Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 203/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra

Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , t. č. Ústav na výkon väzby

a Ústav na výkon trestu odňatia slobody zastúpeného Advokátskou kanceláriou

Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Richard Bauer,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a jeho uznesením sp. zn. z 12. decembra 2018 a postupom Špecializovaného

trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu bola 12. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť

, , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv zaručených

, 2 a 5 (ďalej len „“) a práv zaručených

ods. 1 písm. c), 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

a jeho uznesením sp. zn. z 12. decembra 2018 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“) a postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracoviska Banská

Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn.

.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi je na podklade uznesenia

o začatí trestného stíhania z 13. októbra 2017 vedené trestné stíhanie pre zločin založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa , pokračovací

zločin skrátenia dane a poistného podľa , a

a pre obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1

písm. a), 2 písm. b), 3 písm. c) a 4 písm. a) a c) . V tejto súvislosti

bol sťažovateľ uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn.

z 15. októbra 2017 podľa vzatý do väzby z dôvodu

uvedeného v ustanovení (tzv. preventívna väzba,

pozn.), pričom väzba začala plynúť dňa 13. októbra 2017 o 6.15 h.

3. V trestnom konaní bolo opakovane rozhodované o väzbe sťažovateľa. Naposledy

sa tak stalo na základe návrhu prokurátora z 12. novembra 2018, ktorým prokurátor

požiadal o predĺženie lehoty väzby do 13. júla 2019. Špecializovaný trestný súd rozhodol

uznesením sp. zn. z 27. novembra 2018 tak, že návrhu prokurátora nevyhovel

a väzbu sťažovateľa nahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka za súčasného

uloženia rozsiahlych povinností a obmedzení. Najvyšší súd toto rozhodnutie na podklade

sťažnosti prokurátora ústavnou sťažnosťou napadnutým uznesením zrušil a rozhodol

o predĺžení väzby do 13. mája 2019.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti rozvádza dôvody, prečo považuje napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu za „arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, neprimerané,

svojvoľné a nezákonné“. Rozhodnutia všeobecných súdov podľa neho „už dlhodobo

porušujú namietané práva sťažovateľa a sú tiež v rozpore so zásadou právnej istoty,

nakoľko diametrálne odlišným spôsobom po dobu viac ako 12 (dvanásť) mesiacov

vyhodnocujú materiálne podmienky a predpoklady väzby“.

5. V trestnom konaní samotnom, ako aj v konaní o väzbe dochádza podľa

sťažovateľa k neakceptovateľným prieťahom, ktoré sú spôsobené nesústredenými

a neefektívnymi postupmi vyšetrovateľa. Tým je v trestnom konaní samotnom porušované

právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru a v konaní o väzbe je porušované jeho právo

na urýchlený prieskum zákonnosti zbavenia jeho slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Nedostatočnú aktivitu orgánom činným v trestnom konaní vyčítal aj špecializovaný trestný

súd (napr. v uznesení z 23. apríla 2018 a zo 17. októbra 2018). Neefektívny postup

sťažovateľ ilustruje na uznesení vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,

Prezídia Policajného zboru, národná kriminálna agentúra, národná jednotka finančnej

polície, expozitúry Východ, Košice, sp. zn. ČVS: PPZ-16/NKA-FP-VY-2017 z 24. októbra

2018 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa o vylúčení časti veci na samostatné konanie“),

ktorým bola na samostatné konanie vylúčená trestná vec 25 spoluobvinených; toto

uznesenie bolo následne zrušené uznesením prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry č. k.

VII/2 Gv 15/17/1000-842 zo 16. januára 2019.

6. K obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, na základe ktorého bola

predĺžená väzba sťažovateľa, sťažovateľ uvádza, že nie je riadne individualizované

a nezaoberá sa jeho argumentáciou. Skutočnosti, na ktoré najvyšší súd poukazuje, sú bez

akejkoľvek mennej, číselnej a vecnej konkretizácie vo vzťahu k osobe sťažovateľa.

V rozhodnutí podľa sťažovateľa absentuje konkrétne individuálne odôvodnenie vo vzťahu

k materiálnym podmienkam väzby, dôvodom väzby, ako aj k potrebe predĺženia väzby

v prípravnom konaní. Sťažovateľ k tomu na inom mieste ústavnej sťažnosti uvádza, že

«vo vlastnom odôvodnení namietaného uznesenia porušovateľa v 1. rade toto od strany

č. 24 po stranu č. 32 neobsahuje ani len meno a priezvisko sťažovateľa, ako obvineného

a už vôbec nie opis nejakej jeho protiprávnej činnosti, ktorá by mala zakladať dôvody

a materiálne podmienky a predpoklady väzby, a tiež zrozumiteľné a presvedčivé dôvody

na predĺženie jeho väzby a jej nenahradenie inými inštitútmi. Odôvodnenie skutočnosti,

prečo senát porušovateľa v 1. rade neprijal v zmysle zásady subsidiarity, inštitúty

nahrádzajúce väzbu u osoby sťažovateľa, a prečo ich u jeho osoby nešpecifikoval

a neodôvodnil, zakladá tiež porušenie namietaných práv sťažovateľa. Na strane č. 29

namietaného uznesenia porušoval v 1. rade doslova „vylúčil“ nahradenie väzby

sťažovateľa procesnými prostriedkami uvedenými v ustanovení § 80 a 81 TrP., a síce bez

toho aby zrozumiteľne, konkrétne a presvedčivým spôsobom k osobe sťažovateľa vysvetlil a

odôvodnil prečo to nie je možné, a to aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že sudca pre

prípravné konanie porušovateľa v 2. rade dospel k opačným skutkovým a právnym záverom

v tomto smere.».

7. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že väzba je len dočasným opatrením

a prostriedkom na dosiahnutie účelu trestného konania vyjadreného v § 1 Trestného

poriadku, a teda nikdy nemôže byť jeho účelom samotným, ako to arbitrárne uvádza

najvyšší súd v napadnutom uznesení na strane 28 a 29. Nemožno tiež podľa sťažovateľa

opomenúť ustanovenie , podľa ktorého je účelom trestného

konania aj dôsledná ochrana práv sťažovateľa ako obvineného, pričom akceptovateľné

sú len také zásahy do osobnej slobody zo strany orgánov verejnej moci, ktoré sú nevyhnutné

na dosiahnutie účelu trestného konania vyjadreného v .

8. Sťažovateľ je presvedčený, že sa v jeho prípade neprehlbuje dôvodnosť

podozrenia, že stíhané trestné činy spáchal, a súčasne „nie sú v smere prehlbovania

dôvodného podozrenia vo vzťahu k jeho osobe vykonávané žiadne dôkazy od mesiaca júl

2018 prednostne a urýchlene podľa § 2 ods. 6, čím sa väzba konaním OČTK

a porušovateľov stáva neprimeraná, nezákonná a nedôvodná“. Odôvodnené nie je podľa

neho ani splnenie podmienok väzby podľa , a tiež absentuje

zákonné zdôvodnenie otázky, prečo nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných

závažných dôvodov trestné stíhanie sťažovateľa skončiť v už raz predĺženej lehote väzby,

ktorá uplynula 13. decembra 2018.

9. Sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci Labita proti Taliansku

č. 26772/95 zo 6. apríla 2000, v ktorom tento súd konštatoval, že dôvody, ktoré postačujú

na vzatie do väzby, sa po dlhšej dobe môžu stať nedostatočnými pre odôvodnenie jej

ďalšieho trvania. V rozhodnutí Erdem proti Nemecku č. 38321/97 z 5. júla 2001 bolo

predmetom kritiky zjavné opakovanie odôvodnenia väzby vo viacerých následných

väzobných návrhoch a rozhodnutiach. Kritizuje tiež skutočnosť, že všeobecné súdy

rozhodujú o jeho väzbe odlišne.

10. Sťažovateľ napokon žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 5 000 €, keďže ho všeobecné súdy v konaní o väzbe vystavujú pocitom

nespravodlivosti, beznádeje a právnej neistoty, keď nekonajú v súlade so zákonom,

a dohovorom. Ani prípadné prepustenie sťažovateľa z väzby a konštatovanie porušenia jeho

práv nezhojí zásah do jeho práv. Sťažovateľovi v priamej súvislosti s odopieraním

poskytnutia spravodlivosti vzniká majetková a nemajetková ujma spočívajúca najmä

v pocitoch totálnej neistoty a bezmocnosti zo stavu namietaného konania, ktoré trvá

neprimerane dlhú dobu, pričom nejde o skutkovo ani právne zložitú vec.

11. Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol nálezom:

1. „... Základné práva sťažovateľa zaručené mu v čl. 17 ods.

1, ods. 2, ods. 5 Ustatý Slovenskej republiky a tiež v čl. 5 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a jeho Uznesením sp. zn. zo dňa 12. decembra 2018, v súvislosti

s konaním o jeho väzbe, porušené boli...

2. ... Základné práva sťažovateľa zaručené mu v čl. 17

ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ustatý Slovenskej republiky a tiež v čl. 5 písm. c), ods. 3 a ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Špecializovaného

trestného súdu, pracovisko Panská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

v súvislosti s konaním o jeho väzbe, porušené boli...

3. ... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

12. decembra 2018 zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prikazuje, aby

prepustil neodkladne z väzby na slobodu...

4. ... Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi

finančné zadosťučinenie v sume 5.000,-EUR (slovom päťtisíc eur), ktoré je mu

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu...

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi

trovy právneho zastúpenia v sume 415,51 (slovom štyristopätnásť

eur a päťdesiatjeden centov) na účet jeho právnej zástupkyne Advokátskej kancelárie Bauer

s.r.o., Dénešova 19, 040 23 Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. “

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

16. Podľa sa osobná sloboda zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

17. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ

sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:... zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;...

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie

sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

III.

18. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú

slobodu zaručeného v , 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť

zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru postupom špecializovaného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. decembra 2018.

Ku kvalite odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu

19. Podstatu prvej skupiny námietok sťažovateľa je možné zhrnúť do tvrdenia,

že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým došlo k predĺženiu väzby sťažovateľa,

nie je dostatočne individualizované a dostatočne odôvodnené. Sťažovateľ najvyššiemu súdu

vyčíta, že sa v rozhodnutí bez akejkoľvek vlastnej argumentácie odvoláva na argumentáciu

prokurátora a taktiež to, že rozhodnutie nie je vôbec konkretizované vo vzťahu k jeho

osobe. Spochybňuje tiež existenciu dôvodov väzby, resp. dôvodov pre jej ďalšie

pokračovanie.

20. Ústavný súd preskúmal uvedené námietky z pohľadu , 2 a 5 ,

z ktorých vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.

Úlohou ústavného súdu je posúdiť, či sa orgány aplikujúce zákonnú úpravu dopustili takého

závažného porušenia zákonnosti, ktoré by znamenalo zásah do ústavných práv sťažovateľa.

Na konanie, predmetom ktorého je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie

všetkých jej podmienok, je tiež aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru (m. m. ).

Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov,

na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd

aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr. ,

; k tomu pozri ďalej). Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že z hľadiska

rozsahu práv garantovaných prostredníctvom a práv vyplývajúcich z

ods. 3 a 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže

zahŕňa aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (napr. ,

, ).

21. Ústavný súd pripomína, že v prípade namietaného porušenia základného práva

na osobnú slobodu podľa , resp. dohovoru, môže a musí uplatniť určitú

revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný

súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. To je úlohou všeobecných súdov,

ktoré vedia pri znalosti skutkového stavu lepšie posúdiť, či existuje potreba ponechania

obvineného vo väzbe. Ústavný súd do rozhodovania o dôvodnosti väzby môže zasiahnuť

len vo výnimočných prípadoch, keď sú právne závery všeobecných súdov nepodložené,

a teda nepreskúmateľné, logicky rozporné či inak excesívne. Uvedené východiská uplatnil

ústavný súd aj pri posúdení sťažovateľových námietok.

22. Z rozhodnutia najvyššieho súdu sa podáva, že tento skúmal splnenie podmienok

ustanovených v spojení s Trestného

poriadku, konkrétne či „a) je naďalej trestné stíhanie vedené dôvodne a či sa podozrenia

voči nemu ďalším vykonaným dokazovaním prehlbujú; b) hrozí, že bude pokračovať

v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý

pripravoval alebo ktorým hrozil; c) nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných

závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť; a či d) prepustením obvineného na slobodu

hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania“

(strana 25 napadnutého uznesenia).

23. Pokiaľ ide o prvé dve podmienky [písm. a) a b)], ústavný súd zdôrazňuje,

že v tejto časti sa najvyšší súd stotožnil s rozhodnutím špecializovaného súdu, podľa

ktorého boli materiálne podmienky väzby (dôvodnosť podozrenia) splnené, a pretrvával tiež

dôvod na preventívnu väzbu. V tejto časti teda odôvodnenie rozhodnutia nemožno čítať

izolovane od rozhodnutia špecializovaného súdu sp. zn. z 27. novembra 2018,

ktorého závery najvyšší súd prevzal. Na strane 32 rozhodnutia špecializovaný súd rozvádza

dôvody, pre ktoré považuje materiálne podmienky väzby u sťažovateľa za splnené, splnenie

formálnych podmienok väzby (pretrvávanie dôvodov preventívnej väzby) je potom

rozvedené na strane 39 – 40 rozhodnutia. Najvyšší súd nad rámec uvedeného poukázal na

„výpovede svedkov, ale najmä obvinených, ktorí vypovedali a začali spolupracovať

s orgánmi činnými v trestnom konaní“, pričom odkázal na „sumár dôkazov v návrhu na

predĺženie väzby, kde prokurátor špecifikované priradil usvedčujúce dôkazy ku konkrétnym

obvineným“. V návrhu na predĺženie väzby, na ktorý odkazuje najvyšší súd, prokurátor

na stranách 29 až 34 špecificky vo vzťahu k sťažovateľovi popisuje spôsob jeho zapojenia

do trestnej činnosti, a to s poukazom na konkrétne dôkazné prostriedky, z ktorých majú

uvedené skutočnosti vyplývať, a ich presným označením (napr. výpovede obvinených

a , prepisy záznamov telekomunikačnej prevádzky

či znalecký posudok č. 54/2017 atď.). Na tieto dôkazné prostriedky poukazuje vo svojom

uznesení aj špecializovaný trestný súd, ktorý ich menovite opisuje. Najvyšší súd tento sumár

dôkazov neprevzal do textu svojho rozhodnutia, avšak v spojení s návrhom prokurátora,

ako aj rozhodnutím špecializovaného súdu je možné v tejto časti jeho rozhodnutie

považovať za dostatočne individualizované.

24. Aj v prípade druhej podmienky [písm. b)], ktorou je existencia hrozby

pokračovania v trestnej činnosti, sa najvyšší súd stotožnil s názorom špecializovaného súdu.

Uviedol, že «v prejednávanom prípade ide o dlhodobé páchanie trestnej činnosti, ku ktorej

malo dochádzať od januára 2014 prakticky až do zadržania v októbri 2017. Išlo o

zabehnutý systém, na ktorom mali obvinení postavené svoje „podnikanie“ a evidentne aj

svoju životnú úroveň. Okruh firiem a zapojených osôb sa tak neustále navyšoval a priebežne

obmieňal, čo všetko malo za následok únik na dani.». Najvyšší súd si teda „osvojil záver

Špecializovaného trestného súdu o danosti a pretrvávaní dôvodu väzby u vyššie uvedených

obvinených aj v súčasnom štádiu konania, pretože ani skutočnosť, že viacerí obvinení

medzičasom ukončili svoju podnikateľskú činnosť, nedáva dostatočné záruky, že v trestnej

činnosti nebudú pokračovať. Je im totiž veľmi dobre známy prokurátorom popísaný

mechanizmus páchania trestnej činnosti (modus operandi). V skutočnosti im nič nebráni,

aby v ňom ďalej - v inom obsadení a na rovnakom princípe, pokračovali.“ (strany 26 a 27

napadnutého uznesenia). Aj z tejto časti rozhodnutia najvyššieho súdu v spojení

s rozhodnutím špecializovaného súdu je teda možné zistiť, z akých dôvodov u sťažovateľa

pretrváva dôvod preventívnej väzby (tieto dôvody sú podrobnejšie rozvedené v uznesení

špecializovaného súdu na stranách 39 – 40).

25. Dôvody, prečo dosiaľ nebolo možné trestné stíhanie skončiť, najvyšší súd

rozviedol na stranách 27 – 28 uznesenia, pričom ústavný súd na nich v podrobnostiach

odkazuje. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd na rozdiel

od špecializovaného súdu považoval návrh prokurátora za dostatočne konkrétny (pozri

stranu 27 napadnutého uznesenia). Najvyšší sa tiež odchýlil od názoru špecializovaného

súdu, keď vzal do úvahy aj čas potrebný na vykonanie analýzy už zabezpečených dôkazov,

ktorý špecializovaný súd odmietol zohľadniť, keďže túto činnosť nepovažoval za procesný

úkon. Podľa najvyššieho súdu naopak „analýza (posúdenie, hodnotenie) už vykonaných

dôkazov tvorí neoddeliteľnú súčasť vykonaného procesného úkonu, bez ktorej by samotný

proces dokazovania nemohol mať charakter zodpovedajúci pravidlám spravodlivého

procesu“ (strana 28 napadnutého uznesenia). Nesúhlasil ani s názorom špecializovaného

súdu, podľa ktorého prokurátor nesplnil povinnosť predložiť podrobný plán vyšetrovacích

úkonov. Najvyšší súd súhlasil s prokurátorom v tom, že pri takom množstve úkonov nie je

možné urobiť podrobný plán vyšetrovania na týždne až mesiace dopredu, pretože

vykonaním rôznych úkonov vyvstávajú nové skutočnosti, na ktoré je potrebné pružne

reagovať.

26. Sťažovateľ napokon polemizuje s názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa účelu

trestného konania. Tvrdí, že väzba nikdy nemôže byť samotným účelom trestného konania,

ako mal „arbitrárne“ uviesť najvyšší súd na stranách 28 a 29 rozhodnutia. Najvyšší súd

na strane 28 uznesenia konštatuje, že „obmedzením osobnej slobody obvinených formou

väzby sa nepochybne napĺňa účel trestného konania nielen v zmysle § 1, ale aj § 76 ods. 3

, pretože v prípade prepustenia na slobodu hrozí páchanie ďalšej

trestnej činnosti zo strany obvinených“. Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že účel

trestného konania v zmysle treba vykladať tak, že zahŕňa

aj zamedzenie okolnostiam, na odvrátenie ktorých je zamerané ustanovenie § 71

o dôvodoch väzby. Účelom trestného konania v zmysle tohto ustanovenia je v tomto prípade

aj ochrana práv fyzických a právnických osôb pred opätovným spáchaním skutku, resp.

pokračovaním v trestnej činnosti. Uvedený názor považuje ústavný súd za ústavne

konformný. Sťažovateľ má pravdu v tom, že «účelom trestného konania je aj „dôsledná

ochrana práv sťažovateľa“ ako obvineného a sú akceptovateľné len také zásahy do osobnej

slobody zo strany orgánov verejnej moci..., ktoré sú v miere nevyhnutnej na dosiahnutie

účelu trestného konania vyjadreného v ustanovení § 1 ods. 1 TrP.». V tomto smere však

najvyšší súd vysvetlil, prečo považoval väzbu sťažovateľa za nevyhnutnú (pozri už uvedené

k splneniu podmienok predĺženia väzby). Vysvetlil tiež, prečo v danom prípade nebolo

možné nahradiť väzbu dohľadom. Vychádzal pritom z ustanovenia § 80 ods. 2 Trestného

poriadku, podľa ktorého v prípade obzvlášť závažného zločinu možno väzbu nahradiť

dohľadom len za výnimočných okolností (ktoré názorne opísal), ktoré však

v posudzovanom prípade (u žiadneho z obvinených) nezistil.

27. Pokiaľ teda sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd svoje rozhodnutie nedostatočne

odôvodnil, z už uvedeného vyplýva, že jeho námietka je zjavne neopodstatnená. Najvyšší

súd preskúmal rozhodnutie špecializovaného trestného súdu v rozsahu potrebnom

na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora, pričom sa v odôvodnení rozhodnutia venoval

všetkým aspektom, ktoré bolo nevyhnutné posúdiť pri predĺžení väzby. Odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia ústavný súd hodnotí ako dostatočne zrozumiteľné

a preskúmateľné. Nejde o rozhodnutie, ktoré by bolo založené na stereotypných

formuláciách, resp. ktoré by sa odvolávalo len na zákonné ustanovenia bez špecifikácie

vo vzťahu ku konkrétnej osobe, ako sa domnieva sťažovateľ. Je z neho možné odvodiť,

do akej miery sa mal sťažovateľ podieľať na trestnej činnosti, z ktorých dôkazov má jeho

účasť vyplývať, aj prečo existuje obava z pokračovania v trestnej činnosti. Ústavný súd

považuje za potrebné iba stručne pripomenúť, že mu neprislúcha, aby v rámci konania

o sťažnosti podľa znova posudzoval či dokonca skúmal existenciu

dôvodov väzby sťažovateľa a splnenie zákonných podmienok jej predĺženia. To spadá

do kompetencie všeobecných súdov, ktoré v posudzovanom prípade svoje povinnosti

splnili. Vychádzajúc z uvedených skutočností, podľa záveru ústavného súdu napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu nezasiahlo do práv sťažovateľa garantovaných čl. 17 ods. 2 a 5

a a 4 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

28. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c)

dohovoru ústavný súd poznamenáva, že sťažnosťou napadnuté konanie a uznesenie sa týka

ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru sa ratione materiae

vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby (o uvalení väzby). Sťažovateľova námietka

porušenia čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru je preto neopodstatnená už na prvý pohľad

(obdobne napr. , , , ).

K primeranosti dĺžky väzby a k rýchlosti rozhodovania o väzbe

29. Sťažovateľ sa ďalej domnieva, že „v trestnom konaní ale aj v konaní o jeho

väzbe... doposiaľ nie je oboma porušovateľmi rozhodované priebežne, plynulo a urýchlene,

čím je jeho väzba neprimeraná a v rozpore s čl. 5 ods. 3 a ods. 4 dohovoru“. Z uvedeného

vyplýva, že sťažovateľ spochybňuje jednak postup orgánov v trestnom konaní, ktorý

je podľa jeho názoru neefektívny, v dôsledku čoho sa jeho väzba javí neprimerane dlhou

(táto námietka spadá pod rozsah dohovoru, resp. ), ale tiež rýchlosť

rozhodovania o predĺžení väzby (táto námietka spadá pod rozsah čl. 5 ods. 4 dohovoru, resp.

).

30. Pokiaľ ide tvrdené o prieťahy vo veci samej, v dôsledku ktorých má byť

sťažovateľ neprimerane dlhú dobu väzobne stíhaný, ústavný súd poznamenáva, že právo

na primeranú dĺžku väzby vo vzťahu k trestnému konaniu vo veci samej je zaručené čl. 5

ods. 3 dohovoru. Obdobné garancie dáva aj . Väzba môže trvať len po dobu,

po ktorú je skutočne nevyhnutná pre dosiahnutie účelu trestného konania. Nesmie teda dôjsť

k situácii, keď by osoba, ktorá je až do vynesenia odsudzujúceho rozsudku považovaná

za nevinnú, niesla v dôsledku väzobného stíhania väčšiu obeť, než by od nej za okolností

daného prípadu bolo možné rozumne očakávať (Wemhoff proti Nemecku, rozsudok ESĽP

z 27. 6. 1968, č. 2122/64, bod 4).

31. V posudzovanom prípade bola osobná sloboda sťažovateľa obmedzená

13. októbra 2017 o 6.15 h. Ku dňu vydania ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia

sa sťažovateľ nachádzal vo väzbe 13 mesiacov, pričom väzba mu bola predĺžená na ďalších

maximálne 5 mesiacov.

32. Najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí venoval aj otázke efektivity postupu

orgánov činných v trestnom konaní a uviedol, že „Prokurátor vo svojom návrhu, ako aj vo

svojej sťažnosti uviedol konkrétne úkony, ktoré treba vykonať a tieto sú naplánované avšak

ich vykonanie závisí od mnohých faktorov, ktoré podrobne prokurátor rozpísal vo svojej

sťažnosti a najvyšší súd sa s nimi stotožňuje a plne na ne odkazuje. Ide o rozsiahlu trestnú

činnosť, ktorej objasnenie je náročné z časového hľadiska, a preto najvyšší súd nemohol

akceptovať argumentáciu Špecializovaného trestného súdu, že orgány činné v trestnom

konaní nekonajú v predmetnej veci tak, ako by konať mali vo väzobných veciach. Práve

naopak, správne prokurátor vo svojej sťažnosti poukázal na skutočnosť, že v predmetnej

veci je potrebné vykonať množstvo výsluchov obvinených, svedkov, znaleckých posudkov

a iných dôkazov, od ktorých sa následne budú odvíjať ďalšie úkony vyšetrovateľa.“ (strana

27 napadnutého uznesenia). V tomto smere sa odchýlil od názoru špecializovaného

trestného súdu, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní nepostupovali dostatočne

efektívne. Oba súdy sa zhodli v tom, že dotknutá trestná vec je obťažná z pohľadu časovej

náročnosti. Náročnosť veci je daná skutočnosťou, že stíhaná trestná činnosť, ktorá

je sťažovateľovi kladená za vinu, má povahu zločinu a obzvlášť závažného zločinu;

obvinenie bolo vznesené voči 65 osobám za 101 skutkov. Zatiaľ čo však podľa

špecializovaného trestného súdu bolo vo veci zrealizovaných 107 reálnych úkonov,

čo považoval za nedostatočný počet (strana 42 uznesenia špecializovaného trestného súdu),

najvyšší súd uviedol, že neoddeliteľnú časť procesného úkonu tvorí aj jeho analýza.

Analýzu, hoci nemá charakter procesného úkonu v pravom slova zmysle, nemožno podľa

najvyššieho súdu ignorovať a bagatelizovať, najmä v skupinových a dôkazne náročných

veciach (strana 28 uznesenia najvyššieho súdu). Najvyšší súd považoval postup orgánov

činných v trestnom konaní za dostatočne efektívny, pričom tento svoj názor aj odôvodnil.

Ústavný súd po zohľadnení sťažovateľovej argumentácie nenašiel dôvod odchýliť sa od

záverov najvyššieho súdu. Sťažovateľ odôvodňuje existenciu prieťahov vo vyšetrovaní

vylúčením časti veci na samostatné konanie uznesením vyšetrovateľa z 25. októbra 2018,

ktoré bolo neskôr (16. januára 2019) zrušené dozorovým prokurátorom. V dôsledku tohto

postupu sa podľa sťažovateľa «od dňa 25. októbra 2018 do 16. januára 2019 vykonávali

výsluchy svedkov a iné úkony vo vyšetrovaní, ktoré sa po zrušení tohto uznesenia

prokurátorom ÚŠP GPSR stali „nulitné a nepoužiteľné“». Sťažovateľ však neuvádza,

o ktoré výsluchy a iné úkony by malo ísť, preto nie je možné posúdiť vplyv predmetného

postupu na rýchlosť konania, a teda dôvodnosť jeho námietky. Samotné zrušenie uznesenia

v dôsledku využitia opravného prostriedku je zákonom predpokladaným postupom, ktorý

sám osebe nevypovedá o prieťahoch v konaní. Preto je aj v tejto časti ústavná sťažnosť

zjavne neopodstatnená.

33. Pokiaľ ide o rýchlosť väzobného rozhodovania, tá je zaručená o čl. 5 ods. 4

dohovoru, resp. a 5 . Účelom týchto ustanovení je zaručiť, aby väzobne

stíhaná osoba v rozumnej dobe získala odpoveď na otázku, či je jej väzba zákonná,

a v opačnom prípade bola prepustená na slobodu. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuvádza

nič na podporu tvrdenia, že v rozhodovaní o jeho väzbe dochádza k prieťahom. Už aj z toho

dôvodu je možné označiť jeho sťažnosť za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd dodáva,

že napadnuté rozhodnutie o predĺžení väzby z 12. decembra 2018 bolo vydané do jedného

mesiaca od doručenia návrhu prokurátora na predĺženie väzby (12. novembra 2018), pričom

bolo rozhodované na dvoch stupňoch súdov. V danej veci nič nenasvedčuje tomu, že by

malo dochádzať k prieťahom v rozhodovaní o väzbe ().

34. Ústavný súd uzatvára, že nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom

označených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, a preto

sťažnosť podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

35. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie

o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia

základných práv alebo slobôd ( ), k čomu v tomto prípade nedošlo.

36. Vzhľadom na to, že vec bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Lajosovi

Mészárosovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019,

v súlade s čl. II bodom 7 Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 (ďalej len „dodatok č. 1“),

bola vec ako naliehavá pridelená sudcovi spravodajcovi Mojmírovi Mamojkovi a v zmysle

čl. II bodu 2 písm. a) dodatku č. 1 prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení

Jana Baricová (predsedníčka senátu), Miroslav Duriš a Mojmír Mamojka.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2019