Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)III. ÚS 101/2013
PDF · 298.94 KB
No categories available
III. ÚS 101/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. O. L.,
B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prípravu obhajoby podľa čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 2 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp
44/2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 42/2012 z 18.
decembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára
2013 doručená sťažnosť J. B., t. č. v Ústave na výkon väzby Bratislava (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prípravu obhajoby podľa
čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 2 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru postupom Špecializovaného
trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 44/2008
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Tost 42/2012 z 18. decembra 2012 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že uznesením sudcu pre prípravné konanie
špecializovaného súdu sp. zn. Tp 44/2008 z 12. decembra 2012 (ďalej aj „uznesenie
špecializovaného súdu“) bol vzatý do väzby podľa § 72 ods. 2 v spojení s § 71 ods. 1
písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“). Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ priamo na verejnom
zasadnutí sťažnosť, ktorú prostredníctvom svojho obhajcu písomne odôvodnil podaním
doručeným najvyššiemu súdu 19. decembra 2012. Uznesením najvyššieho súdu bola
sťažnosť sťažovateľa zamietnutá. Sťažovateľ nepovažuje uznesenie o jeho vzatí do väzby za
zákonné a súčasne poukazuje na porušenie ustanovení o konaní, ktoré takémuto rozhodnutiu
predchádzali. Za závažné procesné pochybenie považuje nedoručenie uznesenia o vznesení
obvinenia ani pred výsluchom realizovanom pri rozhodovaní o vzatí jeho osoby do väzby,
ani počas tohto výsluchu, uvádzajúc, že do svojho zatknutia 20. októbra 2012 v Španielsku
údajne nemal vedomosť o trestnom stíhaní svojej osoby.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že obvinený musí mať «v prípadoch väzobného trestného
stíhania možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu vzatiu do väzby alebo
ponechaniu vo väzbe, ako aj možnosť vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej
dôvodnosti a zákonnosti. Musí mu byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany
(prokurátora) o odôvodnenosti väzby a vyvracať ich (kontradiktórnosť konania). Procesný
postup súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému v týchto smeroch poskytnutá rozumná
príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne
nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti zbraní“) (obdobne
napr. I. ÚS 330/08). Je jednoznačné, že postupom súdu prvého stupňa, resp. procesným
pochybením vo forme nedoručenia uznesenia (uznesení) o vznesení obvinenia, boli
zásadným spôsobom porušené moje práva na spravodlivý proces, konktradiktórnosť
konania, prezumpciu neviny, ako aj v neposlednom rade právo na obhajobu. A zároveň som
bol pozbavený osobnej slobody nezákonným a protiústavným spôsobom...
Je zrejmé, že tým, že súd prvého stupňa neprejednával uznesenia o vznesení
obvinenia a tieto mi neboli doručované, neskúmal dostatočne materiálny predpoklad väzby,
a teda nepostupoval zákonne, a tým ani v súlade s Ústavou (čl. 17 ods. 2 Ústavy). Neobstojí
postup súdu prvého stupňa, ktorý sa uspokojil s tým, že za oboznámenie so vzneseným
obvinením považoval prečítanie Európskeho zatýkacieho rozkazu. Takýto postup je
v príkrom rozpore s Článkom 5 ods. 2 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd.».
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ namieta, že neobstojí postup špecializovaného
súdu, ktorý mal len prečítať obsah európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného pôvodne
Krajským súdom v Banskej Bystrici, a poukazuje na obsah rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Ntv 43/92 z 27. marca 1992 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 9 Tz 27/65
z 31. marca 1966.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že o svojom trestnom stíhaní nemal konkrétnu vedomosť,
a preto nemohol mať ani úmysel vyhýbať sa trestnému stíhaniu, prípadne sa skrývať.
V súvislosti so svojím predchádzajúcim zadržaním v Holandsku v roku 2004 v sťažnosti
tvrdí, že holandskými justičnými orgánmi nebol vôbec oboznámený, za čo je v Slovenskej
republike trestne stíhaný. Považuje za zrejmé, že trestné stíhanie proti jeho osobe je možné
viesť aj za podmienok, že by bol ponechaný na slobode pri súčasnom podrobení sa jeho
osoby dohľadu probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku.
Najvyšší súd sa mal porušenia sťažovateľom označených práv dopustiť tým, že o jeho
sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby rozhodol v deň, kedy mu bolo doručené uznesenie
špecializovaného súdu, bez toho, aby mal možnosť sa k dôvodom svojho vzatia do väzby
vyjadriť (t. j. odôvodniť svoju sťažnosť). Uvedené „závažné pochybenie bolo zapríčinené aj
chybným postupom Špecializovaného trestného súdu... keďže poslal spisový materiál na
Najvyšší súd... predčasne a spis nekompletný, bez doručeniek, čo ušlo pozornosti aj
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Je zrejmé, že Špecializovaný trestný súd,
pracovisko Banská Bystrica, posielal ten istý deň uznesenie o vzatí do väzby obvinenému a
obhajcovi, ako posielal samotný spis na súd druhého stupňa, čo je v demokratickom
právnom štáte neprípustný postup súdu. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v
spojení s pochybením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, mi
bolo úplne odopreté právo na spravodlivý proces, ako aj na súdnu ochranu. Postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý mi odoprel možnosť odôvodniť moju sťažnosť
proti rozhodnutiu o vzatí do väzby, mi bolo absolútne odopreté a porušené moje základné
právo čl. 5 ods. 4 Dohovoru...
Ako ťažko právne uveriteľný je fakt, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
v predmetnom uznesení v jeho odôvodnení konštatuje, že obvinený sťažnosť bližšie
neodôvodnil. Je technicky, ako aj právne nemožné písomne odôvodniť akýkoľvek opravný
prostriedok podaný proti rozhodnutiu súdu do zápisnice skôr, ako je doručené samotné
napadnuté rozhodnutie oprávnenej osobe, v ktorom sú bližšie špecifikované dôvody
rozhodnutia. Ak sa na obvineného kladú takéto nároky a práva obvineného sa vykladajú
takto reštriktívne, takýto postup je v absolútnom rozpore s článkom 6 Dohovoru
a pri rozhodovaní o väzbe v rozpore aj s článkom 5 Dohovoru.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci
vydal takéto rozhodnutie:
„1. Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica postupom v konaní
vedenom pod sp. zn.: Tp 44/2008 v súvislosti s rozhodovaním o väzbe porušil práva J. B.
uvedené v čl. 5 ods. 2 a 6 ods. 1 a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a v čl. 17 ods. 2 a 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 Tost 42/2012
Uznesením zo dňa 18. 12. 2012 porušil základné právo J. B. zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a jeho právo zaručené v čl. 5 ods. 4 a 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 2 Tost 42/2012 zo dňa
18. 12. 2012 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby J. B.
prepustil neodkladne z väzby na slobodu.
4. J. B. priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré sú
Najvyšší súd a Špeciálny súd povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. O. L., PhD.
do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
K sťažnosti sa vyjadril najvyšší súd listom z 30. januára 2013, v ktorom
predovšetkým uviedol, že najvyšší súd „ústavnou sťažnosťou napadnutým uznesením
z 18. decembra 2012 sp. zn. 2 Tost 42/2012, rozhodol za situácie, keď mu neboli predložené
písomné dôvody sťažnosti proti rozhodnutiu o vzatí sťažovateľa do väzby. V tejto súvislosti
konštatujeme, že vo veci bolo treba urýchlene rozhodnúť, nakoľko Najvyšší súd bol viazaný
zákonnou päťdňovou lehotou uvedenou v § 192 ods. 3 Tr. por. Z praktického hľadiska bude
zrejme nutné upraviť postup Špecializovaného trestného súdu tak, aby boli veci najvyššiemu
súdu predkladané až po uplynutí primeranej lehoty od doručenia písomného vyhotovenia
rozhodnutia o väzbe, teda nie ihneď po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti.
Za porušenie práva na spravodlivý proces, ale nemožno považovať
nedoručenie uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľovi pri rozhodovaní o väzbe, keďže
tento mal postavenie obvineného na základe vykonateľného uznesenia, ktorým je stíhaný
ako obvinený. Sťažovateľ pritom mal konkrétnu informáciu o tom z čoho je obvinený aj s
uvedením právneho posúdenia jeho konania, a to z európskeho zatýkacieho rozkazu po jeho
zatknutí v Španielskom kráľovstve.
Právo brániť sa voči vznesenému obvineniu má sťažovateľ zachované možnosťou
podania sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia po jeho doručení predpísanou
formou.“.
K rovnopisu doručenej sťažnosti sa vyjadril aj sudca pre prípravné konanie
špecializovaného súdu, ktorý v danej veci rozhodoval. Podľa jeho názoru k porušeniu
sťažovateľom označených práv nemohlo dôjsť z týchto dôvodov:
„Obvinený J. B. bol predvedený pred sudcu pre prípravné konanie tunajšieho súdu...
po tom, čo bol na základe vydaného Európskeho zatýkacieho rozkazu... zadržaný dňa 20.
októbra 2012 v Španielsku. Zodpovedá skutočnosti, že sa na tomto jeho výsluchu
nezúčastnil prokurátor a nezodpovedá skutočnosti, že ušlo pozornosti konajúceho sudcu pre
prípravné konanie, že obvinenému J. B. nebolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia.
Sudca pre prípravné konanie, dôsledne sa riadiac ustanovením § 73 ods. 5 Trestného
poriadku (veta druhá)... preskúmal obsah predloženého spisového materiálu a zistil, že sa
rovnopis ani jedného z uznesení o vznesení obvinenia v spise nenachádza a preto z
uvedených dôvodov nebolo ani možné zo strany konajúceho sudcu pre prípravné konanie
postupovať v súlade s ustanovením § 73 ods. 5 Trestného poriadku a obvinenému tieto
uznesenia o vznesení obvinenia obvinenému J. B. doručiť.
V tejto súvislosti bolo preto potrebné vyriešiť prejudiciálnu otázku, či sú splnené
formálnoprocesné podmienky pre rozhodnutie o väzbe zadržanej osoby alebo v dôsledku
nedoručenia uznesenia o vznesení obvinenia je potrebné obvineného prepustiť zo zadržania
na slobodu... Pri týchto úvahách bolo potrebné prihliadnuť na podstatu vyššie uvedeného
zákonného ustanovenia § 73 ods. 5 Trestného poriadku, ktorá bola zadefinovaná
v dôvodovej správe k tomuto ustanoveniu pri jeho prijatí a implantovaní do vnútroštátneho
právneho poriadku a podstatou ktorej bola povinnosť konajúcich orgánov vždy dôsledne
dbať na to, aby zadržaná osoba pred rozhodnutím o väzbe bola oboznámená s podstatou
toho, čo je jej kladené za vinu a zároveň, aby jej bolo umožnené sa k obvineniu vyjadriť...
Ďalej bolo potrebné v súlade s ustanovením článku 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky skúmať, či väčší rozsah ústavných práv a slobôd zabezpečuje obvinenému
zákonná vnútroštátna úprava daná ustanovením článku 73 ods. 5 Trestného poriadku alebo
Dohovor ako medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách, ktorý
Slovenská republika ratifikovala a bol vyhlásený spôsobom ustanoveným zákonom a bol
prijatý záver, že väčší rozsah ústavných práv a slobôd zabezpečuje obvinenému úprava
vyplývajúca z Dohovoru a to konkrétne z ustanovení článku 5 ods. 2 a Článku 6 ods. 3
písm. a) Dohovoru, podľa ktorých každý, kto je zatknutý, musí byť bez meškania a v jazyku,
ktorému rozumie, oboznámený s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti
nemu a každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo byť bez meškania a v jazyku,
ktorému rozumie podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vznesenému proti
nemu. Tento záver o prednosti aplikácie vyššie uvedených ustanovení Dohovoru pred
zákonom bol sudcom pre prípravné konanie ustálený z toho dôvodu, že podľa vyššie
uvedených ustanovení Dohovoru sa vyžaduje, aby každý, kto bol zatknutý bol bez meškania
v jazyku, ktorému rozumie oboznámený s dôvodmi zatknutia a s každým obvinením proti
nemu a má právo byť bez meškania v jazyku ktorému rozumie podrobne oboznámený s
povahou a dôvodom obvinenia vznesenému proti nemu, pričom zákon - Trestný poriadok
ukladá konajúcim orgánom iba povinnosť doručiť mu uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré
však je vyhotovené v úradnom jazyku, teda v jazyku slovenskom a vo vzťahu k cudziemu
štátnemu občanovi, ktorý slovenskému jazyku nerozumie a neovláda ho, predstavuje iba
formálnu povinnosť, ktorá vo svojej podstate nezabezpečuje účel postupu, ktorým je
oboznámiť obvineného s podstatou obvinenia a dôvodmi jeho zadržania a predvedenia.
Rovnako tak bol prijatý záver, že práve skutočnosť, že by bolo len formálne doručené
uznesenie o vznesení obvinenia v slovenskom jazyku obvinenému, ktorý tento jazyk neovláda
bez toho, aby bol konkrétny obsah vzneseného obvinenia obvinenému pretlmočený, by
predstavovala bez prekladu uznesení o vznesení obvinenia, pred jeho výsluchom, porušenie
jeho vyššie uvedených práv.
Samotná, obvineným J. B. namietaná skutočnosť, že mu bolo obvinenie oznámené
prekladom z Európskeho zatýkacieho rozkazu a nie z uznesenia o vznesení obvinenia je
právne bezvýznamná, keďže nahliadnutím do spisuje možné zistiť a je nesporné, že
uznesenia o vznesení obvinenia boli premietnuté do Európskeho zatýkacieho rozkazu
doslovne v úplnom znení...
Pokiaľ ide o formálne procesné pochybenie orgánov prípravného konania
spočívajúce v tom, že mu neboli doručené uznesenia o vznesení obvinenia ide o skutočnosť,
ktorá podľa môjho názoru nemá vplyv na zákonnosť vedeného trestného stíhania proti
obvinenému J. B. z dôvodu, že uznesenie o vznesení obvinenia je uznesením procesnej
povahy, s vydaním ktorého nastávajú procesné účinky stíhania konkrétnej osoby, za
konkrétny skutok, konkrétne právne kvalifikovaný a pre ďalší procesný postup konajúcich
orgánov, vrátane súdu, sa nevyžaduje, aby toto rozhodnutie procesnej povahy bolo
právoplatné už v čase vykonávania úkonov pred súdom, vrátane výsluchu obvineného pred
sudcom pre prípravné konanie pri rozhodovaní o väzbe.“.
Vo zvyšnej časti svojho vyjadrenia sudca pre prípravné konanie špecializovaného
súdu poukazuje najmä na nepravdivosť tvrdenia sťažovateľa, že nemal vedomosť
o skutočnosti, že je trestne stíhaný v Slovenskej republike, ako aj na dôvodnosť
nevyhovenia návrhu sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka, a v tomto smere ďalej odkazuje na obsah odôvodnenia uznesenia
špecializovaného súdu ako aj uznesenia najvyššieho súdu.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom špecializovaného
súdu
Sťažovateľ vo vzťahu k postupu špecializovaného súdu namieta porušenie práv
vyplývajúcich z čl. 5 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru, ako aj porušenie
základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu však vyplýva, že namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného
súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody,
porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných
a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným
spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04,
IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Z obsahu sťažnosti a pripojených listín je zrejmé, že postup špecializovaného súdu
vo veci vedenej pod sp. zn. Tp 44/2008 bol predmetom preskúmavania najvyšším súdom
v konaní o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí sťažovateľa do väzby, a to v celom rozsahu.
V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv bolo preto z ústavného
hľadiska podstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia najvyššieho súdu. Vzhľadom
na uvedený princíp subsidiarity považoval ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti
uzneseniu špecializovaného súdu za dôvodné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide
o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,
IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným
postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne
oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory
všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili
skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia
sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet
konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Platí
to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Vzhľadom na to mohol
ústavný súd preskúmať iba to, či, resp. v akom rozsahu najvyšší súd porušil napadnutým
uznesením tie práva, ktorých porušenie sťažovateľ namieta (v danom prípade základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1
dohovoru).
Ústavný súd považuje za nevyhnutné v prvom rade uviesť, že konania všeobecných
súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom
(konaniami vo veci samej o vine obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo
záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto
oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06,
III. ÚS 277/07). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti,
výkladu a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3
dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie
o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné
na konanie týkajúce sa väzby.
Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo
na súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva
na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež
procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu
v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné
procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania
o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne
ustanovenia čl. 17 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1
ústavy (napr. uznesenia o predbežnom prerokovaní sp. zn. III. ÚS 135/04 z 28. apríla 2004
a sp. zn. III. ÚS 277/07 z 11. októbra 2007).
Na základe toho ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
sťažnosťou napadnutým uznesením najvyššieho súdu v spojení s uznesením
špecializovaného súdu a označenými právami zaručenými v ústave a dohovore.
Pokiaľ ide o porušenie posledného zo sťažovateľom označených práv (t. j. práva
navrhnúť konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia osobnej
slobody zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru), ústavný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalel len „ESĽP“), podľa ktorej uvedené
ustanovenie dopadá aj na konania o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o vzatí
obvineného do väzby (napr. rozsudok ESĽP Krejčíř proti Českej republike z 26. marca
2009, č. 39298/04). V zmysle uvedeného ustanovenia dohovoru má mať orgán rozhodujúci
o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody povahu súdu (t. j. orgánu nezávislého na
výkonnej moci, ako aj na účastníkoch konania), pričom o návrhoch účastníkov má byť
rozhodnuté urýchlene („speedily“, resp. „à bref délai“). Úplné písomné konanie alebo
kontradiktórne ústne konanie pri prieskume týchto opatrení by mohli spôsobiť prieťahy,
ktorým je potrebné sa v tejto oblasti vyhnúť (bližšie pozri rozsudok ESĽP Neumeister proti
Rakúsku z 27. júna 1968, č. 1936/63).
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu
vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len
na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa
berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými
okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne
skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.
konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci
ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov
všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie
do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne
uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného
a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho
prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Skutkové a právne závery
všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).
Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty
a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam
týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa
k tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich.
Pre tento účel jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami,
o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný
postup súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému/obžalovanému v týchto smeroch
poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia
do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti
zbraní“). Zabezpečenie kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti
zbraní“ predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich
sa pozbavenia osobnej slobody väzbou (pozri napr. nález sp. zn. III. ÚS 198/05).
Povinnosť súdov postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby
a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby
procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne
záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým
Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú
súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1
ústavy majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv
a slobôd.
Rozhodnutie súdu bez osobnej účasti obvineného v konaní týkajúcom sa
preskúmania zákonnosti jeho väzby však nemusí v každom jednotlivom prípade
predstavovať zásah do základných práv a slobôd obvineného. Rešpektovanie práv
zaručených v čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby
obvineného/obžalovaného bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne
prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej
súdnej kontroly väzby (v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru)
v primeraných (t. j. v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť
obvineného/obžalovaného v konaní pred súdom je nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom
na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočností (tvrdení a skutkových
okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo ak je vzhľadom na procesnú
situáciu a povahu prerokúvaných skutočností zabezpečenie osobnej prítomnosti
obvineného/obžalovaného nevyhnutným predpokladom rešpektovania kontradiktórnosti
konania a princípu „rovnosti zbraní“ (mutatis mutandis III. ÚS 34/07).
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s jeho vzatím do väzby napriek tomu,
že do výsluchu vykonaného sudcom pre prípravné konanie (ani počas tohto výsluchu) mu
nebolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia vo veci podozrenia zo spáchania trestného
činu, pre ktorý bol uznesením špecializovaného súdu vzatý do väzby, a rovnako tak
nesúhlas so záverom všeobecných súdov o existencii dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm.
a) Trestného poriadku a o nespôsobilosti dohľadu probačného a mediačného úradníka
nahradiť väzbu v zmysle § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Sťažovateľ napokon
nesúhlasí ani s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý o jeho sťažnosti rozhodol bez toho, aby
mu bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k dôvodom jeho vzatia do väzby (t. j. odôvodniť
svoju sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu).
Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2 Tost 42/2012 z 18. decembra 2012, ktorým
rozhodoval o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby,
uviedol, že „obvinený J. B. bol do Slovenskej republiky vydaný na základe európskeho
zatýkacieho rozkazu z 30. novembra 2004, sp. zn. Pš 60/2004, ktorého pôvodcom bol ešte
Krajský súd v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu (§ 64 zák. č. 335/1991 Zb. v
znení neskorších predpisov) ako predchodca Špecializovaného trestného súdu, a preto
sudca pre prípravné konanie ostatne označeného súdu, ktorého pôsobnosť v predmetnej
veci je daná vzhľadom na ustanovenie § 14 písm. k) Tr. por., bol zákonným sudcom na
rozhodnutie o väzbe obvineného J. B., vydaného na základe už citovaného európskeho
zatýkacieho rozkazu zo Španielskeho kráľovstva.
Okrem toho sťažnostný súd skúmal dodržanie zákonných lehôt na rozhodnutie
o väzbe vydanej a následne zadržanej osoby ako aj existenciu dôvodného podozrenia
o spáchaní trestného činu skutkami, ktoré sú predmetom uznesenia o vznesení obvinenia,
citovaného v napadnutom uznesení sudcu pre prípravné konanie, ktoré podozrenie
predstavuje esenciálnu podmienku vzatia obvinenej osoby do väzby a tiež existenciu
konkrétnych väzobných dôvodov pričom dospel k zisteniu, že v prípade obvineného J. B.
všetky uvedené zákonné predpoklady vzatia do väzby splnené boli.
Okrem existencie dôvodného podozrenia zo spáchania pokračovacieho trestného
činu podvodu so spôsobením škody veľkého rozsahu, v danom prípade škody v zmysle § 14
písm. k/ Tr. por. presahujúcej dvadsaťpäťtisícnásobok malej škody podľa Trestného zákona
existuje u obvineného aj konkrétny väzobný dôvod, a to podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.
založený na obave z úteku alebo skrývania sa v úmysle vyhnúť sa trestnému stíhaniu.
Uvedenú obavu vyvolávajú konkrétne skutočnosti podrobne rozvedené v odôvodnení
napadnutého uznesenia, vychádzajúce najmä zo správy Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky zo 7. februára 2005, z ktorej je zrejmé, že obvinený už v roku 2004
v súvislosti s konaním o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu v Holandsko kráľovstve
nedodržal svoje sľuby dané tamojším justičným orgánom a domovskú krajinu opustil
napriek prísľubu, že tam zotrvá. Je dostatočne zrejmé, že už vtedy vedel o trestnom stíhaní
na území Slovenskej republiky a že sa žiada z tohto dôvodu o jeho vydanie z Holandského
kráľovstva. Vzhľadom na uvedené sudca pre prípravné konanie postupoval správne keď
nepovažoval za dostatočný prostriedok náhrady väzby sľub obvineného, že sa bude
zdržiavať na území Slovenskej republiky na konkrétnej adrese, odkiaľ by mal byť
dostihnuteľný pre orgány činné v trestnom konaní a keď nevyhovel ani jeho návrhu
na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a na uloženie
primeraného obmedzenia spočívajúceho v zákaze vycestovania do zahraničia.
Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval sťažnosť
obvineného J. B. za nedôvodnú, a preto ju podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol.“.
Vzhľadom na závažné dôsledky pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého
predmetom je preskúmanie zákonnosti väzby (konanie v zmysle čl. 5 dohovoru), spĺňať
niektoré princípy spravodlivého konania. Jedným z nich je aj právo na náležité odôvodnenie
rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli
dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).
Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu v nadväznosti na uznesenie špecializovaného
súdu, ktorého vydanie predchádzalo konaniu o riadnom opravnom prostriedku
na najvyššom súde, vyplýva, že všeobecné súdy v tejto veci preskúmaním obsahu spisového
materiálu zabezpečeného v rámci prípravného konania orgánom činným v trestnom konaní
dospeli k záveru, že vo vzťahu k sťažovateľovi existuje dôvodné podozrenie zo spáchania
závažnej trestnej činnosti, z ktorej bol obvinený (konkrétne z pokračujúceho trestného činu
podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb.
Trestný zákon v znení účinnom v čase ich spáchania), v dôsledku ktorej mala byť
spôsobená škoda v celkovej sume najmenej 12 178 858 € (366 900 300 Sk). Najvyšší súd
súčasne zistil aj existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku (t. j. dôvodnej obavy, že sťažovateľ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol
trestnému stíhaniu alebo trestu), ktorý vyplýva zo skutočnosti, že sťažovateľ už v roku 2004
v konaní o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu nedodržal svoje sľuby dané justičným
orgánom Holandského kráľovstva a domovskú krajinu opustil napriek prísľubu, že tam
zotrvá.
Ústavný súd preskúmaním obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zistil,
že jeho odôvodnenie síce neobsahuje odpovede na všetky námietky týkajúce sa tvrdených
procesných pochybení špecializovaného súdu, ktoré sťažovateľ formuluje v sťažnosti
doručenej ústavnému súdu, avšak napriek tomu je potrebné považovať ho za ústavne
akceptovateľné. Z okolností prípadu totiž vyplýva, že najvyšší súd o sťažnosti proti
rozhodnutiu o väzbe rozhodol deň predtým, ako bolo obhajcom sťažovateľa doručené
písomné doplnenie dôvodov k sťažnosti proti rozhodnutiu špecializovaného súdu, pričom
najvyšší súd svoje rozhodnutie prijal len na základe sťažnosti podanej ústne do zápisnice
o výsluchu, bez jej bližšieho odôvodnenia. Zo zápisnice o výsluchu ďalej vyplýva,
že po vyhlásení uznesenia špecializovaného súdu sudca pre prípravné konanie vyhlásené
uznesenie stručne odôvodnil a prítomné procesné strany poučil o práve podať opravný
prostriedok, čo obvinený po porade s obhajcom aj využil. Písomné vyhotovenie uznesenia
bolo špecializovaným súdom vypravené 13. decembra 2012 a 14. decembra 2012 bol spis
špecializovaného súdu spolu so 6 zväzkami vyšetrovacieho spisu predložený najvyššiemu
súdu na rozhodnutie o sťažnosti. Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti proti rozhodnutiu sudcu
pre prípravné konanie 18. decembra 2012 dodržujúc lehotu 5 pracovných dní od predloženia
veci na rozhodnutie ustanovenú § 192 ods. 3 Trestného poriadku.
Rozhodovanie súdnych orgánov o väzbe (vrátane rozhodovania o opravnom
prostriedku proti rozhodnutiu o vzatí obvineného do väzby) musí byť urýchlené, čo vyplýva
z obsahu čl. 5 ods. 4 dohovoru. Sťažovateľ do zápisnice o výsluchu neuviedol dôvody,
pre ktoré podal sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu, a ani neuviedol,
že v nasledujúcich dňoch písomne doplní dôvody podania tejto sťažnosti, preto ani
špecializovanému súdu a ani najvyššiemu súdu nebolo známe, že takéto doplnenie bude
zo strany sťažovateľa doručované. Trestný poriadok pritom v žiadnom svojom ustanovení
neukladá sudcovi pre prípravné konanie povinnosť pred predložením spisu nadriadenému
súdu vyčkať na doručenie písomného vyhotovenia uznesenia o vzatí obvineného do väzby
pre účely umožniť obvinenému alebo jeho obhajcovi doplniť dôvody podanej sťažnosti,
pokiaľ takéto uznesenie bolo obvinenému a jeho obhajcovi riadne oznámené v ich
prítomnosti a obvinený využil svoje právo podať proti oznámenému uzneseniu sťažnosť
priamo do zápisnice o výsluchu. Najvyšší súd bol okrem toho viazaný lehotou 5 pracovných
dní od doručenia spisu špecializovaného trestného súdu podľa § 192 ods. 3 Trestného
poriadku na rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku. Z uvedeného dôvodu najvyšší
súd objektívne nemohol reagovať na argumenty prednesené sťažovateľom v písomnom
doplnení jeho sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, keďže tieto mu boli doručené až po jeho
rozhodnutí, a s poukazom na už opísané okolnosti prípadu nemožno uznesenie najvyššieho
súdu len z tohto dôvodu považovať za nedostatočne odôvodnené.
Nie je však ani úlohou ústavného súdu formulovať a dopĺňať odpovede na právnu
argumentáciu účastníka konania, ktorú tento nepredniesol v konaní do vydania rozhodnutia
všeobecného súdu vo veci, a tak nahrádzať úlohu všeobecných súdov, keďže ústavný súd
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou súdnou inštanciou.
Vzhľadom na závažnosť námietky sťažovateľa, že v čase rozhodovania o jeho vzatí
do väzby nebol oboznámený s dôvodmi trestného stíhania svojej osoby, keďže mu
uznesenie o vznesení obvinenia nebolo doručené, ústavný súd považuje za potrebné uviesť,
že zo zápisnice o výsluchu konaného bezprostredne pred vyhlásením uznesenia o jeho vzatí
do väzby vyplýva, že obvinenému bolo od slova do slova pretlmočené do jeho rodného
materinského jazyka, ktorým je holandský jazyk, obvinenie v rozsahu troch samostatných
skutkov z vydaného európskeho zatýkacieho rozkazu, ktoré je totožné (a priamo vyplýva)
z uznesení o vznesení obvinenia. Z hľadiska materiálnych požiadaviek zásady byť bez
meškania oboznámený s každým obvinením niet podľa názoru ústavného súdu pochybností
o tom, že sťažovateľ bol dostatočne oboznámený s okolnosťami, z ktorých vyplýva dôvodné
podozrenie proti jeho osobe. K týmto okolnostiam mu konajúci všeobecný súd umožnil
vyjadriť sa. Sťažovateľ pri svojom výsluchu nenamietal, že mu nie je známa podstata
a dôvody svojho obvinenia (ani že mu nebolo uznesenie o vznesení obvinenia doručené),
uviedol len, že sa cíti nevinný (takéto vyhlásenie predpokladá, že obvinená osoba v zásade
chápe podstatu svojho obvinenia), a k predmetu svojho obvinenia sa bližšie odmietol
vyjadriť. Podľa názoru ústavného súdu preto skutočnosť, že sťažovateľovi nebolo
príslušným orgánom činným v trestnom konaní ani sudcom pre prípravné konanie formálne
doručené uznesenie o vznesení obvinenia, avšak o podstate a dôvodoch svojho obvinenia
bol pri výsluchu realizovanom pred rozhodnutím o jeho vzatí do väzby podrobne
oboznámený a konajúcim súdom mu bola poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje
záujmy a vyjadriť sa k dôvodom svojho vzatia do väzby, nevedie k záveru o porušení práv
zaručených čl. 5 dohovoru dosahujúcom mieru ústavnej relevancie. Ústavný súd považuje
za podstatné, že v čase rozhodovania o návrhu na vzatie do väzby mal sťažovateľ
postavenie obvineného na základe vykonateľného uznesenia a mal aj podrobnú informáciu o
tom, z čoho bol obvinený, pričom žiadnym spôsobom nebolo dotknuté jeho právo podať
proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť po jeho doručení.
Na okraj uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že obhajca zvolený
z radov advokátov jeho príbuzným v priamom rade, prítomný pri rozhodovaní súdu
o návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby, bol s vecou (a trestným stíhaním sťažovateľa)
oboznámený, o čom svedčí aj záznam o nazretí do vyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ-7/BOK-
C-2004 z 27. júla 2012 založený do spisu špecializovaného súdu sp. zn. BB-Tp 44/08.
Sťažovateľ teda mal možnosť prostredníctvom svojho obhajcu (respektíve po porade
s obhajcom) predniesť dôvody spochybňujúce, pre ktoré uznesenie o vzatí do väzby napáda
už pri zahlásení sťažnosti bezprostredne po vyhlásení uznesenia špecializovaného súdu.
Ústavný súd nepovažuje za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený ani právny názor
najvyššieho súdu v danej veci o existencii zákonného dôvodu tzv. útekovej väzby podľa
§ 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ktorý vychádza z konkrétne zistených skutočností
a postačujúcich na to, aby zakladali rozumnú (dôvodnú) obavu, že obvinený by s veľkou
pravdepodobnosťou mohol v prípade ponechania na slobode utiecť alebo sa skrývať.
Uvedené skutočnosti boli pre ústavný súd rozhodujúce na prijatie záveru,
že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 42/2012 z 18. decembra 2012 je
potrebné hodnotiť ako ústavne udržateľné. Ústavný súd sa nedomnieva, že skutkové alebo
právne závery najvyššieho súdu by bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva sťažovateľa podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru, a preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2013