Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 189/09
PDF · 255.01 KB
No categories available
I. ÚS 189/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť I. U., U., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom
JUDr. J. P., D., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 30/2008
z 18. decembra 2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. U. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 18. februára
2009 doručená sťažnosť I. U. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ,,ústava“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy uznesením
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. 2 Tpo 30/2008 z 18. decembra
2008, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Považská
Bystrica (ďalej len ,,okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 43/2008 z 1. decembra 2008, ktorým bola jeho
žiadosť o prepustenie z väzby zamietnutá a nebol prijatý jeho návrh na nahradenie väzby
písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka.
2. Sťažovateľ v sťažnosti v podstatnom uviedol: ,,Dňa 18. 11. 2008 bola cestou
Okresnej prokuratúry v P. doručená na Okresný súd v Považskej Bystrici moja opätovná
žiadosť o prepustenie z vyšetrovacej väzby, ktorú som podal dňa 11. 11. 2008. Svoju
opakovanú žiadosť o prepustenie z väzby som odôvodnil tým, že som nikdy nemal snahu
ujsť alebo sa skrývať, aby som sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, ktorý mi hrozí
a prehlásil som, že v prípade môjho prepustenia z väzby sa budem zdržiavať v mieste
trvalého bydliska U., na každé predvolanie vyšetrovateľa, prokurátora a súdu sa dostavím,
že mienim pokračovať aj naďalej v podnikaní, že sa podrobím primeraným povinnostiam
a obmedzeniam v zmysle § 82 Trestného poriadku, že žiadnym spôsobom som sa nesnažil
ovplyvniť ani svedkov, ani maloletú poškodenú, preto nie je na mieste dôvod útekovej,
kolúznej a ani preventívnej väzby.
Keďže mojej žiadosti o prepustenie z väzby príslušný prokurátor nevyhovel, konalo sa
dňa 01. 12. 2008 verejné zasadnutie na Okresnom súde v Považskej Bystrici, na ktorom som
v rámci môjho výsluchu uviedol všetky dôvody mojej opakovanej žiadosti, pričom mojim
obhajcom bola namietaná aj účelovosť mojej väzby bez zákonného dôvodu, teda v rozpore
s príslušnými článkami Ústavy Slovenskej republiky. Sudca pre prípravné konanie
Okresného súdu v Považskej Bystrici, ktorý konal vo veci mojej žiadosti o prepustenie, túto
moju žiadosť zamietol rozhodnutím sp. zn. 0 Tp 43/2008 zo dňa 01. 12. 2008. Proti tomuto
rozhodnutiu som na mieste zahlásil sťažnosť, ktorú som cestou obhajcu aj písomne
odôvodnil.
O mojej sťažnosti proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu
v Považskej Bystrici zo dňa 01.12.2008 sp. zn. 0 Tp 43/2008 rozhodoval Krajský súd
v Trenčíne v senáte na neverejnom zasadnutí dňa 18. 12. 2008, pričom uznesením sp. zn.
2 Tpo/30/2008-98 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku moju sťažnosť zamietol.
Krajský súd v Trenčíne v konaní sp. zn. 2 Tpo/30/2008-98 na neverejnom zasadnutí
dňa 18. 12. 2008 rozhodol tak, že v rozpore s obsahom článku 12 ods. 4, článku 13 ods. 4
a článku 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky zamietol moju sťažnosť, teda týmto
rozhodnutím Krajský súd v Trenčíne porušil moje základné právo na osobnú slobodu,
upravené v č1. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Za porušenie môjho základného
práva na osobnú slobodu považujem to, že prezentované dôvody trvania mojej väzby sú
opätovne uvádzané všeobecne, bez odôvodnenia vyplývajúceho z nejakého môjho konania
alebo ďalších skutočností, z ktorých by vyplývala skutočná obava, že by v mojom prípade
malo ísť o útekovú, kolúznu alebo preventívnu väzbu.
Opätovne zdôrazňujem, že dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a, b, c Trestného
poriadku vyžadujú, aby z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností
vyplývala dôvodná obava, že ide o útekovú, kolúznu alebo preventívnu väzbu. Takéto
dôvody z môjho konania a ani z ďalších konkrétnych skutočností nevyplývali ani pri mojom
vzatí do väzby a ich existencia nie je ničím podložená ani v súčasnej dobe, keď bolo
vyšetrovanie ukončené podaním obžaloby na Okresný súd v Považskej Bystrici.“
3. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie
konanie a po jej prerokovaní nálezom rozhodol tak, že: ,,Základné právo na osobnú slobodu
I. U. upravené v čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu
v Trenčíne rozhodnutím č. k. 2 Tpo/30/2008-98 z 18. 12. 2008 v rozpore s čl. 12 ods. 4,
článkom 13 ods. 4 a článkom 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.“
Ďalej sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd toto uznesenie krajského súdu zrušil a prikázal mu,
aby vo veci ďalej konal a zakázal mu pokračovať v porušovaní základného práva
sťažovateľa na osobnú slobodu. Žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie
v sume 100 000 Sk (3 319,39 €), čo odôvodnil tým, že: ,,... porušením článku 12 ods. 4,
článku 13 ods. 4 a článku 17 ods. 2 , ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky mi bola spôsobená
nielen materiálna, ale aj nemateriálna ujmu“. Napokon sťažovateľ žiadal priznať náhradu
trov právneho zastúpenia v sume 245,70 €.
II.
4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd
predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej
odmietnutí.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,
že uplatňuje svoje základné práva a slobody.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
6. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie ústavy všetkými orgánmi
verejnej moci, ale aj právnickými osobami a fyzickými osobami. Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov vrátane Trestného
poriadku. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane uviedol
(napr. II. ÚS 13/01), že ochrana ústavou, prípadne Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody,
s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (I. ÚS 165/02, IV. ÚS 153/09).
7. Podstata námietok sťažovateľa, ktoré majú preukázať porušenie jeho základného
práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy spočíva teda v tom, že súdmi
prezentované dôvody trvania jeho väzby sú uvádzané iba všeobecne a bez odôvodnenia
vyplývajúceho z nejakého jeho konkrétneho konania alebo iných skutočností. V tejto
súvislosti namieta to, že zákonom predpokladané dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm.
a), b) a c) Trestného poriadku nevyplývali ani z jeho konania, ani z ďalších konkrétnych
skutočností pri jeho vzatí do väzby ani v čase podania sťažnosti na ústavnom súde, keď bolo
prípravné konanie ukončené podaním obžaloby na okresnom súde.
8. V súlade s už uvedeným (bod 6 tohto uznesenia) ústavný súd v zásade nezasahuje
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Výnimkou sú prípady, keď dochádza
rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu k porušeniu základných práv a slobôd
garantovaných ústavou. Právo na osobnú slobodu zaujíma v hierarchii základných práv
a slobôd popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený
pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste
alebo slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody
musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“,
a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť
zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli
(I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej
zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň
aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.
9. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného.
Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti
a zákonnosti (mutatis mutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou
všeobecného súdu dbať na to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú
hranicu. Na tento účel patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť
alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom
na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich
v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko
z 12. decembra 1991). Obvinený držaný vo väzbe musí mať možnosť v primeraných
intervaloch žiadať o súdnu kontrolu zákonnosti väzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra
1989) vrátane možnosti žiadať, aby jeho väzba bola nahradená zárukou. Ústavný súd
už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie
vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými
súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej slobody, akým
je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03). Vychádzajúc z týchto
základných princípov ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa.
10. Ústavný súd k sťažnostnej námietke sťažovateľa vymedzenej v bode 7
odôvodnenia tohto uznesenia uvádza: Okresný súd v písomnom vyhotovení uznesenia
z 1. decembra 2008 poukázal na genézu väzobného stíhania sťažovateľa, obsah jeho žiadosti
o prepustenie z väzby, ustanovenia Trestného poriadku o väzbe, stanovisko prokurátora
k žiadosti sťažovateľa podané v písomnej forme, stanovisko prokurátora prednesené
na verejnom zasadnutí, obsah prednesu sťažovateľa a jeho obhajcu na verejnom zasadnutí.
Ďalej okresný súd na vlastné odôvodnenie uznesenia uviedol: „Súd po oboznámení sa
s obsahom spisu 0 Tp 43/2008, vyšetrovacím spisom OR PZ P. č. ČVS: ORP-420/JP-PB-
2008 so žiadosťou obvineného a s jeho výpoveďou na verejnom zasadnutí, doplnkom č. 1 k
znaleckému posudku PhDr. K. K. č. 21/2008 dospel k záveru, že u obvineného dôvody väzby
v zmysle § 71 ods. 1, písm. a), b), c) Tr. por. naďalej trvajú.
Podľa názoru súdu od vzatia obvineného do väzby (dňa 31. 7. 2008) neboli zistené
žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zánik, alebo zmenu väzobných
dôvodov. Vzhľadom na všetky doteraz vykonané dôkazy je tu existencia dôvodného
podozrenia, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky
trestného činu a sú tu dané dôvody na podozrenie, že skutok spáchal obvinený. Aj v tomto
štádiu konania je tu existencia reálnej obavy, že v prípade prepustenia obvineného
na slobodu, tento bude v trestnej činnosti pokračovať, pretože tak, ako to bolo konštatované
už aj v rozhodnutí zo dňa 22. 9. 2008, v tomto štádiu konania už existujú poznatky o tom,
že maloletá E. bola týraná aj pred touto udalosťou, o čom svedčia najmä záznamy
sociálneho oddelenia Úradu práce, soc. vecí a rodiny v P., výpovede svedkov a v konečnom
dôsledku aj doplnok č. 1 k znaleckému posudku č. 21/2008, vypracovaného znalkyňou
z odboru psychológia PhDr. K. K., ktorá v jeho závere uviedla, že maloletá E. jednoznačne
a opakovane vo svojich odpovediach uvádzala, že jej ublížil obvinený U., že matka ju
nebila, pričom bola konštatovaná u dieťaťa vysoká pravdepodobnosť správneho vnímania
prežívaných a sledovaných udalostí. Samotná skutočnosť, že v zmysle záverov znaleckého
posudku nebolo doporučené znalcami nariadenie ochrannej protitoxikomanickej liečby,
pretože obvinený sa nemal predmetného činu, kladeného mu za vinu dopustiť v súvislosti
s užívaním návykovej látky, nič nemení na tom, že samotný obvinený na verejnom zasadnutí
o jeho žiadosti o prepustenie z väzby dňa 22. 9. 2008 uviedol, že pred spolužitím s J. K. bral
drogy, hrával na automatoch a v užívaní drog pokračoval bez prestávky aj naďalej, a preto
v tomto smere nemožno vylúčiť, že v prípade prepustenia z väzby by v tomto pokračoval,
v dôsledku ktorej skutočnosti nie je možné predvídať do akej miery by toto mohlo
ovplyvňovať jeho ďalšie konanie. Rovnako súd nezmenil svoj názor v tom zmysle, že aj
v súčasnosti je tu reálna obava, že obvinený v prípade prepustenia na slobodu by mohol
ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a následnému trestu s poukazom
na závažnosť zločinu, ktorý mu je kladený za vinu a trestnú sadzbu, ktorá by mu v tomto
prípade hrozila. Týmto sú naďalej podľa názoru súdu dané dôvody väzby v zmysle § 71,
ods. 1, písm. a), c) Tr. por. Rovnako podľa názoru súdu v celom rozsahu naďalej trvajú
dôvody väzby aj v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. Ako už bolo uvedené, obvinený
bezprostredne predtým, ako bol vzatý do väzby, sa k trestnej činnosti, pre ktorú mu bolo
vznesené obvinenie, priznal a neuviedol ani jedinú skutočnosť, ktorá by naznačovala,
že aj matka dieťaťa sa mohla podieľať na zraneniach, ktoré dieťa utrpelo, pričom následne
absolútne zmenil svoju výpoveď, poprel akýkoľvek prvotný kontakt s dieťaťom, práve ktoré
konanie obvineného v tomto smere si vyžiadalo ďalšie vyšetrovanie, vyžaduje si ďalší
výsluch svedkov, ktorí majú vzťah k vyšetrovanej veci a ďalšie dôkazy ako znalecký posudok
MUDr. H., výsluch znalkyne, zabezpečenie ďalších dôkazov listinného charakteru
v súvislosti s ošetrením dieťaťa, pričom práve s poukazom na následnú zmenu výpovede
obvineného, je tu dôvodná obava, že obvinený by mohol po prepustení na slobodu mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, pôsobiť na svedkov, prípadne
znalcov, ktorí sú v tejto veci pribratí a teda podľa názoru jednoznačne je tu namieste
aj dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1, písm. b) Tr. por.
Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam súd dospel k záveru, že nahradenie
väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka nie je
dostatočnou zárukou, ktorá by u obvineného nahradila výkon väzby a jej preventívny účel,
a preto návrh obvineného na nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom probačného
a mediačného úradníka neprijal.“
Krajský súd v odôvodnení uznesenia, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa ako
nedôvodnú, uviedol obsah výroku a odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu,
písomne formulované dôvody ústnej zahlásenej sťažnosti sťažovateľom, ako aj ustanovenia
Trestného poriadku o rozsahu preskúmavacej činnosti sťažnostného súdu. Na vlastné
odôvodnenie uznesenia krajský súd uviedol:
«Obvinený I. U. je dôvodne podozrivý, že dňa 31. 7. 2008 asi o 11.00 hod. v byte J.
K. v P., kde v tom čase asi rok s J. K. býval, viackrát udrel rukou do tváre, hrudníka
a genitálií ani nie trojročnú dcéru J. K. E. K., u ktorej pri následnom lekárskom ošetrení
bola zistená zlomenina ramennej kosti vľavo, početné krvné podliatiny na tvári, hrudníku
a vo vchode do pošvovej časti s masívnou hematúriou, vysoko pravdepodobne
z pomliaždenia močových ciest, s predpokladanou dobou liečenia asi 2 až 3 mesiace.
Za tento skutok, právne kvalifikovaný ako zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, 2
písm. a), b) Tr. zák., bolo uzneseniami vyšetrovateľa PZ v P. zo dňa 31. 7. 2008 číslo
ČVS: ORP-420/JP-PB-2008 začaté trestné stíhanie a I. U. vznesené obvinenie. Uznesením
sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 1. 8. 2008, sp. zn.
0 Tp 43/2008, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 8. 8. 2008, sp. zn.
6 Tpo/73/2008, bol obvinený I. U. na základe návrhu prokurátora vzatý dňom 31. 7. 2008
o 19.40 hod. do väzby, a to z dôvodov § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por. V odôvodneniach
týchto rozhodnutí boli uvedené dôkazy zakladajúce dôvodnosť podozrenia zo spáchania
skutku obvineným (jeho priznanie, svedecké výpovede J. K. a J. K., lekárska správa
o zraneniach maloletej poškodenej, farebná fotodokumentácia týchto zranení a úradné
záznamy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v P.). Už na začiatku trestného stíhania
vykonané dôkazy odôvodňovali podozrenie, že nešlo o prvý a ojedinelý útok obvineného
proti maloletej, ale o opakované agresívne správanie, pretože podľa lekárskej správy
u maloletej poškodenej bol zistený syndróm týraného dieťaťa, akútne zbitého zvlášť surovým
spôsobom. Konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavy z následkov uvedených v ustanovení
§ 71 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por. podľa zistení okresného i krajského, súdu spočívali
najmä v tom, že obvinený je trestne stíhaný za zločin s vysokou trestnou sadzbou [písm. a)],
že hoci sa k spáchaniu skutku priznal, jeho vzťah s matkou maloletej poškodenej
odôvodňuje obavu z možného pôsobenia na ňu ako svedkyňu [písm. b)], a v tom, že vo
vzťahu k poškodenej išlo o opakované násilné konanie [písm. c)],
Uznesením sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Považská Bystrica zo
dňa 22. 9. 2008, sp. zn. 0 Tp 43/2008-67, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 9. 10. 2008, sp. zn. 2 Tpo/24/2008 bola žiadosť obvineného I. U. o prepustenie
z väzby na slobodu zamietnutá s odôvodnením, že naďalej trvá dôvodné podozrenie
zo spáchania skutku obžalovaným a tiež všetky dôvody väzby.
V priebehu vyšetrovania obvinený I. U. zmenil svoju pôvodnú výpoveď pred
vyšetrovateľom, v ktorej popísal, vysvetlil a oľutoval svoje konanie voči maloletej, i
výpoveď pred sudkyňou pre prípravné konanie rozhodujúcou o návrhu na jeho vzatie do
väzby, v ktorej tiež spáchanie skutku priznal. Zmenu výpovede spočívajúcu v tvrdení, že
zranenia maloletej spôsobila jej matka J. K., odôvodnil tým, že vinu vzal na seba preto, že
to sľúbil matke dieťaťa, aby jej dieťa nebolo odňaté a netušil, aké závažné zranenia
maloletá utrpela. Pri tomto výsluchu obvinený uviedol, že deň pred skutkom sa pohádal s J.
K. a zbalil si všetky svoje veci. Priznal, že si tiež „dal pervitín“, ktorý užíval pre stálu
vyčerpanosť. V deň skutku prišiel do bytu sa osprchovať s tým, že pôjde nazad do práce.
Okrem dôkazov existujúcich v čase rozhodovania o vzatí obvineného do väzby boli v rámci
ďalšieho vyšetrovania zadovážené znalecké posudky z odboru psychológie na posúdenie
úrovne vývoja maloletej poškodenej a jej schopnosti správne vnímať a reprodukovať prežité
udalosti, z odboru psychiatrie o výsledkoch vyšetrenia duševného stavu obvineného,
z odboru zdravotníctva o zraneniach poškodenej E. K. a z odboru kriminalistiky
na porovnanie vzoriek DNA z krvi zaistenej na rukách obvineného s krvou maloletej
poškodenej. Ani jeden z týchto dôkazov dôvodnosť podozrenia, že obvinený spáchal skutok,
pre ktorý sa proti nemu vedie trestné stíhanie, nijako neoslabil. Zo záverov znalcov
psychiatrov vyplýva, že obvinený trpí počínajúcou závislosťou na stimulanciách (pervitíne),
v čase skutku však nebol pod vplyvom návykovej látky a skutok ani nesúvisel s jej užívaním.
Svoju žiadosť o prepustenie z väzby obvinený odôvodnil v podstate rovnakými
skutočnosťami ako predchádzajúcu žiadosť i sťažnosť proti uzneseniu o jej zamietnutí.
Sudkyňa pre prípravné konanie okresného súdu postupovala vecne správne, keď
žiadosť obvineného I. U. o prepustenie z väzby zo dňa 18. 11. 2008 zamietla. Správne
zistila, že dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por., pre ktoré bol obvinený
vzatý do väzby, naďalej trvajú. Svoje rozhodnutie zodpovedajúcim spôsobom i odôvodnila
a krajský súd sa so závermi konštatovanými v písomných dôvodoch napadnutého uznesenia
stotožňuje. Od vzatia obvineného do väzby dňa 31. 7. 2008 ani od ostatného rozhodovania
o väzbe neboli zistené žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zánik alebo
zmenu väzobných dôvodov, vyšetrovanie pokračuje bez prieťahov a preto je väzba aj
v súčasnom štádiu trestného konania adekvátnym a nevyhnutným zabezpečovacím
opatrením.
Vzhľadom na uvedené dôvody krajský súd sťažnosť obvineného I. U. nepovažoval
za dôvodnú, a preto ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol.»
11. K takémuto odôvodneniu uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu
považuje ústavný súd za potrebné iba stručne uviesť: Predovšetkým ústavnému súdu
neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal
existenciu dôvodov väzby sťažovateľa alebo akéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha
zásadne všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, v rámci konania o sťažnostiach
vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-
procesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou. Jedným z týchto
princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie a držanie obvineného vo väzbe.
Uznesenie okresného súdu spĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia
(§ 176 ods. 2 v spojení s § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku a podľa ústavného
súdu je z hľadiska individualizácie dôvodov väzby sťažovateľa aj s ohľadom na doterajšiu
judikatúru ústavného súdu ústavne konformné a akceptovateľné. Je odôvodnené tak
skutkovými okolnosťami, ako aj skutočnosťami zakladajúcimi dôvodnú obavu z naplnenia
všetkých väzobných dôvodov.
Uznesenie krajského súdu taktiež nemožno považovať za nedostatočne odôvodnené
či dokonca svojvoľné. Krajský súd preskúmaval správnosť výrokov napadnutého uznesenia
a predchádzajúceho konania okresného súdu, pričom sa s rozhodnutím okresného súdu
stotožnil (čo výslovne uviedol v odôvodnení uznesenia) a odkázal na jeho dôvody.
Ústavný súd preto považoval aj uznesenie krajského súdu za zákonné a ústavne
akceptovateľné a vychádzajúc z nedostatku svojej právomoci nemohol dôvody týchto
uznesení ďalej dopĺňať či rozvíjať.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že uznesením krajského súdu
nebolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu garantované čl. 17 ods. 1, 2
a 5 ústavy.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Z uvedených dôvodov preto ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú
už pri jej predbežnom prerokovaní na neverejnom zasadnutí senátu.
13. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy uznesením
krajského súdu ústavný súd uvádza, že sťažnosť v tejto časti nie je ani náležite odôvodnená,
v dôsledku čoho nespĺňa všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným
súdom (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čo by tiež zakladalo dôvod na jej odmietnutie
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Aj v tejto časti však ústavný súd sťažnosť
odmietol ako zjavne neopodstatnenú, keďže nezistil žiadnu možnú súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a možným porušením uvedených ústavných
ustanovení. Navyše je potrebné dodať, že čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy stabilizovaná
judikatúra ústavného súdu chápe ako všeobecné ustanovenia, ktoré treba vykladať a chápať
ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej
činnosti všetkých stupňov a ktoré nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení
v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia
dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné právo alebo slobodu fyzickej
alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 34/96, I. ÚS 58/97, I. ÚS 59/97).
14. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že by sťažnosti bolo vyhovené (návrh na zrušenie
uznesenia krajského súdu, príkaz krajskému súdu ďalej konať, zákaz pokračovať
v porušovaní jeho práv, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2009