Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 144/2019
PDF · 240.21 KB
No categories available
I. ÚS 144/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Mojmíra
Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , t. č. Ústav na výkon väzby
zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Polákom, advokátska kancelária, Poštová 14,
Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 49/2018 z 12. decembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
, t. č. Ústav na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, v citáciách „sťažnostný súd“) sp. zn.
3 Tost 49/2018 z 12. decembra 2018 (ďalej len „namietané uznesenie“) v časti týkajúcej
sa sťažovateľa.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením
vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej
jednotky finančnej polície, expozitúry Východ, Košice, pod ČVS: PP-16/NKA-FP-VY-
2017 z 13. októbra 2017 vznesené obvinenie pre pokračovací zločin skrátenia dane a
poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. c) a ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a pre obzvlášť závažný
zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b), ods.
3 písm. c) a ods. 4 písm. a) a c) Trestného zákona.
3. V uvedenej trestnej veci bol sťažovateľ uznesením Špecializovaného trestného
súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. 4 Tp 26/2017
z 13. októbra 2017 vzatý do väzby podľa § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) z dôvodu uvedeného
v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorú vykonáva doteraz.
4. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 14/2018 zo 7. mája 2018 bolo zrušené
uznesenie špecializovaného súdu sp. zn. 4 Tp 26/2017 z 23. apríla 2018 a väzba sťažovateľa
bola predĺžená do 13. decembra 2018.
5. Sudca pre prípravné konanie špecializovaného súdu uznesením sp. zn. 4 Tp
26/2017 z 27. novembra 2018 (ďalej len „uznesenie špecializovaného súdu“) rozhodol tak,
že podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/2 Gv 15/17/1000-791 z 12. novembra
2018 na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa nevyhovel a väzbu nepredĺžil. Zároveň podľa
§ 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku väzbu sťažovateľa od 14. decembra 2018 nahradil
dohľadom probačného a mediačného úradníka a podľa § 82 ods. 1 písm. a), b), e), f) a j)
2
Trestného poriadku a § 82 ods. 4 Trestného poriadku sťažovateľovi uložil obmedzenia
a povinnosti.
6. Následne namietaným uznesením najvyššieho súdu z 12. decembra 2018 bolo
zrušené uznesenie špecializovaného súdu z 27. novembra 2018 a väzba sťažovateľa bola
predĺžená do 13. mája 2019.
7. Namietané uznesenie najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa „arbitrárne,
neodôvodnené a v uvedenom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky absentuje
akákoľvek zmienka o tom, ako sa orgány rozhodujúce o mojej žiadosti o prepustenie z väzby
(sťažnostný súd) vysporiadali konkrétne s mojou obhajobou. Dôvody, ktoré podľa názoru
sťažnostného súdu nasvedčujú potrebe ponechania mojej osoby vo väzbe sú abstraktné,
nie sú individualizované vo vzťahu k mojej osobe a ako také mi neumožňujú riadny výkon
obhajoby a efektívne postupy podľa Trestného poriadku za účelom zachovania mojich práv
ako obvineného.“.
8. Sťažovateľ poukazuje na to, že „Pokiaľ nemám vedomosť o jasných
a jednoznačných záveroch orgánov rozhodujúcich o ďalšom trvaní dôvodov väzby prípadne
o záveroch o tom, z akého celkom konkrétneho dôvodu nemožno väzbu nahradiť, nemôžem
žiadnym relevantným spôsobom opätovne žiadať o prepustenie z väzby a poskytnúť súdu
argumenty svedčiace o tom, že väzobný dôvod buď pominul alebo je možné ho nahradiť
inými, miernejšími prostriedkami, ktorými je možné dosiahnuť účel, ktorý by sa inak
sledoval väzbou.
Takto koncipované dôvody zrušenia uznesenia prvostupňového súdu sťažnostným
súdom by sa abstraktne dali aplikovať prakticky na akúkoľvek trestnú činnosť a prístup
k nulovej špecifikácii k jednotlivým obvineným by rovnako ad absurdum mohol byť
nezákonne aplikovaný prakticky na akúkoľvek tzv. skupinovú trestnú vec.“.
9. Podľa slov sťažovateľa „Je povinnosťou sťažnostného súdu, v prípade ak sa
stotožnil so sťažnosťou prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR, svoje
rozhodnutie riadne odôvodniť (ide o zákonnú povinnosť v zmysle ustanovenia § 176 ods. 2
Trestného poriadku), čo v tomto prípade znamená uviesť významné a dostatočné dôvody pre
ďalšie trvanie väzby a pre záver o tom, že väzbu v tejto fáze trestného stíhania nemožno
nahradiť miernejšími prostriedkami, a to najmä za situácie, kedy prvostupňový súd (sudca
pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica)
pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní
vyčerpávajúcim spôsobom vyhodnotil ako postup orgánov činných v trestnom konaní
(ako nezodpovedajúci požiadavke § 2 ods. 6 Trestného poriadku), tak aj možnosť
nahradenia väzby inými prostriedkami podľa Trestného poriadku - mimochodom tak
striktne uloženými inštitútmi nahradenia väzby, že tieto bez akýchkoľvek pochýb
postačujúco eliminujú obavu z následku podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku.“.
10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2, ods. 5
Ústavy SR a základné právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v článku 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Tost/49/2018 zo dňa 12.12.2018 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Tost/49/2018 zo dňa
12.12.2018 sa zrušuje a prikazuje sa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby
sťažovateľa , ... prepustil neodkladne na slobodu.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 303,16 Eur,
ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr.
Martina Poláka, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
11. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
4
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s
účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v
čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne
neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
16. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby
možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
III.
17. Predmetom ústavnej sťažnosti, tak ako to vyplýva z jej petitu, je namietané
porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva
na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu
z 12. decembra 2018.
18. Základné právo zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na
zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí ústavný súd
brať do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci, pričom v
prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS
48/00, II. ÚS 466/2013). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno
6
vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá
predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej
osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu tiež
možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy
a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné
rozdiely, keďže čl. 17 ústavy zahŕňa aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (napr.
III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07).
19. Ústavný súd pripomína, že v prípade namietaného porušenia základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak
bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil
určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec
pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej
inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia
ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl.
127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).
20. Úloha ústavného súdu sa teda obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu iba v prípade, ak v konaní,
ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva
alebo slobody, inak môžu byť závery všeobecného súdu predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z
ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
21. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť
„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem
toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s
účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, II. ÚS
55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07).
22. Z uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k preskúmaniu opodstatnenosti
ústavnej sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu najvyššieho súdu.
23. Pri preskúmavaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
24. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia najmä
na stranách 18 až 21 a stranách 24 až 32 náležite vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia
a ústavný súd na ne poukazuje.
25. Ako z označenej časti odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, najvyšší súd
sa pre rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa a ďalších obvinených
podstatnými skutkovými, ako aj právnymi otázkami riadne zaoberal a adekvátne
ich zodpovedal.
26. V časti odôvodnenia svojho rozhodnutia týkajúceho sa splnenia formálnych
podmienok väzby sťažovateľa (ktoré sťažovateľ v ústavnej sťažnosti nenamieta) sa najvyšší
súd stotožnil s názorom špecializovaného súdu. Najvyšší súd taktiež prijal záver, že existuje
podozrenie, že skutky, pre ktoré je aj sťažovateľ trestne stíhaný, sa stali a sú dôvody
na podozrenie, že ich spáchali jednotliví obvinení (medzi nimi aj sťažovateľ).
8
27. Pokiaľ ide o materiálne podmienky väzby, najvyšší súd v prvom rade podotkol,
že otázka úpravy stíhaných skutkov nemá byť riešená pri rozhodovaní o väzbe, ale bude
to úloha súdu, ktorý bude rozhodovať vo veci samej. Z pohľadu rozhodovania o väzbe
je dôležité len to, či od vznesenia obvinenia sa dôvodnosť trestného stíhania skôr prehlbuje
ako oslabuje. Zároveň uviedol, z ktorých dôkazných prostriedkov podľa jeho názoru
vyplývajú dôkazy prehlbujúce dôvodnosť jeho trestného stíhania. Boli to výpovede
svedkov, ale najmä obvinených, ktorí vypovedali a začali spolupracovať s orgánmi činnými
v trestnom konaní, pričom poukázal na spis, ale aj sumár dôkazov v návrhu na predĺženie
väzby, kde prokurátor špecifikovane priradil usvedčujúce dôkazy ku konkrétnym
obvineným, konkrétne vo vzťahu k sťažovateľovi skutkové zistenia vyplývajú z výpovedí
spoluobvinených, znaleckých posudkov a z iných listinných dôkazov, a to analýzy
analytických listov a sumáru fakturácií.
28. Dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (preventívna väzba)
a obavu z pokračovania v trestnej činnosti (ktorej absenciu sťažovateľ namieta, pozn.)
odôvodnil sudca najvyššieho súdu takto: «v prejednávanom prípade ide o dlhodobé
páchanie trestnej činnosti, ku ktorej malo dochádzať od januára 2014 prakticky až do
zadržania v októbri 2017. Išlo o zabehnutý systém, na ktorom mali obvinení postavené svoje
„podnikanie“ a evidentne aj svoju životnú úroveň. Okruh firiem a zapojených osôb sa tak
neustále navyšoval a priebežne obmieňal, čo všetko malo za následok únik na dani (vo
vzťahu k zločineckej skupine ide súhrnne o 27.985.961,29 €). Individualizáciu konkrétneho
dôvodu väzby u toho ktorého obvineného možno vyvodiť aj z konkrétnych činností, ktoré v
spleti mnohých fiktívnych obchodov a činností (s jasnou vedomosťou o „čo ide“) sám
realizoval hoci aj len ako malé koliesko vo veľkom súkolí dobre a dlho fungujúceho
„stroja“, a tak sa podieľal na mimoriadne rozsiahlej trestnej činnosti s neobvykle veľkým
počtom obvinených (k tomu viď najmä výpovede , ,
, , , ,
, , , ale aj ďalšie listinné dôkazy a
už zabezpečené znalecké posudky).
V tejto súvislosti si najvyšší súd osvojil záver Špecializovaného trestného súdu
o danosti a pretrvávaní dôvodu väzby u vyššie uvedených obvinených (aj sťažovateľa,
pozn.) aj v súčasnom štádiu konania, pretože ani skutočnosť, že viacerí obvinení
medzičasom ukončili svoju podnikateľskú činnosť, nedáva dostatočné záruky, že v trestnej
činnosti nebudú pokračovať. Je im totiž veľmi dobre známy prokurátorom popísaný
mechanizmus páchania trestnej činnosti (modus operandi). V skutočnosti im nič nebráni,
aby v ňom ďalej - v inom obsadení a na rovnakom princípe, pokračovali. Na základe vyššie
uvedeného je podľa názoru najvyššieho súdu splnená aj druhá podmienka predĺženia lehoty
väzby u všetkých obvinených.»
29. Najvyšší súd neopomenul uviesť ani dôvody, pre ktoré bolo potrebné lehotu
trvania väzby sťažovateľa (a ďalších obvinených) predĺžiť. V rámci skúmania tretej
podmienky na predĺženie lehoty väzby, a teda že nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z
iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť, najvyšší súd poukázal aj na skutočnosť,
že „s ohľadom na rozsiahlosť a sofistikovanosť prevádzanej činnosti (za ktorú sú obvinení
trestne stíhaní), napriek tomu, že prvé realizačné návrhy boli vypracované ešte začiatkom
roka 2017 orgánom činným v trestnom konaní trvalo takmer rok pokiaľ boli vznesené
obvinenia. Z uvedeného je vidieť, len príprava na vznesenie obvinenia bola náročná a
zložitá. Prokurátor vo svojom návrhu, ako aj vo svojej sťažnosti uviedol konkrétne úkony,
ktoré treba vykonať a tieto sú naplánované avšak ich vykonanie závisí od mnohých faktorov,
ktoré podrobne prokurátor rozpísal vo svojej sťažnosti a najvyšší súd sa s nimi stotožňuje a
plne na ne odkazuje. Ide o rozsiahlu trestnú činnosť, ktorej objasnenie je náročné z
časového hľadiska, a preto najvyšší súd nemohol akceptovať argumentáciu
Špecializovaného trestného súdu, že orgány činné v trestnom konaní nekonajú v predmetnej
veci tak, ako by konať mali vo väzobných veciach. Práve naopak, správne prokurátor vo
svojej sťažnosti poukázal na skutočnosť, že v predmetnej veci je potrebné vykonať množstvo
výsluchov obvinených, svedkov, znaleckých posudkov a iných dôkazov, od ktorých sa
následne budú odvíjať ďalšie úkony vyšetrovateľa. Je teda potrebné súhlasiť s
prokurátorom, že pri takom množstve úkonov nie je možné urobiť plán vyšetrovania na
týždne až mesiace dopredu, pretože vykonaním rôznych úkonov vyvstávajú nové skutočnosti,
na ktoré je potrebné pružne reagovať.
Naviac, hoci analýza už zabezpečených dôkazov síce nemá charakter procesného
úkonu v tom pravom slova zmysle, nemožno túto činnosť OČTK ale aj súdu ignorovať
10
a bagatelizovať najmä v skupinových a dôkazné náročných veciach. Analýza dôkazov musí
predchádzať samotným nasledujúcim procesným úkonom, pričom práve od dobre vykonanej
analýzy sa odvíja ďalší procesný postup vyšetrovateľa. Žiada sa poznamenať, že aj obhajca
vo vzťahu ku svojmu klientovi musí podrobne analyzovať už zabezpečené dôkazy,
aby následne vedel adekvátne reagovať na, v danom čase, existujúcu dôkaznú situáciu
a s ohľadom na to následne navrhovať (napríklad) vykonanie ďalších dôkazov. V
predmetnej veci vyšetrovateľ na rozdiel od obhajcu (vo väčšine prípadov) musí vykonať
analýzu už vykonaných dôkazov vo vzťahu ku všetkým obvineným čo jednoducho nemožno
ignorovať. Najvyšší súd uzatvára, že analýza (posúdenie, hodnotenie) už vykonaných
dôkazov tvorí neoddeliteľnú súčasť vykonaného procesného úkonu, bez ktorej by samotný
proces dokazovania nemohol mať charakter zodpovedajúci pravidlám spravodlivého
procesu, s tým, že vždy v prípravnom konaní predurčuje ďalší procesný postup. Preto
najvyšší súd považoval túto argumentáciu prokurátora za dôvodnú.“.
30. Napokon sa najvyšší súd zaoberal aj zákonnou podmienkou spočívajúcou
v preukázaní nebezpečenstva zo zmarenia alebo podstatného sťaženia dosiahnutia účelu
trestného konania pri prípadnom prepustení obvinených (teda aj sťažovateľa) na slobodu,
ktorú považoval za splnenú. Pochybnosť o jej existencii v danej trestnej veci v tomto smere
vyvrátil poukazom na správne nazeranie na relevantnú právnu úpravu a výkladom jej
podstaty a zmyslu.
31. Vzhľadom na uvedené ústavný súd hodnotí odôvodnenie namietaného uznesenia
najvyššieho súdu ako dostatočne jasné, zrozumiteľné a preskúmateľné, ktoré reagovalo
na všetky pre rozhodnutie o osobnej slobode sťažovateľa relevantné otázky. Je založené
na racionálnych úvahách, konzistentné a bez vnútorných rozporov. Ústavný súd považuje
za potrebné iba stručne pripomenúť, že mu neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy posudzoval či dokonca skúmal existenciu dôvodov
väzby sťažovateľa a splnenie zákonných podmienok jej predĺženia. To spadá do
kompetencie zásadne všeobecných súdov. Ako už ústavný súd uviedol, v rámci konania
o ústavných sťažnostiach vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnými
súdmi dodržali ústavnoprocesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou.
32. Z hľadiska zákonných požiadaviek upravených v ustanovení § 76 ods. 2 a 3
Trestného poriadku pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania
väzby najvyšší súd rozhodujúc o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu
v namietanom uznesení skúmal, či trvajú zákonné dôvody väzby aj v čase jeho aktuálneho
rozhodovania, či je naplnená zákonná podmienka obťažnosti veci ako prekážka skončenia
trestného stíhania a či prepustenie sťažovateľa spolu s ďalšími obvinenými na slobodu môže
viesť k zmareniu alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania. Kladné
odpovede na všetky nastolené otázky viedli najvyšší súd k zrušeniu uznesenia sudcu pre
prípravné konanie špecializovaného súdu a rozhodnutiu o predĺžení lehoty trvania väzby
sťažovateľa a ďalších obvinených. Reakcia najvyššieho súdu na zákonné predpoklady
predĺženia lehoty trvania väzby a na sťažnostné dôvody je podľa názoru ústavného súdu
zrozumiteľná a presvedčivá.
33. Ako už ústavný súd uviedol, pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci
mu neprislúcha skúmať danosť zákonných dôvodov predĺženia lehoty trvania väzby
u sťažovateľa ani dopĺňať, rozvíjať či inak ,,vylepšovať“ odôvodnenie namietaného
uznesenia najvyššieho súdu. Úlohou ústavného súdu je iba posúdiť ústavnú konformitu
takéhoto rozhodnutia. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie
najvyššieho súdu spĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v
spojení s § 76 ods. 3 a § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] a podľa ústavného súdu je z
hľadiska individualizácie konkrétnych skutočností zakladajúcich dôvod predĺženia lehoty
trvania väzby sťažovateľa aj s ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu ústavne
konformné a akceptovateľné.
34. Uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle
konajúceho súdu, druhostupňový súd konal a preskúmal rozhodnutie špecializovaného súdu
v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora a vzhľadom na to, že dospel k
riadne odôvodnenému záveru o danosti dôvodov preventívnej väzby u sťažovateľa a splnení
zákonných podmienok jej predĺženia, sťažnosti prokurátora vyhovel a väzbu sťažovateľa
a ďalších obvinených predĺžil. Vychádzajúc z uvedených skutočností, podľa záveru
12
ústavného súdu namietané uznesenie najvyššieho súdu nemohlo zasiahnuť do označených
práv sťažovateľa, a preto ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
35. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. apríla 2019