Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 270/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., M., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon

väzby N., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. M. C., Advokátska kancelária, N., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5,

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 a na tlmočníka

podľa a práv na osobnú slobodu podľa

písm. c) a ods. 4 a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre a jeho uznesením

zo 14. februára 2013 v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 15. januára

2013 vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2013

doručená sťažnosť Š. K., M., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby N. (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv na osobnú slobodu

podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na právnu pomoc podľa

a na tlmočníka podľa (ďalej len

„ústava“) a práv na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) a jeho

uznesením zo 14. februára 2013 v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

z 15. januára 2013 vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľovi je vedené trestné

stíhanie pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) a ods. 2

písm. c) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) a iné, v rámci ktorého bol uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len

„okresný súd“) z 30. novembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu zo 6. decembra

2012 vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“).

Sťažovateľ podal 15. januára 2013 prostredníctvom Krajskej prokuratúry

v Košiciach okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby doplnenú podaním z 31. januára

2013, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. z 1. februára 2013,

ktorým jeho žiadosť podľa zamietol a podľa

písm. b) neprijal poskytnutý písomný sľub sťažovateľa. O sťažnosti

sťažovateľa podanej proti predmetnému rozhodnutiu rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. zo 14. februára 2013 tak, že túto podľa ustanovenia § 193 ods. 1

písm. c) zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedol, že namietané uznesenie

krajského súdu bolo jeho obhajcovi doručené 22. februára 2013, teda 38 dní po podaní jeho

žiadosti o prepustenie z väzby. Uvedenú skutočnosť sťažovateľ považuje za porušenie

požiadavky urýchleného prejednávania väzobných vecí, teda porušenie jeho základného

práva zaručeného , 2 a 5 a práva zaručeného dohovoru.

Sťažovateľ v ďalšom bode sťažnosti namietal porušenie a 4

garantujúcich mu základné práva na „reálnu obhajobu“ a na tlmočníka, kde argumentoval,

že v doplnení svojej žiadosti o prepustenie z väzby „navrhol“ konajúcemu súdu zabezpečiť

mu tlmočníka dôvodiac svojou maďarskou národnosťou a nedostatočnou znalosťou

slovenského jazyka. Podľa vyjadrenia sťažovateľa konajúce súdy túto jeho prezentovanú

požiadavku ignorovali.

Sťažovateľ tiež namietal, že v rámci trestného stíhania vedeného proti jeho osobe

dochádza k neodôvodneným prieťahom, keď podľa jeho vyjadrenia trvanie väzby ku dňu

podania sťažnosti ústavnému súdu predstavuje takmer 4 mesiace, pričom nečinnosť

orgánov činných v trestnom konaní v rámci tohto obdobia predstavuje minimálne

3 mesiace, z čoho sťažovateľ vyvodzuje, že vo väzbe zotrváva v rozpore s „Ústavou SR

a Dohovorom“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukázal na porušenie princípu rovnosti zbraní

a prezentoval túto argumentáciu:

«Okrem vyššie uvedeného sťažovateľ poukazuje aj na formálne ako aj materiálne

bránenie v obhajobe. Obhajca sťažovateľa prebral zastupovanie na základe udelenej plnej

moci zo dňa 18.01.2013. O tejto skutočnosti bol informovaný príslušný vyšetrovateľ, ktorý

ale túto plnú moc odmietol akceptovať (viď prípis zo dňa 23.01.2013). Taktiež vyšetrovateľ

telefonicky oznámil obhajcovi, že mu neumožní nahliadnuť do spisu, nakoľko jeden

z obvinených je stále na úteku (čo už v tej dobe nebola pravda, nakoľko bol zadržaný v N.).

Na základe týchto skutočnosti obhajca zaslal vyšetrovateľovi list, kde ubezpečil

vyšetrovateľa o pravosti udelenej plnej moci a písomne požiadal o stanovenie termínu

nahliadnutia do spisu. Výsledkom bola odpoveď vyšetrovateľa zo dňa 24.01.2013

o možnosti nahliadnutia do spisu až dňa 14.02.2013 o 13 00 hod. čo bolo 14 dní po konaní

neverejného zasadnutia ohľadom rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby.

Obhajobe sa podarilo oboznámiť so spisom až na základe žiadosti na Okresný súd

v Nitre, kde sa kópia spisu nachádzala, ale až po rozhodnutí o žiadosti obvineného

o prepustenie z väzby.

Obdobne „zákonne“ orgán činný v trestnom konaní postupoval, keď úkon - výsluch

svedka stanovil na rovnaký deň ako neverejné zasadnutie (01.02.2013), na ktorom sa malo

rozhodovať o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby. Je zrejmé, že obhajca sa nemohol

dostaviť na tento úkon naplánovaný na 9. 30 v Prievidzi, keď práve vtedy končilo predmetné

neverejné zasadnutie.

Popri tom bola sťažovateľovi odmietnutá žiadosť o umožnenie používať telefón

na komunikáciu s obhajcom aj keď je to v rozpore so zákonom. Obvinený vo väzbe má totiž

nárok na telefonáty svojmu obhajcovi a to bez predchádzajúceho súhlasu orgánu činného

v trestnom konaní ( zákona c. ). Napriek tomu prokurátorka

krajskej prokuratúry v Nitre zamietla žiadosť obvineného o umožnenie telefonovať svojmu

obhajcovi. Popri tom však túto žiadosť stihla použiť pri žiadosti obvineného o prepustenie

z väzby ako ďalší dôvod pre trvanie kolúznej väzby nakoľko sa chcel spojiť aj s manželkou,

ktorá vo veci vystupovala (a aj už vypovedala) ako svedok.

Obdobne nezákonne postupovala prokuratúra, keď pri vzatí obvineného do väzby

úmyselne uviedla, že sťažovateľ bol v minulosti súdne trestaný za drogovú trestnú činnosť,

čo však nebola pravda ako vyplývalo z odpisu z registra trestov. Aj takýmto spôsobom

prokuratúra nezákonne manipuluje s vyšetrovaním, čo má za následok neustávane držanie

sťažovateľa vo väzbe.

Na základe nahliadnutia do spisu obhajca obvineného zistil, že drvivá väčšina

dôkazového materiálu pochádza iba z informácií od Prezídia policajného zboru, resp.

EUROPOLu alebo z „úradných záznamov z ITP činnosti“. V súčasnosti nie je možné

nijakým spôsobom overiť hodnovernosť týchto dôkazov, nakoľko v spise absentujú

akékoľvek dôkazy použiteľné v zmysle . Je zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní

disponujú poznatkami typu „ITP“, ktoré obhajoba nemá k dispozícií. O tomto svedčia

listiny založené v spise najmä informácie o tom, že použitie „ITP“ povoľoval Okresný súd

Bratislava III.

Rovnosť zbraní nie je zabezpečená, keď je obhajcovi odopretý prístup k tým

dokumentom vo vyšetrovacom spise, ktoré sú podstatné pre to, aby bolo možné účinne

napadnúť nezákonnosť väzby klienta. Vzhľadom na dramatický dopad, aký má pozbavenie

slobody na základné práva dotknutej osoby, konanie podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd musí v zásade spĺňať základné požiadavky

spravodlivého konania v zmysle čl. 6; najmä je potrebné dbať o to, aby osoba vo väzbe bola

informovaná o podaniach založených do spisu a mala skutočnú možnosť sa k nim vyjadriť

().“

V zmysle citácie vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu SR je nepochybné, že

obhajoba má nárok na všetky dokumenty vo vyšetrovacom spise, čo aj napriek „odporu“

vyšetrovateľa mala. Na druhej strane je ale ústavne neudržateľné ak popri oficiálnom

vyšetrovacom spise je vedené v tej istej veci ďalšie konanie, z ktorého sú formou „úradných

záznamov“ vyberané informácie hodiace sa orgánom činným v trestnom konaní. Taktiež

obhajoba nemá možnosť preveriť pravdivosť informácií z Prezídia policajného zboru SR.»

V sťažnosti sťažovateľ napokon namietal absenciu väzobných dôvodov na jeho

zotrvávanie vo väzbe a v tejto súvislosti uviedol, že okresný súd sa pri preskúmaní

zákonnosti jeho väzby zameral len na jeden zo znakov materiálnych podmienok väzby,

a síce na dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu, pričom nepreskúmal

komplexne procesné a hmotné námietky prezentované jeho obhajcom, čím podľa názoru

sťažovateľa porušil jeho základné právo garantované , 2 a 5 a garancie

zaručené mu čl. 5 ods. 4 dohovoru. Sťažovateľ na tomto mieste dôvodil:

„Krajský súd v Nitre ako aj Okresný súd v Nitre sa taktiež nevysporiadali s trvaním

väzobných dôvodov. Krajský súd iba konštatoval, že by mohlo prísť k ovplyvňovaniu

svedkov - pritom neuviedol akých, nakoľko žiadni iní, okrem tých čo už vypovedali

na Slovensku, nie sú. Podstatné je, že obaja obvinení už vypovedali, taktiež vypovedala

svedkyňa K. - manželka sťažovateľa. Účelom väzby na Slovensku nie je ochrana

vyšetrovania, ktoré vedie Švédska polícia. Apatickým čakaním slovenských orgánov činných

v trestnom konaní na informácie zo Š. nemožno považovať za dôvod väzby. V súčasnosti

neexistuje žiaden dôkaz o tom, že by sťažovateľ ovplyvňoval alebo sa snažil ovplyvňovať

svedkov. Poukazovanie Krajskej prokuratúry v Nitre na žiadosť obvineného o umožnenie

používať telefón na volanie manželke a svokre ako na ďalší dôkaz pre trvanie kolúznej

väzby by bolo komické, keby to nebolo tak vážne porušenie zásad trestného konania a nešlo

o tak závažný zásah do práv sťažovateľa.

Taktiež Krajský súd v Nitre uviedol, že existuje dôvodná obava, že obvinený by

po prepustení mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti, pričom ale ničím túto „obavu“

nepreukázal. Práve naopak - súd opomenul, že sťažovateľ má stabilný príjem plynúci

z invalidného dôchodku, stabilné rodinné prostredie (manželka a dve maloleté deti) ako aj

možnosť bývania vo veľkom rodinnom dome vo vlastníctve svokry. Obava z pokračovania

trestnej činnosti je tiež zjavne nelogická, nakoľko živnosť má sťažovateľova manželka a tejto

bol zaistený aj predmetný kamión, ktorý je v dispozícií polície aj teraz. Pod pokračovaním

v trestnej činnosti je potrebné rozumieť pokračovanie v rovnakej resp. obdobnej trestnej

činnosti, za akú je sťažovateľ obvinený, pričom táto skutočnosť musí byť logicky aj

materiálne dokázaná. Zo spisového materiálu naproti tomu jednoznačne vyplýva, že

sťažovateľ nemá reálnu možnosť pokračovať v domnelej trestnej činnosti nakoľko

zo zdravotných dôvodov nemôže vykonávať povolanie vodiča kamiónu ani nemá k dispozícií

kamión, ktorý je zaistený políciou v inom konaní. Obdobný problém riešil aj Najvyšší súd

SR sp. zn. , kedy absencia reálnej možnosti pokračovať v trestnej činnosti má

automaticky za následok neexistenciu dôvodu podľa §71 ods. 1 písm. c/ Trestného

poriadku.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v jeho veci

rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5, a a 4 a práv podľa a ods. 4 a

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho uznesením zo 14. februára 2013

v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 15. januára 2013 vedenom

pod sp. zn. , označené uznesenie krajského súdu zrušil, prikázal prepustiť

sťažovateľa z väzby na slobodu, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume

5 000 € a tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti predostrel námietku porušenia základného práva

zaručeného , 2 a 5 a práva zaručeného dohovoru, opierajúcu

sa o tvrdenie porušenia požiadavky urýchleného prerokovávania väzobných vecí, keď mu

malo byť namietané uznesenie krajského súdu doručené „až 38 dní po podaní žiadosti“.

Ďalšiu z námietok, a síce porušenie jeho základných práv zaručených čl. 47 ods. 2 a 4

, videl sťažovateľ v skutočnosti nepribratia tlmočníka, podľa jeho vyjadrenia aj

napriek výslovnej žiadosti jeho obhajcu.

Ďalej sťažovateľ vo svojej sťažnosti predostrel námietku porušenia základného práva

zaručeného a práva zaručeného dohovoru, keďže považoval

rozhodnutia konajúcich súdov o jeho žiadosti o prepustenie z väzby za arbitrárne, teda také,

ktoré sú „v rozpore s dôkazmi založenými v spise“.

Porušenie svojich základných práv zaručených , 2 a 5 a práv

zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru sťažovateľ odôvodnil tvrdením

o neprimeranej doterajšej dĺžke väzby, tiež absenciou zákonných dôvodov väzby

a znemožnením jeho práva nazerať do vyšetrovacieho spisu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom

Podľa kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie

podľa odseku 2, má právo na tlmočníka

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi je vedené

väzobné trestné stíhanie pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,

jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d)

a ods. 2 písm. c) a iné. V rámci vedeného trestného stíhania bol

sťažovateľ uznesením okresného súdu z 30. novembra 2012 vzatý do väzby z dôvodov

podľa a , podľa ktorého obvinený môže byť vzatý

do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý

bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody

na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších

konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov,

spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie,

alebo že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Sťažovateľ podal 15. januára

2013 prostredníctvom Krajskej prokuratúry v Košiciach okresnému súdu žiadosť

o prepustenie z väzby doplnenú podaním z 31. januára 2013, o ktorej rozhodol okresný súd

uznesením sp. zn. z 1. februára 2013, ktorým jeho žiadosť podľa

zamietol a podľa neprijal

poskytnutý písomný sľub sťažovateľa.

Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 1. februára 2013

sťažnosť, ktorú doplnil 7. februára 2013. V podanej sťažnosti namietal skutkovú

nesprávnosť prezentovanú okresným súdom v predmetnom rozhodnutí, ktorý ako jeden

z dôvodov väzby sťažovateľa prezentoval nevypočutie spoluobvineného, kde sťažovateľ

uviedol, že tento spoluobvinený bol zadržaný a vypočutý v Nemeckej republike. Ďalej

sťažovateľ argumentoval, že výpoveď jedného zo svedkov podľa jeho názoru neobsahuje

žiadne konkrétne informácie, ktoré by odôvodňovali jeho väzbu. Takisto sťažovateľ

namietal nečinnosť vyšetrovateľa, ktorý podľa neho nevykonal žiadne procesné úkony.

Sťažovateľ ďalej dôvodil, že pri úkone vykonanom 1. februára 2013 nebol pribratý

tlmočník, hoci jeho obhajca takýto návrh konajúcemu súdu adresoval. Ako ďalšiu

z námietok sťažovateľ v sťažnosti prezentoval tvrdenie, že mu nebolo umožnené nahliadnuť

do vyšetrovacieho spisu a že po následnom nahliadnutí zistil, že väčšinu dôkazného

materiálu predstavujú iba informácie z Prezídia Policajného zboru, resp. z EUROPOLU

alebo z úradných záznamov a tieto informácie v takejto podobe nie je možné podľa názoru

sťažovateľa overiť, pretože v spisovom materiáli absentujú dôkazy „použiteľné v zmysle

“. Napokon sťažovateľ v sťažnosti konštatoval, že dôvody väzby podľa

v jeho prípade nie sú dané, pretože od rozhodnutia

krajského súdu neboli vo veci vypočutí žiadni svedkovia.

O sťažnosti sťažovateľa podanej proti predmetnému rozhodnutiu rozhodol krajský

súd uznesením sp. zn. zo 14. februára 2013 tak, že túto podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietol, pričom toto uznesenie sťažovateľovi, resp. jeho

právnemu zástupcovi doručil 22. februára 2013. Krajský súd vo svojom rozhodnutí dôvodil

takto:

«Na základe riadne a včas podanej sťažnosti Krajský súd v Nitre, ako súd

nadriadený, podľa , preskúmal správnosť výrokov

napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce

týmto výrokom napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že sťažnosť obvineného nie je

dôvodná.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu bolo zistené, že obvinenému Š. K.

bolo dňa 28.11.2012 vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie

s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d/, ods. 2 písm. d/ s poukazom na ustanovenie § 138

písm. b/, písm. i/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že:

J. K., Š. K. a G. Š. spolu s ďalšími zatiaľ neustálenými osobami sa najmenej

od septembra 2011 spolčili za účelom zadovažovania omamných a psychotropných látok

a prekurzorov a ich následného prevozu na územie najmä Š. a N., kde ďalšie osoby

zadovažovali ich distribúciu pre končených spotrebiteľov, pričom zásielky boli

prepravované pod legendou prevozu iného tovaru v rámci živnostenského podnikania

v oblasti nákladnej prepravy manželky obvineného Š. K., S. K., vlastniacej za týmto účelom

nákladné motorové vozidlo s návesom a keď po policajnej akcii švédskej polície na zistenie

omamných a psychotropných látok uskutočnenej dňa 22. 11. 2012 bol zadržaný rodinný

príslušník J. K., F. H. ml. v súvislosti s nájdením najmenej 150kg amfetamínu, inštruoval

J. K. Š. K., aby ďalšiu časť nasledujúcej zásielky určenej do škandinávskych krajín

uschoval, čo aj Š. K. urobil v garáži rodinného domu číslo 615 v obci B. v cestovnej taške

s nápisom uložil cca 50.000 ks tabliet RIVOTRIL s účinnou látkou klonazepam, zaradenou

do III. skupiny psychotropných látok v zmysle o omamných

a psychotropných látkach a prípravkov v znení neskorších predpisov, ktoré dňa 27. 11.

2012 opäť na pokyn J. K. vydala S. K. v čase medzi 11.00 hod. až 13.00 hod. G. Š., u

ktorého bola cestovná taška s tabletkami RIVOTRIL zaistená pri prehliadke osobného

motorového vozidla striebornej farby dňa 27. 11. 2012 o 15.40 hod. v obci Š. na ceste II.

triedy č. 509 v smere od obce G.

Preskúmaním vyšetrovacieho spisu aj krajský súd zistil, že naďalej u obvineného

trvajú dôvody väzby, pre ktoré bol do väzby vzatý v zmysle § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/

, pretože podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz

zistene skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol

spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal

obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočnosti vyplýva dôvodná obava,

že:

b/ bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c/ bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná

trestný čin ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Po rozhodnutí o vzatí obvineného do väzby boli vypočutí ako svedkovia M. K. dňa

20.12.2012 a manželka obvineného S. K. dňa 18.12.2012. V spise sa doposiaľ nenachádza

výpoveď spoluobvineného J. K., ktorý podľa tvrdenia obhajoby mal byť vypočutý a zadržaný

v N., avšak táto výpoveď doposiaľ v spise zadokumentovaná nie je.

Nadriadený súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí poukázal na to, že má ísť

o rozsiahlu drogovú činnosť, ktorá je spojená s prepravou drog z M. do Š. a N. a doposiaľ

nebolo ničím vyvrátené podozrenie, že práve obvinený Š. K. mal kamiónom tieto drogy

prepravovať.

V danom prípade teda sú tu dané materiálne podmienky trvania väzby uvedené v §

71 ods. 1

Je potrebné okrem svedkov, ktorí už boli v tejto veci vypočutí a obvineného K.,

vypočuť aj ďalších svedkov a zistiť vzájomné prepojenie obvineného a jeho kontakty

v zahraničí a preto je dôvodná obava, že v tomto počiatočnom štádiu vyšetrovania by

zo strany obvineného, ktorý má kontakty v zahraničí, mohlo dôjsť k ovplyvňovaniu svedkov.

Naďalej sú u obvineného dané aj dôvody väzby podľa ,

pretože s poukazom na doposiaľ vykonané dôkazy je tu dôvodná obava, že po jeho

prepustení by mohol pokračovať v páchaní v trestnej činnosti a touto trestnou činnosťou si

zadovažovať prostriedky na svoju obživu.

Tvrdenie obhajoby, že vyšetrovateľ je vo veci nečinný neobstojí, pretože vo veci sú

vykonávané vyšetrovacie úkony, sú vypočúvaní svedkovia a keďže ide o spoluprácu medzi

orgánmi činnými v trestnom konaní na Slovensku ako aj v zahraničí čo istý čas trvá, nie je

možné konštatovať nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní.

Taktiež nie je zrejmé, prečo obhajoba uvádzala, že obhajcovi bol odopretý prístup

k dokumentom vo vyšetrovacom spise, keď v ďalšej časti sťažnosti obhajca poukazuje na to,

že väčšina dôkazového materiálu zo spisu pochádza z informácii Prezídia PZ resp.

z Europolu a nie je ich možné žiadnym spôsobom overiť. Pokiaľ obhajca v sťažnosti

uviedol, že je zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní disponujú poznatkami typu „ITP“,

ktoré nemá obhajoba k dispozícii, je potrebné sa obrátiť na orgány činné v trestnom konaní,

aby tieto procesným spôsobom boli zadovážené a založené do spisu.

Keďže nadriadený súd dospel k záveru, že dôvody väzby, pre ktoré bol obvinený

do väzby vzatý v súčasnej dobe ešte stále trvajú a nezistil ani dôvody na zmenu

napadnutého uznesenia, pričom za správne považoval nadriadený súd aj výrok v

napadnutom uznesení o neprijatí písomného sľubu na nahradenie väzby, pretože tento

vzhľadom na osobu obvineného a prejednávaného prípadu taktiež nepovažoval za

dostatočný, sťažnosť obvineného ako nedôvodnú zamietol.»

1. K námietke porušenia základného práva podľa , 2 a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru porušením požiadavky urýchleného prejednávania

väzobných vecí postupom krajského súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby a jeho rozhodnutím sp. zn. z 15. januára 2013

Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že požiadavke neodkladnosti

rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle a 5

nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla

nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného

mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (pozri napr. ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie

na slobodu z 15. januára 2013 okresný súd zamietol uznesením z 1. februára 2013.

V uvedený deň podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú doplnil podaním zo 7. februára 2013.

Krajský súd o tejto sťažnosti rozhodol uznesením zo 14. februára 2013, ktoré doručil

právnemu zástupcovi sťažovateľa 22. februára 2013.

Celková doba konania krajského súdu pripadajúca na označené rozhodovanie

a doručenie právoplatného rozhodnutia krajského súdu (druhostupňové konanie) od podania

sťažnosti, teda od 1. februára 2013 do doručenia uznesenia krajského súdu, teda

do 22. februára 2013, zodpovedá lehote 21 dní, ktorú ústavný súd hodnotí ako primeranú

a akceptovateľnú.

Dĺžka druhostupňového namietaného konania krajského súdu teda neprekročila

akceptovateľnú dobu jedného mesiaca. Vychádzajúc z jednoduchého aritmetického

ponímania zistenie ústavného súdu signalizuje dodržanie požiadavky urýchleného

rozhodovania v rámci druhostupňového konania o sťažnosti uplatnenej proti

prvostupňovému uzneseniu okresného súdu. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti

týkajúcej sa namietaného porušenia požiadavky urýchleného rozhodovania väzobných vecí

postupom krajského súdu v označenom konaní kvalifikuje ako zjavne neopodstatnenú.

2. K námietke porušenia základných práv zaručených a 4

postupom krajského súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a jeho

rozsudkom sp. zn. z 15. januára 2013

Sťažovateľ predostrel v sťažnosti aj námietku porušenia jeho základného práva

na tlmočníka zaručeného so sekundárnym dopadom na jeho základné

právo na právnu pomoc v konaní zaručené , ktoré videl v skutočnosti, že

konajúce súdy ignorovali podľa jeho názoru regulárne prednesený návrh jeho obhajcu

na ustanovenie tlmočníka s odôvodnením, že sťažovateľ ako občan maďarskej národnosti

dostatočne neovláda slovenský jazyk, v ktorom sa vedie trestné stíhanie.

Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti vo viacerých

prípadoch vymedzil mantinely záruk vyplývajúce z čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru

a špecifikoval obsah a rozsah tohto práva limitovaný požiadavkou na zabezpečenie

spravodlivého súdneho procesu („Každý, kto je obvinený z trestného činu, má mať

bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto

jazykom nehovorí“) korešpondujúce s obsahom garancií vyplývajúcich zo sťažovateľom

namietaného porušenia .

V rozhodnutí K. c. Francúzsku (rozhodnutie o sťažnosti č. 10210/82) súd jasne

interpretoval podmienky realizácie označeného práva a uviedol, že toto právo neprislúcha

obvinenému, ktorý dostatočne rozumie jazyku a hovorí jazykom, v ktorom sa konanie

vedie, preto nepostačuje len formálne vyhlásenie obvineného smerujúce k požiadavke

bezplatného ustanovenia tlmočníka, keďže dôkazné bremeno preukázať opodstatnenosť

takejto požiadavky smeruje proti obvinenému s oprávnením kompetentného vnútroštátneho

orgánu rozhodnúť o dôvodnosti prednesenej žiadosti. Európsky súd pre ľudské práva tak

v mnohým prípadoch kvalifikoval námietku porušenia čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru ako

zjavne neopodstatnenú alebo neodôvodnenú na základe skutočnosti, že podľa jeho názoru

znalosť jazyka konajúceho súdu bola u obvineného dostatočná na to, aby bolo možné proces

proti nemu vedený považovať za spravodlivý (napr. Güngör c. Nemecko, rozhodnutie

zo 17. mája 2001, sťažnosť č. 31540/96; Hovanesian c. Bulharsko, rozsudok z 21. decembra

2000, sťažnosť č. 31814/03; Katritsch c. Francúzsko, rozsudok zo 4. novembra 2010,

sťažnosť č. 22575/08). Z judikatúry tiež vyplýva, že pri úvahe, aká úroveň znalosti jazyka

konajúceho súdu bola v tom - ktorom prípade potrebná, je relevantná povaha trestného činu,

z ktorého bol sťažovateľ obvinený, a tiež zložitosť „oznámení“ adresovaných sťažovateľovi

(Protopapa c. Turecko, rozsudok z 24. februára 2009, sťažnosť č. 16084/90). V prípade

Kamasinski c. Rakúsko, rozhodnutie z 19. decembra 1989, sťažnosť č. 9783/82 súd

považoval za dostatočné na zachovanie tohto práva skutočnosť, že obhajca obvineného bol

schopný komunikovať aj v jazyku sťažovateľa, aj v jazyku konajúceho súdu.

Z obsahu zápisnice o výsluchu sťažovateľa vykonanom okresným súdom 1. februára

2013 ústavný súd zistil, že sťažovateľ počas výsluchu vypovedal a komunikoval

v primeranom rozsahu relevantnom pre náležité posúdenie jeho žiadosti o prepustenie

z väzby. V úvode výsluchu sťažovateľ vyhlásil, že porozumel poučeniu, súvisle vypovedal

a vyjadril sa, že „iné k veci uviesť nechce“, po vyjadrení prokurátora a svojho obhajcu

v závere výsluchu uviedol, že sa pridržiava svojej výpovede a tiež vyjadrenia svojho

obhajcu. Obsah výsluchu nesignalizuje žiaden reálny jazykový hendikep sťažovateľa,

v zápisnici, ktorú tak sťažovateľ, ako aj jeho obhajca podpísali, v tomto duchu dokonca nie

je obsiahnutá žiadna námietka, či už zo strany sťažovateľa, alebo jeho obhajcu, a žiaden iný

relevantný dôkaz preukazujúci opak sťažovateľ ústavnému súdu nepredložil. Ústavný súd

tak konštatuje, že v prípade sťažovateľa absencia tlmočníka nijako nezasiahla do jeho práva

na spravodlivý proces, preto posúdil sťažnosť sťažovateľa v uvedenej časti ako zjavne

neopodstatnenú.

3. K námietke porušenia základného práva zaručeného

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie a jeho rozsudkom sp. zn. z 15. januára 2013

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti prezentoval námietku porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, ktoré podľa názoru

sťažovateľa porušil krajský súd svojím postupom, keď „rozhodol na arbitrárne a v rozpore

s dôkazmi založenými v spise“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je

garantované a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať

konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom

určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia

korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. ,

, , ).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na kvalitu tohto preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu

väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby.

Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila záver, že

záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje

o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“) a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace

s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti obvinenia, t. j.

rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného režimu čl. 6 dohovoru nepodlieha

(okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko z 26. júna 1968 a Matznetter

c. Rakúsko z 10. novembra 1969). Procesné garancie pri súdnej kontrole väzby poskytuje

čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Obdobne na to poukazuje judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej konania

všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení

samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami

o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1

dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru,

keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru

(napr. , ). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje

z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie

vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania,

ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby,

a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia upravujúceho základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu a ustanovení a 5 týkajúcich sa špecificky

základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že zahŕňa

základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva

na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana

zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím

na povahu a účel konania o väzbe (čo platí aj vo vzťahu k uvedenému čl. 5 ods. 4

dohovoru), a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne

ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

ods. 1 (analogicky napr. , ).

Ústavný súd zdôrazňuje, že s prihliadnutím na skutočnosť kvalifikovaného právneho

zastúpenia sťažovateľa, z hľadiska vymedzenia sťažnostnej námietky príslušným článkom

a dohovoru prihliadal vychádzajúc z princípu viazanosti návrhom na začatie konania

v zmysle ustanovenia na petit sťažnosti, v ktorom

sťažovateľ subsumoval svoje námietky pod a dohovoru.

Na základe týchto skutočností ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou napadnutým postupom krajského súdu v konaní

o väzbe a obsahom a dohovoru.

4. K námietke porušenia základného práva zaručeného , 2 a 5

a práva zaručeného čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu

v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z 15. januára 2013 a jeho uznesením

sp. zn. zo 14. februára 2013 (podľa vyjadrenia sťažovateľa: neprimeranou

doterajšou dĺžkou väzby, absenciou zákonných dôvodov väzby a znemožnením práva

sťažovateľa nazerať do vyšetrovacieho spisu zo strany orgánov činných v trestnom konaní)

Tak, ako už bolo uvedené, v zmysle ústavná ochrana

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd

v súlade s princípom subsidiarity, podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné

za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144

ods. 1 a ).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia krajského

súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo, resp. nemalo byť

žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom

prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal adekvátne

a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej

slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého

konania podľa dohovoru, ako aj podľa . Jednou z nich je aj

právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby

pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. ,

).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj predmetnú časť sťažnosti

sťažovateľa.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

relevantných pre rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby) vychádzal

zo skutkového a právneho stavu uvedeného v uznesení okresného súdu poukazujúceho

na skutkové okolnosti odôvodňujúce existenciu väzobných dôvodov, ktorého právne závery

krajský súd akceptoval.

Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd

splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby.

K splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby (zistené skutočnosti nasvedčujúce

tomu, že skutok, pre ktorý je trestné stíhanie vedené, bol spáchaný, má znaky trestného činu

a existuje dôvodné podozrenie, že ho spáchal sťažovateľ) krajský súd poukázal jednak

na napadnuté uznesenie okresného súdu prezentujúce podľa jeho názoru dôkaznú situáciu

v rozsahu podporujúcom splnenie tohto aspektu materiálnych podmienok väzby

a na zdôraznenie správnosti zároveň podrobne popísal dosiaľ získané dôkazy (zaistenie

vecných dôkazov policajnými orgánmi Švédskeho kráľovstva, takisto zaistenie vecných

dôkazov tuzemskou políciou, výpovede svedkov) a im zodpovedajúci zistený skutkový stav

týkajúci vyšetrovanej trestnej činnosti cezhraničného charakteru, pričom súčasne

konštatoval, že doterajším procesom dokazovania k spochybneniu dôvodného podozrenia

vo vzťahu k osobe sťažovateľa nedošlo.

V rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby

interpretoval krajský súd v kontexte argumentačných námietok sťažovateľa obsah

súvisiaceho ustanovenia upravujúceho materiálne

podmienky väzby, konkrétne v prípade sťažovateľa väzby kolúznej a preventívnej,

a v nadväznosti na to poukázal na okolnosti prezentované už okresným súdom, s ktorými sa

stotožnil a ktoré podľa jeho názoru u sťažovateľa opodstatňujú dôvodnú obavu

z ovplyvňovania svedkov a z pokračovania v trestnej činnosti. Krajský súd vo vzťahu

k dôvodom kolúznej väzby poukázal na potrebu vypočutia spoluobvineného sťažovateľa,

ktorého výpoveď nebola zadokumentovaná v rámci tuzemského trestného stíhania vedeného

orgánmi prípravného konania. Takisto na tomto mieste zdôraznil krajský súd špecifický

charakter vyšetrovanej trestnej činnosti, z ktorej je sťažovateľ dôvodne podozrivý, a síce jej

rozsiahly cezhraničný charakter (drogová trestná činnosť spojená s tranzitom drog cez

územie Maďarska do škandinávskych krajín), ktorý nasvedčuje existencii kontaktov

sťažovateľa na osoby participujúce na uvedenej trestnej činnosti v zahraničí a z toho

vyplývajúcej dôvodnej obave z ovplyvňovania svedkov, ktorých výpoveď je relevantná pre

účely špecifikácie tejto siete osôb (resp. páchateľov) zúčastnených na takto organizovanej

trestnej činnosti.

K dôvodom preventívnej väzby krajský súd argumentoval dosiaľ zhromaždenými

dôkazmi nasvedčujúcimi rozsiahlejšej, nielen jednorazovej participácii sťažovateľa

na vyšetrovanej trestnej činnosti a tiež už spomínaným cezhraničným kontaktom

sťažovateľa na osoby v zahraničí zapojené do označených drogových aktivít. Tieto

okolnosti krajský súd považoval za také, ktoré u osoby sťažovateľa vzbudzujú dôvodnú

obavu z pokračovania v tejto trestnej činnosti.

Krajský súd z hľadiska splnenia formálnych podmienok väzby potvrdil súladnosť

postupu orgánov prípravného konania so zásadou prednostného a urýchleného vybavovania

väzobných vecí, keď poukázal na osobitné objektívne okolnosti trestného konania –

vyšetrovanie cezhraničnej trestnej činnosti vyžadujúcej si právny styk s cudzinou spojený

s väčšou časovou náročnosťou konania oproti štandardným trestným konaniam.

V neposlednom rade krajský súd vyvrátil aj argumentáciu sťažovateľa, v ktorej tento

predostrel tvrdenie o znemožnení jeho práva (resp. práva jeho obhajcu) nahliadať

do vyšetrovacieho spisu, keď poukázal na vedomosti obhajcu o dôkazovom materiáli

vyšetrovacieho spisu prezentované v uplatnenej sťažnosti. Uvedené okolnosti krajský súd

považoval za také, ktoré vyvracajú tvrdenie obhajoby o odňatí tohto práva. Takisto

krajský súd neakceptoval tvrdenie sťažovateľa o obklieštení práv obhajoby znemožnením

možnosti oboznámiť sa s tzv. poznatkami získanými realizáciou odpočúvania a záznamu

telekomunikačnej prevádzky podľa ustanovení a nasledujúcich

a poučil sťažovateľa o možnosti sa s týmito materiálmi oboznámiť následne po ich

tzv. „sprocesnení“ a založení do vyšetrovacieho spisu v zmysle ustanovení § 115 ods. 6

(„Ak sa má záznam telekomunikačnej prevádzky použiť ako dôkaz,

treba k nemu pripojiť, ak to vyhotovený záznam umožňuje, doslovný prepis záznamu, ktorý

vyhotoví príslušník Policajného zboru vykonávajúci odpočúvanie, v rozsahu zistených

skutočností významných pre trestné konanie, s uvedením údajov o mieste, čase, orgáne,

ktorý záznam vyhotovil, a zákonnosti vykonávania odpočúvania. Záznam telekomunikačnej

prevádzky sa na vhodných elektronických nosičoch uchováva v celosti v spise, ktorých

kópie si môže vyžiadať prokurátor a obvinený alebo obhajca. Po ukončení odpočúvania

a záznamu telekomunikačnej prevádzky si obvinený alebo obhajca môžu na svoje náklady

vyhotoviť prepis záznamu telekomunikačnej prevádzky v rozsahu, v akom to uznajú

za vhodné“).

Ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu

relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú

výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností

významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru, že krajský

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným otázkam formulovaným sťažovateľom

v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú a náležitú odpoveď.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho

krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených

článkov a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné

rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013