Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)IV. ÚS 8/2014
PDF · 227.89 KB
No categories available
IV. ÚS 8/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Š. K.,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Cimrák s. r. o., Štefánikova 7, Nitra,
konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Ing. Martina Cimráka, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.
2 Tpo 37/2013 z 11. septembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra
2013 doručená sťažnosť Š. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tpo 37/2013 z 11. septembra 2013 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľ podal Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) 30. júla 2013
žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú okresný súd zamietol uznesením sp. zn. 1 Tp 66/2013
z 22. augusta 2013. Krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti tomuto uzneseniu
napadnutým uznesením tak, že ju zamietol ako nedôvodnú.
Sťažovateľ namieta, že on, jeho obhajca a ani sudca pre prípravné konanie
nemali prístup ku kompletnému vyšetrovaciemu spisu, pretože prepisy telefonických
hovorov boli podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia „... predložené ku dňu
rozhodovania o sťažnosti“, t. j. 11. septembra 2013. Sťažovateľ nemal možnosť sa s týmito
prepismi čo najskôr oboznámiť a pripraviť sa tak na výsluch 6. septembra 2013. Namieta
tiež, že sa v jeho veci vedú dva paralelné spisy o tej istej veci.
Podľa sťažovateľa nie sú splnené ani dôvody kolúznej a preventívnej väzby.
V konaní už boli vypočutí svedkovia aj spoluobvinený, ďalší spoluobvinený je na úteku
a sťažovateľovi nie je jasné, ako by ho mohol ovplyvňovať, keď ho orgány činné v trestnom
konaní dosiaľ nevypátrali. Sťažovateľ nemá možnosť kontaktovať sa ani s údajnými
osobami, s ktorými mal komunikovať počas páchania trestnej činnosti, pretože telefónne
čísla na tieto osoby existujú len v mobilnom zariadení, ktoré bolo zaistené orgánmi polície.
Sťažovateľ sa nepokúsil žiadnym spôsobom ovplyvniť svedkov alebo spoluobvinených
alebo inak mariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné konanie a v napadnutom
uznesení neboli uvedené žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by nepochybne odôvodňovali,
že sa v prípade prepustenia na slobodu o takéto ovplyvňovanie pokúsi. Podľa sťažovateľa
nie je splnený ani dôvod preventívnej väzby, pretože kamión, ktorý mal byť použitý
na páchanie trestnej činnosti, bol zaistený orgánmi polície a ďalší taký prostriedok nevlastní
on ani jeho manželka. Tiež je potrebné prihliadnuť na jeho zdravotný stav, ktorý
mu neumožňuje ani plnohodnotný život, nie to ešte pokračovať v trestnej činnosti. V konaní
tiež bolo preukázané, že prostriedky na živobytie získava z invalidného dôchodku
a nie je predpoklad, že by ho finančná situácia donútila k páchaniu trestnej činnosti.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv aj neprimeranou dobou väzby v súvislosti
so zbytočnými prieťahmi v konaní o veci samej, ktoré krajský súd neskúmal a k tejto
námietke sťažovateľa sa v napadnutom uznesení nevyjadril. Sťažovateľ poukazuje na to,
že od 11. júna 2013 do 11. septembra 2013 nebol vykonaný žiadny úkon, okrem jeho
výsluchu 6. septembra 2013, čo je vo väzobnom konaní neprípustné.
Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn. 2 Tpo/37/2013 porušil sťažovateľove právo
definované čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn. 2 Tpo/37/2013 porušil sťažovateľove právo
definované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn. 2 Tpo/37/2013 porušil sťažovateľove právo
definované čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 50
ods. 2 ústavy SR.
4. Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 11. 09. 2013
sp. zn. 2 Tpo/37/2013-40.
5. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške
5.000,- Eur, ktoré je povinný vyplatiť Najvyšší súd SR do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia.
6. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu
zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo
ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu
alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. ...
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 2
ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru
Prostredníctvom námietky porušenia základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru sťažovateľ tvrdí, že krajský súd porušil v konaní o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby princíp prezumpcie neviny. Túto námietku však v sťažnosti
nijako neodôvodnil. Porušením princípu prezumpcie neviny pritom nemôže byť samo osebe
dočasné pozbavenie osobnej slobody väzbou. Sťažovateľ netvrdil a ani z napadnutého
uznesenia nevyplýva, že by krajský súd vyslovil presvedčenie, že sťažovateľ spáchal trestný
čin a jeho väzba by tým plnila iný ako ústavne prípustný účel.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru (napr. III. ÚS 61/01)
týkajúcu sa čl. 50 ods. 2 ústavy, v ktorej zdôrazňuje, že prezumpcia neviny v trestných
veciach je jedným zo základných prvkov práva na spravodlivý proces. Základný význam
prezumpcie neviny spočíva v tom, že vyžaduje okrem iného, aby sudca pri plnení svojich
úloh v konaní pred súdom nevychádzal z predpojatosti, že obvinený spáchal trestný čin,
za ktorý je obvinený. Princíp prezumpcie neviny je porušený najmä akýmkoľvek súdnym
rozhodnutím, ktoré vyjadruje presvedčenie, že určitá osoba je vinná z trestného činu
bez toho, aby jej vina bolo preukázaná zákonným spôsobom. Za porušenie princípu
prezumpcie neviny treba považovať, ak súd dáva verejne najavo, že zastáva názor, že osoba
je páchateľom a považuje ho za vopred odsúdeného.
Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde), nevyplýva, že namieta porušenie svojho práva postupom
orgánov, ktoré sú príslušné konať v danom štádiu trestného konania o veci samej. Ústavný
súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe
sú aplikovateľné špeciálne ustanovenia upravené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 3
a 4 dohovoru o osobnej slobode, nie všeobecné ustanovenia o základnom práve na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07, II. ÚS 131/08). Preto sťažnosti namietajúce
porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím súdu v konaní
o väzbe ústavný súd odmieta ako zjavne neopodstatnené.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)
dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej čl. 5 ods. 1
dohovoru, ktorého porušenie namieta sťažovateľ, sa ratione materiae vzťahuje
na rozhodovanie o vzatí do väzby (o uvalení väzby), resp. zbavenia osobnej slobody
po právoplatnom odsúdení za spáchaný trestný čin [čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru].
Z uvedeného dôvodu je v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľa návrh,
ktorým sa domáha vyslovenia porušenia čl. 5 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením
krajského súdu, už na prvý pohľad neopodstatnený (obdobne napr. m. m. I. ÚS 338/06,
I. ÚS 352/06, IV. ÚS 152/09, II. ÚS 318/06, III. ÚS 34/07, IV. ÚS 444/2013), t. j. čl. 5
ods. 1 dohovoru nie je na vec sťažovateľa aplikovateľný.
2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru
V nadväznosti na závery uvedené v predchádzajúcom bode sa ústavný súd zaoberal
posúdením námietok sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu z hľadiska záruk,
ktoré sťažovateľovi poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru. Sťažovateľ namieta, že k porušeniu
jeho práva došlo tým, že krajský súd zamietol jeho sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe
napriek tomu, že neboli splnené dôvody na jej ďalšie trvanie podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c)
Trestného poriadku a je držaný vo väzbe, hoci orgány činné v prípravnom konaní postupujú
v trestnom stíhaní so zbytočnými prieťahmi.
Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje obvinenému právo podať žiadosť o preskúmanie
zákonnosti jeho väzby (Rakevich v. Rusko, rozsudok z 28. 10. 2003, § 43). Prieskumné
súdne konanie musí byť v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi
predpismi a tiež aj s účelom čl. 5, ktorým je ochrana jedinca proti svojvôli (Koendjbiharie
v. Holandsko, rozsudok z 25. 10. 1990, § 27). Článok 5 ods. 4 dohovoru neukladá súdu
v opravnom konaní povinnosť odpovedať na každý argument, ktorý predloží obvinený
vo svojom návrhu na preskúmanie rozhodnutia o väzbe, sudca sa však musí vysporiadať
s konkrétnymi skutočnosťami v ňom uvedenými, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu
nevyhnutných podmienok na zákonné pozbavenie osobnej slobody. Pritom argumenty
súdu pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať
o konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko,
rozsudok z 11. 6. 2006, § 142).
Ústavný súd vychádzal pri posudzovaní námietok sťažovateľa na predbežnom
prerokovaní z obsahu uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Tp 66/2013 z 22. augusta 2013,
ktoré si na tento účel vyžiadal od okresného súdu v spojení s obsahom sťažnosťou
napadnutého uznesenia, opierajúc sa pritom o svoj ustálený právny názor, že odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu nemožno
posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové
a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Okresný súd v odôvodnení uznesenia konštatoval, že naďalej pretrváva dôvodné
podozrenie, že sa sťažovateľ dopustil skutku, zo spáchania ktorého je obvinený, a uviedol,
o ktoré dosiaľ zabezpečené dôkazy svoj záver opiera, aj ako tieto dôkazy hodnotil. Okresný
súd tiež konštatoval, že z konkrétnych skutočností zadokumentovaných vo vyšetrovacom
spise vyplýva dôvodná obava z kolúznych aktivít a aj to, že sťažovateľ bude pokračovať
v trestnej činnosti, čo odôvodnil takto:
„Obvinený J. K. doposiaľ nebol vypočutý, pretože sa stále zdržuje na neznámom
mieste a doposiaľ nebol zadržaný políciou. Neboli vypočuté ani všetky osoby v procesnom
postavení svedkov, ktoré je potrebné vypočuť. Vzhľadom na vzájomné prepojenie
obvinených J. K. a Š. K. a ich kontakty vo Švédsku, Nórsku prípadne Dánsku, odôvodňujú
možnosť vzájomného ovplyvňovania. Tieto konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňovali vzatie
obvineného do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku naďalej trvajú.
Naďalej konkrétne skutočnosti zadokumentované vo vyšetrovacom spise odôvodňujú
obavu, že obvinený bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti, pre akú je stíhaný.
Obvinený poprel spáchanie skutku, ktorý mu je kladený za vinu, no doposiaľ vykonané
dôkazy nasvedčujú, že viackrát použil svoj kamión na cestu do Švédska, Nórska a aj
Dánska. Príslušníkmi Švédskej polície bol jeho kamión zadržaný a boli nájdené v ňom
škatule s obsahom väčšieho množstva amfetamínu. Obvinený J. K., ktorý sa skrýva alebo
je na úteku, má vo Švédsku príbuzných, ktorí tiež môžu byť v kontakte s obvineným Š. K.,
preto prevoz nedovolaných látok je možný aj inými dopravnými prostriedkami ako
kamiónom, ktorý bol predaný manželkou obvineného Š. K. V predchádzajúcich svojich
výpovediach obvinený Š. K. uviedol, že platí hypotéku a leasing na kamión. V prípade,
že kamión bol predaný aj so záväzkami, stále mu ostáva platiť hypotéku a prevoz
zakázaných látok mu môže byť zdrojom finančných prostriedkov, čom nasvedčujú aj výpisy
z programu W., podľa ktorých obvinený prevzal finančné prostriedky odoslané zo Švédska.
Nešlo iba o jednorazovú zásielku finančných prostriedkov.“
Krajský súd v napadnutom uznesení k dôvodnosti väzby konštatoval:
«Z predloženého spisového materiálu aj krajský súd zistil, že naďalej u obvineného
trvajú dôvody väzby, pre ktoré bol do väzby vzatý v zmysle § 71 ods. 1 písm. b), písm. c)
Tr. por...
Po preskúmaní celého vyšetrovacieho spisu bolo zistené, že obvinený Š. K. sa mal
viackrát telefonicky spojiť s doposiaľ nestotožnenými osobami vo Švédsku,
ako aj v Maďarsku, pričom aj z prepisov týchto telefonických hovorov vyplývajú konkrétne
skutočnosti, že obvinený mal dohadovať prevoz rôzneho tvaru, medzi iným i lentiliek
a taktiež z týchto prepisov vyplýva, že bolo hovorené aj o určitých finančných obnosoch,
ktoré za tovar mali byť vyplácané.
Z uvedeného je zrejmé, že v ďalšom konaní bude potrebné vypočuť práve účastníkov
týchto telefonických hovorov, ktorých obvinený pozná a preto pretrváva naďalej obava,
že by mohol vplývať na svedkov alebo spoluobvinených a tak mariť objasňovanie
skutočností dôležitých pre trestné stíhanie a teda aj naďalej je u neho daný dôvod väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.
Rovnako súd I. stupňa správne poukázal na to, že u obvineného existuje aj naďalej
dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., pretože zo zabezpečených dôkazov
je zrejmé, že obvinený vykonávajúc kamiónovú prepravu mal do Švédska a Nórska
prepravovať zakázané látky, keď bol vo Švédsku zadržaný kamión patriaci firme manželke
obvineného, kde boli nájdené omamné a psychotropné látky. J. K. mal kontaktovať práve
obvineného K., aby ďalšiu zásielku zatiaľ do škandinávskych krajín neposielal, ale ju
uschoval u seba a pre túto si prišiel G. Š.
S poukazom na doposiaľ vykonané dôkazy je tu dôvodná obava, že po jeho
prepustení by mohol pokračovať v páchaní v trestnej činnosti a touto trestnou činnosťou si
zadovažovať prostriedky na svoju obživu.»
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd postupoval pri skúmaní existencie dôvodov
väzby sťažovateľa v súlade s § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, pre svoje
rozhodnutie uviedol konkrétne skutočnosti, ktorých posúdenie nie je v rozpore so zmyslom
týchto ustanovení a nevybočuje ani z prípustných medzí sudcovského uváženia.
Tieto skutočnosti boli zistené prevažne z prekladu prepisov telefonických hovorov
získaných odpočúvaním telefonickej prevádzky, o ktorých sťažovateľ tvrdí, že nemal
možnosť sa s nimi oboznámiť, a preto nemohol ani okresný súd odôvodniť kolúznu
väzbu potrebou vypočutia svedkov, s ktorými sa mal telefonicky kontaktovať.
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že prepisy boli predložené k rozhodnutiu
o sťažnosti (11. septembra 2013) a sťažovateľ mal možnosť sa s nimi oboznámiť pri jeho
výsluchu 6. septembra 2013 zameranom práve na informácie zistené zo záznamov
o telekomunikačnej činnosti.
Sťažovateľ nenamietal a ani ústavnému súdu nepredložil dôkaz, z ktorého
by vyplývalo, že mu napriek jeho žiadosti nebolo umožnené oboznámiť sa s prekladom
záznamov o odpočúvaní telekomunikačnej prevádzky na účely spochybnenia odôvodnenia
väzobného rozhodnutia, pričom možnosť na to mal. Ústavný súd preto nepovažuje námietku
sťažovateľa založenú na tvrdení, že nemal možnosť oboznámiť sa so spisom, ktorý
bol podkladom pre rozhodnutie o väzbe, za opodstatnenú.
Krajský súd sa venoval aj námietke sťažovateľa, že sú v jeho veci vedené
dva paralelné spisy, čo však nezistil. Podrobne sa tejto námietke venoval okresný súd
v uznesení z 22. augusta 2013, v ktorom uviedol, že domová prehliadka, na ktorú sťažovateľ
poukazuje, bola vykonaná v inej trestnej veci na dožiadanie Úradu štátneho prokurátora
pre boj proti organizovanému a inému závažnému zločinu v Oslo, v Nórskom kráľovstve,
nie v trestnej veci sťažovateľa, v ktorej sa nachádza vo väzbe, a preto príslušná zápisnica
nie je súčasťou vyšetrovacieho spisu. Ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého
uznesenia v tejto časti v spojení s uznesením okresného súdu za logické, zrozumiteľné
a nezistil v tejto súvislosti žiadnu možnosť porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru.
Sťažovateľ v sťažnosti ústavnému súdu tiež namietal, že v jeho veci dochádza
k prieťahom, poukázal na obdobie od 11. júna 2013 do 11. septembra 2013, v priebehu
ktorého bol vykonaný len jeho výsluch 6. septembra 2013.
Podľa judikatúry ústavného súdu je pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba,
ktorá bola pozbavená slobody väzbou, spáchala trestný čin, conditio sine qua non
zákonnosti jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to však už nestačí,
pričom keď má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný dôvod alebo
dôvody, a navyše musí byť preukázané, že kompetentné orgány postupujú vo veci
s osobitnou starostlivosťou (III. ÚS 79/02, III. ÚS 315/05).
Ústavný súd konfrontoval zistenia vyplývajúce z obsahu uznesenia okresného súdu
a krajského súdu s odôvodnením námietky zbytočných prieťahov zo strany sťažovateľa,
a zistil, že v namietanom období bol v konaní zabezpečovaný preklad záznamov
telefonických hovorov sťažovateľa, následne hodnotený ich obsah a nariadený a vykonaný
výsluch sťažovateľa a vo veci bolo prokuratúrou vo Švédsku realizované dožiadanie
o vykonanie procesných úkonov cestou právnej pomoci, o ktoré požiadala slovenská strana,
pretože sťažovateľ je trestne stíhaný za konanie, ktorého sa mal dopustiť aj na území tohto
štátu.
Sťažovateľ sa nachádza vo väzbe od 27. novembra 2012 od 17.25 h. Ku dňu
rozhodovania krajského súdu (11. septembra 2013) trvala jeho väzba deväť a pol mesiaca.
Pred napadnutým rozhodnutím bola väzba ostatný raz predĺžená do 27. októbra 2013
uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 38/2013 z 11. júna 2013 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 24/2013 z 20. júna 2013. Ústavný súd sa zaoberal v konaní
vedenom pod sp. zn. I. ÚS 757/2013 sťažnosťou sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu
z 20. júna 2013 a túto sťažnosť odmietol uznesením z 11. decembra 2013.
Prihliadnuc na dobu vykonanej väzby, pravidelnú kontrolu dôvodov jej ďalšieho
trvania a zohľadniac osobité okolnosti konania o trestnej veci s cudzím prvkom, garantujúc,
že v sťažovateľom namietanom období neboli orgány konajúce v jeho veci nečinné, ústavný
súd nepovažuje námietku sťažovateľa týkajúcu sa nezákonnosti jeho väzby v súvislosti
so zbytočnými prieťahmi za opodstatnenú.
Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných
rozhodnutiach ústavne akceptovateľným spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia
sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého
zo základných práv a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov,
ak ich v danej situácii možno pokladať za udržateľné (m. m. III. ÚS 271/07).
Ústavný súd v prípade namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu
musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré
viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou
ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať
zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať
ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením
obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd
medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).
Zohľadniac čiastkové závery k jednotlivým námietkam sťažovateľa, ústavný súd
dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol
z tohto dôvodu v celom rozsahu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2014