Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 36 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (41)I. ÚS 47/2013
PDF · 315.07 KB
No categories available
I. ÚS 47/2013
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2013 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka
prerokoval prijatú sťažnosť V. Y., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátskou kanceláriou
K., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. B., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.
5 Tpo 36/2012 z 11. septembra 2012 a takto
rozhodol:
1. Základné právo V. Y. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.
5 Tpo 36/2012 z 11. septembra 2012 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tpo 36/2012 z 11. septembra 2012
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
3. V. Y. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri
eur a päťdesiat centov), ktoré j e p o v i n n ý zaplatiť Krajský súd v Trnave na účet jeho
právneho zástupcu – advokáta JUDr. J. B., konateľa advokátskej kancelárie K., s. r. o., B.,
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti V. Y. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 47/2013-24 zo 6. februára 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. Y. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa
čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 5 Tpo 36/2012 z 11. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského
súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením
Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. Tp 12/2012 z 24. februára 2012
v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 10/2012 z 13. marca 2012 z dôvodu
podľa § 71 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Lehota väzby sťažovateľa začala plynúť
od 22. februára 2012. Sťažovateľ podal 25. júla 2012 prostredníctvom svojho
obhajcu na okresnom súde návrh na prepustenie z väzby a okresný súd uznesením
sp. zn. Tp 59/2012 zo 17. augusta 2012 jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol. Proti
tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej sa domáhal jeho
zrušenia a svojho prepustenia z väzby na slobodu. O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský
súd napadnutým uznesením, ktorým jeho sťažnosť zamietol. Sťažovateľ v sťažnosti
poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že vo väzbe sa nachádza nepretržite už vyše
10 rokov, pretože po prepustení z väzby je opätovne a ihneď braný do väzby v inej veci
na základe účelového vznášania obvinení ako zámienky pre jeho ďalšie väzobné stíhanie.
Týmto postupom sa sťažovateľ v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádza vo väzbe
súvisle už 10 rokov a 4 mesiace.
3. Ústavný súd vyzval sťažovateľa, aby sťažnosť doplnil o náležitosti v zmysle § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde. Na základe tejto výzvy sťažovateľ doplnil a upravil
sťažnosť a svoju argumentáciu koncentroval predovšetkým na to, že
„... sťažovateľ je viac ako 10 rokov držaný vo väzbe, a to takým spôsobom, že po jeho
prepustení z jednej väzby je opätovne braný do väzby v inej veci, i keď sa jedná o veci, ktoré
paralelne vyšetroval alebo vyšetruje ten istý vyšetrovací tím, pričom sa v týchto jednotlivých
trestných veciach účelovo vznášajú voči sťažovateľovi obvinenia ako zámienka pre jeho
väzobné stíhanie. Zjavne ide o postup protiústavný a nezákonný... Taký postup OČTK
a súdov voči osobe sťažovateľa mu spôsobujú ťažkú psychickú ujmu a traumu, nakoľko sa
cíti byť obeťou zneužívania účelového postupu OČTK pri vyšetrovaní v jednotlivých
trestných veciach, obdobne ako tomu je v prípade napadnutého rozhodnutia a konania,
ktoré mu predchádzalo. Tento stav trvá neprimerane dlho a potiera akúkoľvek právnu istotu
na spravodlivé konanie voči jeho osobe. Výkonom väzby došlo v prípade sťažovateľa
k závažnému obmedzeniu jeho súkromného i rodinného života, k odčleneniu od najbližších,
ako aj k negatívnemu posudzovaniu jeho osoby ako osoby s kriminálnou povesťou, čo je
nesporný zásah do integrity osobnosti, pričom jeho osoba je týmto značne znevažovaná.“.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho
sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby o nej nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod spis. zn.: 5 Tpo 36/2012 uznesením
zo dňa 11. 09. 2012 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú
v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na slobodu a právo
na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby zaručené v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tpo 36/2012 z 11. 09. 2012 sa v plnom
rozsahu zrušuje a Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje, aby V. Y., nar... prepustil
neodkladne z väzby na slobodu.
Sťažovateľovi sa v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznáva primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 5.000,- eur, ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť
sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v celkovej výške 323,50 Eur (2 úkony právnej pomoci á 127,16 Eur + 2 x 7,63 Eur režijný
paušál + 20 % DPH) na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
5. Ústavný súd v súlade s ustanovením § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyzval
1. marca 2013 predsedu krajského súdu, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril. Vo vyjadrení
z 25. marca 2013 predseda krajského súdu uviedol:
„Uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 11.9.2012 neboli porušené základné
práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR a práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Krajský súd v Trnave tak ako aj Okresný súd v Trnave musel brať do úvahy len
konkrétne aktuálne trestné stíhanie pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 ods. 2 písm. f
Tr. zák., spáchaného formou účastníctva ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm. a, Tr. zák.
č. 140/1961 Zb. Postup orgánov činných v trestnom konaní v ostatných trestných veciach
je potrebné posudzovať osobitne. Rozsiahla trestná činnosť sťažovateľa vyžaduje náročné
dokazovanie, pre ktoré zrejme nebolo možné žiadnu trestnú vec právoplatne skončiť a tak
nariadiť sťažovateľovi výkon trestu odňatia slobody.“
Predseda krajského súdu preto navrhol, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľa
nevyhovel.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
7. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy
môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva
podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
8. Podstatou sťažnosti je z ústavného hľadiska posúdiť situáciu sťažovateľa, ktorý
je celkovo a súvisle vo väzbe vyše 10 rokov, hoci ide o rôzne trestné konania pre rôzne
trestné činy, ktoré sú mu po sebe kladené za vinu. Takto bol na základe uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 5/2012 z 22. februára 2012 v inej
trestnej veci prepustený z väzby na slobodu a toho istého dňa, t. j. 22. februára 2012, vo veci
vedenej Prezídiom Policajného zboru, Úradom boja proti organizovanej kriminalite,
odborom B. (ďalej len „úrad boja proti organizovanej kriminalite“) pod sp. zn.
ČVS: PPZ 21/BOK-BA-2012 bol sťažovateľ v čase o 15.40 h zadržaný ako obvinený
[stíhaný pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) zákona č. 140/1961 Zb.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) spáchaný formou
účastníctva ako organizátor] podľa § 86 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1
písm. a) a c) Trestného poriadku. Sťažovateľ bol následne vzatý do väzby na základe
uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 12/2012 z 24. februára 2012 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 10/2012 z 13. marca 2012, ktorý v prípade sťažovateľa
vzhliadol dôvod väzby iba podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, teda išlo
o útekovú väzbu. Takýto postup orgánov všeobecných súdov vníma sťažovateľ ako účelovú
snahu o jeho ďalšie väzobné stíhanie.
Sťažovateľ 25. júla 2012 požiadal o prepustenie z väzby. Okresný súd uznesením
sp. zn. Tp 59/2012 zo 17. augusta 2012 jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol. Proti
tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým
uznesením zamietol. Sťažovateľ sa domáha preskúmania napadnutého uznesenia krajského
súdu, pretože ním podľa neho bolo porušené jeho základné právo na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru.
Z vlastnej evidencie podaní ústavný súd zistil, že sťažovateľ následne podal ďalších päť
ústavných sťažností proti ďalším rozhodnutiam všeobecných súdov o jeho väzbe.
Sťažovateľ je teda aj naďalej do väzbe.
9. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Právomoc ústavného súdu vo vzťahu
k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie
dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby,
(alebo je vo väzbe, pozn.), bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo
aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý
pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c)
Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola
vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím
väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomocí ústavného súdu nepatrí
preskúmať postup (hodnotenie), ako aj správnosť skutkových a právnych záverov
všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na ponechanie
sťažovateľa vo väzbe. Ústavný súd sa preto pri skúmaní obmedzenia osobnej slobody
sústreďoval na preskúmanie toho, či k maximálnemu obmedzeniu osobnej slobody
sťažovateľa došlo z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje (umožňuje) ústavnekonformný
výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku, bez toho, aby nahrádzal právomoc
a postupy všeobecných súdov (II. ÚS 76/02).
Z uvedeného tiež vyplýva, že nie je len povinnosťou ústavného súdu ako súdneho
orgánu ochrany ústavnosti dodržiavať vo svojej činnosti okrem iného aj medzinárodné
zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, ale túto povinnosť majú aj všeobecné súdy
ako primárni ochrancovia ústavnosti vrátane povinnosti rešpektovať dohovor
pri preskúmavaní zákonnosti obmedzenia osobnej slobody fyzickej osoby (väzby).
10. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne alebo by boli v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (ako nadmerný formalizmus), či interpretácia a aplikácia zákonných pojmov
by bola v inom než zákonom ustanoveným a právnickým myslením konsenzuálne
akceptovanom význame, a boli tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne
napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, III. ÚS 151/05).
11. Podľa sťažovateľa všeobecné súdy pri rozhodovaní o jeho väzbe zneužívajú tento
inštitút zákonného obmedzenia osobnej slobody pre účely jeho dlhodobého väzobného
stíhania v mnohoročných neobjasnených kauzách, ktoré sa mu účelovo podsúvajú
a pripisujú za vinu. Sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, označil ako
porušovateľa svojich práv krajský súd, ktorý mal jeho práva porušiť napadnutým uznesením
z 11. septembra 2012. Napadnutým uznesením krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa
proti uzneseniu okresného súdu zo 17. augusta 2012, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu.
12. Krajský súd napadnuté uznesenie odôvodnil takto:
„... naďalej trvajú dôvody, pre ktoré bol obvinený vzatý do väzby. Obvinený
sa nezdržiaval v mieste svojho pobytu, je cudzím štátnym príslušníkom, ktorý je trestne
stíhaný pre trestnú činnosť veľmi vysokého stupňa nebezpečnosti pre spoločnosť, pre ktorý
v prípade uznania viny hrozí uloženie výnimočného trestu odňatia slobody. Trestná vec
je v štádiu prípravného konania, je možné, že bude treba vykonať aj ďalšie procesné úkony,
ktoré by vyžadovali účasť obvineného. Hrozí teda obava, že obvinený by mohol ujsť alebo
sa skrývať za účelom vyhýbania sa trestnému stíhaniu alebo hroziacemu trestu, čím naďalej
trvajú dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.“
13. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,
má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti
pozbavenia jeho slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
Ústava v čl. 17 zahŕňa v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú aj z čl. 5 dohovoru.
V prípade oboch ustanovení ide o ochranu osobnej slobody a o určenie jasných limitov
pre štátnu moc v prípade zásahu do osobnej slobody fyzickej slobody.
14. Ako ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001 uviedol, väzba
je v systéme zaisťovacích trestnoprávnych prostriedkov najzávažnejším procesným
zásahom do práv a osobnej slobody jednotlivca obvineného z trestného činu. Podľa ústavy
zo všetkých orgánov činných v trestnom konaní sú to práve súdy, ktoré majú zodpovednosť
za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude proti nej trestné konanie vedené
vo väzbe alebo na slobode.
Na prevzatie tejto zodpovednosti všeobecnými súdmi ústava ustanovuje formu
autoritatívneho „rozhodnutia“, ktorú v spojení s požiadavkou, že „nikoho nemožno
pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ (čl. 17 ods. 2),
treba chápať tak (najmä, pozn.) v materiálnom, ako i vo formálnom zmysle slova.
V materiálnom zmysle slova ústava vyžaduje, aby rozhodnutie súdu o väzbe
zodpovedalo jednak významu zaručenej osobnej slobody a jednak „dôvodom a času
ustanovenému zákonom“. Z ustanovenia čl. 17 ods. 5 ústavy je evidentné, že „rozhodnutie“,
„dôvody“ a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to,
že „osobná sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“
je výnimkou z neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času
väzby v konkrétnom prípade zodpovedať vždy tomuto vzťahu medzi princípom
a výnimkou. Vo formálnom zmysle slova ústava vyžaduje, aby súd túto svoju úvahu
vyjadril ešte aj spôsobom, ktorý pre rozhodnutie o väzbe ustanovuje zákon. Ústava tak jasne
dbá o to, aby väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom
poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov
činných v trestnom konaní.
Väzba v trestnom konaní má vždy formu predbežného opatrenia pre realizáciu
riadneho a spravodlivého procesu, a nie prevažne povahu preventívnu a už vôbec nie
povahu satisfakčnú, či dokonca represívnu ako trest.
15. Väzba ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného
konania môže byť na neho uvalená iba v prípade zistenia skutočností ustanovených
zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jej použitia v záujme včasného a náležitého
objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Pretože ide o dočasné
obmedzenie osobnej slobody, musí existovať nevyhnutnosť uvalenia väzby a držania
obvineného v nej len pre určitý legitímny účel, a to len po určitý čas.
16. Sťažovateľ je trestne stíhaný vo viacerých trestných veciach, pre väčšinu z nich
bol zároveň stíhaný väzobne. V čase podania sťažnosti ústavnému súdu sa vo väzbe
nachádzal už viac ako desať rokov v celku. Vzhľadom na rozsiahlosť a celkovú dobu
trvania väzby u sťažovateľa považoval ústavný súd za potrebné oboznámiť sa s priebehom
predchádzajúcej väzby, na ktorú bezprostredne nadväzuje väzba v tomto prípade.
Sťažovateľ sa aktuálne nachádza vo väzbe od 22. februára 2012, keď bol zadržaný
ako obvinený z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) Trestného zákona,
na spáchaní ktorého sa mal podieľať ako organizátor. Tejto aktuálnej väzbe sťažovateľa
predchádzala väzba, v ktorej bol sťažovateľ v období od 27. júla 2011 (začiatok plynutia
lehoty väzby, pozn.) pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona a iné trestné činy. Sťažovateľ
bol z tejto väzby prepustený na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Tost 5/2012 z 22. februára 2012. Z uvedeného vyplýva, že ihneď potom, ako bol
z predošlej väzby prepustený, bol v ten istý deň zadržaný a následne vzatý do väzby za iný
trestný čin. Obdobne aj v prípade predošlej väzby sťažovateľa, ktorá začala plynúť 27. júla
2011, bol sťažovateľ v ten istý deň, t. j. 27. júla 2011, prepustený oslobodzujúcim
rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 4 T 106/09 z predchádzajúcej väzby
na slobodu. Uvedený priebeh väzobného konania potvrdzuje, že v prípade, ak bol
sťažovateľ z väzby prepustený v jednej trestnej veci, bol ihneď vzatý do väzby v inej
trestnej veci, a to sa neustále opakuje. V prerokovávanom prípade je sťažovateľ vo väzbe
pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) Trestného zákona, na spáchaní
ktorého sa mal podieľať formou účastníctva ako organizátor. Skutok sa mal stať 2. februára
1999, trestné stíhanie vo veci bolo začaté uznesením vyšetrovateľa úradu boja proti
organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 19. januára 2012 a ďalším
rozhodnutím vyšetrovateľa toho istého úradu vyšetrovania pod tou istou spisovou značkou
z 21. februára 2012 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre tento trestný čin.
Trestné stíhanie v tejto veci tak bolo začaté až po trinástich rokoch od spáchania skutku,
hoci sťažovateľ bol zadržaný a vzatý do väzby prvýkrát už 25. júna 2002.
17. Napadnutým uznesením krajského súdu bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa
proti uzneseniu okresného súdu zo 17. augusta 2012, ktorým bola zamietnutá žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby. Sťažovateľ bol do väzby vzatý uznesením Okresného
súdu Trnava sp. zn. Tp 12/2012 z 24. februára 2012 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 5 Tpo 10/2012 z 13. marca 2012. V danom prípade tak síce boli naplnené formálne
podmienky väzby, pretože existovalo uznesenie o vznesení obvinenia proti sťažovateľovi,
ktoré spĺňalo podstatné náležitosti, ale materiálne podmienky už všeobecné súdy neskúmali.
Sťažovateľ podal 25. júla 2012 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej bolo
rozhodnuté v primeranej lehote uznesením vecne príslušného okresného súdu zo 17. augusta
2012, ktorý zamietol žiadosť sťažovateľa. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ
sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením zamietol. Ústavný súd pri výkone svojej
právomoci zabezpečuje materiálnu ochranu ústavnosti, a preto v prípade sťažovateľa sa
nemohol uspokojiť iba s posúdením naplnenia formálnych predpokladov väzby. Jeho
úlohou bolo preto komplexne vyhodnotiť mnohoročné väzobné stíhanie sťažovateľa, a preto
posúdenie neobmedzil iba na posúdenie aktuálnej väzby, v ktorej sa sťažovateľ nachádza
od 22. februára 2012.
18. Prípustnosť trvania väzobného stíhania v trestnom konaní upravuje § 76 a nasl.
Trestného poriadku. Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo
predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len
nevyhnutný čas. Celková dĺžka väzby v trestnom konaní je ustanovená v § 76 ods. 6
Trestného poriadku, podľa ktorého celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu
s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné
stíhanie pre prečin, b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,
c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že osobná sloboda každého patrí medzi základné
postuláty každého demokratického a právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy). Rozhodnutie
o väzbe predstavuje výrazný zásah do osobnej slobody jednotlivca, preto je pri ňom nutné
postupovať značne reštriktívne. Podmienkou ústavnosti väzby je totiž aj jej súlad s čl. 50
ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa
za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Ústavný príkaz zladiť trestnoprocesný inštitút väzby so zásadou prezumpcie neviny
v konkrétnom prípade vyžaduje, aby väzba skutočne trvala len po nevyhnutnú dobu. Okrem
toho väzba nutne zasahuje do inak v zásade neporušiteľných oblastí súkromia a ľudskej
dôstojnosti jednotlivca. Podmienkou ústavnosti väzby preto musí byť aj jej určenie v súlade
s takými normami ústavy, ktoré vyjadrujú všeobecné zásady vlastné právnemu štátu
pri obmedzovaní základných práv a slobôd. Takou normou je aj čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa
ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel,
pričom takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rešpektovanie ľudskej
dôstojnosti každého človeka a najmä jeho slobody (teda aj obvineného) zakazuje štátu
rozhodovať o jednotlivcovi len ako o prostriedku k dosiahnutiu iného účelu (tu napr.
k zľahčeniu vyšetrovania), nech by to bolo aj pre ochranu života (zdravia) mnohých iných
osôb (porov. Bverfg, 1 BvR 357/05 z 15. februára 2006, ods. 124, alebo Denninger, „Der
Menschenwürdesatz im Grundgesetz“ Baden-Baden: Nomos 2011, s. 397, ap.), či iného
verejného záujmu. Zbavenie slobody bez odsudzujúceho rozsudku je totiž najvážnejším
zásahom do základných princípov individuálnej slobody a prezumpcie neviny (porov.
rozhodnutie ESĽP vo veci Scott v. Španielsko).
19. Sťažovateľ je, resp. bol trestne stíhaný pre rôznorodú trestnú činnosť, a to
vo viacerých trestných konaniach. Táto skutočnosť má za následok, že sťažovateľ je
vo väzbe hoci ako obvinený vo viacerých súbežne či následne vedených trestných veciach
už vyše desať rokov. Ustanovenie § 76 ods. 6 Trestného poriadku upravujúce celkovú
lehotu väzby nemožno vykladať tak, že orgány činné v trestnom konaní a následne
všeobecné súdy sú oprávnené držať obvineného vo väzbe pre každý z trestných činov,
z ktorých je obvinený, samostatne či izolovane, a to po maximálnu dobu. Takýto prístup
by mohol mať za následok (čo sa prejavilo u sťažovateľa, pozn.), že obvinený by mohol
byť v súvislosti s jedným trestným konaním vzatý do väzby až po maximálnu dobu určenú
podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku. V prípade uplynutia maximálnej lehoty väzby,
resp. pokiaľ by došlo z rôznych dôvodov k jeho prepusteniu, mohol by byť vzatý do väzby
pre iný trestný čin, kedy by začala plynúť nová maximálna lehota stanovená pre ďalšiu
väzbu, v dôsledku čoho by obvinený mohol stráviť aj celý zvyšok života vo väzbe bez toho,
že by bolo vydané rozhodnutie súdu o jeho vine; takýto postup nelegitimizuje žiaden
verejný záujem.
20. Ústavný súd zároveň nepovažuje napadnuté uznesenie krajského súdu
za presvedčivo odôvodnené. Ďalšie trvanie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku [krajský súd chybne uviedol § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
pozn.] bolo odôvodnené faktom, že (i) sťažovateľ sa nezdržiaval v mieste svojho pobytu,
(ii) je cudzincom, (iii) hrozbou vysokého trestu, a tým, že (iv) vec je v štádiu prípravného
konania, s možnou potrebou vykonať procesné úkony za účasti sťažovateľa. Sťažovateľ
je vyše desať rokov vo väzbe, pričom do súčasnej, ako aj predošlej väzby bol vzatý hneď
potom, ako bol z predchádzajúcej väzby prepustený. Preto sa pochopiteľne sťažovateľ ani
nemohol zdržiavať v čase rozhodovania o vzatí do väzby v mieste svojho pobytu.
Relevancia väzobných dôvodov založených na skutočnosti, že sťažovateľ je cudzincom,
ktorému hrozí vysoký trest, boli už predmetom posúdenia ústavného súdu v uznesení
sp. zn. III. ÚS 314/2012 z 3. júla 2012. Ústavný súd v ňom vyhodnotil uznesenie krajského
súdu sp. zn. 5 Tpo 10/2012 z 13. marca 2012, ktorým bol sťažovateľ vzatý do väzby
(v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 12/2012 z 24. februára 2012, pozn.),
ako ústavne udržateľné, no zároveň vyjadril, že „... uplynutím krátkej doby sa bude tento
väzobný dôvod podložený len obavou z úteku pred hrozbu vysokého trestu a odkazom
na to, že sťažovateľ je cudzím štátnym príslušníkom, zoslabovať“. Vo vzťahu k okolnosti,
že v čase rozhodovania krajského súdu (11. septembra 2012 - teda o pol roka neskôr) bola
trestná vec stále v štádiu prípravného konania, ústavný súd uvádza, že samotná fáza
trestného konania nemôže nikdy sama osebe odôvodňovať potrebu ďalšieho väzobného
stíhania sťažovateľa.
21. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a argumentáciou
sťažovateľa, preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj s ohľadom
na citovanú judikatúru konštatuje porušenie sťažovateľom označených práv. Ďalšie väzobné
stíhanie sťažovateľa založené na dôvodoch tak, ako boli špecifikované v napadnutom
uznesení, nemožno považovať za nevyhnutné a spôsobilé legitimizovať trvajúce zbavenie
slobody. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť na vyše desať rokov trvajúce
väzobné stíhanie sťažovateľa v iných veciach. Sťažovateľ sa nachádza vo väzbe fakticky
neprestajne od 25. júna 2002. Práve s ohľadom na tento závažný fakt ústavný súd nemôže
vyhodnotiť napadnuté uznesenie ako ústavne akceptovateľné, teda ako také, ktoré by
zabezpečilo plnohodnotnú ochranu ústavou a dohovorom zaručených práv sťažovateľa.
22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým
uznesením krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu
zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 1
a 4 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
23. Sťažovateľ tiež žiadal, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského
súdu a aby prikázal krajskému súdu neodkladne ho prepustiť z väzby na slobodu.
Sťažovateľ tiež požiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 5 000 €.
24. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže
a) prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou,
vo veci konal...,
b) vrátiť vec na ďalšie konanie,
c) zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody, alebo
d) prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav
pred porušením základného práva alebo slobody.
25. Ústavný súd dospel k názoru, že na zavŕšenie nápravy je potrebné, aby využil
svoju právomoc a zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu). Krajský súd bude v ďalšom konaní
vo veci podľa § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi ústavného
súdu vyjadrenými v tomto náleze, a bude teda musieť opakovane a kvalifikovane posúdiť
dôvodnosť väzby sťažovateľa s ohľadom na ústavným súdom posudzované aspekty.
26. Vo vzťahu k požiadavke sťažovateľa, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu
jeho prepustenie z väzby, ústavný súd zdôrazňuje, že ústava a ani zákon o ústavnom súde
mu nepriznáva takéto oprávnenie. Rozhodnúť o vzatí do väzby a tiež o prepustení z väzby
je plne v právomoci všeobecných súdov pri dodržaní ústavou a medzinárodnými zmluvami
garantovaných ľudských práv a slobôd.
27. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(IV. ÚS 210/04). Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd nepovažoval za účelné ani
vhodné priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, keďže vyslovenie porušenia
sťažovateľom označených práv a priznanie náhrady trov konania považoval v okolnostiach
danej veci za dostačujúce. Ústavný súd preto vo vzťahu k požiadavke sťažovateľa na jeho
prepustenie z väzby a o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažnosti
nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
28. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľa.
S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)
ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v plnej požadovanej
výške, teda 323,50 € vrátane DPH (2 x 127,16 € za 2 úkony právnej služby; t. j. prevzatie
a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti, spolu 254,32 € a 2 x paušálna náhrada
hotových výdavkov po 7,63 €, spolu 269,58 € + 20 % DPH). Priznanú náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 323,50 € vrátane DPH (právny zástupca sťažovateľa predložil
osvedčenie platiteľa DPH) je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľa [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho
poriadku (bod 3 výroku tohto nálezu)].
29. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudca Peter Brňák.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2013