Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 926/2016
PDF · 396.65 KB
No categories available
II. ÚS 926/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom
Mgr. Markom Parom, Šancová 48, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 13/2015 a jeho uznesením
zo 14. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 13/2015 a jeho
uznesením zo 14. januára 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“). Dňa 5. mája 2016
bolo ústavnému súdu doručené doplnenie sťažnosti sťažovateľa.
Zo sťažnosti vplýva, že uznesením vyšetrovateľa „PPZ SR, NaKA, NpZJ BA“
ČVS: PPZ-572/NKA-PZ-BA-2014 z 19. septembra 2014 bolo sťažovateľovi vznesené
obvinenie pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy v štádiu pokusu v jednočinnom
súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa ustanovení § 14 ods. 1, § 2 písm. d),
§ 144 ods. 1 a 2 písm. d) a § 245 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1
písm. e) Trestného zákona.
Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „prokurátor“) podal na sťažovateľa na Špecializovanom trestnom súde,
pracovisku Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) obžalobu pre obzvlášť
závažný zločin úkladnej vraždy v štádiu pokusu podľa ustanovení § 14 ods. 1 a § 144 ods. 1
a 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona.
Rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 T 11/2015 z 18. júna 2015
(ďalej len „rozsudok špecializovaného trestného súdu“) bol sťažovateľ uznaný za vinného
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy v štádiu pokusu podľa ustanovení
§ 14 ods. 1 a § 144 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1
písm. e) Trestného zákona.
Podľa § 144 ods. 2, § 34 ods. 5 písm. c), § 38 ods. 2, 3 a 8 a 36 písm. j) Trestného
zákona bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody v trvaní dvadsaťpäť rokov
a podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona bol pre výkon trestu zaradený do ústavu
na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
Špecializovaný trestný súd tiež sťažovateľovi uložil podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1
Trestného zákona ochranný dohľad v trvaní troch rokov a zároveň podľa § 287 ods. 1
Trestného poriadku mu uložil povinnosť nahradiť poškodenej strane spôsobenú škodu
v sume 3 103,23 €.
Sťažovateľ proti rozsudku špecializovaného trestného súdu podal odvolanie proti
všetkým jeho výrokom, ako aj konaniu, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo.
Najvyšší súd napadnutým uznesením odvolanie sťažovateľa podľa § 319 Trestného
poriadku zamietol ako nedôvodné.
Sťažovateľ po poukázaní na judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, I. ÚS 243/07, pozn.) uvádza, že napriek tomu, že vo veci existuje jediný
priamy dôkaz − výpoveď svedka − poškodeného (ďalej len
„poškodený“), ktorého vzťah k sťažovateľovi je silno narušený a veľmi nepriateľský,
najvyšší súd sa na základe jeho odvolania vôbec nezaoberal rozporom tohto dôkazu
k výpovedi príslušníka Policajného zboru (ďalej len „svedok“), ako ani
vnútornými logickými rozpormi v tvrdeniach poškodeného, ktorý vypovedal o identite
strelca až niekoľko mesiacov po skutku. Najvyšší súd mu tiež neposkytol relevantnú
odpoveď na podstatnú odvolaciu argumentáciu a zamietnutie odvolania odôvodnil aj vo
veci nevykonaným dôkazom.
Sťažovateľ k veci ďalej uvádza, že svedok mal 28. mája 2015 na hlavnom
pojednávaní vypovedať, že pri zisťovaní popisu páchateľa mu mal poškodený uviesť,
že páchateľ bol maskovaný. Zastáva názor, že uvedené tvrdenie je v rozpore s tvrdením
poškodeného, že v osobe páchateľa spoznal sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ
nesúhlasí s tým, ako sa najvyšší súd vysporiadal s týmto dôkazom. Sťažovateľ následne
podáva svoj pohľad na predmetnú vec. Podľa neho „pokiaľ teda súdy v rámci hodnotenia
dôkazu podľa § 2 ods. 12 Tr. por. hodnotili výpoveď svedka
ako vierohodnú, nezaujatú a bez vzájomných rozporov, tak sa museli logicky vysporiadať
aj s jej rozporom k výpovedi poškodeného“.
Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa nevysporiadal ani s tým, že poškodený
na hlavných pojednávaniach vypovedal opakovane, pričom dopĺňal svoje tvrdenia, čo má
význam z pohľadu spoľahlivosti jeho tvrdení a vierohodnosti výpovede. Nesúhlasí
s vyjadrením najvyššieho súdu, ktorý považoval opakovaný výsluch poškodeného
za doplnenie jeho výpovede „ad hoc“ o menej podstatné okolnosti prípadu. Namieta,
že najvyšší súd sa nevysporiadal ani s jeho námietkou, že poškodený sťažovateľa
za páchateľa neoznačil počas troch mesiacoch ani po skutku, ani pri výsluchu pred
vyšetrovateľom, aj keď mu v tom nebránila podľa sťažovateľa žiadna relevantná
skutočnosť. Zároveň namieta, že najvyšší súd sa nedostatočne zaoberal aj jeho námietkou,
že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces „v podobe zásahu do môjho práva
na obhajobu, keď mi zo strany súdu I. stupňa nebolo umožnené klásť v rámci tejto
opakovanej, resp. doplnenej výpovede poškodenému otázky a ani mi súd I. stupňa
neumožnil v rozpore s ustanovením § 271 ods. 1 Tr. por. vyjadriť sa k tejto výpovedi
poškodeného a ani klásť mu otázky.
Pokiaľ odvolací súd (str. 9, posledný odstavec) vo svojom uznesení, k napadnutým
procesným pochybeniam uvádza, že prokurátor kládol otázky poškodenému potom
čo o to požiadal a naproti tomu obhajca ani ja som takúto požiadavku nevzniesol a ani som
neuplatnil právo na vyjadrenie, tak uvedený názor je v rozpore s prijateľným výkladom
ustanovení zabezpečujúcich právo na obhajobu, nakoľko obžalovaný ani jeho obhajca
sa nemusia domáhať práva na vyjadrenie ani práva klásť otázky, ale je povinnosťou súdu
uvedené právo im reálne poskytnúť a do tohto nezasahovať. Odvolací súd opäť opomenul
zaoberať sa odvolacou námietkou, že „ad hoc opakovaný“ výsluch poškodeného umožnil
predseda senátu prokurátorovi vykonať prekvapivo a nečakane počas plynutia výsluchu
znalkyne mjr. , čo som ja ani môj obhajca nečakali a Trestný
poriadok to ani neumožňuje.“.
Nesúhlasí ani s tým, ako sa najvyšší súd vysporiadal s jeho námietkou týkajúcou
sa prečítania časti výpovede svedkyne , ktorá odmietla vo veci
vypovedať z dôvodu príbuzenského vzťahu k sťažovateľovi. Zastáva názor, že „výklad
príslušných ustanovení Trestného poriadku odvolacím súdom je v rozpore s ustálenou
súdnou praxou, judikatúrou, výkladovými pravidlami ako aj účelom práva na obhajobu...“.
Sťažovateľ rovnako za nepostačujúci považuje aj spôsob, akým sa najvyšší súd
vysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa vypracovaných znaleckých posudkov
a s odmietnutím jeho návrhu na vykonanie vyšetrovacieho pokusu vo veci.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prerokovaní veci
a vykonaní dokazovania jeho sťažnosti vyhovel a vydal tento nález:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 To/13/2015 zo dňa
14. 01. 2016 ako aj jemu prechádzajúcim konaním, ktorým odvolanie obžalovaného proti
rozsudku Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 18. 06.
2015, sp. zn. BB − 3 T/11/2015 podľa ustanovenia § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol
bolo porušené základné právo na spravodlivý súdny proces
garantované č. 46 ods. 1; 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa § 56 ods. 2, 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje Ústavný súd
Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 To/13/2015
zo dňa 14. 01. 2016 a vec vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky.“
Dňa 5. mája 2016 bolo ústavného súdu doručené ďalšie podanie sťažovateľa, ktorým
doplnil svoju sťažnosť. Sťažovateľ v ňom žiada o nápravu procesných a hmotnoprávnych
chýb, pretože špecializovaný trestný súd a najvyšší súd podľa neho nesprávne zistili
skutkové závery, ktoré neboli žiadnym dôkazom verifikované. V ďalšej časti sťažovateľ
poukazuje na jednotlivé dôkazy, tie porovnáva a na základe nich uvádza, prečo nič
nedokazuje, že skutok spáchal.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu
v napadnutom konaní a jeho uznesením. Sťažovateľ porušenie označených práv odôvodňuje
najmä tým, že najvyšší súd nedostatočne zistil skutkový stav, nedostatočne vyhodnotil
dôkazy a zároveň sa v nedostatočnej miere vysporiadal so všetkými námietkami obhajoby.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený...
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je zásadná odlišnosť
(m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu,
pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie
v súdnom konaní.
Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre neustále zdôrazňuje, že vo veciach,
ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd
je oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto ústavný súd nie je
oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii
právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, IV. ÚS 314/08,
IV. ÚS 27/2010). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých
prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,
by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (IV. ÚS 287/04).
Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00,
Vychádzajúc z uvedeného, úlohou ústavného súdu bolo preskúmať, či skutkové
a právne závery najvyššieho súdu, ku ktorým najvyšší súd dospel v napadnutom konaní
a o ktoré oprel napadnuté uznesenie, neboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a či jeho
postup a napadnuté uznesenie sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné
a či zároveň v dôsledku tohto postupu najvyššieho súdu a jeho uznesenia nedošlo
k porušeniu označených práv sťažovateľa.
Najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 319 Trestného poriadku zamietol
odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné. Vo vzťahu ku skutkovým zisteniam, ktoré tvoria
podstatu súdeného obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy v štádiu pokusu, najvyšší
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že napadnutý rozsudok špecializovaného
trestného súdu je „výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku
a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie
skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že sa predmetný skutok stal spôsobom
popísaným vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, že ho spáchal obžalovaný
a že z jeho konania bezprostredne hrozil tam uvedený následok“.
Najvyšší súd preto v otázke skutkových zistení výslovne odkazuje na dôvody rozvedené
v tomto rozsudku, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje. Podľa názoru najvyššieho súdu
bol aj výrok o vine sťažovateľa založený na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez rozumnej
pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú alternatívu tohto skutkového deja, ktorý bol na základe
týchto dôkazov ustálený.
V časti relevantnej pre toto konanie najvyšší súd uvádza: «... Pokiaľ išlo o namietané
procesné pochybenia a tým pádom porušenie ustanovení, ktorými sa má zabezpečiť právo
obhajoby, treba povedať, že úlohou advokáta je v hraniciach daných profesionálnou
deontológiou využívať všetky prostriedky na presadenie tézy, ktorú obhajuje, alebo
v prípade, že ide o „nesprávnu vec“, používať odkladacie manévre. Aj v tomto
posudzovanom prípade tomu tak bolo tým, že obžalovaný
prostredníctvom svojho obhajcu namietal procesný postup súdu prvého stupňa pri
vykonávaní dôkazov uvedených na strane 3 tohto rozhodnutia. Odvolací súd uvedené
námietky vyhodnotil ako nedôvodné. Pokiaľ išlo o opakovaný výsluch poškodeného
, treba zdôrazniť, že išlo o doplnenie výpovede ad hoc
z prechádzajúceho dňa o menej podstatné okolnosti prípadu, svedok bol už predtým
zákonným spôsobom poučený a prokurátor kládol otázky svedkovi potom, čo o to predsedu
senátu výslovne požiadal. Naproti tomu obhajca obžalovaného
takúto požiadavku vôbec nevzniesol a rovnako tak obžalovaný ani
neuplatnil právo vyjadriť sa k takto doplnenej výpovedi svedka ...
Pokiaľ išlo o námietku týkajúcu sa prečítania časti výpovede svedkyne
z 24. júna 2014 na hlavnom pojednávaní postupom podľa § 263 ods. 4 Tr. por.,
odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné:
... Odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v plnom rozsahu
zotrváva na svojom predchádzajúcom právnom názore, že vypočutím svedka pred
vznesením obvinenia dochádza k porušeniu princípu zachovania rovnosti strán, keďže
obhajca má možnosť zúčastniť sa takéhoto úkonu len za procesnej situácie, kedy sa vedie
trestné stíhanie proti už konkrétnej osobe. Síce nie je vylúčené, v zmysle príslušných
ustanovení Trestného poriadku, aby tieto dôkazy nemohli byť použité pre účely vznesenia
obvinenia, na druhej strane je však potrebné ich okamžite opakovať, pretože v opačnom
prípade pôvodné dôkazy proti obvinenému už nemajú dôkaznú hodnotu. Muselo by však ísť
o dôkazy zásadného skutkového charakteru majúce význam pre následné právne posúdenie
skutku. Po vznesení obvinenia sa mení aj postavenie svedkov z hľadiska toho, že majú
vypovedať vo vzťahu ku konkrétnej osobe obvineného a mení sa aj rozsah práva na
odmietnutie výpovede. Pokiaľ svedok vzhľadom na taký vzťah k osobe obvineného
predpokladaný zákonom, umožňujúci mu odmietnuť vypovedať, toto právo aj využil, vôbec
by taká výpoveď urobená pred vznesením obvinenia nebola na hlavnom pojednávaní
použiteľná, a to ani v prípade jej prečítania pri odstraňovaní rozporov, pokiaľ by sa týmto
postupom rozpor neodstránil.
Na vyššie uvedené v podstate nepriamo nadväzuje aj právny názor odvolacieho
senátu 6T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva, že hranica procesnej
použiteľnosti dôkazov je v zásade daná začatím trestného stíhania „vo veci“. Výnimkou
sú prípady, ak ide o vo významnej miere rozhodujúci alebo jediný usvedčujúci dôkaz, ktorý
musí byť vykonaný kontradiktórne (stačí aspoň raz v priebehu konania), čo samozrejme
pred vznesením obvinenia neprichádza do úvahy. Ani v takýchto prípadoch však nič nebráni
tomu, aby bola inak zákonným spôsobom (nie však kontradiktórne) vykonaná svedecká
výpoveď použitá ako dôkaz slúžiaci na potvrdenie alebo vyvrátenie pravdivosti svedeckých
tvrdení. Platí teda, že ak vzniknú podstatné rozpory medzi výpoveďou svedka na hlavnom
pojednávaní a jeho skoršou výpoveďou, hoc aj vykonanou pred vznesením obvinenia,
no po začatí trestného stíhania „vo veci“, nie je dôvod na odopretie jej prečítania za
účelom vysvetlenia týchto rozporov. Pokiaľ však ide o dôkaz kľúčového charakteru pre
posúdenie viny, môže takýto postup v zmysle § 264 Tr. por. slúžiť v rámci voľného
hodnotenia dôkazu len na posúdenie vierohodnosti výpovede predmetného svedka
na hlavnom pojednávaní.
Nad rámec procesnými stranami uplatnenej argumentácie odvolací senát v tejto
otázke ešte odkazuje aj na svoje ďalšie rozhodnutie z 18. marca 2010, sp. zn. 5 To 14/2009,
z ktorého vyplýva, že ak je ale výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom alebo
vo významnej miere rozhodujúcim dôkazom, o ktorý chce prokurátor, ako nositeľ
dôkazného bremena v konaní pred súdom, oprieť obžalobu, je nevyhnutné takého svedka
vypočuť až po vznesení obvinenia, a tak zachovať právo obvineného na obhajobu (vyššie
uvedené kontinuálne nadväzuje na predtým publikovaný právny názor v Zb. rozh. č.
81/2003 a 19/2004).
V posudzovanej veci svedkyňa bola vypočutá v prípravnom konaní
dvakrát, po prvý raz 24. júna 2014 pred vznesením obvinenia obžalovanému
a po druhý raz 9. októbra 2014 už po vznesení obvinenia, pričom
jej tvrdenia v súvislosti s bicyklom, ktorý si obžalovaný deň pred
skutkom zobral od rodičov zo do , boli diametrálne rozdielne. Odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožnil s procesným postupom súdu prvého stupňa, pokiaľ tento
potom, čo svedkyňa na hlavnom pojednávaní ako sestra obžalovaného
využila svoje právo a odmietla vypovedať, postupom podľa § 263 ods. 4 Tr. por. prečítal
nielen jej výpoveď z 9. októbra 2014, ale aj časť jej výpovede z 24. júna 2014, v ktorej
v podstate usvedčila obžalovaného z okolností vyššie uvedených,
ktoré sa navyše neskôr podarilo verifikovať aj ďalšími dôkazmi, a to znaleckým posudkom
z odvetvia trasológia a kamerovými záznamami.
Na tomto mieste treba ale zdôrazniť rozdielnosť procesnej situácie od prípadov
vyššie uvedených, keďže svedkyňa pred výsluchom konanom
24. júna 2014 bola výslovne poučená aj podľa § 130 Tr. por. podľa ktorého mala právo
odmietnuť vypovedať, ak by svojou výpoveďou spôsobila nebezpečenstvo trestného stíhania
svojmu bratovi , čo však výslovne nevyužila. Skutočnosť,
že jej brat bol už v tom čase dôvodne podozrivý zo spáchania tohto skutku, vyplývala
z viacerých procesných úkonov, ktoré vyšetrovateľ polície dovtedy vykonal (20. júna 2014 −
domová prehliadka v dome rodičov a 24. júna 2014 zaistené osobné
motorové vozidlo zn. a jeho následná prehliadka)
a v neposlednom rade bola determinovaná aj tragickou udalosťou z minulosti v podobe
zastrelenia manželky ,
23. novembra 2009, z ktorého skutku bol rovnako podozrivý. Uvedené
sa potom premietlo aj do obsahu výsluchu svedkyne a do obsahu otázok
vyšetrovateľom na ňu položených, medzi ktoré patrili vzhľadom na dovtedy už zabezpečené
kamerové záznamy z okolia miesta činu (17. júna 2014), aj otázky týkajúce sa držby bicykla
.
Pokiaľ svedkyňa svoje právo v zmysle § 130 ods. 2 Tr. por.
nevyužila a na tieto otázky odpovedala, pričom v neskoršom štádiu trestného stíhania svoju
výpoveď v tejto časti diametrálne zmenila, resp. využila svoje právo a odmietla vypovedať,
mohla byť táto jej výpoveď použitá na vysvetlenie a odstránenie vzniknutých rozporov pri
výsluchu konanom 9. októbra 2014 a následne potom, čo na hlavnom pojednávaní odmietla
vypovedať, postupom podľa § 263 ods. 4 Tr. por. prečítaná, o to viac, keď v danej veci
nešlo o dôkaz kľúčového charakteru pre posúdenie viny obžalovaného
, keďže tými dôkazmi bezpochyby boli výpovede poškodeného − svedka
a zabezpečené kamerové záznamy a z nich vyplývajúce analýzy.
V prípade, že svedok v trestnej veci po začatí trestného stíhania vo veci po zákonnom
poučení podľa § 130 ods. 2 Tr. por. nevyužil svoje právo odmietnuť vypovedať a vo veci
vypovedal, hoci vzhľadom na okolnosti prípadu a dovtedy vykonané procesné úkony a z
nich zabezpečené dôkazy tak spraviť mohol, bude jeho výpoveď' procesné použiteľná
aj v neskoršom štádiu trestného stíhania po vznesení obvinenia konkrétnej osobe, vo vzťahu
ku ktorej neskôr odmietol vypovedať vzhľadom na svoj príbuzenský alebo iný vzťah podľa
§ 130 ods. 1 Tr. por. Nesmelo by však ísť o výpoveď - dôkaz zásadného skutkového
charakteru majúci význam pre následné právne posúdenie skutku.
Pokiaľ išlo o odvolacie námietky obžalovaného založené
na tvrdení, že napadnutý rozsudok sa vyznačuje chybami v dôsledku toho, že súd prvého
stupňa nevysporiadal sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako súd odvolací všeobecne považuje za potrebné uviesť,
že v prípade, ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2
ods. 12 Tr. por., tzn. že ich hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a urobil logicky
odôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr.
por. napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí
tie isté dôkazy s iným v úvahu prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je
možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu v zmysle vyššie uvedeného
ustanovenia.»
Najvyšší súd vo vzťahu k výroku o vine tiež uviedol, že «argumentácia súdu prvého
stupňa vychádza z axiómy, že v posudzovanej veci ani jeden z dôkazných prostriedkov sám
o sebe by neobstál v úlohe jediného usvedčujúceho dôkazu. Dôkazy obžalovaného
usvedčujú, len pokiaľ sa posudzujú komplexne, teda každý jednotlivo
a predovšetkým v ich súhrne, inými slovami obrazne povedané „nejde o reťaz, ale o
tkaninu, ktorej sieť je pevnejšia ako jej jednotlivé vlákna“!». Následne najvyšší súd
v odôvodnení svojho uznesenia cez odrážky poukázal v logickom slede na dôkazy, na
ktorých špecializovaný trestný súd založil svoje rozhodnutie o vine sťažovateľa, pričom
k tomu len dodal, že „súd prvého stupňa veľmi detailne a v logickej postupnosti precizoval
tieto jednotlivé dôkazy, ktoré ak považujeme za správne, musíme potom prijať aj ich
výsledok a uznať, že pokiaľ nepochybujeme o koherentnosti celého ich systému, prijímame
aj pravdivosť vyššie uvedenej axiómy, t. j. že vyššie rozvedené dôkazy obžalovaného
usvedčujú, len pokiaľ sa posudzujú komplexne. Vo všeobecnosti
platí, že svedectvá, indície a domnienky skoro nikdy nevedú k absolútnej istote, tá sa však
ani nevyžaduje, stačí, aby presvedčenie sudcov postačovalo na vylúčenie každej prijateľnej
pochybnosti. Treba zdôrazniť, že aj v tomto posudzovanom prípade kolektívnosť
pri rozhodovaní − prvostupňový a odvolací senát pozostávajúci z troch profesionálnych
sudcov − chráni pred prijatím každého nezrelého a nedostatočne fundovaného
presvedčenia.
Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací sa stotožnil
so záverom, že v prípade výroku o vine v posudzovanej veci nejde o žiadnu
pravdepodobnosť, ale o rozumnú istotu, že obžalovaný žalovaný skutok
spáchal na tom základe, ako bol ustálený v skutkovej vete napadnutom rozsudku.
Práve naopak, hodnotenie vykonaných dôkazov v prospech obžalovaného
by bolo nielen v extrémnom rozpore so spravodlivosťou, ale hlavne
s pravidlami logického úsudku a vyvodzovania, keďže odvolací súd rovnako ako súd prvého
stupňa, nemal o vine obžalovaného žiadne rozumné pochybnosti.“.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa vypracovaných znaleckých posudkov
najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: «Pokiaľ ide o obžalovaným
opakovane a osobitne zdôrazňovanú skutočnosť, na ktorej
v podstate postavil základ svojej obhajobnej argumentácie a odvolacích námietok, a síce, že
vo vzťahu k jeho osobe „všetky objektívne znalecké posudky z KEÚ PZ v počte viac
ako 40 boli negatívne“ odvolací súd musí konštatovať, že takéto dôkazy vo vzťahu
k obžalovanému neboli zabezpečené nie kvôli tomu, že by skutok
nespáchal a že by bezprostredne po jeho spáchaní takéto dôkazy neexistovali, ale v
dôsledku nesprávneho postupu polície, ktorej príslušníci vo veci nekonali bez zbytočného
odkladu spôsobom adekvátnym povahe veci a dôkaznej situácii.
Obžalovaný do kontaktu s príslušníkmi polície prišiel
po prvýkrát bezprostredne po spáchaní skutku 15. júna 2014 o 05.28:55. Na mieste bol
zadržaný až do príchodu výjazdovej skupiny OR PZ Bratislava 2, pričom následne mu bol
odobratý bukálny výter a stery po prípadných povýstrelových splodinách z pravej a ľavej
ruky. Potom bol vo veci vypočutý ako svedok v čase od 12.10 do 15.00. Napriek tomu,
že polícia už v tom čase disponovala informáciami o mieste spáchania činu, možným
motívom útoku na poškodeného a podozrením na konkrétnu osobu
aj vzhľadom k tomu, že podľa rovnakého modus operandi bola v podstate na takmer
rovnakom mieste 23. novembra 2009 zastrelená dcéra poškodeného
a bývalá manželka obžalovaného , ktorý bol podozrivým
aj zo spáchania tohto skutku, nevykonala žiadne procesné úkony za účelom zabezpečenia
stôp v mieste bydliska a v motorových vozidlách, ktoré obžalovaný
v tom čase užíval, ale riešila otázku vecnej príslušnosti, a to až do 19. júna 2014.
... Príslušný vyšetrovateľ začal s domovými a inými prehliadkami až 20. júna 2014
(v dome u rodičov obžalovaného ), 24. júna 2014 (prehliadka vozidla
) a 1. júla 2014 (rodinný dom obžalovaného
a vozidla ), z ktorého dôvodu vzhľadom na časový odstup niekoľkých dní
už nebolo reálne možné zabezpečiť usvedčujúce dôkazy v podobe stôp. V tejto súvislosti
dáva odvolací súd do pozornosti, že stery na povýstrelové splodiny z bicykla, ktorý podľa
tvrdenia svedkyne z 24. júna 2014 odviezol obžalovaný
14. júna 2014 z domu rodičov do boli odobraté až 13. októbra 2014,
teda takmer štyri mesiace po skutku napriek tomu, že z kamerových záznamov
už 17. júna 2014 mal vyšetrovateľ vedomosť o existencii podozrivého bicyklistu
pohybujúceho sa v blízkosti miesta činu.
Navyše treba ešte zdôrazniť, že v posudzovanom prípade išlo o pokus úkladnej
vraždy, spáchanie ktorej sa obvykle vyznačuje plánovitosťou jej vykonania so všetkými
do úvahy prichádzajúcimi detailmi, vrátane eliminácie prípadných stôp.»
Vo vzťahu k odmietnutiu návrhu sťažovateľa na doplnenie dokazovania
o vyšetrovací pokus „z dôvodu verifikácie možnosti reálneho vykonania tohto skutku
z časového, miestneho a funkčného hľadiska s poukazom na kópiu z aplikácie Google Maps
dokumentujúcu dobu trvania cesty autom z na ulicu“, najvyšší súd
dospel k tomuto záveru: „Techniky argumentácie poskytujú celý arzenál viac menej silných,
viac menej závažných dôvodov, ktoré môžu z rovnakého východiska viesť k rozličným
a niekedy priamo protikladným záverom. Argumenty sa môžu tak navzájom posilňovať,
ako aj oslabovať a len zriedkavo môžeme na základe dôvodov v prospech nejakého záveru
vylúčiť protikladné dôvody. Argumentácia totiž nikdy nie je taká nespochybniteľná ako
dôkaz.
Obžalovaný na podporu svojho návrhu predložil kópiu Google
Maps, z ktorej vyplýva, že cesta autom z na po ulici
v dĺžke 5,8 km trvá 18 minút, zatiaľ čo podľa kópie Google Maps predloženej prokurátorom
cesta autom z na 42 v dĺžke 3,7 km, kde sa nachádza
s bezpečnostnou kamerou, ktorej záznam bol použitý v procese dokazovania,
trvá 7 minút.
Len pre zaujímavosť, odvolací senát v rámci prípravy odvolacieho konania
13. januára 2016 v ranných hodinách za rannej špičky prešiel trasu vyznačenú
prokurátorom autom za 5 minút, pričom v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť,
že obžalovaný mal na návrat z miesta činu k dispozícii časový úsek
trvajúci cca 22 minút, a to v iných poveternostných a hlavne dopravných podmienkach,
čo mu nepochybne poskytovalo dostatočný časový priestor aj na zbavenie sa strelnej zbrane
a odevných súčiastok, ktorými sa maskoval.
Treba však zdôrazniť, že pre posúdenie tejto otázky sú však určujúcimi zabezpečené
kamerové záznamy, ktoré takpovediac konzistentne a kontinuálne dokumentujú tak
z priestorového, ale hlavne z časového hľadiska návrat obžalovaného
z miesta činu do rodinného domu na , a to v čase od 04:58:03
až do 05:12:43.
Podľa názoru odvolacieho súdu ide o taký reťazec nepriamych dôkazov, ktoré
vo svojom súhrne aj s poukazom na závery znalca možno takmer
prirovnať k dôkazom zabezpečujúcim individuálnu identifikáciu páchateľa!!!
V trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového
stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci
v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne
pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani
váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2
ods. 12 Tr. por., podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy
získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na
starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho,
či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Odvolací súd vychádzajúc z kamerových záznamov preto vyhodnotil túto skutkovú
okolnosť za dokázanú a dospel k záveru, že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi.
Záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu urobený podľa § 2 ods. 12
Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať
ďalšími dôkazmi, nie je porušením práva obvineného na obhajobu, pokiaľ všetkými dovtedy
vykonanými dôkazmi bol skutkový stav zistený správne a úplne.
Námietky obžalovaného k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy
súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a námietky k hodnoteniu dôkazov
spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obžalovaného , svojim
obsahom rovnako nenapĺňa žiadny odvolací dôvod podľa § 321 Tr. por.“
Pretože najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia stotožňuje so závermi
špecializovaného trestného súdu, bolo potrebné, aby ústavný súd pri posudzovaní námietok
sťažovateľa vychádzal aj z obsahu rozsudku špecializovaného trestného súdu, opierajúc
sa o svoj ustálený právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 8/2014), pretože prvostupňové a odvolacie konanie
z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa
aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Špecializovaný trestný súd rozhodol o vine sťažovateľa na podklade množstva
vo veci vykonaných dôkazov, ktoré, ako to už uviedol aj najvyšší súd, ak by sa posudzovali
jednotlivo, pravdepodobne by to nepostačovalo na preukázanie viny sťažovateľa,
no vo svojom súhrne preukazujú, že skutok spáchal práve sťažovateľ. Z obsahu rozsudku
špecializovaného trestného súdu vyplýva, že špecializovaný trestný súd sa v predmetnej
veci zaoberal aj najmenšími detailmi, ktoré s vecou podľa jeho názoru súviseli, snažil
sa vysporiadať so všetkými námietkami, ktoré sťažovateľ predniesol v rámci svojho práva
na obhajobu. Obsažným spôsobom venoval pozornosť hodnoteniu svedeckej výpovede
poškodeného, prihliadajúc aj na sťažovateľom namietané, že poškodený ho za páchateľa
označil až s odstupom troch mesiacov po skutku. Na tento účel bol v predmetnej veci
vypracovaný aj znalecký posudok, ktorý sa týkal posúdenia osoby a osobnosti poškodeného.
Podľa špecializovaného trestného súdu «poškodený na hlavnom
pojednávaní i v prípravnom konaní jednoznačne potvrdil, že útočníkom bol ,
pričom pomerne podrobne popísal, ako a na základe čoho páchateľa opoznal, prečo si
myslí to, čo uviedol a prečo dospel k záverom, ktoré prezentoval.
Nemohlo však uniknúť pozornosti súdu, že poškodený takéto prehlásenie o tom,
že vinný je obžalovaný, preukázateľne učinil až v čase 3 mesiace po spáchaní skutku.
Dovtedy o hovoril len ako o hlavnom podozrivom a priamo ho
za páchateľa neoznačil. Súd si nemôže trúfnuť akýmkoľvek spôsobom v tomto prípade
spochybňovať ľudské a morálne kvality poškodeného, je však pravidlom, že v prípadoch,
kedy motívom k takej či onakej výpovedi môže byť pomsta, prípadne vysporiadavanie si tzv.
nevyrovnaných účtov, je potrebné akúkoľvek výpoveď v akomkoľvek postavení hodnotiť
nanajvýš obozretne a veľmi opatrne. Takýto návod na hodnotenie výpovedí poškodených,
resp. osôb, ktorých postavenie je podobné poškodenému v tomto prípade, dáva nielen
domáca judikatúra, ale najmä judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva.
Je zrejmé, že každý hodnotiaci subjekt takejto výpovede resp. takéhoto sledu
výpovedí musí napadnúť otázka, prečo poškodený - najmä ak v osobe útočníka ide o osobu,
s ktorou má dlhoročné spory, ak ju naozaj spozná - neuvedie hneď pri prvej výpovedi, že
páchateľom je jednoznačne osoba s ktorou má dlhodobé spory. Prečo, ak ju naozaj spoznal
ihneď, o tomto aj ihneď nehovorí. Z hľadiska všeobecnej logiky posudzovania reakcií
racionálne uvažujúcich subjektov je naozaj takáto otázka na mieste, avšak súd jednoznačne
dospel k záveru, že v tomto prípade takéto v zásade logické otázky nie je možné vybaviť
jednoduchou odpoveďou typu − „ak si páchateľa napriek tomu, že si ho ihneď spoznal,
ihneď neoznačil, ale urobil si to až o tri mesiace, v každom prípade klameš“. Súd je toho
názoru, že všetky kategorické vyjadrenia na túto adresu je možné učiniť až po naozaj veľmi
precíznom vyhodnotení stavu veci, pričom v tomto prípade je potrebné poukázať i na to, že
poškodený prežil situáciu, ktorú v reálnom živote zo žijúcich osôb prežil málokto. Preto aj
každý posudzovateľ jeho konania túto okolnosť musí mať na zreteli a musí prihliadať
k špecifickosti danej situácie, ktorá okrem iného spočíva i v tom, že podľa vykonaných
dôkazov naozaj prvoradým záujmom starých rodičov je ničím nerušený vývoj
a výchova ich vnuka Latenciu, resp. nehovorenie o niektorých faktoch ihneď
v úvodných štádiách trestného stíhania podľa názoru súdu dôveryhodne vysvetlila
i znalkyňa , ktorá aj z hľadiska zistených anamnestických údajov
dôveryhodne vysvetlila, prečo poškodený v situácii, v akej bol, sa mohol v dobrej viere
správať spôsobom, akým sa správal, a jeho pravú verziu prežitých udalostí vyrozprával až
po tom, čo po prekonaní následkov zranenia bol schopný konzistentne rozmýšľať a viaceré
súvislosti aj vo vzťahu k svojmu vnukovi si uvedomil.
V tejto súvislosti pritom pozornosti súdu neuniklo ani to, ako trpezlivo poškodený
komunikoval prostredníctvom e-mailu i sms správ s obžalovaným o príchode jeho syna
zo zájazdu v To je okrem iného dôkazom tej skutočnosti, že sa snaží ohľadne
výchovy svojho vnuka kooperovať s jeho otcom, a to napriek tomu, že aj on je presvedčený
o tom, že v roku 2009 mu obžalovaný zavraždil dcéru. Táto okolnosť tiež
nasvedčuje tomu, že pre poškodeného sú prvoradými skutočnosťami okolnosti súvisiace
s jeho rodinou a s výchovou vnuka Tohto chce uchrániť pred akýmikoľvek
negatívnymi vplyvmi a tomuto podriaďuje všetky svoje kroky.».
Špecializovaný trestný súd sa zaoberal vo svojom rozsudku aj rozporom
vo výpovediach poškodeného a svedka vo vzťahu k tomu, že poškodený mal svedkovi
uviesť, že páchateľ bol maskovaný.
Napriek tomu, že v prípade tohto poškodeného šlo o priamy a pôvodný dôkaz,
špecializovaný trestný súd prihliadal na to, že tento dôkaz by sám osebe nepostačoval na to,
aby mohol rozhodnúť o vine sťažovateľa. Špecializovaný trestný súd v tejto súvislosti
v odôvodnení svojho rozsudku uviedol: „Celú situáciu v súlade s interpretáciou
poškodeného dokresľoval komplex nepriamych dôkazov, ktoré v súhrne nielen že možnosť
vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku neeliminovali, ale práve naopak - možnosť akéhokoľvek
riešenia v prospech obžalovaného ani neumožňovali.“ Čo sa týka nepriamych dôkazov,
špecializovaný trestný súd ich vo svojom rozsudku uvádzal a interpretoval v poradí od
menej podstatných k tým naozaj najpodstatnejším skutočnostiam, ktoré v rámci
predmetného konania vyšli najavo. Vzhľadom na to, že rozsudok špecializovaného
trestného súdu je pomerne rozsiahly, ústavný súd naň len odkazuje bez toho, aby citoval
všetky pasáže, v ktorých sa špecializovaný trestný súd venuje vyhodnocovaniu jednotlivých
dôkazov. Ústavný súd v tejto súvislosti zastáva názor, že špecializovaný trestný súd venoval
dostatok pozornosti jednotlivým dôkazom, prihliadal pritom na protiargumenty obhajoby
a tie vyhodnocoval v súvislosti s tým, čo v konaní vyšlo najavo.
Ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je naplnené tým,
že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo
že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu
na spravodlivý proces.
Ústavný súd tiež poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument
sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias
v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Rovnako ESĽP vo veci Ruiz Torija
c. Španielsko, rozsudok z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303B uviedol: „Právo na spravodlivý
súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený
v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ (rozsudok vo veci Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303B).
Ústavný súd si osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru a v tejto súvislosti
vo svojich rozhodnutiach konštantne uvádza, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu
(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04).
Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení stotožnil s odôvodnením rozsudku
špecializovaného trestného súdu a na podporu jeho rozhodnutia doplnil napadnuté uznesenie
o ďalšie svoje úvahy, vysvetlil, prečo možno rozsudok špecializovaného trestného súdu
považovať za zákonný a spravodlivý, v odrážkach poukázal na dôkazy, na základe ktorých
rozhodol súd prvého stupňa o vine sťažovateľa. Venoval osobitne pozornosť námietkam
sťažovateľa, ku ktorým považoval za potrebné vyjadriť sa.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (v spojení
s rozsudkom špecializovaného trestného súdu) dospel k názoru, že konajúce súdy
presvedčivo a v dostatočnej miere odôvodnili svoje rozhodnutia o vine sťažovateľa, pri
vykonávaní a hodnotení dôkazov postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami
Trestného poriadku, jasne a zrozumiteľne rozviedli, z akých dôkazov vychádzali a akými
úvahami sa spravovali pri hodnotení dôkazov a posudzovaní konania sťažovateľa. Ústavný
súd zastáva názor, že najvyšší súd (v spojení so špecializovaným trestným súdom)
sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal predmetnou vecou, jeho závery sú logické
a zrozumiteľné, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne udržateľné.
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému spôsobu hodnotenia dôkazov ústavný súd
poukazuje na to, že všeobecné súdy hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia
(voľného uváženia), ktoré však neznamená možnosť ľubovôle z ich strany, ale musí byť
založené na logickom úsudku, ktorý vyplýva zo starostlivého uváženia všetkých dôkazov
získaných a vykonaných zákonným spôsobom. Ústavný súd už judikoval (I. ÚS 67/06),
že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie
(teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“
hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením
sám nestotožňoval (napr. IV. ÚS 252/04).
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že v odvolacom konaní neboli vykonané ďalšie
dôkazy (odvolací súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na doplnenie dokazovania
o vyšetrovací pokus, pozn.), ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6
ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý proces, neupravuje však prípustnosť
dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003
a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).
Aj podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkmi konania (I. ÚS 75/96,
II. ÚS 153/03, IV. ÚS 208/09). Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení
so zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa
jeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (napr. II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04,
Ústavný súd tiež poukazuje na to, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhovaného spôsobu
hodnotenia dôkazov alebo právo na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým a právnym
názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania (napr. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde je jedným z dôvodov pre odmietnutie
sťažnosti jej zjavná neopodstatnenosť. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu
je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie, sťažnosť sťažovateľa v časti napadnutého postupu najvyššieho súdu a jeho
napadnutého uznesenia podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi postupom najvyššieho súdu
v napadnutom konaní a jeho uznesením a obsahom sťažovateľom označeného základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej
by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť
k záveru o ich porušení, sťažnosť sťažovateľa preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiada vysloviť aj porušenie svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Napriek svojmu právnemu zastúpeniu však vo svojej
sťažnosti neuviedol dôvody, pre ktoré namieta porušenie tohto svojho základného práva tak,
ako to ustanovuje aj § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý upravuje všeobecné
náležitosti každého návrhu, o ktorom má ústavný súd konať, a dokonca ani neuvádza, ktoré
základné právo v rámci čl. 48 ods. 2 ústavy malo byť porušené postupom a rozhodnutím
najvyššieho súdu.
V súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou (I. ÚS 63/05, II. ÚS 117/05,
III. ÚS 107/06) ústavný súd uvádza, že sťažovateľ je v konaní o jeho sťažnosti pred
ústavným súdom zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone
advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony
právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne
spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú
na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.
Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími jeho návrhmi uplatnenými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2016