Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 11/2021
PDF · 201.54 KB
No categories available
II. ÚS 11/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Ľuboša
Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Borisom Bednárom, advokátska kancelária, Štefánikova 873/9, Poprad, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaniach vedených pod
sp. zn. l Nt 1/2015, sp. zn. 2 Tos 76/2018, sp. zn. 2 Tos 55/2019 a sp. zn. 2 Tos 132/2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra
2020 doručená ústavná sťažnosť (ďalej aj
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn.
l Nt 1/2015 (ide však o konanie vedené na Okresnom súde v Prešove, pozn.), sp. zn.
2 Tos 76/2018, sp. zn. 2 Tos 55/2019 a sp. zn. 2 Tos 132/2019.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 13. januára 2015
na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na povolenie obnovy trestného
konania vedeného pod sp. zn. 1 T 24/2007. Dňa 6. apríla 2018 okresný súd vo veci sp. zn.
l Nt 1/2015 rozhodol tak, že návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol. Dňa
11. apríla 2019 sťažovateľ na krajskom súde podal sťažnosť pre nečinnosť súdu, návrhy
na odňatie a prikázanie veci a námietku zaujatosti a 10. apríla 2019 aj trestné oznámenie
proti senátu krajského súdu.
3. Dňa 16. apríla 2019 uznesením sp. zn. 2 Tos 76/2018 krajský súd rozhodol, že
senát predsedu JUDr. Jozefa Janíka nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného
konania. Podaním zo 4. mája 2019 sťažovateľ podal sťažnosť proti predmetnému uzneseniu.
Dňa 17. júla 2019 okresný súd uznesením sp. zn. 1 Nt 1/2015 rozhodol, že opravuje
a dopĺňa zápisnicu z verejného zasadnutia zo 6. apríla 2018. Sťažovateľ podal na krajskom
súde sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zo 17. júla 2019 a podaním z 15. augusta
2019 sťažovateľ podal na krajskom súde návrh na odňatie a prikázanie veci a tiež námietku
zaujatosti senátu JUDr. Jozefa Janíka.
4. Dňa 28. júla 2020 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
vo veci vedenej pod sp. zn. 4 Ndt 16/2019 rozhodol, že neodníma trestné veci odsúdeného
vedené na krajskom súde tomuto súdu. Krajský súd uznesením
z 10. augusta 2020 zamietol sťažnosť sťažovateľa zo 16. apríla 2019. Podaním z 24. augusta
2020 sťažovateľ podal krajskému súdu a najvyššiemu súdu námietky.
5. Sťažovateľ poukazuje na to, že podaním z 5. novembra 2015 vo veci sp. zn.
3 Tos 37/2015 a sp. zn. 3 Nto 6/2015 bola tiež vznesená námietka zaujatosti senátu
krajského súdu a 22. decembra 2015 podal „Návrh odsúdeného na odňatie a prikázanie
veci podľa § 23 Trestného poriadku.“. Podaním z 25. marca 2015 a zo 7. mája 2017 bola
vznesená námietka zaujatosti senátu krajského súdu a aj návrh na odňatie veci krajskému
súdu. Sťažovateľ uvádza, že dosiaľ príslušný súd o jeho procesných návrhoch zákonne
nerozhodol a rozhodovanie na prvom stupni vo veci obnovy konania od roku 2015 do roku
2018 bolo neúmerne dlhé a taktiež krajský súd rozhodoval o jeho sťažnosti proti uzneseniu
súdu viac ako jeden rok. Krajský súd procesný postup vykonáva spôsobom, ktorým
dochádza k procesnej manipulácii s vecou, vo veci nekoná a mení namietané senáty
v rozpore so zákonom, na základe čoho dochádza k nezákonným prieťahom v konaní.
6. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že jeho základné právo
na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konaním krajského súdu vo veci sp. zn. l Nt 1/2015, sp. zn.
2 Tos 76/2018, sp. zn. 2 Tos 55/2019 a sp. zn. 2 Tos 132/2019 porušené boli.
II.
Právna úprava a ústavnoprávne východiská ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
12. Z hľadiska predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti je podstatný najmä § 45
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu
na začatie konania, ak § 89 tohto zákona neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu
návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu
domáha (§ 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi
z § 133 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené
môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Ústavný
súd výslovne zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne
platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú
zastúpené zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011,
II. ÚS 644/2014, II. ÚS 660/2016).
13. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy, ktoré sťažovateľ uvádza
v odôvodnení sťažnosti mimo petitu, je potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie
(II. ÚS 65/07, III ÚS 149/04).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Ústavná sťažnosť neobsahuje úplný a vykonateľný petit, ktorý by bol
východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu.
15. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu sp. zn. l Nt 1/2015 a tiež krajského súdu v rámci konania o obnove
pôvodného trestného konania (pozri bod 2) pod sp. zn. 2 Tos 76/2018, sp. zn. 2 Tos 55/2019
a sp. zn. 2 Tos 132/2019.
16. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
17. Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že jeho judikatúra sa ustálila v tom, že
základným účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr.
I. ÚS 100/03). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno
porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach
a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej
neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).
18. Podľa § 393 ods. 1 Trestného poriadku ak sa skončilo trestné stíhanie vedené
proti určitej osobe právoplatným rozsudkom, právoplatným trestným rozkazom alebo
právoplatným uznesením, možno v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten istý skutok
pokračovať, len ak bola povolená obnova konania.
19. V konaní o návrhu na obnovu konania – v štádiu do právoplatného rozhodovania
o povolení obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania – nie
je aplikovateľný čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov (rovnako to platí, pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej
sa práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote – pozri napr. Sablon v. Belgicko,
2004), pretože nejde o rozhodovanie o trestnom obvinení alebo hmotnom práve
a o odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím
vo veci (mutatis mutandis III. ÚS 187/02, III. ÚS 191/02, IV. ÚS 185/04).
20. Takéto rozhodnutie týkajúce sa práv sťažovateľa bolo už totiž vydané
v pôvodnom konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 1 T 24/2007 a toto rozhodnutie
predstavuje prekážku veci rozhodnutej, ktorú nemožno prerokovať znova. Právna neistota
sťažovateľa v tomto konaní bola odstránená uvedeným právoplatným rozhodnutím.
21. Prekážka veci rozhodnutej odpadne len za predpokladu nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania, keď by okresný súd a krajský súd
bez ďalšieho návrhu vec samú znovu prerokoval. V tomto štádiu by už preto išlo
o rozhodovanie o trestnom obvinení a odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote
právoplatným rozhodnutím o návrhu na zmenu rozhodnutia vydaného v pôvodnom konaní,
a prichádzala by teda do úvahy aj aplikovateľnosť čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a rovnako aj práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
22. Pri obnove konania aj podľa Trestného poriadku (§ 393 ods. 1 Trestného
poriadku a nasl.) môže byť základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené len v štádiu po nadobudnutí
právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania (mutatis mutandis III. ÚS 191/02).
23. S ohľadom na už uvedené (v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou praxou
ústavného súdu) neprichádza do úvahy, aby ústavný súd procesný postup okresného súdu
a krajského súdu v označených konaniach (namietaných nepochybne iba v rámci obnovy
pôvodného trestného konania) mohol kvalifikovať ako porušenie základného práva
sťažovateľa garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1
dohovoru.
24. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
25. Ústavný súd na základe už uvedeného už len ako „obiter dictum“ poukazuje na
to, že v dôvodoch sťažnosti sťažovateľ namieta aj to, že podaním z 5. novembra 2015
vo veci sp. zn. 3 Tos 37/2015 a sp. zn. 3 Nto 6/2015 vzniesol námietku zaujatosti senátu
krajského súdu, 22. decembra 2015 podal „Návrh odsúdeného na odňatie a prikázanie veci
podľa § 23 Trestného poriadku“, podaním z 25. marca 2015 a zo 7. mája 2017 vzniesol
námietku zaujatosti senátu krajského súdu a podal návrh na odňatie veci krajskému súdu
a tvrdí, že dosiaľ príslušný súd o týchto procesných návrhoch zákonne nerozhodol.
26. Na tieto tvrdenia sťažovateľa ústavný súd prihliadal ako na súčasť jeho
argumentácie porušenia základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru. I táto argumentácia však je skutkovo a právne
nedôvodná.
27. Ústavný súd na tomto mieste poukazuje na časť odôvodnenia uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ndt 16/2019 z 28. júla 2020, ktorým podľa § 23 ods. 1 Trestného
poriadku trestné veci odsúdeného , , vedené
na krajskom súde pod sp. zn. 2 Tos 76/2018, 2 Tos 55/2019, 2 Tos 132/2019 sa tomuto súdu
neodnímajú. V podstatnom svoje rozhodnutie najvyšší súd odôvodnil tým, že krajský súd
vedie konania odsúdeného pod sp. zn.:
„2Tos/76/2018 rozhodnutie o sťažnosti odsúdeného proti zamietajúcemu návrhu
na povolenie obnovy konania Okresný súd Prešov, 2Tos/55/2019 - rozhodnutie o sťažnosti
odsúdeného proti uzneseniu sudcov Krajského súdu v Trenčíne (2Tos/76/2018)
o nevylúčení, 2Tos/132/2019 - rozhodnutie o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu
Okresného súdu Prešov o oprave a doplnení zápisnice o verejnom zasadnutí.“
28. Ako prvoradé sa javilo vyjadriť presvedčenie, respektíve sa stotožniť
s argumentáciou krajského súdu obsiahnutou v uznesení zo 16. apríla 2019 (č. 1. 336).
Obsahom predmetného uznesenia bolo okrem iného aj vyjadrenie sa krajského súdu
k prieťahom v tomto konaní. Súd konštatoval, že predmetnú trestnú vec značne predlžujú
opakovane vznášané námietky zaujatosti na sudcov prvého a druhého stupňa. Okrem
predmetných námietok sa v spise nachádza množstvo podaní týkajúcich sa návrhov
na odňatie a prikázanie veci, či dokonca podané trestné oznámenie.
29. Aj podľa názoru najvyššieho súdu je možné stotožniť sa so závermi krajského
súdu, že v posudzovanej veci ide o účelové a obštrukčné uplatňované podania, cieľom
ktorých je predlžovanie konania o obnove konania. Aj samotné námietky týkajúce sa
skutočnosti, že dosiaľ nebolo rozhodnuté o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu
o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania, nemajú racionálny základ, pretože
k odďaľovaniu rozhodnutia o sťažnosti dochádza práve na základe účelovej činnosti
odsúdeného. Zo spisového materiálu je zrejmé, že odsúdený reaguje sťažnosťou takmer
na akýkoľvek úkon súdu. Podanie trestného oznámenia na konajúceho sudcu (resp. sudcov)
vo všeobecnosti automaticky nezakladá dôvod, pre ktorý by sudca mal byť vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci, pretože každý prípad je potrebné posudzovať
individuálne a zisťovať, či existuje zákonný dôvod na vylúčenie sudcu. Námietka zaujatosti
uplatnená stranou v konaní voči sudcovi (sudcom), ktorí vec prejednávajú a rozhodujú,
sa nemôže zakladať na hypotézach, domnienkach alebo subjektívnych pocitoch strany
v trestnom konaní, pretože potom by sa mohlo stať, že strana v trestnom konaní, v danom
prípade odsúdený, by účelovo podával trestné oznámenia, resp. námietky zaujatosti
na konajúceho sudcu (resp. sudcov) s cieľom dosiahnutia jeho vylúčenia z prejednávania
a rozhodovania veci s kalkuláciou, že týmto postupom dosiahne to, že jeho vec prejedná
a rozhodne iný sudca, resp. sudcovia, ktorí podľa jeho subjektívneho názoru sa javia ako
„vhodnejší“. Práve osobnosť sudcu musí byť zárukou spravodlivého, nestranného
a objektívneho súdneho konania.
30. Na predmetné podanie reagovali sudcovia trestnoprávneho kolégia krajského
súdu. Osobitne sudcovia vo veci konajúceho senátu JUDr. Jozefa Janíka vyjadrili svoju
nezaujatosť, resp. že nie sú vylúčení uznesením sp. zn. 2 Tos 76/2018 zo 16. apríla 2019.
Ostatní sudcovia trestnoprávneho kolégia vyjadrili svoju nezaujatosť na (čl. 347 ‒348)
spisu. Sudca JUDr. Peter Tóth bol vo veci vylúčený, pretože v nej rozhodoval v prvom
stupni. Vzhľadom na uvedený obsah podaní, ako aj na príslušné vyjadrenia sudcov najvyšší
súd uzatvára, že z rozhodovania jednotlivých sudcov nevyplýva ani len podozrenie, že by
mohli byť vo veci zaujatí. Práve naopak, je možné konštatovať ich nezaujatosť aj napriek
neúmernému, ba až šikanóznemu zaťaženiu zo strany odsúdeného. V zmysle
horeuvedeného, procesný postup vyčítaný odsúdeným nemôže byť dôvodom na odňatie
a prikázanie veci.
31. Je potrebné pripomenúť, že najvyšší súd na neverejnom zasadnutí 17. júna 2015
rozhodol, že podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku trestné veci odsúdeného
sp. zn. 3 Nto 6/2015 a sp. zn. 3 Tos 37/2015 sa krajskému súdu neodnímajú.
32. Ako uviedol najvyšší súd, „v konaní o odňatí a prikázaní veci sa nebude
zaoberať otázkami, ktoré odsúdený v jednotlivých návrhoch uviedol, pretože
na zodpovedanie týchto otázok nie je kompetentný. O spomínaných otázkach bude súd
rozhodovať v rámci konania o obnove.“.
33. „Po analýze predmetných podaní a spisového materiálu je možné zo strany
najvyššieho súdu vysloviť záver, že neboli zistené také skutočnosti, ktoré by vyvolávali
potrebu na vylúčenie všetkých sudcov Krajského súdu v Trenčíne...
Najvyšší súd preto po vyhodnotení všetkých okolností prípadu poukazujúc na vyššie
citované právne úvahy konštatuje, že neexistujú žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
obavu zo zaujatého konania a rozhodovania sudcov Krajského súdu v Trenčín v trestných
veciach odsúdeného. Zároveň je možné konštatovať, že predmetné závery vyslovené
v danom rozhodnutí sa rovnako vzťahujú aj na podania sťažovateľa (č. 1 338, 364), ktorými
inicioval konania na krajskom súde pod. sp. zn 2 Tos 55/2019 a 2 Tos 132/2019.
Na podklade vyššie uvedených skutočností rozhodol najvyšší súd tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.“
34. Z uvedeného je zrejmé, že v odôvodnení sťažnosti uvedené námietky sťažovateľa
nielenže sa nepremietli do petitu sťažnosti, ale zjavne sú v plnom rozsahu neopodstatnené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2021
Peter Molnár
predseda senátu