Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 47/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2013 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka

prerokoval prijatú sťažnosť V. Y., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátskou kanceláriou

K., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. B., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 11. septembra 2012 a takto

rozhodol:

1. Základné právo V. Y. na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 11. septembra 2012 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 11. septembra 2012

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. V. Y. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri

eur a päťdesiat centov), ktoré j e p o v i n n ý zaplatiť Krajský súd v Trnave na účet jeho

právneho zástupcu – advokáta JUDr. J. B., konateľa advokátskej kancelárie K., s. r. o., B.,

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti V. Y. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -24 zo 6. februára 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. Y. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

(ďalej len „“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 11. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského

súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením

Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 12/2012 z 24. februára 2012

v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 13. marca 2012 z dôvodu

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Lehota väzby sťažovateľa začala plynúť

od 22. februára 2012. Sťažovateľ podal 25. júla 2012 prostredníctvom svojho

obhajcu na okresnom súde návrh na prepustenie z väzby a okresný súd uznesením

sp. zn. 59/2012 zo 17. augusta 2012 jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol. Proti

tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej sa domáhal jeho

zrušenia a svojho prepustenia z väzby na slobodu. O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský

súd napadnutým uznesením, ktorým jeho sťažnosť zamietol. Sťažovateľ v sťažnosti

poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že vo väzbe sa nachádza nepretržite už vyše

10 rokov, pretože po prepustení z väzby je opätovne a ihneď braný do väzby v inej veci

na základe účelového vznášania obvinení ako zámienky pre jeho ďalšie väzobné stíhanie.

Týmto postupom sa sťažovateľ v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádza vo väzbe

súvisle už 10 rokov a 4 mesiace.

3. Ústavný súd vyzval sťažovateľa, aby sťažnosť doplnil o náležitosti v zmysle § 20

a . Na základe tejto výzvy sťažovateľ doplnil a upravil

sťažnosť a svoju argumentáciu koncentroval predovšetkým na to, že

„... sťažovateľ je viac ako 10 rokov držaný vo väzbe, a to takým spôsobom, že po jeho

prepustení z jednej väzby je opätovne braný do väzby v inej veci, i keď sa jedná o veci, ktoré

paralelne vyšetroval alebo vyšetruje ten istý vyšetrovací tím, pričom sa v týchto jednotlivých

trestných veciach účelovo vznášajú voči sťažovateľovi obvinenia ako zámienka pre jeho

väzobné stíhanie. Zjavne ide o postup protiústavný a nezákonný... Taký postup OČTK

a súdov voči osobe sťažovateľa mu spôsobujú ťažkú psychickú ujmu a traumu, nakoľko sa

cíti byť obeťou zneužívania účelového postupu OČTK pri vyšetrovaní v jednotlivých

trestných veciach, obdobne ako tomu je v prípade napadnutého rozhodnutia a konania,

ktoré mu predchádzalo. Tento stav trvá neprimerane dlho a potiera akúkoľvek právnu istotu

na spravodlivé konanie voči jeho osobe. Výkonom väzby došlo v prípade sťažovateľa

k závažnému obmedzeniu jeho súkromného i rodinného života, k odčleneniu od najbližších,

ako aj k negatívnemu posudzovaniu jeho osoby ako osoby s kriminálnou povesťou, čo je

nesporný zásah do integrity osobnosti, pričom jeho osoba je týmto značne znevažovaná.“.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho

sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby o nej nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod spis. zn.: uznesením

zo dňa 11. 09. 2012 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú

v a ods. 5 , ako aj právo na slobodu a právo

na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby zaručené v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 11. 09. 2012 sa v plnom

rozsahu zrušuje a Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje, aby V. Y., nar... prepustil

neodkladne z väzby na slobodu.

Sťažovateľovi sa v súlade s SR priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 5.000,- eur, ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť

sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

v celkovej výške 323,50 Eur (2 úkony právnej pomoci á 127,16 Eur + 2 x 7,63 Eur režijný

paušál + 20 % DPH) na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

5. Ústavný súd v súlade s ustanovením vyzval

1. marca 2013 predsedu krajského súdu, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril. Vo vyjadrení

z 25. marca 2013 predseda krajského súdu uviedol:

„Uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 11.9.2012 neboli porušené základné

práva na osobnú slobodu podľa a 5 SR a práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Krajský súd v Trnave tak ako aj Okresný súd v Trnave musel brať do úvahy len

konkrétne aktuálne trestné stíhanie pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 ods. 2 písm. f

Tr. zák., spáchaného formou účastníctva ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm. a, Tr. zák.

č. Postup orgánov činných v trestnom konaní v ostatných trestných veciach

je potrebné posudzovať osobitne. Rozsiahla trestná činnosť sťažovateľa vyžaduje náročné

dokazovanie, pre ktoré zrejme nebolo možné žiadnu trestnú vec právoplatne skončiť a tak

nariadiť sťažovateľovi výkon trestu odňatia slobody.“

Predseda krajského súdu preto navrhol, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľa

nevyhovel.

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

7. Ústavný súd je podľa nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa

môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva

podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

8. Podstatou sťažnosti je z ústavného hľadiska posúdiť situáciu sťažovateľa, ktorý

je celkovo a súvisle vo väzbe vyše 10 rokov, hoci ide o rôzne trestné konania pre rôzne

trestné činy, ktoré sú mu po sebe kladené za vinu. Takto bol na základe uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. februára 2012 v inej

trestnej veci prepustený z väzby na slobodu a toho istého dňa, t. j. 22. februára 2012, vo veci

vedenej Prezídiom Policajného zboru, Úradom boja proti organizovanej kriminalite,

odborom B. (ďalej len „úrad boja proti organizovanej kriminalite“) pod sp. zn.

ČVS: PPZ 21/BOK-BA-2012 bol sťažovateľ v čase o 15.40 h zadržaný ako obvinený

[stíhaný pre trestný čin vraždy podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) spáchaný formou

účastníctva ako organizátor] podľa z dôvodov podľa

písm. a) a c) . Sťažovateľ bol následne vzatý do väzby na základe

uznesenia okresného súdu sp. zn. 12/2012 z 24. februára 2012 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 13. marca 2012, ktorý v prípade sťažovateľa

vzhliadol dôvod väzby iba podľa , teda išlo

o útekovú väzbu. Takýto postup orgánov všeobecných súdov vníma sťažovateľ ako účelovú

snahu o jeho ďalšie väzobné stíhanie.

Sťažovateľ 25. júla 2012 požiadal o prepustenie z väzby. Okresný súd uznesením

sp. zn. 59/2012 zo 17. augusta 2012 jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol. Proti

tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým

uznesením zamietol. Sťažovateľ sa domáha preskúmania napadnutého uznesenia krajského

súdu, pretože ním podľa neho bolo porušené jeho základné právo na osobnú slobodu podľa

a 5 a právo na slobodu a bezpečnosť podľa a 4 dohovoru.

Z vlastnej evidencie podaní ústavný súd zistil, že sťažovateľ následne podal ďalších päť

ústavných sťažností proti ďalším rozhodnutiam všeobecných súdov o jeho väzbe.

Sťažovateľ je teda aj naďalej do väzbe.

9. Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ). Právomoc ústavného súdu vo vzťahu

k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie

dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby,

(alebo je vo väzbe, pozn.), bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo

aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý

pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c)

alebo okolnosti uvedené v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola

vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím

väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomocí ústavného súdu nepatrí

preskúmať postup (hodnotenie), ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na ponechanie

sťažovateľa vo väzbe. Ústavný súd sa preto pri skúmaní obmedzenia osobnej slobody

sústreďoval na preskúmanie toho, či k maximálnemu obmedzeniu osobnej slobody

sťažovateľa došlo z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje (umožňuje) ústavnekonformný

výklad príslušných ustanovení , bez toho, aby nahrádzal právomoc

a postupy všeobecných súdov ().

Z uvedeného tiež vyplýva, že nie je len povinnosťou ústavného súdu ako súdneho

orgánu ochrany ústavnosti dodržiavať vo svojej činnosti okrem iného aj medzinárodné

zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, ale túto povinnosť majú aj všeobecné súdy

ako primárni ochrancovia ústavnosti vrátane povinnosti rešpektovať dohovor

pri preskúmavaní zákonnosti obmedzenia osobnej slobody fyzickej osoby (väzby).

10. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne alebo by boli v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (ako nadmerný formalizmus), či interpretácia a aplikácia zákonných pojmov

by bola v inom než zákonom ustanoveným a právnickým myslením konsenzuálne

akceptovanom význame, a boli tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne

napr. , , ).

11. Podľa sťažovateľa všeobecné súdy pri rozhodovaní o jeho väzbe zneužívajú tento

inštitút zákonného obmedzenia osobnej slobody pre účely jeho dlhodobého väzobného

stíhania v mnohoročných neobjasnených kauzách, ktoré sa mu účelovo podsúvajú

a pripisujú za vinu. Sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, označil ako

porušovateľa svojich práv krajský súd, ktorý mal jeho práva porušiť napadnutým uznesením

z 11. septembra 2012. Napadnutým uznesením krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa

proti uzneseniu okresného súdu zo 17. augusta 2012, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu.

12. Krajský súd napadnuté uznesenie odôvodnil takto:

„... naďalej trvajú dôvody, pre ktoré bol obvinený vzatý do väzby. Obvinený

sa nezdržiaval v mieste svojho pobytu, je cudzím štátnym príslušníkom, ktorý je trestne

stíhaný pre trestnú činnosť veľmi vysokého stupňa nebezpečnosti pre spoločnosť, pre ktorý

v prípade uznania viny hrozí uloženie výnimočného trestu odňatia slobody. Trestná vec

je v štádiu prípravného konania, je možné, že bude treba vykonať aj ďalšie procesné úkony,

ktoré by vyžadovali účasť obvineného. Hrozí teda obava, že obvinený by mohol ujsť alebo

sa skrývať za účelom vyhýbania sa trestnému stíhaniu alebo hroziacemu trestu, čím naďalej

trvajú dôvody väzby v zmysle “

13. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,

má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

v zahŕňa v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú aj z dohovoru.

V prípade oboch ustanovení ide o ochranu osobnej slobody a o určenie jasných limitov

pre štátnu moc v prípade zásahu do osobnej slobody fyzickej slobody.

14. Ako ústavný súd v náleze sp. zn. z 18. októbra 2001 uviedol, väzba

je v systéme zaisťovacích trestnoprávnych prostriedkov najzávažnejším procesným

zásahom do práv a osobnej slobody jednotlivca obvineného z trestného činu. Podľa

zo všetkých orgánov činných v trestnom konaní sú to práve súdy, ktoré majú zodpovednosť

za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude proti nej trestné konanie vedené

vo väzbe alebo na slobode.

Na prevzatie tejto zodpovednosti všeobecnými súdmi ustanovuje formu

autoritatívneho „rozhodnutia“, ktorú v spojení s požiadavkou, že „nikoho nemožno

pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ (čl. 17 ods. 2),

treba chápať tak (najmä, pozn.) v materiálnom, ako i vo formálnom zmysle slova.

V materiálnom zmysle slova vyžaduje, aby rozhodnutie súdu o väzbe

zodpovedalo jednak významu zaručenej osobnej slobody a jednak „dôvodom a času

ustanovenému zákonom“. Z ustanovenia je evidentné, že „rozhodnutie“,

„dôvody“ a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to,

že „osobná sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“

je výnimkou z neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času

väzby v konkrétnom prípade zodpovedať vždy tomuto vzťahu medzi princípom

a výnimkou. Vo formálnom zmysle slova vyžaduje, aby súd túto svoju úvahu

vyjadril ešte aj spôsobom, ktorý pre rozhodnutie o väzbe ustanovuje zákon. tak jasne

dbá o to, aby väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom

poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov

činných v trestnom konaní.

Väzba v trestnom konaní má vždy formu predbežného opatrenia pre realizáciu

riadneho a spravodlivého procesu, a nie prevažne povahu preventívnu a už vôbec nie

povahu satisfakčnú, či dokonca represívnu ako trest.

15. Väzba ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného

konania môže byť na neho uvalená iba v prípade zistenia skutočností ustanovených

zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jej použitia v záujme včasného a náležitého

objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Pretože ide o dočasné

obmedzenie osobnej slobody, musí existovať nevyhnutnosť uvalenia väzby a držania

obvineného v nej len pre určitý legitímny účel, a to len po určitý čas.

16. Sťažovateľ je trestne stíhaný vo viacerých trestných veciach, pre väčšinu z nich

bol zároveň stíhaný väzobne. V čase podania sťažnosti ústavnému súdu sa vo väzbe

nachádzal už viac ako desať rokov v celku. Vzhľadom na rozsiahlosť a celkovú dobu

trvania väzby u sťažovateľa považoval ústavný súd za potrebné oboznámiť sa s priebehom

predchádzajúcej väzby, na ktorú bezprostredne nadväzuje väzba v tomto prípade.

Sťažovateľ sa aktuálne nachádza vo väzbe od 22. februára 2012, keď bol zadržaný

ako obvinený z trestného činu vraždy podľa a ,

na spáchaní ktorého sa mal podieľať ako organizátor. Tejto aktuálnej väzbe sťažovateľa

predchádzala väzba, v ktorej bol sťažovateľ v období od 27. júla 2011 (začiatok plynutia

lehoty väzby, pozn.) pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

a teroristickej skupiny podľa a iné trestné činy. Sťažovateľ

bol z tejto väzby prepustený na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 22. februára 2012. Z uvedeného vyplýva, že ihneď potom, ako bol

z predošlej väzby prepustený, bol v ten istý deň zadržaný a následne vzatý do väzby za iný

trestný čin. Obdobne aj v prípade predošlej väzby sťažovateľa, ktorá začala plynúť 27. júla

2011, bol sťažovateľ v ten istý deň, t. j. 27. júla 2011, prepustený oslobodzujúcim

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z predchádzajúcej väzby

na slobodu. Uvedený priebeh väzobného konania potvrdzuje, že v prípade, ak bol

sťažovateľ z väzby prepustený v jednej trestnej veci, bol ihneď vzatý do väzby v inej

trestnej veci, a to sa neustále opakuje. V prerokovávanom prípade je sťažovateľ vo väzbe

pre trestný čin vraždy podľa a , na spáchaní

ktorého sa mal podieľať formou účastníctva ako organizátor. Skutok sa mal stať 2. februára

1999, trestné stíhanie vo veci bolo začaté uznesením vyšetrovateľa úradu boja proti

organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 19. januára 2012 a ďalším

rozhodnutím vyšetrovateľa toho istého úradu vyšetrovania pod tou istou spisovou značkou

z 21. februára 2012 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre tento trestný čin.

Trestné stíhanie v tejto veci tak bolo začaté až po trinástich rokoch od spáchania skutku,

hoci sťažovateľ bol zadržaný a vzatý do väzby prvýkrát už 25. júna 2002.

17. Napadnutým uznesením krajského súdu bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa

proti uzneseniu okresného súdu zo 17. augusta 2012, ktorým bola zamietnutá žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby. Sťažovateľ bol do väzby vzatý uznesením Okresného

súdu Trnava sp. zn. 12/2012 z 24. februára 2012 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 13. marca 2012. V danom prípade tak síce boli naplnené formálne

podmienky väzby, pretože existovalo uznesenie o vznesení obvinenia proti sťažovateľovi,

ktoré spĺňalo podstatné náležitosti, ale materiálne podmienky už všeobecné súdy neskúmali.

Sťažovateľ podal 25. júla 2012 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej bolo

rozhodnuté v primeranej lehote uznesením vecne príslušného okresného súdu zo 17. augusta

2012, ktorý zamietol žiadosť sťažovateľa. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ

sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením zamietol. Ústavný súd pri výkone svojej

právomoci zabezpečuje materiálnu ochranu ústavnosti, a preto v prípade sťažovateľa sa

nemohol uspokojiť iba s posúdením naplnenia formálnych predpokladov väzby. Jeho

úlohou bolo preto komplexne vyhodnotiť mnohoročné väzobné stíhanie sťažovateľa, a preto

posúdenie neobmedzil iba na posúdenie aktuálnej väzby, v ktorej sa sťažovateľ nachádza

od 22. februára 2012.

18. Prípustnosť trvania väzobného stíhania v trestnom konaní upravuje § 76 a nasl.

. Podľa väzba v rámci základnej alebo

predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len

nevyhnutný čas. Celková dĺžka väzby v trestnom konaní je ustanovená v § 76 ods. 6

, podľa ktorého celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu

s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné

stíhanie pre prečin, b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že osobná sloboda každého patrí medzi základné

postuláty každého demokratického a právneho štátu ( ). Rozhodnutie

o väzbe predstavuje výrazný zásah do osobnej slobody jednotlivca, preto je pri ňom nutné

postupovať značne reštriktívne. Podmienkou ústavnosti väzby je totiž aj jej súlad s čl. 50

ods. 2 , podľa ktorého každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Ústavný príkaz zladiť trestnoprocesný inštitút väzby so zásadou prezumpcie neviny

v konkrétnom prípade vyžaduje, aby väzba skutočne trvala len po nevyhnutnú dobu. Okrem

toho väzba nutne zasahuje do inak v zásade neporušiteľných oblastí súkromia a ľudskej

dôstojnosti jednotlivca. Podmienkou ústavnosti väzby preto musí byť aj jej určenie v súlade

s takými normami , ktoré vyjadrujú všeobecné zásady vlastné právnemu štátu

pri obmedzovaní základných práv a slobôd. Takou normou je aj , podľa

ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel,

pričom takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rešpektovanie ľudskej

dôstojnosti každého človeka a najmä jeho slobody (teda aj obvineného) zakazuje štátu

rozhodovať o jednotlivcovi len ako o prostriedku k dosiahnutiu iného účelu (tu napr.

k zľahčeniu vyšetrovania), nech by to bolo aj pre ochranu života (zdravia) mnohých iných

osôb (porov. Bverfg, z 15. februára 2006, ods. 124, alebo Denninger, „Der

Menschenwürdesatz im Grundgesetz“ Baden-Baden: Nomos 2011, s. 397, ap.), či iného

verejného záujmu. Zbavenie slobody bez odsudzujúceho rozsudku je totiž najvážnejším

zásahom do základných princípov individuálnej slobody a prezumpcie neviny (porov.

rozhodnutie ESĽP vo veci Scott v. Španielsko).

19. Sťažovateľ je, resp. bol trestne stíhaný pre rôznorodú trestnú činnosť, a to

vo viacerých trestných konaniach. Táto skutočnosť má za následok, že sťažovateľ je

vo väzbe hoci ako obvinený vo viacerých súbežne či následne vedených trestných veciach

už vyše desať rokov. Ustanovenie upravujúce celkovú

lehotu väzby nemožno vykladať tak, že orgány činné v trestnom konaní a následne

všeobecné súdy sú oprávnené držať obvineného vo väzbe pre každý z trestných činov,

z ktorých je obvinený, samostatne či izolovane, a to po maximálnu dobu. Takýto prístup

by mohol mať za následok (čo sa prejavilo u sťažovateľa, pozn.), že obvinený by mohol

byť v súvislosti s jedným trestným konaním vzatý do väzby až po maximálnu dobu určenú

podľa . V prípade uplynutia maximálnej lehoty väzby,

resp. pokiaľ by došlo z rôznych dôvodov k jeho prepusteniu, mohol by byť vzatý do väzby

pre iný trestný čin, kedy by začala plynúť nová maximálna lehota stanovená pre ďalšiu

väzbu, v dôsledku čoho by obvinený mohol stráviť aj celý zvyšok života vo väzbe bez toho,

že by bolo vydané rozhodnutie súdu o jeho vine; takýto postup nelegitimizuje žiaden

verejný záujem.

20. Ústavný súd zároveň nepovažuje napadnuté uznesenie krajského súdu

za presvedčivo odôvodnené. Ďalšie trvanie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a)

[krajský súd chybne uviedol ,

pozn.] bolo odôvodnené faktom, že (i) sťažovateľ sa nezdržiaval v mieste svojho pobytu,

(ii) je cudzincom, (iii) hrozbou vysokého trestu, a tým, že (iv) vec je v štádiu prípravného

konania, s možnou potrebou vykonať procesné úkony za účasti sťažovateľa. Sťažovateľ

je vyše desať rokov vo väzbe, pričom do súčasnej, ako aj predošlej väzby bol vzatý hneď

potom, ako bol z predchádzajúcej väzby prepustený. Preto sa pochopiteľne sťažovateľ ani

nemohol zdržiavať v čase rozhodovania o vzatí do väzby v mieste svojho pobytu.

Relevancia väzobných dôvodov založených na skutočnosti, že sťažovateľ je cudzincom,

ktorému hrozí vysoký trest, boli už predmetom posúdenia ústavného súdu v uznesení

sp. zn. z 3. júla 2012. Ústavný súd v ňom vyhodnotil uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 13. marca 2012, ktorým bol sťažovateľ vzatý do väzby

(v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 12/2012 z 24. februára 2012, pozn.),

ako ústavne udržateľné, no zároveň vyjadril, že „... uplynutím krátkej doby sa bude tento

väzobný dôvod podložený len obavou z úteku pred hrozbu vysokého trestu a odkazom

na to, že sťažovateľ je cudzím štátnym príslušníkom, zoslabovať“. Vo vzťahu k okolnosti,

že v čase rozhodovania krajského súdu (11. septembra 2012 - teda o pol roka neskôr) bola

trestná vec stále v štádiu prípravného konania, ústavný súd uvádza, že samotná fáza

trestného konania nemôže nikdy sama osebe odôvodňovať potrebu ďalšieho väzobného

stíhania sťažovateľa.

21. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a argumentáciou

sťažovateľa, preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj s ohľadom

na citovanú judikatúru konštatuje porušenie sťažovateľom označených práv. Ďalšie väzobné

stíhanie sťažovateľa založené na dôvodoch tak, ako boli špecifikované v napadnutom

uznesení, nemožno považovať za nevyhnutné a spôsobilé legitimizovať trvajúce zbavenie

slobody. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť na vyše desať rokov trvajúce

väzobné stíhanie sťažovateľa v iných veciach. Sťažovateľ sa nachádza vo väzbe fakticky

neprestajne od 25. júna 2002. Práve s ohľadom na tento závažný fakt ústavný súd nemôže

vyhodnotiť napadnuté uznesenie ako ústavne akceptovateľné, teda ako také, ktoré by

zabezpečilo plnohodnotnú ochranu a dohovorom zaručených práv sťažovateľa.

22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

uznesením krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu

zaručené v a 5 a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v

a 4 (bod 1 výroku tohto nálezu).

23. Sťažovateľ tiež žiadal, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského

súdu a aby prikázal krajskému súdu neodkladne ho prepustiť z väzby na slobodu.

Sťažovateľ tiež požiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 5 000 €.

24. Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže

a) prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou,

vo veci konal...,

b) vrátiť vec na ďalšie konanie,

c) zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody, alebo

d) prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav

pred porušením základného práva alebo slobody.

25. Ústavný súd dospel k názoru, že na zavŕšenie nápravy je potrebné, aby využil

svoju právomoc a zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu). Krajský súd bude v ďalšom konaní

vo veci podľa a viazaný právnymi názormi ústavného

súdu vyjadrenými v tomto náleze, a bude teda musieť opakovane a kvalifikovane posúdiť

dôvodnosť väzby sťažovateľa s ohľadom na ústavným súdom posudzované aspekty.

26. Vo vzťahu k požiadavke sťažovateľa, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu

jeho prepustenie z väzby, ústavný súd zdôrazňuje, že a ani

mu nepriznáva takéto oprávnenie. Rozhodnúť o vzatí do väzby a tiež o prepustení z väzby

je plne v právomoci všeobecných súdov pri dodržaní a medzinárodnými zmluvami

garantovaných ľudských práv a slobôd.

27. Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

(). Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd nepovažoval za účelné ani

vhodné priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, keďže vyslovenie porušenia

sťažovateľom označených práv a priznanie náhrady trov konania považoval v okolnostiach

danej veci za dostačujúce. Ústavný súd preto vo vzťahu k požiadavke sťažovateľa na jeho

prepustenie z väzby a o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažnosti

nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

28. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľa.

S poukazom na a vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)

ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v plnej požadovanej

výške, teda 323,50 € vrátane DPH (2 x 127,16 € za 2 úkony právnej služby; t. j. prevzatie

a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti, spolu 254,32 € a 2 x paušálna náhrada

hotových výdavkov po 7,63 €, spolu 269,58 € + 20 % DPH). Priznanú náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 323,50 € vrátane DPH (právny zástupca sťažovateľa predložil

osvedčenie platiteľa DPH) je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa [ v spojení s Občianskeho súdneho

poriadku (bod 3 výroku tohto nálezu)].

29. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Podľa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudca Peter Brňák.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013