Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)III. ÚS 314/2012
PDF · 272.08 KB
No categories available
III. ÚS 314/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť V. Y., t. č. vo väzbe, zastúpeného JUDr. J. B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 10/2012 a jeho uznesením z 13. marca 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. Y. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2012
doručená sťažnosť V. Y., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tpo 10/2012 a jeho uznesením z 13. marca 2012.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal označené rozhodnutie krajského súdu, ktorým bolo
zrušené uznesenie Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 12/2012
z 24. februára 2012 a na základe ktorého bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku.
Sťažovateľ vyslovil názor, že v jeho prípade neboli splnené zákonné podmienky
na uvalenie väzby. Súčasne uviedol, že k jeho zadržaniu došlo nezákonným spôsobom a že
konanie, ktoré jeho vzatiu do väzby predchádzalo, je postihnuté viacerými procesnými
pochybeniami.
Sťažovateľ uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu
boja proti organizovanej kriminalite, odboru B. (ďalej len „úrad boja proti organizovanej
kriminalite“) sp. zn. ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 21. februára 2012 bolo začaté trestné
stíhanie a súčasne mu bolo vznesené obvinenie za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2
písm. f) Trestného zákona v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „Trestný zákon“)
spáchaného formou účastníctva ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona.
Sťažovateľ tvrdil, že 22. februára 2012 v čase o 18.00 h. nazrel do vyšetrovacieho
spisu jeho obhajca a zistil, že tento spis nie je riadne zožurnalizovaný, pričom jednotlivé
strany spisu neboli očíslované. Toto zistenie v ňom vyvolalo pochybnosti o kompletnosti
a zákonnosti spisového materiálu v čase, keď sa rozhodovalo o zákonnosti jeho väzby.
Okrem toho sťažovateľ uviedol, že nazretím do vyšetrovacieho spisu jeho obhajca
zistil, že vo veci boli vykonané procesné úkony (výsluchy svedkov) v priebehu januára 2012
a začiatkom februára 2012, teda v čase, keď vo veci ešte nebolo začaté trestné stíhanie.
Sťažovateľ vyslovil názor, že táto skutočnosť jednoznačne svedčí o tom, že v danej trestnej
veci nie je stíhaný zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.
Sťažovateľ zároveň poukázal na to, že v tejto trestnej veci bolo uznesením
vyšetrovateľa z 19. januára 2012 začaté trestné stíhanie, ale nie je mu jasné, z akého dôvodu
vyšetrovateľ 21. februára 2012 opäť vydal uznesenie, ktorým začal trestné stíhanie,
a súčasne mu vzniesol obvinenie za skutok, ktorý sa mu kladie za vinu. Sťažovateľ uviedol,
že túto skutočnosť namietal aj pred krajským súdom, avšak podľa jeho vyjadrenia krajský
súd vyslovil, že vydanie týchto dvoch rozhodnutí nie je procesným pochybením.
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ vyslovil názor, že napadnuté uznesenie
krajského súdu o jeho vzatí do väzby nekorešponduje s obsahom základného práva podľa
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, pretože bolo vydané aj napriek
tomu, že nebola splnená podmienka zákonného vznesenia obvinenia.
Sťažovateľ poukázal aj na to, že obvinenie mu v danom prípade bolo vznesené
v trinásť rokov starej kauze, a dodal, že podkladom mali byť výpovede svedkov, ktorých
označil za nedôveryhodných a ako osoby s kriminálnou minulosťou. Sťažovateľ dodal, že
podľa jeho názoru orgány činné v trestnom konaní postupovali účelovo v snahe opätovne
obmedziť jeho osobnú slobodu, keď ho zadržali potom, ako bol na základe uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 5/2012
z 22. februára 2012 prepustený z väzby na slobodu.
Sťažovateľ súčasne namietal, že aj jeho zadržanie, ku ktorému došlo 22. februára
2012 v čase o 15.40 h., bolo nezákonné, pretože podľa neho neboli splnené podmienky
na postup podľa § 86 ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovateľ je toho názoru, že v súvislosti
s jeho zadržaním mal vyšetrovateľ postupovať podľa § 85 Trestného poriadku.
Podľa názoru sťažovateľa v jeho prípade nie sú dané žiadne konkrétne skutočnosti,
ktoré by opodstatňovali jeho vzatie do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku. Sťažovateľ tvrdil, že odôvodnenie väzby tým, že je cudzí štátny príslušník a že
za spáchanie trestného činu vraždy, z ktorého je obvinený, by mu hrozil vysoký trest odňatia
slobody, je nedostačujúce. Aj z uvedeného dôvodu sťažovateľ vyslovil názor, že
rozhodnutie krajského súdu je nepreskúmateľné a svojvoľné. V tejto súvislosti
argumentoval aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
a judikatúrou ústavného súdu o tom, že rozhodnutie o väzbe musí byť odôvodnené
skutkovými okolnosťami a nesmie byť založené na abstraktnej úvahe.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod spis. zn.: 5 Tpo 10/2012 - 70
uznesením z 13. 03. 2012 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú
v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, právo na slobodu zaručené v čl. 5
ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tpo 10/2012 - 70 z 13. 03. 2012 sa
v plnom rozsahu zrušuje a Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje, aby V. Y., prepustil
neodkladne z väzby na slobodu.
3. Sťažovateľovi sa v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznáva primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 50.000,- eur, ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť
sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4. Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v celkovej výške 1.281,02 Eur (2 úkony právnej pomoci á 526,13 Eur + 2 x 7,63 Eur režijný
paušál + 20 % DPH) na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade
ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,
IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v postupe a uznesení
krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 10/2012 z 13. marca 2012 sťažovateľ videl porušenie týchto
práv:
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1. písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je
potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z listinných dôkazov vyžiadaných z úradu boja
proti organizovanej kriminalite ústavný súd zistil, že uznesením vyšetrovateľa úradu boja
proti organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 19. januára 2012
bolo začaté trestné stíhanie vo veci za trestný čin vraždy formou spolupáchateľstva podľa
§ 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. f) Trestného zákona, pričom k uvedenému trestnému činu
malo dôjsť začiatkom roka 1999, k jeho vykonaniu mala dať pokyn osoba vystupujúca
pod menom V., predmetom útoku mal byť jeden zo spolumajiteľov istého erotického klubu
v Galante, ku ktorého fyzickej likvidácii napokon došlo 2. februára 1999.
Po začatí trestného stíhania boli vo veci vykonané výsluchy svedkov. Aj na základe
týchto svedeckých výpovedí a taktiež vychádzajúc zo spisového materiálu, ktorý bol vedený
pod sp. zn. ČVS: KÚV-17/01-TT-99, vyšetrovateľ úradu boja proti organizovanej
kriminalite uznesením sp. zn. ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 21. februára 2012 vzniesol
obvinenie sťažovateľovi za trestný čin vraždy, ktorý mal spáchať vo forme účastníctva ako
organizátor na tom skutkovom základe, ako je uvedené v uznesení o začatí trestného
stíhania z 19. januára 2012 s tým rozdielom, že na podklade dosiaľ zistených skutočností
bol daný dostatočne odôvodnený záver, že uvedeného skutku sa mal dopustiť sťažovateľ.
Na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 5/2012 z 22. februára 2012 bol
sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu. Toho istého dňa vo veci vedenej na úrade boja
proti organizovanej kriminalite pod sp. zn. ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 bol sťažovateľ
v čase o 15.40 h. zadržaný ako obvinený (stíhaný za trestný čin vraždy spáchaný formou
účastníctva ako organizátor) podľa § 86 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1
písm. a) a c) Trestného poriadku.
O väzbe sťažovateľa rozhodol sudca pre prípravné konanie okresného súdu
uznesením sp. zn. Tp 12/2012 z 24. februára 2012 tak, že ho vzal do väzby z navrhnutých
dôvodov, a teda že hrozí obava, že ujde a že bude naďalej pokračovať v trestnej činnosti.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský
súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 10/2012 z 13. marca 2012 tak, že napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa zrušil v celom rozsahu a sťažovateľa vzal do väzby z dôvodu podľa § 71
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku s tým, že väzba sa mu započítava od 22. februára 2012
od 15.40 h.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval:
„Napadnutým uznesením súd I. stupňa podľa § 71 ods. 1 písm.. a), c), Tr. por. vzal
do väzby obvineného V. Y...
Proti tomuto uzneseniu podal obvinený v zákonnej lehote sťažnosť... Sťažnosť
odôvodnil tým, že do väzby bol vzatý účelovo pri zneužití kauzy starej 13 rokov.
Pri nahliadnutí do spisu obhajca zistil, že 22. 2. 2012 o 18.00 hod. nebol spis
zažurnalizovaný, takže vznikajú pochybnosti o kompletnosti spisového materiálu. Ešte pred
začatím trestného stíhania boli vypočutí svedkovia, ktorí ho usvedčujú, takže k ich
výpovediam nemožno prihliadať, nakoľko ide o dôkazy vykonané nezákonne. Prokurátor
síce poukázal na nejaké uznesenie o začatí trestného stíhania z 19. 1. 2012, avšak o tomto
uznesení vznikajú pochybnosti, pretože nie je jasné, prečo by vyšetrovateľ znovu začínal
trestné stíhanie aj 21. 2. 2012. Nie je daná ani existencia dôvodov väzby v zmysle § 71
ods. 1 písm. a), c) Tr. por. Sudcovi pre prípravné konanie oznámil meno aj adresu osoby,
u ktorej by sa zdržiaval po prepustení z väzby. Naviac je zrejmé, že by v prípade
prepustenia na slobodu bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v M.
Taktiež nehrozí obava, že by mohol dokonať trestný čin, pretože poškodený už nežije a už
vôbec nemožno prihliadať k nepodloženým úvahám o akejsi jeho trestnej činnosti, ktorú by
mohol páchať...
Podľa názoru krajského súdu sú dané dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a)
Tr. por. Obvinený je dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu vraždy ako
organizátor..., pri ktorom v prípade uznania viny hrozí uloženie trestu odňatia slobody
najmenej 12 rokov. Ide teda o hrozbu vysokým trestom a naviac v osobe obvineného ide
o cudzieho štátneho príslušníka, ktorý by mohol ujsť, a tak sa vyhýbať trestnému stíhaniu.
Na rozdiel od súdu I. stupňa však krajský súd nezistil dôvod väzby podľa § 71 ods. 1
písm. c) Tr. por. Nemožno v tomto smere prihliadnuť na trestné stíhania, ktoré sa neskončili
právoplatným odsúdením obvineného a to vzhľadom na § 2 ods. 4 Tr. por. Obvinený V. Y.
bol doteraz potrestaný iba raz a trest aj vykonal, naviac ide o trestnú činnosť iného
charakteru.
K námietkam obvineného treba uviesť, že trestné stíhanie bolo začaté dňa 19. 1. 2012
uznesením, ktoré bolo doručené aj prokuratúre, takže výsluchom svedkov bolo možné
prihliadať. Nie je pochybením, ak vyšetrovateľ do uznesenia o vznesení obvinenia uviedol aj
§ 199 Tr. por. a to s poukazom na § 206 ods. 2 Tr. por.“
Ústavný súd konštatuje, že podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že jeho
väzba je nezákonná, pretože:
1. Obvinenie mu bolo vznesené v trinásťročnej kauze na základe svedeckých
výpovedí nedôveryhodných osôb, účelovo v snahe opätovne mu obmedziť osobnú slobodu,
pričom svedecké výpovede boli podľa neho realizované pred začatím trestného stíhania, čo
je podľa jeho názoru neprípustné, a takto zadovážené dôkazy nemôžu byť podkladom
vznesenia obvinenia, okrem toho poukázal na to, že vo veci bolo jedným rozhodnutím
začaté trestné stíhanie a ďalším rozhodnutím bolo opäť začaté trestné stíhanie vo veci
a vznesené obvinenie.
2. V čase rozhodovania o zákonnosti jeho väzby nebol vyšetrovací spis očíslovaný
a zožurnalizovaný, čo uňho vzbudzuje pochybnosti o kompletnosti spisového materiálu.
3. Podľa neho došlo k nezákonnému zadržaniu, ktoré malo byť realizované podľa
§ 85 Trestného poriadku, a nie podľa § 86 Trestného poriadku.
4. Uznesenie krajského súdu o vzatí do väzby považuje za nepreskúmateľné
a arbitrárne, pretože neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti odôvodňujúce väzobný dôvod
podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.
Sťažovateľ tvrdil, že aj keď na uvedené procesné pochybenia upozornil krajský súd
v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, tento ich neakceptoval a nedošlo k náprave,
ktorej sa domáhal.
K bodu 1 a 4
Judikatúra ESĽP sa v otázkach naplnenia dôvodov legalizujúcich zatknutie alebo iné
pozbavenie osobnej slobody ustálila tak, že podozrenie zo spáchania trestného činu je
conditio sine qua non zákonnosti zatknutia a iného pozbavenia osobnej slobody a táto
podmienka musí byť prítomná od začiatku až po ukončenie pozbavenia osobnej slobody
(rozhodnutie Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969, Annuaire, č. 9), pričom konanie
musí vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa platného vnútroštátneho práva napĺňa
skutkovú podstatu trestného činu (rozhodnutie Lukanov c. Bulharsko z 20. marca 1997,
Recueil II/1997), a musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin ide (rozhodnutie vo veci
Berktay c. Turecko z 1. marca 2001).
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 141/04, III. ÚS 417/2011), ktorá
korešponduje s judikatúrou ESĽP, vyplýva, že v prípade rozhodovania o vzatí do väzby
musia byť splnené tieto podmienky: po formálnej stránke musí existovať uznesenie
o vznesení obvinenia, po materiálnej stránke musia existovať skutočnosti osvedčujúce
kvalifikované podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý sa mu v uznesení o vznesení
obvinenia kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať niektorý z väzobných dôvodov
uvedených v ustanovení § 71 Trestného poriadku.
Ústavný súd konštatuje, že v sťažovateľovom prípade bol splnený formálny
predpoklad uvalenia väzby. Týmto predpokladom bolo uznesenie vyšetrovateľa úradu boja
proti organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 21. februára 2012,
ktorým bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie za trestný čin vraždy, ktorého sa mal
dopustiť ako organizátor. Predmetné rozhodnutie obsahuje všetky podstatné náležitosti,
ktoré vyžaduje § 206 ods. 3 Trestného poriadku. Sú v ňom uvedené všetky osobné údaje
sťažovateľa ako obvineného z konkrétneho trestného činu, uznesenie obsahuje popis skutku,
ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť, a z odôvodnenia tohto rozhodnutia zreteľne vyplýva,
ktoré skutočnosti a dôkazy boli podkladom na vznesenie obvinenia.
Ak sťažovateľ namietal, že v danom prípade boli vydané dve rozhodnutia
vyšetrovateľa, pričom prvým z nich (ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 19. januára 2012) bolo
trestné stíhanie začaté vo veci a druhým z nich (ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 21. februára
2012) bolo trestné stíhanie pre totožný skutok začaté a zároveň bolo sťažovateľovi vznesené
obvinenie, táto skutočnosť nemá v okolnostiach daného prípadu vplyv na to, aby bolo
možné konštatovať nesplnenie formálneho predpokladu uvalenia väzby. Podstatným ostáva,
že vo veci bolo začaté trestné stíhanie a sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie. Je pravdou,
že v namietanom prípade bola totožnosť skutku zachovaná a v uznesení z 21. februára 2012
nebolo potrebné opäť uviesť ustanovenie § 199 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré upravuje
začatie trestného stíhania. Toto zistenie však s prihliadnutím na úplnosť a odôvodnenosť
postupu v súvislosti so začatím prípravného konania a následným vznesením obvinenia
sťažovateľovi nemôže znamenať také procesné pochybenie, ktoré by mohlo vyústiť
do porušenia označených práv, ktoré sťažovateľ namieta.
Keďže v tejto trestnej veci bolo trestné stíhanie začaté 19. januára 2012, výsluchy
svedkov, o ktorých sťažovateľ tvrdil, že boli realizované 23. januára 2012, 24. januára 2012
a 1. februára 2012, sa uskutočnili v čase po začatí trestného stíhania, a preto sa
sťažovateľom predostreté pochybnosti o ich zákonnej relevancii v tomto smere rozplývajú.
Sťažovateľ taktiež tvrdil, že účelovosť celej kauzy a účelovosť obmedzenia jeho
osobnej slobody sú zrejmé aj z toho, že k vzneseniu obvinenia za protiprávnu činnosť došlo
v jeho prípade trinásť rokov starej kauze a na základe svedeckých výpovedí
nedôveryhodných osôb.
Ústavný súd tvrdí, že v danom prípade nebolo jeho úlohou zaoberať sa „kvalitou“
dôkazného materiálu, na základe ktorého bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie, a jeho
úlohou v danom prípade nebolo ani posúdenie primeranosti obdobia, počas ktorého orgán
činný v trestnom konaní mal zadovážiť dostatok dôkazov pre účely ustálenia skutkového
stavu potrebného pre dostatočne odôvodnený záver, že skutok spáchal sťažovateľ. Úlohou
ústavného súdu v danom prípade bolo posúdiť, či bol naplnený formálny a materiálny
predpoklad na vzatie sťažovateľa do väzby.
Ústavný súd konštatuje, že v namietanom prípade z hľadiska formálnej stránky
existovalo uznesenie o vznesení obvinenia vydané vyšetrovateľom úradu boja proti
organizovanej kriminalite, ktoré spĺňalo obligatórne náležitosti. Z hľadiska splnenia
materiálneho predpokladu bolo preukázané, že skutok bol spáchaný, že má znaky trestného
činu a že ho spáchal sťažovateľ, a pokiaľ ide o existenciu niektorého z väzobných dôvodov
podľa § 71 Trestného poriadku, krajský súd v sťažovateľovom prípade vzhliadol dôvod
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Svoje zistenie odôvodnil jednak
skutočnosťou, že v prípade sťažovateľa ide o cudzieho štátneho príslušníka, ktorý by mohol
ujsť, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, ako aj skutočnosťou, že za spáchanie skutku,
z ktorého je obvinený, mu hrozí prísna sankcia.
Ústavný súd konštatuje, že na skutkové okolnosti, ktoré podľa názoru krajského súdu
mali byť dôvodom na uvalenie útekovej väzby, možno prihliadať len v začiatočnom štádiu
trestného konania.
V tomto prípade mal ústavný súd na pamäti, že sťažovateľova väzba, v ktorej sa
ocitol v rôznych obdobiach a rôznych trestných veciach, trvá kumulovane dlhú dobu.
Na druhej strane však ústavný súd tvrdí, že je vždy potrebné prihliadať na konkrétne
okolnosti každého jednotlivého prípadu, ktoré v tejto veci vypovedajú o tom, že
sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie 21. februára 2012 a jeho väzba v tejto trestnej veci
trvá od 22. februára 2012.
S prihliadnutím na uvedené špecifiká prípadu sa preto napadnuté uznesenie krajského
súdu javí ešte ako ústavne udržateľné, ale uplynutím krátkej doby sa bude tento väzobný
dôvod podložený len obavou z úteku pred hrozbu vysokého trestu a odkazom na to, že
sťažovateľ je cudzím štátnym príslušníkom, zoslabovať.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné
v súčasnom štádiu väzobného stíhania sťažovateľa realizovať ingerenciu do postupu
a rozhodnutia krajského súdu.
K bodu 2
Sťažovateľ v sťažnosti vyslovil aj pochybnosti o kompletnosti spisového materiálu
pri rozhodovaní o zákonnosti jeho väzby, keď v inkriminovanom čase jeho obhajca nazrel
do vyšetrovacieho spisu a zistil, že tento nie je riadne očíslovaný a zožurnalizovaný.
Povinnosť predložiť originál (prípadne overený rovnopis) celého a riadne
očíslovaného spisového materiálu v prípadoch rozhodovania o zákonnosti väzby
v prípravnom konaní ustanovuje § 72 ods. 4 Trestného poriadku a v prípade rozsiahlosti
tohto spisového materiálu § 72 ods. 5 Trestného poriadku umožňuje, aby so súhlasom sudcu
pre prípravné konanie alebo predsedu senátu bola predložená len jeho časť.
Ústavný súd konštatuje, že ak sa rozhoduje o zákonnosti väzby v prípravnom konaní,
citované ustanovenia Trestného poriadku ustanovujú isté požiadavky aj na kompletnosť
a pôvodnosť spisového materiálu, na základe ktorého sa rozhoduje. Ústavný súd zároveň
zastáva názor, že prípadné nedostatky spočívajúce v neočíslovaní listov vyšetrovacieho
spisu alebo spočívajúce v dojme o jeho neusporiadanosti nemôžu samy osebe pri ústavnej
súladnosti ostatného procesného postupu a rozhodnutia všeobecného súdu o väzbe
znamenať porušenie sťažovateľovho základného práva na osobnú slobodu.
K bodu 3
Sťažovateľ zároveň tvrdil, že k jeho zadržaniu došlo nezákonným postupom
vyšetrovateľa, ktorý ho zadržal podľa § 86 Trestného poriadku, hoci sťažovateľ bol
presvedčený, že vyšetrovateľ tak mal učiniť podľa § 85 Trestného poriadku.
Zo zápisnice o zadržaní obvineného sp. zn. ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012
z 22. februára 2012, ktorá bola spísaná vyšetrovateľom úradu boja proti organizovanej
kriminalite jasne vyplýva, že sťažovateľ bol zadržaný v procesnom postavení obvineného,
keďže obvinenie zo skutku, pre ktorý bol zadržaný, mu bolo vznesené 21. februára 2012.
Vzhľadom na to, že v čase zadržania už bol sťažovateľ obvinený, na procesný postup
zadržania bolo aplikovateľné ustanovenie § 86 Trestného poriadku (tak ako učinil
vyšetrovateľ), a nie ustanovenie § 85 Trestného poriadku (ako tvrdil sťažovateľ), ktoré
prichádza do úvahy v prípadoch, ak ide o zadržanie osoby podozrivej zo spáchania trestného
činu, ktorej dosiaľ nebolo vznesené obvinenie.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia bližšie
nezaoberal námietkami sťažovateľa o nezožurnalizovaní spisu a postupe vyšetrovateľa
v súvislosti so zadržaním.
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu jednoznačne vyplýva, že krajský súd pri
rozhodovaní o zákonnosti sťažovateľovej väzby zohľadnil všetky jeho argumenty proti
väzbe, ale reagoval len na tie najzásadnejšie. V tejto súvislosti sa vyjadril k skutkovým
okolnostiam opodstatňujúcim útekovú väzbu a k formálnemu predpokladu vzatia do väzby,
ktorým je vznesenie obvinenia konkrétnej osobe, s čím bezpodmienečne súvisí začatie
trestného stíhania.
Vychádzajúc zo svojej judikatúry (napr. I. ÚS 27/2011, III. ÚS 522/2011) o tom, že
všeobecný súd rozhodujúci o zákonnosti väzby nemusí dať odpoveď na všetky
sťažovateľom predostreté argumenty, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
ústavný súd vyhodnotil uznesenie krajského súdu ako dostatočne odôvodnené bez prejavov
svojvôle.
Ústavný súd je zároveň toho názoru, že rozhodnutie krajského súdu svedčí aj o tom,
že tento súd rozhodujúci o zákonnosti sťažovateľovej väzby nepristúpil k predmetu konania
formálne, ale po preskúmaní všetkých okolností daného prípadu zrušil rozhodnutie súdu
prvého stupňa v celom rozsahu a na rozdiel od neho u sťažovateľa nezistil dôvod
preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Prezentovaná konštatácia bola podkladom na záver ústavného súdu o tom, že
sťažnosť je zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd na predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2012