Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 417/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J.

G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa

a 5 postupom a uznesením Krajského súdu

v Trnave sp. zn. zo 7. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta

2011 doručená sťažnosť M. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na

osobnú slobodu podľa a 5 (ďalej len „“)

postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo

42/2011 zo 7. júla 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti vyslovil názor, že označeným postupom a uznesením

krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2

a 5 . Tento svoj názor odôvodnil tým, že z uznesenia vyšetrovateľa odboru Západ T.

Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru (ďalej len „úrad boja

proti organizovanej kriminalite“) sp. zn. ČVS: PPZ-49/BOK-Z-2011 z 19. apríla 2011 nie je

zjavné, aby za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm.

b), c) a d) a ods. 2 písm. e) bolo vznesené obvinenie aj jemu. Preto sa

sťažovateľ domnieva, že keďže v jeho prípade absentovalo vznesenie obvinenia, nemohol

byť vzatý do väzby, a teda jeho väzba je z tohto dôvodu nezákonná.

Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ dodal, že v uznesení úradu boja proti

organizovanej kriminalite o vznesení obvinenia „chýba akýkoľvek popis konania

sťažovateľa M. B., chýba akékoľvek vyjadrenie jeho zavinenia v skutkovej vete“. Podľa

názoru sťažovateľa uznesenie o vznesení obvinenia musí obsahovať jednoznačný popis

konania osoby obvinenej z trestného činu, čo podľa jeho názoru v tomto prípade splnené

nebolo. Sťažovateľ zastáva názor, že je neprípustné, aby sa k podstate vznesenia svojho

obvinenia dopracoval len prostredníctvom dohadov.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ predmetnú námietku predostrel aj

v sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

30/2011 31/2011 zo 4. júla 2011, ktorým bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby

zamietnutá. O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. zo 7. júla

2011 tak, že ju zamietol. Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ dodal, že nesúhlasí s názorom

krajského súdu o tom, že pokiaľ ide o ním tvrdené nedostatky spojené so vznesením

obvinenia, a tým aj nezákonnosťou väzby, ide len o „štylistické pochybenie“ vyšetrovateľa.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a uznesením krajského

súdu sp. zn. zo 7. júla 2011 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17

ods. 2 a 5 , namietané uznesenie zrušil a priznal mu náhradu trov právneho

zastúpenia.

Sťažovateľ súčasne žiadal o prednostné prerokovanie jeho sťažnosti, a to s poukazom

na „závažnosť problematiky posúdenia otázky absencie obvinenia“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením základného práva

na osobnú slobodu v zmysle rozhodnutím súdu konajúceho o zákonnosti

väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom

na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) (, ).

Požiadavka zákonnosti väzby podľa vnútroštátneho zákona („lawfulness“), na ktorú

odkazuje čl. 5 ods. 1 dohovoru (pozri pojmy „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“

a „zákonné“), je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) primárna.

Ak dohovor odkazuje na vnútroštátne právo, ako to je v čl. 5, rešpektovanie tohto práva

je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov c. Bulharsko z 20. marca

1997, § 43; ).

Ústavný súd zastáva názor, že z vyplýva neodmysliteľná

súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu,

a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby.

Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou

podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného

ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností

svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe

konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy ().

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že uznesením úradu boja proti

organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-49/BOK-Z-2011 z 19. apríla 2011 bolo

sťažovateľovi a ďalšej osobe vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie

a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného

zákona. Predmetné uznesenie obsahovalo presné údaje o osobách (meno, priezvisko, dátum

a miesto narodenia, trvalé bydlisko), ktorým bolo vznesené obvinenie, ako aj pomenovanie

a označenie trestného činu, ktorého sa mali dopustiť. Uznesenie vo svojej výrokovej časti

obsahovalo 3 body, v rámci ktorých bolo popísané protiprávne konanie dotknutých osôb.

Bod 3 výrokovej časti uznesenia zahŕňal aj popis protiprávneho konania sťažovateľa týmto

spôsobom: „3. obv. M. D., si v presne nezistenom čase asi od 15.00 hod. dňa 18. 4. 2011 od

obv. M. B. zadovážil a následne prechovával 10 ks zatavených striekačiek s obsahom bielo

žltého kryštalického materiálu, až do 15.25 hod. kedy ho predal za sumu 5 000 € osobe M.

Z., pričom po uskutočnení predaja uvedených striekačiek v H. na parkovisku pred K. boli

obv. M. D. a obv. M. B. dňa 18. 4. 2011 v čase o 15.30 hod. zadržaní príslušníkmi polície...

pričom expertíznym skúmaním bolo zistené, že 10 ks zatavených striekačiek obsahovalo

70,979 gramu metamfetamínu, čo zodpovedá 1 300 až 5 200 obvykle jednorazovým dávkam

drogy.“

Následne uznesením okresného súdu sp. zn. 22/2011 z 21. apríla 2011 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 28. apríla 2011 boli sťažovateľ a ďalší

obvinený vzatí do väzby z dôvodov podľa a

s tým, že väzba začala plynúť 18. apríla 2011 od 15.30 h.

Dňa 21. júna 2011 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu, v ktorej argumentoval totožnými skutočnosťami ako v sťažnosti

doručenej ústavnému súdu. Sťažovateľ teda namietal, že z uznesenia úradu boja proti

organizovanej kriminalite (o vznesení obvinenia) nevyplýva, aby bolo obvinenie vznesené

aj jemu, že nestačí, aby také uznesenie popisovalo protiprávne konanie inej osoby, že musí

popisovať aj jeho konanie, ale podľa jeho názoru predmetné uznesenie také skutočnosti

neobsahuje. Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa domnieval, že uznesením úradu boja proti

organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-49/BOK-Z-2011 z 19. apríla 2011 bolo

vznesené obvinenie len inej osobe, avšak nie aj jemu, žiadal o prepustenie z väzby na

slobodu, pretože vyslovil názor, že na jeho vzatie do väzby tým neexistoval zákonný dôvod.

O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol okresný súd

uznesením sp. zn. 30/2011 31/2011 zo 4. júla 2011 tak, že ju zamietol.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej dôvodil

totožnými argumentmi ako v žiadosti o prepustenie z väzby.

O opravnom prostriedku rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

zo 7. júla 2011 tak, že ho zamietol.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval:

„Po preskúmaní uznesenia o vznesení obvinenia dospel krajský súd k záveru, že

dôvody uvádzané v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, nie sú opodstatnené.

Obvinenému M. B. bolo vyššie citovaným uznesením podľa

riadne vznesené obvinenie za skutok uvedený v bode 3) tohoto uznesenia. Aj v tomto štádiu

konania je zrejmé, že obvinený M. D. si drogu zabezpečil od M. B. Možno prisvedčiť

čiastočnej opodstatnenosti námietky obvineného M. B., že v uznesení o vznesení obvinenia

nie je jednoznačný popis jeho konania, avšak krajský súd má za to, že sa jedná len

o štylistické pochybenie, ktoré nemožno vykladať za taký nedostatok uznesenia o vznesení

obvinenia, ktorý by spochybňoval riadne vznesenie obvinenia za stíhaný skutok. Skutok

uvedený v uznesení o vznesení obvinenia a jeho opis je napriek vytýkaným nedostatkom

vymedzený tak, že nemôže byť zamenený s iným skutkom a takto určuje hranice trestného

stíhania voči obvinenému M. B.

Čo sa týka existencie dôvodov väzby aj odvolací súd má za to, že aj v súčasnom

štádiu trestného konania naďalej u obvineného M. B. trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1

písm. a), písm. c) , pretože charakter trestnej činnosti, ktorá mu je

kladená za vinu, jeho sklony páchaniu trestnej činnosti ako aj hrozba vysokého trestu

odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia z väzby na slobodu, by sa mohol skrývať, aby

sa tak vyhol trestnému stíhaniu, prípadne trestu a tiež odôvodňujú obavu, že by mohol

pokračovať v páchaní trestnej činnosti, aby si tak zaobstarával prostriedky na svoju obživu.

V tomto smere odvolací súd poukazuje na správne dôvody súdu I .stupňa, s ktorými sa

v celom rozsahu stotožňuje.“

Potom, čo ústavný súd podrobil konfrontácii námietky sťažovateľa obsiahnuté

v sťažnosti doručenej ústavnému súdu a postup a rozhodnutie krajského súdu, proti ktorému

námietky smerovali, s cieľom zistiť dopad tohto postupu a rozhodnutia na základné právo

sťažovateľa na osobnú slobodu, dospel k záveru, že sťažnosť je potrebné vyhodnotiť ako

zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade

ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , , ).

Ústavný súd konštatuje, že podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že jeho

väzba je nezákonná, pretože mu nebolo regulárne vznesené obvinenie, a teda v jeho prípade

nemohli byť aplikované ustanovenia o obmedzení osobnej slobody

(o väzbe), keďže do väzby možno vziať len osobu obvinenú z trestného činu.

Judikatúra ESĽP sa v otázkach naplnenia dôvodov legalizujúcich zatknutie alebo iné

pozbavenie osobnej slobody ustálila tak, že podozrenie zo spáchania trestného činu je

conditio sine qua non zákonnosti zatknutia a iného pozbavenia osobnej slobody a táto

podmienka musí byť prítomná od začiatku až po ukončenie pozbavenia osobnej slobody

(rozhodnutie Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969, Annuaire, č. 9), pričom konanie

musí vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa platného vnútroštátneho práva napĺňa

skutkovú podstatu trestného činu (rozhodnutie Lukanov c. Bulharsko z 20. marca 1997,

Recueil II/1997), a musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin ide (rozhodnutie vo veci

Berktay c. Turecko z 1. marca 2001).

Predtým, než ústavný súd pristúpil k hodnoteniu uznesenia krajského súdu z hľadiska

dodržania záruk vyplývajúcich z a 5 , považoval za významné zaujať

svoj právny názor k uzneseniu úradu boja proti organizovanej kriminalite sp. zn.

ČVS: PPZ 49/BOK-Z-2011 z 19. apríla 2011, ktorým bolo sťažovateľovi vznesené

obvinenie. Totiž predmetné uznesenie bolo jedným z nevyhnutných predpokladov uvalenia

väzby na sťažovateľa a námietky sťažovateľa smerujúce proti uzneseniu krajského súdu

s týmto rozhodnutím neoddeliteľne súvisia.

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie úradu boja proti organizovanej kriminalite

(o vznesení obvinenia) obsahovalo všetky náležitosti, ktoré v ustanovení

§ 206 ods. 3 pre také rozhodnutie vyžaduje. Z tohto rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že

obvineným je aj sťažovateľ, pričom tento je v rozhodnutí identifikovaný podľa mena,

priezviska, dátumu a miesta narodenia a podľa svojho bydliska. V rozhodnutí je opísaný

skutok, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť, keď vyšetrovateľ uviedol, že iný obvinený si od

sťažovateľa zadovážil drogu, tento ju následne prechovával a potom ju predal ďalšej osobe.

Po predaji drogy boli obaja, teda sťažovateľ a ďalší obvinený zadržaní príslušníkmi polície

v určitom čase a na konkrétnom mieste. Na základe týchto skutočností sa mal sťažovateľ

a ďalší obvinený dopustiť protiprávneho konania, ktoré vyšetrovateľ úradu boja proti

organizovanej kriminalite kvalifikoval ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie

s nimi podľa , a a .

Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby

relevantnými argumentmi vyhodnotil opodstatnenosť pozbavenia osobnej slobody

sťažovateľa, ktorá bola okrem iného daná aj dôvodným podozrením zo spáchania trestnej

činnosti a vznesením obvinenia za skutok, ktorý je podľa slovenského právneho poriadku

trestným činom upraveným v treťom diele prvej hlavy osobitnej (druhej) časti Trestného

zákona.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu o tom, že v danom prípade sú

hranice trestného stíhania sťažovateľa jasne určené, a hoci pri popise protiprávneho konania

sťažovateľa v uznesení úradu boja proti organizovanej kriminalite (o vznesení obvinenia)

existujú isté nedostatky, tie vzhľadom na znenie skutkovej podstaty označeného trestného

činu a v rozhodnutí prezentované správanie sťažovateľa nevyvolávajú pochybnosti

o relevancii vznesenia obvinenia ani pochybnosti o možnosti zamenenia tohto skutku s iným

skutkom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. ), ktorá korešponduje

s judikatúrou ESĽP, vyplýva, že v prípade rozhodovania o vzatí do väzby musia byť

splnené tieto podmienky: Po formálnej stránke musí existovať uznesenie o vznesení

obvinenia. Po materiálnej stránke musia existovať skutočnosti osvedčujúce kvalifikované

podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý sa mu v uznesení o vznesení obvinenia

kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať niektorý z väzobných dôvodov uvedených

v ustanovení v .

Ústavný súd konštatuje, že v namietanom prípade existovalo uznesenie o vznesení

obvinenia vydané vyšetrovateľom úradu boja proti organizovanej kriminalite, ktoré spĺňalo

náležitosti podľa , pričom dôvodnosť podozrenia

zo spáchania trestnej činnosti sťažovateľom bola z uvedeného uznesenia zrejmá, čo pri

existencii skutkových okolností a väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c)

opodstatňovalo postup krajského súdu, v rámci ktorého konal

a rozhodol o zákonnosti sťažovateľovej väzby ( ).

Ústavný súd považuje namietané rozhodnutie krajského súdu za ústavne konformné.

Krajský súd v tomto rozhodnutí reagoval a dal odpoveď na zásadné argumenty sťažovateľa

a cez konštatovanie o legitimite vznesenia obvinenia, skutkovými okolnosťami a uvedením

príslušných zákonných ustanovení odôvodnil aj nutnosť sťažovateľovej útekovej

a preventívnej väzby [ a ].

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo

právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva sťažovateľa na jeho osobnú

slobodu podľa a 5 .

Prezentovaná konštatácia bola podkladom na záver ústavného súdu premietnutý

do výrokovej časti tohto uznesenia.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011