Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 189/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť I. U., U., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom

JUDr. J. P., D., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa

, 2 a 5 , ako aj porušenie a

uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 18. decembra 2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. U. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 18. februára

2009 doručená sťažnosť I. U. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

(ďalej len ,,ústava“), ako aj porušenie a uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. z 18. decembra

2008, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Považská

Bystrica (ďalej len ,,okresný súd“) sp. zn. z 1. decembra 2008, ktorým bola jeho

žiadosť o prepustenie z väzby zamietnutá a nebol prijatý jeho návrh na nahradenie väzby

písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka.

2. Sťažovateľ v sťažnosti v podstatnom uviedol: ,,Dňa 18. 11. 2008 bola cestou

Okresnej prokuratúry v P. doručená na Okresný súd v Považskej Bystrici moja opätovná

žiadosť o prepustenie z vyšetrovacej väzby, ktorú som podal dňa 11. 11. 2008. Svoju

opakovanú žiadosť o prepustenie z väzby som odôvodnil tým, že som nikdy nemal snahu

ujsť alebo sa skrývať, aby som sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, ktorý mi hrozí

a prehlásil som, že v prípade môjho prepustenia z väzby sa budem zdržiavať v mieste

trvalého bydliska U., na každé predvolanie vyšetrovateľa, prokurátora a súdu sa dostavím,

že mienim pokračovať aj naďalej v podnikaní, že sa podrobím primeraným povinnostiam

a obmedzeniam v zmysle , že žiadnym spôsobom som sa nesnažil

ovplyvniť ani svedkov, ani maloletú poškodenú, preto nie je na mieste dôvod útekovej,

kolúznej a ani preventívnej väzby.

Keďže mojej žiadosti o prepustenie z väzby príslušný prokurátor nevyhovel, konalo sa

dňa 01. 12. 2008 verejné zasadnutie na Okresnom súde v Považskej Bystrici, na ktorom som

v rámci môjho výsluchu uviedol všetky dôvody mojej opakovanej žiadosti, pričom mojim

obhajcom bola namietaná aj účelovosť mojej väzby bez zákonného dôvodu, teda v rozpore

s príslušnými článkami . Sudca pre prípravné konanie

Okresného súdu v Považskej Bystrici, ktorý konal vo veci mojej žiadosti o prepustenie, túto

moju žiadosť zamietol rozhodnutím sp. zn. zo dňa 01. 12. 2008. Proti tomuto

rozhodnutiu som na mieste zahlásil sťažnosť, ktorú som cestou obhajcu aj písomne

odôvodnil.

O mojej sťažnosti proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu

v Považskej Bystrici zo dňa 01.12.2008 sp. zn. rozhodoval Krajský súd

v Trenčíne v senáte na neverejnom zasadnutí dňa 18. 12. 2008, pričom uznesením sp. zn.

-98 podľa moju sťažnosť zamietol.

Krajský súd v Trenčíne v konaní sp. zn. -98 na neverejnom zasadnutí

dňa 18. 12. 2008 rozhodol tak, že v rozpore s obsahom článku 12 ods. 4, článku 13 ods. 4

a článku 17 ods. 2, ods. 5 zamietol moju sťažnosť, teda týmto

rozhodnutím Krajský súd v Trenčíne porušil moje základné právo na osobnú slobodu,

upravené v č1. 17 ods. 1 . Za porušenie môjho základného

práva na osobnú slobodu považujem to, že prezentované dôvody trvania mojej väzby sú

opätovne uvádzané všeobecne, bez odôvodnenia vyplývajúceho z nejakého môjho konania

alebo ďalších skutočností, z ktorých by vyplývala skutočná obava, že by v mojom prípade

malo ísť o útekovú, kolúznu alebo preventívnu väzbu.

Opätovne zdôrazňujem, že dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a, b, c Trestného

poriadku vyžadujú, aby z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností

vyplývala dôvodná obava, že ide o útekovú, kolúznu alebo preventívnu väzbu. Takéto

dôvody z môjho konania a ani z ďalších konkrétnych skutočností nevyplývali ani pri mojom

vzatí do väzby a ich existencia nie je ničím podložená ani v súčasnej dobe, keď bolo

vyšetrovanie ukončené podaním obžaloby na Okresný súd v Považskej Bystrici.“

3. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie

konanie a po jej prerokovaní nálezom rozhodol tak, že: ,,Základné právo na osobnú slobodu

I. U. upravené v postupom Krajského súdu

v Trenčíne rozhodnutím č. k. -98 z 18. 12. 2008 v rozpore s čl. 12 ods. 4,

článkom 13 ods. 4 a článkom 17 ods. 2, ods. 5 porušené bolo.“

Ďalej sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd toto uznesenie krajského súdu zrušil a prikázal mu,

aby vo veci ďalej konal a zakázal mu pokračovať v porušovaní základného práva

sťažovateľa na osobnú slobodu. Žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie

v sume 100 000 Sk (3 319,39 €), čo odôvodnil tým, že: ,,... porušením článku 12 ods. 4,

článku 13 ods. 4 a článku 17 ods. 2 , ods. 5 mi bola spôsobená

nielen materiálna, ale aj nemateriálna ujmu“. Napokon sťažovateľ žiadal priznať náhradu

trov právneho zastúpenia v sume 245,70 €.

II.

4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd

predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej

odmietnutí.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,

že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

6. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie všetkými orgánmi

verejnej moci, ale aj právnickými osobami a fyzickými osobami. Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov vrátane Trestného

poriadku. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. ), že ochrana , prípadne Dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody,

s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (, ).

7. Podstata námietok sťažovateľa, ktoré majú preukázať porušenie jeho základného

práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 spočíva teda v tom, že súdmi

prezentované dôvody trvania jeho väzby sú uvádzané iba všeobecne a bez odôvodnenia

vyplývajúceho z nejakého jeho konkrétneho konania alebo iných skutočností. V tejto

súvislosti namieta to, že zákonom predpokladané dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm.

a), b) a c) nevyplývali ani z jeho konania, ani z ďalších konkrétnych

skutočností pri jeho vzatí do väzby ani v čase podania sťažnosti na ústavnom súde, keď bolo

prípravné konanie ukončené podaním obžaloby na okresnom súde.

8. V súlade s už uvedeným (bod 6 tohto uznesenia) ústavný súd v zásade nezasahuje

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Výnimkou sú prípady, keď dochádza

rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu k porušeniu základných práv a slobôd

garantovaných . Právo na osobnú slobodu zaujíma v hierarchii základných práv

a slobôd popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený

pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste

alebo slobodne z tohto miesta odísť (). Každé pozbavenie osobnej slobody

musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“,

a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť

zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli

(, ale aj , , , ). Z uvedenej

zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň

aj porušenie a 5 .

9. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného.

Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti

a zákonnosti (mutatis mutandis ). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou

všeobecného súdu dbať na to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú

hranicu. Na tento účel patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť

alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom

na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich

v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko

z 12. decembra 1991). Obvinený držaný vo väzbe musí mať možnosť v primeraných

intervaloch žiadať o súdnu kontrolu zákonnosti väzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra

1989) vrátane možnosti žiadať, aby jeho väzba bola nahradená zárukou. Ústavný súd

už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie

vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými

súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej slobody, akým

je väzba obvineného (, , ). Vychádzajúc z týchto

základných princípov ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa.

10. Ústavný súd k sťažnostnej námietke sťažovateľa vymedzenej v bode 7

odôvodnenia tohto uznesenia uvádza: Okresný súd v písomnom vyhotovení uznesenia

z 1. decembra 2008 poukázal na genézu väzobného stíhania sťažovateľa, obsah jeho žiadosti

o prepustenie z väzby, ustanovenia o väzbe, stanovisko prokurátora

k žiadosti sťažovateľa podané v písomnej forme, stanovisko prokurátora prednesené

na verejnom zasadnutí, obsah prednesu sťažovateľa a jeho obhajcu na verejnom zasadnutí.

Ďalej okresný súd na vlastné odôvodnenie uznesenia uviedol: „Súd po oboznámení sa

s obsahom spisu , vyšetrovacím spisom OR PZ P. č. ČVS: ORP-420/JP-PB-

2008 so žiadosťou obvineného a s jeho výpoveďou na verejnom zasadnutí, doplnkom č. 1 k

znaleckému posudku PhDr. K. K. č. 21/2008 dospel k záveru, že u obvineného dôvody väzby

v zmysle , , , naďalej trvajú.

Podľa názoru súdu od vzatia obvineného do väzby (dňa 31. 7. 2008) neboli zistené

žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zánik, alebo zmenu väzobných

dôvodov. Vzhľadom na všetky doteraz vykonané dôkazy je tu existencia dôvodného

podozrenia, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky

trestného činu a sú tu dané dôvody na podozrenie, že skutok spáchal obvinený. Aj v tomto

štádiu konania je tu existencia reálnej obavy, že v prípade prepustenia obvineného

na slobodu, tento bude v trestnej činnosti pokračovať, pretože tak, ako to bolo konštatované

už aj v rozhodnutí zo dňa 22. 9. 2008, v tomto štádiu konania už existujú poznatky o tom,

že maloletá E. bola týraná aj pred touto udalosťou, o čom svedčia najmä záznamy

sociálneho oddelenia Úradu práce, soc. vecí a rodiny v P., výpovede svedkov a v konečnom

dôsledku aj doplnok č. 1 k znaleckému posudku č. 21/2008, vypracovaného znalkyňou

z odboru psychológia PhDr. K. K., ktorá v jeho závere uviedla, že maloletá E. jednoznačne

a opakovane vo svojich odpovediach uvádzala, že jej ublížil obvinený U., že matka ju

nebila, pričom bola konštatovaná u dieťaťa vysoká pravdepodobnosť správneho vnímania

prežívaných a sledovaných udalostí. Samotná skutočnosť, že v zmysle záverov znaleckého

posudku nebolo doporučené znalcami nariadenie ochrannej protitoxikomanickej liečby,

pretože obvinený sa nemal predmetného činu, kladeného mu za vinu dopustiť v súvislosti

s užívaním návykovej látky, nič nemení na tom, že samotný obvinený na verejnom zasadnutí

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby dňa 22. 9. 2008 uviedol, že pred spolužitím s J. K. bral

drogy, hrával na automatoch a v užívaní drog pokračoval bez prestávky aj naďalej, a preto

v tomto smere nemožno vylúčiť, že v prípade prepustenia z väzby by v tomto pokračoval,

v dôsledku ktorej skutočnosti nie je možné predvídať do akej miery by toto mohlo

ovplyvňovať jeho ďalšie konanie. Rovnako súd nezmenil svoj názor v tom zmysle, že aj

v súčasnosti je tu reálna obava, že obvinený v prípade prepustenia na slobodu by mohol

ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a následnému trestu s poukazom

na závažnosť zločinu, ktorý mu je kladený za vinu a trestnú sadzbu, ktorá by mu v tomto

prípade hrozila. Týmto sú naďalej podľa názoru súdu dané dôvody väzby v zmysle § 71,

ods. 1, písm. a), c) Rovnako podľa názoru súdu v celom rozsahu naďalej trvajú

dôvody väzby aj v zmysle Ako už bolo uvedené, obvinený

bezprostredne predtým, ako bol vzatý do väzby, sa k trestnej činnosti, pre ktorú mu bolo

vznesené obvinenie, priznal a neuviedol ani jedinú skutočnosť, ktorá by naznačovala,

že aj matka dieťaťa sa mohla podieľať na zraneniach, ktoré dieťa utrpelo, pričom následne

absolútne zmenil svoju výpoveď, poprel akýkoľvek prvotný kontakt s dieťaťom, práve ktoré

konanie obvineného v tomto smere si vyžiadalo ďalšie vyšetrovanie, vyžaduje si ďalší

výsluch svedkov, ktorí majú vzťah k vyšetrovanej veci a ďalšie dôkazy ako znalecký posudok

MUDr. H., výsluch znalkyne, zabezpečenie ďalších dôkazov listinného charakteru

v súvislosti s ošetrením dieťaťa, pričom práve s poukazom na následnú zmenu výpovede

obvineného, je tu dôvodná obava, že obvinený by mohol po prepustení na slobodu mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, pôsobiť na svedkov, prípadne

znalcov, ktorí sú v tejto veci pribratí a teda podľa názoru jednoznačne je tu namieste

aj dôvod väzby v zmysle ,

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam súd dospel k záveru, že nahradenie

väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka nie je

dostatočnou zárukou, ktorá by u obvineného nahradila výkon väzby a jej preventívny účel,

a preto návrh obvineného na nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom probačného

a mediačného úradníka neprijal.“

Krajský súd v odôvodnení uznesenia, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa ako

nedôvodnú, uviedol obsah výroku a odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu,

písomne formulované dôvody ústnej zahlásenej sťažnosti sťažovateľom, ako aj ustanovenia

o rozsahu preskúmavacej činnosti sťažnostného súdu. Na vlastné

odôvodnenie uznesenia krajský súd uviedol:

«Obvinený I. U. je dôvodne podozrivý, že dňa 31. 7. 2008 asi o 11.00 hod. v byte J.

K. v P., kde v tom čase asi rok s J. K. býval, viackrát udrel rukou do tváre, hrudníka

a genitálií ani nie trojročnú dcéru J. K. E. K., u ktorej pri následnom lekárskom ošetrení

bola zistená zlomenina ramennej kosti vľavo, početné krvné podliatiny na tvári, hrudníku

a vo vchode do pošvovej časti s masívnou hematúriou, vysoko pravdepodobne

z pomliaždenia močových ciest, s predpokladanou dobou liečenia asi 2 až 3 mesiace.

Za tento skutok, právne kvalifikovaný ako zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, 2

písm. a), b) Tr. zák., bolo uzneseniami vyšetrovateľa PZ v P. zo dňa 31. 7. 2008 číslo

ČVS: ORP-420/JP-PB-2008 začaté trestné stíhanie a I. U. vznesené obvinenie. Uznesením

sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 1. 8. 2008, sp. zn.

, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 8. 8. 2008, sp. zn.

, bol obvinený I. U. na základe návrhu prokurátora vzatý dňom 31. 7. 2008

o 19.40 hod. do väzby, a to z dôvodov , , V odôvodneniach

týchto rozhodnutí boli uvedené dôkazy zakladajúce dôvodnosť podozrenia zo spáchania

skutku obvineným (jeho priznanie, svedecké výpovede J. K. a J. K., lekárska správa

o zraneniach maloletej poškodenej, farebná fotodokumentácia týchto zranení a úradné

záznamy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v P.). Už na začiatku trestného stíhania

vykonané dôkazy odôvodňovali podozrenie, že nešlo o prvý a ojedinelý útok obvineného

proti maloletej, ale o opakované agresívne správanie, pretože podľa lekárskej správy

u maloletej poškodenej bol zistený syndróm týraného dieťaťa, akútne zbitého zvlášť surovým

spôsobom. Konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavy z následkov uvedených v ustanovení

, , podľa zistení okresného i krajského, súdu spočívali

najmä v tom, že obvinený je trestne stíhaný za zločin s vysokou trestnou sadzbou [písm. a)],

že hoci sa k spáchaniu skutku priznal, jeho vzťah s matkou maloletej poškodenej

odôvodňuje obavu z možného pôsobenia na ňu ako svedkyňu [písm. b)], a v tom, že vo

vzťahu k poškodenej išlo o opakované násilné konanie [písm. c)],

Uznesením sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Považská Bystrica zo

dňa 22. 9. 2008, sp. zn. -67, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne

zo dňa 9. 10. 2008, sp. zn. bola žiadosť obvineného I. U. o prepustenie

z väzby na slobodu zamietnutá s odôvodnením, že naďalej trvá dôvodné podozrenie

zo spáchania skutku obžalovaným a tiež všetky dôvody väzby.

V priebehu vyšetrovania obvinený I. U. zmenil svoju pôvodnú výpoveď pred

vyšetrovateľom, v ktorej popísal, vysvetlil a oľutoval svoje konanie voči maloletej, i

výpoveď pred sudkyňou pre prípravné konanie rozhodujúcou o návrhu na jeho vzatie do

väzby, v ktorej tiež spáchanie skutku priznal. Zmenu výpovede spočívajúcu v tvrdení, že

zranenia maloletej spôsobila jej matka J. K., odôvodnil tým, že vinu vzal na seba preto, že

to sľúbil matke dieťaťa, aby jej dieťa nebolo odňaté a netušil, aké závažné zranenia

maloletá utrpela. Pri tomto výsluchu obvinený uviedol, že deň pred skutkom sa pohádal s J.

K. a zbalil si všetky svoje veci. Priznal, že si tiež „dal pervitín“, ktorý užíval pre stálu

vyčerpanosť. V deň skutku prišiel do bytu sa osprchovať s tým, že pôjde nazad do práce.

Okrem dôkazov existujúcich v čase rozhodovania o vzatí obvineného do väzby boli v rámci

ďalšieho vyšetrovania zadovážené znalecké posudky z odboru psychológie na posúdenie

úrovne vývoja maloletej poškodenej a jej schopnosti správne vnímať a reprodukovať prežité

udalosti, z odboru psychiatrie o výsledkoch vyšetrenia duševného stavu obvineného,

z odboru zdravotníctva o zraneniach poškodenej E. K. a z odboru kriminalistiky

na porovnanie vzoriek DNA z krvi zaistenej na rukách obvineného s krvou maloletej

poškodenej. Ani jeden z týchto dôkazov dôvodnosť podozrenia, že obvinený spáchal skutok,

pre ktorý sa proti nemu vedie trestné stíhanie, nijako neoslabil. Zo záverov znalcov

psychiatrov vyplýva, že obvinený trpí počínajúcou závislosťou na stimulanciách (pervitíne),

v čase skutku však nebol pod vplyvom návykovej látky a skutok ani nesúvisel s jej užívaním.

Svoju žiadosť o prepustenie z väzby obvinený odôvodnil v podstate rovnakými

skutočnosťami ako predchádzajúcu žiadosť i sťažnosť proti uzneseniu o jej zamietnutí.

Sudkyňa pre prípravné konanie okresného súdu postupovala vecne správne, keď

žiadosť obvineného I. U. o prepustenie z väzby zo dňa 18. 11. 2008 zamietla. Správne

zistila, že dôvody väzby v zmysle , , , pre ktoré bol obvinený

vzatý do väzby, naďalej trvajú. Svoje rozhodnutie zodpovedajúcim spôsobom i odôvodnila

a krajský súd sa so závermi konštatovanými v písomných dôvodoch napadnutého uznesenia

stotožňuje. Od vzatia obvineného do väzby dňa 31. 7. 2008 ani od ostatného rozhodovania

o väzbe neboli zistené žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zánik alebo

zmenu väzobných dôvodov, vyšetrovanie pokračuje bez prieťahov a preto je väzba aj

v súčasnom štádiu trestného konania adekvátnym a nevyhnutným zabezpečovacím

opatrením.

Vzhľadom na uvedené dôvody krajský súd sťažnosť obvineného I. U. nepovažoval

za dôvodnú, a preto ju podľa zamietol.»

11. K takémuto odôvodneniu uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu

považuje ústavný súd za potrebné iba stručne uviesť: Predovšetkým ústavnému súdu

neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal

existenciu dôvodov väzby sťažovateľa alebo akéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha

zásadne všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, v rámci konania o sťažnostiach

vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-

procesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou. Jedným z týchto

princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie a držanie obvineného vo väzbe.

Uznesenie okresného súdu spĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia

( v spojení s , a a podľa ústavného

súdu je z hľadiska individualizácie dôvodov väzby sťažovateľa aj s ohľadom na doterajšiu

judikatúru ústavného súdu ústavne konformné a akceptovateľné. Je odôvodnené tak

skutkovými okolnosťami, ako aj skutočnosťami zakladajúcimi dôvodnú obavu z naplnenia

všetkých väzobných dôvodov.

Uznesenie krajského súdu taktiež nemožno považovať za nedostatočne odôvodnené

či dokonca svojvoľné. Krajský súd preskúmaval správnosť výrokov napadnutého uznesenia

a predchádzajúceho konania okresného súdu, pričom sa s rozhodnutím okresného súdu

stotožnil (čo výslovne uviedol v odôvodnení uznesenia) a odkázal na jeho dôvody.

Ústavný súd preto považoval aj uznesenie krajského súdu za zákonné a ústavne

akceptovateľné a vychádzajúc z nedostatku svojej právomoci nemohol dôvody týchto

uznesení ďalej dopĺňať či rozvíjať.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že uznesením krajského súdu

nebolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu garantované čl. 17 ods. 1, 2

a 5 .

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Z uvedených dôvodov preto ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú

už pri jej predbežnom prerokovaní na neverejnom zasadnutí senátu.

13. K namietanému porušeniu a uznesením

krajského súdu ústavný súd uvádza, že sťažnosť v tejto časti nie je ani náležite odôvodnená,

v dôsledku čoho nespĺňa všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným

súdom ( ), čo by tiež zakladalo dôvod na jej odmietnutie

podľa . Aj v tejto časti však ústavný súd sťažnosť

odmietol ako zjavne neopodstatnenú, keďže nezistil žiadnu možnú súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a možným porušením uvedených ústavných

ustanovení. Navyše je potrebné dodať, že a stabilizovaná

judikatúra ústavného súdu chápe ako všeobecné ustanovenia, ktoré treba vykladať a chápať

ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej

činnosti všetkých stupňov a ktoré nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení

v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia

dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné právo alebo slobodu fyzickej

alebo právnickej osoby (napr. , , ).

14. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že by sťažnosti bolo vyhovené (návrh na zrušenie

uznesenia krajského súdu, príkaz krajskému súdu ďalej konať, zákaz pokračovať

v porušovaní jeho práv, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009