Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 60 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (66)II. ÚS 348/2016
PDF · 486.29 KB
No categories available
II. ÚS 348/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti
, zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom
Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava, a
, zastúpenej advokátkou JUDr. Júliou Vestenickou, Ševčenkova
1051/5, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 2918/2016 a sp. zn. Rvp 2928/2016, ktorými
namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c),
ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 24. novembra 2015,
uzneseniami Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. PK-1 T 39/2015-11248
a č. k. PK-1 T 39/2015-11294 zo 17. decembra 2015 a uzneseniami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 45/2015 zo 7. januára 2016 a sp. zn. 2 Ndt 27/2015
z 11. januára 2016, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 2918/2016 a sťažnosť
vedenú pod sp. zn. Rvp 2928/2016 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 2918/2016.
2. Sťažnosti a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. a 17. marca
2016 doručené sťažnosti
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17,
Bratislava, a
(ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „sťažovateľ“),
zastúpenej advokátkou JUDr. Júliou Vestenickou, Ševčenkova 1051/5, Bratislava, vedené
pod sp. zn. Rvp 2918/2016 a sp. zn. Rvp 2928/2016, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3
a 4, čl. 6 ods.1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn.
33 Tk 2/2015 z 24. novembra 2015, uzneseniami Špecializovaného trestného súdu
v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) č. k. PK-1 T 39/2015-11248
a č. k. PK-1 T 39/2015-11294 zo 17. decembra 2015, uzneseniami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 45/2015 zo 7. januára 2016
(ďalej aj „uznesenie zo 7. januára 2016“) a sp. zn. 2 Ndt 27/2015 z 11. januára 2016 (ďalej
aj „uznesenie z 11. januára 2016“; spolu aj „napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu“)
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že napadnutými rozhodnutiami, resp. postupmi,
ktoré predchádzali ich vydaniu, boli porušené ich základné práva, a to „právo na zákonného
sudcu uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 Ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3,
ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo na osobnú slobodu uvedené v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR
a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru, právo byt' vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu uvedeného v čl. 17 ods. 5 Ústavy SR
a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru, právo na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov a zásada rovnosti zbraní podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovor a tiež právo
na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru...“.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že voči sťažovateľom a ďalším obvineným je
okresným súdom vedené trestné konanie pre obzvlášť závažný zločin poisťovacieho
podvodu podľa § 223 ods. 1, 3 písm. c) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona v časti dokonaný a v časti v štádiu pokusu
podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona.
Okresný súd 24. novembra 2015 uznesením podľa § 244 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku postúpil predmetnú trestnú vec špecializovanému trestnému súdu, pretože dospel
k záveru, že na prerokovanie veci nie je príslušný, lebo podľa jeho názoru ide o trestnú vec
spáchanú zločineckou skupinou podľa § 129 ods. 4 Trestného zákona, a nie organizovanou
skupinou podľa § 129 ods. 2 Trestného zákona, ako to je uvedené v obžalobe.
Sťažovatelia následne podali prostredníctvom svojich obhajcov okresnému súdu
žiadosť o prepustenie z väzby z 30. novembra 2015. Okresný súd žiadosti o prepustenie
z väzby postúpil špecializovanému trestnému súdu.
Dňa 17. decembra 2015 špecializovaný trestný súd uznesením
č. k. PK-1 T 39/2015-11248 podľa § 244 ods. 1 písm. a) Trestného zákona per analogiam
vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť, čím vyvolal spor o príslušnosť. Následne uznesením
č. k. PK-1 T 39/2015-11294 (ďalej len „rozhodnutie o väzbe“) rozhodol, že podľa § 72
ods. 1 písm. b) a § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľov o prepustenie z väzby
z 30. novembra 2015 zamieta. Zároveň podľa § 72 ods. 1 písm. b) a § 80 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku neprijal ich písomný sľub, podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku zamietol ich návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka. Proti rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu o väzbe podali sťažovatelia
sťažnosť.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tost 45/2015 zo 7. januára 2016 podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľov proti rozhodnutiu o väzbe
špecializovaného trestného súdu ako nedôvodnú.
Dňa 11. januára 2016 najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Ndt 27/2015 rozhodol,
že príslušným súdom na konanie v prvom stupni v trestnej veci sťažovateľov je okresný
súd.
Sťažovatelia v sťažnostiach okrem iného uvádzajú:
„Okresný súd Nitra počas celého prípravného konania vychádzal z toho, že skutok,
pre ktorý bola väzba uvalená, bol spáchaný organizovanou skupinou, avšak po podaní
obžaloby zrazu zaujal vo veci konajúci Okresný súd Nitra iné stanovisko, a to, že ide
o skutok spáchaný zločineckou skupinou. Tak významná okolnosť trestného činu, akou je
posúdenie právnej kvalifikácie foriem trestnej súčinnosti a v dôsledku toho aj príslušnosti
súdu, musela byť Okresnému súdu Nitra známa už skôr, pričom k zmene právneho
posúdenia (po podaní obžaloby) došlo bez toho, aby sa zistili nové okolnosti, na základe
ktorých by bolo možné zmeniť právnu kvalifikáciu Práve predsedníčka senátu v predmetnej
trestnej veci nesie plnú zodpovednosť za vyvolanie sporu o príslušnosť medzi porušovateľmi
Okresným súdom Nitra a Špecializovaným trestným súdom v Pezinku, k čomu došlo jej
postupom, pričom si zrejme vôbec neuvedomila, akých vážnych pochybností vo vzťahu
k legálnosti jej doterajšieho rozhodovania sa dopustila a rovnako nezvážila vážnosť ako aj
dopad právnych dôsledkov v podobe porušenia práva sťažovateľa na spravodlivý proces.
Na tomto mieste je potrebné poukázať na fakt, že voči tejto sudkyni, ktorou je osoba
bolo podaných viacero podnetov a výhrad, nakoľko na základe
dostupných okolnosti možnej predpojatosti je jednoznačne preukázané, že v prípade tohto
sudcu existujú dôvodné a oprávnené pochybnosti o jej objektívnom a nestrannom
rozhodovaní v predmetnej trestnej veci, čo plne odporuje zásadám spravodlivého súdneho
konania. Možno teda konštatovať, že zotrvaním samotného sudcu ako tzv. zákonného sudcu
nepochybne došlo k porušeniu ústavného práva Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie
garantovaného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o základných ľudských právach a slobodách.“
Podľa názoru sťažovateľov okresný súd nie je príslušný na prerokovanie ich trestnej
veci, no nie z dôvodu vecnej, ale miestnej nepríslušnosti. Uvádzajú, že sú obžalovaní
„z trestného činu poisťovacieho podvodu podľa § 223 Tr. zák. Nakoľko sa podľa ustálenej
súdnej praxe za miesto spáchania trestného činu podvodu, považuje jednak miesto, kde
páchateľ uviedol niekoho do omylu, alebo využil niečí omyl, či zamlčal podstatné okolnosti,
ďalej miesto, kde poškodenému vznikla škoda, a tiež miesto, kde sa páchateľ obohatil (viď.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. 1. 2012, sp. zn. 5 Ndt 17/2012, pozn.
sťažovateľky), pričom ani jedna z týchto okolnosti sa neuskutočnila v obvode Okresného
súdu Nitra, nemožno Okresný súd Nitra považovať za miestne príslušný, a teda ani
za zákonný.
Nesprávne ustálenie príslušnosti (vecnej, resp. miestnej) súdu, a tým aj osoby
zákonného sudcu pri rozhodovaní o vzatí do väzby, resp. jej ďalšom trvaní v prípravnom
konaní, vyplývajúce zo skutočnosti, že pôvodne pri vzatí do väzby ustálená príslušnosť súdu
je po podaní obžaloby zmenená bez existencie a uvedenia relevantných dôvodov na takúto
zmenu, môže za určitých konkrétnych okolností spôsobiť neprípustný zásah do práva
na zákonného sudcu v konaní o väzbe, ktoré je vyvoditeľné tak z čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,
ako aj z čl. 5 ods. 4 dohovoru...
Ak teda Okresný súd Nitra po podaní obžaloby skúmal svoju príslušnosť, musel
dospieť k záveru, že je miestne nepríslušný a predmetnú trestnú vec Sťažovateľa postúpiť
na Okresný súd v Banskej Bystrici, nakoľko na tomto mieste dochádzalo v zmysle obžaloby
k uvedeniu poškodenej poisťovne do omylu, alebo na Okresný sud v Bratislave, nakoľko
v zmysle obžaloby tu vznikla poškodenému škoda (sídlo poisťovne), a tu došlo aj
k obohateniu.“.
Vo vzťahu k rozhodovaniu o ich žiadosti o prepustenie z väzby sťažovatelia
uvádzajú, že okresnému súdu podali prostredníctvom svojich obhajcov žiadosť
o prepustenie z väzby, okresný súd však o nej nerozhodol napriek tomu, že ju mal
k dispozícii takmer dvanásť dní, ale postúpil ju špecializovanému trestnému súdu, ktorý
o nej rozhodol 17. decembra 2015, potom čo najskôr vyslovil svoju nepríslušnosť vo veci.
Uvedeným postupom došlo podľa názoru sťažovateľov k neprípustnému zásahu do ich práv,
„a to do práva na zákonného sudcu, práva na osobnú slobodu, práva byť vzatý do väzby iba
z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu a práva
na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, nakoľko Špecializovaný trestný súd v
Pezinku napriek vysloveniu svojej nepríslušnosti rozhodol o žiadosti Sťažovateľa o
prepustenie z väzby na slobodu, čím porušil práva Sťažovateľa uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a
5. čl. 48 ods. 1 Ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4 a čl. 6 ods. Dohovoru.
Špecializovaný trestný súd v Pezinku mal podľa názoru Sťažovateľa postupovať tak,
že akonáhle vyjadril svoju vecnú nepríslušnosť, mal predmetnú trestnú vec postúpiť
na Najvyšší súd Slovenskej republiky, pričom o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
nemal rozhodnúť, nakoľko nebol na rozhodnutie príslušný, a taktiež bol dostatočný časový
priestor na rozhodnutie o žiadosti až po vysporiadaní sa súdov so svojou príslušnosťou, čím
by bola zachovaná aj rýchlosť rozhodovania o väzbe ako aj právo na zákonného
(príslušného) sudcu.“.
Sťažovatelia podali proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu
zo 17. decembra 2015 sťažnosť, ktorú najvyšší súd ako nedôvodnú uznesením zo 7. januára
2016 zamietol.
Sťažovatelia ďalej namietajú, že uznesením špecializovaného trestného súdu o väzbe
zo 17. decembra 2015 a následne uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 45/2015
zo 7. januára 2016 došlo aj k neprípustnému zásahu do ich základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru, tiež
do základného práva byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom
a na základe rozhodnutia súdu uvedeného v čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c),
ods. 3 a 4 dohovoru z dôvodu, že „pri rozhodovaní o väzbe po podaní obžaloby mali byť
dôvody väzby zosilnené oproti predchádzajúcemu štádiu trestného konania“, a poukazujú
na príslušnú judikatúru ústavného súdu, ako aj Európskeho súde pre ľudské práva, pričom
zastávajú názor, že v ich prípade „... neexistuje žiadna dôvodná obava, že by Sťažovateľ
v prípade prepustenia z väzby na slobodu mohol pokračovať v trestnej činnosti, pričom ani
Špecializovaný trestný súd v Pezinku, ani Najvyšší súd Slovenskej republiky nepodložili
danú obavu žiadnymi relevantnými dôkazmi, na základe ktorých by mala byť väzba
opodstatnená“.
Sťažovatelia v sťažnosti tiež namietajú, že zo strany okresného súdu,
špecializovaného trestného súdu, ako aj najvyššieho súdu bolo porušené ich právo
na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods.3 písm. b) dohovoru a zásada rovnosti
zbraní vyplývajúca z čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že ani jeden
z týchto súdov neupozornil sťažovateľov na zmenu právnej kvalifikácie skutku, ktorý je
predmetom obžaloby v súlade s § 244 ods. 2 Trestného poriadku. Za zmenu právnej
kvalifikácie sťažovatelia považujú to, že okresný súd pri predbežnom prerokovaní obžaloby
na neverejnom zasadnutí dospel k záveru, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby,
bol spáchaný zločineckou skupinou, a nie organizovanou skupinou.
Podľa názoru sťažovateľov konaním okresného súdu, špecializovaného trestného
súdu, ale aj najvyššieho súdu bolo porušené aj ich základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6
ods. 1 dohovoru, pretože od podania obžaloby na okresný súd po podanie sťažnosti
na ústavný súd uplynuli viac ako 4 mesiace a vec je stále v rovnakom štádiu konania,
ako bola pri podaní obžaloby, pričom od ich vzatia do väzby už uplynulo 21 mesiacov,
čo nemožno považovať za konanie bez zbytočných prieťahov.
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosti
na ďalšie konanie a následne rozhodol vo veci samej týmto nálezom:
„1. Základné právo... na zákonného sudcu uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1
Ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru Uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky 2 Ndt 27/2015 zo dňa 11. 01. 2016 porušené bolo.
2. Základné právo... na osobnú slobodu uvedené včl.17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 5
ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
2 Tost 45/2015 zo dňa 07. 01. 2016 porušené bolo.
3. Základné právo... byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom
a na základe rozhodnutia súdu uvedeného v čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c),
ods. 3 a ods. 4 Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Tost 45/2015
zo dňa 07. 01. 2016 porušené bolo.
4. Základné právo... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
2 Tost 45/2015 zo dňa 07. 01. 2016 porušené bolo.
5. Základné právo... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
2 Ndt 27/2015 zo dňa 11. 01. 2016 porušené bolo.
6. Základné právo... na obhajobu uvedené v čl. 50 ods. 3 Ústavy a čl. 6 ods. 3
písm. b) Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Ndt 27/2015 zo dňa
11. 01. 2016 porušené bolo.
7. Základné právo... na zásadu rovnosti zbrani podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Ndt 27/2015 zo dňa
11. 01. 2016 porušené bolo.
8. Základné právo... na zákonného sudcu uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1
Ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru Uznesením
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 17. 12. 2015, č. k. PK-1 T/392015-11248
porušené bolo.
9. Základné právo... na osobnú slobodu uvedené v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 5
ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku
zo dňa 17. 12. 2015, č. k. PK-1 T/392015-11294 porušené bolo.
10. Základné právo... byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom
a na základe rozhodnutia súdu uvedeného v čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c),
ods. 3 a ods. 4 Dohovoru Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa
17. 12. 2015, č. k. PK-1 T/392015-11294 porušené bolo.
11. Základné právo... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo
dňa 17. 12. 2015, č. k. PK-1 T/392015-11248 porušené bolo.
12. Základné právo... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo
dňa 17. 12. 2015, č. k. PK-1 T/392015-11294 porušené bolo.
13. Základné právo... na obhajobu uvedené v čl. 50 ods. 3 Ústavy a čl. 6 ods. 3
písm. b) Dohovoru Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa
17. 12. 2015, č. k. PK-1 T/392015-11294 porušené bolo.
14. Základné právo... na zásadu rovnosti zbrani podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 17. 12. 2015,
č. k. PK-1 T/392015-11294 porušené bolo.
15. Základné právo... na zákonného sudcu uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. 33 Tk/2/2015 zo dňa 24. 11. 2015 porušené bolo.
16. Základné právo... na osobnú slobodu uvedené v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 5
ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. 33 Tk/2/2015
zo dňa 24. 11. 2015 porušené bolo.
17. Základné právo... byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom
a na základe rozhodnutia súdu uvedeného v čí. 17 ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c),
ods. 3 a ods. 4 Dohovoru Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. 33 Tk/2/2015 zo dňa
24. 11. 2015 porušené bolo.
18. Základné právo... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. 33 Tk/2/2015
zo dňa 24. 11. 2015 porušené bolo.
19. Základné právo... na obhajobu uvedené v čl. 50 ods. 3 Ústavy a čl. 6 ods. 3
písm. b) Dohovoru Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. 33 Tk/2/2015 zo dňa
24. 11. 2015 porušené bolo.
20. Základné právo... na zásadu rovnosti zbraní podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. 33 Tk/2/2015 zo dňa 24. 11. 2015
porušené bolo.
21. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Ndt 27/2015 zo dňa
11. 01. 2016 sa zrušuje.
22. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Tost 45/2015 zo dňa
07. 01. 2016 sa zrušuje.
23. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 17. 12. 2015,
č. k. PK-1 T/392015-11294 sa zrušuje.
24. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 17. 12. 2015,
č. k. PK-1 T/392015-11248 sa zrušuje.
25. Uznesenie Okresného súdu Nitra zo dňa 24. 11. 2015, sp. zn. 33 Tk/2/2015 sa
zrušuje.“
Sťažovatelia sa tiež domáhajú, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu neodkladne
ich prepustiť na slobodu a tiež aby im nahradil trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na skutočnosť, že smerujú proti totožným rozhodnutiam okresného súdu,
špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu, rozhodol ústavný súd, aplikujúc
označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1
výroku tohto uznesenia).
II.2 Sťažnosť sťažovateľky
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Ústavný súd prostredníctvom okresného súdu zistil a ustálil, že oba napadnuté
uznesenia najvyššieho súdu boli sťažovateľke doručené 13. januára 2016, pričom jej
sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 16. marca 2016 (tak ako to vyplýva z potvrdenia
prijímacej pošty) a ústavnému súdu doručená 17. marca 2016.
Vo vzťahu k počítaniu lehôt v konaní pred ústavným súdom sa v súlade s už
citovaným § 31a zákona o ústavnom súde primerane použijú príslušné ustanovenia
Podľa § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia
uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti
určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec
lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší
nasledujúci pracovný deň.
Podľa § 57 ods. 3 OSP lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon
na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.
Z uvedeného vyplýva, že dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
sťažovateľke uplynula 14. marca 2016 (keďže 13. marca 2016 bola nedeľa). Ak teda
sťažovateľka odovzdala sťažnosť na poštovú prepravu 16. marca 2016, urobila tak
po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ako podanú oneskorene.
Nad rámec tohto záveru ústavný súd konštatuje, že v prípade, ak by sťažovateľka
nepodala svoju sťažnosť oneskorene, vzťahovali by sa na ňu primerane závery, ku ktorým
dospel ústavný súd vo vzťahu k sťažnosti sťažovateľa (pozri časť II.3 tohto uznesenia).
II.3 Sťažnosť sťažovateľa
II.3.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv
podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu sp. zn.
33 Tk 2/2015 z 24. novembra 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených práv uznesením
okresného súdu sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 24. novembra 2015 ústavný súd zdôrazňuje, že jeho
právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu a postupu,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.3.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv
podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutými uzneseniami špecializovaného
trestného súdu č. k. PK-1 T 39/2015-11248 a č. k. PK-1 T 39/2015-11294
zo 17. decembra 2015 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Uznesením č. k. PK-1 T 39/2015-11248 zo 17. decembra 2015 vyslovil
špecializovaný trestný súd v trestnej veci sťažovateľov svoju vecnú nepríslušnosť
podľa § 244 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pretože dospel k záveru, že v tomto prípade
nejde o trestný čin vymedzený v písm. a) až l) § 14 Trestného poriadku, nejde o spoločné
konanie v zmysle § 14 písm. m) Trestného poriadku a spôsobená škoda nedosahuje výšku
uvedenú v § 14 písm. k) Trestného poriadku, a zároveň uviedol, že podľa jeho názoru bol
trestný čin spáchaný organizovanou skupinou. Z uvedeného dôvodu špecializovaný trestný
súd v predmetnej veci vyvolal spor o príslušnosť, a preto predmetnú vec postúpil
najvyššiemu súdu.
Podľa § 22 ods. 1 Trestného poriadku spory o príslušnosť medzi súdmi rozhoduje
súd im najbližšie spoločne nadriadený.
Podľa § 22 ods. 2 Trestného zákona najbližšie spoločne nadriadený súd okresného
súdu alebo krajského súdu na jednej strane a Špecializovaného trestného súdu na druhej
strane je najvyšší súd.
Spor o príslušnosť vznikne vtedy, ak súd, ktorý vo veci koná, dospeje k záveru, že
nie je príslušný na prerokovanie veci, a preto vec postúpi inému súdu. V prípade, že súd,
ktorému bola vec takto postúpená, svoju príslušnosť neuzná, musí svoju nepríslušnosť
vysloviť uznesením a následne predložiť vec najbližšie spoločnému nadriadenému súdu.
V tomto konkrétnom prípade bol príslušný na konanie v spore o príslušnosť najvyšší
súd, ktorý o ňom konal a aj rozhodol. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu
preskúmavať uznesenie špecializovaného trestného súdu č. k. PK-1 T 39/2015-11248
zo 17. decembra 2015.
Uznesením č. k. PK-1 T 39/2015-11294 zo 17. decembra 2015 špecializovaný trestný
súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, neprijal jeho písomný
sľub na nahradenie väzby a taktiež zamietol jeho žiadosť o nahradenie väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ mal právo podať proti tomuto uzneseniu
špecializovaného trestného súdu sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj
povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o sťažnosti
sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní i túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci
vo vzťahu k obom napadnutým uzneseniam špecializovaného trestného súdu.
II.3.3 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv
podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tost 45/2015 zo 7. januára 2016 a sp. zn. 2 Ndt 27/2015 z 11. januára 2016,
ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tost 45/2015 zo 7. januára 2016 podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu
špecializovaného trestného súdu č. k. PK-1 T 39/2015-11294 zo 17. decembra 2015
a uznesením sp. zn. 2 Ndt 27/2015 z 11. januára 2016 v spore o príslušnosť rozhodol,
že príslušným súdom v trestnej veci sťažovateľa na vykonanie konania v prvom stupni je
Okresný súd Nitra.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom: c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie
slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie
zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné
zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva: b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby...
Sťažovateľ namieta, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 45/2015
zo 7. januára 2016 bolo porušené jeho právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru, právo byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1
písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru, ako aj základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ zastáva názor, že v tomto štádiu konania (po podaní obžaloby, pozn.)
mali byť dôvody väzby zosilnené oproti predchádzajúcemu štádiu trestného konania.
Podľa tvrdenia sťažovateľa v jeho trestnej veci neexistovala žiadna dôvodná obava,
že by v prípade prepustenia z väzby na slobodu mohol pokračovať v páchaní trestnej
činnosti, pričom špecializovaný trestný súd ani najvyšší súd nepodložili túto obavu
žiadnymi relevantnými dôkazmi, na základe ktorých by mala byť väzba opodstatnená.
Podľa sťažovateľa postupom najvyššieho súdu bolo tiež porušené jeho základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože od podania obžaloby okresnému
súdu po podanie sťažnosti ústavnému súdu uplynuli viac ako štyri mesiace a vec je stále
v rovnakom štádiu konania, ako bola pri podaní obžaloby, pričom od jeho vzatia do väzby
už uplynulo 21 mesiacov, čo podľa neho nemožno považovať za konanie bez zbytočných
prieťahov.
Základné právo zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí ústavný súd brať
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci, pričom
v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti
(III. ÚS 48/00, II. ÚS 466/2013). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby
možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava
obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca
zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby
k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé
dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť
„zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie
tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko
z 20. 3. 1997, bod 43). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť,
že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv
vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné
rozdiely, keďže ustanovenia čl. 17 ústavy zahŕňajú aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru (napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť
„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem
toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné
s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. II. ÚS 55/98,
I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Požiadavku obsiahnutú v tomto článku nemožno definovať
in abstracto, ale musí sa posúdiť podľa okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti
uviedol sťažovateľ (I. ÚS 109/03). Ústavný súd preto v prípade čl. 17 ústavy môže a musí
uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli
všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť
opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako
všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia,
ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).
Do právomoci ústavného súdu v zásade nepatrí preskúmať postup, či správnosť
skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý ich viedol k záveru o existencii
zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom
inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,
súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie
takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02,
Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná
právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej
slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené
obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe
rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú
obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené
v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený
zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02).
Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach
správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti
vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd (III. ÚS 271/07,
II. ÚS 465/2011). Ústavný súd preto nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov
všeobecných súdov, ak ich z ústavného hľadiska možno pokladať za akceptovateľné
a udržateľné.
Napadnutým uznesením zo 7. januára 2016 najvyšší súd podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného
trestného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby.
V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zo 7. januára 2016 sa okrem
iného uvádza:
«... Vo všetkých sťažnostiach je dominantný dôvod - nepríslušnosť ŠTS
na rozhodovanie o ich žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu po tom, čo mu bola vec
postúpená a pred tým než by vyslovil svoju príslušnosť (pričom zároveň vyvolal spor
o príslušnosť, tvrdí teda svoju nepríslušnosť). Z rovnakého dôvodu (rozhodovanie o väzbe
pred vyslovením nepríslušnosti) poukazovali na nezákonnosť rozhodovania Okresného súdu
Nitra, resp. Krajského súdu v Nitre. Poukazovali na nález Ústavného súdu II. ÚS 483/2015-
47 zo dňa 11. novembra 2015, v ktorom bolo vyslovené porušenie práv obvinenej
na urýchlené rozhodnutie o jej žiadosti o prepustenie z väzby v tejto trestnej veci
Okresným súdom Nitra a Krajským súdom v Nitre. Ústavný súd Slovenskej republiky však
napádané väzobné rozhodnutia nezrušil, ako bolo požadované v sťažnosti...
Obvinený uviedol, že s napadnutým uznesením nesúhlasí a zastáva názor,
že ŠTS nedostatočne pri svojom rozhodovaní zohľadnil jeho námietku a teda skutočnosť,
že o jeho výkone väzby rozhodoval súd vecne nepríslušný s poukazom na uznesenie
Okresného súdu v Nitre, spi. zn. 33 Tk/2/2015 zo dňa 24. novembra 2015.
Napriek dátumu právoplatnosti uznesenia Okresného súdu v Nitre o postúpení
trestnej veci Špecializovanému trestnému súdu, je možné z odôvodnenia uznesenia
skonštatovať, že súd mal vedomosť o svojej nepríslušnosti podstatne skôr ako vydal vyššie
uvedené uznesenie o postúpení veci. Je to zrejmé i zo samotného odôvodnenia uznesenia
Okresného súdu v Nitre, ktorý skonštatoval že „Podľa názoru súdu bolo možné ustáliť
právnu kvalifikáciu konania obvinených po ukončení vyšetrovania, pretože výsledky
dokazovania vykonaného v prípravnom konaní tomu v plnom rozsahu korešpondujú
a z hľadiska zákonných požiadaviek naplnenia znakov zločineckej skupiny tomu aj
zodpovedajú“. Vytkol okresnému súdu. že o jeho väzbe rozhodoval i napriek tomu, že mal
vedomosť o svojej nepríslušnosti.
V súčasnom štádiu konania dôvod väzby, pre ktorý bol do väzby vzatý, pominul. Tak
ako vo svojich žiadostiach o prepustenie z väzby uvádzal, sa k niekoľkým bodom obvinenia
dobrovoľne priznal, svoje konanie úprimne oľutoval. Väzbu vykonáva po prvýkrát a to
po dobu 18 mesiacov nepretržite, počas tohto obdobia si uvedomil nesprávnosť svojho
konania, ktoré už nechce nikdy zopakovať, čomu prispôsobí aj svoj spôsob života.
Ďalej dal do pozornosti súdu, že i napriek tomu, že striktne odmieta akúkoľvek vôľu
páchať trestnú činnosť, túto s poukazom na jej charakter, s poukazom na osoby
spoluobvinených a s poukazom na osoby, ktorým bolo dočasne odložené vznesenie
obvinenia nie je ani s kým páchať.
Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozhodol tak, že uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, spis, zn.:
PK- 1 T 39/15 zo dňa 17. decembra 2015 v plnom rozsahu zruší a obvineného
, ihneď prepustí z väzby na slobodu.
Obvinení vo svojich podaniach upozorňujú i na ďalšie nimi tvrdené chyby
prípravného konania...»
V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia zo 7. januára 2016 najvyšší súd
uvádza, že „... preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie, ktoré mu predchádzalo
v rozsahu podľa § 192 ods. 1 Tr. por. a zistil, že ŠTS rozhodol v súlade so zákonom
a stavom veci. Podané sťažnosti sú preto v celom rozsahu nedôvodné.
Základným argumentom všetkých obvinených je nezákonnosť rozhodovania
Okresného i Krajského súdu v Nitre o ich väzbe, hoci od počiatku mali vedieť, že nie sú
na také rozhodovanie príslušní, čo nakoniec potvrdilo samotné rozhodnutie o postúpení veci
ŠTS. Rovnako namietajú nezákonnosť rozhodovania ŠTS o ich väzbe v súvislosti
s vyslovením svojej nepríslušnosti na konanie v prerokúvanej veci.
Za takýchto okolností základnou otázkou, ktorú je nevyhnutné vyriešiť
pri rozhodovaní o sťažnostiach obvinených proti napadnutému uzneseniu, je otázka, ktorý
súd a v ktorom štádiu konania mohol rozhodnúť o väzbe obvinených − kto bol zákonný
sudca a zákonný súd (aj keď najvyšší súd rozhodnutie okresného a krajského súdu o väzbe
priamo nepreskúmava).
K tomu je potrebné uviesť:
Súd, ktorému bola podaná obžaloba, je príslušný na rozhodovanie v dotknutom
trestnom konaní o všetkých otázkach (i o väzbe) aj v prípade následného postúpenia vecí
inému súdu pri predbežnom prerokovaní obžaloby senátom (preskúmaní obžaloby
samosudcom), ak ide o otázku konania, ktorú je potrebné vyriešiť pred právoplatnosťou
rozhodnutia o postúpení veci. To platí aj pre súd, ktorému bola vec postúpená a ktorý mieni
vyvolať spor o príslušnosť (§ 22 Trestného poriadku), ak je potrebné rozhodnúť
(napr. o väzbe) pred predložením veci najbližšie spoločne nadriadenému súdu.
Po podaní obžaloby je súd, ktorému bola podaná, povinný prednostne a urýchlene
rozhodnúť o väzbe tak, aby k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe došlo do uplynutia lehoty
uvedenej súbežne v § 76 ods. 3 a § 238 ods. 3 Trestného poriadku (lehoty, ktorá by bola
základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní, ak by nedošlo k podaniu
obžaloby). Takto postupuje súd aj v prípade, ak zároveň s rozhodnutím o väzbe alebo
následne rozhodne o postúpení veci inému súdu ako súdu príslušnému v zmysle § 244 ods. 1
písm. h) alebo § 241 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.
Iný výklad (a ponechanie rozhodovania o väzbe na súd, ktorému bola vec postúpená)
by znamenal, že v mnohých prípadoch by nebolo možné zabezpečiť právoplatné rozhodnutie
o väzbe (čo v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa predpokladá
aj rozhodnutie nadriadeného súdu) mechanizmom paralelne ustanoveným v § 76 ods. 3,
resp. 4 a v § 238 ods. 3 Trestného poriadku a obvinený by musel byť prepustený z väzby aj
v prípade danosti väzobných dôvodov.
Správne preto postupoval Okresný súd Nitra, keď po podaní obžaloby 12. októbra
2015 rozhodol o ďalšom trvaní väzby prednostne 30. októbra 2015 a umožnil tak
rozhodnutie Krajského súdu v Nitre v konaní o sťažnosti proti jeho rozhodnutiu
11. novembra 2015, teda krátko pred uplynutím lehoty na ktorú bola väzba naposledy
predĺžená v prípravnom konaní (do 13. novembra 2015). Inak by musel byť použitý postup
uvedený na konci prvej vety ustanovenia § 76 ods. 3 Trestného poriadku, teda prepustenie
obvinených z väzby bez prieskumu danosti väzobných dôvodov: a to i v prípade existencie
väzobných dôvodov.
Navyše, ak by Okresný súd Nitra rozhodoval o väzbe popri rozhodovaní o postúpení
veci, teda pri predbežnom prejednaní obžaloby (s čím ustanovenie § 238 ods. 3 Trestného
poriadku výslovne počíta), rovnako by rozhodoval ako príslušný súd, hoci vec ešte nebola
právoplatne postúpená (a Krajský súd v Nitre by bol inštančne príslušný na rozhodnutie
o sťažnosti proti obom dotknutým rozhodnutiam, a to aj v prípade odobrenia postúpenia
veci svojím rozhodnutím). Podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku sa teda o väzbe po
podaní obžaloby rozhodne, ak to okolnosti prípadu umožňujú, súčasne s rozhodnutím podľa
§ 244 Trestného poriadku, alebo, na účel dodržania v ustanovení § 238 ods. 3 Trestného
poriadku zadefinovanej lehoty, ešte skôr. V preskúmavanej veci ide o druhý z vyššie
popísaných prípadov.
V konečnom dôsledku, na základe Špecializovaným trestným súdom vyvolaného
sporu o príslušnosť môže dôjsť rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
k situácii, že predmetná vec bude prejednávaná pred pôvodne vec postupujúcim súdom,
teda Okresným súdom Nitra. Špecializovaný trestný súd však rovnako správne rozhodnutie
o žiadostiach obvinených o prepustenie z väzby neodkladal, aj keď sa necítil byť príslušným
súdom, nakoľko rozhodovanie až po vyriešení sporu o príslušnosť by nebolo dostatočne
včasné (bezodkladné). Okresný súd Nitra už o týchto žiadostiach po 15. decembri 2015,
(kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie o postúpení veci Špecializovanému trestnému
súdu), rozhodnúť nemohol.
Okresný súd Nitra, ako to vyplýva z uznesenia o postúpení veci ŠTS z 24. novembra
2015, odôvodnil postúpenie veci tým, že podľa jeho názoru po skončení vyšetrovania,
resp. po podaní obžaloby vykonané a ním komplexne vyhodnotené dokazovanie preukazuje,
že ide o trestnú činnosť spáchanú zločineckou skupinou podľa § 129 ods. 4 Tr. zák. a nie
organizovanou skupinou podľa § 129 ods. 2 Tr. zák., ako je to uvedené v obžalobe.
Skutočnosť, že ŠTS tomuto názoru protirečí, vyslovuje svoju nepríslušnosť a vyvoláva
tým spor o príslušnosť v zmysle § 22 ods. 2 Tr. por., o ktorom rozhodne najvyšší súd, nie je
skutočnosťou, ktorou by sa automaticky zo všetkých rozhodnutí Okresného súdu Nitra
vydaných do 15. decembra 2015 (napríklad i o väzbe obvinených) stávali paakty a taktiež
v prípade neuznania príslušnosti ŠTS, by napadnuté rozhodnutie bolo rozhodnutím
nezákonného súdu.
Ako už bolo uvedené, každý súd, ktorému napadne v konkrétnej veci obžaloba je
povinný samostatne rozhodovať o všetkých otázkach spojených s touto trestnou vecou až
pokiaľ sa v predpísanom konaní právoplatne rozhodne o tom, že nie je príslušný ďalej
konať. V prerokúvanej veci Okresný súd Nitra prestal byť príslušným na ďalšie konanie
15. decembra 2015, avšak všetky dovtedy vykonané úkony a vydané rozhodnutia sú
z hľadiska pôsobnosti a príslušnosti zákonné.
Napadnuté rozhodnutie ŠTS je teda (aj) v tomto smere zákonné a ŠTS môže v tejto
veci konať (napr. i o väzbe obvinených) až do momentu, keď (ak) sa v predpísanom konaní
právoplatne rozhodne, že na ďalšie konanie v tejto trestnej veci nie je príslušný.“.
Na základe už citovaných záverov sa najvyšší súd v ďalšej časti napadnutého
uznesenia zo 7. januára 2016 zaoberá odôvodnením väzby (väzobných dôvodov)
sťažovateľov, pričom najmä uvádza:
„Čo sa týka podozrenia zo spáchania žalovaného činu, je dané na základe
vykonaných dôkazov v rovine rozumnej pravdepodobnosti, resp. podozrenie zo spáchania
činu nepominulo - to je potrebné konštatovať len rámcovo vo vzťahu ku väzobnému
stíhaniu, nakoľko z hľadiska dokazovania viny v súdnom konaní nemôže súd participovať na
unesení dôkazného bremena prokurátorom a po podaní obžaloby ide o kardinálnu otázku.
Pokiaľ ide o dôvody väzby tieto sú i naďalej dané tak, ako to podrobne konštatoval
ŠTS v napadnutom uznesení, a citoval už v tomto odôvodnení najvyšší súd.
Niet pochybností o tom, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1. písm. a) Tr. por.
u obvineného i dôvody väzby podľa § 71 ods. 1. písm. c) Tr. por.
u všetkých štyroch obvinených sú naďalej dané a to i napriek uplynutiu 18 mesiacov odkedy
boli obvinení vzatí do väzby a napriek podanej obžalobe (zákon umožňuje v tomto prípade
väzobné stíhanie v prípravnom konaní až po dobu 24 mesiacov). Napriek tomu, že väzba nie
je obligatórnym, ale subsidiárnym inštitútom zabezpečujúcim osoby obvinených v trestnom
konaní a je potrebné skúmať vždy prednostne, či účel väzby nie je možné zabezpečiť inak
než jej výkonom - náhradou väzby zákonnými prostriedkami, v tejto trestnej veci nie sú dané
výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by v prípade podozrenia z obzvlášť závažného zločinu
umožňovali nahradiť väzbu zárukou, písomným sľubom, či dohľadom probačného
a mediačného úradníka, a to u žiadneho z obvinených − rozsiahla trestná činnosť,
predpokladaná obžalobou nie je výnimočnou okolnosťou, ktorú by bolo možné zohľadniť
v ich prospech...
U obvinených nejde o jedinú trestnú činnosť, pre ktorú sú trestne stíhaní. ŠTS
poukázal na ďalšie trestné veci, o ktorých sa koná pred inými súdmi a ich páchateľmi majú
byť práve všetci štyria obvinení. Rovnako tak je nutné prihliadnuť i na 94 skutkov trestného
činu poisťovacieho podvodu uvedených v obžalobe - nejde o jediný akt, ale rozsiahlu trestnú
činnosť, ktorá je obvineným kladená za vinu. A napokon, ako správne konštatoval
ŠTS v napadnutom uznesení, možnosť aplikovať náhradné inštitúty väzby (treba dodať − ak
by boli dané výnimočné okolnosti prípadu), u obvinených zoslabuje aj obžalobou tvrdené
páchanie trestnej činnosti uvedenej vzápätí po tom, čo boli prepustení v roku 2012 z väzby
v trestnej veci vedenej Prezídiom PZ - NAKA, NJFP pod ČVS: PPZ-711/NKA-FP-ZA-2012.
Prezumpcia neviny síce v trestnom konaní platí, paralelne vedené trestné stíhania (navyše
pre druhovo rovnakú trestnú činnosť) však je nutné z hľadiska posúdenia dôvodu
preventívnej väzby (§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku) zohľadniť, inak by vzatie
do väzby vôbec nebolo možné.
Z uvedeného je zrejmé a tým aj umocnené, že v prípade obvinených orgány činné
v trestnom konaní a súdy už využili možnosť nahradiť väzbu iným inštitútom, čomu však
nezodpovedá následné obvinenie z inej trestnej činnosti, tiež ekonomického charakteru,
z ktorej sú v prerokúvanej veci obžalovaní...
V ostatnom nie sú uplatnené sťažnostné námietky takého charakteru, aby sa bolo
s nimi treba zaoberať nad rámec tohto odôvodnenia (v podstatných relevantných bodoch sú
nim pokryté).
Formálne podmienky väzby sú pritom splnené aj podanou obžalobou voči všetkých
štyrom obvineným, väzobné dôvody sú dané tak, ako je uvedené vyššie a rovnako je vyššie
uvedené, prečo nemožno väzbu nahradiť zákonom ustanovenou garanciou...
V konečnom dôsledku, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, prezentovaný
obhajobou, sa týka porušenia práv pri nezabezpečení bezodkladného rozhodnutia o väzbe,
najmä pri predkladaní veci nadriadenému súdu (čo v tomto prípade nie je aktuálne).
Ústavný súd však ani v tomto prípade nevyhovel sťažovateľke z hľadiska jej návrhu
na prepustenie z väzby.“
Vychádzajúc zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu nemožno
posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 8/2014),
pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok, ústavný súd prihliadal aj na uznesenie špecializovaného trestného súdu,
ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby.
Špecializovaný trestný súd si pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby osvojil dôvod väzby tak, ako ho špecifikoval okresný súd vo svojom uznesení
č. k. 33 Tk 2/2015-10874 z 30. októbra 2015, na ktoré poukázal, pričom uvádza, že
„Okresný súd Nitra pri posudzovaní a hodnotení bral do úvahy predovšetkým rozsiahlosť
a množstvo obzvlášť závažného zločinu poisťovacieho podvodu spáchaného 94. dielčími
skutkami (každý obvinený svojou mierou zavinenia), dobu, po ktorú mal byť skutok
obvinenými páchaný, spôsob, akým mal byť trestný čin vykonaný a prihliadol aj na to, že
obvinení sa mali skutku dopúšťať ako členovia organizovanej skupiny. Okrem toho súd
prihliadol aj na jednotlivé osoby obvinených v tom. že obvinení sú trestne stíhaní aj pre iné
trestné činy kvalifikované ako obzvlášť závažné zločiny, páchaním ktorých si zadovažovali
finančné prostriedky v neštandardne veľkom rozsahu. Z týchto skutočností súd ustálil,
že obvinení mali disponovať finančnými prostriedkami vo veľkom rozsahu a z ich ďalším
rozširovaním mali pokračovať až do zadržania v tejto trestnej veci, pretože súd zistil, že až
obmedzenie ich osobnej slobody prerušilo trestnú činnosť obvinených, ktorej sa mali
v zmysle podanej obžaloby dopúšťať. Pri posudzovaní postoja obvinených žalovanej trestnej
činnosti vzal súd do úvahy, že títo sú aktuálne stíhaní vo veciach vedených na Okresnom
súde Nitra pod..., sp. zn. 1 T/128/2013, 3 T/3/2014 a 5 T/72/2014 (obv. )... Treba
poukázať aj na to, že rozsiahlu daňovú trestnú činnosť menovaných obvinených vyšetruje
Prezídium PZ – NAKA, NJFP pod ČVS: PPZ-711/NKA-FP-ZA-2012, pričom všetci
obvinení boli v tej trestnej veci vo väzbe, ktorá bola u nich nahradená inštitútmi v zmysle §
80 ods. 1 Trestného poriadku a boli prepustení na slobodu v priebehu roku 2012. Začatie
obdobia páchania trestnej činnosti je v tejto obžalobe datované dňom 05. 11. 2012 do
apríla 2014, teda v období, keď boli na slobode, pričom aj tým súd dôvod väzby podľa § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku u obvinených , ,
a považoval za náležíte preukázaný. S
poukazom na uvedené skutočnosti súd vyvodil dôvodnú obavu, že všetci štyria obvinení by v
prípade prepustenia z väzby na slobodu mohli v páchaní trestnej činnosti pokračovať.“.
Vo vzťahu k inštitútom nahrádzajúcich väzbu špecializovaný trestný súd uviedol,
že tieto „s ohľadom na osoby obvinených a povahu prejednávaného prípadu páchaného
organizovanou skupinou po dlhší čas (94 skutkov), nemožno účel väzby a nahradenie
dôvodov väzby dosiahnuť písomnými sľubmi, dohľadom probačného a mediačného
úradníka a zložením peňažných záruk, pretože ich nepovažoval za dostatočné. Obvineným
sa v tomto konaní kladie za vinu spáchanie obzvlášť závažného zločinu a keďže v tomto
štádiu konania okolnosti uvádzané obvinenými v žiadostiach o prepustenie z väzby
na slobodu nevyhodnotil ako výnimočné okolnosti prípadu, potom ich ponuku na prijatie
písomných sľubov, uloženie dohľadu probačným a mediačným úradníkom a ponuku
na zloženie peňažných záruk na nahradenie väzby neprijal. Navyše je súd názoru, že obava,
že obvinení budú pokračovať v páchaní trestnej činnosti, je stále aktuálna a spoločnosť je
potrebné pred touto hrozbou náležíte chrániť väzobným stíhaním všetkých štyroch
obvinených, pretože ju nemožno eliminovať ani prostriedkami uvedenými v § 80 a § 81
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zo 7. januára 2016 (v spojení s uznesením
špecializovaného trestného súdu) vyplýva, že sťažovateľ sa nachádza vo väzbe z dôvodu
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Zmyslom tzv. preventívnej väzby podľa § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je zaistiť osobu obvineného, u ktorej existuje dôvodná
obava vyplývajúca z konkrétnych skutočností, že bude opakovať trestný čin, pre ktorý je
stíhaný, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval,
alebo ktorým hrozil. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že pri rozhodovaní o väzbe
postačuje reálna hrozba, že obvinený bude konať tak, ako predpokladá už uvedený dôvod
väzby, ak nebude vzatý do väzby. Zákon teda nevyžaduje absolútnu istotu o naplnení
dôvodu tzv. preventívnej väzby. Najvyšší súd (v spojení so špecializovaným trestným
súdom) túto hrozbu vyvodil zo správania sťažovateľa, ktorý sa mal predmetnej trestnej
činnosti spolu s ďalšími obvinenými dopustiť krátko po tom, čo bol v roku 2012 prepustený
z väzby v inej trestnej veci, ktorej páchanie bolo prerušené až obmedzením ich osobnej
slobody. Zároveň všeobecné súdy prihliadali aj na to, že ide o rozsiahlu trestnú činnosť,
keďže obzvlášť závažný zločin poisťovacieho podvodu, ktorý je predmetom obžaloby,
bol spáchaný 94. čiastkovými skutkami a bol páchaný dlhšiu dobu.
Z citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj
špecializovaného trestného súdu je zrejmé, že všeobecné súdy sa adekvátne
a preskúmateľným spôsobom vysporiadali s právne relevantnými argumentmi, ktoré
súviseli s rozhodovaním o väzbe sťažovateľa. Tieto odôvodnenia sú podľa názoru
ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné. Najvyšší súd v odôvodnení
napadnutého uznesenia jasne uviedol, v čom spočíva opodstatnenosť existencie väzobného
dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Z jeho rozhodnutia vyplýva, že
konal v medziach svojej právomoci v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného
poriadku, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a právne akceptovateľné. Ústavný súd preto nemá žiadny dôvod na to, aby
zasahoval do skutkových a právnych záverov najvyššieho súdu vyslovených v napadnutom
uznesení zo 7. januára 2016.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 45/2015 zo 7. januára 2016 a sťažovateľom označenými
základnými právami podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právami podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)
a ods. 3 a 4 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu
možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.
Sťažovateľ ďalej namieta, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndt 27/2015
z 11. januára 2016 bolo porušené jeho základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1
dohovoru, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a „rovnosť
zbraní“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo
na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.
Porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ
zakladá na tom, že podľa jeho názoru nebola v konaní správne ustálená (vecná, resp.
miestna) príslušnosť súdu, a tým aj osoby zákonného sudcu pri rozhodovaní o vzatí
do väzby, resp. jej ďalšom trvaní v prípravnom konaní. Zastáva názor, že na konanie
a rozhodovanie o skutku, pre ktorý proti nemu bola podaná obžaloba, nie je príslušný
Okresný súd Nitra.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Ndt 27/2015 z 11. januára 2016 ako najbližšie
spoločne nadriadený súd okresnému súdu a špecializovanému trestného súdu, medzi
ktorými vznikol spor o príslušnosť, na podklade návrhu senátu špecializovaného trestného
súdu preskúmal predložený spisový materiál a rozhodol, že príslušným na vykonanie
konania v prvom stupni v trestnej veci sťažovateľa je okresný súd. Najvyšší súd ustálil,
že skutok, ktorý je predmetom obžaloby, bol spáchaný organizovanou skupinou, pričom
svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. To, že sťažovateľ nesúhlasí s názorom najvyššieho
súdu v súvislosti s ustálením vecnej príslušnosti na konanie, nezakladá dôvod na vyslovenie
porušenia jeho základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru. Posúdenie príslušnosti
súdu bolo v právomoci najvyššieho súdu, jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú
primeraným spôsobom aj odôvodnené. Ústavný súd teda nemá dôvod zasahovať do jeho
rozhodnutia, a preto považoval uplatnenú námietku sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú.
K porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru a „rovnosti zbraní“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo podľa sťažovateľa tým, že nebol upozornený na zmenu
právnej kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom obžaloby v súlade s § 244 ods. 2 Trestného
poriadku.
Vzhľadom na závery, ku ktorým dospel špecializovaný trestný súd v uznesení
č. k. PK-1 T 39/2015-11294 zo 17. decembra 2015 a ktoré potvrdil najvyšší súd uznesením
sp. zn. 2 Ndt 27/2015 z 11. januára 2016, teda „že nemožno konštatovať spáchanie trestnej
činnosti obvinenými ako členmi zločineckej skupiny, a to ani v prípade, ak by sa v konaní
pred súdom potvrdila skutková opodstatnenosť obžaloby“, ktoré ústavný súd vyhodnotil ako
ústavne akceptovateľné, považuje predmetnú námietku sťažovateľa za zjavne
neopodstatnenú pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenými
základnými právami podľa ústavy a právami podľa dohovoru a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ktorým rozhodoval kompetenčný spor.
Rovnako za zjavne neopodstatnenú ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa
aj v tej časti, v ktorej namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru oboma napadnutými uzneseniami
najvyššieho súdu. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov z dôvodu, že „od podania obžaloby
na okresný súd po podanie sťažnosti na ústavný súd uplynuli viac ako 4 mesiace a vec je
stále v rovnakom štádiu konania ako bola pri podaní obžaloby, pričom od jeho vzatia
do väzby už uplynulo 21 mesiacov, čo podľa neho nemožno považovať za konanie
bez zbytočných prieťahov“. Z odôvodnenia jeho sťažnosti teda vyplýva, že namieta
v podstate rýchlosť konania vo veci samej, a nie prieťahy v rozhodovaní o väzbe, ktoré by
v súlade s judikatúrou ústavného súdu bolo možné skúmať v súvislosti so základnými
právami sťažovateľa garantovanými čl. 17 ústavy, ktoré sú v pomere špeciality
k všeobecným ustanoveniam čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Za týchto okolností
podľa názoru ústavného súdu doterajšia doba konania vo veci samej pred špecializovaným
trestným súdom nie je tak dlhá, aby sa dalo reálne uvažovať o vyslovení porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť
sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že obe sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd sa ďalšími
návrhmi sťažovateľov nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2016