Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 61/2019
PDF · 190.62 KB
No categories available
III. ÚS 61/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov
Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , t. č. v Ústave na výkon
trestu odňatia slobody zastúpeného advokátkou JUDr. Ildikó Osvaldovou,
Mlynské námestie 2238, Levice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. BB-3 T 11/2015 z 18. júna 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 To 13/2015 zo 14. januára 2016 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „špecializovaný trestný súd“)
sp. zn. BB-3 T 11/2015 z 18. júna 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok špecializovaného
trestného súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 To 13/2015 zo 14. januára 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že špecializovaný trestný súd
uznal napadnutým rozsudkom z 18. júna 2015 sťažovateľa za vinného z obzvlášť závažného
zločinu úkladnej vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 144 ods. 1 a 2 písm. d)
Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, a to na tom
skutkovom základe, že „dňa 15. júna 2014 v čase približne o 04.50 hod. v Bratislave na
v úmysle usmrtiť poškodeného , nar.
, po tom ako poškodený s osobným motorovým vozidlom
vyšiel z podzemných garáží pod domom na kde býva,
zo zákruty na ceste vedúcej na spredu podišiel k idúcemu predmetnému
motorovému vozidlu v ktorom poškodený sedel, zboku zo strany vodiča spolu štyrikrát
bližšie neidentifikovanou krátkou palnou zbraňou kalibru 7,65 mm smerom na miesto
vodiča vystrelil, pričom poškodenému spôsobil strelné poranenia, a to jedenkrát zástrel v
oblasti horného okraja ľavej lopatky so vznikom trieštivej zlomeniny ľavej lopatky a
prienikom projektilu tesne v úrovni prištítnej chrupavky a jedenkrát priestrel krku vľavo v
úrovni kývača hlavy, načo poškodený aj napriek zraneniam pokračoval vjazde až na
parkovisko na v Bratislave napravo od reštaurácie kde s vozidlom
zastavil, pričom obžalovaný poškodenému spôsobil ujmu na
zdraví s celkovou dobou liečby v dĺžke trvania 4 mesiace, strelami poškodil osobné
motorové vozidlo zn. a následne z miesta činu
unikol“. Za uvedený skutok bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody v trvaní 25
rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 76
ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona bol obvinenému zároveň uložený i ochranný dohľad v
2
trvaní 3 rokov. Proti napadnutému rozsudku špecializovaného trestného súdu podal
sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením zo 14.
januára tak, že ho ako nedôvodné zamietol. Následne bolo 23. mája 2017 prvostupňovému
súdu doručené dovolanie sťažovateľa, ktoré smerovalo proti napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu, ako aj konaniu mu predchádzajúcemu, pričom sťažovateľ ako dovolacie
dôvody označil dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. a), c), g) a i) Trestného poriadku.
Dovolanie podané sťažovateľom najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 11/2017 z 12.
decembra 2018 (ďalej len „uznesenie o odmietnutí dovolania“) podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku odmietol.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom uviedol, že napadnutým rozsudkom
špecializovaného trestného súdu, napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj
uznesením o odmietnutí dovolania bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie a
čl. 46 ods. 1 ústavy. V tomto smere poukázal na dôvody, ktorými najvyšší súd odôvodnil
uznesenie o odmietnutí dovolania. Postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľ
považuje za arbitrárny, keďže dovolací súd sa podľa jeho názoru vysporiadal s dôvodmi
dovolania len „pro forma“ a dôvodiac, že procesné pochybenia súdov dovolací súd
neskúma, iba v prípade, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti alebo generálny
prokurátor. Podľa názoru sťažovateľa porušenie práva na obhajobu je zaiste dovolacím
dôvodom. Trestný poriadok ani platná judikatúra nekonkretizujú, čo všetko „obnáša“ právo
na obhajobu. Ak súdy odmietnu vykonať dôležitý dôkaz, ktorý slúži na obhajobu
obvineného, porušujú tak ústavou garantované práva na spravodlivé súdne konanie.
4. Sťažovateľ ako obvinený v uvedenej kauze toho názoru, že v konaní na najvyššom
súde, a to tak v odvolacom konaní, ako aj pri rozhodovaní o jeho dovolaní, rovnako predtým
aj na špecializovanom trestnom súde, boli porušené jeho ústavné práva predovšetkým
vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ
tak na súde prvého stupňa, ako aj v odvolacom konaní poukázal na to, že súd nevykonal ním
opakovane navrhované dôkazy, a to hlavne previerku na mieste činu v súvislosti so
zistením, či v prípade, ak skutok spáchal obvinený, sa mohol za pomerne krátku dobu vrátiť
z miesta činu domov a odtiaľ na miesto, kde čakal svojho syna pri autobuse, pritom sa
dôkladne poumývať a tiež sa prezliecť. Páchateľ tohto činu sa podľa súdu (podľa dôkazu
predloženým prokurátorom) na miesto činu dopravil mimoriadne komplikovane, a to
motorovým vozidlom, bicyklom a peši, a to všetko na vzdialenosť niekoľko kilometrov,
navyše v čase, keď na ceste je „ranná špička“. K tomuto bol produkovaný orgánmi činnými
v trestnom konaní len jeden znalecký posudok, ktorý vyhodnocuje niektoré kamerové
záznamy, ktoré sú zachytené neďaleko miesta činu, z ktorých však nijako nie je možné
jednoznačne vyhodnotiť pohyb jednotlivých vozidiel, bicyklov a chodcov konzistentne,
napriek tomu, že to súdy zhodne tvrdia. Podľa sťažovateľa mu súdy nepreukázali spoľahlivo
spáchanie žalovaného zločinu.
5. Sťažovateľ uviedol, že už v prípravnom konaní žiadal, aby vyšetrovateľ vykonal
vyšetrovací pokus (namiesto toho bolo vykonaných 40 znaleckých posudkov)
a konfrontáciu s poškodeným, ktoré vykonané neboli. Ďalej uviedol, že previerku na mieste
činu súd odmietol vykonať napriek tomu, že dôkazy vykonané v trestnom konaní neboli
jednoznačné. Podľa sťažovateľa mal senát najvyššieho súdu vykonaním úkonu
nahradzujúceho previerku na mieste činu porušiť kontradiktórnosť daného procesu.
Vykonanie takého úkonu podľa jeho názoru nemá v trestnom konaní obdobu.
6. Podľa názoru sťažovateľa predmetné trestné konanie nebolo kontradiktórne, nebol
dodržaný princíp rovností zbraní a súdy sa opreli o dôkazy, ktoré neboli získané
objektívnym spôsobom. Sťažovateľ sa taktiež domnieva, že k porušeniu ním označených
práv došlo aj v dôsledku zaujatosti predsedu senátu odvolacieho súdu, ktorú majú preukázať
jeho slovné prejavy zachytené na zvukových záznamoch z pojednávania.
7. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný
súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
,,1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici č.k. BB-3T 11/2015 v
spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 5To 13/2015 zo dňa 14.januára 2016
porušené bolo.
4
2. Rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici č.k. BB- 3T 11/2015
zo dňa 18. júna 2015 a uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 5To 13/2015 zo dňa 14.januára
2016 sa zrušuje a vec sa vracia Špecializovanému trestnému súdu v Banskej Bystrici na
ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR je povinný do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo
výške 30 000 eur (slovom tridsaťtisíc eur) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s
účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v
čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom špecializovaného trestného súdu
13. Sťažovateľ prostredníctvom ústavnej sťažnosti napadol rozsudok
špecializovaného trestného súdu z 18. júna 2015, ktorým uznal sťažovateľa vinným zo
spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. d)
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1
Trestného zákona. Sťažovateľ nesúhlasí s výsledkom daného trestného konania, namieta
pritom spôsob a rozsah vykonaného dokazovania, ako aj skutočnosť, že viaceré ním
navrhnuté dôkazy vykonané neboli.
14. Ústavný súd v danej súvislosti poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého
vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi
všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená
6
primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného
súdu len subsidiárne.
15. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd preto
automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie ktorých namieta, sa mohol
sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06,
16. Uvedený princíp subsidiarity bol rovnako premietnutý aj do § 132 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, v zmysle ktorého ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa
vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd, ústavný súd
uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
17. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý rozsudok
špecializovaného trestného súdu z 18. júna 2015 bol predmetom súdneho prieskumu
realizovaného najvyšším súdom na základe odvolania sťažovateľa. O predmetnom odvolaní
rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením zo 14. januára 2016 tak, že odvolanie
sťažovateľa v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol. Pre rozhodnutie ústavného súdu
v danej časti je teda podstatné, že napadnutý rozsudok špecializovaného trestného súdu
bol podrobený zákonnému prieskumu zo strany senátu najvyššieho súdu, teda bol v danom
prípade dodržaný princíp subsidiarity, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy a § 132
ods. 1 zákona o ústavnom súde.
18. Uvedená skutočnosť tak vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum
ústavnou sťažnosťou prezentovaného porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom špecializovaného trestného súdu, a preto bolo potrebné ústavnú sťažnosť v tejto
časti odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
19. Sťažovateľ prostredníctvom ústavnej sťažnosti rovnako napadol aj uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 13/2015 zo 14. januára 2016, ktorým podľa § 319 Trestného
poriadku zamietol odvolanie sťažovateľa. Okrem námietok obsahovo zhodných
s námietkami týkajúcimi sa uznesenia špecializovaného trestného súdu sťažovateľ uviedol,
že predseda senátu odvolacieho súdu bol vzhľadom na charakter jeho vyjadrení voči
sťažovateľovi zaujatý. Sťažovateľ rovnako nesúhlasil aj so spôsobom a obsahom
dokazovania vykonaného odvolacím senátom. V dôsledku uvedeného mal najvyšší súd
porušiť čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
20. Ústavný súd v danej súvislosti pripomína, že napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu zo 14. januára 2016 bolo predmetom súdneho prieskumu realizovaného ústavným
súdom už v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 926/2016, pričom ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016
ústavnú sťažnosť v častiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
21. Podľa § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
je neprípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých
sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli
splnené.
22. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd návrh na začatie
konania podľa § 42 ods. 2 písm. f) odmietne podľa odseku 2 a ten istý navrhovateľ podá
ústavnému súdu ďalší návrh na začatie konania v inej veci v podstatnej časti zhodný s
8
predchádzajúcim návrhom, ktorý možno odmietnuť z rovnakého dôvodu, rozhodnutie o
jeho odmietnutí môže obsahovať zjednodušené odôvodnenie, v ktorom ústavný súd iba
poukáže na skoršie rozhodnutie o predchádzajúcom návrhu na začatie konania.
23. Vzhľadom na to, že ústavný súd už o obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu v minulosti rozhodol, poukazujúc na obsah uznesenia sp. zn. II. ÚS 926/2016
z 15. decembra 2016, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu zo 14. januára 2016 odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. d) zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti.
24. Na margo sťažnostných námietok týkajúcich sa odmietnutia dovolania
sťažovateľa ústavný súd uzatvára, že keďže sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti neoznačil
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 11/2017 z 12. decembra 2018, ktorým najvyšší
súd dovolanie sťažovateľa odmietol a ústavný súd je v zmysle § 45 zákona o ústavnom súde
viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ústavný súd sa týmito
sťažnostnými námietkami nebol oprávnený zaoberať, ale považoval ich len za súčasť
sťažnostnej argumentácie ústavnej sťažnosti sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2019
Mojmír Mamojka
predseda senátu