Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 49 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (54)II. ÚS 581/2017
PDF · 239.17 KB
No categories available
II. ÚS 581/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátskou kanceláriou FUTEJ
& Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel
Futej, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 36/2017 z 27. júna 2017 a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 8 Co 294/2016 z 27. septembra 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta
2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o.,
Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 36/2017
z 27. júna 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 294/2016 z 27. septembra 2016 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní pred
Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) proti žalovanej Slovenskej
republike zastúpenej Národnou bankou Slovenska (ďalej aj „NBS“) domáhala náhrady
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o zodpovednosti za škodu“). Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 223/2011 z 27. októbra
2015 (ďalej len „rozsudok z 27. októbra 2015“) žalobu sťažovateľky zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu z 27. októbra 2015 sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom
krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu z 27. októbra
2015 potvrdil ako vecne správny. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala
sťažovateľka dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak,
že ho odmietol.
Ku skutkovým a právnym okolnostiam právnej veci, ktorá bola predmetom
rozhodovania v napadnutom konaní pred okresným súdom a krajským súdom, sťažovateľka
uvádza, že ako členka vložila do družstva ,
(ďalej len „družstvo“), peňažné prostriedky, ktoré družstvo zhodnocovalo
v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov.
Túto činnosť malo vykonávať na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 126
zákona o cenných papieroch na základe zverejneného prospektu investície, ktorý schvaľuje
Národná banka Slovenska. Prospekt investície bol schválený rozhodnutím Úradu
pre finančný trh č. UFT-002/2002/SPI z 21. marca 2002 o schválení prospektu investície.
Družstvo využívalo na zhodnocovanie peňažných prostriedkov členov a na nadobudnutie
majetkových hodnôt výhradne obchodníka s cennými papiermi
(ďalej len „obchodník s cennými papiermi“), ktorý vykonával
činnosť obchodníka s cennými papiermi podľa zákona o cenných papieroch na základe
povolenia na poskytovanie investičných služieb vydaného NBS do 1. marca 2011,
keď mu NBS odobrala povolenie na poskytovanie investičných služieb. Nadobúdanie
majetkových hodnôt z peňažných prostriedkov zhromaždených na základe verejnej ponuky
družstva a ich spracovanie v rámci prospektu investície upravovala zmluva o správe
portfólia cenných papierov podľa zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v znení
neskorších predpisov a podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zmluva“), ktorú uzatvorili ako zmluvné strany družstvo
a obchodník s cennými papiermi „a ktorá bola počas jej platnosti zmluvnými stranami
menená a doplnená, naposledy v znení zmien a doplnení uskutočnených Zmluvou o riadení
portfólia uzatvorenej dňa 2. 6. 2008“.
Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov sťažovateľkou vložených do družstva
mala byť v súlade s prospektom investície a na základe činnosti obchodníka s cennými
papiermi podľa zmluvy 8 % p. a. Nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľom verejnej
ponuky majetkových hodnôt a nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi vykonávala
dohľad podľa zákona o cenných papieroch NBS, ktorej právomoci v oblasti dohľadu
vyplývajú zo zákona Slovenskej národnej rady č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska
v znení neskorších predpisov. Okrem týchto právnych predpisov NBS vykonávala dohľad
nad družstvom a obchodníkom s cennými papiermi aj podľa zákona č. 747/2004 Z. z.
o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.
Sťažovateľka sa v konaní pred okresným súdom a krajským súdom domáhala proti
žalovanej (Slovenská republika, za ktorú koná NBS) náhrady škody v sume 69 132,67 €
s príslušenstvom. Tvrdila, že išlo o škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad družstvom.
Podľa sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu založený na skutkových
a právnych záveroch, ktoré sú arbitrárne, keďže v ňom nebol
„... rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva... NBS
mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka s CP
a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek tomu
však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto
škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho
stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila,
že vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie
schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu
investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred
zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt,
ako aj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP...
Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý
bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1. 6. 2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné
uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno
vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba
v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú
dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí
v tomto znení už od 1. 5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany
NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani
Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.
nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný
dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie
a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,
ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo
činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov
dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla
vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu.“.
Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľky taktiež pri svojom rozhodovaní
nezohľadnili „správu správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu
a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7 C 206/2011...“.
Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom podľa § 9 zákona o zodpovednosti za škodu nie je podľa názoru sťažovateľky,
„aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože
Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných)
predpokladov. Zákon o zodpovednosti za škodu, o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu,
neustanovuje, nevyžaduje a dokonca ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil
názor, že prebiehajúce konkurzné konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej
žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky
suspendoval občiansky zákonník. Zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon,
a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo,
že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť
je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze.“.
Sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorým
namietala porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
podľa jej názoru nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich
skutočností a je založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach. Podľa nej je
namieste úvaha, že najvyšší súd „... namietaným uznesením vybočil z ústavných medzí
rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím Najvyšší súd de facto
odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu... Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho
súdu vyplýva, že podané dovolanie odmietol s poukazom na to, že dovolanie nie je
prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná procesná vada ako aj iné vady v danom
súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd sa dostatočne
nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej úpravy
považovať.“.
Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom
rozhodol tak, že vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté
rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň
sa domáha úhrady trov konania pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
II.1 K namietanému porušeniu práv zaručených ústavou a dohovorom
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľka namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu a osobitne vyslovuje nesúhlas so záverom najvyššieho súdu o tom, že ňou namietané
procesné vady nevyšli najavo. Je toho názoru, že najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal
s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej úpravy považovať.
Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté
z dôvodu nevymedzenia dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 431 až 435
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), čo zároveň znamená, že najvyšší súd
sa pre uvedený nedostatok nezaoberal existenciou procesných vád ako takých tak,
ako to svojou argumentáciou mylne namieta samotná sťažovateľka. Aj napriek tomu,
že relevantnosť argumentácie sťažovateľky je vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu už na prvý pohľad spochybniteľná, uplatňujúc materiálny prístup
k ochrane základných práv a slobôd zaručených ústavou a dohovorom, pristúpil ústavný súd
k preskúmaniu citovaného rozhodnutia z pohľadu záruk spravodlivého súdneho konania,
a to predovšetkým s prihliadnutím na požiadavku náležitého odôvodnenia citovaného
rozhodnutia.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu neexistuje medzi nimi podstatná odlišnosť
(II. ÚS 27/07), a preto ich namietané porušenie možno posudzovať spoločne.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval
v čase podania dovolania § 419 a nasl. CSP.
Po citácii všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho
súdu vymedzeným v § 420 a § 421 CSP najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal
na dôvody, ktorými možno odôvodniť dovolanie prípustné podľa § 420 CSP, pričom
zároveň zdôraznil, že dovolací dôvod sa v súlade s § 431 ods. 2 CSP vymedzí tak,
že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
V nadväznosti na citované ustanovenia procesno-právneho kódexu a s prihliadnutím
na právnu úpravu obsiahnutú v § 447 písm. f) CSP, podľa ktorej sa dovolanie odmietne,
ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú
vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP, najvyšší súd dovolanie sťažovateľky
odmietol a v konkrétnostiach predovšetkým uviedol:
„V danom prípade žalobkyňa podala dovolanie, v ktorom – spôsobom
zodpovedajúcim ustanoveniam § 431 až 435 CSP – neuviedla, z čoho vyvodzuje jeho
prípustnosť a dovolacie dôvody nevymedzila tak, ako to predpokladajú tieto ustanovenia.
V prípade takéhoto dovolania (t. j. dovolania, v ktorom absentuje uvedené vymedzenie) súd
nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania; jediný prípad, v ktorom súd
výnimočne vedie dovolateľa k tomu, aby svoje dovolanie niečím doplnil alebo nedostatok
niečoho v dovolacom konaní odstránil, vyplýva totiž z ustanovenia § 436 ods. 1 CSP.
Argumentácia a formulácie obsiahnuté v dovolaní nedávajú – ani pri posudzovaní
dovolania podľa jeho obsahu (článok 11 CSP) – možnosť posúdiť, či žalobkyňa prípustnosť
podaného dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 420 alebo § 421 CSP (ktoré v dovolaní
rovnako nie sú ani len spomenuté). Dovolateľka tvrdí (len) to, že rozhodnutie odvolacieho
súdu je vecne nesprávne, nesprávne právne posúdené a súdy nevykonali navrhované
dôkazy. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom
posudzovaní veci ale významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 431 ods. 1 CSP,
resp. § 432 ods. 2 CSP. Je nepochybné, že žalobkyňa podala dovolanie, ktoré má náležitosti
v zmysle § 428 CSP (nie je preto daný dôvod pre jeho odmietnutie podľa § 447 písm. d/
CSP), v jej dovolaní však absentuje iná zákonom požadovaná náležitosť – dovolacie dôvody
v ňom nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP. Aj absencia takej
náležitosti považuje CSP za dôvod pre odmietnutie dovolania.“
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,
že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa
(napr. II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016).
Z (už citovanej) právnej úpravy regulujúcej prípustnosť dovolania, ako aj spôsobu
vymedzenia dovolacieho dôvodu spočívajúceho v tom, že dovolateľ v súlade s § 431 ods. 2
CSP (resp. § 432 ods. 2 CSP) uvedie, v čom táto vada spočíva, možno uzavrieť,
že dovolanie sťažovateľky sa pre nedostatok vymedzenia dovolacieho dôvodu
(odôvodnenia) javilo už prima facie ako dovolanie, pri ktorom nie sú splnené procesné
podmienky pre preskúmanie jeho prípustnosti a ktoré najvyšší súd ako súd dovolací
odmietne bez toho, aby došlo k jeho vecnému prejednaniu.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu
považovať za formalistické, keďže nedostatok vymedzenia dovolacieho dôvodu
ako základný predpoklad pre preskúmanie opodstatnenosti dovolacieho dôvodu bránil
najvyššiemu súdu sa dovolaním ako takým vôbec zapodievať.
Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd postupoval v súlade s procesno-právnou
úpravou regulujúcou dovolacie konania a dovolanie odmietol pre nedostatok vymedzenia
dovolacieho dôvodu, neprekročil medze vlastnej prieskumnej právomoci, ktoré sú dané
práve dovolacími dôvodmi, ktoré musí vymedziť dovolateľ. V súlade s § 440 CSP totiž
dovolací súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len z dôvodov, ktoré dovolateľ uvádza
vo svojom dovolaní.
Keďže najvyšší súd svoje rozhodnutie vo veci odmietnutia dovolania sťažovateľky
zdôvodnil v dostatočnej, výstižnej a presvedčivej podobe, ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých
vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí relevantnej časti sťažnosti na ďalšie konanie
reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu práv zaručených ústavou a dohovorom
napadnutým rozsudkom krajského súdu
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu
nadobudol právoplatnosť 21. novembra 2016, t. j. sťažovateľka podala sťažnosť v tejto časti
zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá
dôvod na jej odmietnutie ako oneskorene podanej.
Zo sťažnosti zjavne vyplýva, že sťažovateľka začiatok plynutia zákonnej
dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde odvodzovala odo dňa, kedy
bolo napadnuté uznesenie najvyššieho súdu doručené právnemu zástupcovi (21. júla 2017).
Sťažovateľka zrejme vychádzala z v zásade ustálenej judikatúry ústavného súdu, podľa
ktorej sa lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní považuje
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,
ale s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne vylučujú
(m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010).
K okolnostiam, ktoré zjavne vylučujú aplikáciu uvedeného právneho názoru, patria
predovšetkým také, pri ktorých sťažovateľ v zmysle platnej právnej úpravy nedisponuje
oprávnením podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci,
ktorým podľa jeho tvrdenia mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody,
t. j. ak je dovolanie v konkrétnom prípade zjavne neprípustné. V takýchto prípadoch lehota
podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde začne plynúť odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia, ktoré predchádzalo podaniu neprípustného dovolania
Za okolnosť vylučujúcu aplikáciu citovaného právneho názoru možno považovať
aj odmietnutie dovolania v súlade s § 447 písm. f) CSP z dôvodu, že dovolacie dôvody nie
sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP. Procesnou povinnosťou
dovolateľa, ktorý je v dovolacom konaní v zmysle § 429 ods. 1 CSP povinne zastúpený
advokátom je vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom z čoho vyvodzuje
prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod. Procesná povinnosť
je tu nevyhnutne previazaná s procesnou zodpovednosťou za obsah a kvalitu spracovania
dovolania a prejavuje sa v dôsledkoch upravených priamo v procesno-právnom kódexe
[(§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 2 CSP a § 432 ods. 2 CSP), k tomu
pozri aj uznesenie veľkého senátu sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017].
Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľky, možno podľa názoru
ústavného súdu konštatovať, že jej dovolanie postihnuté nedostatkom vyvolaným
zanedbaním procesnej povinnosti vymedziť dovolací dôvod (dôvody) bolo zjavne
(už na prvý pohľad) odsúdené na odmietnutie. V takomto prípade nemožno dovolanie
(z materiálneho hľadiska) považovať za účinný mimoriadny opravný prostriedok v zmysle
§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto na vec sťažovateľky nie je aplikovateľná
judikatúra ústavného súdu o začatí plynutia lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy až po rozhodnutí dovolacieho súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému
rozsudku krajského súdu odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 v spojení
s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu,
aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2017