Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 757/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., toho času vo väzbe, zastúpeného

advokátom JUDr. Ing. M. C., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

, 2 a 5 a práv podľa a

ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 20. júna 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

21. augusta 2013 doručená sťažnosť Š. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia ním označených základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. júna 2013 (ďalej len „napadnuté

uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné

stíhanie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných látok, psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1

písm. d) a 2 písm. c) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) s poukazom na a .

Uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 30. novembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2012 boli obvinení Š. K. (sťažovateľ) a G. Š. vzatí do väzby podľa § 71 ods.

1 písm. b) a c) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“).

3. Sťažovateľovi a ďalšiemu obvinenému na základe návrhu krajského prokurátora

okresný súd uznesením sp. zn. z 11. júna 2013 predĺžil väzbu do 24. decembra

2013. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť. Krajský súd napadnutým

uznesením zrušil uznesenie okresného súdu o predĺžení väzby a sám vo veci rozhodol tak,

že sťažovateľovi väzbu predĺžil do 27. októbra 2013.

4. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta odôvodnenie napadnutého uznesenia

krajského súdu, ktorým sa rozhodlo o predĺžení väzby sťažovateľa a ďalšieho obvineného.

Sťažovateľ tvrdí, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno zistiť,

o aké konkrétne skutočnosti sa krajský súd vo svojom rozhodnutí opieral.

5. Sťažovateľ tiež namieta, že orgány činné v trestnom konaní nekonajú plynule

a tak, ako to vyžaduje väzobné stíhanie. K tomuto sťažovateľ okrem mimo iného uviedol,

že „od 12. 04. 2013 do 18. 04. 2013 a potom od tohto dátumu až do 21. 08. 2013 kedy

bolo vykonané nahliadnutie do spisu bol vyšetrovateľ úplne nečinný, t. j. neboli vykonané

žiadne relevantné úkony“.

6. Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti tvrdí, že odôvodnenie jeho väzby

je v návrhoch prokuratúry a v súdnych rozhodnutiach v zásade rovnaké a že v žiadnom

z uvedených dokumentov nie je individualizované skutkové a právne odôvodnenie

jeho väzby. Podľa názoru sťažovateľa z rozhodnutia krajského súdu nemožno zistiť,

ktoré dôvody väzby sa vzťahujú priamo na jeho osobu, čo má v spojení s absenciou

presvedčivých konkrétnych skutočnosti za následok nezákonnosť jeho väzby.

7. Sťažovateľ tiež namieta nezákonný postup orgánov činných v trestnom konaní

v súvislosti s domovou prehliadkou vykonanou 13. júna 2013, k čomu uvádza:

„Predmetná prehliadka bola vykonaná aj napriek tomu, že obvinený je už vyše

pol roka vo väzbe a nehnuteľnosť je trvalo užívaná jeho manželkou a je vo vlastníctve jeho

svokry... prehliadka bola vykonaná za účelom zaistenia počítačov dôležitých pre trestné

konanie vedené v Nórskom kráľovstve... Sťažovateľovi nie je známy žiaden právny predpis

platný v Slovenskej republike, ktorý by oprávňoval orgány činné v trestnom konaní

vykonávať domové prehliadky na zaistenie vecí slúžiacich na trestné stíhanie vedené v inom

štáte... O tejto domovej prehliadke... nie je jediná zmienka vo vyšetrovacom spise... Okrem

toho vo veci rozhodol sudca odlišný od sudcu pre prípravné konanie.“

8. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej tvrdí, že „v predmetnom znaleckom posudku

neboli skúmané stopy, ktoré boli predmetom zaistenia“. K tomuto bodu sťažovateľ uvádza:

«Ako vyplýva zo zápisnice o prehliadke iných priestorov alebo pozemkov... polícia

zaistila ks. tabliet nezisteného druhu a pôvodu, bielej farby s nápisom „A.“...

Zápisnica bola prečítaná a podpísaná siedmimi osobami, a keďže aj na jej opise je uvedená

značka „A.“ možno pochybovať, čo vlastne bolo odovzdané na znalecké skúmanie, keďže

ďalej sa pracuje so značkou R.. Taktiež z nekvalitných fotiek nie je možné určiť značku lieku

pri zaistený, pričom však fotografie nie sú podpísané ani nie je možné zistiť, kedy, kým a

kde boli vyhotovené. Okrem toho nesedí ani celkový počet zaistených tabliet (54.600 ks) s

počtom, ktorý bol podrobený znaleckému skúmaniu (54.543 ks) s tým, že niektoré balenia

boli porušené o čom sa v zápisnici nie je možné dočítať... Väzba sťažovateľa je teda

založená na nezákonne získaných dôkazoch v rozpore s , ako aj Trestným

poriadkom.»

9. Napokon sťažovateľ namieta:

„... až do zmeny obhajcu nemal sťažovateľ vo veci tlmočníka z jazyka maďarského

a to napriek tomu, že zjavne neovláda slovenčinu na tej úrovni aby mohol

po niekoľkohodinovom výsluchu kontrolovať svoju výpoveď zaznamenanú v slovenčine

resp. nemohol sa vyjadrovať v rovnakých gramatických tvaroch a časovej súvislosti

ako by sa bol vyjadril v rodnom jazyku.“

10. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že:

„1. Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn. porušil sťažovateľove právo

definované čl. 5 ods. 1 písm. c/ ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd .

2. Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn. porušil sťažovateľove právo

definované , 2 a 5 SR

3. Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 20. 06. 2013

sp. zn. v časti týkajúcej sa obvineného Š. K., a prikazuje obvineného Š. K.,

prepustiť na slobodu.

4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 5.000,- Eur, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd v Nitre do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia.

5. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

na účet jeho právneho zástupcu vo výške 331,12 €.“

11. Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej

len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) osobná sloboda sa zaručuje.

15. Podľa a dohovoru nikoho nemožno stíhať alebo

pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 17

ods. 5 a dohovoru do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

16. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie

sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5

ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,

má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti

jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

17. Podstatu predloženej sťažnosti tvoria tvrdenia sťažovateľa, že z odôvodnenia

uznesenia krajského súdu nemožno zistiť konkrétne skutočnosti, na základe ktorých krajský

súd rozhodol o predĺžení väzby sťažovateľa, že odôvodnenie väzby je v návrhoch

prokurátora a v uzneseniach okresného súdu a krajského súdu v zásade rovnaké a že

v žiadnom z uvedených dokumentov nie je individualizované skutkové a právne

odôvodnenie väzby, že jeho väzba sa zakladá na nezákonne získaných dôkazoch

a nezákonnom postupe orgánov činných v trestnom konaní, že sťažovateľ nemal

až do zmeny obhajcu vo veci tlmočníka a že vyšetrovateľ vo veci nekoná plynule.

18. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a s ním súvisiace

uznesenie okresného súdu.

Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov vrátane Trestného

poriadku. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. ), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd

(resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,

ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou

zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ). Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne

popreli účel a význam zákonného predpisu (mutatis mutandis , ,

, ).

19. Pokiaľ ide o sťažovateľove námietky týkajúce sa odôvodnenia uznesenia

krajského súdu, a síce, že z napadnutého uznesenia nie je možné zistiť konkrétne

skutočnosti, na základe ktorých krajský súd rozhodol, že odôvodnenie väzby je v návrhoch

prokuratúry i súdnych rozhodnutiach v zásade rovnaké a že v žiadnom z uvedených

dokumentov nie je individualizované skutkové a právne odôvodnenie väzby, ústavný súd

zastáva názor, že uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu jasne

a zrozumiteľne podáva výklad, akými úvahami sa súd spravoval a z akého dôvodu

a na základe akých právnych predpisov bolo vo veci rozhodnuté, čo v okolnostiach danej

veci znamená, na akých konkrétnych skutočnostiach okresný súd a krajský súd založili

svoje rozhodnutia. Ústavný súd zastáva názor, že v odôvodnení napadnutého uznesenia

krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu je tiež jasne individualizované

skutkové a právne odôvodnenie väzby sťažovateľa.

V uznesení okresného súdu sa okrem iného uvádza: „Vzhľadom na vzájomné

prepojenie obvinených J. K., Š. K. a G. Š. a ich kontakty vo Švédsku, Nórsku prípadne

Dánsku, odôvodňujú možnosť vzájomného ovplyvňovania. Tieto konkrétne skutočnosti,

ktoré odôvodňovali vzatie oboch obvinených do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Trestného

poriadku naďalej trvajú...

Počas prípravného konania boli zistené také konkrétne skutočnosti u oboch

obvinených, ktoré odôvodňujú trvanie väzby podľa .

Obvinený Š. K. priznal, že má dve maloleté deti, platí hypotéku a má iné náklady, pričom

mu zdravotný stav nedovoľuje vykonávať prácu vodiča kamiónu. Obvinený G. Š. uviedol, že

má vyživovaciu povinnosť voči trom maloletým deťom a je nezamestnaný. Obaja priznali, že

sú v dobrom vzťahu s obvineným J. K., ktorý má kontakty na zahraničie a má príbuzných

hlavne vo Švédsku. Tieto skutočnosti odôvodňujú obavu, že obaja obvinení po prepustení na

slobodu, by mohli pokračovať v trestnej činnosti, pre akú sú stíhaní, aby si zadovážili aspoň

čiastočne prostriedky na živobytie.“

V napadnutom uznesení krajského súdu sa ďalej uvádza: „Aj nadriadený súd zistil,

že u oboch obvinených dôvody väzby pre ktoré boli do nej vzatí, teda dôvod väzby podľa

i naďalej trvajú, pretože vzhľadom na kontakty najmä

obvineného K., ktoré mal s obvineným K. a najmä na to, že väčšinou spolu komunikovali

telefonicky a mal kontakty tiež na ďalšie osoby, ktoré v rámci dožiadania mali byť vypočuté

vo Švédsku, je tu dôvodná obava, že pri prepustení z väzby bude pôsobiť na svedkov alebo

spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné

konanie...

U oboch obvinených tiež je daný dôvod väzby aj podľa ,

pretože z doterajšieho konania pred vzatím do väzby obvinených vyplývajú konkrétne

skutočnosti, že by mohli pokračovať v páchaní trestnej činnosti a takýmto spôsobom

si zadovažovať prostriedky na svoju obživu.“

20. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského

súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, sa ústavný súd

domnieva, že z tohto rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu

alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Skutkové a právne závery krajského

súdu teda nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Vychádzajúc

z uvedených úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým

rozhodnutím krajského súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa. Túto

časť sťažnosti preto ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

21. Sťažovateľ ďalej namietal „nezákonnú domovú prehliadku“ a „nezákonne

získané dôkazy“.

Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ). Právomoc ústavného súdu vo vzťahu

k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie

dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby,

(alebo je vo väzbe, pozn.), bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo

aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre

konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c)

alebo okolnosti uvedené v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola

vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím

väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomocí ústavného súdu nepatrí

preskúmať postup (hodnotenie), ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na ponechanie

sťažovateľa vo väzbe. Ústavný súd sa preto pri skúmaní obmedzenia osobnej slobody

sústreďoval na preskúmanie toho, či k obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa došlo

z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje (umožňuje) ústavnokonformný výklad príslušných

ustanovení , bez toho, aby nahrádzal právomoc a postupy všeobecných

súdov ().

Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne alebo by boli v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (ako nadmerný formalizmus) či interpretácia a aplikácia zákonných pojmov

by bola v inom než zákonom ustanovenom a právnickým myslením konsenzuálne

akceptovanom význame, a boli tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne

napr. , , ).

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy

(znalecké dokazovanie, domová prehliadka a iné), tak ako to požaduje sťažovateľ vo svojej

sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s uvedenými

úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti a zásadu bezprostrednosti

trestného konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.

22. V okolnostiach daného prípadu ústavný súd zastáva názor, že skutkové a právne

závery všeobecného súdu nevykazujú znaky svojvôle alebo že by boli zjavne

neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že niet žiadnej spojitosti medzi

napadnutým rozhodnutím krajského súdu a tvrdeným porušením základného práva

sťažovateľa. Túto časť sťažnosti preto ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

23. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľa, a síce, že vyšetrovateľ vo veci nekoná

plynule, ústavný súd poukazuje na závery okresného súdu a krajského súdu, z ktorých

vyplýva, že „trestná činnosť obvinených bola vykonávaná v rôznych štátoch Európy a je

potrebné vyčkať na právnu pomoc zo Švédskeho kráľovstva, ktorú podala Generálna

prokuratúra, ako aj na to, že doposiaľ neboli vyhotovené prepisy telefónnych záznamov,

čo vzhľadom k tomu, že ide aj o komunikáciu v inom ako slovenskom jazyku je technicky

a časovo náročné a ich prepustením by bolo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného

konania“.

V uznesení krajského súdu sa ďalej uvádza, že „... vyšetrovateľ okrem toho, že

vypočul svedkov v predmetnej veci, boli vypracované a do spisu založené znalecké posudky,

ktoré boli vypracované vo februári 2013... vo veci bolo požiadané Švédske kráľovstvo a

jeho príslušné orgány o spoluprácu, kde vyšetrovateľ túto žiadosť zaslal prokuratúre

19. 04. 2013, pričom v máji 2013 bola táto žiadosť prokurátorom spracovaná a odoslaná...

tiež bolo požiadané o zaslanie telefonických záznamom a ich doslovných prepisov

urobených v tomto konaní, pričom ako vyplýva zo správy Krajskej prokuratúry v Nitre

prepisy záznamov o uskutočnenej telefonickej prevádzke vzhľadom na rozsah nie sú ešte

k dispozícii a majú byť vyhotovené najneskôr koncom júna 2013... nemožno potom

konštatovať, že vo veci sa nekoná. Procesnými úkonmi v trestnom konaní nie sú iba

výsluchy obvinených a svedkov, ale aj zabezpečovanie iných dôkazných materiálov

potrebných na objasnenie tejto veci.“.

24. S odkazom na závery okresného súdu a krajského súdu, ktoré dávajú odpoveď

na sťažovateľovu námietku týkajúcu sa prieťahov, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť

sťažovateľa v časti týkajúcej sa prieťahov v konaní vyšetrovateľa je zjavne neopodstatnená.

25. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd považuje sťažnosť

v už uvedených častiach a z už uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnenú.

26. Sťažovateľ napokon namietal, že „... až do zmeny obhajcu nemal sťažovateľ

vo veci tlmočníka z jazyka maďarského a to napriek tomu, že zjavne neovláda slovenčinu

na tej úrovni aby mohol po niekoľkohodinovom výsluchu kontrolovať svoju výpoveď

zaznamenanú v slovenčine...“.

27. Ústavný súd konštatuje, že s námietkou týkajúcou sa absencie tlmočníka

na výsluchu vykonanom 1. februára 2013 sa už vysporiadal vo svojom rozhodnutí

sp. zn. z 2. júla 2013, keď konštatoval, že v prípade sťažovateľa absencia

tlmočníka nijako nezasiahla do jeho práva na spravodlivý proces. Ústavný súd preto

v okolnostiach tejto veci posúdil, že sťažnosť sťažovateľa je v uvedenej časti neprípustná.

28. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

29. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť

a neprípustnosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa,

ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013