Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)I. ÚS 63/05
PDF · 141.18 KB
No categories available
I. ÚS 63/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2005
predbežne prerokoval sťažnosť Štefana Krištofa, bytom P., vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v súvislosti s konaním
vedeným na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 3 Nt 152/2001 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Štefana Krištofa o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2005
doručená sťažnosť Štefana Krištofa, bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) v súvislosti s konaním vedeným na Okresnom súde
Trenčín (ďalej aj „okresný súd“) pod sp. zn. 3 Nt 152/2001.
Z obsahu sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 5 T 639/87 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 7 To 856/87 odsúdený pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 a 4
Trestného zákona na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní piatich rokov.
Dňa 6. decembra 2000 sťažovateľ podal Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo“) podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona,
v ktorom namietal, že znalecký posudok o vykonanej súdnej pitve bol v konaní sp. zn.
5 T 639/87 vypracovaný MUDr. P. S., ktorý nebol v tom čase zapísaný do zoznamu
znalcov. Uvedený podnet ministerstvo odstúpilo Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“).
Generálna prokuratúra prípisom č. k. IV Pz 17/01–24 z 1. marca 2001 oznámila
sťažovateľovi, že na základe jeho podnetu zo 6. decembra 2000 doplneného podnetom
z 20. februára 2001 bol preskúmaný spis okresného súdu sp. zn. 5 T 639/87, pričom bolo
zistené, že nielen MUDr. P. S., ale ani MUDr. M. G., ktorí podávali v predmetnej veci
znalecký posudok, neboli v čase prerokovania veci zapísaní do zoznamu znalcov. Túto
skutočnosť hodnotila generálna prokuratúra ako skutočnosť nie právnu, ale skutkovú, ktorá
v čase rozhodovania nebola príslušným súdom známa a ako taká zakladá skôr zákonný
podklad na podanie návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 277 a nasl. Trestného
poriadku, pričom podľa názoru generálnej prokuratúry obnova konania má pred sťažnosťou
pre porušenie zákona prednosť, pretože v jej rámci možno a aj treba vykonať nové
dokazovanie.
Dňa 8. marca 2001 sťažovateľ podal okresnému súdu návrh na povolenie obnovy
konania z dôvodu, že znalci z odboru patológie, ktorí v jeho trestnej veci vypracovali
znalecký posudok, v čase vypracovania znaleckého posudku neboli legitímnymi znalcami,
a preto nebola zákonným postupom určená príčina smrti v jeho trestnej veci a okresný súd
rozhodol na základe chybného postupu konania. O tomto návrhu rozhodol okresný súd
uznesením sp. zn. 3 Nt 152/2001 z 26. marca 2003, ktorým návrh na povolenie obnovy
konania zamietol z dôvodu, že napriek tomu, že znalecký posudok z odboru patológie
vypracovali znalci, ktorí neboli zapísaní v zozname súdnych znalcov, títo znalci zložili pred
vypracovaním znaleckého posudku sľub podľa § 6 zákona č. 36/1967 Zb. o znalcoch
a tlmočníkoch v znení neskorších predpisov, a preto nemožno túto okolnosť považovať za
takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na správnosť posudku a na jeho účinnosť. Ďalej
okresný súd vyslovil názor, že skutočnosti tvrdené sťažovateľom nie sú nové, pretože
v zmysle § 278 ods. 1 Trestného poriadku nemožno považovať za nové skutočnosti alebo
dôkazy tie, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí
nevysporiadal alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa mýlil pri hodnotení vykonaných
dôkazov, príp. ich nevyhodnotil správne. Napokon okresný súd v uvedenom rozhodnutí
poukázal na to, že v prípade skutočností, ktoré uviedol sťažovateľ, nejde ani o takú
skutočnosť, ktorá by mohla odôvodniť iné rozhodnutie o jeho vine, pretože vina bola
odsúdenému preukázaná na základe aj ďalších dôkazov zabezpečených v spisovom
materiáli.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 28. marca 2003 sťažnosť, v ktorej jednak
opätovne poukázal na skutočnosť, že znalecký posudok nevypracovali znalci zapísaní do
zoznamu znalcov, a jednak že okresný súd na verejnom zasadnutí v konaní o povolení
obnovy konania neprihliadol na tú časť sťažovateľovho návrhu na povolenie obnovy
konania, v ktorom sťažovateľ napádal použitie „poznámok“ vedených pod č. 131/a ako
dôkazu v konaní.
O tejto sťažnosti krajský súd do dňa podania tejto ústavnej sťažnosti (dva roky)
dosiaľ nerozhodol. Túto nečinnosť krajského súdu považuje sťažovateľ za „neodôvodnený
a účelový prieťah a poškodenie môjho ústavného práva“.
Z týchto dôvodov sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada odstránenie neodôvodnených
prieťahov v konaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Nt 152/2001
a priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk za porušenie jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov (...).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia
judikatúra).
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom Krajského súdu
v Trenčíne v súvislosti s konaním o obnovu konania, ktoré je vedené na Okresnom súde
Trenčín pod sp. zn. 3 Nt 152/2001 dochádza k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že účelom základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu (napr. I. ÚS 100/03).
V konaní o návrhu na obnovu konania - v štádiu do rozhodovania o povolení obnovy
konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania - nie je aplikovateľný
čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, pretože nejde o rozhodovanie o hmotnom práve a o odstránenie stavu právnej
neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím vo veci (mutatis mutandis
III. ÚS 187/02). Takéto rozhodnutie týkajúce sa práva sťažovateľa bolo totiž už vydané
v pôvodnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 5 T 856/87 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 To 856/87 a v zmysle § 277 Trestného
poriadku predstavuje dôvod, pre ktorý nemožno v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten
istý skutok pokračovať, pokiaľ nebola povolená obnova konania. Právna neistota
sťažovateľa bola odstránená právoplatným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 856/87
v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 To 856/87 zo 16. decembra
1987. Dôvod, pre ktorý nemožno v trestnom stíhaní pokračovať, odpadne len za
predpokladu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania, keď by
okresný súd bez ďalšieho návrhu vec znovu prejednal. V tomto štádiu by už preto išlo o
rozhodovanie o hmotnom práve a odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote
právoplatným rozhodnutím a prichádzala by teda do úvahy aj aplikovateľnosť čl. 48 ods. 2
ústavy v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr.
III. ÚS 191/02, I. ÚS 24/03, IV. 185/04).
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou
ústavného súdu preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup krajského súdu
v predmetnom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikoval ako
porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2005