Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 35 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (40)III. ÚS 191/02
PDF · 142.46 KB
No categories available
III. ÚS 191/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra
2002 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. V. K.,
Advokátska kancelária K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Michalovce v konaní o povolenie obnovy konania
vedenom pod sp. zn. 15 P 78/90, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2002
doručená sťažnosť P. K., trvalo bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
15 P 78/90.
Sťažovateľ uviedol, že v apríli 2001 podal na spomínanom súde návrh na obnovu
konania. Okresný súd je však nečinný a vo veci doposiaľ nevykonal žiadny procesný úkon.
O obnovu konania žiada preto, lebo okresný súd porušil v pôvodnom konaní jeho základné
právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti, zaručené v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Okresný súd tak
duplicitne porušuje jeho právo zaručené ústavou, resp. Listinou základných práv a slobôd.
Sťažnosť sťažovateľa nespĺňala náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie
konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 v spojení s § 53 ods. 1 a v § 20
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Na základe výzvy ústavného súdu z 12. júla 2002, v ktorej upozornil sťažovateľa na
náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom a vyzval ho,
aby v lehote 14 dní od doručenia výzvy nedostatky svojej sťažnosti odstránil, doplnil
sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne advokátky JUDr. V. K., ktorú
splnomocnil na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, svoju sťažnosť podaním
z 23. augusta 2002.
V tomto podaní sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne upresnil, že
návrh na obnovu konania bol na okresnom súde podaný 5. januára 2001. Týkal sa konania
vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 19 P 78/90, skončeného rozsudkom z 27. októbra
1998, ktorý sa stal právoplatným, pretože sťažovateľ sa proti nemu odvolal neskoro.
Sťažovateľ taktiež poukázal na dôvody podania návrhu na obnovu konania a na okolnosti
a následky exekučného konania, ktoré bolo proti nemu na základe právoplatného
a vykonateľného rozsudku okresného súdu sp. zn. 19 P 78/90 z 27. októbra 1998 začaté.
Uviedol, že prieťahmi v konaní o obnove konania „bola spustená lavína právnych
skutočností“, ktoré spôsobili a stále mu spôsobujú „straty finančné a morálne“.
Na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „Nekonaním
Okresného súdu v Michalovciach vo veci č. sp. 15 P 78/90 bolo porušené právo sťažovateľa
zakotvené v Ústave SR, čl. 48 ods. 2 a preto sťažovateľovi prináleží od Slovenskej
republiky odškodné za morálnu a majetkovú ujmu vo výške 400.000.-Sk.“
II.
V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyzval ústavný súd predsedu
okresného súdu, aby sa k podanej sťažnosti vyjadril, a vyžiadal si od neho spisový materiál
týkajúci sa predmetnej veci vedenej pod sp. zn. 15 P 78/90.
Okresný súd vo vyjadrení podpredsedu v liste č. Spr 611/02 zo 16. októbra 2002
uviedol, že sťažovateľ podal 5. januára 2001 návrh na obnovu konania v právnej veci sp. zn.
19 P 78/90 (o návrhu matky G. K., rod. V., na zvýšenie výživného na maloleté deti
sťažovateľa – R., T. a P. K.) skončenej rozsudkom z 27. októbra 1998, ktorý sa stal
právoplatným 3. septembra 1999.
Sťažovateľ však ešte 12. januára 2000 podal na okresnom súde návrh na zníženie
výživného na maloleté deti, ktoré má so svojou bývalou manželkou G. K., rod. V. O tomto
návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 15 P 78/90-182 z 13. apríla 2000 tak, že návrh
sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ sa proti tomuto rozsudku odvolal, v dôsledku čoho bola
vec (vrátane spisového materiálu sp. zn. P 78/90) od 12. októbra 2000 na odvolacom súde.
Spisový materiál bol okresnému súdu vrátený až 11. apríla 2001 a napadnutý rozsudok
okresného súdu bol rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 18 Co 386/00
z 31. januára 2001 potvrdený.
Sťažovateľ podal následne na sudcu, ktorý rozhodoval o návrhu na obnovu konania,
trestné oznámenie, v dôsledku čoho tento predložil 5. júna 2002 spis predsedovi okresného
súdu s vyjadrením, že sa vo veci cíti byť zaujatý. Predseda okresného súdu pridelil 10. júna
2002 vec do iného senátu a 30. septembra 2002 bolo o návrhu sťažovateľa na obnovu
konania rozhodnuté uznesením o zamietnutí tohto návrhu.
Spisový materiál, ktorý si ústavný súd od okresného súdu vyžiadal a medzičasom
vrátil, potvrdzoval skutočnosti uvedené vo vyjadrení zo 16. októbra 2002. Nevyplývalo však
z neho, že by uznesenie okresného súdu z 30. septembra 2002 o zamietnutí návrhu na
obnovu konania nadobudlo právoplatnosť.
III.
1. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu taktiež skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
– „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov...“ – v konaní
okresného súdu o jeho návrhu z 5. januára 2001 na povolenie obnovy konania smerujúcom
proti rozsudku okresného súdu č. k. 19 P 78/90-130 z 27. októbra 1998 (ďalej len „rozsudok
z 27. októbra 1998“), ktorý nadobudol právoplatnosť 3. septembra 1999.
Týmto rozsudkom okresný súd na základe návrhu bývalej manželky sťažovateľa
o zvýšenie výživného z 30. januára 1998 zmenil rozsudok Mestského súdu v Košiciach č. k.
18 C 669/90-29 z 23. apríla 1991 tak, že zvýšil výživné sťažovateľa na ich tri maloleté deti,
pričom mu uložil aj povinnosť splácať nedoplatok dlžného výživného v splátkach.
Návrhom na obnovu konania sa sťažovateľ domáhal, aby okresný súd povolil obnovu
konania vedeného pod sp. zn. 19 P 78/90 a aby po prejednaní veci vydal rozsudok, ktorým
návrh matky zamietne.
3. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu, pričom k naplneniu
tohto práva dochádza zásadne až právoplatným súdnym rozhodnutím (napr. II. ÚS 26/95,
I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97 a II. ÚS 813/00).
Účel označeného základného práva v občianskom súdnom konaní možno definovať
aj ako potrebu, aby u osoby, o ktorej občianskom práve alebo záväzku má rozhodnúť súd,
bol stav jej právnej neistoty odstránený právoplatným súdnym rozhodnutím v primeranej
lehote.
4. Právna neistota sťažovateľa vyvolaná návrhom jeho bývalej manželky
z 30. januára 1998 na zvýšenie výživného bola odstránená rozsudkom okresného súdu
z 28. októbra 1998, ktorý nadobudol právoplatnosť 3. septembra 1999. Týmto rozsudkom
bola sťažovateľovi uložená povinnosť platiť zvýšené výživné a tiež zaplatiť nedoplatok
dlžného výživného, čiže okresný súd rozhodol právoplatne o jeho občianskom záväzku.
Právoplatný rozsudok okresného súdu z 28. októbra 1998 predstavoval prekážku veci
rozhodnutej, pretože podľa § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.
Podľa § 163 ods. 2 OSP síce možno zmeniť aj bez návrhu rozsudky o výchove
a výžive maloletých detí, avšak len ak sa zmenia pomery.
5. Sťažovateľ chcel dosiahnuť zmenu právoplatného rozsudku okresného súdu
z 28. októbra 1998 cestou mimoriadneho opravného prostriedku, obnovy konania, a preto
podal 5. januára 2001 návrh na obnovu konania. Tvrdil, že je daný dôvod pre obnovu
konania podľa § 228 ods. 1 OSP (ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré
účastník konania bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, pokiaľ môžu
privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci).
Podľa § 234 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne,
alebo obnovu konania povolí. V zmysle ods. 3 citovaného ustanovenia povolením obnovy
konania odkladá sa vykonateľnosť rozhodnutia o veci.
Podľa § 235 ods. 1 OSP len čo nadobudne rozhodnutie o povolení obnovy
právoplatnosť, súd bez ďalšieho návrhu vec znova prejedná. Pritom prihliadne na všetko, čo
vyšlo najavo ako pri pôvodnom konaní, tak aj pri prejednaní obnovy.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak súd zistí, že napadnuté rozhodnutie je vecne
správne, zamietne uznesením návrh na jeho zmenu. Ak súd napadnuté rozhodnutie vo veci
samej zmení, nové rozhodnutie nahradí pôvodné rozhodnutie.
6. V konaní o návrhu na obnovu konania – v štádiu do rozhodnutia o povolení
obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania – nie je
aplikovateľný čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, pretože nejde o rozhodovanie o občianskom práve alebo záväzku
a odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím vo veci.
Takéto rozhodnutie už bolo totiž vydané v pôvodnom konaní, v zmysle § 159 ods. 1 OSP
predstavuje prekážku veci rozhodnutej a túto nemožno prejednávať znova.
Prekážka veci rozhodnutej odpadne len nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia
o povolení obnovy konania podľa § 235 ods. 1 OSP, keď súd bez ďalšieho návrhu vec
znovu prejedná. V tomto štádiu už preto ide o rozhodovanie o občianskom práve alebo
záväzku, odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím
o návrhu na zmenu rozhodnutia vydaného v pôvodnom konaní, a teda aplikovateľnosť čl. 48
ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
7. Pri obnove konania podľa OSP môže byť základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy porušené len v štádiu po nadobudnutí
právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania.
Pretože o návrhu sťažovateľa na obnovu konania z 5. januára 2001 okresný súd
nerozhodol právoplatne povolením obnovy konania, nemohlo uňho ani dôjsť k porušeniu
označeného základného práva, a preto ústavný súd jeho sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
8. Zo základných ustanovení OSP vyplývajú pre súd okrem iného povinnosti
postupovať tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1) a aby občianske súdne konanie bolo jednou zo záruk zákonnosti a slúžilo
na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3).
Bolo by v rozpore aj s týmito povinnosťami, pokiaľ by napr. súd o návrhu účastníka
na obnovu konania rozhodol povolením obnovy konania alebo zamietnutím návrhu so
zbytočnými prieťahmi. Aj v takom prípade však do úvahy prichádza porušenie zákonnosti,
ale nie ústavnosti, ktorá je pod ochranou ústavného súdu v zmysle čl. 124 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2002