Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 101/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. O. L.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 , základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na prípravu obhajoby podľa

, práva na slobodu a bezpečnosť podľa a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

44/2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18.

decembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára

2013 doručená sťažnosť J. B., t. č. v Ústave na výkon väzby Bratislava (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu

podľa (ďalej len „“), základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva na prípravu obhajoby podľa

, práva na slobodu a bezpečnosť podľa a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru postupom Špecializovaného

trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 44/2008

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 18. decembra 2012 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že uznesením sudcu pre prípravné konanie

špecializovaného súdu sp. zn. 44/2008 z 12. decembra 2012 (ďalej aj „uznesenie

špecializovaného súdu“) bol vzatý do väzby podľa § 72 ods. 2 v spojení s § 71 ods. 1

písm. a) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ priamo na verejnom

zasadnutí sťažnosť, ktorú prostredníctvom svojho obhajcu písomne odôvodnil podaním

doručeným najvyššiemu súdu 19. decembra 2012. Uznesením najvyššieho súdu bola

sťažnosť sťažovateľa zamietnutá. Sťažovateľ nepovažuje uznesenie o jeho vzatí do väzby za

zákonné a súčasne poukazuje na porušenie ustanovení o konaní, ktoré takémuto rozhodnutiu

predchádzali. Za závažné procesné pochybenie považuje nedoručenie uznesenia o vznesení

obvinenia ani pred výsluchom realizovanom pri rozhodovaní o vzatí jeho osoby do väzby,

ani počas tohto výsluchu, uvádzajúc, že do svojho zatknutia 20. októbra 2012 v Španielsku

údajne nemal vedomosť o trestnom stíhaní svojej osoby.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že obvinený musí mať «v prípadoch väzobného trestného

stíhania možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu vzatiu do väzby alebo

ponechaniu vo väzbe, ako aj možnosť vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej

dôvodnosti a zákonnosti. Musí mu byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany

(prokurátora) o odôvodnenosti väzby a vyvracať ich (kontradiktórnosť konania). Procesný

postup súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému v týchto smeroch poskytnutá rozumná

príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne

nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti zbraní“) (obdobne

napr. ). Je jednoznačné, že postupom súdu prvého stupňa, resp. procesným

pochybením vo forme nedoručenia uznesenia (uznesení) o vznesení obvinenia, boli

zásadným spôsobom porušené moje práva na spravodlivý proces, konktradiktórnosť

konania, prezumpciu neviny, ako aj v neposlednom rade právo na obhajobu. A zároveň som

bol pozbavený osobnej slobody nezákonným a protiústavným spôsobom...

Je zrejmé, že tým, že súd prvého stupňa neprejednával uznesenia o vznesení

obvinenia a tieto mi neboli doručované, neskúmal dostatočne materiálny predpoklad väzby,

a teda nepostupoval zákonne, a tým ani v súlade s ( ). Neobstojí

postup súdu prvého stupňa, ktorý sa uspokojil s tým, že za oboznámenie so vzneseným

obvinením považoval prečítanie Európskeho zatýkacieho rozkazu. Takýto postup je

v príkrom rozpore s Článkom 5 ods. 2 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ namieta, že neobstojí postup špecializovaného

súdu, ktorý mal len prečítať obsah európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného pôvodne

Krajským súdom v Banskej Bystrici, a poukazuje na obsah rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. marca 1992 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. marca 1966.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že o svojom trestnom stíhaní nemal konkrétnu vedomosť,

a preto nemohol mať ani úmysel vyhýbať sa trestnému stíhaniu, prípadne sa skrývať.

V súvislosti so svojím predchádzajúcim zadržaním v Holandsku v roku 2004 v sťažnosti

tvrdí, že holandskými justičnými orgánmi nebol vôbec oboznámený, za čo je v Slovenskej

republike trestne stíhaný. Považuje za zrejmé, že trestné stíhanie proti jeho osobe je možné

viesť aj za podmienok, že by bol ponechaný na slobode pri súčasnom podrobení sa jeho

osoby dohľadu probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku.

Najvyšší súd sa mal porušenia sťažovateľom označených práv dopustiť tým, že o jeho

sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby rozhodol v deň, kedy mu bolo doručené uznesenie

špecializovaného súdu, bez toho, aby mal možnosť sa k dôvodom svojho vzatia do väzby

vyjadriť (t. j. odôvodniť svoju sťažnosť). Uvedené „závažné pochybenie bolo zapríčinené aj

chybným postupom Špecializovaného trestného súdu... keďže poslal spisový materiál na

Najvyšší súd... predčasne a spis nekompletný, bez doručeniek, čo ušlo pozornosti aj

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Je zrejmé, že Špecializovaný trestný súd,

pracovisko Banská Bystrica, posielal ten istý deň uznesenie o vzatí do väzby obvinenému a

obhajcovi, ako posielal samotný spis na súd druhého stupňa, čo je v demokratickom

právnom štáte neprípustný postup súdu. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v

spojení s pochybením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, mi

bolo úplne odopreté právo na spravodlivý proces, ako aj na súdnu ochranu. Postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý mi odoprel možnosť odôvodniť moju sťažnosť

proti rozhodnutiu o vzatí do väzby, mi bolo absolútne odopreté a porušené moje základné

právo čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

Ako ťažko právne uveriteľný je fakt, že Najvyšší súd Slovenskej republiky

v predmetnom uznesení v jeho odôvodnení konštatuje, že obvinený sťažnosť bližšie

neodôvodnil. Je technicky, ako aj právne nemožné písomne odôvodniť akýkoľvek opravný

prostriedok podaný proti rozhodnutiu súdu do zápisnice skôr, ako je doručené samotné

napadnuté rozhodnutie oprávnenej osobe, v ktorom sú bližšie špecifikované dôvody

rozhodnutia. Ak sa na obvineného kladú takéto nároky a práva obvineného sa vykladajú

takto reštriktívne, takýto postup je v absolútnom rozpore s článkom 6 Dohovoru

a pri rozhodovaní o väzbe v rozpore aj s článkom 5 Dohovoru.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci

vydal takéto rozhodnutie:

„1. Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica postupom v konaní

vedenom pod sp. zn.: 44/2008 v súvislosti s rozhodovaním o väzbe porušil práva J. B.

uvedené v čl. 5 ods. 2 a 6 ods. 1 a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a v a 46 ods. 1, .

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.:

Uznesením zo dňa 18. 12. 2012 porušil základné právo J. B. zaručené v

Slovenskej republiky a jeho právo zaručené v čl. 5 ods. 4 a 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa

18. 12. 2012 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby J. B.

prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

4. J. B. priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré sú

Najvyšší súd a Špeciálny súd povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. O. L., PhD.

do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

K sťažnosti sa vyjadril najvyšší súd listom z 30. januára 2013, v ktorom

predovšetkým uviedol, že najvyšší súd „ústavnou sťažnosťou napadnutým uznesením

z 18. decembra 2012 sp. zn. , rozhodol za situácie, keď mu neboli predložené

písomné dôvody sťažnosti proti rozhodnutiu o vzatí sťažovateľa do väzby. V tejto súvislosti

konštatujeme, že vo veci bolo treba urýchlene rozhodnúť, nakoľko Najvyšší súd bol viazaný

zákonnou päťdňovou lehotou uvedenou v Z praktického hľadiska bude

zrejme nutné upraviť postup Špecializovaného trestného súdu tak, aby boli veci najvyššiemu

súdu predkladané až po uplynutí primeranej lehoty od doručenia písomného vyhotovenia

rozhodnutia o väzbe, teda nie ihneď po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti.

Za porušenie práva na spravodlivý proces, ale nemožno považovať

nedoručenie uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľovi pri rozhodovaní o väzbe, keďže

tento mal postavenie obvineného na základe vykonateľného uznesenia, ktorým je stíhaný

ako obvinený. Sťažovateľ pritom mal konkrétnu informáciu o tom z čoho je obvinený aj s

uvedením právneho posúdenia jeho konania, a to z európskeho zatýkacieho rozkazu po jeho

zatknutí v Španielskom kráľovstve.

Právo brániť sa voči vznesenému obvineniu má sťažovateľ zachované možnosťou

podania sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia po jeho doručení predpísanou

formou.“.

K rovnopisu doručenej sťažnosti sa vyjadril aj sudca pre prípravné konanie

špecializovaného súdu, ktorý v danej veci rozhodoval. Podľa jeho názoru k porušeniu

sťažovateľom označených práv nemohlo dôjsť z týchto dôvodov:

„Obvinený J. B. bol predvedený pred sudcu pre prípravné konanie tunajšieho súdu...

po tom, čo bol na základe vydaného Európskeho zatýkacieho rozkazu... zadržaný dňa 20.

októbra 2012 v Španielsku. Zodpovedá skutočnosti, že sa na tomto jeho výsluchu

nezúčastnil prokurátor a nezodpovedá skutočnosti, že ušlo pozornosti konajúceho sudcu pre

prípravné konanie, že obvinenému J. B. nebolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia.

Sudca pre prípravné konanie, dôsledne sa riadiac ustanovením § 73 ods. 5 Trestného

poriadku (veta druhá)... preskúmal obsah predloženého spisového materiálu a zistil, že sa

rovnopis ani jedného z uznesení o vznesení obvinenia v spise nenachádza a preto z

uvedených dôvodov nebolo ani možné zo strany konajúceho sudcu pre prípravné konanie

postupovať v súlade s ustanovením a obvinenému tieto

uznesenia o vznesení obvinenia obvinenému J. B. doručiť.

V tejto súvislosti bolo preto potrebné vyriešiť prejudiciálnu otázku, či sú splnené

formálnoprocesné podmienky pre rozhodnutie o väzbe zadržanej osoby alebo v dôsledku

nedoručenia uznesenia o vznesení obvinenia je potrebné obvineného prepustiť zo zadržania

na slobodu... Pri týchto úvahách bolo potrebné prihliadnuť na podstatu vyššie uvedeného

zákonného ustanovenia , ktorá bola zadefinovaná

v dôvodovej správe k tomuto ustanoveniu pri jeho prijatí a implantovaní do vnútroštátneho

právneho poriadku a podstatou ktorej bola povinnosť konajúcich orgánov vždy dôsledne

dbať na to, aby zadržaná osoba pred rozhodnutím o väzbe bola oboznámená s podstatou

toho, čo je jej kladené za vinu a zároveň, aby jej bolo umožnené sa k obvineniu vyjadriť...

Ďalej bolo potrebné v súlade s ustanovením článku 154c ods. 1 Slovenskej

republiky skúmať, či väčší rozsah ústavných práv a slobôd zabezpečuje obvinenému

zákonná vnútroštátna úprava daná ustanovením článku 73 ods. 5 alebo

Dohovor ako medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách, ktorý

Slovenská republika ratifikovala a bol vyhlásený spôsobom ustanoveným zákonom a bol

prijatý záver, že väčší rozsah ústavných práv a slobôd zabezpečuje obvinenému úprava

vyplývajúca z Dohovoru a to konkrétne z ustanovení článku 5 ods. 2 a Článku 6 ods. 3

písm. a) Dohovoru, podľa ktorých každý, kto je zatknutý, musí byť bez meškania a v jazyku,

ktorému rozumie, oboznámený s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti

nemu a každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo byť bez meškania a v jazyku,

ktorému rozumie podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vznesenému proti

nemu. Tento záver o prednosti aplikácie vyššie uvedených ustanovení Dohovoru pred

zákonom bol sudcom pre prípravné konanie ustálený z toho dôvodu, že podľa vyššie

uvedených ustanovení Dohovoru sa vyžaduje, aby každý, kto bol zatknutý bol bez meškania

v jazyku, ktorému rozumie oboznámený s dôvodmi zatknutia a s každým obvinením proti

nemu a má právo byť bez meškania v jazyku ktorému rozumie podrobne oboznámený s

povahou a dôvodom obvinenia vznesenému proti nemu, pričom zákon -

ukladá konajúcim orgánom iba povinnosť doručiť mu uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré

však je vyhotovené v úradnom jazyku, teda v jazyku slovenskom a vo vzťahu k cudziemu

štátnemu občanovi, ktorý slovenskému jazyku nerozumie a neovláda ho, predstavuje iba

formálnu povinnosť, ktorá vo svojej podstate nezabezpečuje účel postupu, ktorým je

oboznámiť obvineného s podstatou obvinenia a dôvodmi jeho zadržania a predvedenia.

Rovnako tak bol prijatý záver, že práve skutočnosť, že by bolo len formálne doručené

uznesenie o vznesení obvinenia v slovenskom jazyku obvinenému, ktorý tento jazyk neovláda

bez toho, aby bol konkrétny obsah vzneseného obvinenia obvinenému pretlmočený, by

predstavovala bez prekladu uznesení o vznesení obvinenia, pred jeho výsluchom, porušenie

jeho vyššie uvedených práv.

Samotná, obvineným J. B. namietaná skutočnosť, že mu bolo obvinenie oznámené

prekladom z Európskeho zatýkacieho rozkazu a nie z uznesenia o vznesení obvinenia je

právne bezvýznamná, keďže nahliadnutím do spisuje možné zistiť a je nesporné, že

uznesenia o vznesení obvinenia boli premietnuté do Európskeho zatýkacieho rozkazu

doslovne v úplnom znení...

Pokiaľ ide o formálne procesné pochybenie orgánov prípravného konania

spočívajúce v tom, že mu neboli doručené uznesenia o vznesení obvinenia ide o skutočnosť,

ktorá podľa môjho názoru nemá vplyv na zákonnosť vedeného trestného stíhania proti

obvinenému J. B. z dôvodu, že uznesenie o vznesení obvinenia je uznesením procesnej

povahy, s vydaním ktorého nastávajú procesné účinky stíhania konkrétnej osoby, za

konkrétny skutok, konkrétne právne kvalifikovaný a pre ďalší procesný postup konajúcich

orgánov, vrátane súdu, sa nevyžaduje, aby toto rozhodnutie procesnej povahy bolo

právoplatné už v čase vykonávania úkonov pred súdom, vrátane výsluchu obvineného pred

sudcom pre prípravné konanie pri rozhodovaní o väzbe.“.

Vo zvyšnej časti svojho vyjadrenia sudca pre prípravné konanie špecializovaného

súdu poukazuje najmä na nepravdivosť tvrdenia sťažovateľa, že nemal vedomosť

o skutočnosti, že je trestne stíhaný v Slovenskej republike, ako aj na dôvodnosť

nevyhovenia návrhu sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka, a v tomto smere ďalej odkazuje na obsah odôvodnenia uznesenia

špecializovaného súdu ako aj uznesenia najvyššieho súdu.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom špecializovaného

súdu

Sťažovateľ vo vzťahu k postupu špecializovaného súdu namieta porušenie práv

vyplývajúcich z čl. 5 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru, ako aj porušenie

základných práv vyplývajúcich z , a .

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu však vyplýva, že namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného

súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody,

porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných

a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným

spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ,

, , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Z obsahu sťažnosti a pripojených listín je zrejmé, že postup špecializovaného súdu

vo veci vedenej pod sp. zn. 44/2008 bol predmetom preskúmavania najvyšším súdom

v konaní o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí sťažovateľa do väzby, a to v celom rozsahu.

V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv bolo preto z ústavného

hľadiska podstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia najvyššieho súdu. Vzhľadom

na uvedený princíp subsidiarity považoval ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti

uzneseniu špecializovaného súdu za dôvodné podľa

odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide

o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , ). V súvislosti so svojím ústavným

postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (podobne , ). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne

oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory

všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili

skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia

sa domáha ( ), čím zároveň vymedzí rozsah predmet

konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Platí

to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom (m. m. , , ). Vzhľadom na to mohol

ústavný súd preskúmať iba to, či, resp. v akom rozsahu najvyšší súd porušil napadnutým

uznesením tie práva, ktorých porušenie sťažovateľ namieta (v danom prípade základného

práva zaručeného a práv zaručených a

dohovoru).

Ústavný súd považuje za nevyhnutné v prvom rade uviesť, že konania všeobecných

súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom

(konaniami vo veci samej o vine obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo

záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto

oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. ,

). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti,

výkladu a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3

dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie

o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné

na konanie týkajúce sa väzby.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia upravujúceho základné právo

na súdnu ochranu a ustanovení týkajúcich sa špecificky základného práva

na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že zahŕňa základné hmotné a tiež

procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu

v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné

procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania

o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne

ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

(napr. uznesenia o predbežnom prerokovaní sp. zn. z 28. apríla 2004

a sp. zn. z 11. októbra 2007).

Na základe toho ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva sťažovateľa zaručeného a práva podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

sťažnosťou napadnutým uznesením najvyššieho súdu v spojení s uznesením

špecializovaného súdu a označenými právami zaručenými v ústave a dohovore.

Pokiaľ ide o porušenie posledného zo sťažovateľom označených práv (t. j. práva

navrhnúť konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia osobnej

slobody zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru), ústavný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalel len „ESĽP“), podľa ktorej uvedené

ustanovenie dopadá aj na konania o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o vzatí

obvineného do väzby (napr. rozsudok ESĽP Krejčíř proti Českej republike z 26. marca

2009, č. 39298/04). V zmysle uvedeného ustanovenia dohovoru má mať orgán rozhodujúci

o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody povahu súdu (t. j. orgánu nezávislého na

výkonnej moci, ako aj na účastníkoch konania), pričom o návrhoch účastníkov má byť

rozhodnuté urýchlene („speedily“, resp. „à bref délai“). Úplné písomné konanie alebo

kontradiktórne ústne konanie pri prieskume týchto opatrení by mohli spôsobiť prieťahy,

ktorým je potrebné sa v tejto oblasti vyhnúť (bližšie pozri rozsudok ESĽP Neumeister proti

Rakúsku z 27. júna 1968, č. 1936/63).

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu

vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie

do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne

uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného

a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho

prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (). Skutkové a právne závery

všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ).

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty

a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam

týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa

k tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich.

Pre tento účel jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami,

o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný

postup súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému/obžalovanému v týchto smeroch

poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia

do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti

zbraní“). Zabezpečenie kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti

zbraní“ predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich

sa pozbavenia osobnej slobody väzbou (pozri napr. nález sp. zn. ).

Povinnosť súdov postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby

a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby

procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne

záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým

), ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú

súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1

majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv

a slobôd.

Rozhodnutie súdu bez osobnej účasti obvineného v konaní týkajúcom sa

preskúmania zákonnosti jeho väzby však nemusí v každom jednotlivom prípade

predstavovať zásah do základných práv a slobôd obvineného. Rešpektovanie práv

zaručených v čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby

obvineného/obžalovaného bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne

prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej

súdnej kontroly väzby (v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru)

v primeraných (t. j. v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť

obvineného/obžalovaného v konaní pred súdom je nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom

na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočností (tvrdení a skutkových

okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo ak je vzhľadom na procesnú

situáciu a povahu prerokúvaných skutočností zabezpečenie osobnej prítomnosti

obvineného/obžalovaného nevyhnutným predpokladom rešpektovania kontradiktórnosti

konania a princípu „rovnosti zbraní“ (mutatis mutandis ).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s jeho vzatím do väzby napriek tomu,

že do výsluchu vykonaného sudcom pre prípravné konanie (ani počas tohto výsluchu) mu

nebolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia vo veci podozrenia zo spáchania trestného

činu, pre ktorý bol uznesením špecializovaného súdu vzatý do väzby, a rovnako tak

nesúhlas so záverom všeobecných súdov o existencii dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm.

a) a o nespôsobilosti dohľadu probačného a mediačného úradníka

nahradiť väzbu v zmysle . Sťažovateľ napokon

nesúhlasí ani s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý o jeho sťažnosti rozhodol bez toho, aby

mu bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k dôvodom jeho vzatia do väzby (t. j. odôvodniť

svoju sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu).

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 18. decembra 2012, ktorým

rozhodoval o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby,

uviedol, že „obvinený J. B. bol do Slovenskej republiky vydaný na základe európskeho

zatýkacieho rozkazu z 30. novembra 2004, sp. zn. Pš 60/2004, ktorého pôvodcom bol ešte

Krajský súd v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu ( v

znení neskorších predpisov) ako predchodca Špecializovaného trestného súdu, a preto

sudca pre prípravné konanie ostatne označeného súdu, ktorého pôsobnosť v predmetnej

veci je daná vzhľadom na ustanovenie , bol zákonným sudcom na

rozhodnutie o väzbe obvineného J. B., vydaného na základe už citovaného európskeho

zatýkacieho rozkazu zo Španielskeho kráľovstva.

Okrem toho sťažnostný súd skúmal dodržanie zákonných lehôt na rozhodnutie

o väzbe vydanej a následne zadržanej osoby ako aj existenciu dôvodného podozrenia

o spáchaní trestného činu skutkami, ktoré sú predmetom uznesenia o vznesení obvinenia,

citovaného v napadnutom uznesení sudcu pre prípravné konanie, ktoré podozrenie

predstavuje esenciálnu podmienku vzatia obvinenej osoby do väzby a tiež existenciu

konkrétnych väzobných dôvodov pričom dospel k zisteniu, že v prípade obvineného J. B.

všetky uvedené zákonné predpoklady vzatia do väzby splnené boli.

Okrem existencie dôvodného podozrenia zo spáchania pokračovacieho trestného

činu podvodu so spôsobením škody veľkého rozsahu, v danom prípade škody v zmysle § 14

písm. k/ presahujúcej dvadsaťpäťtisícnásobok malej škody podľa

existuje u obvineného aj konkrétny väzobný dôvod, a to podľa

založený na obave z úteku alebo skrývania sa v úmysle vyhnúť sa trestnému stíhaniu.

Uvedenú obavu vyvolávajú konkrétne skutočnosti podrobne rozvedené v odôvodnení

napadnutého uznesenia, vychádzajúce najmä zo správy Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky zo 7. februára 2005, z ktorej je zrejmé, že obvinený už v roku 2004

v súvislosti s konaním o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu v Holandsko kráľovstve

nedodržal svoje sľuby dané tamojším justičným orgánom a domovskú krajinu opustil

napriek prísľubu, že tam zotrvá. Je dostatočne zrejmé, že už vtedy vedel o trestnom stíhaní

na území Slovenskej republiky a že sa žiada z tohto dôvodu o jeho vydanie z Holandského

kráľovstva. Vzhľadom na uvedené sudca pre prípravné konanie postupoval správne keď

nepovažoval za dostatočný prostriedok náhrady väzby sľub obvineného, že sa bude

zdržiavať na území Slovenskej republiky na konkrétnej adrese, odkiaľ by mal byť

dostihnuteľný pre orgány činné v trestnom konaní a keď nevyhovel ani jeho návrhu

na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a na uloženie

primeraného obmedzenia spočívajúceho v zákaze vycestovania do zahraničia.

Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval sťažnosť

obvineného J. B. za nedôvodnú, a preto ju podľa zamietol.“.

Vzhľadom na závažné dôsledky pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého

predmetom je preskúmanie zákonnosti väzby (konanie v zmysle čl. 5 dohovoru), spĺňať

niektoré princípy spravodlivého konania. Jedným z nich je aj právo na náležité odôvodnenie

rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli

dostatočné a relevantné dôvody (napr. , , ).

Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu v nadväznosti na uznesenie špecializovaného

súdu, ktorého vydanie predchádzalo konaniu o riadnom opravnom prostriedku

na najvyššom súde, vyplýva, že všeobecné súdy v tejto veci preskúmaním obsahu spisového

materiálu zabezpečeného v rámci prípravného konania orgánom činným v trestnom konaní

dospeli k záveru, že vo vzťahu k sťažovateľovi existuje dôvodné podozrenie zo spáchania

závažnej trestnej činnosti, z ktorej bol obvinený (konkrétne z pokračujúceho trestného činu

podvodu spolupáchateľstvom podľa , a

v znení účinnom v čase ich spáchania), v dôsledku ktorej mala byť

spôsobená škoda v celkovej sume najmenej 12 178 858 € (366 900 300 Sk). Najvyšší súd

súčasne zistil aj existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku (t. j. dôvodnej obavy, že sťažovateľ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol

trestnému stíhaniu alebo trestu), ktorý vyplýva zo skutočnosti, že sťažovateľ už v roku 2004

v konaní o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu nedodržal svoje sľuby dané justičným

orgánom Holandského kráľovstva a domovskú krajinu opustil napriek prísľubu, že tam

zotrvá.

Ústavný súd preskúmaním obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zistil,

že jeho odôvodnenie síce neobsahuje odpovede na všetky námietky týkajúce sa tvrdených

procesných pochybení špecializovaného súdu, ktoré sťažovateľ formuluje v sťažnosti

doručenej ústavnému súdu, avšak napriek tomu je potrebné považovať ho za ústavne

akceptovateľné. Z okolností prípadu totiž vyplýva, že najvyšší súd o sťažnosti proti

rozhodnutiu o väzbe rozhodol deň predtým, ako bolo obhajcom sťažovateľa doručené

písomné doplnenie dôvodov k sťažnosti proti rozhodnutiu špecializovaného súdu, pričom

najvyšší súd svoje rozhodnutie prijal len na základe sťažnosti podanej ústne do zápisnice

o výsluchu, bez jej bližšieho odôvodnenia. Zo zápisnice o výsluchu ďalej vyplýva,

že po vyhlásení uznesenia špecializovaného súdu sudca pre prípravné konanie vyhlásené

uznesenie stručne odôvodnil a prítomné procesné strany poučil o práve podať opravný

prostriedok, čo obvinený po porade s obhajcom aj využil. Písomné vyhotovenie uznesenia

bolo špecializovaným súdom vypravené 13. decembra 2012 a 14. decembra 2012 bol spis

špecializovaného súdu spolu so 6 zväzkami vyšetrovacieho spisu predložený najvyššiemu

súdu na rozhodnutie o sťažnosti. Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti proti rozhodnutiu sudcu

pre prípravné konanie 18. decembra 2012 dodržujúc lehotu 5 pracovných dní od predloženia

veci na rozhodnutie ustanovenú .

Rozhodovanie súdnych orgánov o väzbe (vrátane rozhodovania o opravnom

prostriedku proti rozhodnutiu o vzatí obvineného do väzby) musí byť urýchlené, čo vyplýva

z obsahu čl. 5 ods. 4 dohovoru. Sťažovateľ do zápisnice o výsluchu neuviedol dôvody,

pre ktoré podal sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu, a ani neuviedol,

že v nasledujúcich dňoch písomne doplní dôvody podania tejto sťažnosti, preto ani

špecializovanému súdu a ani najvyššiemu súdu nebolo známe, že takéto doplnenie bude

zo strany sťažovateľa doručované. pritom v žiadnom svojom ustanovení

neukladá sudcovi pre prípravné konanie povinnosť pred predložením spisu nadriadenému

súdu vyčkať na doručenie písomného vyhotovenia uznesenia o vzatí obvineného do väzby

pre účely umožniť obvinenému alebo jeho obhajcovi doplniť dôvody podanej sťažnosti,

pokiaľ takéto uznesenie bolo obvinenému a jeho obhajcovi riadne oznámené v ich

prítomnosti a obvinený využil svoje právo podať proti oznámenému uzneseniu sťažnosť

priamo do zápisnice o výsluchu. Najvyšší súd bol okrem toho viazaný lehotou 5 pracovných

dní od doručenia spisu špecializovaného trestného súdu podľa § 192 ods. 3 Trestného

poriadku na rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku. Z uvedeného dôvodu najvyšší

súd objektívne nemohol reagovať na argumenty prednesené sťažovateľom v písomnom

doplnení jeho sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, keďže tieto mu boli doručené až po jeho

rozhodnutí, a s poukazom na už opísané okolnosti prípadu nemožno uznesenie najvyššieho

súdu len z tohto dôvodu považovať za nedostatočne odôvodnené.

Nie je však ani úlohou ústavného súdu formulovať a dopĺňať odpovede na právnu

argumentáciu účastníka konania, ktorú tento nepredniesol v konaní do vydania rozhodnutia

všeobecného súdu vo veci, a tak nahrádzať úlohu všeobecných súdov, keďže ústavný súd

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou súdnou inštanciou.

Vzhľadom na závažnosť námietky sťažovateľa, že v čase rozhodovania o jeho vzatí

do väzby nebol oboznámený s dôvodmi trestného stíhania svojej osoby, keďže mu

uznesenie o vznesení obvinenia nebolo doručené, ústavný súd považuje za potrebné uviesť,

že zo zápisnice o výsluchu konaného bezprostredne pred vyhlásením uznesenia o jeho vzatí

do väzby vyplýva, že obvinenému bolo od slova do slova pretlmočené do jeho rodného

materinského jazyka, ktorým je holandský jazyk, obvinenie v rozsahu troch samostatných

skutkov z vydaného európskeho zatýkacieho rozkazu, ktoré je totožné (a priamo vyplýva)

z uznesení o vznesení obvinenia. Z hľadiska materiálnych požiadaviek zásady byť bez

meškania oboznámený s každým obvinením niet podľa názoru ústavného súdu pochybností

o tom, že sťažovateľ bol dostatočne oboznámený s okolnosťami, z ktorých vyplýva dôvodné

podozrenie proti jeho osobe. K týmto okolnostiam mu konajúci všeobecný súd umožnil

vyjadriť sa. Sťažovateľ pri svojom výsluchu nenamietal, že mu nie je známa podstata

a dôvody svojho obvinenia (ani že mu nebolo uznesenie o vznesení obvinenia doručené),

uviedol len, že sa cíti nevinný (takéto vyhlásenie predpokladá, že obvinená osoba v zásade

chápe podstatu svojho obvinenia), a k predmetu svojho obvinenia sa bližšie odmietol

vyjadriť. Podľa názoru ústavného súdu preto skutočnosť, že sťažovateľovi nebolo

príslušným orgánom činným v trestnom konaní ani sudcom pre prípravné konanie formálne

doručené uznesenie o vznesení obvinenia, avšak o podstate a dôvodoch svojho obvinenia

bol pri výsluchu realizovanom pred rozhodnutím o jeho vzatí do väzby podrobne

oboznámený a konajúcim súdom mu bola poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje

záujmy a vyjadriť sa k dôvodom svojho vzatia do väzby, nevedie k záveru o porušení práv

zaručených čl. 5 dohovoru dosahujúcom mieru ústavnej relevancie. Ústavný súd považuje

za podstatné, že v čase rozhodovania o návrhu na vzatie do väzby mal sťažovateľ

postavenie obvineného na základe vykonateľného uznesenia a mal aj podrobnú informáciu o

tom, z čoho bol obvinený, pričom žiadnym spôsobom nebolo dotknuté jeho právo podať

proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť po jeho doručení.

Na okraj uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že obhajca zvolený

z radov advokátov jeho príbuzným v priamom rade, prítomný pri rozhodovaní súdu

o návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby, bol s vecou (a trestným stíhaním sťažovateľa)

oboznámený, o čom svedčí aj záznam o nazretí do vyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ-7/BOK-

C-2004 z 27. júla 2012 založený do spisu špecializovaného súdu sp. zn. BB-Tp 44/08.

Sťažovateľ teda mal možnosť prostredníctvom svojho obhajcu (respektíve po porade

s obhajcom) predniesť dôvody spochybňujúce, pre ktoré uznesenie o vzatí do väzby napáda

už pri zahlásení sťažnosti bezprostredne po vyhlásení uznesenia špecializovaného súdu.

Ústavný súd nepovažuje za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený ani právny názor

najvyššieho súdu v danej veci o existencii zákonného dôvodu tzv. útekovej väzby podľa

, ktorý vychádza z konkrétne zistených skutočností

a postačujúcich na to, aby zakladali rozumnú (dôvodnú) obavu, že obvinený by s veľkou

pravdepodobnosťou mohol v prípade ponechania na slobode utiecť alebo sa skrývať.

Uvedené skutočnosti boli pre ústavný súd rozhodujúce na prijatie záveru,

že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 18. decembra 2012 je

potrebné hodnotiť ako ústavne udržateľné. Ústavný súd sa nedomnieva, že skutkové alebo

právne závery najvyššieho súdu by bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva sťažovateľa podľa čl. 5

ods. 4 dohovoru, a preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2013