Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 348/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti

, zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom

Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava, a

, zastúpenej advokátkou JUDr. Júliou Vestenickou, Ševčenkova

1051/5, Bratislava, vedené pod sp. zn. a sp. zn. , ktorými

namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 1 a 2 a a práv podľa ,

ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. z 24. novembra 2015,

uzneseniami Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. -11248

a č. k. -11294 zo 17. decembra 2015 a uzneseniami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 7. januára 2016 a sp. zn.

z 11. januára 2016, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť vedenú pod sp. zn. a sťažnosť

vedenú pod sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. a 17. marca

2016 doručené sťažnosti

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17,

Bratislava, a

(ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „sťažovateľ“),

zastúpenej advokátkou JUDr. Júliou Vestenickou, Ševčenkova 1051/5, Bratislava, vedené

pod sp. zn. a sp. zn. , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3

(ďalej len „“) a práv podľa , ods. 3

a 4, čl. 6 ods.1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn.

z 24. novembra 2015, uzneseniami Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) č. k. -11248

a č. k. -11294 zo 17. decembra 2015, uzneseniami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 7. januára 2016

(ďalej aj „uznesenie zo 7. januára 2016“) a sp. zn. z 11. januára 2016 (ďalej

aj „uznesenie z 11. januára 2016“; spolu aj „napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu“)

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že napadnutými rozhodnutiami, resp. postupmi,

ktoré predchádzali ich vydaniu, boli porušené ich základné práva, a to „právo na zákonného

sudcu uvedené v , 2 a 5, a , ods. 3,

ods. 4 a Dohovoru, právo na osobnú slobodu uvedené v SR

a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru, právo byt' vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu uvedeného v SR

a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru, právo na prejednanie veci bez zbytočných

prieťahov a zásada rovnosti zbraní podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovor a tiež právo

na obhajobu podľa SR a Dohovoru...“.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že voči sťažovateľom a ďalším obvineným je

okresným súdom vedené trestné konanie pre obzvlášť závažný zločin poisťovacieho

podvodu podľa , a s poukazom

na a v časti dokonaný a v časti v štádiu pokusu

podľa .

Okresný súd 24. novembra 2015 uznesením podľa § 244 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku postúpil predmetnú trestnú vec špecializovanému trestnému súdu, pretože dospel

k záveru, že na prerokovanie veci nie je príslušný, lebo podľa jeho názoru ide o trestnú vec

spáchanú zločineckou skupinou podľa , a nie organizovanou

skupinou podľa , ako to je uvedené v obžalobe.

Sťažovatelia následne podali prostredníctvom svojich obhajcov okresnému súdu

žiadosť o prepustenie z väzby z 30. novembra 2015. Okresný súd žiadosti o prepustenie

z väzby postúpil špecializovanému trestnému súdu.

Dňa 17. decembra 2015 špecializovaný trestný súd uznesením

č. k. -11248 podľa per analogiam

vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť, čím vyvolal spor o príslušnosť. Následne uznesením

č. k. -11294 (ďalej len „rozhodnutie o väzbe“) rozhodol, že podľa § 72

ods. 1 písm. b) a žiadosť sťažovateľov o prepustenie z väzby

z 30. novembra 2015 zamieta. Zároveň podľa § 72 ods. 1 písm. b) a § 80 ods. 1 písm. b)

neprijal ich písomný sľub, podľa Trestného

poriadku zamietol ich návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka. Proti rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu o väzbe podali sťažovatelia

sťažnosť.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 7. januára 2016 podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietol sťažnosť sťažovateľov proti rozhodnutiu o väzbe

špecializovaného trestného súdu ako nedôvodnú.

Dňa 11. januára 2016 najvyšší súd uznesením sp. zn. rozhodol,

že príslušným súdom na konanie v prvom stupni v trestnej veci sťažovateľov je okresný

súd.

Sťažovatelia v sťažnostiach okrem iného uvádzajú:

„Okresný súd Nitra počas celého prípravného konania vychádzal z toho, že skutok,

pre ktorý bola väzba uvalená, bol spáchaný organizovanou skupinou, avšak po podaní

obžaloby zrazu zaujal vo veci konajúci Okresný súd Nitra iné stanovisko, a to, že ide

o skutok spáchaný zločineckou skupinou. Tak významná okolnosť trestného činu, akou je

posúdenie právnej kvalifikácie foriem trestnej súčinnosti a v dôsledku toho aj príslušnosti

súdu, musela byť Okresnému súdu Nitra známa už skôr, pričom k zmene právneho

posúdenia (po podaní obžaloby) došlo bez toho, aby sa zistili nové okolnosti, na základe

ktorých by bolo možné zmeniť právnu kvalifikáciu Práve predsedníčka senátu v predmetnej

trestnej veci nesie plnú zodpovednosť za vyvolanie sporu o príslušnosť medzi porušovateľmi

Okresným súdom Nitra a Špecializovaným trestným súdom v Pezinku, k čomu došlo jej

postupom, pričom si zrejme vôbec neuvedomila, akých vážnych pochybností vo vzťahu

k legálnosti jej doterajšieho rozhodovania sa dopustila a rovnako nezvážila vážnosť ako aj

dopad právnych dôsledkov v podobe porušenia práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

Na tomto mieste je potrebné poukázať na fakt, že voči tejto sudkyni, ktorou je osoba

bolo podaných viacero podnetov a výhrad, nakoľko na základe

dostupných okolnosti možnej predpojatosti je jednoznačne preukázané, že v prípade tohto

sudcu existujú dôvodné a oprávnené pochybnosti o jej objektívnom a nestrannom

rozhodovaní v predmetnej trestnej veci, čo plne odporuje zásadám spravodlivého súdneho

konania. Možno teda konštatovať, že zotrvaním samotného sudcu ako tzv. zákonného sudcu

nepochybne došlo k porušeniu ústavného práva Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

garantovaného v a a ods. 2 a v

ods. 1 Dohovoru o základných ľudských právach a slobodách.“

Podľa názoru sťažovateľov okresný súd nie je príslušný na prerokovanie ich trestnej

veci, no nie z dôvodu vecnej, ale miestnej nepríslušnosti. Uvádzajú, že sú obžalovaní

„z trestného činu poisťovacieho podvodu podľa § 223 Tr. zák. Nakoľko sa podľa ustálenej

súdnej praxe za miesto spáchania trestného činu podvodu, považuje jednak miesto, kde

páchateľ uviedol niekoho do omylu, alebo využil niečí omyl, či zamlčal podstatné okolnosti,

ďalej miesto, kde poškodenému vznikla škoda, a tiež miesto, kde sa páchateľ obohatil (viď.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. 1. 2012, sp. zn. , pozn.

sťažovateľky), pričom ani jedna z týchto okolnosti sa neuskutočnila v obvode Okresného

súdu Nitra, nemožno Okresný súd Nitra považovať za miestne príslušný, a teda ani

za zákonný.

Nesprávne ustálenie príslušnosti (vecnej, resp. miestnej) súdu, a tým aj osoby

zákonného sudcu pri rozhodovaní o vzatí do väzby, resp. jej ďalšom trvaní v prípravnom

konaní, vyplývajúce zo skutočnosti, že pôvodne pri vzatí do väzby ustálená príslušnosť súdu

je po podaní obžaloby zmenená bez existencie a uvedenia relevantných dôvodov na takúto

zmenu, môže za určitých konkrétnych okolností spôsobiť neprípustný zásah do práva

na zákonného sudcu v konaní o väzbe, ktoré je vyvoditeľné tak z , 2 a 5 ,

ako aj z čl. 5 ods. 4 dohovoru...

Ak teda Okresný súd Nitra po podaní obžaloby skúmal svoju príslušnosť, musel

dospieť k záveru, že je miestne nepríslušný a predmetnú trestnú vec Sťažovateľa postúpiť

na Okresný súd v Banskej Bystrici, nakoľko na tomto mieste dochádzalo v zmysle obžaloby

k uvedeniu poškodenej poisťovne do omylu, alebo na Okresný sud v Bratislave, nakoľko

v zmysle obžaloby tu vznikla poškodenému škoda (sídlo poisťovne), a tu došlo aj

k obohateniu.“.

Vo vzťahu k rozhodovaniu o ich žiadosti o prepustenie z väzby sťažovatelia

uvádzajú, že okresnému súdu podali prostredníctvom svojich obhajcov žiadosť

o prepustenie z väzby, okresný súd však o nej nerozhodol napriek tomu, že ju mal

k dispozícii takmer dvanásť dní, ale postúpil ju špecializovanému trestnému súdu, ktorý

o nej rozhodol 17. decembra 2015, potom čo najskôr vyslovil svoju nepríslušnosť vo veci.

Uvedeným postupom došlo podľa názoru sťažovateľov k neprípustnému zásahu do ich práv,

„a to do práva na zákonného sudcu, práva na osobnú slobodu, práva byť vzatý do väzby iba

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu a práva

na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, nakoľko Špecializovaný trestný súd v

Pezinku napriek vysloveniu svojej nepríslušnosti rozhodol o žiadosti Sťažovateľa o

prepustenie z väzby na slobodu, čím porušil práva Sťažovateľa uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a

5. a , ods. 3, ods. 4 a ods. Dohovoru.

Špecializovaný trestný súd v Pezinku mal podľa názoru Sťažovateľa postupovať tak,

že akonáhle vyjadril svoju vecnú nepríslušnosť, mal predmetnú trestnú vec postúpiť

na Najvyšší súd Slovenskej republiky, pričom o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

nemal rozhodnúť, nakoľko nebol na rozhodnutie príslušný, a taktiež bol dostatočný časový

priestor na rozhodnutie o žiadosti až po vysporiadaní sa súdov so svojou príslušnosťou, čím

by bola zachovaná aj rýchlosť rozhodovania o väzbe ako aj právo na zákonného

(príslušného) sudcu.“.

Sťažovatelia podali proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu

zo 17. decembra 2015 sťažnosť, ktorú najvyšší súd ako nedôvodnú uznesením zo 7. januára

2016 zamietol.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že uznesením špecializovaného trestného súdu o väzbe

zo 17. decembra 2015 a následne uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 7. januára 2016 došlo aj k neprípustnému zásahu do ich základného práva na osobnú

slobodu podľa a práva podľa a ods. 3 dohovoru, tiež

do základného práva byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom

a na základe rozhodnutia súdu uvedeného v a ,

ods. 3 a 4 dohovoru z dôvodu, že „pri rozhodovaní o väzbe po podaní obžaloby mali byť

dôvody väzby zosilnené oproti predchádzajúcemu štádiu trestného konania“, a poukazujú

na príslušnú judikatúru ústavného súdu, ako aj Európskeho súde pre ľudské práva, pričom

zastávajú názor, že v ich prípade „... neexistuje žiadna dôvodná obava, že by Sťažovateľ

v prípade prepustenia z väzby na slobodu mohol pokračovať v trestnej činnosti, pričom ani

Špecializovaný trestný súd v Pezinku, ani Najvyšší súd Slovenskej republiky nepodložili

danú obavu žiadnymi relevantnými dôkazmi, na základe ktorých by mala byť väzba

opodstatnená“.

Sťažovatelia v sťažnosti tiež namietajú, že zo strany okresného súdu,

špecializovaného trestného súdu, ako aj najvyššieho súdu bolo porušené ich právo

na obhajobu podľa a dohovoru a zásada rovnosti

zbraní vyplývajúca z a dohovoru z dôvodu, že ani jeden

z týchto súdov neupozornil sťažovateľov na zmenu právnej kvalifikácie skutku, ktorý je

predmetom obžaloby v súlade s . Za zmenu právnej

kvalifikácie sťažovatelia považujú to, že okresný súd pri predbežnom prerokovaní obžaloby

na neverejnom zasadnutí dospel k záveru, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby,

bol spáchaný zločineckou skupinou, a nie organizovanou skupinou.

Podľa názoru sťažovateľov konaním okresného súdu, špecializovaného trestného

súdu, ale aj najvyššieho súdu bolo porušené aj ich základné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj právo podľa a

ods. 1 dohovoru, pretože od podania obžaloby na okresný súd po podanie sťažnosti

na ústavný súd uplynuli viac ako 4 mesiace a vec je stále v rovnakom štádiu konania,

ako bola pri podaní obžaloby, pričom od ich vzatia do väzby už uplynulo 21 mesiacov,

čo nemožno považovať za konanie bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosti

na ďalšie konanie a následne rozhodol vo veci samej týmto nálezom:

„1. Základné právo... na zákonného sudcu uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1

a , ods. 3, ods. 4 a Dohovoru Uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. 01. 2016 porušené bolo.

2. Základné právo... na osobnú slobodu uvedené v SR a

ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 07. 01. 2016 porušené bolo.

3. Základné právo... byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom

a na základe rozhodnutia súdu uvedeného v SR a ,

ods. 3 a ods. 4 Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 07. 01. 2016 porušené bolo.

4. Základné právo... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 07. 01. 2016 porušené bolo.

5. Základné právo... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 11. 01. 2016 porušené bolo.

6. Základné právo... na obhajobu uvedené v a

písm. b) Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

11. 01. 2016 porušené bolo.

7. Základné právo... na zásadu rovnosti zbrani podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

11. 01. 2016 porušené bolo.

8. Základné právo... na zákonného sudcu uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1

a , ods. 3, ods. 4 a Dohovoru Uznesením

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 17. 12. 2015, č. k. -11248

porušené bolo.

9. Základné právo... na osobnú slobodu uvedené v SR a

ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku

zo dňa 17. 12. 2015, č. k. -11294 porušené bolo.

10. Základné právo... byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom

a na základe rozhodnutia súdu uvedeného v SR a ,

ods. 3 a ods. 4 Dohovoru Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa

17. 12. 2015, č. k. -11294 porušené bolo.

11. Základné právo... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo

dňa 17. 12. 2015, č. k. -11248 porušené bolo.

12. Základné právo... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo

dňa 17. 12. 2015, č. k. -11294 porušené bolo.

13. Základné právo... na obhajobu uvedené v a

písm. b) Dohovoru Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa

17. 12. 2015, č. k. -11294 porušené bolo.

14. Základné právo... na zásadu rovnosti zbrani podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 17. 12. 2015,

č. k. -11294 porušené bolo.

15. Základné právo... na zákonného sudcu uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1

a a , ods. 3, ods. 4 a Dohovoru

Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 24. 11. 2015 porušené bolo.

16. Základné právo... na osobnú slobodu uvedené v SR a

ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn.

zo dňa 24. 11. 2015 porušené bolo.

17. Základné právo... byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom

a na základe rozhodnutia súdu uvedeného v čí. 17 ods. 5 SR a ,

ods. 3 a ods. 4 Dohovoru Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. zo dňa

24. 11. 2015 porušené bolo.

18. Základné právo... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn.

zo dňa 24. 11. 2015 porušené bolo.

19. Základné právo... na obhajobu uvedené v a

písm. b) Dohovoru Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. zo dňa

24. 11. 2015 porušené bolo.

20. Základné právo... na zásadu rovnosti zbraní podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 24. 11. 2015

porušené bolo.

21. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

11. 01. 2016 sa zrušuje.

22. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

07. 01. 2016 sa zrušuje.

23. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 17. 12. 2015,

č. k. -11294 sa zrušuje.

24. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 17. 12. 2015,

č. k. -11248 sa zrušuje.

25. Uznesenie Okresného súdu Nitra zo dňa 24. 11. 2015, sp. zn. sa

zrušuje.“

Sťažovatelia sa tiež domáhajú, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu neodkladne

ich prepustiť na slobodu a tiež aby im nahradil trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred

ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na skutočnosť, že smerujú proti totožným rozhodnutiam okresného súdu,

špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu, rozhodol ústavný súd, aplikujúc

označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1

výroku tohto uznesenia).

II.2 Sťažnosť sťažovateľky

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Ústavný súd prostredníctvom okresného súdu zistil a ustálil, že oba napadnuté

uznesenia najvyššieho súdu boli sťažovateľke doručené 13. januára 2016, pričom jej

sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 16. marca 2016 (tak ako to vyplýva z potvrdenia

prijímacej pošty) a ústavnému súdu doručená 17. marca 2016.

Vo vzťahu k počítaniu lehôt v konaní pred ústavným súdom sa v súlade s už

citovaným primerane použijú príslušné ustanovenia

.

Podľa lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia

uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti

určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec

lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší

nasledujúci pracovný deň.

Podľa lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon

na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Z uvedeného vyplýva, že dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu

sťažovateľke uplynula 14. marca 2016 (keďže 13. marca 2016 bola nedeľa). Ak teda

sťažovateľka odovzdala sťažnosť na poštovú prepravu 16. marca 2016, urobila tak

po uplynutí lehoty ustanovenej v , a preto ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní jej sťažnosť podľa

odmietol ako podanú oneskorene.

Nad rámec tohto záveru ústavný súd konštatuje, že v prípade, ak by sťažovateľka

nepodala svoju sťažnosť oneskorene, vzťahovali by sa na ňu primerane závery, ku ktorým

dospel ústavný súd vo vzťahu k sťažnosti sťažovateľa (pozri časť II.3 tohto uznesenia).

II.3 Sťažnosť sťažovateľa

II.3.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu sp. zn.

z 24. novembra 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených práv uznesením

okresného súdu sp. zn. z 24. novembra 2015 ústavný súd zdôrazňuje, že jeho

právomoc podľa je založená na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu a postupu,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru napadnutými uzneseniami špecializovaného

trestného súdu č. k. -11248 a č. k. -11294

zo 17. decembra 2015 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Uznesením č. k. -11248 zo 17. decembra 2015 vyslovil

špecializovaný trestný súd v trestnej veci sťažovateľov svoju vecnú nepríslušnosť

podľa , pretože dospel k záveru, že v tomto prípade

nejde o trestný čin vymedzený v písm. a) až l) , nejde o spoločné

konanie v zmysle a spôsobená škoda nedosahuje výšku

uvedenú v , a zároveň uviedol, že podľa jeho názoru bol

trestný čin spáchaný organizovanou skupinou. Z uvedeného dôvodu špecializovaný trestný

súd v predmetnej veci vyvolal spor o príslušnosť, a preto predmetnú vec postúpil

najvyššiemu súdu.

Podľa spory o príslušnosť medzi súdmi rozhoduje

súd im najbližšie spoločne nadriadený.

Podľa najbližšie spoločne nadriadený súd okresného

súdu alebo krajského súdu na jednej strane a Špecializovaného trestného súdu na druhej

strane je najvyšší súd.

Spor o príslušnosť vznikne vtedy, ak súd, ktorý vo veci koná, dospeje k záveru, že

nie je príslušný na prerokovanie veci, a preto vec postúpi inému súdu. V prípade, že súd,

ktorému bola vec takto postúpená, svoju príslušnosť neuzná, musí svoju nepríslušnosť

vysloviť uznesením a následne predložiť vec najbližšie spoločnému nadriadenému súdu.

V tomto konkrétnom prípade bol príslušný na konanie v spore o príslušnosť najvyšší

súd, ktorý o ňom konal a aj rozhodol. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu

preskúmavať uznesenie špecializovaného trestného súdu č. k. -11248

zo 17. decembra 2015.

Uznesením č. k. -11294 zo 17. decembra 2015 špecializovaný trestný

súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, neprijal jeho písomný

sľub na nahradenie väzby a taktiež zamietol jeho žiadosť o nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ mal právo podať proti tomuto uzneseniu

špecializovaného trestného súdu sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o sťažnosti

sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní i túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci

vo vzťahu k obom napadnutým uzneseniam špecializovaného trestného súdu.

II.3.3 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

sp. zn. zo 7. januára 2016 a sp. zn. z 11. januára 2016,

ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 7. januára 2016 podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

špecializovaného trestného súdu č. k. -11294 zo 17. decembra 2015

a uznesením sp. zn. z 11. januára 2016 v spore o príslušnosť rozhodol,

že príslušným súdom v trestnej veci sťažovateľa na vykonanie konania v prvom stupni je

Okresný súd Nitra.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

).

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom: c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie

slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné

zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby...

Sťažovateľ namieta, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 7. januára 2016 bolo porušené jeho právo na osobnú slobodu podľa

a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru, právo byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa a

písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru, ako aj základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo podľa dohovoru.

Sťažovateľ zastáva názor, že v tomto štádiu konania (po podaní obžaloby, pozn.)

mali byť dôvody väzby zosilnené oproti predchádzajúcemu štádiu trestného konania.

Podľa tvrdenia sťažovateľa v jeho trestnej veci neexistovala žiadna dôvodná obava,

že by v prípade prepustenia z väzby na slobodu mohol pokračovať v páchaní trestnej

činnosti, pričom špecializovaný trestný súd ani najvyšší súd nepodložili túto obavu

žiadnymi relevantnými dôkazmi, na základe ktorých by mala byť väzba opodstatnená.

Podľa sťažovateľa postupom najvyššieho súdu bolo tiež porušené jeho základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože od podania obžaloby okresnému

súdu po podanie sťažnosti ústavnému súdu uplynuli viac ako štyri mesiace a vec je stále

v rovnakom štádiu konania, ako bola pri podaní obžaloby, pričom od jeho vzatia do väzby

už uplynulo 21 mesiacov, čo podľa neho nemožno považovať za konanie bez zbytočných

prieťahov.

Základné právo zaručené v vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí ústavný súd brať

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci, pričom

v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti

(, ). Rovnako aj z vyplýva, že do väzby

možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava

obsiahnutá predovšetkým v je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca

zaručenej osobnej slobody (). Obdobne aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby

k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé

dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť

„zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie

tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko

z 20. 3. 1997, bod 43). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť,

že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom a práv

vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné

rozdiely, keďže ustanovenia zahŕňajú aj práva vyplývajúce z a 4

dohovoru (napr. , , ).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. ,

, ). Požiadavku obsiahnutú v tomto článku nemožno definovať

in abstracto, ale musí sa posúdiť podľa okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti

uviedol sťažovateľ (). Ústavný súd preto v prípade môže a musí

uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli

všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) je preskúmať zlučiteľnosť

opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako

všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia,

ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v ().

Do právomoci ústavného súdu v zásade nepatrí preskúmať postup, či správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý ich viedol k záveru o existencii

zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom

inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,

súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie

takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (,

).

Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná

právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej

slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené

obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe

rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú

obavu vyjadrenú v až c) alebo okolnosti uvedené

v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený

zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby ().

Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach

správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti

vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd (,

). Ústavný súd preto nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ak ich z ústavného hľadiska možno pokladať za akceptovateľné

a udržateľné.

Napadnutým uznesením zo 7. januára 2016 najvyšší súd podľa § 193 ods. 1 písm. c)

zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného

trestného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zo 7. januára 2016 sa okrem

iného uvádza:

«... Vo všetkých sťažnostiach je dominantný dôvod - nepríslušnosť ŠTS

na rozhodovanie o ich žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu po tom, čo mu bola vec

postúpená a pred tým než by vyslovil svoju príslušnosť (pričom zároveň vyvolal spor

o príslušnosť, tvrdí teda svoju nepríslušnosť). Z rovnakého dôvodu (rozhodovanie o väzbe

pred vyslovením nepríslušnosti) poukazovali na nezákonnosť rozhodovania Okresného súdu

Nitra, resp. Krajského súdu v Nitre. Poukazovali na nález Ústavného súdu

47 zo dňa 11. novembra 2015, v ktorom bolo vyslovené porušenie práv obvinenej

na urýchlené rozhodnutie o jej žiadosti o prepustenie z väzby v tejto trestnej veci

Okresným súdom Nitra a Krajským súdom v Nitre. Ústavný súd Slovenskej republiky však

napádané väzobné rozhodnutia nezrušil, ako bolo požadované v sťažnosti...

Obvinený uviedol, že s napadnutým uznesením nesúhlasí a zastáva názor,

že ŠTS nedostatočne pri svojom rozhodovaní zohľadnil jeho námietku a teda skutočnosť,

že o jeho výkone väzby rozhodoval súd vecne nepríslušný s poukazom na uznesenie

Okresného súdu v Nitre, spi. zn. zo dňa 24. novembra 2015.

Napriek dátumu právoplatnosti uznesenia Okresného súdu v Nitre o postúpení

trestnej veci Špecializovanému trestnému súdu, je možné z odôvodnenia uznesenia

skonštatovať, že súd mal vedomosť o svojej nepríslušnosti podstatne skôr ako vydal vyššie

uvedené uznesenie o postúpení veci. Je to zrejmé i zo samotného odôvodnenia uznesenia

Okresného súdu v Nitre, ktorý skonštatoval že „Podľa názoru súdu bolo možné ustáliť

právnu kvalifikáciu konania obvinených po ukončení vyšetrovania, pretože výsledky

dokazovania vykonaného v prípravnom konaní tomu v plnom rozsahu korešpondujú

a z hľadiska zákonných požiadaviek naplnenia znakov zločineckej skupiny tomu aj

zodpovedajú“. Vytkol okresnému súdu. že o jeho väzbe rozhodoval i napriek tomu, že mal

vedomosť o svojej nepríslušnosti.

V súčasnom štádiu konania dôvod väzby, pre ktorý bol do väzby vzatý, pominul. Tak

ako vo svojich žiadostiach o prepustenie z väzby uvádzal, sa k niekoľkým bodom obvinenia

dobrovoľne priznal, svoje konanie úprimne oľutoval. Väzbu vykonáva po prvýkrát a to

po dobu 18 mesiacov nepretržite, počas tohto obdobia si uvedomil nesprávnosť svojho

konania, ktoré už nechce nikdy zopakovať, čomu prispôsobí aj svoj spôsob života.

Ďalej dal do pozornosti súdu, že i napriek tomu, že striktne odmieta akúkoľvek vôľu

páchať trestnú činnosť, túto s poukazom na jej charakter, s poukazom na osoby

spoluobvinených a s poukazom na osoby, ktorým bolo dočasne odložené vznesenie

obvinenia nie je ani s kým páchať.

Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozhodol tak, že uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, spis, zn.:

PK- zo dňa 17. decembra 2015 v plnom rozsahu zruší a obvineného

, ihneď prepustí z väzby na slobodu.

Obvinení vo svojich podaniach upozorňujú i na ďalšie nimi tvrdené chyby

prípravného konania...»

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia zo 7. januára 2016 najvyšší súd

uvádza, že „... preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie, ktoré mu predchádzalo

v rozsahu podľa a zistil, že ŠTS rozhodol v súlade so zákonom

a stavom veci. Podané sťažnosti sú preto v celom rozsahu nedôvodné.

Základným argumentom všetkých obvinených je nezákonnosť rozhodovania

Okresného i Krajského súdu v Nitre o ich väzbe, hoci od počiatku mali vedieť, že nie sú

na také rozhodovanie príslušní, čo nakoniec potvrdilo samotné rozhodnutie o postúpení veci

ŠTS. Rovnako namietajú nezákonnosť rozhodovania ŠTS o ich väzbe v súvislosti

s vyslovením svojej nepríslušnosti na konanie v prerokúvanej veci.

Za takýchto okolností základnou otázkou, ktorú je nevyhnutné vyriešiť

pri rozhodovaní o sťažnostiach obvinených proti napadnutému uzneseniu, je otázka, ktorý

súd a v ktorom štádiu konania mohol rozhodnúť o väzbe obvinených − kto bol zákonný

sudca a zákonný súd (aj keď najvyšší súd rozhodnutie okresného a krajského súdu o väzbe

priamo nepreskúmava).

K tomu je potrebné uviesť:

Súd, ktorému bola podaná obžaloba, je príslušný na rozhodovanie v dotknutom

trestnom konaní o všetkých otázkach (i o väzbe) aj v prípade následného postúpenia vecí

inému súdu pri predbežnom prerokovaní obžaloby senátom (preskúmaní obžaloby

samosudcom), ak ide o otázku konania, ktorú je potrebné vyriešiť pred právoplatnosťou

rozhodnutia o postúpení veci. To platí aj pre súd, ktorému bola vec postúpená a ktorý mieni

vyvolať spor o príslušnosť ( ), ak je potrebné rozhodnúť

(napr. o väzbe) pred predložením veci najbližšie spoločne nadriadenému súdu.

Po podaní obžaloby je súd, ktorému bola podaná, povinný prednostne a urýchlene

rozhodnúť o väzbe tak, aby k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe došlo do uplynutia lehoty

uvedenej súbežne v a (lehoty, ktorá by bola

základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní, ak by nedošlo k podaniu

obžaloby). Takto postupuje súd aj v prípade, ak zároveň s rozhodnutím o väzbe alebo

následne rozhodne o postúpení veci inému súdu ako súdu príslušnému v zmysle § 244 ods. 1

písm. h) alebo .

Iný výklad (a ponechanie rozhodovania o väzbe na súd, ktorému bola vec postúpená)

by znamenal, že v mnohých prípadoch by nebolo možné zabezpečiť právoplatné rozhodnutie

o väzbe (čo v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa predpokladá

aj rozhodnutie nadriadeného súdu) mechanizmom paralelne ustanoveným v § 76 ods. 3,

resp. 4 a v a obvinený by musel byť prepustený z väzby aj

v prípade danosti väzobných dôvodov.

Správne preto postupoval Okresný súd Nitra, keď po podaní obžaloby 12. októbra

2015 rozhodol o ďalšom trvaní väzby prednostne 30. októbra 2015 a umožnil tak

rozhodnutie Krajského súdu v Nitre v konaní o sťažnosti proti jeho rozhodnutiu

11. novembra 2015, teda krátko pred uplynutím lehoty na ktorú bola väzba naposledy

predĺžená v prípravnom konaní (do 13. novembra 2015). Inak by musel byť použitý postup

uvedený na konci prvej vety ustanovenia , teda prepustenie

obvinených z väzby bez prieskumu danosti väzobných dôvodov: a to i v prípade existencie

väzobných dôvodov.

Navyše, ak by Okresný súd Nitra rozhodoval o väzbe popri rozhodovaní o postúpení

veci, teda pri predbežnom prejednaní obžaloby (s čím ustanovenie § 238 ods. 3 Trestného

poriadku výslovne počíta), rovnako by rozhodoval ako príslušný súd, hoci vec ešte nebola

právoplatne postúpená (a Krajský súd v Nitre by bol inštančne príslušný na rozhodnutie

o sťažnosti proti obom dotknutým rozhodnutiam, a to aj v prípade odobrenia postúpenia

veci svojím rozhodnutím). Podľa sa teda o väzbe po

podaní obžaloby rozhodne, ak to okolnosti prípadu umožňujú, súčasne s rozhodnutím podľa

, alebo, na účel dodržania v ustanovení Trestného

poriadku zadefinovanej lehoty, ešte skôr. V preskúmavanej veci ide o druhý z vyššie

popísaných prípadov.

V konečnom dôsledku, na základe Špecializovaným trestným súdom vyvolaného

sporu o príslušnosť môže dôjsť rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

k situácii, že predmetná vec bude prejednávaná pred pôvodne vec postupujúcim súdom,

teda Okresným súdom Nitra. Špecializovaný trestný súd však rovnako správne rozhodnutie

o žiadostiach obvinených o prepustenie z väzby neodkladal, aj keď sa necítil byť príslušným

súdom, nakoľko rozhodovanie až po vyriešení sporu o príslušnosť by nebolo dostatočne

včasné (bezodkladné). Okresný súd Nitra už o týchto žiadostiach po 15. decembri 2015,

(kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie o postúpení veci Špecializovanému trestnému

súdu), rozhodnúť nemohol.

Okresný súd Nitra, ako to vyplýva z uznesenia o postúpení veci ŠTS z 24. novembra

2015, odôvodnil postúpenie veci tým, že podľa jeho názoru po skončení vyšetrovania,

resp. po podaní obžaloby vykonané a ním komplexne vyhodnotené dokazovanie preukazuje,

že ide o trestnú činnosť spáchanú zločineckou skupinou podľa § 129 ods. 4 Tr. zák. a nie

organizovanou skupinou podľa § 129 ods. 2 Tr. zák., ako je to uvedené v obžalobe.

Skutočnosť, že ŠTS tomuto názoru protirečí, vyslovuje svoju nepríslušnosť a vyvoláva

tým spor o príslušnosť v zmysle , o ktorom rozhodne najvyšší súd, nie je

skutočnosťou, ktorou by sa automaticky zo všetkých rozhodnutí Okresného súdu Nitra

vydaných do 15. decembra 2015 (napríklad i o väzbe obvinených) stávali paakty a taktiež

v prípade neuznania príslušnosti ŠTS, by napadnuté rozhodnutie bolo rozhodnutím

nezákonného súdu.

Ako už bolo uvedené, každý súd, ktorému napadne v konkrétnej veci obžaloba je

povinný samostatne rozhodovať o všetkých otázkach spojených s touto trestnou vecou až

pokiaľ sa v predpísanom konaní právoplatne rozhodne o tom, že nie je príslušný ďalej

konať. V prerokúvanej veci Okresný súd Nitra prestal byť príslušným na ďalšie konanie

15. decembra 2015, avšak všetky dovtedy vykonané úkony a vydané rozhodnutia sú

z hľadiska pôsobnosti a príslušnosti zákonné.

Napadnuté rozhodnutie ŠTS je teda (aj) v tomto smere zákonné a ŠTS môže v tejto

veci konať (napr. i o väzbe obvinených) až do momentu, keď (ak) sa v predpísanom konaní

právoplatne rozhodne, že na ďalšie konanie v tejto trestnej veci nie je príslušný.“.

Na základe už citovaných záverov sa najvyšší súd v ďalšej časti napadnutého

uznesenia zo 7. januára 2016 zaoberá odôvodnením väzby (väzobných dôvodov)

sťažovateľov, pričom najmä uvádza:

„Čo sa týka podozrenia zo spáchania žalovaného činu, je dané na základe

vykonaných dôkazov v rovine rozumnej pravdepodobnosti, resp. podozrenie zo spáchania

činu nepominulo - to je potrebné konštatovať len rámcovo vo vzťahu ku väzobnému

stíhaniu, nakoľko z hľadiska dokazovania viny v súdnom konaní nemôže súd participovať na

unesení dôkazného bremena prokurátorom a po podaní obžaloby ide o kardinálnu otázku.

Pokiaľ ide o dôvody väzby tieto sú i naďalej dané tak, ako to podrobne konštatoval

ŠTS v napadnutom uznesení, a citoval už v tomto odôvodnení najvyšší súd.

Niet pochybností o tom, že dôvody väzby podľa . písm. a)

u obvineného i dôvody väzby podľa . písm. c)

u všetkých štyroch obvinených sú naďalej dané a to i napriek uplynutiu 18 mesiacov odkedy

boli obvinení vzatí do väzby a napriek podanej obžalobe (zákon umožňuje v tomto prípade

väzobné stíhanie v prípravnom konaní až po dobu 24 mesiacov). Napriek tomu, že väzba nie

je obligatórnym, ale subsidiárnym inštitútom zabezpečujúcim osoby obvinených v trestnom

konaní a je potrebné skúmať vždy prednostne, či účel väzby nie je možné zabezpečiť inak

než jej výkonom - náhradou väzby zákonnými prostriedkami, v tejto trestnej veci nie sú dané

výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by v prípade podozrenia z obzvlášť závažného zločinu

umožňovali nahradiť väzbu zárukou, písomným sľubom, či dohľadom probačného

a mediačného úradníka, a to u žiadneho z obvinených − rozsiahla trestná činnosť,

predpokladaná obžalobou nie je výnimočnou okolnosťou, ktorú by bolo možné zohľadniť

v ich prospech...

U obvinených nejde o jedinú trestnú činnosť, pre ktorú sú trestne stíhaní. ŠTS

poukázal na ďalšie trestné veci, o ktorých sa koná pred inými súdmi a ich páchateľmi majú

byť práve všetci štyria obvinení. Rovnako tak je nutné prihliadnuť i na 94 skutkov trestného

činu poisťovacieho podvodu uvedených v obžalobe - nejde o jediný akt, ale rozsiahlu trestnú

činnosť, ktorá je obvineným kladená za vinu. A napokon, ako správne konštatoval

ŠTS v napadnutom uznesení, možnosť aplikovať náhradné inštitúty väzby (treba dodať − ak

by boli dané výnimočné okolnosti prípadu), u obvinených zoslabuje aj obžalobou tvrdené

páchanie trestnej činnosti uvedenej vzápätí po tom, čo boli prepustení v roku 2012 z väzby

v trestnej veci vedenej Prezídiom PZ - NAKA, NJFP pod ČVS: PPZ-711/NKA-FP-ZA-2012.

Prezumpcia neviny síce v trestnom konaní platí, paralelne vedené trestné stíhania (navyše

pre druhovo rovnakú trestnú činnosť) však je nutné z hľadiska posúdenia dôvodu

preventívnej väzby ( ) zohľadniť, inak by vzatie

do väzby vôbec nebolo možné.

Z uvedeného je zrejmé a tým aj umocnené, že v prípade obvinených orgány činné

v trestnom konaní a súdy už využili možnosť nahradiť väzbu iným inštitútom, čomu však

nezodpovedá následné obvinenie z inej trestnej činnosti, tiež ekonomického charakteru,

z ktorej sú v prerokúvanej veci obžalovaní...

V ostatnom nie sú uplatnené sťažnostné námietky takého charakteru, aby sa bolo

s nimi treba zaoberať nad rámec tohto odôvodnenia (v podstatných relevantných bodoch sú

nim pokryté).

Formálne podmienky väzby sú pritom splnené aj podanou obžalobou voči všetkých

štyrom obvineným, väzobné dôvody sú dané tak, ako je uvedené vyššie a rovnako je vyššie

uvedené, prečo nemožno väzbu nahradiť zákonom ustanovenou garanciou...

V konečnom dôsledku, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, prezentovaný

obhajobou, sa týka porušenia práv pri nezabezpečení bezodkladného rozhodnutia o väzbe,

najmä pri predkladaní veci nadriadenému súdu (čo v tomto prípade nie je aktuálne).

Ústavný súd však ani v tomto prípade nevyhovel sťažovateľke z hľadiska jej návrhu

na prepustenie z väzby.“

Vychádzajúc zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu nemožno

posudzovať izolovane (, , , ),

pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok, ústavný súd prihliadal aj na uznesenie špecializovaného trestného súdu,

ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Špecializovaný trestný súd si pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby osvojil dôvod väzby tak, ako ho špecifikoval okresný súd vo svojom uznesení

č. k. -10874 z 30. októbra 2015, na ktoré poukázal, pričom uvádza, že

„Okresný súd Nitra pri posudzovaní a hodnotení bral do úvahy predovšetkým rozsiahlosť

a množstvo obzvlášť závažného zločinu poisťovacieho podvodu spáchaného 94. dielčími

skutkami (každý obvinený svojou mierou zavinenia), dobu, po ktorú mal byť skutok

obvinenými páchaný, spôsob, akým mal byť trestný čin vykonaný a prihliadol aj na to, že

obvinení sa mali skutku dopúšťať ako členovia organizovanej skupiny. Okrem toho súd

prihliadol aj na jednotlivé osoby obvinených v tom. že obvinení sú trestne stíhaní aj pre iné

trestné činy kvalifikované ako obzvlášť závažné zločiny, páchaním ktorých si zadovažovali

finančné prostriedky v neštandardne veľkom rozsahu. Z týchto skutočností súd ustálil,

že obvinení mali disponovať finančnými prostriedkami vo veľkom rozsahu a z ich ďalším

rozširovaním mali pokračovať až do zadržania v tejto trestnej veci, pretože súd zistil, že až

obmedzenie ich osobnej slobody prerušilo trestnú činnosť obvinených, ktorej sa mali

v zmysle podanej obžaloby dopúšťať. Pri posudzovaní postoja obvinených žalovanej trestnej

činnosti vzal súd do úvahy, že títo sú aktuálne stíhaní vo veciach vedených na Okresnom

súde Nitra pod..., sp. zn. , a (obv. )... Treba

poukázať aj na to, že rozsiahlu daňovú trestnú činnosť menovaných obvinených vyšetruje

Prezídium PZ – NAKA, NJFP pod ČVS: PPZ-711/NKA-FP-ZA-2012, pričom všetci

obvinení boli v tej trestnej veci vo väzbe, ktorá bola u nich nahradená inštitútmi v zmysle §

80 ods. 1 a boli prepustení na slobodu v priebehu roku 2012. Začatie

obdobia páchania trestnej činnosti je v tejto obžalobe datované dňom 05. 11. 2012 do

apríla 2014, teda v období, keď boli na slobode, pričom aj tým súd dôvod väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c) u obvinených , ,

a považoval za náležíte preukázaný. S

poukazom na uvedené skutočnosti súd vyvodil dôvodnú obavu, že všetci štyria obvinení by v

prípade prepustenia z väzby na slobodu mohli v páchaní trestnej činnosti pokračovať.“.

Vo vzťahu k inštitútom nahrádzajúcich väzbu špecializovaný trestný súd uviedol,

že tieto „s ohľadom na osoby obvinených a povahu prejednávaného prípadu páchaného

organizovanou skupinou po dlhší čas (94 skutkov), nemožno účel väzby a nahradenie

dôvodov väzby dosiahnuť písomnými sľubmi, dohľadom probačného a mediačného

úradníka a zložením peňažných záruk, pretože ich nepovažoval za dostatočné. Obvineným

sa v tomto konaní kladie za vinu spáchanie obzvlášť závažného zločinu a keďže v tomto

štádiu konania okolnosti uvádzané obvinenými v žiadostiach o prepustenie z väzby

na slobodu nevyhodnotil ako výnimočné okolnosti prípadu, potom ich ponuku na prijatie

písomných sľubov, uloženie dohľadu probačným a mediačným úradníkom a ponuku

na zloženie peňažných záruk na nahradenie väzby neprijal. Navyše je súd názoru, že obava,

že obvinení budú pokračovať v páchaní trestnej činnosti, je stále aktuálna a spoločnosť je

potrebné pred touto hrozbou náležíte chrániť väzobným stíhaním všetkých štyroch

obvinených, pretože ju nemožno eliminovať ani prostriedkami uvedenými v § 80 a § 81

.“.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zo 7. januára 2016 (v spojení s uznesením

špecializovaného trestného súdu) vyplýva, že sťažovateľ sa nachádza vo väzbe z dôvodu

podľa . Zmyslom tzv. preventívnej väzby podľa

ods. 1 písm. c) je zaistiť osobu obvineného, u ktorej existuje dôvodná

obava vyplývajúca z konkrétnych skutočností, že bude opakovať trestný čin, pre ktorý je

stíhaný, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval,

alebo ktorým hrozil. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že pri rozhodovaní o väzbe

postačuje reálna hrozba, že obvinený bude konať tak, ako predpokladá už uvedený dôvod

väzby, ak nebude vzatý do väzby. Zákon teda nevyžaduje absolútnu istotu o naplnení

dôvodu tzv. preventívnej väzby. Najvyšší súd (v spojení so špecializovaným trestným

súdom) túto hrozbu vyvodil zo správania sťažovateľa, ktorý sa mal predmetnej trestnej

činnosti spolu s ďalšími obvinenými dopustiť krátko po tom, čo bol v roku 2012 prepustený

z väzby v inej trestnej veci, ktorej páchanie bolo prerušené až obmedzením ich osobnej

slobody. Zároveň všeobecné súdy prihliadali aj na to, že ide o rozsiahlu trestnú činnosť,

keďže obzvlášť závažný zločin poisťovacieho podvodu, ktorý je predmetom obžaloby,

bol spáchaný 94. čiastkovými skutkami a bol páchaný dlhšiu dobu.

Z citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj

špecializovaného trestného súdu je zrejmé, že všeobecné súdy sa adekvátne

a preskúmateľným spôsobom vysporiadali s právne relevantnými argumentmi, ktoré

súviseli s rozhodovaním o väzbe sťažovateľa. Tieto odôvodnenia sú podľa názoru

ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné. Najvyšší súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia jasne uviedol, v čom spočíva opodstatnenosť existencie väzobného

dôvodu podľa . Z jeho rozhodnutia vyplýva, že

konal v medziach svojej právomoci v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného

poriadku, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a právne akceptovateľné. Ústavný súd preto nemá žiadny dôvod na to, aby

zasahoval do skutkových a právnych záverov najvyššieho súdu vyslovených v napadnutom

uznesení zo 7. januára 2016.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. januára 2016 a sťažovateľom označenými

základnými právami podľa a 5 a právami podľa

a ods. 3 a 4 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu

možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažovateľ ďalej namieta, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. januára 2016 bolo porušené jeho základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5, a práva podľa , ods. 3 a 4 a

dohovoru, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a „rovnosť

zbraní“ podľa a právo podľa dohovoru, ako aj právo

na obhajobu podľa a dohovoru.

Porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48

ods. 1 a práv podľa , ods. 3 a 4 a dohovoru sťažovateľ

zakladá na tom, že podľa jeho názoru nebola v konaní správne ustálená (vecná, resp.

miestna) príslušnosť súdu, a tým aj osoby zákonného sudcu pri rozhodovaní o vzatí

do väzby, resp. jej ďalšom trvaní v prípravnom konaní. Zastáva názor, že na konanie

a rozhodovanie o skutku, pre ktorý proti nemu bola podaná obžaloba, nie je príslušný

Okresný súd Nitra.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 11. januára 2016 ako najbližšie

spoločne nadriadený súd okresnému súdu a špecializovanému trestného súdu, medzi

ktorými vznikol spor o príslušnosť, na podklade návrhu senátu špecializovaného trestného

súdu preskúmal predložený spisový materiál a rozhodol, že príslušným na vykonanie

konania v prvom stupni v trestnej veci sťažovateľa je okresný súd. Najvyšší súd ustálil,

že skutok, ktorý je predmetom obžaloby, bol spáchaný organizovanou skupinou, pričom

svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. To, že sťažovateľ nesúhlasí s názorom najvyššieho

súdu v súvislosti s ustálením vecnej príslušnosti na konanie, nezakladá dôvod na vyslovenie

porušenia jeho základných práv podľa a práv podľa dohovoru. Posúdenie príslušnosti

súdu bolo v právomoci najvyššieho súdu, jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú

primeraným spôsobom aj odôvodnené. Ústavný súd teda nemá dôvod zasahovať do jeho

rozhodnutia, a preto považoval uplatnenú námietku sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú.

K porušeniu základného práva na obhajobu podľa a práva

podľa dohovoru a „rovnosti zbraní“ podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo podľa sťažovateľa tým, že nebol upozornený na zmenu

právnej kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom obžaloby v súlade s § 244 ods. 2 Trestného

poriadku.

Vzhľadom na závery, ku ktorým dospel špecializovaný trestný súd v uznesení

č. k. -11294 zo 17. decembra 2015 a ktoré potvrdil najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 11. januára 2016, teda „že nemožno konštatovať spáchanie trestnej

činnosti obvinenými ako členmi zločineckej skupiny, a to ani v prípade, ak by sa v konaní

pred súdom potvrdila skutková opodstatnenosť obžaloby“, ktoré ústavný súd vyhodnotil ako

ústavne akceptovateľné, považuje predmetnú námietku sťažovateľa za zjavne

neopodstatnenú pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenými

základnými právami podľa a právami podľa dohovoru a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktorým rozhodoval kompetenčný spor.

Rovnako za zjavne neopodstatnenú ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa

aj v tej časti, v ktorej namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru oboma napadnutými uzneseniami

najvyššieho súdu. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov z dôvodu, že „od podania obžaloby

na okresný súd po podanie sťažnosti na ústavný súd uplynuli viac ako 4 mesiace a vec je

stále v rovnakom štádiu konania ako bola pri podaní obžaloby, pričom od jeho vzatia

do väzby už uplynulo 21 mesiacov, čo podľa neho nemožno považovať za konanie

bez zbytočných prieťahov“. Z odôvodnenia jeho sťažnosti teda vyplýva, že namieta

v podstate rýchlosť konania vo veci samej, a nie prieťahy v rozhodovaní o väzbe, ktoré by

v súlade s judikatúrou ústavného súdu bolo možné skúmať v súvislosti so základnými

právami sťažovateľa garantovanými , ktoré sú v pomere špeciality

k všeobecným ustanoveniam a . Za týchto okolností

podľa názoru ústavného súdu doterajšia doba konania vo veci samej pred špecializovaným

trestným súdom nie je tak dlhá, aby sa dalo reálne uvažovať o vyslovení porušenia

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť

sťažnosti sťažovateľa podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že obe sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2016