Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3To-50-2024.pdf
PDF · 213.13 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/50/2024
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov JUDr. Rastislava Kresla a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného A. A., nar. XX.XX.XXXX v B., obžalovanej C. D., nar. XX.XX.XXXX v E. F. a obžalovaného G. E., nar. XX.XX.XXXX v E. F., pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 3, ods. 4 písm. c), ods. 6 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. i), písm. j) Trestného zákona a iné, na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.05.2024 prejednal odvolanie obžalovaných proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 27.02.2024 sp. zn. 35Tk/5/2023, a takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolania obžalovaného A. A., nar. XX.XX.XXXX v B., obžalovanej C. D., nar. XX.XX.XXXX v E. F. a obžalovaného G. E., nar. XX.XX.XXXX v E. F., z a m i e t a j ú.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd uznal obžalovaného A. A. za vinného z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 3, ods. 4 písm. c), ods. 6 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. i) písm. j) Trestného zákona, obžalovanú C. D. za vinnú z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov, alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 3, ods. 4 písm. c), ods. 6 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. i) písm. j) Trestného zákona a obžalovaného G. E. za vinného z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 3, ods. 4 písm. c), ods. 6 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i), písm. j) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
ako členovia organizovanej skupiny, pôsobiacej najmä na území Trnavského kraja, najmä v okrese Dunajská Streda v meste B. a Bratislavského kraja v obci E. H. a na ďalších nezistených miestach územia Slovenskej republiky od presne nezistenej doby, najmenej však od mesiaca október 2022 do ich zadržania t. j. 3.7.2023 mali presne rozdelené úlohy, pôsobili koordinovane a vzájomne sa zastupovali pri zadovažovaní, uskladňovaní a distribúcii psychotropnej látky pervitín za účelom získania finančného profitu si neoprávnene, teda v rozpore so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov, zadovažovali, prechovávali a následne distribuovali ďalším osobám doposiaľ presne neustálené množstvá drogy zvanej „pervitín“, ktorej účinnou látkou je metamfetamín, a to v koncentrácii spôsobilej negatívne ovplyvniť psychiku človeka, alebo jeho ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti alebo sociálne správanie, teda v koncentrácií minimálne 10 mg metamfetamínu, viacerým doposiaľ neustáleným osobám. V rámci vopred dohodnutého spôsobu deľby úloh na osobných stretnutiach, ale najmä komunikáciou prostredníctvom viacerých tzv. pracovných telefónnych čísiel, pravidelne organizovali neoprávnené zadovažovanie, nákup a predaj pervitínu takým spôsobom, že obž.. A. A. zabezpečil
pervitín od doposiaľ nestotožnenej osoby, následne tento pervitín potom odovzdal obž. G. E., ktorý v hierarchii skupiny vystupoval ako skladník, ktorý predmetné látky uskladnil v ubytovni nad reštauráciou I. v obci E. H., kde ho rozdelil na menšie balenia, odvážil a na pokyn hlavy skupiny, obž. A. A., resp. jeho priateľky obž. C. D., ktorá konala na jeho pokyn, ale i samostatne, ďalej distribuoval ďalším dílerom, ako aj konečným spotrebiteľom. Taktiež obž. C. D. plnila pokyny od obž. A. A. a pervitín od neho predávala ďalším spotrebiteľom, a to za cenu akú určil práve obž. A. A.. Týmto spôsobom za uvedené obdobie obvinení ako organizovaná skupina predali svojim odberateľom, a to: 1/ obžalovaný A. A. si zadovažoval pervitín od doposiaľ nestotožnenej osoby pod menom H., pričom v presne nezistenom období najmenej od roka 2020 až do dňa 3.7.2023 si takto zakúpil pervitín najmenej 30 krát po 5g, 25,- € za 1g pervitínu, najčastejšie pri predajni LIDL v D. J., ďalej kupoval od doposiaľ nestotožnenej osoby pod menom K. z J. asi 5 krát po 2-5 g a od doposiaľ nestotožnenej osoby pod menom K. väčšinou po 1 g, pričom pervitín doviezol do rodinného domu na adrese J. XX, B., kde ho spoločne s obž.. C. D. prechovával a na váhe rozdelil na menšie dávky, časť takto rozdeleného pervitínu odovzdal obž. C. D. a obž. G. E. na ďalší predaj a časť následne predával, resp. dal za odplatu minimálne 8 osobám a to:
- L. K., nar. X.XX.XXXX, zo B., ktorému predal pervitín najmenej 3 krát, a to prvý krát pred tromi rokmi, teda v roku 2020 v presne nezistenom čase, naposledy začiatkom roka 2023 pred reštauráciou I. v E. H., a to pol kubíka za sumu 30,- €,
- D. M., nar. X.XX.XXXX z J., ktorému predal pervitín v J. a v E. H. najmenej 2 krát, a to prvý krát pred 3.7.2022 a naposledy dňa 2.7.2023 dva kubíky za sumu 140,- €, celkovo 30- 40 kubíkov po 50-70,- € za kubík,
- I. N., nar. XX.X.XXXX zo B., ktorému dal pervitín za to, že ich I. N. vozieval najmenej 7x na svojom aute a 3 krát mu predal pervitín v cene 10,- € a 20,- €, a to v decembri 2022 až v januári 2023,
- G. O., nar. X.X.XXXX z C., ktorému predal pervitín najmenej 2 krát na parkovisku pred reštauráciou I. v hodnote 10-50 €, naposledy mu predal pervitín začiatkom júna 2023,
- L. F., nar. XX.XX.XXXX z H., ktorému dal najmenej 2 krát pervitín koncom roka 2022 P. Q. I. P. E. H. na chodbe,
- I. O., nar. XX.X.XXXX zo L. C., ktorému dal za protihodnotu (kolobežka, bicykel, telefón) 1-2 čiary pervitínu v období rokov 2022-2023 v počte 6 krát mesačne,
- Q. I., nar. X.X.XXXX z O., ktorému predal 4x pervitín za 10-20 € v období október - december 2022 na adrese J. XX,
- I. I., nar.XX.X.XXXX, ktorému predával ako aj dával pervitín, celkovo 10x, naposledy koncom roka 2020 v parku v B. za sumu 10-20 €, napriek tomu, že I. I. sa liečil z drogovej závislosti na Prednej Hore, prípadne ďalším doposiaľ nestotožneným konečným užívateľom, pričom pervitín prechovával, kde počas výkonu domovej prehliadky zo dňa 3.7.2023 v rodinnom dome na adrese J. R. XX boli zaistené viaceré stopy a podľa záveru znaleckého posudku KEÚ PZ Bratislava ČES:PPZ-KEU-BA-EXP-2023/8427 zo dňa 25.9.2023 vyplýva, že stopa č. 3a (2ks platových vreciek s tlakovým uzáverom, zaistená v spálni v skrini na poličke) - obsahovala hnedý kryštalický materiál s celkovou hmotnosťou 2785 mg, s priemernou koncentráciou 8,8 % hmotnostných metamfetamínu, obsahujúci 245 mg absolútneho metamfetamínu, ktoré KEÚ PZ považuje za minimálne 11 bežných jednotlivých dávok drogy. 2/ obžalovaná C. D. si zadovažovala v obci J. prípadne na iných miestach v Trnavskom kraji presne nezistenom období najmenej však od mesiaca jún 2022 do 3.7.2023 od obž. A. A. pervitín, ktorý prechovávala na adrese J. XX, následne pervitín rozvážila a tento na jeho pokyn predala, resp. dala za odplatu, alebo aj sama, a to najmenej 3 osobám:
- L. K., nar. X.XX.XXXX zo B., ktorému predala pervitín najmenej 1 krát, a to pred reštauráciou I. v E. H., a to pól kubíka za 30,- € v júni 2022,
- I. N., nar. XX.X.XXXX zo B., ktorému dala 1 krát pervitín za to, že ich I. N. vozieval najmenej 7x na svojom aute ,a to v decembri 2022 až v januári 2023,
- D. S., nar. X.XX.XXXX z D., ktorému podala pervitín 3 krát v období 2022-2023 v J. a v E. H., prípadne ďalším doposiaľ nestotožneným konečným užívateľom, pričom pervitín prechovávala, kde počas výkonu domovej prehliadky zo dňa 3.7.2023 v rodinnom dome na adrese J. R. XX boli zaistené viaceré stopy a podľa záveru znaleckého posudku KEÚ PZ Bratislava ČES:PPZ-KEU-BA-EXP-2023/8427 zo dňa 25.9.2023 vyplýva, že stopa č. 3a (2ks platových vreciek s tlakovým uzáverom, zaistená v spálni v skrini na poličke) - obsahovala hnedý kryštalický materiál s celkovou hmotnosťou 2785 mg, s priemernou koncentráciou 8,8 % hmotnostných metamfetamínu, obsahujúci 245 mg absolútneho metamfetamínu, ktoré KEÚ PZ považuje za minimálne 11 bežných jednotlivých dávok drogy. 3/ obžalovaný G. E. si zadovažoval od presne nezistenej doby, najmenej však od mesiaca august 2022 do 3.7.2023 v obci E. H. od obž. A. A. pervitín, ktorý následne predal najmenej 4 osobám, a to:
- T. F., nar. X.X.XXXX, zo B., ktorému predal pervitín najmenej 3 krát, a to prvý krát koncom augusta 2022, a to kubík pervitínu za 50,- € a 2x v období september až október 2022 tiež kubík pervitínu za 50,- €, - G. J., nar.XX.X.XXXX, zo B., ktorému predal pervitín 2x, a to vo februári 2023 a v marci 2023 v I. v E. H., zakaždým 8 čiar pervitínu za 50,-€,
- K. O., nar. XX.XX.XXXX z E. H., ktorému dal 3x pervtín v mesiaci marec - apríl 2023 v E. H. P. I., pričom pervitín potom spoločne užili,
- C. J., nar. XX.X.XXXX z E. F., ktorej predal pervitín najmenej 3 krát, a to 2,2 kubíka pervitínu za 120,- €, 3 čiary pervitínu za 20,- € a pol kubíka pervitínu za 30,- €, prípadne ďalším doposiaľ nestotožneným konečným užívateľom, pričom účinná látka „pervitínu“ - metamfetamín je zaradená do II. skupiny psychotropných látok v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov, na držbu ktorých je potrebné povolenie Ministerstva zdravotníctva SR“. Za tento trestný čin okresný súd uložil obžalovanému A. A. (,,citácia“) podľa § 172 ods. 6 Trestného zákona, § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) rokov. Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona obžalovanému uložil trest prepadnutia vecí: Mobilný telefón zn. XIAOMI 5 G modrej farby, model M2007J3SG, sériové číslo 557ed40f s IMEI X:XXXXXXXXXXXXXXX a IMEI X:XXXXXXXXXXXXXXX so SIM kartou K.: XXXXXXXXXXXXXXXXX- X H., modrá plastová miska, váha zn. Manlloro, 2 ks plastových vreciek, 1 ks plastové vrecko, plastová škatuľka Orbit. Podľa § 60 ods. 1 písm. c) Trestného zákona obžalovanému uložil trest prepadnutia veci - peňažných prostriedkov vo výške 600 eur. Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutých vecí stáva štát. Podľa § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona obžalovanému uložil ochranné protitoxikomanické liečenie ústavnou formou. Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému uložil ochranný dohľad v trvaní 2 roky. Podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona je obžalovaný povinný po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody:
- oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať,
- osobne sa hlásiť jedenkrát za tri kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v obvode miesta svojho bydliska, pričom prvý krát je tak povinný urobiť do dvoch pracovných dní po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody,
- vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska. Za tento trestný čin okresný súd uložil obžalovanej C. D. (,,citácia“) podľa § 172 ods. 6 Trestného zákona, § 36 písm. d) Trestného zákona, § 36 písm. j) Trestného zákona § 36 písm. l) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c), Trestného zákona nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť) rokov. Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona obžalovanú na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona obžalovanej uložil trest prepadnutia vecí: Mobilný telefón zn. SAMSUNG čiernej farby, model Galaxy A53 5G, sériové číslo RZCT607QJAR s IMEI X:XXXXXXXXXXXXXXX, IMEI X:XXXXXXXXXXXXXXX so SIM kartou K. I.: XXXXXXXXXXXXXXXXXX (t.č. +XXXXXXXXXXXX) a SIM kartou K.:XXXXXXXXXXXXXXXXXX-X. Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutých vecí stáva štát. Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona obžalovanej uložil ochranný dohľad v trvaní 2 roky. Podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona je obžalovaná povinná po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody:
- oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať,
- osobne sa hlásiť jedenkrát za tri kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v obvode miesta svojho bydliska, pričom prvý krát je tak povinný urobiť do dvoch pracovných dní po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody,
- vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska.
Za tento trestný čin okresný súd uložil obžalovanému G. E. (,,citácia“) podľa § 172 ods. 6 Trestného zákona, § 36 písm. l) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 8 mesiacov. Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona obžalovanému uložil trest prepadnutia vecí: Mobilný telefón zn. NOKIA čiernej farby, model Nokia 2.2, sériové číslo HZAL1670CAJ92404437 s IMEI X:XXXXXXXXXXXXXXX a IMEI X:XXXXXXXXXXXXXXX so SIM kartou XXX: XXXXXXX XXXXXX, 3 ks prázdnych striekačiek so zataveným koncom, digitálna váha šedej farby, digitálna váha oranžovej farby. Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutých vecí stáva štát. Podľa § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona obžalovanému uložil ochranné protitoxikomanické liečenie ústavnou formou. Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému uložil ochranný dohľad v trvaní 2 roky. Podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona je obžalovaný povinný po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody:
- oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať,
- osobne sa hlásiť jedenkrát za tri kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v obvode miesta svojho bydliska, pričom prvý krát je tak povinný urobiť do dvoch pracovných dní po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody,
- vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska. Okresný súd napadnutý rozsudok odôvodnil v rozsahu č. l. 942 - 948 spisu. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podali odvolania čo do výroku o treste obžalovaná C. D. (č.l. 917, 921 spisu), ktoré následne odôvodnila prostredníctvom obhajcu JUDr. Dalibora Kuciaňa osobitným písomným podaním (č. l. 960 – 961 spisu), obžalovaný G. E. (č.l. 927), ktoré následne odôvodnil prostredníctvom obhajcu Mgr. Matúša Chmela (č.l. 973 - 974) a obžalovaný A. A. (č.l. 933), ktoré následne odôvodnil prostredníctvom obhajcu JUDr. Ing. Petra Ošvátha, PhD., LL.M. (č.l. 978 - 980) Prokurátorka krajskej prokuratúry prítomná na hlavnom pojednávaní si ponechala lehotu na podanie opravného prostriedku (č. l. 912 spisu), avšak zákonom stanovená lehota jej márne uplynula, keďže odvolanie nepodala. Obžalovaná C. D. v písomnom odôvodnení odvolania prostredníctvom obhajcu žiadala o prerušenie jej trestného stíhania. Poukázala na to, že Národná rada Slovenskej republiky sa dňa 08.02.2024 uzniesla na zákone, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela“). Dala do pozornosti, že jedným z novelizačných bodov čl. I novely sú, pre jej trestnú veci, pre rozhodnutie vo veci samej, rozhodujúce, i body 25. a 70. podľa ktorých, je možné jednak za splnenia podmienok podľa § 49 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho štyri roky (bod 25. novely) a jednak dochádza k zmene právnej kvalifikácie trestného činu, pre ktorý je obžalovaná trestne stíhaná, a to tak, že táto sa mení na zločin neoprávnenej výroby a obchodovanie s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa§ 173 ods. 3 Trestného zákona, za ktorý je možné uložiť trest v rozmedzí 7 -15 rokov. S poukazom na uvedené má za to, že i po rozhodnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý druhým výrokom uznesenia zo dňa 28.02.2024, PL. ÚS 3/2024-112 okrem iného pozastavil účinnosť čl. I novely, ktorého obsahom sú i body 25. a 70., je potrebné, resp. vhodné, prerušiť trestné stíhanie a počkať na meritórne rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom už teraz je dôvodné predpokladať, i s odkazom na odlišné stanoviská ústavných sudcov Petra Straku a Roberta Šorla, z ktorých je možné vyvodiť, že body 25. a 70. nesignalizujú rozpor s Ústavou Slovenskej republiky. V prípade, ak predmetné body nebudú v rozpore s ústavou, je toho názoru, že vo vzťahu k ukladaniu trestu dochádza k výraznej zmene, a to v smere možnosti uloženia i mimoriadne zníženého trestu podľa § 15 ods. 1 v spojení s § 15 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, a to až na 2 roky, pretože, ak boli splnené všetky zákonné podmienky na uloženie trestu podľa § 15 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, tieto sú a musia byť (minimálne by mali byť) splnené i podľa § 15 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, ak Ústavný súd Slovenskej republiky nerozhodne o neústavnosti minimálne bodu 70. novely. V neposlednom rade dôsledkom novelizačného bodu 70. je i tá skutočnosť, že skutok, pre ktorý by bola trestne stíhaná už nebude obzvlášť závažný zločin, ale zločin, čo má vplyv i na splnenie lehoty na prípadné podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody podľa § 66 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, teda namiesto výkonu 3 uloženého nepodmienečného trestu (§ 67 ods. 1 Trestného zákona) by mohla požiadať o podmienečné prepustenie po výkone už 1 nepodmienečného trestu, za predpokladu uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody.
V ďalšom namietala názor okresného súdu, podľa ktorého by prípadný miernejší trest (za predpokladu možnosti jeho uloženia po rozhodnutí ústavného súdu o novele) nezodpovedal povahe trestnej činnosti, ktorej sa dopustila. Opätovne poukázala na tú skutočnosť, že rozhodnutím ústavného súdu, v prípade nevyhlásenia bodov 25. a 70. novely za protiústavné, skutok, pre ktorý je obžalovaná trestne stíhaná bude zločinom, s trestnou sadzbou 7 - 15 rokov, pričom možnosť uloženia podmienky sa „posúva“ na 4 roky. Z toho vyplýva, že súdu sa umožňuje (neukladá povinnosť) uložiť podmienku, pre prípad, že uloží 4 ročný trest, ktorý je nad zákonom umožnenú hranicu 2 roky pri mimoriadnom znížení trestu, ktoré podmienky pre mimoriadne zníženie trestu súd zistil, a tieto existujú bez ohľadu na rozhodnutie ústavného súdu o novele. Argumentovala tým, že skutok by už bol zločinom (čo je minimálne dôvod na vyčkanie rozhodnutia ústavného súdu), a v prípade uloženia i nepodmienečného trestu, hoci i 5 rokov, má vplyv na (u)plynutie lehoty a možnosť skoršieho podmienečného prepustenia na slobodu, nakoľko by bola prvýkrát vo výkone trestu za zločin. Je toho názoru, že i 5 rokov by nebolo spravodlivých, v porovnaní s trestom uloženým obom spoluobžalovaným (7 rokov a 6 rokov 8 mesiacov), ktorí sú, či už drogovými recidivistami, alebo recidivistami vo všeobecnosti, o to viac, ak práve negatívny vplyv obžalovaného A. na ňu súd vyhodnotil ako jednu z okolností, pre ktorú súd mimoriadne znížil trest.
V záverečnom návrhu žiadala, aby odvolací súd
(I) vylúčil trestnú vec obžalovanej na samostatné konanie; (II) prerušil trestné stíhanie obžalovanej do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní PL. ÚS 3/2024 a prepustil obžalovanú z väzby na slobodu; (III) po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým body 25. a 70, najmä však bod 70. novely nebudú protiústavné, (IV) zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a rozhodol tak, že jej uloží maximálny trest, ktorý je možné podmienečne odložiť (4 roky; v prípade, ak by bol bod 25. protiústavný, čo však nepredpokladá, je možné uložiť i trest 3 roky, ktorý bude nad zákonným obmedzením podľa § 39 ods. 3 písm. d) Trestného zákona), uložiť akékoľvek primerané povinnosti a obmedzenia a uložiť probačný dohľad nad jej správaním v skúšobnej dobe s ustanovením maximálnej skúšobnej doby (5 rokov), v ktorej sa zaväzuje viesť riadny život (vrátane obdobia, počas ktorej by bola do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a odvolacieho súdu na slobode) tak, aby preukázala, že jej konanie bolo neuvážené a jeho dôsledky, sú a budú, pre ňu ponaučením, v opačnom prípade je uzrozumená o návrate do výkonu trestu.
Obžalovaná C. D. podané odvolanie odôvodnila i ďalším podaním zo dňa 30.04.2024 prostredníctvom svojho obhajcu, kde zopakovala vyjadrenie krajského súdu k jej sťažnostnej argumentácii pri rozhodovaní o jej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Tvrdila, že tento právny názor je nesprávny, nezákonný, ústavne neudržateľný, popierajúci zmysel a účel nielen zákonného ustanovenia § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, ale i základných zásad a princípov, na ktorých je založený trestný právny poriadok Slovenskej republiky a trestné konanie samotné (v neposlednom rade postup, konanie, rozhodnutie a právne posúdenie sťažnostného súdu je v rozpore s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Argumentovala tým, že krajský súd pri vyslovení svojho hoci nesprávneho právneho názoru opomenul platnosť právneho predpisu a venoval sa výlučne účinnosti právneho predpisu, i to izolovane. Poukázala na znenie § 19 ods. 1 zákona č. 400/2015 o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom právne predpisy nadobúdajú platnosť dňom ich vyhlásenia v zbierke zákonov. Platnosť právneho predpisu zakončuje legislatívny proces v jeho promulgačnej etape. Bez vyhlásenia právneho predpisu v Zbierke zákonov nemôže právny predpis nadobudnúť platnosť. Právnym následkom platnosti právneho predpisu je, že tento sa stáva súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a môže byť z neho vyradený už len na základe výslovného zrušenia legislatívnym orgánom, ktorý ho vydal a v prípade podzákonných predpisov aj Národnej rady Slovenskej republiky alebo na základe rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho protiústavnosti. Inými slovami, publikovaním novely Trestného zákona v Zbierke zákonov, čo sa dňa 11.03.2024 stalo, sa novela Trestného zákona stala a je súčasťou právneho poriadku a je potrebné na ňu prihliadať ako na platný právny predpis, o to viac v trestnom práve, hoci má pozastavenú účinnosť. Uviedla, že predmetné ustanovenie § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, a nie je to možné vyvodiť zo žiadnej časti žiadneho iného predpisu, sa netýka prerušenia trestného stíhania „práve účinného“ právneho predpisu, naopak, v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, sa týka obligatórneho prerušenia trestného stíhania, ak Ústavný súd Slovenskej republiky pozastaví účinnosť právneho predpisu, za kumulatívneho splnenia dvoch
podmienok, a to, že (i) ide o platný právny predpis, čo v tomto a jej prípade, táto podmienka splnená je, pretože bol publikovaný v Zbierke zákonov, a (ii) musí ísť o právny predpis alebo jej časť, ktorá je pre konanie a rozhodnutie v trestnej veci rozhodujúca, čo v tomto prípade je, bez akýchkoľvek pochybností, v jej prípade, splnené. V prípade, ak by sa prevzal tento právny názor krajského súdu do praxe, za situácie, kedy by Ústavný súd Slovenskej republiky pozastavil účinnosť, pre konanie a rozhodnutie vo veci rozhodujúcej, trestnoprávnej normy, čo v jej prípade tak je, až po jej účinnosti, s poukazom na § 2 ods. 1 Tr. zák. a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, je takéto pozastavenie účinnosti bezpredmetné. Už len z tohto dôvodu je záver krajského súdu a výklad ustanovenia § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, minimálne v jej prípade, nezákonný, arbitrárny a ústavne neudržateľný, a s poukazom na čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky zjavne protiústavný, pričom krajský súd si účelovo a nepochopiteľne do zákonného ustanovenia, aby neprerušil trestné stíhanie, hoci ide o obligatórny dôvod prerušenia trestného stíhania, a aby ju neprepustil z väzby (čo je následok prerušenia trestného stíhania vo väzobnej veci) doplnil, účelovo, nepochopiteľne a v zjavnom rozpore s jej právami, slovné spojenie „práve účinného“. V tejto trestnej veci, ako i v iných, na celom území Slovenskej republiky, je práve postup, ktorý jednoznačne predpokladá § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku nielen žiaduci, ale najmä nevyhnutný, bez ohľadu na iné skutočnosti, v opačnom prípade je, za existencie platného, hoci s pozastavenou účinnosťou, právneho predpisu, nezákonne vo väzbe, ako ďalšie iné osoby. V opačnom prípade je ustanovenie § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku obsolentné a teda zbytočné. Následne zopakovala svoju odvolaciu argumentáciu a konečný návrh v nej obsiahnutý. Obžalovaný G. E. v písomnom odôvodnení podaného odvolania prostredníctvom svojho obhajcu po rekapitulácii výroku o trestu napadnutého rozsudku poukázal na ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona. Vyjadril nesúhlas s uloženým trestom, ktorý považuje z hľadiska individuálnej i generálnej prevencie za neprimerane prísny a uložený bez prihliadnutia na okolnosti, ktoré mali potenciál ovplyvniť výmeru trestu v jeho prospech a to vzhľadom na jeho podriadené postavenie voči spoluobžalovanému A. A. a nakoniec aj voči obžalovanej C. D.. Keďže prvostupňový súd rozhodoval len o treste, akoby opomenul zohľadniť všetky aspekty jeho postavenia v organizovanej skupine, ktorý predovšetkým za malú odmenu vo forme drogy pre jeho potrebu a zanedbateľnú peňažnú odmenu plnil príkazy obžalovaného A. A. a odovzdával mu všetky finančné príjmy za predané drogy. Namietal, že mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 8 mesiacov, čo je trest nižší len o štyri mesiace od trestu obžalovaného A. A.. V ďalšom namietal jeho zaradenie do ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Napriek nezvratnej skutočnosti známej súdu, nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním tohto trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, napriek tomu ho súd podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Rovnako súd postupoval paušálne, aj u ostatných dvoch obžalovaných. Súd prvého stupňa na strane 7 rozsudku konštatuje, že bol v minulosti 3x odsúdený, naposledy Okresným súdom Dunajská Streda v konaní pod sp. zn. 2T/70/2008, teda v konaní spred 16-timi rokmi (obž. A., 10x a je v podmienke). Rozhodnutie súdu vníma ako zjavnú nespravodlivosť a neobjektívnosť pri určovaní výšky trestu, pričom voči spoluobvinenému A. nenesie žiadnu nenávisť a ani nemá v úmysle mu týmto porovnaním uškodiť. Chcel len upriamiť odvolací súd na neobjektívne posúdenie jeho postavenia a uloženia trestu a nevie si vysvetliť, čo viedlo súd k uloženiu výšky trestu a najmä k jeho zaradeniu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Zastával názor, že súd prvého stupňa tým, že vyhodnotil jeho postoj formálne a toto rozhodnutie súdu o treste je v jeho neprospech vzhľadom k ostatným dvom obžalovaným. K uvedenému je podľa jeho názoru potrebné prihliadnuť na nasledovnú skutočnosť, pretože Národná rada Slovenskej republiky dňa 8. februára 2024 schválila zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Novela Trestného zákona napr. v bode 67. vkladá za § 135a ďalšie § 135b až 135f, ktoré vrátane nadpisu § 135b a nadpisu nad § 135c, v znení §135b „Prechovávanie omamnej látky, psychotropnej látky, drogového prekurzora alebo predmetu určeného na ich výrobu a obchodovanie s nimi“ a §135c „Ustanovenie množstva omamných látok, psychotropných látok, rastlín a húb obsahujúcich omamné látky alebo psychotropné látky“. Ako je čitateľné v označených ustanoveniach v novele Trestného zákona bude ich použitie rozhodujúce pre konanie a rozhodnutie v jeho trestnej veci. Rovnako bude rozhodujúce aj použitie ustanovení novely Trestného zákona a to § 173 pod názvom „Neoprávnená výroba a obchodovanie s omamnou látkou a psychotropnou látkou“ resp. § 173a pod názvom „Neoprávnené prechovávanie, výroba a obchodovanie s drogovým prekurzorom a predmetom určeným na výrobu omamnej látky, psychotropnej látky alebo drogového prekurzora“, pretože pod skutkom treba rozumieť všetky prejavy páchateľa, ktoré majú odraz v materiálnom svete a sú významné z pohľadu trestného práva a sú pokryté zavinením páchateľa. K tomu dodal, že citované ustanovenia novely Trestného zákona ustanovujú odlišné výšky trestných
sadzieb ako terajšie ustanovenie § 172 ods. 6 Trestného zákona. Označená novela Trestného zákona bola pozastavená účinnosť Ústavným súdom Slovenskej republiky dňa 28.februára 2024 pod sp. zn. PL. ÚS 3/2024-112 a to čl. I, čl. II bodu 39, čl. II bodu 134 v časti týkajúcej sa § 567t ods. 4 a čl. XVII zákona z 8. februára 2024, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom odôvodnení rozhodnutej m.i. konštatuje v bode 124 nasledovné: „Napadnutá novela Trestného zákona je komplexná a obsahuje podstatnú úpravu viacerých inštitútov (zásadné skrátenie premlčacích dôb, výraznú zmenu v odstupňovaní zákonných znakov týkajúcich sa spôsobenej škody, rozsahu skutku či získaného prospechu, podstatné zmeny v pravidlách ukladania trestov v prospech trestov nespojených s odňatím slobody, skutkové podstaty v prípadoch drogových trestných činov atď.). Účinky týchto úprav znamenajú významne priaznivejšie trestanie pre páchateľov, ale, naopak, aj sprísnenie trestov v niektorých skutkových podstatách. Dôležité je uviesť, že vzájomné pôsobenie zmien zavedených napadnutým zákonom povedie k zásadným zmenám v systéme vyvodzovania trestnej zodpovednosti a ukladania trestov. Zmeny v trestných sadzbách spôsobia preradenie trestných činov z kategórie zločinov na prečiny a z kategórie obzvlášť závažných zločinov na zločiny, čo nepochybne vyvolá signifikantné dôsledky prejavujúce sa aj v procesnej rovine. Zásadné zníženie premlčacích dôb zasiahne prebiehajúce trestné stíhania, ktoré budú musieť byť z tohto dôvodu zastavené bez ohľadu na to, v ktorom štádiu sa nachádzajú.“ Je názoru, že je zrejmé, že podľa § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku a § 283 ods. 1 Trestného poriadku trestné stíhanie sa preruší v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky alebo Súdny dvor Európskych únie pozastaví účinnosť právneho predpisu, prípadne jeho časti alebo niektorého ustanovenia, ktorého použitie je rozhodujúce pre trestné konanie alebo pre rozhodnutie vo veci samej. V prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci samej vysloví, že išlo o neústavnosť, orgán činný v trestnom konaní alebo súd budú skúmať, či predchádzajúca právna úprava zakladá trestnú zodpovednosť z hľadiska § 2 Trestného zákona. Ak Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci samej vysloví, že nešlo o neústavnosť, policajt vydá uznesenie o pokračovaní v trestnom stíhaní. Na základe uvedeného mal zato, že vzhľadom na rozhodnutia súdov jemu známych, že odvolací súd nepristúpi k prerušenie trestného konania, ale vzhľadom na už spomenutý § 2 Trestného zákona, pristúpi po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý podľa vyjadrenia jeho predsedu o ústavnosti, či neústavnosti novely Trestného zákona rozhodne behom niekoľkých týždňov. V konečnom návrhu preto žiadal, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a nahradil ho novým rozhodnutím. Zároveň navrhol, aby bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Obžalovaný A. A. v písomnom odôvodnení podaného odvolania prostredníctvom obhajcu po rekapitulácii výroku o trestu namietal výšku trestu. K spáchaniu skutku sa v plnom rozsahu priznal, úprimne ho oľutoval. Poukázal preto na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. S 44/2017, v ktorom bolo judikované, že ,,Ak možno páchateľovi trestného činu, pri uzavretí a schválení dohody o vine a treste, mimoriadne znížiť trest podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona, teda v situácii vopred dohodnutého trestu, možno ust. § 39 ods. 1 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody použiť aj v prípade priznanie viny podľa§ 257 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku (po prijatí takéhoto vyhlásenia súdom), keďže páchateľ neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny, dokonca bez toho, aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výmere uloženého trestu.“ Teda už samotné priznanie viny podľa § 257 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku možno považovať za okolnosť prípadu podľa§ 39 ods.1 Trestného poriadku. Priznaním viny (§ 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku) významným spôsobom „uľahčuje“ prácu prokurátorovi a súdu v ďalšom procesnom postupe, najmä ak ide o rozsiahlu vec, náročnú na dĺžku konania a rozsah predpokladaného dokazovania. Dodal, že jeho úplné priznanie sa ako obžalovaného k trestnej činnosti, úprimné oľutovanie, pomoc orgánom činným v trestnom konaní pri dokumentovaní aj inej trestnej činnosti (čo bolo dokumentované vyjadrením vyšetrovateľa NAKA doloženého zo strany obhajoby súdu), pomoc súdu vo forme priznania viny a tak zmiernenia rozsahu dokazovania, sú v súhrne takými okolnosťami prípadu, ktoré odôvodňujú zhovievavejší prístup súdu pri ukladaní trestu a možno ich zaradiť pod ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona. Preto nebolo potrebné v predmetnej veci „hľadať“ ďalšie, či iné okolnosti prípadu, resp. pomery páchateľa v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona a neboli zistené žiadne také skutočnosti, ktoré by bránili v prípade obžalovaného A. A. aplikovať ust. § 39 ods. 1 Trestného zákona. Domnieval sa, že po prijatí vyhlásenia obžalovaného o vine, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu bolo možné použiť ustanovenie § 39 Trestného zákona a tak mimoriadne znížiť trest aj pod výmeru trestu 7 rokov nepodmienečného odňatia slobody.
Zdôraznil, že svoje konanie úprimne oľutoval a je odhodlaný napraviť to, čo svojím konaním spôsobil, teda vzorne sa správať vo výkone trestu a po prepustení na slobodu sa zamestnať a vzorne sa starať o svoju rodinu, teda o svojho otca a svojich blízkych. V ďalšom uviedol, že u jeho osoby boli zistené dve poľahčujúce okolnosti, v zmysle § 36 písm. 1) Trestného zákona, t.j. priznal sa k spáchaniu trestného činu a tento úprimne oľutoval, ako aj § 36 písm. n) Trestného zákona, t.j. napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. Zároveň bola u neho zistená jedna priťažujúca okolnosť v zmysle § 37 písm. m) Trestného zákona. Na túto okolnosť však súd nemusel prihliadať vzhľadom k okolnostiam, že sa ku skutku priznal, oľutoval ho a tiež, že spolupracoval s OČTK pri objasňovaní svojej, aj inej trestnej činnosti. Vzhľadom ku všetkým argumentom, navrhol, aby mu s prihliadnutím na prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností, teda dvoch poľahčujúcich a jednej priťažujúcej, bol udelený nielen trest nielen znížený o 1/ 3 pod dolnú hranicu trestnej sadzby, ale aby odvolací súd využil možnosť danú v zmysle § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona a znížil mu mimoriadne trest aj s možnosťou zníženia na najnižšiu možnú hranicu s prihliadnutím na jeho pomoc OČTK pri objasňovaní inej trestnej činnosti. Podotkol, že až po vynesení ešte neprávoplatného napadnutého rozsudku nadobudla dňa 15.03.2024 účinnosť novela Trestného zákona č. 40/2024 Z.z., ktorá v § 173 ods. 3 zmenila trestnú sadzbu za skutok, ktorého sa dopustil na trestnú sadzbu v rozpätí od 7 do 15 rokov odňatia slobody. S prihliadnutím na uvedené po nadobudnutí účinnosti zákona č. 40/2024 Z.z., ktorý v § 173 ods. 3 zmenil trestnú sadzbu za trestný čin, ktorý spáchal na rozmedzie trestnej sadzby od 7 do 15 rokov odňatia slobody a pri aplikácii možnosti zníženia trestu o 1/ 3 pod dolnú trestnú sadzbu pri mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody možno použiť aj v prípade priznania viny podľa § 257 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku (po prijatí takéhoto vyhlásenia súdom), teda v tomto prípade je možné zo strany súdu mi udeliť trest odňatia slobody vo výške 4 roky a 8 mesiacov. V rámci konečného návrhu teda navrhol, aby Krajský súd v Trnave napadnutý rozsudok v zmysle § 321 ods. 1, písm. e) Trestného poriadku s prihliadnutím na dôvody odvolania zrušil a v zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol sám rozsudkom vo veci tak, že mu pri aplikácii § 2 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona zníži v súlade s § 173 novelizovaného Trestného zákona č. 40/2024 Z.z. uložený trest 7 rokov nepodmienečného odňatia slobody, na trest nepodmienečného odňatia slobody vo výmere 4 roky a 8 mesiacov. Prokurátorka krajskej prokuratúry sa k podaným odvolaniam obžalovaných osôb nevyjadrila. Konanie na odvolacom súde Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd, v ktorého obvode má sídlo okresný súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni; o odvolaní proti rozsudku súdu podľa § 16 ods. 2 rozhoduje Krajský súd v Trenčíne. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 316 Trestného poriadku (1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. (2) Ako oneskorené nemôže byť zamietnuté odvolanie, ktoré oprávnená osoba podala oneskorene len preto, že sa riadila nesprávnym poučením súdu. (3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku preskúma dôvodnosť napadnutých výrokov rozsudku proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktorým predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolania podali obžalované osoby ako oprávnené osoby v zákonnej lehote a proti výroku o treste, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací
súd preskúmal zákonnosť a dôvodnosť napadnutého výroku rozsudku a dospel k záveru, že odvolania obžalovaných osôb nie je dôvodné a to z nasledujúcich dôvodov. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa zistil, že : · prokurátorka Krajskej prokuratúry Trnava podala dňa 22.12.2023 pod č. Kv 10/23/2200 - 114 podľa § 234 ods. 1 Trestného poriadku obžalobu na A. A. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 3, ods. 4 písm. c), ods. 6 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. i), písm. j) Trestného zákona, na C. D. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 3, ods. 4 písm. c), ods. 6 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. i), písm. j) Trestného zákona, na G. E. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 3, ods. 4 písm. c), ods. 6 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i), písm. j) Trestného zákona, na tom skutkovom základe ako je uvedené v obžalobe ako i v skutkovej vete napadnutého rozsudku, · okresný súd vo veci nariadil hlavné pojednávanie na 27.02.2024, na ktorom obžalovaný A. A., obžalovaná C. D. a obžalovaný G. E. po zákonnom poučení podľa § 257 Trestného poriadku urobili vyhlásenie, že sú vinní zo spáchania skutku kladeného im za vinu v obžalobe, na všetky otázky podľa § 333 ods. 3 písm. c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g), písm. h) Trestného poriadku odpovedali áno, pričom prokurátorka nemala výhrady k vyhláseniu obžalovaných osôb a navrhla tieto vyhlásenia prijať, následne súd I. stupňa prijal vyhlásenie obžalovaného A., obžalovanej D. a obžalovaného E., že sú vinní zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe Krajskej prokuratúry Trnava č. Kv 10/23/2200 – 114 zo dňa 14.12.2023 s tým, že dokazovanie v rozsahu v akom obžalované osoby priznali spáchanie skutku sa nevykoná a vykoná dôkazy súvisiace s výrokom o treste a o ochrannom opatrení. Vzhľadom na vyššie uvedené vyhlásenie obžalovaného A., obžalovanej D. a obžalovaného E. na hlavnom pojednávaní, že sú vinní zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe a následnom splnení všetkých zákonom stanovených podmienok na ich prijatie sa krajský súd zaoberal len meritórnym preskúmaním napadnutých výrokov o treste. Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie prostredníctvom videokonferenčného zariadenia podľa § 61b ods. 1 Trestného poriadku za prítomnosti prokurátorky krajskej prokuratúry, obžalovaného A. A., obžalovanej C. D. a obžalovaného G. E., obhajcu JUDr. Ing. Petra Ošvátha, PhD., LL.M. (za obžalovaného A.), obhajcu JUDr. Dalibora Kuciaňa (za obžalovanú D.) a Mgr. Matúša Chmela (za obžalovaného E.). Obžalovaní boli o termíne verejného zasadnutia riadne upovedomení, obžalovaný A. upovedomenie prevzal 29.04.2024, obžalovaná D. upovedomenie prevzala 29.04.2024 a obžalovaný E. upovedomenie prevzal 29.04.2024. Prokurátorka prítomná na verejnom zasadnutí v konečnom návrhu uviedla, že uložené tresty sú vecne správne a zákonné naplňujúce účel trestu. Mala za to, že prvostupňový súd postoj obžalovaných k trestnej činnosti, vyhlásenie viny ako i okolnosti týkajúce sa aplikácie mimoriadneho zníženia trestu správne vyhodnotil a uložil zákonný trest. Odvolanie obžalovaných navrhla v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietnuť. Obhajca JUDr. Ing. Peter Ošváth, PhD., LL.M. (za obžalovaného A.) v rámci konečného návrhu žiadal s prihliadnutím na pomer poľahčujúcich okolností, aby odvolací súd využil § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona a znížil obžalovanému A. mimoriadne trest aj s možnosťou zníženia na minimálnu možnú hranicu s prihliadnutím na spoluprácu a pomoc obžalovaného pre OČTK pri objasňovaní inej trestnej činnosti. Zároveň navrhol, aby odvolací súd prerušil trestné konanie v zmysle § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku a § 283 ods. 1 Trestného poriadku a počkal na meritórne rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým pozastavil účinnosť novely Trestného zákona, ktorá bola pre obžalovaného výhodnejšia s nižšou trestnou sadzbou, čim by bolo možné aplikovať § 2 Trestného zákona v zmysle časovej pôsobnosti účinnosti novely zákona po meritórnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky. Obhajca JUDr. Dalibor Kuciaň (za obžalovanú D.) v konečnom návrhu odkázal na konečný návrh v zmysle písomného odôvodnenia odvolania a navrhol, aby senát rozhodol v súlade s ním. Obhajca Mgr. Matúš Chmelo (za obžalovaného E.) v rámci konečného návrhu nadviazal na poznámku predsedníčky senátu, že obžalovaným bola daná možnosť oboznámiť sa s obsahom napadnutého rozsudku. V tomto kontexte uviedol, že obžalovaný E. je maďarskej národnosti, narodil sa rodičom s maďarskou národnosťou, doma rozprávali po maďarsky, chodil a navštevoval maďarské školy a hoci pri prvom výsluchu uviedol, že jazyku slovenskému rozumie, písanému slovu nerozumie. Obžalovaný
nerozumie rozsudku poukazujem na § 28 ods. 2 Trestného poriadku, preto bol obhajca toho názoru, že OČTK mali skúmať, či napriek vyhláseniu obžalovaného slovenskému jazyku rozumie. Zdôraznil, že obžalovanému nevie vysvetliť obsah a odôvodnenie napadnutého rozsudku, preto žiadal o odročenie verejného zasadnutia a o pribratie tlmočníka a prekladateľa. K prerušeniu trestného konania zastával názor, že ak súd zistí, že sú dané dôvody na prerušenie trestného stíhania, o ktorých mal za to, že dané sú, trestné stíhanie prerušiť musí. Obžalovaný nezodpovedá za stav legislatívy a vôbec už za to, že v zákone existuje „diera“, ktorej následkom je to, že v prípade prerušenia trestného stíhania musí byť obžalovaný prepustený z väzby. Či je to nedostatok legislatívy alebo akákoľvek chyba systému je z hľadiska obžalovaného irelevantné. Obžalovaný uložený trest vo vzťahu k ostatným obžalovaným vníma ako nespravodlivý a neprimeraný a to najmä z dôvodu jeho vlastného postavenia v organizovanej skupine. Poukázal pritom na odôvodnenie k zaradeniu obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, pričom mal za to, že tu jednoznačne boli splnené podmienky na to, aby bol obžalovaný zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Žiadal, aby súd obžalovanému E. uložil trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov a za účelom výkonu trestu zaradil obžalovaného do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Obžalovaný A. A. v konečnom návrhu vyjadril ľútosť nad tým, čo sa stalo. Uviedol, že by mohlo byť využité mimoriadne zníženie trestu a pripojil sa k návrhu obhajcu a chcel byť prepustený z väzby na slobodu. Obžalovaná C. D. v rámci konečného návrhu zotrvala na to, čo povedal jej obhajca. Obžalovaný G. E. v konečnom návrhu oľutoval a žiadal o prerušenie trestného stíhania z dôvodu novelizácie Trestného zákona. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd nepochybil pri postupe v konaní, ktorým dokazoval skutočnosti potrebné na ukladanie sankcie. V tomto smere vykonal na hlavnom pojednávaní dostatočne rozsiahle dokazovanie, správne vyhodnotil osoby obžalovaných, ich povesť a ďalšie skutočnosti potrebné pre uloženie spravodlivých trestov. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku dostatočne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a odkazuje naň. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v inštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu a v prípade ak sa odvolací súd stotožní s úvahami súdu nižšieho stupňa a tieto považuje za zákonné a správne nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí, ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal (viď. uznesenie NS SR sp. zn. 2Tdo/2/2018 z 23.01.2018). Všeobecne k trestu pre obžalovaného A., obžalovanú D. a obžalovaného E. Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v ust. § 34 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Primeranosť trestu je nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a výmera testu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Trest (a osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Predpokladom účinnej ochrany spoločnosti, teda účinnosti generálnej a individuálnej prevencie, je adekvátnosť trestu za spáchaný trestný čin. Teoretické východiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru represie, keďže ani príliš mierny, ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia výchovne, ale práve naopak, pôsobia demoralizujúco, zároveň varujú pred tzv. exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov, kde je zintenzívnením represie potlačený moment prevencie. Trestné konanie má sledovať rovnako preventívny a resocializačný cieľ, má totiž prispieť k polepšeniu a náprave páchateľa. Cieľom trestného
konania má byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie trestu, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenia ostatných potencionálnych páchateľov od spáchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu ako i na ostatných členov spoločnosti. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácia tak núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípade, na jeho zvláštnosti a teda bráni mechanickému postupu súdu pri rozhodovaní o treste (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. mája 2014 sp. zn. 4To/7/2013). S poukazom na vyššie uvedené základné zásady ukladania trestov teda krajský súd zameral svoju pozornosť pri rozhodovaní o odvolaniach obžalovaného A., obžalovanej D. a obžalovaného E. na skutočnosť, či v danom konkrétnom prípade bol uložený trest tak, ako to konštatoval prvostupňový súd, primeraný a či spĺňa všetky zákonné kritéria. K trestu pre obžalovaného A. A. Pri určovaní výmery trestu odňatia slobody okresný súd zohľadnil všetky skutočnosti, ktoré svedčili v prospech a neprospech obžalovaného. V tomto smere okresný súd správne poukázal na to, že obžalovaný sa k spáchanej trestnej činnosti priznal, túto oľutoval. V neprospech obžalovaného je celkovo 10 záznamov v registri trestov, pričom bol odsúdený prevažne za majetkovú trestnú činnosť (krádež, podvod) a boli mu ukladané podmienečné i nepodmienečné tresty i mu bolo upustené od uloženia súhrnného trestu. V prípade posledného záznamu – odsúdenie Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 4T/64/2021 bol uznaný vinným z drogovej trestnej činnosti (neoprávnené prechovávanie omamných a psychotropných látok pre vlastnú spotrebu vo väčšom rozsahu) a bol mu uložený podmienečný trest odňatia slobody so skúšobnou dobou v trvaní dvoch rokov, pričom skúšobná doba mu plynie od 31.07.2021 do 31.07.2024. V centrálnej evidencii správnych deliktov a priestupkov má 2 záznamy, kedy porušil zákaz vychádzania. Okresný súd u obžalovaného správne vzhliadol jednu poľahčujúcu okolnosť, teda, že sa obžalovaný ku skutku priznal a svoje konanie oľutoval (§ 36 písm. l) Trestného zákona), jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, že už bol v minulosti súdne trestaný. Teda správne ustálil pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností 1:1. Trest ukladal okresný súd v rozpätí 10 – 15 rokov. Okresný súd u obžalovaného A. vzhliadol naplnenie dôvodov na aplikáciu mimoriadne zmierňujúceho ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam, pretože obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, toto bolo súdom prijaté, čím postupoval v zmysle stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.06.2017, sp. zn. Tpj 55/2016. Okresný súd teda v dôsledku aplikácie ust. § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam mimoriadne znížil dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, teda ukladal test v rozmedzí 6 rokov a 8 mesiacov až 15 rokov. Pri úvahe o uložení druhu a výmery trestu obžalovanému okresný súd prihliadol na okolnosti spáchaného skutku (vedúce postavenie v rámci organizovanej skupiny), ako aj okolnosti na strane páchateľa (trestná minulosť, vplyv na spoluobžalovanú D.), preto po zvážení týchto skutočností okresný súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody pri mimoriadne zníženej dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 7 rokov, ktorý považoval za primeraný a zabezpečujúci účel trestu. Majúc na zreteli účel trestu, keď trest plní predovšetkým funkciu ochrany spoločnosti, individuálnej a generálnej prevencie, aj krajský súd pri zohľadnení všetkých zákonných hľadísk považuje takto obžalovanému uložený trest za zákonný a spravodlivý, ktorý je objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti a ktorý dostatočne naplní funkciu tak individuálnej, ako aj generálnej prevencie. Krajský súd teda nezistil žiadne zákonné dôvody na zmenu uloženého trestu odňatia slobody. Okresný súd nepochybil ani pri zaradení obžalovaného na výkon uloženého trestu do ústavu so stredným stupňom stráženia v zmysle ustanovenia § 48 ods. 4 Trestného zákona, a to i napriek tomu, že obžalovaný sa dopustil obzvlášť závažného zločinu. Okresný súd však mal za to, že sebareflexia, priznanie sa k stíhanej trestnej činnosti je signálom, že miera kriminálneho narušenia u obžalovaného sa znižuje a dochádza k jeho náprave aj vzhľadom na okolnosti prípadu (možnosť pracovného zaradenia obžalovaného). Obžalovanému bol uložený aj trest prepadnutia veci, a to mobilného telefónu, IMEI so SIM kartou, modrej plastovej misky, váhy značky Manlloro, 2 ks plastových vreciek,1 ks plastového vrecka, plastovej škatuľky Orbit a peňažných prostriedkov vo výške 600,- eur. Tento druh trestu bol uložený zákonne a správne, pretože že zo zabezpečeného spisového materiálu, rovnako aj z odôvodnenia rozsudku
vyplynulo, že prepadnuté veci patrili obžalovanému, prostredníctvom nich páchal trestnú činnosť a finančná hotovosť pochádzala z trestnej činnosti obžalovaného, keď obžalovaný páchal drogovú trestnú činnosť nielen pre vlastnú spotrebu, ale drogy aj díloval, čím si zabezpečoval zdroje obživy a svoj životný štandard.
K trestu pre obžalovanú C. D. Pri určovaní výmery trestu odňatia slobody okresný súd zohľadnil všetky skutočnosti, ktoré svedčili v prospech a neprospech obžalovanej. V tomto smere okresný súd správne poukázal na to, že obžalovaná sa k spáchanej trestnej činnosti priznala, túto oľutovala. V jej prospech vyhodnotil i tie skutočnosti, že viedla pred spáchaním stíhanej trestnej činnosti riadny život a zohľadnil i vek. Zároveň uviedol, že obžalovaná je slobodná, bezdetná, so základným vzdelaním a bez pracovných skúseností. Doposiaľ nebola súdne trestaná ani priestupkovo postihnutá. Okresný súd u obžalovanej správne vzhliadol tri poľahčujúce okolnosti, teda že trestný čin obžalovaná spáchala vo veku blízkom mladistvom, pričom táto skutočnosť mala vplyv na jej rozumovú a vôľovú vyspelosť (§ 36 písm. d) Trestného zákona), že pred spáchaním trestného činu viedla riadny život (§ 36 písm. j) Trestného zákona) a že obžalovaná sa ku skutku priznala a svoje konanie oľutovala (§ 36 písm. l) Trestného zákona), pričom u osoby obžalovanej nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť, teda správne ustálil pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností 3:0. Pri úvahe o uložení druhu a výmere trestu obžalovanej okresný súd prihliadol na okolnosti spáchania skutku, ako aj na okolnosti na strane páchateľky. Následne okresný súd aplikoval ustanovenie § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, keďže prevládali poľahčujúce okolnosti nad priťažujúcimi okolnosťami, správne znížil zákonom ustanovenú hornú hranicu trestnej sadzby (10 -15 rokov) o jednu tretinu, teda vychádzal z trestnej sadzby 10 rokov až 13 rokov a 4 mesiace. Uloženie trestu odňatia slobody hoci aj na dolnej hranici trestnej sadzby považoval okresný súd za neprimerane prísne a vzhliadol dôvody na aplikáciu mimoriadne zmierňujúceho ustanovenia § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona. Okresný súd videl mimoriadne okolnosti prípadu v tých skutočnostiach, že obžalovaná na hlavnom pojednávaním urobila vyhlásenie o svojej vine, oľutovala svoje protiprávne konanie a uvedomila si negatívne dôsledky trestnej činnosti, trestnej činnosti sa dopustila vo veku blízkom mladistvých a v zjavnom nedostatku životných situácii, v jej osobných pomeroch (spolužitie s matkou, ktorá nezvládala rodičovské kompetencie, partnerský vzťah so spoluobžalovaným A.) či demotivácii obžalovanej pri resocializácii pri uložení neprimerane dlhého trestu, čo by mohlo ohroziť jej návrat do riadneho života v primeranom čase a byť možnou príčinou recidívy. Okresný súd po zvážení všetkých týchto okolností dospel k záveru, že obžalovanej je potrebné uložiť mimoriadne znížený trest po aplikácii § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona na samej spodnej hranici takto modifikovanej trestnej sadzby, t.j. vo výmere 5 rokov. Majúc na zreteli účel trestu, keď trest plní predovšetkým funkciu ochranu spoločnosti, individuálnej a generálnej prevencie, aj krajský súd pri zohľadnení všetkých zákonných hľadísk, považuje takto obžalovanej uložený trest za zákonný a spravodlivý, ktorý je objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti a ktorý dostatočne naplní funkciu tak individuálnej, ako aj generálnej prevencie. Krajský súd teda nezistil žiadne zákonné dôvody na zmenu uloženého trestu odňatia slobody. Čo sa týka spôsobu výkonu uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody okresný súd nepochybil, keď podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona zaradil obžalovanú na výkon takto uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, s odôvodnením, že najmiernejšia forma stráženia umožní obžalovanej jej resocializáciu, osvojenie si hodnotového systému spoločnosti a rešpektovanie právnych noriem. Zároveň v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody jej bude poskytnutá lepšia možnosť vzdelávania sa (nakoľko obžalovaná nemá dokončené stredoškolské vzdelanie) a možnosť pracovného zaradenia sa (čím môže získať žiadúce pracovné schopnosti a zručnosti). Okresný súd rovnako nepochybil, keď obžalovanej uložil i trest prepadnutia veci, konkrétne mobilného telefónu a IMEI so SIM kartami, pretože výsledky vykonaného dokazovania odôvodňovali jeho uloženie, teda že tieto veci boli použité na páchanie stíhanej trestnej činnosti, patrili obžalovanej a je potrebné práve ich odňatím zamedziť páchaniu ďalšej trestnej činnosti. K trestu pre obžalovaného G. E. Pri určovaní výmery trestu odňatia slobody okresný súd zohľadnil všetky skutočnosti, ktoré svedčili v prospech aj v neprospech obžalovaného. V tomto smere okresný súd správne poukázal na to, že obžalovaný v registri trestov má evidované 3 odsúdenia za rôznorodú trestnú činnosť (výtržníctvo, ublíženie na zdraví, nebezpečné vyhrážanie), za čo mu boli ukladané podmienečné tresty i trest nepodmienečný. V Centrálnej evidencii správnych deliktov a priestupkov Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky má zaznamenaný jeden priestupok proti majetku.
Okresný súd u obžalovaného správne vzhliadol jednu poľahčujúcu okolnosť, teda, že obžalovaný sa ku skutku priznal a svoje konanie oľutoval (§ 36 písm. l) Trestného zákona), priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Trestného zákona nezistil, teda správne ustálil pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností 1:0. Následne okresný súd aplikoval ustanovenie § 38 ods. 3 Trestného zákona, keď znížil hornú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu (10 – 15 rokov) a ukladal trest v rozmedzí 10 rokov až 13 rokov a 4 mesiace. Okresný súd u obžalovaného E. vzhliadol naplnenie dôvodov na aplikáciu mimoriadne zmierňujúceho ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam, pretože obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, toto bolo súdom prijaté, čím postupoval v zmysle stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.06.2017, sp. zn. Tpj 55/2016. Okresný súd teda v dôsledku aplikácie ust. § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam mimoriadne znížil dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, teda ukladal test v rozmedzí 6 rokov a 8 mesiacov až 13 rokov a 4 mesiace. Pri úvahe o uložení druhu a výmery trestu obžalovanému okresný súd prihliadol na okolnosti spáchaného skutku, ako aj okolnosti na strane páchateľa (trestná minulosť, dlhodobý užívateľ omamných a psychotropných látok, bez legálneho príjmu a predaj drog bol hlavným zdrojom jeho obživy), preto po zvážení týchto skutočností okresný súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody na samej mimoriadne zníženej dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 6 rokov a 8 mesiacov, ktorý považoval za primeraný a zabezpečujúci účel trestu. Majúc na zreteli účel trestu, keď trest plní predovšetkým funkciu ochrany spoločnosti, individuálnej a generálnej prevencie, aj krajský súd pri zohľadnení všetkých zákonných hľadísk považuje takto obžalovanému uložený trest za zákonný a spravodlivý, ktorý je objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti a ktorý dostatočne naplní funkciu tak individuálnej, ako aj generálnej prevencie. Krajský súd teda nezistil žiadne zákonné dôvody na zmenu uloženého trestu odňatia slobody. Okresný súd nepochybil ani pri zaradení obžalovaného na výkon uloženého trestu do ústavu so stredným stupňom stráženia v zmysle ustanovenia § 48 ods. 4 Trestného zákona, a to i napriek tomu, že obžalovaný sa dopustil obzvlášť závažného zločinu. Okresný súd však mal za to, že sebareflexia, priznanie sa k stíhanej trestnej činnosti je signálom, že miera kriminálneho narušenia u obžalovaného sa znižuje a dochádza k jeho náprave aj vzhľadom na okolnosti prípadu (možnosť pracovného zaradenia obžalovaného). Okresný súd rovnako nepochybil, keď obžalovanému uložil i trest prepadnutia veci, konkrétne mobilného telefónu, IMEI so SIM kartou, 3 ks prázdnych striekačiek so zataveným koncom, digitálnej váhy šedej a oranžovej farby, pretože výsledky vykonané dokazovania odôvodňovali jeho uloženie, teda že tieto veci boli použité na páchanie stíhanej trestnej činnosti, patrili obžalovanému a je potrebné práve ich odňatím zamedziť páchaniu ďalšej trestnej činnosti.
K odvolacej námietke obžalovaného A., obžalovanej D. a obžalovaného E. týkajúcej sa prerušenia trestného stíhania a novely Trestného zákona
Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením obžalovaných, že sú dané dôvody na prerušenie trestného stíhania a to s poukazom na to, že novela č. 40/2024 Z. z. Trestného zákona doposiaľ nenadobudla účinnosť, hoci vstúpila do platnosti zverejnením v Zbierke zákonov SR. Je nevyhnutné rozlišovať medzi platnosťou a účinnosťou právneho predpisu, pričom je to práve inštitút účinnosti právneho predpisu, ktorý zakladá povinnosť prihliadať konajúci súd na už účinný právny predpis, pokiaľ tým môže dôjsť k výhodnejšieho postaveniu obžalovanej osoby v konaní pred súdom. Až dňom účinnosti je novela súčasťou právneho predpisu, do tohto momentu je novela neaplikovateľná na právne vzťahy. Pokiaľ konkrétna právna norma účinná nie je, resp. jej účinnosť z akéhokoľvek dôvodu nenastala, nejde o právnu normu, ktorá je použiteľná na právne vzťahy, a teda nejde o právnu normu, ktorej použitie by mohlo byť rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej. Okresný súd pri ukladaní trestu postupoval podľa právnej normy, ktorá bola účinná v čase rozhodovania a nebral do úvahy právnu normu, ktorá doposiaľ účinnosť nenadobudla, teda právne neaplikovateľnú normu. Obsah právnej normy sa pre súdy mení až vtedy, ak nová právna úprava vstúpi do účinnosti, nakoľko sa až v tomto momente účinne mení obsah právnej normy a vyvoláva právne účinky. Nejedná sa tu o stav, kedy súd nemá „podľa čoho“ rozhodovať, nejde ani o kolíziu dvoch účinných právnych predpisov, v ktorej situácií by mal súd aplikovať práve tú, ktorá je pre obžalovanú osobu priaznivejšia. Všetky ustanovenia Trestného zákona sú účinné, a preto nie je dôvod vyčkávať na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale v konaní plynule a konzistentne pokračovať. Trest odňatia slobody bol obžalovaným osobám ukladaný podľa aktuálne platného a účinného Trestného zákona, pričom na to nemá relevantný dosah ani konanie prebiehajúce
na Ústavnom súde Slovenskej republiky. V predmetnej veci preto nie je dôvod na prerušenie trestného stíhania a vyčkávanie na rozhodnutie Ústavného súdu SR v merite veci.
Na dôvažok pokiaľ sa teda obžalované osoby dožadovali uloženia trestov podľa neúčinnej novely Trestného zákona, jedná sa o postup, ktorý nemá oporu v zákonne, a preto nie je možný.
V súvislosti s touto odvolacou námietkou obžalované osoby žiadali o prepustenie z väzby na slobodu, odvolací súd vyhodnotil tieto žiadosti ako nedôvodné. Trestné stíhanie obžalovaných nebolo prerušené v dôsledku novely Trestného zákona s pozastavenou účinnosťou, v tomto kontexte teda nebol daný dôvod na prepustenie obžalovaných z väzby na slobodu. Navyše krajský súd rozhodol o zamietnutí podaných odvolaní, a teda výroky o treste pre obžalovaných nadobudli právoplatnosť, zároveň bol krajským súdom nariadený výkon uloženého trestu odňatia slobody, preto nevyvstala potreba rozhodnúť o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.
K odvolacím námietkam obžalovaného A. A.
Na margo odvolacej námietky obžalovaného prostredníctvom ktorej sa domáhal mimoriadneho zníženia trestu nielen podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam (ustanovenie vzťahujúce sa na situáciu, kedy súd primárne rozhoduje v konaní o dohode o vine a treste a analogicky aj v konaní, kedy obžalovaný urobí vyhlásenia o vine podľa § 257 písm. b) Trestného poriadku), ale aj podľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona (mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu za existencie mimoriadnych okolností prípadu alebo pomerov na strane páchateľa, pričom použitie ustanovenej trestnej sadzby by bolo neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania), odvolací súd uvádza, že sa jedná o námietku nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína tú skutočnosť, že zmienené zákonné ustanovenia mimoriadneho zníženia trestu pod dolnú hranicu upravujú odlišné inštitúty a zároveň na ich aplikáciu musia byť naplnené iné materiálne podmienky, to znamená, že tieto dva rôzne inštitúty nemožno aplikovať súbežne na jednu prejednávanú vec bez splnenia podmienok oboch inštitútov. Po preskúmaní odvolacích námietok obžalovaného je odvolaciemu súdu zrejmé, že obžalovaný sa domáha mimoriadneho zníženia trestu i podľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona a to z dôvodu, že pri aplikácii tohto inštitútu by mohol byť obžalovaného uložený ešte nižší trest ako v napadnutom rozsudku (vo výmere 5 rokov v zmysle § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona). Na takýto postup však nebol daný dôvod, pretože nielen okresný súd, ale aj odvolací súd nevzhliadol v tejto trestnej veci také mimoriadne okolnosti prípadu či pomery na strane obžalovaného ako páchateľa trestného činu, pre ktoré by sa javil uložený trest, už beztak na spodnej hranici mimoriadne zníženej trestnej sadzby za neprimerane prísny a postačoval by na jeho nápravu. Odvolací súd má za to, že trest odňatia slobody uložený obžalovanému je primeraný okolnostiam spáchania trestného činu (rozsiahla, závažná drogová trestná činnosť –neoprávnené prechovávanie, kúpa a predaj, páchaná po dlhší čas – približne tri roky, na viacerých osobách- minimálne 8 osôb a vo forme vyššej trestnej súčinnosti – vo forme organizovanej skupiny) ako aj osobe obžalovaného a jeho osobným pomerom (10-krát súdne trestaný, opakovaný výkon nepodmienečných trestov, závislosť od pervitínu, jeho postavenie v rámci organizovanej skupiny, vplyv na spoluobžalovanú D.). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd nevzhliadol dôvod na to, aby obžalovanému zmiernil už tak trest na samej spodnej hranici mimoriadne zníženej trestnej sadzby, práve naopak vzhľadom na predchádzajúci spôsob života obžalovaného prichádzalo do úvahy uloženie prísnejšieho trest, ktorý však na chýbajúce odvolanie zo strany prokurátora nebolo možné uložiť ( zákaz reformatio in peis). K odvolacej námietke obhajoby, že ako poľahčujúca okolnosť mala byť pri ukladaní trestu braná do úvahy okrem okolnosti podľa ust. § 36 písm. l) aj poľahčujúca okolnosť podľa písm. n) Trestného zákona (tú krajský súd odvodil od tvrdenia obhajoby, že u obžalovaného boli zistené dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. l), písm. n) Trestného zákona), a teda že napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom, krajský súd poukazujúc na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 27.06.2017, sp. zn. Tpj 55/2016 uvádza, že aby bolo možné zohľadniť v prospech páchateľa (procesne ako obvineného, resp. obžalovaného) aj poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, musí k samotnému priznaniu sa pristúpiť uvedenie takých údajov, ktoré umožňujú vytvoriť si komplexnejší obraz o okolnostiach činu, o účasti ďalších osôb na jeho spáchaní, poprípade aktívna účasť obžalovaného na iných dôkazných úkonoch, než je jeho výsluch (rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, previerka výpovede na mieste činu). Taká súčinnosť musí byť poskytnutá orgánom prípravného konania, nakoľko už tie musia objasniť čin (a to aj procesným dokazovaním, vedeným v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, nie len „operatívne“) do tej miery, aby mohla byť podaná obžaloba alebo
návrh na schválenie dohody o vine a treste (samozrejme, obžaloba ani za týchto okolností nemusí v súdnom konaní uspieť, čo nie je na účel stanoviska potrebné bližšie rozoberať). V danom prípade krajský súd nevzhliadol žiadne ďalšie aktivity obžalovaného, resp. obžalovaný neposkytol takú súčinnosť OČTK, ktorú by bolo potrebné povyšovať na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona. V prejednávanom prípade preto žiadne napomáhanie, ktoré musí zahŕňať aktívnu spoluprácu pri objasňovaní vlastnej trestnej činnosti pri vyšetrovaní, sa zo strany obžalovaného nekonalo. Zároveň ani vyhlásenie obžalovaného o vine a priznanie sa ku skutku nemožno stotožňovať s poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, nakoľko medzi nimi navyše neexistuje objektívny súvis (obdobne pozri stanovisko Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 5/2017 pod sp. zn. R 44/2017). Na dôvažok pokiaľ ide objasňovanie inej (ako vlastnej) trestnej činnosti, tak zo zabezpečeného spisového materiálu nevyplynulo, že by jeho spolupráca s políciou dosiahla úroveň predpokladanú ust. § 36 písm. o) Trestného zákona, lebo neprispel k odhaleniu alebo usvedčeniu organizovanej skupiny, zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny. Vyplynulo len toľko, že obžalovaný bol operatívne vyťažený, kedy uviedol informácie k inej drogovej trestnej činnosti ako je stíhaný a to z obdobia pred 3 – 5 rokmi a zároveň sa tieto informácie preverujú, pričom nie je ani zaručená zmena postoja obžalovaného, a teda, že v ďalšom procesnom postupe by prípadne odmietol vypovedať alebo by popieral svoje tvrdenia a podobne. Pokiaľ ide o poukazom na to, že okresný súd priznal obžalovanému priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m ) Trestného zákona, hoci na ňu nemusel prihliadať, tak krajský súd nevidí dôvodnosť tejto vznesenej námietky. Je síce pravdou, že súd na predchádzajúce odsúdenie podľa povahy nemusí prihliadať, avšak to nie je prípad obžalovaného. Z odpisu registra trestov obžalovaného vyplýva, že bol 10-krát súdne trestný, pričom v prípade posledného záznamu (odsúdenie Okresného súdu Dunajská Streda pod sp. zn. 4T/64/2021) sa jednalo o drogovú trestnú činnosť, kde mu aktuálne plynie skúšobná doba podmienečného odsúdenia. Obžalovaný je teda vzhľadom na jeho trestnú minulosť výrazne kriminálne narušenou osobou a teda priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona mu rozhodne patrí. K odvolacím námietkam obžalovanej C. D. Obžalovaná v celom odôvodnení požadovala prerušenie trestného stíhania v dôsledku novely Trestného zákona (hoci s pozastavenou účinnosťou) a poukazovala na dopad tejto novely na jej trestné stíhanie – zmiernenie právnej kvalifikácie a iné možnosti ukladania trestu. Nad rámec vyššie uvedeného k tejto odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že ani predostretá argumentácia obžalovanej nie je spôsobilá zmeniť právny názor, ktorý krajský súd zastáva ohľadom tejto právnej problematiky. Krajský súd opätovne konštatuje, že zo zákonného znenia § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku jednoznačne vyplýva, že sa vzťahuje na tie prípady, v ktorých ústavný súd pozastavil účinnosť právneho predpisu alebo jeho časti, ktorá je už účinná, resp. musí ísť o aplikovateľnú právnu normu. Zákonodarca v prípade § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku vyjadril slovo „použitie“, ktorého význam spočíva práve v tom, že sa musí jednať o právnu normu, ktorá je aplikovateľná, teda použiteľná na konkrétny prípad. Nejde teda o postup krajského súdu, ktorý by bol nezákonný, arbitrárny a ústavne neudržateľný ako namietala obžalovaná. Práve naopak, krajský súd ako orgán interpretujúci právo aplikoval jazykový, logický a teleologiký výklad. Krajský súd preto zdôrazňuje, že orgány, ktoré aplikujú právo, majú povinnosť postupovať podľa účinnej právnej normy v čase rozhodovania v dôsledku čoho sa neberie pri rozhodovaní na zreteľ neúčinná právna norma, pretože jej obsah je pre tieto orgány je záväzný práve nadobudnutím účinnosti, kedy dochádza k zmene obsahu pôvodne platnej a účinnej právne normy a musí byť použitá jej novela. Ak by konajúci súd pripustil právnu argumentáciu obžalovanej, nastala by situácia, že by nebolo možné konať a rozhodovať ani napr. počas legisvakačnej lehoty, pretože by súd bol povinný čakať na účinnosť právnej úpravy v prospech obžalovanej, čo zároveň odporuje tomu, že orgány aplikácie práva (teda aj súd) musí konať plynulo a bez prieťahov. Na tomto mieste zároveň krajský súd pripomína hlavnú úlohu súdu ako orgánu aplikujúceho právo, ktorá spočíva v tom, že má rozhodovať v merite veci a nie prognozovať či novela vstúpi alebo nevstúpi do účinnosti. Záverom k predostretej právnej argumentácii krajský súd uvádza, že obžalovaná opakovane dostala od krajského súdu odpovede na to, prečo v prípade jej trestného stíhania nie možný postup podľa § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku. Je zrejmé, že obžalovaná sa s odpoveďami krajského súdu na predostretú právnu problematiku nevie, resp. nechce stotožniť a presadzuje vlastný náhľad na prerušenie trestného stíhania, na čo má síce právo, no súčasne treba uviesť, že právo na spravodlivý proces negarantuje osobe právo na to, aby bolo rozhodnuté v súlade s jej predstavami a požiadavkami, ale najmä právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, vrátane odpovedí na argumenty predostreté obžalovanou.
K odvolacím námietkam obžalovaného G. E. Na margo odvolacej námietky obžalovaného prostredníctvom ktorej namietal porušenie jeho práva na používanie jazyka, ktorému rozumie, krajský súd uvádza, že túto považuje za nedôvodnú. Zo zabezpečeného spisového materiálu vyplynulo, že obžalovaný v prípravnom konaní v procesnom postavení obvineného (č. l. 185 - 192 spisu) uviedol, že jeho štátna príslušnosť je slovenská, rovnako vyhlásil, že jeho národnosť je slovenská, po zákonnom poučení uviedol, že slovenskému jazyku rozumie, nežiadal o tlmočníka ani nežiadal preklad rozhodnutí. Túto skutočnosť potvrdzuje aj to, že odsúdený na narodil na území Slovenskej republiky, kde aj žije. Tento stav bol zachovaný počas celého konania, v priebehu ktorého obžalovaný nespochybnil svoje tvrdenia z prípravného konania. Obžalovaný až na verejnom zasadnutí krajského súdu namietal, že nerozumie slovenskému jazyku a do konania mal byť pribratý tlmočník a prekladateľ. Podľa § 28. ods. 2 Trestného poriadku, tlmočník sa priberie aj vtedy, ak osoba uvedená v § 2 ods. 20 síce vyhlási, že rozumie jazyku, v ktorom sa vedie konanie, avšak orgán, ktorý úkon vykonáva zistí, že jazykové schopnosti tejto osoby nie sú dostatočné k riadnemu uplatneniu jej práv v jazyku, v ktorom sa vedie konanie; o pribratí tlmočníka sa v takomto prípade rozhodne uznesením, proti ktorému je prípustná sťažnosť. Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd nepovažoval za dôvodné pribratie tlmočníka a prekladateľa do konania. Treba podotknúť, že obžalovaný až v priebehu odvolacieho konania prostredníctvom svojho obhajcu vyjadril svoju neznalosť jazyka, v ktorom sa konanie vedie, pričom počas prípravného a súdneho konania komunikoval v slovenskom jazyku, nežiadal o tlmočenie a preklad písomností, na hlavnom pojednávaní okresného súdu i na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu komunikoval, teda krajský súd nadobudol presvedčenie, že jazykové schopnosti obžalovaného z jazyka slovenského sú u jeho osoby na dostatočnej úrovni v dôsledku čoho, nebolo porušené jeho práva na používanie jazyka, ktorému rozumie. V súvislosti s formálne vyslovenou požiadavkou o pribratie tlmočníka sa krajskému súdu žiada upriamiť pozornosť na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 270/2013 zo dňa 02.07.2013, kde bolo obdobne judikované, že „U obvineného, ktorý síce formálne uplatní návrh na ustanovenie tlmočníka, avšak počas konania vypovedá a komunikuje v primeranom rozsahu a obsah jeho vyjadrení nesignalizuje žiaden reálny jazykový hendikep, absencia tlmočníka nemá negatívny dopad na garancie spravodlivého procesu, a teda vylučuje možnosť porušenia jeho základného práva na tlmočníka zaručeného čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“ U obžalovaného teda nemožno konštatovať porušenie jeho základného práva na tlmočníka a prekladateľa, tento spôsob uplatnenia práva na používanie jazyku, ktorému obžalovaný rozumie považoval krajský súd za nedôvodný a účelový. K odvolacej námietke obžalovaného prostredníctvom ktorej sa dožadoval aplikácie mimoriadne zmierňujúceho ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona, krajský sú uvádza, že túto vyhodnotil ako nedôvodnú. Je potrebné pripomenúť, že na takýto postup neexistuje zákonný nárok, a teda sa jedná o fakultatívny inštitút, to znamená, že obžalovaný v rámci trestného konania nedisponuje právnym nárokom na mimoriadne zníženie trestu. Aplikácia mimoriadneho zníženia trestu je totiž prejavom diskrečného oprávnenia konajúceho súdu a je prípustná výlučne za splnenia zákonom stanovených podmienok, konkrétne sa vyžaduje existencia mimoriadnych skutkových okolností alebo ak to odôvodňujú pomery páchateľa a zároveň je potrebné aby použitie ustanovenej trestnej sadzby bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti by postačoval aj trest kratšieho trvania, pričom krajský súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na toto mimoriadne zníženie trestu. Za daného stavu veci považuje aj krajský súd za aplikačne nesprávne, aby bol obžalovanému ukladaný nepodmienečný trest odňatia slobody s použitím vyššie uvedeného mimoriadneho zmierňujúceho ustanovenia. Taký trest by ani podľa názoru krajského súdu nenaplnil zákonom predpokladaný účel vymedzený v ust. § 34 ods. 1 Trestného zákona, ktorým je nielen zabrániť páchateľovi v páchaní ďalšej trestnej činnosti, či vytvoriť mu podmienky preto, aby v budúcnosti viedol riadny život, ale aj zabezpečiť generálnu prevenciu, t. j. odradiť iných od páchania trestnej činnosti. A v neposlednom rade chrániť spoločnosť pred páchateľmi drogovej trestnej činnosti. Krajský súd konštatuje, že okolnosti uvádzané obžalovaným (jeho postoj k spáchaniu trestnej činnosti – priznanie sa a oľutovanie, jeho osobné pomery s ohľadom na trestnú minulosť, učinené vyhlásenie o vine, možnosti jeho nápravy, okolnosti páchania stíhanej trestnej činnosti, jeho postavenie v organizovanej skupine, závislosť od drog) zohľadnil už pri aplikácii mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam, pričom v neposlednom rade boli v takto uloženom treste zohľadnené aj možnosti jeho nápravy. Netreba opomínať, že v predmetnej veci nešlo o mäkké drogy, ale o tzv. tvrdé drogy (pervitín). Tu je potrebné zobrať do úvahy aj tú skutočnosť, že okresný súd mu nepriznal
priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona (že už bol v minulosti odsúdený), čo možno vyhodnotiť v prospech obžalovaného a čo sa taktiež odzrkadlilo v postupe súdu podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam, teda ak by súd pri ukladaní trest nezobral do úvahy vyššie rozvedené, ukladal by trest odňatia slobody vo väčšej výmere. Uvádzané skutočnosti obžalovaným teda nemožno považovať za výnimočné či mimoriadne, vymykajúce sa bežnému životu. Na margo odvolacej námietky ohľadom nepriznania poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. o) Trestného zákona, teda že prispel k odhaleniu alebo usvedčeniu organizovanej skupiny, zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny, odvolací súd poznamenáva, že táto poľahčujúca okolnosť správne obžalovanému nepatrí. Krajský súd uvádza, že spolupráca obžalovanej osoby pri najzávažnejších formách trestnej činnosti (ako v prejednávanom prípade, kde sa jedná o obzvlášť závažný drogový zločin) má určite osobitný význam. Pre priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti nie je rozhodujúce, či sa páchateľ na trestnej činnosti skupiny podieľal a ani to, či je členom takej skupiny (hoci to tak, prirodzene, spravidla je). Podmienka na priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti je splnená aj vtedy, ak trestný čin páchateľa nesúvisí s činnosťou skupiny, ktorú pomáha odhaliť, resp. usvedčiť. Krajský súd po preskúmaní zabezpečeného spisového materiálu nezistil, že by jeho spolupráca dosiahla takú úroveň, aby bola v jeho prípade vzhliadnutá zmienená poľahčujúca okolnosť, pretože neprispel k odhaleniu alebo usvedčeniu organizovanej skupiny, zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny. Obžalovaný v prípravnom konaní v procesnom postavení obvineného prvotne využil svoje právo odoprieť vypovedať a až následne pri jeho opätovnom vypočutí sa priznal k spáchaniu stíhanej trestnej činnosti a túto oľutoval, tak ako aj v konaním pred súdom. Samotné priznanie sa a oľutovanie nemožno považovať za odhalenie organizovanej skupiny, ktorej bol členom, pretože sú žiadúce aj ďalšie aktivity obžalovaného, prostredníctvom ktorých by bol pri odhaľovaní takejto skupiny nápomocný. Obžalovaný v odvolaní namietal aj jeho zaradenie na výkon trestu odňatia slobody. V súvislosti s touto námietkou krajský súd pripomína, že obžalovaný je trestne stíhaný z obzvlášť závažného zločinu, kde zákonom obligatórne upravuje zaradenie takéhoto páchateľa do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia (§ 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona), čo je odôvodnené práve závažnosťou trestnej činnosti. Prísnosť tohto zákonného ustanovenia zmierňujú § 48 ods. 4, ods. 5 Trestného zákona, ktoré umožňujú individualizovať trest v podobe zaradenia odsúdeného do konkrétne ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Okresný súd správne individualizoval trest v tom, že obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Takýto postup je odôvodnený tým, že sa jedná o najzávažnejšiu formu trestnej činnosti (obzvlášť závažný zločin drogového charakteru), u jeho osoby je prítomná vyššia miera kriminálneho narušenia (bol trikrát súdne trestaný a bol mu uložený aj nepodmienečný trest odňatia slobody, pričom tieto predchádzajúce odsúdenia očividne neviedli k jeho náprave, keďže sa dopustil ešte závažnejšej trestnej činnosti), preto ani krajský súd nevidel dôvod na jeho zaradenie do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Preto podľa názoru odvolacieho súdu vyššie uvedená recidíva trestnej činnosti obžalovaného, spoločne s jeho závislosťou od psychotropných látok, navodzujú potrebu zaradiť obžalovaného na výkon trestu do ústavu so stredným stupňom stráženia. Práve miera narušenia páchateľa, a jeho osobnostné charakteristiky vyžadujú potrebu jeho zaradenia na výkon trestu do ústavu s prísnejším stupňom stráženia ako minimálnym. Záverom k tejto odvolacej námietke krajský súd teda konštatuje, že ide o významný benefit pre obžalovaného, pretože v podmienkach ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia by bol podrobený výrazne prísnejšiemu režimu ako v strednom stupni stráženia. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolania obžalovaného A. A., obžalovanej C. D. a obžalovaného G. E. považoval za nedôvodné a preto ich v zmysle vyššie citovaného § 319 Trestného poriadku zamietol. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.