Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 314/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť V. Y., t. č. vo väzbe, zastúpeného JUDr. J. B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

a práva na slobodu a bezpečnosť podľa a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. marca 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. Y. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2012

doručená sťažnosť V. Y., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5

ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 13. marca 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal označené rozhodnutie krajského súdu, ktorým bolo

zrušené uznesenie Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12/2012

z 24. februára 2012 a na základe ktorého bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. a) .

Sťažovateľ vyslovil názor, že v jeho prípade neboli splnené zákonné podmienky

na uvalenie väzby. Súčasne uviedol, že k jeho zadržaniu došlo nezákonným spôsobom a že

konanie, ktoré jeho vzatiu do väzby predchádzalo, je postihnuté viacerými procesnými

pochybeniami.

Sťažovateľ uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu

boja proti organizovanej kriminalite, odboru B. (ďalej len „úrad boja proti organizovanej

kriminalite“) sp. zn. ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 21. februára 2012 bolo začaté trestné

stíhanie a súčasne mu bolo vznesené obvinenie za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2

písm. f) v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „“)

spáchaného formou účastníctva ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm. a) Trestného

zákona.

Sťažovateľ tvrdil, že 22. februára 2012 v čase o 18.00 h. nazrel do vyšetrovacieho

spisu jeho obhajca a zistil, že tento spis nie je riadne zožurnalizovaný, pričom jednotlivé

strany spisu neboli očíslované. Toto zistenie v ňom vyvolalo pochybnosti o kompletnosti

a zákonnosti spisového materiálu v čase, keď sa rozhodovalo o zákonnosti jeho väzby.

Okrem toho sťažovateľ uviedol, že nazretím do vyšetrovacieho spisu jeho obhajca

zistil, že vo veci boli vykonané procesné úkony (výsluchy svedkov) v priebehu januára 2012

a začiatkom februára 2012, teda v čase, keď vo veci ešte nebolo začaté trestné stíhanie.

Sťažovateľ vyslovil názor, že táto skutočnosť jednoznačne svedčí o tom, že v danej trestnej

veci nie je stíhaný zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

Sťažovateľ zároveň poukázal na to, že v tejto trestnej veci bolo uznesením

vyšetrovateľa z 19. januára 2012 začaté trestné stíhanie, ale nie je mu jasné, z akého dôvodu

vyšetrovateľ 21. februára 2012 opäť vydal uznesenie, ktorým začal trestné stíhanie,

a súčasne mu vzniesol obvinenie za skutok, ktorý sa mu kladie za vinu. Sťažovateľ uviedol,

že túto skutočnosť namietal aj pred krajským súdom, avšak podľa jeho vyjadrenia krajský

súd vyslovil, že vydanie týchto dvoch rozhodnutí nie je procesným pochybením.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ vyslovil názor, že napadnuté uznesenie

krajského súdu o jeho vzatí do väzby nekorešponduje s obsahom základného práva podľa

a 5 a práva podľa dohovoru, pretože bolo vydané aj napriek

tomu, že nebola splnená podmienka zákonného vznesenia obvinenia.

Sťažovateľ poukázal aj na to, že obvinenie mu v danom prípade bolo vznesené

v trinásť rokov starej kauze, a dodal, že podkladom mali byť výpovede svedkov, ktorých

označil za nedôveryhodných a ako osoby s kriminálnou minulosťou. Sťažovateľ dodal, že

podľa jeho názoru orgány činné v trestnom konaní postupovali účelovo v snahe opätovne

obmedziť jeho osobnú slobodu, keď ho zadržali potom, ako bol na základe uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 22. februára 2012 prepustený z väzby na slobodu.

Sťažovateľ súčasne namietal, že aj jeho zadržanie, ku ktorému došlo 22. februára

2012 v čase o 15.40 h., bolo nezákonné, pretože podľa neho neboli splnené podmienky

na postup podľa . Sťažovateľ je toho názoru, že v súvislosti

s jeho zadržaním mal vyšetrovateľ postupovať podľa .

Podľa názoru sťažovateľa v jeho prípade nie sú dané žiadne konkrétne skutočnosti,

ktoré by opodstatňovali jeho vzatie do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku. Sťažovateľ tvrdil, že odôvodnenie väzby tým, že je cudzí štátny príslušník a že

za spáchanie trestného činu vraždy, z ktorého je obvinený, by mu hrozil vysoký trest odňatia

slobody, je nedostačujúce. Aj z uvedeného dôvodu sťažovateľ vyslovil názor, že

rozhodnutie krajského súdu je nepreskúmateľné a svojvoľné. V tejto súvislosti

argumentoval aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

a judikatúrou ústavného súdu o tom, že rozhodnutie o väzbe musí byť odôvodnené

skutkovými okolnosťami a nesmie byť založené na abstraktnej úvahe.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod spis. zn.: - 70

uznesením z 13. 03. 2012 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú

v a ods. 5 , právo na slobodu zaručené v

ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. - 70 z 13. 03. 2012 sa

v plnom rozsahu zrušuje a Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje, aby V. Y., prepustil

neodkladne z väzby na slobodu.

3. Sťažovateľovi sa v súlade s SR priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 50.000,- eur, ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť

sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

v celkovej výške 1.281,02 Eur (2 úkony právnej pomoci á 526,13 Eur + 2 x 7,63 Eur režijný

paušál + 20 % DPH) na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade

ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , , ).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v postupe a uznesení

krajského súdu sp. zn. z 13. marca 2012 sťažovateľ videl porušenie týchto

práv:

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1. písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z listinných dôkazov vyžiadaných z úradu boja

proti organizovanej kriminalite ústavný súd zistil, že uznesením vyšetrovateľa úradu boja

proti organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 19. januára 2012

bolo začaté trestné stíhanie vo veci za trestný čin vraždy formou spolupáchateľstva podľa

k a , pričom k uvedenému trestnému činu

malo dôjsť začiatkom roka 1999, k jeho vykonaniu mala dať pokyn osoba vystupujúca

pod menom V., predmetom útoku mal byť jeden zo spolumajiteľov istého erotického klubu

v Galante, ku ktorého fyzickej likvidácii napokon došlo 2. februára 1999.

Po začatí trestného stíhania boli vo veci vykonané výsluchy svedkov. Aj na základe

týchto svedeckých výpovedí a taktiež vychádzajúc zo spisového materiálu, ktorý bol vedený

pod sp. zn. ČVS: KÚV-17/01-TT-99, vyšetrovateľ úradu boja proti organizovanej

kriminalite uznesením sp. zn. ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 21. februára 2012 vzniesol

obvinenie sťažovateľovi za trestný čin vraždy, ktorý mal spáchať vo forme účastníctva ako

organizátor na tom skutkovom základe, ako je uvedené v uznesení o začatí trestného

stíhania z 19. januára 2012 s tým rozdielom, že na podklade dosiaľ zistených skutočností

bol daný dostatočne odôvodnený záver, že uvedeného skutku sa mal dopustiť sťažovateľ.

Na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 22. februára 2012 bol

sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu. Toho istého dňa vo veci vedenej na úrade boja

proti organizovanej kriminalite pod sp. zn. ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 bol sťažovateľ

v čase o 15.40 h. zadržaný ako obvinený (stíhaný za trestný čin vraždy spáchaný formou

účastníctva ako organizátor) podľa z dôvodov podľa

písm. a) a c) .

O väzbe sťažovateľa rozhodol sudca pre prípravné konanie okresného súdu

uznesením sp. zn. 12/2012 z 24. februára 2012 tak, že ho vzal do väzby z navrhnutých

dôvodov, a teda že hrozí obava, že ujde a že bude naďalej pokračovať v trestnej činnosti.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský

súd uznesením sp. zn. z 13. marca 2012 tak, že napadnuté rozhodnutie súdu

prvého stupňa zrušil v celom rozsahu a sťažovateľa vzal do väzby z dôvodu podľa § 71

ods. 1 písm. a) s tým, že väzba sa mu započítava od 22. februára 2012

od 15.40 h.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval:

„Napadnutým uznesením súd I. stupňa podľa písm.. a), , vzal

do väzby obvineného V. Y...

Proti tomuto uzneseniu podal obvinený v zákonnej lehote sťažnosť... Sťažnosť

odôvodnil tým, že do väzby bol vzatý účelovo pri zneužití kauzy starej 13 rokov.

Pri nahliadnutí do spisu obhajca zistil, že 22. 2. 2012 o 18.00 hod. nebol spis

zažurnalizovaný, takže vznikajú pochybnosti o kompletnosti spisového materiálu. Ešte pred

začatím trestného stíhania boli vypočutí svedkovia, ktorí ho usvedčujú, takže k ich

výpovediam nemožno prihliadať, nakoľko ide o dôkazy vykonané nezákonne. Prokurátor

síce poukázal na nejaké uznesenie o začatí trestného stíhania z 19. 1. 2012, avšak o tomto

uznesení vznikajú pochybnosti, pretože nie je jasné, prečo by vyšetrovateľ znovu začínal

trestné stíhanie aj 21. 2. 2012. Nie je daná ani existencia dôvodov väzby v zmysle § 71

ods. 1 písm. a), c) Sudcovi pre prípravné konanie oznámil meno aj adresu osoby,

u ktorej by sa zdržiaval po prepustení z väzby. Naviac je zrejmé, že by v prípade

prepustenia na slobodu bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v M.

Taktiež nehrozí obava, že by mohol dokonať trestný čin, pretože poškodený už nežije a už

vôbec nemožno prihliadať k nepodloženým úvahám o akejsi jeho trestnej činnosti, ktorú by

mohol páchať...

Podľa názoru krajského súdu sú dané dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a)

Obvinený je dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu vraždy ako

organizátor..., pri ktorom v prípade uznania viny hrozí uloženie trestu odňatia slobody

najmenej 12 rokov. Ide teda o hrozbu vysokým trestom a naviac v osobe obvineného ide

o cudzieho štátneho príslušníka, ktorý by mohol ujsť, a tak sa vyhýbať trestnému stíhaniu.

Na rozdiel od súdu I. stupňa však krajský súd nezistil dôvod väzby podľa § 71 ods. 1

písm. c) Nemožno v tomto smere prihliadnuť na trestné stíhania, ktoré sa neskončili

právoplatným odsúdením obvineného a to vzhľadom na Obvinený V. Y.

bol doteraz potrestaný iba raz a trest aj vykonal, naviac ide o trestnú činnosť iného

charakteru.

K námietkam obvineného treba uviesť, že trestné stíhanie bolo začaté dňa 19. 1. 2012

uznesením, ktoré bolo doručené aj prokuratúre, takže výsluchom svedkov bolo možné

prihliadať. Nie je pochybením, ak vyšetrovateľ do uznesenia o vznesení obvinenia uviedol aj

a to s poukazom na “

Ústavný súd konštatuje, že podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že jeho

väzba je nezákonná, pretože:

1. Obvinenie mu bolo vznesené v trinásťročnej kauze na základe svedeckých

výpovedí nedôveryhodných osôb, účelovo v snahe opätovne mu obmedziť osobnú slobodu,

pričom svedecké výpovede boli podľa neho realizované pred začatím trestného stíhania, čo

je podľa jeho názoru neprípustné, a takto zadovážené dôkazy nemôžu byť podkladom

vznesenia obvinenia, okrem toho poukázal na to, že vo veci bolo jedným rozhodnutím

začaté trestné stíhanie a ďalším rozhodnutím bolo opäť začaté trestné stíhanie vo veci

a vznesené obvinenie.

2. V čase rozhodovania o zákonnosti jeho väzby nebol vyšetrovací spis očíslovaný

a zožurnalizovaný, čo uňho vzbudzuje pochybnosti o kompletnosti spisového materiálu.

3. Podľa neho došlo k nezákonnému zadržaniu, ktoré malo byť realizované podľa

, a nie podľa .

4. Uznesenie krajského súdu o vzatí do väzby považuje za nepreskúmateľné

a arbitrárne, pretože neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti odôvodňujúce väzobný dôvod

podľa .

Sťažovateľ tvrdil, že aj keď na uvedené procesné pochybenia upozornil krajský súd

v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, tento ich neakceptoval a nedošlo k náprave,

ktorej sa domáhal.

K bodu 1 a 4

Judikatúra ESĽP sa v otázkach naplnenia dôvodov legalizujúcich zatknutie alebo iné

pozbavenie osobnej slobody ustálila tak, že podozrenie zo spáchania trestného činu je

conditio sine qua non zákonnosti zatknutia a iného pozbavenia osobnej slobody a táto

podmienka musí byť prítomná od začiatku až po ukončenie pozbavenia osobnej slobody

(rozhodnutie Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969, Annuaire, č. 9), pričom konanie

musí vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa platného vnútroštátneho práva napĺňa

skutkovú podstatu trestného činu (rozhodnutie Lukanov c. Bulharsko z 20. marca 1997,

Recueil II/1997), a musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin ide (rozhodnutie vo veci

Berktay c. Turecko z 1. marca 2001).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ), ktorá

korešponduje s judikatúrou ESĽP, vyplýva, že v prípade rozhodovania o vzatí do väzby

musia byť splnené tieto podmienky: po formálnej stránke musí existovať uznesenie

o vznesení obvinenia, po materiálnej stránke musia existovať skutočnosti osvedčujúce

kvalifikované podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý sa mu v uznesení o vznesení

obvinenia kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať niektorý z väzobných dôvodov

uvedených v ustanovení .

Ústavný súd konštatuje, že v sťažovateľovom prípade bol splnený formálny

predpoklad uvalenia väzby. Týmto predpokladom bolo uznesenie vyšetrovateľa úradu boja

proti organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 21. februára 2012,

ktorým bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie za trestný čin vraždy, ktorého sa mal

dopustiť ako organizátor. Predmetné rozhodnutie obsahuje všetky podstatné náležitosti,

ktoré vyžaduje . Sú v ňom uvedené všetky osobné údaje

sťažovateľa ako obvineného z konkrétneho trestného činu, uznesenie obsahuje popis skutku,

ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť, a z odôvodnenia tohto rozhodnutia zreteľne vyplýva,

ktoré skutočnosti a dôkazy boli podkladom na vznesenie obvinenia.

Ak sťažovateľ namietal, že v danom prípade boli vydané dve rozhodnutia

vyšetrovateľa, pričom prvým z nich (ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 19. januára 2012) bolo

trestné stíhanie začaté vo veci a druhým z nich (ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 21. februára

2012) bolo trestné stíhanie pre totožný skutok začaté a zároveň bolo sťažovateľovi vznesené

obvinenie, táto skutočnosť nemá v okolnostiach daného prípadu vplyv na to, aby bolo

možné konštatovať nesplnenie formálneho predpokladu uvalenia väzby. Podstatným ostáva,

že vo veci bolo začaté trestné stíhanie a sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie. Je pravdou,

že v namietanom prípade bola totožnosť skutku zachovaná a v uznesení z 21. februára 2012

nebolo potrebné opäť uviesť ustanovenie , ktoré upravuje

začatie trestného stíhania. Toto zistenie však s prihliadnutím na úplnosť a odôvodnenosť

postupu v súvislosti so začatím prípravného konania a následným vznesením obvinenia

sťažovateľovi nemôže znamenať také procesné pochybenie, ktoré by mohlo vyústiť

do porušenia označených práv, ktoré sťažovateľ namieta.

Keďže v tejto trestnej veci bolo trestné stíhanie začaté 19. januára 2012, výsluchy

svedkov, o ktorých sťažovateľ tvrdil, že boli realizované 23. januára 2012, 24. januára 2012

a 1. februára 2012, sa uskutočnili v čase po začatí trestného stíhania, a preto sa

sťažovateľom predostreté pochybnosti o ich zákonnej relevancii v tomto smere rozplývajú.

Sťažovateľ taktiež tvrdil, že účelovosť celej kauzy a účelovosť obmedzenia jeho

osobnej slobody sú zrejmé aj z toho, že k vzneseniu obvinenia za protiprávnu činnosť došlo

v jeho prípade trinásť rokov starej kauze a na základe svedeckých výpovedí

nedôveryhodných osôb.

Ústavný súd tvrdí, že v danom prípade nebolo jeho úlohou zaoberať sa „kvalitou“

dôkazného materiálu, na základe ktorého bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie, a jeho

úlohou v danom prípade nebolo ani posúdenie primeranosti obdobia, počas ktorého orgán

činný v trestnom konaní mal zadovážiť dostatok dôkazov pre účely ustálenia skutkového

stavu potrebného pre dostatočne odôvodnený záver, že skutok spáchal sťažovateľ. Úlohou

ústavného súdu v danom prípade bolo posúdiť, či bol naplnený formálny a materiálny

predpoklad na vzatie sťažovateľa do väzby.

Ústavný súd konštatuje, že v namietanom prípade z hľadiska formálnej stránky

existovalo uznesenie o vznesení obvinenia vydané vyšetrovateľom úradu boja proti

organizovanej kriminalite, ktoré spĺňalo obligatórne náležitosti. Z hľadiska splnenia

materiálneho predpokladu bolo preukázané, že skutok bol spáchaný, že má znaky trestného

činu a že ho spáchal sťažovateľ, a pokiaľ ide o existenciu niektorého z väzobných dôvodov

podľa , krajský súd v sťažovateľovom prípade vzhliadol dôvod

väzby podľa . Svoje zistenie odôvodnil jednak

skutočnosťou, že v prípade sťažovateľa ide o cudzieho štátneho príslušníka, ktorý by mohol

ujsť, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, ako aj skutočnosťou, že za spáchanie skutku,

z ktorého je obvinený, mu hrozí prísna sankcia.

Ústavný súd konštatuje, že na skutkové okolnosti, ktoré podľa názoru krajského súdu

mali byť dôvodom na uvalenie útekovej väzby, možno prihliadať len v začiatočnom štádiu

trestného konania.

V tomto prípade mal ústavný súd na pamäti, že sťažovateľova väzba, v ktorej sa

ocitol v rôznych obdobiach a rôznych trestných veciach, trvá kumulovane dlhú dobu.

Na druhej strane však ústavný súd tvrdí, že je vždy potrebné prihliadať na konkrétne

okolnosti každého jednotlivého prípadu, ktoré v tejto veci vypovedajú o tom, že

sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie 21. februára 2012 a jeho väzba v tejto trestnej veci

trvá od 22. februára 2012.

S prihliadnutím na uvedené špecifiká prípadu sa preto napadnuté uznesenie krajského

súdu javí ešte ako ústavne udržateľné, ale uplynutím krátkej doby sa bude tento väzobný

dôvod podložený len obavou z úteku pred hrozbu vysokého trestu a odkazom na to, že

sťažovateľ je cudzím štátnym príslušníkom, zoslabovať.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné

v súčasnom štádiu väzobného stíhania sťažovateľa realizovať ingerenciu do postupu

a rozhodnutia krajského súdu.

K bodu 2

Sťažovateľ v sťažnosti vyslovil aj pochybnosti o kompletnosti spisového materiálu

pri rozhodovaní o zákonnosti jeho väzby, keď v inkriminovanom čase jeho obhajca nazrel

do vyšetrovacieho spisu a zistil, že tento nie je riadne očíslovaný a zožurnalizovaný.

Povinnosť predložiť originál (prípadne overený rovnopis) celého a riadne

očíslovaného spisového materiálu v prípadoch rozhodovania o zákonnosti väzby

v prípravnom konaní ustanovuje a v prípade rozsiahlosti

tohto spisového materiálu umožňuje, aby so súhlasom sudcu

pre prípravné konanie alebo predsedu senátu bola predložená len jeho časť.

Ústavný súd konštatuje, že ak sa rozhoduje o zákonnosti väzby v prípravnom konaní,

citované ustanovenia ustanovujú isté požiadavky aj na kompletnosť

a pôvodnosť spisového materiálu, na základe ktorého sa rozhoduje. Ústavný súd zároveň

zastáva názor, že prípadné nedostatky spočívajúce v neočíslovaní listov vyšetrovacieho

spisu alebo spočívajúce v dojme o jeho neusporiadanosti nemôžu samy osebe pri ústavnej

súladnosti ostatného procesného postupu a rozhodnutia všeobecného súdu o väzbe

znamenať porušenie sťažovateľovho základného práva na osobnú slobodu.

K bodu 3

Sťažovateľ zároveň tvrdil, že k jeho zadržaniu došlo nezákonným postupom

vyšetrovateľa, ktorý ho zadržal podľa , hoci sťažovateľ bol

presvedčený, že vyšetrovateľ tak mal učiniť podľa .

Zo zápisnice o zadržaní obvineného sp. zn. ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012

z 22. februára 2012, ktorá bola spísaná vyšetrovateľom úradu boja proti organizovanej

kriminalite jasne vyplýva, že sťažovateľ bol zadržaný v procesnom postavení obvineného,

keďže obvinenie zo skutku, pre ktorý bol zadržaný, mu bolo vznesené 21. februára 2012.

Vzhľadom na to, že v čase zadržania už bol sťažovateľ obvinený, na procesný postup

zadržania bolo aplikovateľné ustanovenie (tak ako učinil

vyšetrovateľ), a nie ustanovenie (ako tvrdil sťažovateľ), ktoré

prichádza do úvahy v prípadoch, ak ide o zadržanie osoby podozrivej zo spáchania trestného

činu, ktorej dosiaľ nebolo vznesené obvinenie.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia bližšie

nezaoberal námietkami sťažovateľa o nezožurnalizovaní spisu a postupe vyšetrovateľa

v súvislosti so zadržaním.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu jednoznačne vyplýva, že krajský súd pri

rozhodovaní o zákonnosti sťažovateľovej väzby zohľadnil všetky jeho argumenty proti

väzbe, ale reagoval len na tie najzásadnejšie. V tejto súvislosti sa vyjadril k skutkovým

okolnostiam opodstatňujúcim útekovú väzbu a k formálnemu predpokladu vzatia do väzby,

ktorým je vznesenie obvinenia konkrétnej osobe, s čím bezpodmienečne súvisí začatie

trestného stíhania.

Vychádzajúc zo svojej judikatúry (napr. , ) o tom, že

všeobecný súd rozhodujúci o zákonnosti väzby nemusí dať odpoveď na všetky

sťažovateľom predostreté argumenty, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

ústavný súd vyhodnotil uznesenie krajského súdu ako dostatočne odôvodnené bez prejavov

svojvôle.

Ústavný súd je zároveň toho názoru, že rozhodnutie krajského súdu svedčí aj o tom,

že tento súd rozhodujúci o zákonnosti sťažovateľovej väzby nepristúpil k predmetu konania

formálne, ale po preskúmaní všetkých okolností daného prípadu zrušil rozhodnutie súdu

prvého stupňa v celom rozsahu a na rozdiel od neho u sťažovateľa nezistil dôvod

preventívnej väzby podľa .

Prezentovaná konštatácia bola podkladom na záver ústavného súdu o tom, že

sťažnosť je zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd na predbežnom prerokovaní

podľa z tohto dôvodu odmietol.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012