Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 61/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov

Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , t. č. v Ústave na výkon

trestu odňatia slobody zastúpeného advokátkou JUDr. Ildikó Osvaldovou,

Mlynské námestie 2238, Levice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl.

46 ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 18. júna 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 14. januára 2016 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „špecializovaný trestný súd“)

sp. zn. z 18. júna 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok špecializovaného

trestného súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 14. januára 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že špecializovaný trestný súd

uznal napadnutým rozsudkom z 18. júna 2015 sťažovateľa za vinného z obzvlášť závažného

zločinu úkladnej vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 144 ods. 1 a 2 písm. d)

s poukazom na , a to na tom

skutkovom základe, že „dňa 15. júna 2014 v čase približne o 04.50 hod. v Bratislave na

v úmysle usmrtiť poškodeného , nar.

, po tom ako poškodený s osobným motorovým vozidlom

vyšiel z podzemných garáží pod domom na kde býva,

zo zákruty na ceste vedúcej na spredu podišiel k idúcemu predmetnému

motorovému vozidlu v ktorom poškodený sedel, zboku zo strany vodiča spolu štyrikrát

bližšie neidentifikovanou krátkou palnou zbraňou kalibru 7,65 mm smerom na miesto

vodiča vystrelil, pričom poškodenému spôsobil strelné poranenia, a to jedenkrát zástrel v

oblasti horného okraja ľavej lopatky so vznikom trieštivej zlomeniny ľavej lopatky a

prienikom projektilu tesne v úrovni prištítnej chrupavky a jedenkrát priestrel krku vľavo v

úrovni kývača hlavy, načo poškodený aj napriek zraneniam pokračoval vjazde až na

parkovisko na v Bratislave napravo od reštaurácie kde s vozidlom

zastavil, pričom obžalovaný poškodenému spôsobil ujmu na

zdraví s celkovou dobou liečby v dĺžke trvania 4 mesiace, strelami poškodil osobné

motorové vozidlo zn. a následne z miesta činu

unikol“. Za uvedený skutok bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody v trvaní 25

rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 76

ods. 1 a bol obvinenému zároveň uložený i ochranný dohľad v

2

trvaní 3 rokov. Proti napadnutému rozsudku špecializovaného trestného súdu podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením zo 14.

januára tak, že ho ako nedôvodné zamietol. Následne bolo 23. mája 2017 prvostupňovému

súdu doručené dovolanie sťažovateľa, ktoré smerovalo proti napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu, ako aj konaniu mu predchádzajúcemu, pričom sťažovateľ ako dovolacie

dôvody označil dôvody uvedené v , , a .

Dovolanie podané sťažovateľom najvyšší súd uznesením sp. zn. z 12.

decembra 2018 (ďalej len „uznesenie o odmietnutí dovolania“) podľa § 382 písm. c)

odmietol.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom uviedol, že napadnutým rozsudkom

špecializovaného trestného súdu, napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj

uznesením o odmietnutí dovolania bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie a

. V tomto smere poukázal na dôvody, ktorými najvyšší súd odôvodnil

uznesenie o odmietnutí dovolania. Postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľ

považuje za arbitrárny, keďže dovolací súd sa podľa jeho názoru vysporiadal s dôvodmi

dovolania len „pro forma“ a dôvodiac, že procesné pochybenia súdov dovolací súd

neskúma, iba v prípade, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti alebo generálny

prokurátor. Podľa názoru sťažovateľa porušenie práva na obhajobu je zaiste dovolacím

dôvodom. ani platná judikatúra nekonkretizujú, čo všetko „obnáša“ právo

na obhajobu. Ak súdy odmietnu vykonať dôležitý dôkaz, ktorý slúži na obhajobu

obvineného, porušujú tak garantované práva na spravodlivé súdne konanie.

4. Sťažovateľ ako obvinený v uvedenej kauze toho názoru, že v konaní na najvyššom

súde, a to tak v odvolacom konaní, ako aj pri rozhodovaní o jeho dovolaní, rovnako predtým

aj na špecializovanom trestnom súde, boli porušené jeho ústavné práva predovšetkým

vyplývajúce z a dohovoru a . Sťažovateľ

tak na súde prvého stupňa, ako aj v odvolacom konaní poukázal na to, že súd nevykonal ním

opakovane navrhované dôkazy, a to hlavne previerku na mieste činu v súvislosti so

zistením, či v prípade, ak skutok spáchal obvinený, sa mohol za pomerne krátku dobu vrátiť

z miesta činu domov a odtiaľ na miesto, kde čakal svojho syna pri autobuse, pritom sa

dôkladne poumývať a tiež sa prezliecť. Páchateľ tohto činu sa podľa súdu (podľa dôkazu

predloženým prokurátorom) na miesto činu dopravil mimoriadne komplikovane, a to

motorovým vozidlom, bicyklom a peši, a to všetko na vzdialenosť niekoľko kilometrov,

navyše v čase, keď na ceste je „ranná špička“. K tomuto bol produkovaný orgánmi činnými

v trestnom konaní len jeden znalecký posudok, ktorý vyhodnocuje niektoré kamerové

záznamy, ktoré sú zachytené neďaleko miesta činu, z ktorých však nijako nie je možné

jednoznačne vyhodnotiť pohyb jednotlivých vozidiel, bicyklov a chodcov konzistentne,

napriek tomu, že to súdy zhodne tvrdia. Podľa sťažovateľa mu súdy nepreukázali spoľahlivo

spáchanie žalovaného zločinu.

5. Sťažovateľ uviedol, že už v prípravnom konaní žiadal, aby vyšetrovateľ vykonal

vyšetrovací pokus (namiesto toho bolo vykonaných 40 znaleckých posudkov)

a konfrontáciu s poškodeným, ktoré vykonané neboli. Ďalej uviedol, že previerku na mieste

činu súd odmietol vykonať napriek tomu, že dôkazy vykonané v trestnom konaní neboli

jednoznačné. Podľa sťažovateľa mal senát najvyššieho súdu vykonaním úkonu

nahradzujúceho previerku na mieste činu porušiť kontradiktórnosť daného procesu.

Vykonanie takého úkonu podľa jeho názoru nemá v trestnom konaní obdobu.

6. Podľa názoru sťažovateľa predmetné trestné konanie nebolo kontradiktórne, nebol

dodržaný princíp rovností zbraní a súdy sa opreli o dôkazy, ktoré neboli získané

objektívnym spôsobom. Sťažovateľ sa taktiež domnieva, že k porušeniu ním označených

práv došlo aj v dôsledku zaujatosti predsedu senátu odvolacieho súdu, ktorú majú preukázať

jeho slovné prejavy zachytené na zvukových záznamoch z pojednávania.

7. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný

súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

,,1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici č.k. BB-3T 11/2015 v

spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. zo dňa 14.januára 2016

porušené bolo.

4

2. Rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici č.k.

zo dňa 18. júna 2015 a uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. zo dňa 14.januára

2016 sa zrušuje a vec sa vracia Špecializovanému trestnému súdu v Banskej Bystrici na

ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo

výške 30 000 eur (slovom tridsaťtisíc eur) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s

účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v

čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom špecializovaného trestného súdu

13. Sťažovateľ prostredníctvom ústavnej sťažnosti napadol rozsudok

špecializovaného trestného súdu z 18. júna 2015, ktorým uznal sťažovateľa vinným zo

spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. d)

s poukazom na v štádiu pokusu podľa

. Sťažovateľ nesúhlasí s výsledkom daného trestného konania, namieta

pritom spôsob a rozsah vykonaného dokazovania, ako aj skutočnosť, že viaceré ním

navrhnuté dôkazy vykonané neboli.

14. Ústavný súd v danej súvislosti poukazuje na , z ktorého

vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

6

primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného

súdu len subsidiárne.

15. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd preto

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie ktorých namieta, sa mohol

sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

).

16. Uvedený princíp subsidiarity bol rovnako premietnutý aj do § 132 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, v zmysle ktorého ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa

vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd, ústavný súd

uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

17. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý rozsudok

špecializovaného trestného súdu z 18. júna 2015 bol predmetom súdneho prieskumu

realizovaného najvyšším súdom na základe odvolania sťažovateľa. O predmetnom odvolaní

rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením zo 14. januára 2016 tak, že odvolanie

sťažovateľa v zmysle zamietol. Pre rozhodnutie ústavného súdu

v danej časti je teda podstatné, že napadnutý rozsudok špecializovaného trestného súdu

bol podrobený zákonnému prieskumu zo strany senátu najvyššieho súdu, teda bol v danom

prípade dodržaný princíp subsidiarity, na ktorý poukazuje a

ods. 1 .

18. Uvedená skutočnosť tak vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum

ústavnou sťažnosťou prezentovaného porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom špecializovaného trestného súdu, a preto bolo potrebné ústavnú sťažnosť v tejto

časti odmietnuť podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

19. Sťažovateľ prostredníctvom ústavnej sťažnosti rovnako napadol aj uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. januára 2016, ktorým podľa § 319 Trestného

poriadku zamietol odvolanie sťažovateľa. Okrem námietok obsahovo zhodných

s námietkami týkajúcimi sa uznesenia špecializovaného trestného súdu sťažovateľ uviedol,

že predseda senátu odvolacieho súdu bol vzhľadom na charakter jeho vyjadrení voči

sťažovateľovi zaujatý. Sťažovateľ rovnako nesúhlasil aj so spôsobom a obsahom

dokazovania vykonaného odvolacím senátom. V dôsledku uvedeného mal najvyšší súd

porušiť a dohovoru.

20. Ústavný súd v danej súvislosti pripomína, že napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu zo 14. januára 2016 bolo predmetom súdneho prieskumu realizovaného ústavným

súdom už v konaní vedenom pod sp. zn. , pričom ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016

ústavnú sťažnosť v častiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

21. Podľa návrh na začatie konania

je neprípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých

sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli

splnené.

22. Podľa ak ústavný súd návrh na začatie

konania podľa § 42 ods. 2 písm. f) odmietne podľa odseku 2 a ten istý navrhovateľ podá

ústavnému súdu ďalší návrh na začatie konania v inej veci v podstatnej časti zhodný s

8

predchádzajúcim návrhom, ktorý možno odmietnuť z rovnakého dôvodu, rozhodnutie o

jeho odmietnutí môže obsahovať zjednodušené odôvodnenie, v ktorom ústavný súd iba

poukáže na skoršie rozhodnutie o predchádzajúcom návrhu na začatie konania.

23. Vzhľadom na to, že ústavný súd už o obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu v minulosti rozhodol, poukazujúc na obsah uznesenia sp. zn.

z 15. decembra 2016, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu zo 14. januára 2016 odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. d) z dôvodu neprípustnosti.

24. Na margo sťažnostných námietok týkajúcich sa odmietnutia dovolania

sťažovateľa ústavný súd uzatvára, že keďže sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti neoznačil

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 12. decembra 2018, ktorým najvyšší

súd dovolanie sťažovateľa odmietol a ústavný súd je v zmysle

viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ústavný súd sa týmito

sťažnostnými námietkami nebol oprávnený zaoberať, ale považoval ich len za súčasť

sťažnostnej argumentácie ústavnej sťažnosti sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2019

Mojmír Mamojka

predseda senátu