz.

4. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. mája 2018 bolo zrušené

uznesenie špecializovaného súdu sp. zn. z 23. apríla 2018 a väzba sťažovateľa

bola predĺžená do 13. decembra 2018.

5. Sudca pre prípravné konanie špecializovaného súdu uznesením sp. zn. 4

26/2017 z 27. novembra 2018 (ďalej len „uznesenie špecializovaného súdu“) rozhodol tak,

že podľa návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/2 Gv 15/17/1000-791 z 12. novembra

2018 na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa nevyhovel a väzbu nepredĺžil. Zároveň podľa

väzbu sťažovateľa od 14. decembra 2018 nahradil

dohľadom probačného a mediačného úradníka a podľa § 82 ods. 1 písm. a), b), e), f) a j)

2

a sťažovateľovi uložil obmedzenia

a povinnosti.

6. Následne namietaným uznesením najvyššieho súdu z 12. decembra 2018 bolo

zrušené uznesenie špecializovaného súdu z 27. novembra 2018 a väzba sťažovateľa bola

predĺžená do 13. mája 2019.

7. Namietané uznesenie najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa „arbitrárne,

neodôvodnené a v uvedenom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky absentuje

akákoľvek zmienka o tom, ako sa orgány rozhodujúce o mojej žiadosti o prepustenie z väzby

(sťažnostný súd) vysporiadali konkrétne s mojou obhajobou. Dôvody, ktoré podľa názoru

sťažnostného súdu nasvedčujú potrebe ponechania mojej osoby vo väzbe sú abstraktné,

nie sú individualizované vo vzťahu k mojej osobe a ako také mi neumožňujú riadny výkon

obhajoby a efektívne postupy podľa za účelom zachovania mojich práv

ako obvineného.“.

8. Sťažovateľ poukazuje na to, že „Pokiaľ nemám vedomosť o jasných

a jednoznačných záveroch orgánov rozhodujúcich o ďalšom trvaní dôvodov väzby prípadne

o záveroch o tom, z akého celkom konkrétneho dôvodu nemožno väzbu nahradiť, nemôžem

žiadnym relevantným spôsobom opätovne žiadať o prepustenie z väzby a poskytnúť súdu

argumenty svedčiace o tom, že väzobný dôvod buď pominul alebo je možné ho nahradiť

inými, miernejšími prostriedkami, ktorými je možné dosiahnuť účel, ktorý by sa inak

sledoval väzbou.

Takto koncipované dôvody zrušenia uznesenia prvostupňového súdu sťažnostným

súdom by sa abstraktne dali aplikovať prakticky na akúkoľvek trestnú činnosť a prístup

k nulovej špecifikácii k jednotlivým obvineným by rovnako ad absurdum mohol byť

nezákonne aplikovaný prakticky na akúkoľvek tzv. skupinovú trestnú vec.“.

9. Podľa slov sťažovateľa „Je povinnosťou sťažnostného súdu, v prípade ak sa

stotožnil so sťažnosťou prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR, svoje

rozhodnutie riadne odôvodniť (ide o zákonnú povinnosť v zmysle ustanovenia § 176 ods. 2

), čo v tomto prípade znamená uviesť významné a dostatočné dôvody pre

ďalšie trvanie väzby a pre záver o tom, že väzbu v tejto fáze trestného stíhania nemožno

nahradiť miernejšími prostriedkami, a to najmä za situácie, kedy prvostupňový súd (sudca

pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica)

pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní

vyčerpávajúcim spôsobom vyhodnotil ako postup orgánov činných v trestnom konaní

(ako nezodpovedajúci požiadavke ), tak aj možnosť

nahradenia väzby inými prostriedkami podľa - mimochodom tak

striktne uloženými inštitútmi nahradenia väzby, že tieto bez akýchkoľvek pochýb

postačujúco eliminujú obavu z následku podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku.“.

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2, ods. 5

SR a základné právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v článku 5 ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 12.12.2018 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

12.12.2018 sa zrušuje a prikazuje sa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby

sťažovateľa , ... prepustil neodkladne na slobodu.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 303,16 Eur,

ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr.

Martina Poláka, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

11. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

4

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s

účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v

čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

14. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne

neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

16. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa do väzby

možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

III.

17. Predmetom ústavnej sťažnosti, tak ako to vyplýva z jej petitu, je namietané

porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v a 5 a práva

na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu

z 12. decembra 2018.

18. Základné právo zaručené v vo svojom znení odkazuje na

zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí ústavný súd

brať do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci, pričom v

prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS

48/00, ). Rovnako aj z vyplýva, že do väzby možno

6

vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá

predovšetkým v je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej

osobnej slobody (). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu tiež

možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom

a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné

rozdiely, keďže zahŕňa aj práva vyplývajúce z a 4 dohovoru (napr.

, , ).

19. Ústavný súd pripomína, že v prípade namietaného porušenia základného práva

na osobnú slobodu podľa môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak

bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil

určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec

pozbavený slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej

inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia

ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl.

127 ods. 1 ().

20. Úloha ústavného súdu sa teda obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu iba v prípade, ak v konaní,

ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

alebo slobody, inak môžu byť závery všeobecného súdu predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z

ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

21. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s

účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (, II. ÚS

55/98, , , , ).

22. Z uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k preskúmaniu opodstatnenosti

ústavnej sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu najvyššieho súdu.

23. Pri preskúmavaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

24. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia najmä

na stranách 18 až 21 a stranách 24 až 32 náležite vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia

a ústavný súd na ne poukazuje.

25. Ako z označenej časti odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, najvyšší súd

sa pre rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa a ďalších obvinených

podstatnými skutkovými, ako aj právnymi otázkami riadne zaoberal a adekvátne

ich zodpovedal.

26. V časti odôvodnenia svojho rozhodnutia týkajúceho sa splnenia formálnych

podmienok väzby sťažovateľa (ktoré sťažovateľ v ústavnej sťažnosti nenamieta) sa najvyšší

súd stotožnil s názorom špecializovaného súdu. Najvyšší súd taktiež prijal záver, že existuje

podozrenie, že skutky, pre ktoré je aj sťažovateľ trestne stíhaný, sa stali a sú dôvody

na podozrenie, že ich spáchali jednotliví obvinení (medzi nimi aj sťažovateľ).

8

27. Pokiaľ ide o materiálne podmienky väzby, najvyšší súd v prvom rade podotkol,

že otázka úpravy stíhaných skutkov nemá byť riešená pri rozhodovaní o väzbe, ale bude

to úloha súdu, ktorý bude rozhodovať vo veci samej. Z pohľadu rozhodovania o väzbe

je dôležité len to, či od vznesenia obvinenia sa dôvodnosť trestného stíhania skôr prehlbuje

ako oslabuje. Zároveň uviedol, z ktorých dôkazných prostriedkov podľa jeho názoru

vyplývajú dôkazy prehlbujúce dôvodnosť jeho trestného stíhania. Boli to výpovede

svedkov, ale najmä obvinených, ktorí vypovedali a začali spolupracovať s orgánmi činnými

v trestnom konaní, pričom poukázal na spis, ale aj sumár dôkazov v návrhu na predĺženie

väzby, kde prokurátor špecifikovane priradil usvedčujúce dôkazy ku konkrétnym

obvineným, konkrétne vo vzťahu k sťažovateľovi skutkové zistenia vyplývajú z výpovedí

spoluobvinených, znaleckých posudkov a z iných listinných dôkazov, a to analýzy

analytických listov a sumáru fakturácií.

28. Dôvod väzby podľa (preventívna väzba)

a obavu z pokračovania v trestnej činnosti (ktorej absenciu sťažovateľ namieta, pozn.)

odôvodnil sudca najvyššieho súdu takto: «v prejednávanom prípade ide o dlhodobé

páchanie trestnej činnosti, ku ktorej malo dochádzať od januára 2014 prakticky až do

zadržania v októbri 2017. Išlo o zabehnutý systém, na ktorom mali obvinení postavené svoje

„podnikanie“ a evidentne aj svoju životnú úroveň. Okruh firiem a zapojených osôb sa tak

neustále navyšoval a priebežne obmieňal, čo všetko malo za následok únik na dani (vo

vzťahu k zločineckej skupine ide súhrnne o 27.985.961,29 €). Individualizáciu konkrétneho

dôvodu väzby u toho ktorého obvineného možno vyvodiť aj z konkrétnych činností, ktoré v

spleti mnohých fiktívnych obchodov a činností (s jasnou vedomosťou o „čo ide“) sám

realizoval hoci aj len ako malé koliesko vo veľkom súkolí dobre a dlho fungujúceho

„stroja“, a tak sa podieľal na mimoriadne rozsiahlej trestnej činnosti s neobvykle veľkým

počtom obvinených (k tomu viď najmä výpovede , ,

, , , ,

, , , ale aj ďalšie listinné dôkazy a

už zabezpečené znalecké posudky).

V tejto súvislosti si najvyšší súd osvojil záver Špecializovaného trestného súdu

o danosti a pretrvávaní dôvodu väzby u vyššie uvedených obvinených (aj sťažovateľa,

pozn.) aj v súčasnom štádiu konania, pretože ani skutočnosť, že viacerí obvinení

medzičasom ukončili svoju podnikateľskú činnosť, nedáva dostatočné záruky, že v trestnej

činnosti nebudú pokračovať. Je im totiž veľmi dobre známy prokurátorom popísaný

mechanizmus páchania trestnej činnosti (modus operandi). V skutočnosti im nič nebráni,

aby v ňom ďalej - v inom obsadení a na rovnakom princípe, pokračovali. Na základe vyššie

uvedeného je podľa názoru najvyššieho súdu splnená aj druhá podmienka predĺženia lehoty

väzby u všetkých obvinených.»

29. Najvyšší súd neopomenul uviesť ani dôvody, pre ktoré bolo potrebné lehotu

trvania väzby sťažovateľa (a ďalších obvinených) predĺžiť. V rámci skúmania tretej

podmienky na predĺženie lehoty väzby, a teda že nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z

iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť, najvyšší súd poukázal aj na skutočnosť,

že „s ohľadom na rozsiahlosť a sofistikovanosť prevádzanej činnosti (za ktorú sú obvinení

trestne stíhaní), napriek tomu, že prvé realizačné návrhy boli vypracované ešte začiatkom

roka 2017 orgánom činným v trestnom konaní trvalo takmer rok pokiaľ boli vznesené

obvinenia. Z uvedeného je vidieť, len príprava na vznesenie obvinenia bola náročná a

zložitá. Prokurátor vo svojom návrhu, ako aj vo svojej sťažnosti uviedol konkrétne úkony,

ktoré treba vykonať a tieto sú naplánované avšak ich vykonanie závisí od mnohých faktorov,

ktoré podrobne prokurátor rozpísal vo svojej sťažnosti a najvyšší súd sa s nimi stotožňuje a

plne na ne odkazuje. Ide o rozsiahlu trestnú činnosť, ktorej objasnenie je náročné z

časového hľadiska, a preto najvyšší súd nemohol akceptovať argumentáciu

Špecializovaného trestného súdu, že orgány činné v trestnom konaní nekonajú v predmetnej

veci tak, ako by konať mali vo väzobných veciach. Práve naopak, správne prokurátor vo

svojej sťažnosti poukázal na skutočnosť, že v predmetnej veci je potrebné vykonať množstvo

výsluchov obvinených, svedkov, znaleckých posudkov a iných dôkazov, od ktorých sa

následne budú odvíjať ďalšie úkony vyšetrovateľa. Je teda potrebné súhlasiť s

prokurátorom, že pri takom množstve úkonov nie je možné urobiť plán vyšetrovania na

týždne až mesiace dopredu, pretože vykonaním rôznych úkonov vyvstávajú nové skutočnosti,

na ktoré je potrebné pružne reagovať.

Naviac, hoci analýza už zabezpečených dôkazov síce nemá charakter procesného

úkonu v tom pravom slova zmysle, nemožno túto činnosť OČTK ale aj súdu ignorovať

10

a bagatelizovať najmä v skupinových a dôkazné náročných veciach. Analýza dôkazov musí

predchádzať samotným nasledujúcim procesným úkonom, pričom práve od dobre vykonanej

analýzy sa odvíja ďalší procesný postup vyšetrovateľa. Žiada sa poznamenať, že aj obhajca

vo vzťahu ku svojmu klientovi musí podrobne analyzovať už zabezpečené dôkazy,

aby následne vedel adekvátne reagovať na, v danom čase, existujúcu dôkaznú situáciu

a s ohľadom na to následne navrhovať (napríklad) vykonanie ďalších dôkazov. V

predmetnej veci vyšetrovateľ na rozdiel od obhajcu (vo väčšine prípadov) musí vykonať

analýzu už vykonaných dôkazov vo vzťahu ku všetkým obvineným čo jednoducho nemožno

ignorovať. Najvyšší súd uzatvára, že analýza (posúdenie, hodnotenie) už vykonaných

dôkazov tvorí neoddeliteľnú súčasť vykonaného procesného úkonu, bez ktorej by samotný

proces dokazovania nemohol mať charakter zodpovedajúci pravidlám spravodlivého

procesu, s tým, že vždy v prípravnom konaní predurčuje ďalší procesný postup. Preto

najvyšší súd považoval túto argumentáciu prokurátora za dôvodnú.“.

30. Napokon sa najvyšší súd zaoberal aj zákonnou podmienkou spočívajúcou

v preukázaní nebezpečenstva zo zmarenia alebo podstatného sťaženia dosiahnutia účelu

trestného konania pri prípadnom prepustení obvinených (teda aj sťažovateľa) na slobodu,

ktorú považoval za splnenú. Pochybnosť o jej existencii v danej trestnej veci v tomto smere

vyvrátil poukazom na správne nazeranie na relevantnú právnu úpravu a výkladom jej

podstaty a zmyslu.

31. Vzhľadom na uvedené ústavný súd hodnotí odôvodnenie namietaného uznesenia

najvyššieho súdu ako dostatočne jasné, zrozumiteľné a preskúmateľné, ktoré reagovalo

na všetky pre rozhodnutie o osobnej slobode sťažovateľa relevantné otázky. Je založené

na racionálnych úvahách, konzistentné a bez vnútorných rozporov. Ústavný súd považuje

za potrebné iba stručne pripomenúť, že mu neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnej

sťažnosti podľa posudzoval či dokonca skúmal existenciu dôvodov

väzby sťažovateľa a splnenie zákonných podmienok jej predĺženia. To spadá do

kompetencie zásadne všeobecných súdov. Ako už ústavný súd uviedol, v rámci konania

o ústavných sťažnostiach vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnými

súdmi dodržali ústavnoprocesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou.

32. Z hľadiska zákonných požiadaviek upravených v ustanovení § 76 ods. 2 a 3

pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania

väzby najvyšší súd rozhodujúc o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu

v namietanom uznesení skúmal, či trvajú zákonné dôvody väzby aj v čase jeho aktuálneho

rozhodovania, či je naplnená zákonná podmienka obťažnosti veci ako prekážka skončenia

trestného stíhania a či prepustenie sťažovateľa spolu s ďalšími obvinenými na slobodu môže

viesť k zmareniu alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania. Kladné

odpovede na všetky nastolené otázky viedli najvyšší súd k zrušeniu uznesenia sudcu pre

prípravné konanie špecializovaného súdu a rozhodnutiu o predĺžení lehoty trvania väzby

sťažovateľa a ďalších obvinených. Reakcia najvyššieho súdu na zákonné predpoklady

predĺženia lehoty trvania väzby a na sťažnostné dôvody je podľa názoru ústavného súdu

zrozumiteľná a presvedčivá.

33. Ako už ústavný súd uviedol, pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci

mu neprislúcha skúmať danosť zákonných dôvodov predĺženia lehoty trvania väzby

u sťažovateľa ani dopĺňať, rozvíjať či inak ,,vylepšovať“ odôvodnenie namietaného

uznesenia najvyššieho súdu. Úlohou ústavného súdu je iba posúdiť ústavnú konformitu

takéhoto rozhodnutia. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie

najvyššieho súdu spĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v

spojení s a ] a podľa ústavného súdu je z

hľadiska individualizácie konkrétnych skutočností zakladajúcich dôvod predĺženia lehoty

trvania väzby sťažovateľa aj s ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu ústavne

konformné a akceptovateľné.

34. Uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle

konajúceho súdu, druhostupňový súd konal a preskúmal rozhodnutie špecializovaného súdu

v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora a vzhľadom na to, že dospel k

riadne odôvodnenému záveru o danosti dôvodov preventívnej väzby u sťažovateľa a splnení

zákonných podmienok jej predĺženia, sťažnosti prokurátora vyhovel a väzbu sťažovateľa

a ďalších obvinených predĺžil. Vychádzajúc z uvedených skutočností, podľa záveru

12

ústavného súdu namietané uznesenie najvyššieho súdu nemohlo zasiahnuť do označených

práv sťažovateľa, a preto ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

35. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2019