Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 30 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (35)II. ÚS 343/09
PDF · 219.22 KB
No categories available
II. ÚS 343/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť D. P., N., t. č. vo väzbe N., zastúpeného advokátmi JUDr.
M. K. a JUDr. R. F., obaja N., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú
slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Okresného súdu Nitra sp. zn. 3 Tp 155/2009 z 12. augusta 2009 a uznesením Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 5 Tpo 36/2009 z 19. augusta 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra
2009 doručená sťažnosť D. P., N., t. č. vo väzbe N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 3 Tp 155/2009 z 12. augusta 2009 a uznesením Krajského súdu v
Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 36/2009 z 19. augusta 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre zločin
podvodu spáchaný spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221 ods. 1 a ods. 3 písm. a) a c)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“) a iné.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 18/2009 zo 6. februára 2009 bol sťažovateľ
vzatý do väzby, ktorá začala plynúť od 3. februára 2009.
Okresný súd na základe návrhu Okresnej prokuratúry v Nitre (ďalej len „okresná
prokuratúra“) č. k. 1 Pv 71/2009-99 z 31. júla 2009 uznesením sp. zn. 3 Tp 155/2009
predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa do 19. októbra 2009.
Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský
súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 36/2009 z 19. augusta 2009 zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa uvedenými uzneseniami všeobecných súdov došlo
k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy, a to tým, že „Okresný súd Nitra ako aj Krajský súd v Nitre nerozhodli o predĺžení
lehoty väzby v súlade so zákonnými dôvodmi(...)“.
Sťažovateľ ďalej okrem iného uviedol:
„Okresný súd v Nitre ako aj Krajský súd v Nitre pri svojom rozhodovaní o návrhu na
predĺženie väzby sa vôbec nezaoberali otázkou zákonných dôvodov predĺženia väzby
v zmysle ust. § 76 ods. 3 Tr. por.(...) Ako vyplýva z odôvodnenia uznesení oboch súdov
predĺženie lehoty väzby je odôvodnené skutočnosťou, že v zmysle § 71 ods. 1 písm. b), c)
Tr. por. existujú dôvody a naďalej odôvodňujú obavu, že obvinení by v prípade prepustenia
na slobodu konali spôsobom ako to predpokladajú tieto ustanovenia.
Podľa môjho názoru ako aj zo zákonného znenia jednoznačne vyplýva, že
najpodstatnejšou skutočnosťou pri predlžovaní lehoty väzby je existencia skutočností, že pre
obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov nebolo možné vyšetrovanie v základnej
lehote väzby ukončiť. Tu by som chcel poukázať na skutočnosť, že vyšetrovanie vo veci bolo
v tejto lehote riadne ukončené, vyšetrovateľ ukončil vec preštudovaním vyšetrovacieho
spisu a návrhom na podanie obžaloby prokurátorovi. Okresný ako aj krajský súd sa otázkou
obťažnosti veci sa vôbec nezaoberali a podľa môjho názoru, keby sa touto vecou zaoberali,
tak by v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k predĺženiu lehoty väzby, pretože sa jedná podľa
uznesenia o vznesení obvinenia o štandardný prípad trestného činu podvodu. Rovnako by k
predĺženiu lehoty väzby nemohlo dôjsť z tohto dôvodu nečinnosti vyšetrovateľa, ktorý 3, 5
mesiaca nevykonal žiadny úkon, na navrhované úkony mal vyšetrovateľ dostatok času a
mohol ich riadne vykonať v priebehu vyšetrovania a v tejto súvislosti poukazujme na to, že
vyšetrovacie úkony neboli vykonané od 6. 2. 2009 do 3. 3. 2009, od 23.4. 2009 do 1. 6.
2009, od 1. 6. do 25. 6. 2009 a od 25. 6. do 22. 7. 2009. Ukončenie vyšetrovania
vyšetrovateľ potvrdil i v úradnom zázname pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu, kde
uviedol, že boli vykonané všetky potrebné úkony na skončenie vyšetrovania. Takisto
navrhované úkony - svedecké výpovede vykonal vyšetrovateľ za jeden deň dňa 02. 02. 2009.
Tieto pochybenia súdov sú len výsledkom nezákonného postupu vyšetrovateľa v
prípravnom konaní, na čo poukazujeme, že 22. 7. 2009 vyšetrovateľ osobne doručil do
kancelárie môjho obhajcu Uznesenie vyšetrovateľa zo dňa 10. 07. 2009 o pribratí znalca
Ing. J. V. za účelom zistenia hodnoty stavebných strojov s pokynom, že znalec má posudok
vypracovať - podať do 20. 7. 2009. Podľa vyjadrenia znalca tento odovzdal vyšetrovateľovi
do spisu znalecký posudok dňa 20. 7. 2009. Rovnako je v uvedenom Uznesení uvedené, že
hodnota sa má týkať strojov, ktoré boli odcudzené v dobe od 1. 9. 2008 do 31. 12. 2008.
Toto pochybenie vyšetrovateľa bolo v tom. že samotné uznesenie obhajcom doručoval až po
tom, keď boli posudky vypracované a boli vyšetrovateľovi doručené do spisu a týmto
konaním vyšetrovateľ odňal možnosť obhajcom ako i obvineným vyjadriť sa k
vykonávanému dôkazu, podať sťažnosť voči uzneseniu o pribratí znalca. Po predložení veci
vyšetrovateľom na prokuratúru s návrhom na podanie obžaloby bol prípad prokurátorom
vrátený späť vyšetrovateľovi na došetrenie, kde prokurátor nariadil vyšetrovateľovi vykonať
šesť úkonov a to výsluch svedkov. Následne na to prokurátor podal žiadosť na predĺženie
lehoty väzby.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Právoplatným rozhodnutím Okresného súdu v Nitre sp. zn. 3 Tp 155/2009 zo dňa
12. 8. 2009 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Tpo 36/2009 zo dňa 19. 8. 2009 bolo
porušené právo sťažovateľa D. P.(...) uvedené v článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Okresného súdu Nitra
sp. zn. 3 Tp 155/2009 zo dňa 12. 8. 2009 a Krajského súdu Nitra sp. zn. 5 Tpo 36/2009 zo
dňa 19. 8. 2009, na základe ktorých bola predĺženú lehota väzby sťažovateľovi D. P.(...)“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde
je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený
kvalifikovanými právnymi zástupcami. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval
o porušení tých práv (čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy) a v súvislosti s tými rozhodnutiami
(uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Tp 155/2009 z 12. augusta 2009 a uznesenie krajského
súdu sp. zn. 5 Tpo 36/2009 z 19. augusta 2009), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ
domáhal v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenie o porušení iných práv
(právo na „bezprieťahové“ konanie) a v iných konaniach (t. j. v prípravnom konaní
vedenom vyšetrovateľom Policajného zboru), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti
mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť
argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd posudzoval iba námietku sťažovateľa o porušení
jeho základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 155/2009 z 12. augusta 2009 a uznesením krajského
súdu sp. zn. 5 Tpo 36/2009 z 19. augusta 2009, ktorými bolo rozhodnuté o predĺžení lehoty
trvania väzby sťažovateľa do 19. októbra 2009.
1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
sp. zn. 3 Tp 155/2009 z 12. augusta 2009
Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva sťažovateľa rozhodnutím
okresného súdu, ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity
právomoci ústavného súdu [čl. 127 ods. 1 ústavy „(...) ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“] je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická
osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí
rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý
je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne
II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Podľa § 72 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) rozhodnutím o väzbe sa rozumie
rozhodnutie o návrhu na predĺženie lehoty väzby obvineného.
Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná
sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 189 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie možno napadnúť pre
a) nesprávnosť niektorého jeho výroku,
b) zrejmý rozpor výroku s odôvodnením, alebo
c) porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo, ak toto porušenie mohlo
spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mohol, a ako z obsahu sťažnosti vyplýva, túto
možnosť aj využil, domôcť ochrany svojich práv podaním sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu z 12. augusta 2009, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť a v konečnom
dôsledku aj rozhodol krajský súd.
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť
v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej
právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
sp. zn. 5 Tpo 36/2009 z 19. augusta 2009
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 36/2009 z 19. augusta
2009 porušil jeho základné práva zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy tým, že zo strany
všeobecných súdov, a teda aj krajského súdu, sa pri rozhodovaní o predĺžení lehoty trvania
väzby sťažovateľa nezaoberali otázkou obťažnosti veci, pre ktorú nebolo možné trestné
stíhanie skončiť tak, ako to vyžaduje § 76 ods. 3 Trestného poriadku. Preto nemožno
považovať rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa za zákonné.
Podľa judikatúry ústavného súdu je v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
týkajúcich sa práva na osobnú slobodu obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie,
v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (obdobne
III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).
Krajský súd označeným uznesením sp. zn. 5 Tpo 36/2009 z 19. augusta 2009
zamietol sťažnosť sťažovateľa (ale aj spoluobivneného) proti uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 3 Tp 155/2009 z 12. augusta 2009, ktorým bola lehota trvania väzby sťažovateľa
(a spoluobvineného) predĺžená do 19. októbra 2009. Z odôvodnenia uznesenia krajského
súdu vyplýva:
„Po preskúmaní spisového materiálu krajský súd dospel k záveru, že konkrétne
skutočnosti, na ktoré poukázal prokurátor v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby
u obvinených a ktoré odôvodňujú existenciu dôvodov väzby podľa § 71 odsek 1 písm. b), c)
Tr. por. existujú a naďalej odôvodňujú obavu, že obvinení by v prípade prepustenia na
slobodu konali spôsobom ako to predpokladajú vyššie uvedené ustanovenia Trestného
poriadku. K dôvodom väzby u oboch obvinených sa vyjadril krajský súd vo svojich
rozhodnutiach(...) v prípade obvineného D. P. zo dňa 26. 06. 2009, sp. zn. 5 Tpo/27/2009,
ktorým zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z
väzby na slobodu. S dôvodmi vyššie citovaných uznesení sa i v danom štádiu trestného
konania krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje.
V danom prípade je splnená i materiálna podmienka predpokladaná ustanovením
§ 76 ods. 3 Tr. por., pretože prepustením obvinených na slobodu by ich konaním mohlo byť
zmarené, resp. podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, a preto bolo na
mieste rozhodnúť o predĺžení doby trvania väzby u oboch obvinených a to z dôvodov, ktoré
sú uvedené v návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby u oboch obvinených.
Zákonná lehota trvania väzby v prípravnom konaní obom obvineným končí dňom 03. 09.
2009 a na úkony, ktoré je potrebné vo veci vykonať, a to vypočutie viacerých svedkov
a znalca, postačí lehota, o ktorú požaduje väzbu predĺžiť okresný prokurátor a to do 19. 10.
2009. Vzhľadom na právnu kvalifikáciu konania obvinených, existenciu dôvodného
podozrenia zo spáchania skutku popísaného v uznesení o začatí trestného stíhania a v
uznesení o vznesení obvinenia a vzhľadom na skutkové okolnosti, je možné konštatovať, že
doba, po ktorú trvá trestné stíhania a to od 02. 02. 2009, nie je neprimerane dlhou lehotou,
ktorá by odôvodňovala záver o existencii prieťahov v konaní zo strany orgánov činných
v trestnom konaní.“
Z odôvodnenia návrhu okresnej prokuratúry na predĺženie trvania lehoty väzby
č. k. 1 Pv 71/2009-99 z 31. júla 2009, na ktorý krajský súd vo svojom rozhodnutí
poukazuje, okrem iného vyplýva:
„Vyšetrovanie vykonávané v rámci prípravného konania v danej trestnej veci však
nemohlo byť doposiaľ ukončené, nakoľko počas jeho priebehu neboli zistené a objasnené
všetky skutočnosti majúce vplyv a celkové objasnenie skutkového stavu veci v rozsahu
nevyhnutnom na riadne skončenie prípravného konania, v dôsledku ktorých vyvstala
potreba realizácie ďalších procesných úkonov.
S poukazom na vyššie uvedené je v danej trestnej veci potrebné v rámci prípravného
konania ešte vykonať nasledujúce procesné úkony a to opätovne vypočuť poškodeného J. B.,
svedka Ing. P. B., PhD., svedka P. B., svedka J. K., svedka P. B., ako aj vypočuť svedka
Mgr. JUDr. D. S., ktorý bol poškodenou J. S. a poškodeným R. M. zbavený povinnosti
zachovávať mlčanlivosť.
Taktiež je potrebné vypočuť znalca Ing. J. V., ktorý sa vo svojom výsluchu vyjadrí k
otázkam vo vzťahu k ním vypracovaným znaleckým posudkom. (...)
S odvolaním sa na hore menované okolnosti je nutné konštatovať, že v danej trestnej
veci nebolo možné pre jej obtiažnosť trestné stíhanie skončiť v lehote 6 mesiacov, pričom
zároveň prepustením obvineného(...) na slobodu hrozí, že bude podstatne sťažené
dosiahnutie účelu trestného konania, nakoľko mám za to, že u obvineného(...)
v nezmenenom rozsahu trvajú dôvody väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno b), písmeno c)
Trestného poriadku(...)“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Podstatu sťažnosti tvorí námietka, že okresný súd a ani krajský súd sa otázkou
obťažnosti veci, pre ktorú nemohlo byť trestné stíhanie skončené a ktorá je zákonnou
podmienkou predĺženia lehoty väzby v prípravnom konaní, vôbec nezaoberali.
Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak
návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných
závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že
bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.
Podľa judikatúry všeobecných súdov obťažnosť veci spočíva v zložitosti,
komplikovanosti, a tým aj v časovej náročnosti náležitého zistenia skutkového stavu veci,
v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (rozhodnutie R 24/1999 Zbierka súdnych
rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky).
Ústavný súd konštatuje, že z uznesenia krajského súdu vyplýva, ktoré skutočnosti
tvorili podklad na jeho rozhodnutie a k akému právnemu záveru odôvodnenému skutkovými
okolnosťami dospel. Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy
v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené
a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv
a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej
perspektívy možno pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie
krajského súdu z hľadiska sťažovateľovej námietky o neexistencii zákonných dôvodov
ďalšieho trvania väzby javí ako akceptovateľné. Pri odôvodnení ďalšieho trvania
sťažovateľovej väzby do 19. októbra 2009 sa krajský súd stotožnil s vyjadrením okresného
prokurátora o potrebe doplnenia dokazovania (výsluchy šiestich svedkov a súdneho znalca).
Krajský súd zaujal postoj aj vo vzťahu k sťažovateľovej námietke o možnosti vykonania
procesných úkonov orgánmi činnými v trestnom konaní v skoršom časovom období a de
facto zdôraznil, že „doba, po ktorú trvá trestné stíhanie(...) nie je neprimerane dlhou
lehotou, ktorá by odôvodňovala záver o existencii prieťahov v konaní zo strany orgánov
činných v trestnom konaní“. Krajský súd pritom akcentoval potrebu zabezpečiť vykonanie
potrebných procesných úkonov prostredníctvom predĺženej väzby sťažovateľa, a to aj
s prihliadnutím na charakter trestnej činnosti, t. j. právnu kvalifikáciu konania obvinených
(teda aj sťažovateľa), ďalej s prihliadnutím na dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaného
skutku obvinenými a skutkové okolnosti prípadu.
Pokiaľ ide o fakt, že krajský súd v dôvodoch väzby [podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c)
Trestného poriadku] napadnutého rozhodnutia odkázal na návrh okresnej prokuratúry a na
odôvodnenie svojich predošlých rozhodnutí, ústavný súd uvádza, že spôsob takejto
formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho preskúmateľnosti považuje za prípustný, pretože
obsah návrhu a predchádzajúcich rozhodnutí je dotknutým stranám známy ich oznámením,
prípadne môže byť známy využitím inštitútu nazretia do spisu (obdobne III. ÚS 241/07).
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského
súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, sa ústavný
súd nedomnieva, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala
svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom
na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu
bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné
s označeným článkom ústavy.
Ústavný súd je preto toho názoru, že namietaným rozhodnutím krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 36/2009 spočívajúcom v rozhodovaní o sťažnosti proti
uzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa nedošlo k takému
porušeniu sťažovateľovho základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ktoré
by znamenalo ipso facto porušenie práva na osobnú slobodu.
Ústavný súd sa prikláňa k názoru, že krajský súd pri odôvodňovaní svojho
rozhodnutia neopomenul tvrdenia sťažovateľa proti svojmu ponechaniu vo väzbe a jeho
námietky jasne koncipoval. Aj keď krajský súd nedal sťažovateľovi vyčerpávajúcu odpoveď
k nastoleným problémom, s prihliadnutím na to, čo ústavný súd uviedol v predchádzajúcom
texte, je potrebné rozhodnutie krajského súdu ako celok považovať z hľadiska jeho
preskúmateľnosti za akceptovateľné.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide
o krajský súd rozhodujúci o predĺžení lehoty trvania väzby) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
Z citovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa
nevysporiadal s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním o väzbe (jej
ďalšom trvaní) sťažovateľa, a podľa názoru ústavného súdu sú tieto odôvodnenia
ústavnoprávne akceptovateľné.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje uznesenie krajského súdu
sp. zn. 5 Tpo 36/2009 z 19. augusta 2009 za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.
Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú
neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2009