Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 120/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť a ,

, zastúpených advokátkou , ,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť a (ďalej spolu len

„sťažovatelia“), , zastúpených advokátkou ,

, ktorou namietajú porušenie základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a 4 a (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia boli

stranou v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. v procesnom postavení žalobcov, ktorí sa proti obchodnej

spoločnosti D.A.W., s. r. o. (ďalej len „žalovaná“), domáhali určenia neplatnosti právneho

úkonu (zmluvy o vstavbe a nadstavbe bytov z 15. júna 2009) a priznania náhrady trov

konania. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 15. októbra 2012 (ďalej len

„rozsudok z 15. októbra 2012“) žalobu sťažovateľov zamietol a uviedol, že o náhrade trov

konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

3. Na odvolanie sťažovateľov bol rozsudok okresného súdu z 15. októbra 2012

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. mája 2017 (ďalej len „rozsudok z 24. mája 2017“) potvrdený ako vecne správny.

Zároveň bola citovaným rozhodnutím krajského súdu žalovanej priznaná náhrada trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu.

4. Krajský súd sa v rozsudku z 24. mája 2017 na podklade zistení, že v žalobe

o určenie neplatnosti zmluvy o vstavbe a nadstavbe bytov z 15. júna 2009 označili

sťažovatelia ako žalovaného len stavebníka, a nie všetkých vlastníkov bytov a nebytových

priestorov v dome, t. j. nie všetkých účastníkov predmetnej zmluvy, stotožnil s právnym

záverom okresného súdu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie.

5. O dovolaní proti rozsudku krajského súdu z 24. mája 2017 najvyšší súd rozhodol

napadnutým uznesením tak, že ho odmietol v súlade s § 447 písm. c) a f) Civilného

sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).

6. Sťažovatelia zdôrazňujú, že neplatnosť zmluvy o vstavbe a nadstavbe bytov

z 15. júna 2009 bola daná z dôvodu nedostatku spočívajúcom v neuvedení sťažovateľov ako

zmluvných strán.

7. Sťažovatelia argumentujú, že nadobudli spoluvlastnícky podiel na spoločných

častiach a spoločných zariadeniach domu, ako aj na pozemku, pričom tento sa zmluvou

o vstavbe a nadstavbe bytov z 15. júna 2009 podstatným spôsobom znížil, čím došlo

k odňatiu ich majetku bez súhlasu a náhrady.

8. Podľa sťažovateľov podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach

domu a pozemku nie je spôsobilým predmetom samostatného prevodu, a to s prihliadnutím

na o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov v znení účinnom od 1. októbra 2014 (ďalej len „zákon

o vlastníctve bytov“), podľa ktorého sa súhlas všetkých vlastníkov bytov a nebytových

priestorov v dome vyžaduje pri rozhodovaní o prevode spoločných častí domu, spoločných

zariadení domu alebo priľahlého pozemku alebo ich častí.

9. Sťažovatelia nesúhlasia ani s názorom najvyššieho súdu o nedôvodnosti nimi

namietanej existencie procesnej vady podľa a nevymedzení právnej

otázky z hľadiska .

10. Odmietnutím dovolania zo strany najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľov

k porušeniu ich práv zaručených a dohovorom.

11. Na podklade uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základných práv zaručených a 4 a a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

a sťažovateľom prizná náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

12. Dňa 1. marca 2019 nadobudli účinnosť ustanovenia čl. I § 1 až § 13 a § 16 až

a až a a o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu

26. februára 2019, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o ústavnom

súde.

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

15. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

17. Podstatou ústavnej sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľov s napadnutým

uznesením najvyššieho súdu vydaným v rámci dovolacieho konania. Sťažovatelia v ňom

vidia porušenie svojich základných práv zaručených a 4 a

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

20. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

21. V súlade s každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke

právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý

v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

22. Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

23. Pri prieskume ústavnej sťažnosti sťažovateľov ústavný súd vychádzal zo svojej

konštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený

a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,

v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo, alebo nebolo porušené

základné právo alebo sloboda účastníka konania (strany sporu) pred všeobecným súdom

(m. m. , , , ).

24. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových

princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj

právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby

pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. ,

, ). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo

verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,

neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

25. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred

občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní (m. m. ).

V dovolacom konaní iniciovanom sťažovateľmi ako dovolateľmi procesné podmienky

upravoval v čase podania dovolania a nasl. .

26. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že samotná otázka

posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky

prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade

s ustanoveniami , ktoré v zmysle majú

ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho

z , v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného

práva sťažovateľa (m. m. ).

27. Sťažovatelia ako dovolatelia v dovolaní namietali existenciu vady zmätočnosti

[ ] z dôvodu, že rozhodnutia vo veci konajúcich všeobecných súdov

neboli podľa ich názoru dostatočne odôvodnené. Zároveň namietali, že prípustnosť

dovolania je daná podľa (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

vyriešená).

28. Po citácii všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam

odvolacieho súdu vymedzeným v a najvyšší súd v napadnutom uznesení

poukázal na dôvody, ktorými možno odôvodniť dovolanie prípustné podľa ,

pričom zároveň zdôraznil, že dovolací dôvod sa v súlade s vymedzí tak,

že dovolateľ uvedie, v čom spočíva vada, ktorou sa odôvodňuje prípustnosť dovolania.

29. Najvyšší súd v ďalšom zdôraznil, že dovolanie prípustné podľa možno

odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432

ods. 1 ), pričom dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie

veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia ( ).

30. K sťažovateľmi namietanej prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b)

najvyšší súd v napadnutom uznesení (bod 19) zdôraznil, že dovolaniu chýba

vymedzenie konkrétnej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu

a ktorá nebola dovolacím súdom dosiaľ riešená. Za uvedenej situácie podľa najvyššieho

súdu samotná polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu či všeobecná charakteristika

nesprávností vytýkaných sťažovateľmi ako dovolateľmi nemôže napĺňať kritéria stanovené

v .

31. V nadväznosti na citované predbežné závery najvyšší súd s prihliadnutím

na právnu úpravu obsiahnutú v , podľa ktorej sa dovolanie odmietne, ak

dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v až , dovolanie

sťažovateľov vo veci namietanej prípustnosti dovolania podľa

odmietol.

32. Z (už citovanej) právnej úpravy regulujúcej prípustnosť dovolania, ako aj

zo spôsobu vymedzenia dovolacieho dôvodu spočívajúceho v tom, že dovolateľ v súlade

s uvedie, v čom príslušná namietaná vada spočíva, možno uzavrieť,

že dovolanie sťažovateľov sa pre nedostatok vymedzenia dovolacieho dôvodu

(odôvodnenia) javilo už prima facie ako dovolanie, pri ktorom nie sú splnené procesné

podmienky pre preskúmanie jeho prípustnosti a ktoré najvyšší súd ako súd dovolací

v súlade s príslušnou procesno-právnou úpravou odmietne bez toho, aby došlo k jeho

vecnému prejednaniu (prejednaniu dôvodnosti).

33. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa namietanej

prípustnosti dovolania podľa nemožno podľa názoru ústavného

súdu považovať za formalistické, keďže absencia náležitosti vymedziť dovolací dôvod

spôsobom uvedeným v až 435 , tak ako to bolo dané aj vo veci dovolania

podaného sťažovateľmi, je podľa dôvodom pre odmietnutie

dovolania.

34. K sťažovateľmi namietanej procesnej vade zmätočnosti vyplývajúcej z § 420

písm. f) pre nedostatočnú odôvodnenosť rozhodnutí vo veci konajúcich všeobecných

súdov najvyšší súd v bodoch 14 a 18 napadnutého uznesenia predovšetkým poukázal na

zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 (ďalej len

„stanovisko najvyššieho súdu“). Právna veta stanoviska znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa “

35. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli

účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba

považovať aj naďalej za aktuálne (k tomu pozri napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. apríla 2017).

36. Najvyšší súd zároveň v bode 18 napadnutého uznesenia uviedol, že uplatnenie

druhej vety stanoviska najvyššieho súdu R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku

z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú

znaky relevantné aj podľa judikatúry ESĽP, nachádza svoje uplatnenie v prípadoch, keď

rozhodnutie všeobecného súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie alebo keď sa vyskytli

„vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku,

sťažnosť č. 8269/02, rozsudok ESĽP z 23. 7. 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,

že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, sťažnosť č. 52854/99, rozsudok

ESĽP z 24. 7. 2003).

37. S prihliadnutím na citovanú judikatúru najvyššieho súdu a právne závery

obsiahnuté v citovaných rozhodnutiach ESĽP je podľa názoru ústavného súdu

konštatovanie najvyššieho súdu o tom, že „Odvolací súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery;

medziiným uviedol dôvody, so zreteľom na ktoré dospel k záveru, že súd prvej inštancie

správne rozhodol, ak žalobu pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie zamietol, a v zmysle

ktorých bolo potrebné zachovanie nerozlučného procesného spoločenstva účastníkov

konania na strane žalobcov.“, ústavne udržateľné.

38. Najvyšší súd sa ako dovolací súd v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného

súdu zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkou

sťažovateľov, ktorou odôvodňovali prípustnosť dovolania podľa .

Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľov nestotožnil, a preto ich dovolanie

odmietol v relevantnej časti ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné

[ ].

39. Keďže najvyšší súd svoje rozhodnutie vo veci odmietnutia dovolania

sťažovateľov zdôvodnil v dostatočnej, výstižnej a presvedčivej podobe, ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho

súdu a obsahom základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovatelia domáhajú, neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí relevantnej časti ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

40. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti,

ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

41. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie práv

na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie zaručených a

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú

porušenie základných práv zaručených a 4 , je nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomnej previazanosti nimi použitej argumentácie. Aj v tejto časti je

preto ich sťažnosť zjavne neopodstatnená v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde.

42. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími požiadavkami sťažovateľov nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2019