Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 343/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť D. P., N., t. č. vo väzbe N., zastúpeného advokátmi JUDr.

M. K. a JUDr. R. F., obaja N., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú

slobodu zaručeného v , 2 a 5 uznesením

Okresného súdu Nitra sp. zn. z 12. augusta 2009 a uznesením Krajského

súdu v Nitre sp. zn. z 19. augusta 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra

2009 doručená sťažnosť D. P., N., t. č. vo väzbe N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5

(ďalej len „“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 12. augusta 2009 a uznesením Krajského súdu v

Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. augusta 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre zločin

podvodu spáchaný spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221 ods. 1 a ods. 3 písm. a) a c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“) a iné.

Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 6. februára 2009 bol sťažovateľ

vzatý do väzby, ktorá začala plynúť od 3. februára 2009.

Okresný súd na základe návrhu Okresnej prokuratúry v Nitre (ďalej len „okresná

prokuratúra“) č. k. -99 z 31. júla 2009 uznesením sp. zn.

predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa do 19. októbra 2009.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský

súd uznesením sp. zn. z 19. augusta 2009 zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa uvedenými uzneseniami všeobecných súdov došlo

k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5

, a to tým, že „Okresný súd Nitra ako aj Krajský súd v Nitre nerozhodli o predĺžení

lehoty väzby v súlade so zákonnými dôvodmi(...)“.

Sťažovateľ ďalej okrem iného uviedol:

„Okresný súd v Nitre ako aj Krajský súd v Nitre pri svojom rozhodovaní o návrhu na

predĺženie väzby sa vôbec nezaoberali otázkou zákonných dôvodov predĺženia väzby

v zmysle ust. (...) Ako vyplýva z odôvodnenia uznesení oboch súdov

predĺženie lehoty väzby je odôvodnené skutočnosťou, že v zmysle § 71 ods. 1 písm. b), c)

existujú dôvody a naďalej odôvodňujú obavu, že obvinení by v prípade prepustenia

na slobodu konali spôsobom ako to predpokladajú tieto ustanovenia.

Podľa môjho názoru ako aj zo zákonného znenia jednoznačne vyplýva, že

najpodstatnejšou skutočnosťou pri predlžovaní lehoty väzby je existencia skutočností, že pre

obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov nebolo možné vyšetrovanie v základnej

lehote väzby ukončiť. Tu by som chcel poukázať na skutočnosť, že vyšetrovanie vo veci bolo

v tejto lehote riadne ukončené, vyšetrovateľ ukončil vec preštudovaním vyšetrovacieho

spisu a návrhom na podanie obžaloby prokurátorovi. Okresný ako aj krajský súd sa otázkou

obťažnosti veci sa vôbec nezaoberali a podľa môjho názoru, keby sa touto vecou zaoberali,

tak by v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k predĺženiu lehoty väzby, pretože sa jedná podľa

uznesenia o vznesení obvinenia o štandardný prípad trestného činu podvodu. Rovnako by k

predĺženiu lehoty väzby nemohlo dôjsť z tohto dôvodu nečinnosti vyšetrovateľa, ktorý 3, 5

mesiaca nevykonal žiadny úkon, na navrhované úkony mal vyšetrovateľ dostatok času a

mohol ich riadne vykonať v priebehu vyšetrovania a v tejto súvislosti poukazujme na to, že

vyšetrovacie úkony neboli vykonané od 6. 2. 2009 do 3. 3. 2009, od 23.4. 2009 do 1. 6.

2009, od 1. 6. do 25. 6. 2009 a od 25. 6. do 22. 7. 2009. Ukončenie vyšetrovania

vyšetrovateľ potvrdil i v úradnom zázname pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu, kde

uviedol, že boli vykonané všetky potrebné úkony na skončenie vyšetrovania. Takisto

navrhované úkony - svedecké výpovede vykonal vyšetrovateľ za jeden deň dňa 02. 02. 2009.

Tieto pochybenia súdov sú len výsledkom nezákonného postupu vyšetrovateľa v

prípravnom konaní, na čo poukazujeme, že 22. 7. 2009 vyšetrovateľ osobne doručil do

kancelárie môjho obhajcu Uznesenie vyšetrovateľa zo dňa 10. 07. 2009 o pribratí znalca

Ing. J. V. za účelom zistenia hodnoty stavebných strojov s pokynom, že znalec má posudok

vypracovať - podať do 20. 7. 2009. Podľa vyjadrenia znalca tento odovzdal vyšetrovateľovi

do spisu znalecký posudok dňa 20. 7. 2009. Rovnako je v uvedenom Uznesení uvedené, že

hodnota sa má týkať strojov, ktoré boli odcudzené v dobe od 1. 9. 2008 do 31. 12. 2008.

Toto pochybenie vyšetrovateľa bolo v tom. že samotné uznesenie obhajcom doručoval až po

tom, keď boli posudky vypracované a boli vyšetrovateľovi doručené do spisu a týmto

konaním vyšetrovateľ odňal možnosť obhajcom ako i obvineným vyjadriť sa k

vykonávanému dôkazu, podať sťažnosť voči uzneseniu o pribratí znalca. Po predložení veci

vyšetrovateľom na prokuratúru s návrhom na podanie obžaloby bol prípad prokurátorom

vrátený späť vyšetrovateľovi na došetrenie, kde prokurátor nariadil vyšetrovateľovi vykonať

šesť úkonov a to výsluch svedkov. Následne na to prokurátor podal žiadosť na predĺženie

lehoty väzby.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Právoplatným rozhodnutím Okresného súdu v Nitre sp. zn. zo dňa

12. 8. 2009 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 19. 8. 2009 bolo

porušené právo sťažovateľa D. P.(...) uvedené v článku 17 ods. 1, 2 a 5 Slovenskej

republiky.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Okresného súdu Nitra

sp. zn. zo dňa 12. 8. 2009 a Krajského súdu Nitra sp. zn. zo

dňa 19. 8. 2009, na základe ktorých bola predĺženú lehota väzby sťažovateľovi D. P.(...)“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa

je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený

kvalifikovanými právnymi zástupcami. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval

o porušení tých práv (, 2 a 5 ) a v súvislosti s tými rozhodnutiami

(uznesenie okresného súdu sp. zn. z 12. augusta 2009 a uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 19. augusta 2009), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ

domáhal v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenie o porušení iných práv

(právo na „bezprieťahové“ konanie) a v iných konaniach (t. j. v prípravnom konaní

vedenom vyšetrovateľom Policajného zboru), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti

mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť

argumentácie sťažovateľa (, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd posudzoval iba námietku sťažovateľa o porušení

jeho základného práva na osobnú slobodu zaručeného v , 2 a 5

uznesením okresného súdu sp. zn. z 12. augusta 2009 a uznesením krajského

súdu sp. zn. z 19. augusta 2009, ktorými bolo rozhodnuté o predĺžení lehoty

trvania väzby sťažovateľa do 19. októbra 2009.

1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

sp. zn. z 12. augusta 2009

Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva sťažovateľa rozhodnutím

okresného súdu, ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity

právomoci ústavného súdu [ „(...) ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“] je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická

osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí

rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý

je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne

, , , ).

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) rozhodnutím o väzbe sa rozumie

rozhodnutie o návrhu na predĺženie lehoty väzby obvineného.

Podľa proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná

sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa uznesenie možno napadnúť pre

a) nesprávnosť niektorého jeho výroku,

b) zrejmý rozpor výroku s odôvodnením, alebo

c) porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo, ak toto porušenie mohlo

spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mohol, a ako z obsahu sťažnosti vyplýva, túto

možnosť aj využil, domôcť ochrany svojich práv podaním sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu z 12. augusta 2009, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť a v konečnom

dôsledku aj rozhodol krajský súd.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti podľa odmietol pre nedostatok svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

sp. zn. z 19. augusta 2009

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. z 19. augusta

2009 porušil jeho základné práva zaručené v , 2 a 5 tým, že zo strany

všeobecných súdov, a teda aj krajského súdu, sa pri rozhodovaní o predĺžení lehoty trvania

väzby sťažovateľa nezaoberali otázkou obťažnosti veci, pre ktorú nebolo možné trestné

stíhanie skončiť tak, ako to vyžaduje . Preto nemožno

považovať rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa za zákonné.

Podľa judikatúry ústavného súdu je v ustanoveniach a 5

týkajúcich sa práva na osobnú slobodu obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie,

v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (obdobne

, , ).

Krajský súd označeným uznesením sp. zn. z 19. augusta 2009

zamietol sťažnosť sťažovateľa (ale aj spoluobivneného) proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 12. augusta 2009, ktorým bola lehota trvania väzby sťažovateľa

(a spoluobvineného) predĺžená do 19. októbra 2009. Z odôvodnenia uznesenia krajského

súdu vyplýva:

„Po preskúmaní spisového materiálu krajský súd dospel k záveru, že konkrétne

skutočnosti, na ktoré poukázal prokurátor v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby

u obvinených a ktoré odôvodňujú existenciu dôvodov väzby podľa § 71 odsek 1 písm. b), c)

existujú a naďalej odôvodňujú obavu, že obvinení by v prípade prepustenia na

slobodu konali spôsobom ako to predpokladajú vyššie uvedené ustanovenia Trestného

poriadku. K dôvodom väzby u oboch obvinených sa vyjadril krajský súd vo svojich

rozhodnutiach(...) v prípade obvineného D. P. zo dňa 26. 06. 2009, sp. zn. ,

ktorým zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z

väzby na slobodu. S dôvodmi vyššie citovaných uznesení sa i v danom štádiu trestného

konania krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje.

V danom prípade je splnená i materiálna podmienka predpokladaná ustanovením

, pretože prepustením obvinených na slobodu by ich konaním mohlo byť

zmarené, resp. podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, a preto bolo na

mieste rozhodnúť o predĺžení doby trvania väzby u oboch obvinených a to z dôvodov, ktoré

sú uvedené v návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby u oboch obvinených.

Zákonná lehota trvania väzby v prípravnom konaní obom obvineným končí dňom 03. 09.

2009 a na úkony, ktoré je potrebné vo veci vykonať, a to vypočutie viacerých svedkov

a znalca, postačí lehota, o ktorú požaduje väzbu predĺžiť okresný prokurátor a to do 19. 10.

2009. Vzhľadom na právnu kvalifikáciu konania obvinených, existenciu dôvodného

podozrenia zo spáchania skutku popísaného v uznesení o začatí trestného stíhania a v

uznesení o vznesení obvinenia a vzhľadom na skutkové okolnosti, je možné konštatovať, že

doba, po ktorú trvá trestné stíhania a to od 02. 02. 2009, nie je neprimerane dlhou lehotou,

ktorá by odôvodňovala záver o existencii prieťahov v konaní zo strany orgánov činných

v trestnom konaní.“

Z odôvodnenia návrhu okresnej prokuratúry na predĺženie trvania lehoty väzby

č. k. -99 z 31. júla 2009, na ktorý krajský súd vo svojom rozhodnutí

poukazuje, okrem iného vyplýva:

„Vyšetrovanie vykonávané v rámci prípravného konania v danej trestnej veci však

nemohlo byť doposiaľ ukončené, nakoľko počas jeho priebehu neboli zistené a objasnené

všetky skutočnosti majúce vplyv a celkové objasnenie skutkového stavu veci v rozsahu

nevyhnutnom na riadne skončenie prípravného konania, v dôsledku ktorých vyvstala

potreba realizácie ďalších procesných úkonov.

S poukazom na vyššie uvedené je v danej trestnej veci potrebné v rámci prípravného

konania ešte vykonať nasledujúce procesné úkony a to opätovne vypočuť poškodeného J. B.,

svedka Ing. P. B., PhD., svedka P. B., svedka J. K., svedka P. B., ako aj vypočuť svedka

Mgr. JUDr. D. S., ktorý bol poškodenou J. S. a poškodeným R. M. zbavený povinnosti

zachovávať mlčanlivosť.

Taktiež je potrebné vypočuť znalca Ing. J. V., ktorý sa vo svojom výsluchu vyjadrí k

otázkam vo vzťahu k ním vypracovaným znaleckým posudkom. (...)

S odvolaním sa na hore menované okolnosti je nutné konštatovať, že v danej trestnej

veci nebolo možné pre jej obtiažnosť trestné stíhanie skončiť v lehote 6 mesiacov, pričom

zároveň prepustením obvineného(...) na slobodu hrozí, že bude podstatne sťažené

dosiahnutie účelu trestného konania, nakoľko mám za to, že u obvineného(...)

v nezmenenom rozsahu trvajú dôvody väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno b), písmeno c)

(...)“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Podstatu sťažnosti tvorí námietka, že okresný súd a ani krajský súd sa otázkou

obťažnosti veci, pre ktorú nemohlo byť trestné stíhanie skončené a ktorá je zákonnou

podmienkou predĺženia lehoty väzby v prípravnom konaní, vôbec nezaoberali.

Podľa predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak

návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných

závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že

bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Podľa judikatúry všeobecných súdov obťažnosť veci spočíva v zložitosti,

komplikovanosti, a tým aj v časovej náročnosti náležitého zistenia skutkového stavu veci,

v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (rozhodnutie R 24/1999 Zbierka súdnych

rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky).

Ústavný súd konštatuje, že z uznesenia krajského súdu vyplýva, ktoré skutočnosti

tvorili podklad na jeho rozhodnutie a k akému právnemu záveru odôvodnenému skutkovými

okolnosťami dospel. Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy

v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené

a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv

a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej

perspektívy možno pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie

krajského súdu z hľadiska sťažovateľovej námietky o neexistencii zákonných dôvodov

ďalšieho trvania väzby javí ako akceptovateľné. Pri odôvodnení ďalšieho trvania

sťažovateľovej väzby do 19. októbra 2009 sa krajský súd stotožnil s vyjadrením okresného

prokurátora o potrebe doplnenia dokazovania (výsluchy šiestich svedkov a súdneho znalca).

Krajský súd zaujal postoj aj vo vzťahu k sťažovateľovej námietke o možnosti vykonania

procesných úkonov orgánmi činnými v trestnom konaní v skoršom časovom období a de

facto zdôraznil, že „doba, po ktorú trvá trestné stíhanie(...) nie je neprimerane dlhou

lehotou, ktorá by odôvodňovala záver o existencii prieťahov v konaní zo strany orgánov

činných v trestnom konaní“. Krajský súd pritom akcentoval potrebu zabezpečiť vykonanie

potrebných procesných úkonov prostredníctvom predĺženej väzby sťažovateľa, a to aj

s prihliadnutím na charakter trestnej činnosti, t. j. právnu kvalifikáciu konania obvinených

(teda aj sťažovateľa), ďalej s prihliadnutím na dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaného

skutku obvinenými a skutkové okolnosti prípadu.

Pokiaľ ide o fakt, že krajský súd v dôvodoch väzby [podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c)

] napadnutého rozhodnutia odkázal na návrh okresnej prokuratúry a na

odôvodnenie svojich predošlých rozhodnutí, ústavný súd uvádza, že spôsob takejto

formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho preskúmateľnosti považuje za prípustný, pretože

obsah návrhu a predchádzajúcich rozhodnutí je dotknutým stranám známy ich oznámením,

prípadne môže byť známy využitím inštitútu nazretia do spisu (obdobne ).

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského

súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, sa ústavný

súd nedomnieva, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala

svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom

na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu

bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné

s označeným článkom .

Ústavný súd je preto toho názoru, že namietaným rozhodnutím krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. spočívajúcom v rozhodovaní o sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa nedošlo k takému

porušeniu sťažovateľovho základného práva zaručeného v , 2 a 5 , ktoré

by znamenalo ipso facto porušenie práva na osobnú slobodu.

Ústavný súd sa prikláňa k názoru, že krajský súd pri odôvodňovaní svojho

rozhodnutia neopomenul tvrdenia sťažovateľa proti svojmu ponechaniu vo väzbe a jeho

námietky jasne koncipoval. Aj keď krajský súd nedal sťažovateľovi vyčerpávajúcu odpoveď

k nastoleným problémom, s prihliadnutím na to, čo ústavný súd uviedol v predchádzajúcom

texte, je potrebné rozhodnutie krajského súdu ako celok považovať z hľadiska jeho

preskúmateľnosti za akceptovateľné.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide

o krajský súd rozhodujúci o predĺžení lehoty trvania väzby) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , ).

Z citovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa

nevysporiadal s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním o väzbe (jej

ďalšom trvaní) sťažovateľa, a podľa názoru ústavného súdu sú tieto odôvodnenia

ústavnoprávne akceptovateľné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 19. augusta 2009 za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009