Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 926/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom

Mgr. Markom Parom, Šancová 48, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 14. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 14. januára 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“). Dňa 5. mája 2016

bolo ústavnému súdu doručené doplnenie sťažnosti sťažovateľa.

Zo sťažnosti vplýva, že uznesením vyšetrovateľa „PPZ SR, NaKA, NpZJ BA“

ČVS: PPZ-572/NKA-PZ-BA-2014 z 19. septembra 2014 bolo sťažovateľovi vznesené

obvinenie pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy v štádiu pokusu v jednočinnom

súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa ustanovení § 14 ods. 1, § 2 písm. d),

a a s poukazom na

písm. e) .

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „prokurátor“) podal na sťažovateľa na Špecializovanom trestnom súde,

pracovisku Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) obžalobu pre obzvlášť

závažný zločin úkladnej vraždy v štádiu pokusu podľa ustanovení § 14 ods. 1 a § 144 ods. 1

a 2 písm. d) s poukazom na .

Rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 18. júna 2015

(ďalej len „rozsudok špecializovaného trestného súdu“) bol sťažovateľ uznaný za vinného

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy v štádiu pokusu podľa ustanovení

a a s poukazom na

písm. e) .

Podľa § 144 ods. 2, § 34 ods. 5 písm. c), § 38 ods. 2, 3 a 8 a 36 písm. j) Trestného

zákona bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody v trvaní dvadsaťpäť rokov

a podľa bol pre výkon trestu zaradený do ústavu

na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Špecializovaný trestný súd tiež sťažovateľovi uložil podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1

ochranný dohľad v trvaní troch rokov a zároveň podľa

mu uložil povinnosť nahradiť poškodenej strane spôsobenú škodu

v sume 3 103,23 €.

Sťažovateľ proti rozsudku špecializovaného trestného súdu podal odvolanie proti

všetkým jeho výrokom, ako aj konaniu, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo.

Najvyšší súd napadnutým uznesením odvolanie sťažovateľa podľa § 319 Trestného

poriadku zamietol ako nedôvodné.

Sťažovateľ po poukázaní na judikatúru ústavného súdu (, ,

, , pozn.) uvádza, že napriek tomu, že vo veci existuje jediný

priamy dôkaz − výpoveď svedka − poškodeného (ďalej len

„poškodený“), ktorého vzťah k sťažovateľovi je silno narušený a veľmi nepriateľský,

najvyšší súd sa na základe jeho odvolania vôbec nezaoberal rozporom tohto dôkazu

k výpovedi príslušníka Policajného zboru (ďalej len „svedok“), ako ani

vnútornými logickými rozpormi v tvrdeniach poškodeného, ktorý vypovedal o identite

strelca až niekoľko mesiacov po skutku. Najvyšší súd mu tiež neposkytol relevantnú

odpoveď na podstatnú odvolaciu argumentáciu a zamietnutie odvolania odôvodnil aj vo

veci nevykonaným dôkazom.

Sťažovateľ k veci ďalej uvádza, že svedok mal 28. mája 2015 na hlavnom

pojednávaní vypovedať, že pri zisťovaní popisu páchateľa mu mal poškodený uviesť,

že páchateľ bol maskovaný. Zastáva názor, že uvedené tvrdenie je v rozpore s tvrdením

poškodeného, že v osobe páchateľa spoznal sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ

nesúhlasí s tým, ako sa najvyšší súd vysporiadal s týmto dôkazom. Sťažovateľ následne

podáva svoj pohľad na predmetnú vec. Podľa neho „pokiaľ teda súdy v rámci hodnotenia

dôkazu podľa hodnotili výpoveď svedka

ako vierohodnú, nezaujatú a bez vzájomných rozporov, tak sa museli logicky vysporiadať

aj s jej rozporom k výpovedi poškodeného“.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa nevysporiadal ani s tým, že poškodený

na hlavných pojednávaniach vypovedal opakovane, pričom dopĺňal svoje tvrdenia, čo má

význam z pohľadu spoľahlivosti jeho tvrdení a vierohodnosti výpovede. Nesúhlasí

s vyjadrením najvyššieho súdu, ktorý považoval opakovaný výsluch poškodeného

za doplnenie jeho výpovede „ad hoc“ o menej podstatné okolnosti prípadu. Namieta,

že najvyšší súd sa nevysporiadal ani s jeho námietkou, že poškodený sťažovateľa

za páchateľa neoznačil počas troch mesiacoch ani po skutku, ani pri výsluchu pred

vyšetrovateľom, aj keď mu v tom nebránila podľa sťažovateľa žiadna relevantná

skutočnosť. Zároveň namieta, že najvyšší súd sa nedostatočne zaoberal aj jeho námietkou,

že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces „v podobe zásahu do môjho práva

na obhajobu, keď mi zo strany súdu I. stupňa nebolo umožnené klásť v rámci tejto

opakovanej, resp. doplnenej výpovede poškodenému otázky a ani mi súd I. stupňa

neumožnil v rozpore s ustanovením vyjadriť sa k tejto výpovedi

poškodeného a ani klásť mu otázky.

Pokiaľ odvolací súd (str. 9, posledný odstavec) vo svojom uznesení, k napadnutým

procesným pochybeniam uvádza, že prokurátor kládol otázky poškodenému potom

čo o to požiadal a naproti tomu obhajca ani ja som takúto požiadavku nevzniesol a ani som

neuplatnil právo na vyjadrenie, tak uvedený názor je v rozpore s prijateľným výkladom

ustanovení zabezpečujúcich právo na obhajobu, nakoľko obžalovaný ani jeho obhajca

sa nemusia domáhať práva na vyjadrenie ani práva klásť otázky, ale je povinnosťou súdu

uvedené právo im reálne poskytnúť a do tohto nezasahovať. Odvolací súd opäť opomenul

zaoberať sa odvolacou námietkou, že „ad hoc opakovaný“ výsluch poškodeného umožnil

predseda senátu prokurátorovi vykonať prekvapivo a nečakane počas plynutia výsluchu

znalkyne mjr. , čo som ja ani môj obhajca nečakali a Trestný

poriadok to ani neumožňuje.“.

Nesúhlasí ani s tým, ako sa najvyšší súd vysporiadal s jeho námietkou týkajúcou

sa prečítania časti výpovede svedkyne , ktorá odmietla vo veci

vypovedať z dôvodu príbuzenského vzťahu k sťažovateľovi. Zastáva názor, že „výklad

príslušných ustanovení odvolacím súdom je v rozpore s ustálenou

súdnou praxou, judikatúrou, výkladovými pravidlami ako aj účelom práva na obhajobu...“.

Sťažovateľ rovnako za nepostačujúci považuje aj spôsob, akým sa najvyšší súd

vysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa vypracovaných znaleckých posudkov

a s odmietnutím jeho návrhu na vykonanie vyšetrovacieho pokusu vo veci.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prerokovaní veci

a vykonaní dokazovania jeho sťažnosti vyhovel a vydal tento nález:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

14. 01. 2016 ako aj jemu prechádzajúcim konaním, ktorým odvolanie obžalovaného proti

rozsudku Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 18. 06.

2015, sp. zn. BB − podľa ustanovenia ako nedôvodné zamietol

bolo porušené základné právo na spravodlivý súdny proces

garantované č. 46 ods. 1; 48 ods. 2 a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa , o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje Ústavný súd

Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

zo dňa 14. 01. 2016 a vec vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky.“

Dňa 5. mája 2016 bolo ústavného súdu doručené ďalšie podanie sťažovateľa, ktorým

doplnil svoju sťažnosť. Sťažovateľ v ňom žiada o nápravu procesných a hmotnoprávnych

chýb, pretože špecializovaný trestný súd a najvyšší súd podľa neho nesprávne zistili

skutkové závery, ktoré neboli žiadnym dôkazom verifikované. V ďalšej časti sťažovateľ

poukazuje na jednotlivé dôkazy, tie porovnáva a na základe nich uvádza, prečo nič

nedokazuje, že skutok spáchal.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a právo podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní a jeho uznesením. Sťažovateľ porušenie označených práv odôvodňuje

najmä tým, že najvyšší súd nedostatočne zistil skutkový stav, nedostatočne vyhodnotil

dôkazy a zároveň sa v nedostatočnej miere vysporiadal so všetkými námietkami obhajoby.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa čl. 46

ods. 1 a právom podľa dohovoru nie je zásadná odlišnosť

(m. m. ), a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

(ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní.

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre neustále zdôrazňuje, že vo veciach,

ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou (, , ). Ústavný súd

je oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto ústavný súd nie je

oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii

právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ,

). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých

prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,

by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná ().

Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

Vychádzajúc z uvedeného, úlohou ústavného súdu bolo preskúmať, či skutkové

a právne závery najvyššieho súdu, ku ktorým najvyšší súd dospel v napadnutom konaní

a o ktoré oprel napadnuté uznesenie, neboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a či jeho

postup a napadnuté uznesenie sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné

a či zároveň v dôsledku tohto postupu najvyššieho súdu a jeho uznesenia nedošlo

k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Najvyšší súd napadnutým uznesením podľa zamietol

odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné. Vo vzťahu ku skutkovým zisteniam, ktoré tvoria

podstatu súdeného obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy v štádiu pokusu, najvyšší

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že napadnutý rozsudok špecializovaného

trestného súdu je „výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa

a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie

skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že sa predmetný skutok stal spôsobom

popísaným vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, že ho spáchal obžalovaný

a že z jeho konania bezprostredne hrozil tam uvedený následok“.

Najvyšší súd preto v otázke skutkových zistení výslovne odkazuje na dôvody rozvedené

v tomto rozsudku, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje. Podľa názoru najvyššieho súdu

bol aj výrok o vine sťažovateľa založený na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez rozumnej

pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú alternatívu tohto skutkového deja, ktorý bol na základe

týchto dôkazov ustálený.

V časti relevantnej pre toto konanie najvyšší súd uvádza: «... Pokiaľ išlo o namietané

procesné pochybenia a tým pádom porušenie ustanovení, ktorými sa má zabezpečiť právo

obhajoby, treba povedať, že úlohou advokáta je v hraniciach daných profesionálnou

deontológiou využívať všetky prostriedky na presadenie tézy, ktorú obhajuje, alebo

v prípade, že ide o „nesprávnu vec“, používať odkladacie manévre. Aj v tomto

posudzovanom prípade tomu tak bolo tým, že obžalovaný

prostredníctvom svojho obhajcu namietal procesný postup súdu prvého stupňa pri

vykonávaní dôkazov uvedených na strane 3 tohto rozhodnutia. Odvolací súd uvedené

námietky vyhodnotil ako nedôvodné. Pokiaľ išlo o opakovaný výsluch poškodeného

, treba zdôrazniť, že išlo o doplnenie výpovede ad hoc

z prechádzajúceho dňa o menej podstatné okolnosti prípadu, svedok bol už predtým

zákonným spôsobom poučený a prokurátor kládol otázky svedkovi potom, čo o to predsedu

senátu výslovne požiadal. Naproti tomu obhajca obžalovaného

takúto požiadavku vôbec nevzniesol a rovnako tak obžalovaný ani

neuplatnil právo vyjadriť sa k takto doplnenej výpovedi svedka ...

Pokiaľ išlo o námietku týkajúcu sa prečítania časti výpovede svedkyne

z 24. júna 2014 na hlavnom pojednávaní postupom podľa ,

odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné:

... Odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v plnom rozsahu

zotrváva na svojom predchádzajúcom právnom názore, že vypočutím svedka pred

vznesením obvinenia dochádza k porušeniu princípu zachovania rovnosti strán, keďže

obhajca má možnosť zúčastniť sa takéhoto úkonu len za procesnej situácie, kedy sa vedie

trestné stíhanie proti už konkrétnej osobe. Síce nie je vylúčené, v zmysle príslušných

ustanovení , aby tieto dôkazy nemohli byť použité pre účely vznesenia

obvinenia, na druhej strane je však potrebné ich okamžite opakovať, pretože v opačnom

prípade pôvodné dôkazy proti obvinenému už nemajú dôkaznú hodnotu. Muselo by však ísť

o dôkazy zásadného skutkového charakteru majúce význam pre následné právne posúdenie

skutku. Po vznesení obvinenia sa mení aj postavenie svedkov z hľadiska toho, že majú

vypovedať vo vzťahu ku konkrétnej osobe obvineného a mení sa aj rozsah práva na

odmietnutie výpovede. Pokiaľ svedok vzhľadom na taký vzťah k osobe obvineného

predpokladaný zákonom, umožňujúci mu odmietnuť vypovedať, toto právo aj využil, vôbec

by taká výpoveď urobená pred vznesením obvinenia nebola na hlavnom pojednávaní

použiteľná, a to ani v prípade jej prečítania pri odstraňovaní rozporov, pokiaľ by sa týmto

postupom rozpor neodstránil.

Na vyššie uvedené v podstate nepriamo nadväzuje aj právny názor odvolacieho

senátu 6T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva, že hranica procesnej

použiteľnosti dôkazov je v zásade daná začatím trestného stíhania „vo veci“. Výnimkou

sú prípady, ak ide o vo významnej miere rozhodujúci alebo jediný usvedčujúci dôkaz, ktorý

musí byť vykonaný kontradiktórne (stačí aspoň raz v priebehu konania), čo samozrejme

pred vznesením obvinenia neprichádza do úvahy. Ani v takýchto prípadoch však nič nebráni

tomu, aby bola inak zákonným spôsobom (nie však kontradiktórne) vykonaná svedecká

výpoveď použitá ako dôkaz slúžiaci na potvrdenie alebo vyvrátenie pravdivosti svedeckých

tvrdení. Platí teda, že ak vzniknú podstatné rozpory medzi výpoveďou svedka na hlavnom

pojednávaní a jeho skoršou výpoveďou, hoc aj vykonanou pred vznesením obvinenia,

no po začatí trestného stíhania „vo veci“, nie je dôvod na odopretie jej prečítania za

účelom vysvetlenia týchto rozporov. Pokiaľ však ide o dôkaz kľúčového charakteru pre

posúdenie viny, môže takýto postup v zmysle slúžiť v rámci voľného

hodnotenia dôkazu len na posúdenie vierohodnosti výpovede predmetného svedka

na hlavnom pojednávaní.

Nad rámec procesnými stranami uplatnenej argumentácie odvolací senát v tejto

otázke ešte odkazuje aj na svoje ďalšie rozhodnutie z 18. marca 2010, sp. zn. ,

z ktorého vyplýva, že ak je ale výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom alebo

vo významnej miere rozhodujúcim dôkazom, o ktorý chce prokurátor, ako nositeľ

dôkazného bremena v konaní pred súdom, oprieť obžalobu, je nevyhnutné takého svedka

vypočuť až po vznesení obvinenia, a tak zachovať právo obvineného na obhajobu (vyššie

uvedené kontinuálne nadväzuje na predtým publikovaný právny názor v Zb. rozh. č.

81/2003 a 19/2004).

V posudzovanej veci svedkyňa bola vypočutá v prípravnom konaní

dvakrát, po prvý raz 24. júna 2014 pred vznesením obvinenia obžalovanému

a po druhý raz 9. októbra 2014 už po vznesení obvinenia, pričom

jej tvrdenia v súvislosti s bicyklom, ktorý si obžalovaný deň pred

skutkom zobral od rodičov zo do , boli diametrálne rozdielne. Odvolací

súd sa v plnom rozsahu stotožnil s procesným postupom súdu prvého stupňa, pokiaľ tento

potom, čo svedkyňa na hlavnom pojednávaní ako sestra obžalovaného

využila svoje právo a odmietla vypovedať, postupom podľa prečítal

nielen jej výpoveď z 9. októbra 2014, ale aj časť jej výpovede z 24. júna 2014, v ktorej

v podstate usvedčila obžalovaného z okolností vyššie uvedených,

ktoré sa navyše neskôr podarilo verifikovať aj ďalšími dôkazmi, a to znaleckým posudkom

z odvetvia trasológia a kamerovými záznamami.

Na tomto mieste treba ale zdôrazniť rozdielnosť procesnej situácie od prípadov

vyššie uvedených, keďže svedkyňa pred výsluchom konanom

24. júna 2014 bola výslovne poučená aj podľa podľa ktorého mala právo

odmietnuť vypovedať, ak by svojou výpoveďou spôsobila nebezpečenstvo trestného stíhania

svojmu bratovi , čo však výslovne nevyužila. Skutočnosť,

že jej brat bol už v tom čase dôvodne podozrivý zo spáchania tohto skutku, vyplývala

z viacerých procesných úkonov, ktoré vyšetrovateľ polície dovtedy vykonal (20. júna 2014 −

domová prehliadka v dome rodičov a 24. júna 2014 zaistené osobné

motorové vozidlo zn. a jeho následná prehliadka)

a v neposlednom rade bola determinovaná aj tragickou udalosťou z minulosti v podobe

zastrelenia manželky ,

23. novembra 2009, z ktorého skutku bol rovnako podozrivý. Uvedené

sa potom premietlo aj do obsahu výsluchu svedkyne a do obsahu otázok

vyšetrovateľom na ňu položených, medzi ktoré patrili vzhľadom na dovtedy už zabezpečené

kamerové záznamy z okolia miesta činu (17. júna 2014), aj otázky týkajúce sa držby bicykla

.

Pokiaľ svedkyňa svoje právo v zmysle

nevyužila a na tieto otázky odpovedala, pričom v neskoršom štádiu trestného stíhania svoju

výpoveď v tejto časti diametrálne zmenila, resp. využila svoje právo a odmietla vypovedať,

mohla byť táto jej výpoveď použitá na vysvetlenie a odstránenie vzniknutých rozporov pri

výsluchu konanom 9. októbra 2014 a následne potom, čo na hlavnom pojednávaní odmietla

vypovedať, postupom podľa prečítaná, o to viac, keď v danej veci

nešlo o dôkaz kľúčového charakteru pre posúdenie viny obžalovaného

, keďže tými dôkazmi bezpochyby boli výpovede poškodeného − svedka

a zabezpečené kamerové záznamy a z nich vyplývajúce analýzy.

V prípade, že svedok v trestnej veci po začatí trestného stíhania vo veci po zákonnom

poučení podľa nevyužil svoje právo odmietnuť vypovedať a vo veci

vypovedal, hoci vzhľadom na okolnosti prípadu a dovtedy vykonané procesné úkony a z

nich zabezpečené dôkazy tak spraviť mohol, bude jeho výpoveď' procesné použiteľná

aj v neskoršom štádiu trestného stíhania po vznesení obvinenia konkrétnej osobe, vo vzťahu

ku ktorej neskôr odmietol vypovedať vzhľadom na svoj príbuzenský alebo iný vzťah podľa

Nesmelo by však ísť o výpoveď - dôkaz zásadného skutkového

charakteru majúci význam pre následné právne posúdenie skutku.

Pokiaľ išlo o odvolacie námietky obžalovaného založené

na tvrdení, že napadnutý rozsudok sa vyznačuje chybami v dôsledku toho, že súd prvého

stupňa nevysporiadal sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Najvyšší

súd Slovenskej republiky ako súd odvolací všeobecne považuje za potrebné uviesť,

že v prípade, ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2

ods. 12 , tzn. že ich hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného

na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a urobil logicky

odôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr.

por. napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí

tie isté dôkazy s iným v úvahu prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je

možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu v zmysle vyššie uvedeného

ustanovenia.»

Najvyšší súd vo vzťahu k výroku o vine tiež uviedol, že «argumentácia súdu prvého

stupňa vychádza z axiómy, že v posudzovanej veci ani jeden z dôkazných prostriedkov sám

o sebe by neobstál v úlohe jediného usvedčujúceho dôkazu. Dôkazy obžalovaného

usvedčujú, len pokiaľ sa posudzujú komplexne, teda každý jednotlivo

a predovšetkým v ich súhrne, inými slovami obrazne povedané „nejde o reťaz, ale o

tkaninu, ktorej sieť je pevnejšia ako jej jednotlivé vlákna“!». Následne najvyšší súd

v odôvodnení svojho uznesenia cez odrážky poukázal v logickom slede na dôkazy, na

ktorých špecializovaný trestný súd založil svoje rozhodnutie o vine sťažovateľa, pričom

k tomu len dodal, že „súd prvého stupňa veľmi detailne a v logickej postupnosti precizoval

tieto jednotlivé dôkazy, ktoré ak považujeme za správne, musíme potom prijať aj ich

výsledok a uznať, že pokiaľ nepochybujeme o koherentnosti celého ich systému, prijímame

aj pravdivosť vyššie uvedenej axiómy, t. j. že vyššie rozvedené dôkazy obžalovaného

usvedčujú, len pokiaľ sa posudzujú komplexne. Vo všeobecnosti

platí, že svedectvá, indície a domnienky skoro nikdy nevedú k absolútnej istote, tá sa však

ani nevyžaduje, stačí, aby presvedčenie sudcov postačovalo na vylúčenie každej prijateľnej

pochybnosti. Treba zdôrazniť, že aj v tomto posudzovanom prípade kolektívnosť

pri rozhodovaní − prvostupňový a odvolací senát pozostávajúci z troch profesionálnych

sudcov − chráni pred prijatím každého nezrelého a nedostatočne fundovaného

presvedčenia.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací sa stotožnil

so záverom, že v prípade výroku o vine v posudzovanej veci nejde o žiadnu

pravdepodobnosť, ale o rozumnú istotu, že obžalovaný žalovaný skutok

spáchal na tom základe, ako bol ustálený v skutkovej vete napadnutom rozsudku.

Práve naopak, hodnotenie vykonaných dôkazov v prospech obžalovaného

by bolo nielen v extrémnom rozpore so spravodlivosťou, ale hlavne

s pravidlami logického úsudku a vyvodzovania, keďže odvolací súd rovnako ako súd prvého

stupňa, nemal o vine obžalovaného žiadne rozumné pochybnosti.“.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa vypracovaných znaleckých posudkov

najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: «Pokiaľ ide o obžalovaným

opakovane a osobitne zdôrazňovanú skutočnosť, na ktorej

v podstate postavil základ svojej obhajobnej argumentácie a odvolacích námietok, a síce, že

vo vzťahu k jeho osobe „všetky objektívne znalecké posudky z KEÚ PZ v počte viac

ako 40 boli negatívne“ odvolací súd musí konštatovať, že takéto dôkazy vo vzťahu

k obžalovanému neboli zabezpečené nie kvôli tomu, že by skutok

nespáchal a že by bezprostredne po jeho spáchaní takéto dôkazy neexistovali, ale v

dôsledku nesprávneho postupu polície, ktorej príslušníci vo veci nekonali bez zbytočného

odkladu spôsobom adekvátnym povahe veci a dôkaznej situácii.

Obžalovaný do kontaktu s príslušníkmi polície prišiel

po prvýkrát bezprostredne po spáchaní skutku 15. júna 2014 o 05.28:55. Na mieste bol

zadržaný až do príchodu výjazdovej skupiny OR PZ Bratislava 2, pričom následne mu bol

odobratý bukálny výter a stery po prípadných povýstrelových splodinách z pravej a ľavej

ruky. Potom bol vo veci vypočutý ako svedok v čase od 12.10 do 15.00. Napriek tomu,

že polícia už v tom čase disponovala informáciami o mieste spáchania činu, možným

motívom útoku na poškodeného a podozrením na konkrétnu osobu

aj vzhľadom k tomu, že podľa rovnakého modus operandi bola v podstate na takmer

rovnakom mieste 23. novembra 2009 zastrelená dcéra poškodeného

a bývalá manželka obžalovaného , ktorý bol podozrivým

aj zo spáchania tohto skutku, nevykonala žiadne procesné úkony za účelom zabezpečenia

stôp v mieste bydliska a v motorových vozidlách, ktoré obžalovaný

v tom čase užíval, ale riešila otázku vecnej príslušnosti, a to až do 19. júna 2014.

... Príslušný vyšetrovateľ začal s domovými a inými prehliadkami až 20. júna 2014

(v dome u rodičov obžalovaného ), 24. júna 2014 (prehliadka vozidla

) a 1. júla 2014 (rodinný dom obžalovaného

a vozidla ), z ktorého dôvodu vzhľadom na časový odstup niekoľkých dní

už nebolo reálne možné zabezpečiť usvedčujúce dôkazy v podobe stôp. V tejto súvislosti

dáva odvolací súd do pozornosti, že stery na povýstrelové splodiny z bicykla, ktorý podľa

tvrdenia svedkyne z 24. júna 2014 odviezol obžalovaný

14. júna 2014 z domu rodičov do boli odobraté až 13. októbra 2014,

teda takmer štyri mesiace po skutku napriek tomu, že z kamerových záznamov

už 17. júna 2014 mal vyšetrovateľ vedomosť o existencii podozrivého bicyklistu

pohybujúceho sa v blízkosti miesta činu.

Navyše treba ešte zdôrazniť, že v posudzovanom prípade išlo o pokus úkladnej

vraždy, spáchanie ktorej sa obvykle vyznačuje plánovitosťou jej vykonania so všetkými

do úvahy prichádzajúcimi detailmi, vrátane eliminácie prípadných stôp.»

Vo vzťahu k odmietnutiu návrhu sťažovateľa na doplnenie dokazovania

o vyšetrovací pokus „z dôvodu verifikácie možnosti reálneho vykonania tohto skutku

z časového, miestneho a funkčného hľadiska s poukazom na kópiu z aplikácie Google Maps

dokumentujúcu dobu trvania cesty autom z na ulicu“, najvyšší súd

dospel k tomuto záveru: „Techniky argumentácie poskytujú celý arzenál viac menej silných,

viac menej závažných dôvodov, ktoré môžu z rovnakého východiska viesť k rozličným

a niekedy priamo protikladným záverom. Argumenty sa môžu tak navzájom posilňovať,

ako aj oslabovať a len zriedkavo môžeme na základe dôvodov v prospech nejakého záveru

vylúčiť protikladné dôvody. Argumentácia totiž nikdy nie je taká nespochybniteľná ako

dôkaz.

Obžalovaný na podporu svojho návrhu predložil kópiu Google

Maps, z ktorej vyplýva, že cesta autom z na po ulici

v dĺžke 5,8 km trvá 18 minút, zatiaľ čo podľa kópie Google Maps predloženej prokurátorom

cesta autom z na 42 v dĺžke 3,7 km, kde sa nachádza

s bezpečnostnou kamerou, ktorej záznam bol použitý v procese dokazovania,

trvá 7 minút.

Len pre zaujímavosť, odvolací senát v rámci prípravy odvolacieho konania

13. januára 2016 v ranných hodinách za rannej špičky prešiel trasu vyznačenú

prokurátorom autom za 5 minút, pričom v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť,

že obžalovaný mal na návrat z miesta činu k dispozícii časový úsek

trvajúci cca 22 minút, a to v iných poveternostných a hlavne dopravných podmienkach,

čo mu nepochybne poskytovalo dostatočný časový priestor aj na zbavenie sa strelnej zbrane

a odevných súčiastok, ktorými sa maskoval.

Treba však zdôrazniť, že pre posúdenie tejto otázky sú však určujúcimi zabezpečené

kamerové záznamy, ktoré takpovediac konzistentne a kontinuálne dokumentujú tak

z priestorového, ale hlavne z časového hľadiska návrat obžalovaného

z miesta činu do rodinného domu na , a to v čase od 04:58:03

až do 05:12:43.

Podľa názoru odvolacieho súdu ide o taký reťazec nepriamych dôkazov, ktoré

vo svojom súhrne aj s poukazom na závery znalca možno takmer

prirovnať k dôkazom zabezpečujúcim individuálnu identifikáciu páchateľa!!!

V trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového

stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci

v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. nestanovuje žiadne

pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani

váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2

ods. 12 , podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy

získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na

starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho,

či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Odvolací súd vychádzajúc z kamerových záznamov preto vyhodnotil túto skutkovú

okolnosť za dokázanú a dospel k záveru, že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi.

Záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu urobený podľa § 2 ods. 12

o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať

ďalšími dôkazmi, nie je porušením práva obvineného na obhajobu, pokiaľ všetkými dovtedy

vykonanými dôkazmi bol skutkový stav zistený správne a úplne.

Námietky obžalovaného k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy

súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a námietky k hodnoteniu dôkazov

spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obžalovaného , svojim

obsahom rovnako nenapĺňa žiadny odvolací dôvod podľa “

Pretože najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia stotožňuje so závermi

špecializovaného trestného súdu, bolo potrebné, aby ústavný súd pri posudzovaní námietok

sťažovateľa vychádzal aj z obsahu rozsudku špecializovaného trestného súdu, opierajúc

sa o svoj ustálený právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového

súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

Špecializovaný trestný súd rozhodol o vine sťažovateľa na podklade množstva

vo veci vykonaných dôkazov, ktoré, ako to už uviedol aj najvyšší súd, ak by sa posudzovali

jednotlivo, pravdepodobne by to nepostačovalo na preukázanie viny sťažovateľa,

no vo svojom súhrne preukazujú, že skutok spáchal práve sťažovateľ. Z obsahu rozsudku

špecializovaného trestného súdu vyplýva, že špecializovaný trestný súd sa v predmetnej

veci zaoberal aj najmenšími detailmi, ktoré s vecou podľa jeho názoru súviseli, snažil

sa vysporiadať so všetkými námietkami, ktoré sťažovateľ predniesol v rámci svojho práva

na obhajobu. Obsažným spôsobom venoval pozornosť hodnoteniu svedeckej výpovede

poškodeného, prihliadajúc aj na sťažovateľom namietané, že poškodený ho za páchateľa

označil až s odstupom troch mesiacov po skutku. Na tento účel bol v predmetnej veci

vypracovaný aj znalecký posudok, ktorý sa týkal posúdenia osoby a osobnosti poškodeného.

Podľa špecializovaného trestného súdu «poškodený na hlavnom

pojednávaní i v prípravnom konaní jednoznačne potvrdil, že útočníkom bol ,

pričom pomerne podrobne popísal, ako a na základe čoho páchateľa opoznal, prečo si

myslí to, čo uviedol a prečo dospel k záverom, ktoré prezentoval.

Nemohlo však uniknúť pozornosti súdu, že poškodený takéto prehlásenie o tom,

že vinný je obžalovaný, preukázateľne učinil až v čase 3 mesiace po spáchaní skutku.

Dovtedy o hovoril len ako o hlavnom podozrivom a priamo ho

za páchateľa neoznačil. Súd si nemôže trúfnuť akýmkoľvek spôsobom v tomto prípade

spochybňovať ľudské a morálne kvality poškodeného, je však pravidlom, že v prípadoch,

kedy motívom k takej či onakej výpovedi môže byť pomsta, prípadne vysporiadavanie si tzv.

nevyrovnaných účtov, je potrebné akúkoľvek výpoveď v akomkoľvek postavení hodnotiť

nanajvýš obozretne a veľmi opatrne. Takýto návod na hodnotenie výpovedí poškodených,

resp. osôb, ktorých postavenie je podobné poškodenému v tomto prípade, dáva nielen

domáca judikatúra, ale najmä judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva.

Je zrejmé, že každý hodnotiaci subjekt takejto výpovede resp. takéhoto sledu

výpovedí musí napadnúť otázka, prečo poškodený - najmä ak v osobe útočníka ide o osobu,

s ktorou má dlhoročné spory, ak ju naozaj spozná - neuvedie hneď pri prvej výpovedi, že

páchateľom je jednoznačne osoba s ktorou má dlhodobé spory. Prečo, ak ju naozaj spoznal

ihneď, o tomto aj ihneď nehovorí. Z hľadiska všeobecnej logiky posudzovania reakcií

racionálne uvažujúcich subjektov je naozaj takáto otázka na mieste, avšak súd jednoznačne

dospel k záveru, že v tomto prípade takéto v zásade logické otázky nie je možné vybaviť

jednoduchou odpoveďou typu − „ak si páchateľa napriek tomu, že si ho ihneď spoznal,

ihneď neoznačil, ale urobil si to až o tri mesiace, v každom prípade klameš“. Súd je toho

názoru, že všetky kategorické vyjadrenia na túto adresu je možné učiniť až po naozaj veľmi

precíznom vyhodnotení stavu veci, pričom v tomto prípade je potrebné poukázať i na to, že

poškodený prežil situáciu, ktorú v reálnom živote zo žijúcich osôb prežil málokto. Preto aj

každý posudzovateľ jeho konania túto okolnosť musí mať na zreteli a musí prihliadať

k špecifickosti danej situácie, ktorá okrem iného spočíva i v tom, že podľa vykonaných

dôkazov naozaj prvoradým záujmom starých rodičov je ničím nerušený vývoj

a výchova ich vnuka Latenciu, resp. nehovorenie o niektorých faktoch ihneď

v úvodných štádiách trestného stíhania podľa názoru súdu dôveryhodne vysvetlila

i znalkyňa , ktorá aj z hľadiska zistených anamnestických údajov

dôveryhodne vysvetlila, prečo poškodený v situácii, v akej bol, sa mohol v dobrej viere

správať spôsobom, akým sa správal, a jeho pravú verziu prežitých udalostí vyrozprával až

po tom, čo po prekonaní následkov zranenia bol schopný konzistentne rozmýšľať a viaceré

súvislosti aj vo vzťahu k svojmu vnukovi si uvedomil.

V tejto súvislosti pritom pozornosti súdu neuniklo ani to, ako trpezlivo poškodený

komunikoval prostredníctvom e-mailu i sms správ s obžalovaným o príchode jeho syna

zo zájazdu v To je okrem iného dôkazom tej skutočnosti, že sa snaží ohľadne

výchovy svojho vnuka kooperovať s jeho otcom, a to napriek tomu, že aj on je presvedčený

o tom, že v roku 2009 mu obžalovaný zavraždil dcéru. Táto okolnosť tiež

nasvedčuje tomu, že pre poškodeného sú prvoradými skutočnosťami okolnosti súvisiace

s jeho rodinou a s výchovou vnuka Tohto chce uchrániť pred akýmikoľvek

negatívnymi vplyvmi a tomuto podriaďuje všetky svoje kroky.».

Špecializovaný trestný súd sa zaoberal vo svojom rozsudku aj rozporom

vo výpovediach poškodeného a svedka vo vzťahu k tomu, že poškodený mal svedkovi

uviesť, že páchateľ bol maskovaný.

Napriek tomu, že v prípade tohto poškodeného šlo o priamy a pôvodný dôkaz,

špecializovaný trestný súd prihliadal na to, že tento dôkaz by sám osebe nepostačoval na to,

aby mohol rozhodnúť o vine sťažovateľa. Špecializovaný trestný súd v tejto súvislosti

v odôvodnení svojho rozsudku uviedol: „Celú situáciu v súlade s interpretáciou

poškodeného dokresľoval komplex nepriamych dôkazov, ktoré v súhrne nielen že možnosť

vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku neeliminovali, ale práve naopak - možnosť akéhokoľvek

riešenia v prospech obžalovaného ani neumožňovali.“ Čo sa týka nepriamych dôkazov,

špecializovaný trestný súd ich vo svojom rozsudku uvádzal a interpretoval v poradí od

menej podstatných k tým naozaj najpodstatnejším skutočnostiam, ktoré v rámci

predmetného konania vyšli najavo. Vzhľadom na to, že rozsudok špecializovaného

trestného súdu je pomerne rozsiahly, ústavný súd naň len odkazuje bez toho, aby citoval

všetky pasáže, v ktorých sa špecializovaný trestný súd venuje vyhodnocovaniu jednotlivých

dôkazov. Ústavný súd v tejto súvislosti zastáva názor, že špecializovaný trestný súd venoval

dostatok pozornosti jednotlivým dôkazom, prihliadal pritom na protiargumenty obhajoby

a tie vyhodnocoval v súvislosti s tým, čo v konaní vyšlo najavo.

Ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je naplnené tým,

že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych

noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo

že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu

na spravodlivý proces.

Ústavný súd tiež poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias

v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Rovnako ESĽP vo veci Ruiz Torija

c. Španielsko, rozsudok z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303B uviedol: „Právo na spravodlivý

súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený

v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska

výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ (rozsudok vo veci Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303B).

Ústavný súd si osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru a v tejto súvislosti

vo svojich rozhodnutiach konštantne uvádza, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa a práva podľa dohovoru je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ).

Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení stotožnil s odôvodnením rozsudku

špecializovaného trestného súdu a na podporu jeho rozhodnutia doplnil napadnuté uznesenie

o ďalšie svoje úvahy, vysvetlil, prečo možno rozsudok špecializovaného trestného súdu

považovať za zákonný a spravodlivý, v odrážkach poukázal na dôkazy, na základe ktorých

rozhodol súd prvého stupňa o vine sťažovateľa. Venoval osobitne pozornosť námietkam

sťažovateľa, ku ktorým považoval za potrebné vyjadriť sa.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (v spojení

s rozsudkom špecializovaného trestného súdu) dospel k názoru, že konajúce súdy

presvedčivo a v dostatočnej miere odôvodnili svoje rozhodnutia o vine sťažovateľa, pri

vykonávaní a hodnotení dôkazov postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami

, jasne a zrozumiteľne rozviedli, z akých dôkazov vychádzali a akými

úvahami sa spravovali pri hodnotení dôkazov a posudzovaní konania sťažovateľa. Ústavný

súd zastáva názor, že najvyšší súd (v spojení so špecializovaným trestným súdom)

sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal predmetnou vecou, jeho závery sú logické

a zrozumiteľné, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne udržateľné.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému spôsobu hodnotenia dôkazov ústavný súd

poukazuje na to, že všeobecné súdy hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia

(voľného uváženia), ktoré však neznamená možnosť ľubovôle z ich strany, ale musí byť

založené na logickom úsudku, ktorý vyplýva zo starostlivého uváženia všetkých dôkazov

získaných a vykonaných zákonným spôsobom. Ústavný súd už judikoval (),

že z princípu nezávislosti súdov podľa vyplýva tiež zásada voľného

hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie

(teda najmä až ), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“

hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením

sám nestotožňoval (napr. ).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že v odvolacom konaní neboli vykonané ďalšie

dôkazy (odvolací súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na doplnenie dokazovania

o vyšetrovací pokus, pozn.), ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6

ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý proces, neupravuje však prípustnosť

dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003

a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).

Aj podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkmi konania (,

, ). Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení

so zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa

jeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (napr. , ,

).

Ústavný súd tiež poukazuje na to, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhovaného spôsobu

hodnotenia dôkazov alebo právo na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým a právnym

názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa nie je ani záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania (napr. , , ).

Podľa je jedným z dôvodov pre odmietnutie

sťažnosti jej zjavná neopodstatnenosť. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu

je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie, sťažnosť sťažovateľa v časti napadnutého postupu najvyššieho súdu a jeho

napadnutého uznesenia podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní a jeho uznesením a obsahom sťažovateľom označeného základného

práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení, sťažnosť sťažovateľa preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiada vysloviť aj porušenie svojho základného

práva podľa . Napriek svojmu právnemu zastúpeniu však vo svojej

sťažnosti neuviedol dôvody, pre ktoré namieta porušenie tohto svojho základného práva tak,

ako to ustanovuje aj , ktorý upravuje všeobecné

náležitosti každého návrhu, o ktorom má ústavný súd konať, a dokonca ani neuvádza, ktoré

základné právo v rámci malo byť porušené postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu.

V súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou (, ,

) ústavný súd uvádza, že sťažovateľ je v konaní o jeho sťažnosti pred

ústavným súdom zastúpený advokátom. Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone

advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú

na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí podľa .

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími jeho návrhmi uplatnenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2016