Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 581/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátskou kanceláriou FUTEJ

& Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel

Futej, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júna 2017 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 27. septembra 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta

2017 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o.,

Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. júna 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. septembra 2016 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní pred

Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) proti žalovanej Slovenskej

republike zastúpenej Národnou bankou Slovenska (ďalej aj „NBS“) domáhala náhrady

škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o zodpovednosti za škodu“). Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 27. októbra

2015 (ďalej len „rozsudok z 27. októbra 2015“) žalobu sťažovateľky zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu z 27. októbra 2015 sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom

krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu z 27. októbra

2015 potvrdil ako vecne správny. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala

sťažovateľka dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak,

že ho odmietol.

Ku skutkovým a právnym okolnostiam právnej veci, ktorá bola predmetom

rozhodovania v napadnutom konaní pred okresným súdom a krajským súdom, sťažovateľka

uvádza, že ako členka vložila do družstva ,

(ďalej len „družstvo“), peňažné prostriedky, ktoré družstvo zhodnocovalo

v zmysle o cenných papieroch a investičných službách a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov.

Túto činnosť malo vykonávať na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 126

zákona o cenných papieroch na základe zverejneného prospektu investície, ktorý schvaľuje

Národná banka Slovenska. Prospekt investície bol schválený rozhodnutím Úradu

pre finančný trh č. /SPI z 21. marca 2002 o schválení prospektu investície.

Družstvo využívalo na zhodnocovanie peňažných prostriedkov členov a na nadobudnutie

majetkových hodnôt výhradne obchodníka s cennými papiermi

(ďalej len „obchodník s cennými papiermi“), ktorý vykonával

činnosť obchodníka s cennými papiermi podľa zákona o cenných papieroch na základe

povolenia na poskytovanie investičných služieb vydaného NBS do 1. marca 2011,

keď mu NBS odobrala povolenie na poskytovanie investičných služieb. Nadobúdanie

majetkových hodnôt z peňažných prostriedkov zhromaždených na základe verejnej ponuky

družstva a ich spracovanie v rámci prospektu investície upravovala zmluva o správe

portfólia cenných papierov podľa o cenných papieroch v znení

neskorších predpisov a podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zmluva“), ktorú uzatvorili ako zmluvné strany družstvo

a obchodník s cennými papiermi „a ktorá bola počas jej platnosti zmluvnými stranami

menená a doplnená, naposledy v znení zmien a doplnení uskutočnených Zmluvou o riadení

portfólia uzatvorenej dňa 2. 6. 2008“.

Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov sťažovateľkou vložených do družstva

mala byť v súlade s prospektom investície a na základe činnosti obchodníka s cennými

papiermi podľa zmluvy 8 % p. a. Nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľom verejnej

ponuky majetkových hodnôt a nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi vykonávala

dohľad podľa zákona o cenných papieroch NBS, ktorej právomoci v oblasti dohľadu

vyplývajú zo o Národnej banke Slovenska

v znení neskorších predpisov. Okrem týchto právnych predpisov NBS vykonávala dohľad

nad družstvom a obchodníkom s cennými papiermi aj podľa

o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov.

Sťažovateľka sa v konaní pred okresným súdom a krajským súdom domáhala proti

žalovanej (Slovenská republika, za ktorú koná NBS) náhrady škody v sume 69 132,67 €

s príslušenstvom. Tvrdila, že išlo o škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym

úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad družstvom.

Podľa sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu založený na skutkových

a právnych záveroch, ktoré sú arbitrárne, keďže v ňom nebol

„... rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva... NBS

mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka s CP

a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek tomu

však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto

škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti

Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho

stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila,

že vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie

schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu

investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred

zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt,

ako aj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP...

Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý

bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1. 6. 2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné

uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno

vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba

v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo

zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú

dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí

v tomto znení už od 1. 5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany

NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani

Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.

nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný

dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie

a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,

ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo

činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov

dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla

vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu.“.

Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľky taktiež pri svojom rozhodovaní

nezohľadnili „správu správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu

a jeho výpoveď v konaní sp. zn. ...“.

Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom podľa § 9 zákona o zodpovednosti za škodu nie je podľa názoru sťažovateľky,

„aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože

Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných)

predpokladov. Zákon o zodpovednosti za škodu, o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu,

neustanovuje, nevyžaduje a dokonca ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie

súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil

názor, že prebiehajúce konkurzné konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej

žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky

suspendoval . Zákon o zodpovednosti za škodu, ako i ,

a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo,

že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť

je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze.“.

Sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorým

namietala porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

podľa jej názoru nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich

skutočností a je založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach. Podľa nej je

namieste úvaha, že najvyšší súd „... namietaným uznesením vybočil z ústavných medzí

rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím Najvyšší súd de facto

odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu... Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho

súdu vyplýva, že podané dovolanie odmietol s poukazom na to, že dovolanie nie je

prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná procesná vada ako aj iné vady v danom

súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd sa dostatočne

nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej úpravy

považovať.“.

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom

rozhodol tak, že vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté

rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň

sa domáha úhrady trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

II.1 K namietanému porušeniu práv zaručených a dohovorom

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľka namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu a osobitne vyslovuje nesúhlas so záverom najvyššieho súdu o tom, že ňou namietané

procesné vady nevyšli najavo. Je toho názoru, že najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal

s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej úpravy považovať.

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté

z dôvodu nevymedzenia dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 431 až 435

(ďalej len „“), čo zároveň znamená, že najvyšší súd

sa pre uvedený nedostatok nezaoberal existenciou procesných vád ako takých tak,

ako to svojou argumentáciou mylne namieta samotná sťažovateľka. Aj napriek tomu,

že relevantnosť argumentácie sťažovateľky je vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu už na prvý pohľad spochybniteľná, uplatňujúc materiálny prístup

k ochrane základných práv a slobôd zaručených a dohovorom, pristúpil ústavný súd

k preskúmaniu citovaného rozhodnutia z pohľadu záruk spravodlivého súdneho konania,

a to predovšetkým s prihliadnutím na požiadavku náležitého odôvodnenia citovaného

rozhodnutia.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu neexistuje medzi nimi podstatná odlišnosť

(), a preto ich namietané porušenie možno posudzovať spoločne.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval

v čase podania dovolania a nasl. .

Po citácii všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho

súdu vymedzeným v a najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal

na dôvody, ktorými možno odôvodniť dovolanie prípustné podľa , pričom

zároveň zdôraznil, že dovolací dôvod sa v súlade s vymedzí tak,

že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

V nadväznosti na citované ustanovenia procesno-právneho kódexu a s prihliadnutím

na právnu úpravu obsiahnutú v , podľa ktorej sa dovolanie odmietne,

ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú

vymedzené spôsobom uvedeným v až 435 , najvyšší súd dovolanie sťažovateľky

odmietol a v konkrétnostiach predovšetkým uviedol:

„V danom prípade žalobkyňa podala dovolanie, v ktorom – spôsobom

zodpovedajúcim ustanoveniam až 435 – neuviedla, z čoho vyvodzuje jeho

prípustnosť a dovolacie dôvody nevymedzila tak, ako to predpokladajú tieto ustanovenia.

V prípade takéhoto dovolania (t. j. dovolania, v ktorom absentuje uvedené vymedzenie) súd

nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania; jediný prípad, v ktorom súd

výnimočne vedie dovolateľa k tomu, aby svoje dovolanie niečím doplnil alebo nedostatok

niečoho v dovolacom konaní odstránil, vyplýva totiž z ustanovenia .

Argumentácia a formulácie obsiahnuté v dovolaní nedávajú – ani pri posudzovaní

dovolania podľa jeho obsahu ( ) – možnosť posúdiť, či žalobkyňa prípustnosť

podaného dovolania vyvodzuje z ustanovenia alebo (ktoré v dovolaní

rovnako nie sú ani len spomenuté). Dovolateľka tvrdí (len) to, že rozhodnutie odvolacieho

súdu je vecne nesprávne, nesprávne právne posúdené a súdy nevykonali navrhované

dôkazy. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie

správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom

posudzovaní veci ale významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v ,

resp. . Je nepochybné, že žalobkyňa podala dovolanie, ktoré má náležitosti

v zmysle (nie je preto daný dôvod pre jeho odmietnutie podľa

), v jej dovolaní však absentuje iná zákonom požadovaná náležitosť – dovolacie dôvody

v ňom nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v až 435 . Aj absencia takej

náležitosti považuje za dôvod pre odmietnutie dovolania.“

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(napr. , ).

Z (už citovanej) právnej úpravy regulujúcej prípustnosť dovolania, ako aj spôsobu

vymedzenia dovolacieho dôvodu spočívajúceho v tom, že dovolateľ v súlade s § 431 ods. 2

(resp. ) uvedie, v čom táto vada spočíva, možno uzavrieť,

že dovolanie sťažovateľky sa pre nedostatok vymedzenia dovolacieho dôvodu

(odôvodnenia) javilo už prima facie ako dovolanie, pri ktorom nie sú splnené procesné

podmienky pre preskúmanie jeho prípustnosti a ktoré najvyšší súd ako súd dovolací

odmietne bez toho, aby došlo k jeho vecnému prejednaniu.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať za formalistické, keďže nedostatok vymedzenia dovolacieho dôvodu

ako základný predpoklad pre preskúmanie opodstatnenosti dovolacieho dôvodu bránil

najvyššiemu súdu sa dovolaním ako takým vôbec zapodievať.

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd postupoval v súlade s procesno-právnou

úpravou regulujúcou dovolacie konania a dovolanie odmietol pre nedostatok vymedzenia

dovolacieho dôvodu, neprekročil medze vlastnej prieskumnej právomoci, ktoré sú dané

práve dovolacími dôvodmi, ktoré musí vymedziť dovolateľ. V súlade s totiž

dovolací súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len z dôvodov, ktoré dovolateľ uvádza

vo svojom dovolaní.

Keďže najvyšší súd svoje rozhodnutie vo veci odmietnutia dovolania sťažovateľky

zdôvodnil v dostatočnej, výstižnej a presvedčivej podobe, ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, ktorých

vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí relevantnej časti sťažnosti na ďalšie konanie

reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu práv zaručených a dohovorom

napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu

nadobudol právoplatnosť 21. novembra 2016, t. j. sťažovateľka podala sťažnosť v tejto časti

zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v , čo zakladá

dôvod na jej odmietnutie ako oneskorene podanej.

Zo sťažnosti zjavne vyplýva, že sťažovateľka začiatok plynutia zákonnej

dvojmesačnej lehoty podľa odvodzovala odo dňa, kedy

bolo napadnuté uznesenie najvyššieho súdu doručené právnemu zástupcovi (21. júla 2017).

Sťažovateľka zrejme vychádzala z v zásade ustálenej judikatúry ústavného súdu, podľa

ktorej sa lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní považuje

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,

ale s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne vylučujú

(m. m. , , , , ).

K okolnostiam, ktoré zjavne vylučujú aplikáciu uvedeného právneho názoru, patria

predovšetkým také, pri ktorých sťažovateľ v zmysle platnej právnej úpravy nedisponuje

oprávnením podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci,

ktorým podľa jeho tvrdenia mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody,

t. j. ak je dovolanie v konkrétnom prípade zjavne neprípustné. V takýchto prípadoch lehota

podľa začne plynúť odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia, ktoré predchádzalo podaniu neprípustného dovolania

().

Za okolnosť vylučujúcu aplikáciu citovaného právneho názoru možno považovať

aj odmietnutie dovolania v súlade s z dôvodu, že dovolacie dôvody nie

sú vymedzené spôsobom uvedeným v až 435 . Procesnou povinnosťou

dovolateľa, ktorý je v dovolacom konaní v zmysle povinne zastúpený

advokátom je vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom z čoho vyvodzuje

prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod. Procesná povinnosť

je tu nevyhnutne previazaná s procesnou zodpovednosťou za obsah a kvalitu spracovania

dovolania a prejavuje sa v dôsledkoch upravených priamo v procesno-právnom kódexe

[( alebo v spojení s a ), k tomu

pozri aj uznesenie veľkého senátu sp. zn. z 19. apríla 2017].

Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľky, možno podľa názoru

ústavného súdu konštatovať, že jej dovolanie postihnuté nedostatkom vyvolaným

zanedbaním procesnej povinnosti vymedziť dovolací dôvod (dôvody) bolo zjavne

(už na prvý pohľad) odsúdené na odmietnutie. V takomto prípade nemožno dovolanie

(z materiálneho hľadiska) považovať za účinný mimoriadny opravný prostriedok v zmysle

, a preto na vec sťažovateľky nie je aplikovateľná

judikatúra ústavného súdu o začatí plynutia lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

až po rozhodnutí dovolacieho súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému

rozsudku krajského súdu odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 v spojení

s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu,

aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2017