Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 208/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2009

predbežne prerokoval sťažnosť R. S., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a a 3

Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 9. septembra 2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra

2008 doručená sťažnosť R. S., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.

G., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2

a 3 (ďalej len „“) a podľa a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. septembra

2008.

Sťažovateľ svoje neúplné podanie doplnil 22. januára 2009 o príslušnú listinnú

dokumentáciu (napadnutý rozsudok krajského súdu z 9. septembra 2008).

Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 6. marca 2006 oslobodený spod

obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa

a platného a účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len

„“). Uvedený rozsudok okresného súdu bol uznesením krajského súdu sp. zn.

z 27. júna 2006 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu, aby ju znovu

prerokoval a rozhodol.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 21. septembra 2006 bol sťažovateľ

uznaný za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2

a odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní dvanástich mesiacov.

Okresný súd zároveň rozhodol o podmienečnom odložení výkonu jeho trestu na skúšobnú

dobu v trvaní dvadsiatich štyroch mesiacov, ktorý bol potvrdený uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 7. novembra 2006.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn.

z 2. apríla 2008 zrušil uznesenie krajského súdu zo 7. novembra 2006 a vec

mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 9. septembra 2008 zrušil rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 21. septembra 2006 v celom rozsahu. Uznal

sťažovateľa za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1

a odsúdil ho k trestu odňatia slobody v trvaní ôsmich mesiacov

s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní osemnástich mesiacov

s tým, že zohľadnil spoluzavinenie poškodeného, ktorý jazdil na bicykli neosvetlený.

Sťažovateľ uviedol, že rozsudok okresného súdu sp. zn z 21. septembra

2006 vychádza z právneho názoru, ktorý vyslovil odvolací krajský súd vo svojom uznesení

sp. zn. z 27. júna 2006, podľa ktorého „keďže sťažovateľ nereagoval na

prekážku, ktorú mu poškodený vytvoril, je jeho vina preukázaná, pretože porušil

ustanovenia a “.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „uvedený právny názor vychádzajúci iba z ustanovení

zákona, bez zohľadnenia skutočných príčin nehody a najmä bez akéhokoľvek bližšieho

odôvodnenia a vysporiadania sa s dôkazmi a s obranou sťažovateľa, je porušením princípu

prezumpcie neviny zaručeného i .

Takýto postup súdu, je možné považovať za postup, v ktorom absentuje zákonné

a ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd a .“.

Prijatím právneho záveru o vine sťažovateľa iba s poukázaním na ustanovenia

o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o pozemných komunikáciách“) by podľa neho znamenalo, „že

vodič vozidla je vždy vinný, dokazovanie nie je potrebné“.

V predmetnom konaní nebolo podľa sťažovateľa nijako preukázané, že porušil § 4

ods. 2 a § 15 ods. 1 zákona o pozemných komunikáciách.

V sťažnosti sťažovateľ ďalej poukázal na judikatúru najvyššieho súdu, podľa ktorej

nemožno od vodiča motorového vozidla vyžadovať, aby pravidelne predvídal okolnosti, ako

je porušenie pravidiel cestnej premávky iným účastníkom (napr. R 26/64, R 12/89 a iné).

Ďalej poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúce sa uplatnenia princípu

obmedzenej dôvery, ktorý znamená, že vodič sa môže spoliehať na to, že ostatní účastníci

dopravy dodržia dopravné predpisy, pokiaľ z konkrétnej situácie nevyplynie obava, že to

tak nebude (R 43/68, R 42/88 a iné); na rozhodnutie, podľa ktorého o zavinenie

z nedbanlivosti môže ísť len vtedy, pokiaľ povinnosť a možnosť predvídať porušenie alebo

ohrozenie záujmu chráneného sú dané súčasne (R 6/1988).

O priebehu skutkového deja trestného činu sťažovateľ tvrdí, že „kolízii s cyklistom

nemohol zabrániť, pretože splýval s vozovkou, nebol osvetlený a nemal funkčné ani zadné

odrazové sklíčko a bol to on, kto vyvolal vznik kolíznej situácie.

Znalec sa vo svojom posudku na strane 11 jasne vyjadril, že sťažovateľ nemal

možnosť zabrániť zrážke s neosvetleným cyklistom.“.

Podľa sťažovateľa je pritom celkom zjavné, že cyklista porušil práve tie povinnosti,

ktorých dodržanie má priamo zabrániť takým situáciám, aká vznikla aj v tomto prípade

[v tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na § 56 ods. 1 zákona o pozemných komunikáciách,

§ 89 ods. 1 písm. b), c), e) až g) vyhlášky Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií

Slovenskej republiky č. o podmienkach premávky vozidiel na pozemných

komunikáciách v znení neskorších predpisov platnej do 28. februára 2005].

Sťažovateľ porušenie označených práv vidí v tom, že „súd sa nevysporiadal

s obranou sťažovateľa a ani sa ňou nezaoberal.

Z práva na obhajobu vyplýva povinnosť pre súd zaoberať sa podstatnými námietkami

obhajoby a svoje stanovisko k nim v odôvodnení svojho rozhodnutia vyložiť.

Prezumpcia neviny sleduje tiež cieľ dosiahnuť istotu, že páchateľ trestný čin

zavinil.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal rozhodnutie,

v ktorom vysloví, že:

„Rozhodnutím Krajského súdu v Trnave č. k. zo dňa 9. 9. 2008

v trestnej veci sťažovateľa, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a článkov 8 ods. 2 a 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 50 ods. 2

a v ňom vyjadreného princípu prezumpcie neviny a ústavného práva na obhajobu podľa

článku 50 ods. 3 .

Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č. k. zo dňa 9. 9. 2008 sa zrušuje

a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu v trestnom

konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ).

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojich základných

práv podľa a a 3 a podľa a listiny,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 9. septembra 2008 vydaným v trestnom konaní vedenom proti nemu ako obžalovanému.

Podstatou jeho námietok bola skutočnosť, že v odvolacom konaní sa krajský súd

nevysporiadal s obranou sťažovateľa a ani sa ňou nezaoberal a svoje rozhodnutie v otázke

viny a trestu sťažovateľa dostatočne neodôvodnil.

Z obsahu rozsudku krajského súdu sp. zn. z 9. septembra 2008 ústavný

súd zistil, že krajský súd uznal obžalovaného sťažovateľa za vinného, pretože „dňa

01. apríla 2003 v čase o 20.06 hod. ako vodič viedol osobné motorové vozidlo zn. Renault

Laguna... na ceste III/06118 medzi obcami Zeleneč a Trnava v smere na Trnavu, kde v km

91,8000 sa nevenoval plne vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke

a zozadu prednou časťou vozidla narazil do zadného kolesa bicykla vedeného cyklistom J.

N., ktorý išiel v pravom jazdnom pruhu po tej istej ceste smerom do Trnavy, ktorý

následkom nárazu bol odhodený do čelného skla vozidla zn. Renault Laguna a následne na

zem vpravo, mimo komunikáciu, pričom pri náraze utrpel smrteľné zranenia, ktorým na

mieste podľahol, čím obvinený R. S. porušil ust. § 4 ods. 2 písm. c) a § 15 ods. 1 zák. NR SR

č. o premávke na pozemných komunikáciách, teda inému z nedbanlivosti

spôsobil smrť, čím spáchal trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Tr. zák.“.

Z výroku predmetného rozsudku vyplýva, že krajský súd odsúdil sťažovateľa

k trestu odňatia slobody v trvaní ôsmich mesiacov s podmienečným odložením výkonu

trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu v trvaní osemnástich mesiacov.

Poškodenú stranu s nárokom na náhradu škody krajský súd odkázal na konanie vo

veciach občianskoprávnych.

Ústavný súd po oboznámení sa s rozsudkom krajského súdu konštatoval, že podľa

jeho názoru sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa uvedenými

v jeho odvolaní. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup

krajského súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

naopak vyplýva, že sa zaoberal a vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, s ktorými

sa čiastočne stotožnil. Nevyhovenie odvolacím dôvodom ako celku, ako ani vyslovenie iného

právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemožno považovať za odmietnutie

spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa.

S námietkou sťažovateľa súvisiacou s vykonaným dokazovaním sa krajský súd

v relevantnej časti namietaného rozsudku vysporiadal takto:

„Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že obžalovaný poprel zavinenie na

dopravnej nehode. Na svoju obhajobu uviedol, že cyklistu spozoroval v poslednom okamihu,

keď už zrážke zabrániť nemohol. Cyklista bol neosvetlený a nemal žiadne červené odrazové

sklo.

Svedkovia, ktorí vo veci vypovedali, a to T. B. a L. B. v priebehu konania s istotou

neuviedli, či bol, alebo nebol bicykel poškodeného osvetlený. Vyjadrili sa len, že podľa nich

nebol osvetlený, nakoľko by si to museli všimnúť. Naopak svedok V. N., otec poškodeného,

uviedol, že bicykel bol v poriadku a bol osvetlený. Keď poškodený od neho odchádzal, videl

zapnuté svetlo na bicykli. Ďalšie vyjadrenia svedkov nepriniesli v tejto otázke jednoznačné

vysvetlenie.

Znalec In. P. R., ktorý vo veci vypracovával znalecký posudok a bol vypočutý na

hlavnom pojednávaní, uvádza alternatívy technických príčin vzniku dopravnej nehody.

Je potrebné uviesť, že krajský súd sa vecou už viackrát zaoberal, pričom aj

s poukazom na rozhodnutie NS SR zo dňa 02. 04. 2008 sp. zn. dospel

k záveru, že obžalovaný ako vodič motorového vozidla, s ktorým jazdil kritického dňa po

ceste III. triedy za zníženej viditeľnosti, mal počítať s pohybom cyklistov na vozovke

jazdiacich v pravom jazdnom pruhu. Otázku osvetlenia či neosvetlenia bicykla poškodeného

súd vyriešil v prospech obžalovaného, keďže existovali dve proti sebe stojace skupiny

dôkazov. Práve pre skutočnosť, že poškodený jazdil s neosvetleným bicyklom, podľa názoru

Najvyššieho súdu SR súdy obidvoch inštancií rozhodli na základe nesprávneho právneho

posúdenia skutku. Obžalovaný oneskorene reagoval na poškodeného práve preto, že

poškodený tiež porušil závažným spôsobom pravidlá cestnej premávky.

Krajský súd preto kvalifikoval konanie obžalovaného ako trestný čin ublíženia na

zdraví podľa § 224 ods. 1 Tr. zák. účinného do 01. 01. 2006.“

V okolnostiach prípadu pri určení druhu a výšky trestu sťažovateľa krajský súd

vychádzal „z ustanovení § 23 a § 31 Tr. zák., pričom prihliadol na stupeň nebezpečnosti

trestného činu pre spoločnosť, na možnosť nápravy a pomery páchateľa a uložil

obžalovanému trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov s podmienečným odkladom jeho

výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov. Uloženie trestu zákazu činnosti

nepovažoval vzhľadom na zmenu právnej kvalifikácie v prospech obžalovaného a časový

odstup od spáchania skutku za potrebné.“.

Ústavný súd v súvislosti s citovaným konštatuje, že v rozsudku krajského súdu

nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by spočívali v sťažovateľom namietanom

porušení jeho práv v trestnom konaní a v nedostatočnom či nesprávnom vysporiadaní sa

krajského súdu s odvolacími dôvodmi sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu

z 21. septembra 2006.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že v odvolacom konaní neboli vykonané ďalšie

dôkazy, ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý proces,

neupravuje však prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v. Slovenská republika,

rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).

Aj podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkmi konania (,

). Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou

procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú

k rozhodnutiu vo veci samej (napr. , ).

V okolnostiach prípadu treba zdôrazniť, že krajský súd napadnutým rozsudkom

zmenil právnu kvalifikáciu skutku v prospech sťažovateľa, uznal čiastočnú dôvodnosť jeho

odvolania, keď predtým už vo veci za účelom vykonania a spoľahlivého zhodnotenia

dôkazov (ako bezpečného základu pre skutkové zistenia a pre záver o vine resp. nevine

obžalovaného) pôvodné rozsudky okresného súdu zo 6. marca 2006 a z 21. septembra 2006

zrušil, a vo veci rozhodoval aj najvyšší súd ako súd dovolací, ktorého právne závery (o tom,

že sťažovateľ oneskorene reagoval na poškodeného práve preto, že poškodený tiež porušil

závažným spôsobom pravidlá cestnej premávky) si krajský súd v plnom rozsahu osvojil. Aj

z tohto dôvodu mohol opodstatnene krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn.

z 9. septembra 2008 konštatovať, že zákonom predpísaným spôsobom

preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým sťažovateľ

podal odvolanie i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku,

vrátane preverenia sťažovateľových obhajobných tvrdení.

So zreteľom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa podľa dospel k záveru, že z predloženej

sťažnosti ani z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva nič, čo by svedčilo

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených označeným všeobecným

súdom, a teda o porušení základného práva podľa ( listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ako ani jeho základných práv podľa čl. 50 ods. 2 a 3

( listiny).

Pokiaľ teda ide o námietky, ktoré sťažovateľ opísal vo svojej sťažnosti ako ťažiskové,

a síce porušenie práva na spravodlivé súdne konanie postupom krajského súdu, ústavný súd

vzhľadom na uvedené konštatovanie pripomína, že podľa konštantnej judikatúry nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS.

13/00, ).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje tiež na to, že obsahom práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní ().

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2009