Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 614/2012
PDF · 348.59 KB
No categories available
IV. ÚS 614/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. V..., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom
JUDr. Ľ. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na slobodu a bezpečnosť
podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Tost 36/2012 z 15. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. V. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra
2012 doručená sťažnosť M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 4 Tost 36/2012 z 15. októbra 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho
súdu“).
Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením sudcu pre
prípravné konanie (ďalej len „sudca“) Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská
Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), sp. zn. Tp 20/2011 z 3. marca 2011 v spojení
s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 6/2011 z 11. marca 2011 vzatý do väzby podľa
§ 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku. Podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nebol prijatý jeho písomný sľub
a podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku nebola prijatá ani ním ponúknutá peňažná záruka.
Väzba sťažovateľovi začala plynúť 1. marca 2011 o 5.30 h.
Dňa 30. júla 2012 bola na špecializovanom súde podaná na sťažovateľa obžaloba.
Uznesením špecializovaného súdu sp. zn. BB-3 T 25/2012 z 15. augusta 2012 v spojení
s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 31/2012 z 28. augusta 2012 bolo podľa § 238
ods. 3 Trestného poriadku rozhodnuté, že sťažovateľ ostáva po podaní obžaloby naďalej
vo väzbe.
Dňa 20. septembra 2012 sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu požiadal
špecializovaný súd o prepustenie z väzby na slobodu, eventuálne o nahradenie väzby
písomným sľubom podľa § 81 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, resp. o nahradenie väzby
peňažnou zárukou podľa § 81 Trestného poriadku (ďalej len „žiadosť o prepustenie
z väzby“). Uznesením špecializovaného súdu sp. zn. BB-3 T 25/2012 z 27. septembra 2012
(ďalej len „uznesenie z 27. septembra 2012“) v spojení s namietaným uznesením
najvyššieho súdu bola sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby zamietnutá a nebol
prijatý jeho písomný sľub ani peňažná záruka.
Sťažovateľ vyjadruje názor, že orgány rozhodujúce o jeho ponechaní vo väzbe
rozhodujú bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností, pričom „neexistujú v jeho
prípade dôvody väzby tak, ako ich majú na mysli jednotlivé ustanovenia Trestného
poriadku, v súčasnom štádiu trestného konania pominula existencia hrozby, že prepustením
obvineného z väzby na slobodu bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti, dokoná trestný
čin, o ktorý sa pokúsil alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil,
a napokon rozhodnutia o jeho zotrvaní vo väzbe obsahujú len abstraktné úvahy, ktoré sú
v konečnom dôsledku nepreskúmateľné a vykazujú znaky svojvôle“.
Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa v namietanom uznesení «opätovne nevysporiadal
so všetkými skutočnosťami potrebnými pre svoje rozhodnutie tak, ako ich majú na mysli
ustanovenia Trestného poriadku. V zmysle § 72 ods. 2 druhá veta Tr. por. „odôvodnenie
rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok
rozhodnutia o väzbe opiera“».
Sťažovateľ taktiež uvádza, že „už viackrát jednak pri svojich podaniach v jeho
trestnej veci, ako aj pri predchádzajúcich sťažnostiach, ktoré podal na Ústavný súd SR
upriamoval pozornosť na to, že rozhodnutia o ponechaní obvineného vo väzbe, ako
aj rozhodnutia, ktorými je eventuálne väzba obvineného predlžovaná, nie sú rozhodnutiami
o vine či nevine obvineného. Rovnako, samotné konštatovanie, že v jeho prípade ide
o rozsiahlu, náročnú trestnú vec, nemožno považovať za dôvod, resp. existenciu dôvodov
väzby.
Neobstojí preto tvrdenie Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom uznesení
argumentuje, že dôvodnosť väzby u obvineného (sťažovateľa) vidí práve v dôvodnosti
podozrenia, že obvinený mal spáchať skutky v čase a spôsobom uvedeným v podanej
obžalobe...
Najvyšší súd SR ako odvolací orgán rozhodujúci o opravnom prostriedku
sťažovateľa sa opätovne, tak ako aj vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach týkajúcich
sa rovnakej trestnej veci sťažovateľa obmedzil len na paušálne argumenty bez venovania
dostatočnej pozornosti a náležitej starostlivosti pri posudzovaní konkrétneho
individuálneho prípadu sťažovateľa.“.
Sťažovateľ upriamuje pozornosť na to, že „väzba má byť v trestnom konaní len
výnimočným zaisťovacím opatrením a možno ho použiť len vtedy, ak rovnaký účel nemožno
dosiahnuť inak. Rovnako, väzba má trvať len nevyhnutnú dobu. Ustanovenia § 71 a nasl.
Tr. por. (dôvody väzby) a ich aplikácia v každom jednotlivom prípade si vyžaduje
komplexnú a dôkladnú znalosť skutkovej a dôkaznej situácie tak, aby súd objektívne vzal
do úvahy povahu konkrétnej trestnej veci s prihliadnutím napr. na osobu obvineného, jeho
osobné pomery, rozsah potrebného dokazovania a náročnosti trestného konania.
V prípade, že orgány rozhodujúce o zotrvaní obvineného vo väzbe na podklade
zistených skutočností majú za to, že tu existuje dôvod na väzobné trestné stíhanie
obvineného, je nevyhnutné, aby taký svoj právny názor a rozhodnutie náležité odôvodnili.
Samotný Ústavný súd SR pravidelne judikuje, že rozhodnutie všeobecného súdu
možno považovať za protiústavné, pokiaľ by boli právne závery výsledkom takej
interpretácie a aplikácie právnych predpisov, ktoré sú v extrémnom nesúlade s vykonanými
skutkovými zisteniami, ktoré vybočujú z medzí ústavnosti, svojvoľnej interpretácie
príslušného ustanovenia právneho predpisu alebo interpretácie, ktorá je v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. prepiaty formalizmus a podobne (I. ÚS 157/07).“.
Sťažovateľ osobitne upozorňuje vo svojej sťažnosti na to, že „od poslednej sťažnosti,
ktorú sťažovateľ podal na Ústavný súd SR, došlo v jeho trestnej veci k výraznému posunu
v tom zmysle, že bolo ukončené prípravné konanie a dňa 30. 7. 2012 bola na sťažovateľa
ako obvineného podaná obžaloba“. Sťažovateľ preto zastáva názor, „že boli zabezpečené
všetky dôkazy obžaloby a teda ani po prípadnom prepustení z väzby na slobodu by nemohol
nijakým spôsobom do zabezpečovania dôkazov zasahovať a ani pokračovať v páchaní
trestnej činnosti. Tieto skutočnosti na tomto mieste sťažovateľ uvádza predovšetkým preto,
že má za to, že o jeho väzbe je rozhodované paušálne, arbitrárne, bez náležitého skúmania
priebehu trestného konania vo vzťahu k existencii, či neexistencii dôvodov väzby, resp.
dôvodov na predĺženie lehoty jej trvania.“.
Vo vzťahu k argumentácii špeciálneho súdu a najvyššieho súdu o tom, že zmeny
v dotknutých obchodných spoločnostiach spočívajúce v prevode obchodných podielov
sťažovateľa a v jeho odvolaní z funkcie konateľa nič nemenia na obave z eventuálneho
pokračovania v trestnej činnosti, čím má byť odôvodňovaná existencia väzobných dôvodov
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, sťažovateľ uvádza, že „taká argumentácia
neobstojí. Aj vo vzťahu k ústavným činiteľom, napr. poslancom NR SR, členom vlády SR sa
uplatňuje zásada, že pre výkon mandátu v štátnych orgánoch v prípade hrozby konfliktu
záujmov postačuje, ak dotknutý ústavný činiteľ obmedzí, resp. zabezpečí zánik svojich
podnikateľských aktivít obdobným spôsobom ako to uskutočnil sťažovateľ. To znamená, že
dochádza k eliminácii konfliktu záujmov tým, že dotknutý subjekt ako spoločník obchodnej
spoločnosti – spoločnosti s ručením obmedzeným prevedie svoj obchodný podiel na inú
osobu a zároveň je odvolaný z funkcie štatutárneho orgánu takej spoločnosti.“.
Sťažovateľ je presvedčený, že v súčasnom štádiu trestného konania možno účel
trestného konania dosiahnuť aj po jeho prípadnom prepustení z väzby na slobodu, a navyše,
rozhodnutie o jeho ponechaní vo väzbe nie je podložené žiadnym zákonným dôvodom.
Vychádzajúc z uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že namietané uznesenie
najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, a tým aj odporujúce jeho
základným právam podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právam podľa čl. 5
ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S poukazom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Základné právo M. V. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2, 5 Ústavy SR a čl. 5
ods. 1, 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné ľudské právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tost 36/2012 zo dňa 15. októbra 2012 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tost 36/2012 zo dňa
15. októbra 2012 zrušuje a Najvyššiemu súdu SR prikazuje, aby prepustil M. V. neodkladne
z väzby na slobodu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi M. V. trovy
právneho zastúpenia vo výške 320,44 Eur do dvoch mesiacov od doručenia tohoto nálezu
na účet advokáta JUDr. Ľ. H...“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie. (III. ÚS 80/2010, IV. ÚS 71/2012, III. ÚS 122/2012).
V súvislosti s námietkou o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na vzťah ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich
sa špecificky základného práva na osobnú slobodu k čl. 46 ods. 1 ústavy. V nadväznosti
na to ústavný súd konštatuje, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné
atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu v prípadoch
pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie
spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto
sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy
(napr. uznesenie sp. zn. III. ÚS 135/04 z 28. apríla 2004).
Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru namietaným uznesením, je potrebné uviesť, že konania všeobecných súdov,
ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami
o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to predpokladá označený článok dohovoru.
Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1
dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje čl. 5 dohovoru. O oprávnenosti
trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní, s ktorým súvisí, predchádza mu alebo
po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré sa priamo netýkajú oprávnenosti
trestného obvinenia, a spravidla tieto konania, okrem iného aj konanie o rozhodnutí o väzbe,
nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru.
Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Pre konanie o väzbe platí
špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe,
v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo
na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05). Ústavný súd v tomto smere poukazuje
aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú
slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde
et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 atď.).
Ústavný súd pripomína, že ochrana základných práv a slobôd v súvislosti
s rozhodovaním o osobnej slobode fyzickej osoby (zákonnosť väzby) spadá (ratione
materiae) pod čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež
procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení
(obdobne pozri III. ÚS 135/04, III. ÚS 108/06). Porušenie práv garantovaných týmito
článkami ústavy a dohovoru však sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom, nenamietal, preto s prihliadnutím na viazanosť ústavného súdu návrhom na
začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nemohol ústavný súd pristúpiť
k podrobnejšiemu preskúmaniu prípadného porušenia práv sťažovateľa na osobnú slobodu
(čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru) v súvislosti s konaním a rozhodnutím o jeho väzbe.
Keďže neexistuje vecná súvislosť medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu,
ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu
z 27. septembra 2012, a namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že ďalej sa venoval už len
preskúmaniu namietaného uznesenia najvyššieho súdu z hľadiska dodržania záruk
zaručených čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru.
Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na osobnú slobodu
zaručeného ústavou (čl. 17 ods. 2 a 5), ako aj práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného
dohovorom (čl. 5 ods. 1 a 4), ústavný súd konštatuje, že podstatou sťažnosti vo vzťahu
k rozhodnutiu najvyššieho súdu je to, že sťažovateľ považuje namietané uznesenie
najvyššieho súdu za rozhodnutie neobsahujúce konkrétne dôvody na ďalšie trvanie jeho
väzby, a tým aj za nedostatočne odôvodnené, a preto arbitrárne a nepreskúmateľné.
Ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda
súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť
o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.
Vo svojej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa
obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,
pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna
alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).
Vo väzobných veciach tiež platí, že skúmanie primeranosti určenej dĺžky lehoty
väzby prináleží predovšetkým všeobecným súdom. Na ten účel im prislúcha skúmať všetky
okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu
odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania
osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov
uvedených v týchto rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností
uvedených obvineným v jeho žiadostiach) ústavný súd zisťuje, či boli porušené označené
články ústavy a dohovoru (m. m. Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že potreba náležite odôvodniť súdne
rozhodnutie vrátane rozhodnutí o väzbe je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou
zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je
kontrolovateľné verejnosťou (porovnaj napr. IV. ÚS 296/09).
Vzhľadom na podstatu námietok sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou
práva na spravodlivé súdne konanie (keďže čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru týkajúce
sa osobnej slobody obsahujú základné hmotné a procesné atribúty vrátane práva
na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení) je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské
práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že
na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr.
Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva
zároveň pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku
reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten
argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný
za ťažiskový (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, Annuaire, č. 303-B). Rovnako aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
Vychádzajúc zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal
prostredníctvom svojho obhajcu 20. septembra 2012 žiadosť o prepustenie z väzby. Podanie
žiadosti odôvodnil najmä tým, že dôvody väzby u neho už neexistujú. Argumentáciu založil
na tom, že 30. júla 2012 bola podaná na špecializovanom súde obžaloba, čo je podľa jeho
názoru významný posun v trestnom konaní. Ďalej uviedol, že pokiaľ prokurátor, ako
aj špecializovaný súd pri svojom prechádzajúcom rozhodovaní o obmedzení osobnej
slobody konštatujú, že táto okolnosť nie je rozhodnou skutočnosťou znamenajúcou zánik
tzv. preventívnej väzby, s takýmto tvrdením sťažovateľ zásadne nesúhlasí, pretože podľa
neho už boli zadovážené všetky dôkazy, ktoré by eventuálne mali preukázať jeho vinu.
Rovnako poukázal na to, že nie je dostačujúce ani konštatovanie, že ide o rozsiahlu
a náročnú trestnú vec, čo má priamy vplyv na samotnú dĺžku trestného stíhania, ako
aj na dĺžku väzby obvineného. V prípade, že orgány rozhodujúce o zotrvaní obvineného
vo väzbe na podklade zistených skutočností sú toho názoru, že tu existuje dôvod na väzobné
trestné stíhanie obvineného, je nevyhnutné, aby taký svoj právny názor a rozhodnutie
náležite odôvodnili. V prípade sťažovateľa sa však tak podľa jeho názoru nikdy nestalo
a ani pri ostatnom rozhodovaní o jeho väzbe špecializovaný súd v písomnom odôvodnení
svojho rozhodnutia neuvádza žiadne konkrétne skutočností, ktoré by zakladali dôvod tzv.
preventívnej väzby. Po zadovážení všetkých dôkazov v prípravnom konaní, ktoré tvoria
základ podanej obžaloby, sťažovateľ nemôže žiadnym spôsobom zasahovať do trestného
konania ani pokračovať v údajnom páchaní trestnej činnosti. Sťažovateľ vyjadril
presvedčenie, že i po prípadnom prepustení z väzby na slobodu bude pod prísnou kontrolou
všetkých kontrolných orgánov, daňových úradov, orgánov činných v trestnom konaní
a pod., pričom pri akomkoľvek najmenšom podozrení pri akejkoľvek budúcej aktivite,
pracovnej či súkromnej bude nepochybne podrobený zvýšenej kontrole. Spolu so žiadosťou
o prepustenie z väzby sťažovateľ predložil špecializovanému súdu aj písomný sľub
na nahradenie väzby, ako aj ponuku peňažnej záruky.
Špecializovaný súd uznesením sp. zn. BB-3 T 25/2012 z 27. septembra 2012
zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby a neprijal písomný sľub ani ponuku
peňažnej záruky. Svoje rozhodnutie potom, ako skonštatoval existenciu materiálnych
podmienok väzby u sťažovateľa, odôvodnil takto:
«Súd na základe obsahu spisového materiálu, po jeho preštudovaní, po preskúmaní
obsahu žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu a po vykonaní neverejného
zasadnutia dospel k záveru, že aj po podaní obžaloby u obvineného M. V. naďalej trvajú
dôvody väzby uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, na týchto sa
nič podstatné v prospech obvineného nezmenilo.
V posudzovanom prípade ide o rozsiahlu a zároveň náročnú trestnú vec, ktorej
objasnenie v rozsahu § 2 ods. 10 Trestného poriadku, t. j. zistenie skutkového stavu,
o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, si vyžaduje
vykonanie veľkého počtu dôkazov, čo má priamy vplyv na samotnú dĺžku trestného stíhania,
ako aj na dĺžku väzby obvineného.
K námietke obvineného uvedenej v žiadosti o prepustenie z väzby, kde v podstate
namieta to, že v jeho prípade sa nikdy neudialo, ani pri poslednom rozhodovaní o jeho
väzbe, že by súd v písomnom odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol konkrétne skutočnosti,
ktoré by zakladali dôvod tzv. preventívnej väzby, pričom je nevyhnutné, aby orgány
rozhodujúce o zotrvaní obvineného vo väzbe na podklade zistených skutočností svoj právny
názor a rozhodnutie náležite odôvodnili, považuje prvostupňový súd za potrebné uviesť, že
toto tvrdenie obvineného nezodpovedá skutočnosti.
Obvineným namietaná skutočnosť sa udiala iba v prípade jediného rozhodnutia
o väzbe. Ide o uznesenie sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu,
pracovisko Banská Bystrica sp. zn. Tp 20/2011 zo 16. júla 2012, kedy došlo k prepusteniu
obvineného M. V. z väzby na slobodu v podstate z toho dôvodu, že existencia
nebezpečenstva opakovania alebo pokračovania v trestnej činnosti obvineným je mizivá.
Obvinený nie je konateľom ani v jednej zo spoločností, ktoré vlastní, vyšetrovanie je
ukončené, preto väzba obvineného v ďalšom konaní nie je nevyhnutná. Toto rozhodnutie
však bolo v celom rozsahu zrušené uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Tost 26/2012
z 25. júla 2012.
Existencia dôvodu tzv. preventívnej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku u obvineného M. V. bola opakovane uvádzaná v rozhodnutiach o väzbe
obvineného, preto na tomto mieste prvostupňový súd nepovažuje už za potrebné opakovať
skôr uplatnenú argumentáciu v predchádzajúcich väzobných rozhodnutiach.
Od predchádzajúceho rozhodnutia o väzbe obvineného, ktorým rozhodnutím bolo
uznesenie o ponechaní obvineného vo väzbe podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku
nenastali žiadne nové okolnosti v neprospech či v prospech obvineného, ktoré by mali
zásadný vplyv na rozhodnutie o väzbe obvineného. Takou skutočnosťou nie je ani prevod
podielov obvineného v spoločnostiach, ktoré vlastnil na iné osoby, čiže nie je konateľom
spoločností ani vlastníkom podielov.
V tejto súvislosti považuje prvostupňový súd vzhľadom na vyššie uvedené námietku
obvineného zmieniť, že v predchádzajúcom rozhodnutí o väzbe obvineného uviedol
prvostupňový okrem iného to, že „mnohé firmy obvineného stále existujú, hoci v nútenom
režime. Ani zmena v štatutárnom orgáne neznamená nič podstatné, firmy v skutočnosti
ovláda práve a výlučne iba obvinený M. V. Práve preto aj naďalej hrozí obava, že obvinený
bude pokračovať v trestnej činnosti tej istej povahy. Otázka zmeny konateľa vo vzťahu
k dôvodom tzv. preventívnej väzby bola vyriešená rozhodovacou činnosťou tak
prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu, pri rozhodovaní o predchádzajúcich žiadostiach
obvineného o prepustenie z väzby na slobodu“.
V súčasnosti je faktom, že firmy v minulosti vlastnené a ovládané obvineným M. V.
vlastnia a ovládajú jemu najbližšie osoby. Niet však žiadnej konkrétnej skutočnosti, ale ani
žiadneho rozumného argumentu v rovine rozumnej istoty pre prijatie záveru, že osoby blízke
obvinenému budú pôsobiť a konať diametrálne inak ako konal obvinený. Tým pochopiteľne
súd nenaznačuje ani nepredpokladá, že noví konatelia a vlastníci budú páchať trestnú
činnosť. Súd je však toho názoru, že smerovanie činnosti firiem ostane zachované
a formálnym, hoci právnym aktom prevodu konateľstva a vlastníckych podielov na iné
osoby nezanikne aj skutočný vplyv v obvinenom vybudovanom a v nie dávnej minulosti
ovládanom impériu firiem. Obvineným vybudovaný rozsah firiem, systém ich fungovania,
založený nezriedka aj na fiktívnosti vzájomného obchodovania (čo je predmetom už podanej
obžaloby, ale aj prebiehajúceho ďalšieho vyšetrovania), ale najmä to, že firmy v skutočnosti
ovládal, riadil a rozhodoval o všetkom dôležitom výlučne obvinený, a to v spojení
s charakterom trestnej činnosti, jej rozsahom, spôsobom spáchania a dlhším časovým
obdobím, počas ktorého mala byť táto trestná činnosť páchaná, pričom predstavovala časť
jeho príjmov, stále vzbudzuje obavu, že obvinený v prípade prepustenia na slobodu môže
bez ťažkostí okamžite prevziať riadenie, vlastnenie a usmerňovanie chodu všetkých firiem,
ktoré ešte fungujú.
Na takomto závere nič nemení ani presvedčenie vyjadrené obvineným v podanej
žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, že v prípade prepustenia na slobodu bude
nepochybne podrobený zvýšenej kontrole či už daňových úradov alebo orgánov činných
v trestnom konaní. Niet reálneho podkladu na domnienku o možnom zvýšenom záujme
daňových orgánov alebo orgánov činných v trestnom konaní o činnosť firiem pôvodne
patriacich obvinenému. Činnosť orgánov spomenutých obvineným možno doposiaľ
považovať prinajmenšom za formálnu s výnimkou orgánu, ktorý viedol vyšetrovanie
v predmetnej veci. Pokiaľ by tomu bolo inak, tak pri množstve daňových kontrol, ako to
spomenul obvinený pri výsluchu na Špecializovanom trestnom súde v Banskej Bystrici dňa
15. augusta 2012, pri dôslednom vykonávaní kontrol by musela byť žalovaná trestná
činnosť odhalená podstatne skôr. Alebo ešte inak povedané, možno mať veľmi dôvodné
pochybnosti o riadnom výkone daňových kontrol daňovými orgánmi, keď obvinený podľa
vlastného vyjadrenia vedie 700 daňových sporov na Krajskom súde v Košiciach, z počtu
ktorých bol úspešný už v dvesto konaniach. Čiže daňové úrady neodhalili to, čo odhaliť
mali, ale na druhej strane sankcionovali firmy obvineného za niečo, čo nemalo právny
podklad. V tomto smere niet dôvodu neveriť slovám obvineného, že bol úspešný v dvesto
sporoch s daňovým úradom. Nebolo však zatiaľ zdôvodnené a už vôbec nebolo preukázané,
ako samotný fakt podania obžaloby a s tým súvisiace prípadné prepustenie obvineného
na slobodu skvalitní buď kontrolnú činnosť zodpovedných orgánov, alebo že bude obvinený
nepochybne podrobený zvýšenej kontrole. Preto na takúto argumentáciu obvineného
nemohol súd reálne prihliadať.
Súd preto po dôkladnom zvážení všetkých okolností vzťahujúcich sa na žiadosť
obvineného dospel k záveru, že dôvody tzv. preventívnej väzby (§ 71 ods. 1 písm. c/
Trestného poriadku) u obvineného M. V. aj naďalej trvajú.
Čo sa týka záruk, ktoré obvinený ponúkol za nahradenie väzby, prvostupňový súd
skúmal žiadosť obvineného aj z toho hľadiska, či došlo od predchádzajúceho rozhodnutia
o väzbe k takým podstatným zmenám, ktoré by boli spôsobilé odôvodniť prijatie jednej
zo záruk alebo oboch záruk. Zo spisového materiálu neboli zistené a súdu ani neboli
predložené také argumenty, ktoré by boli v súčasnosti spôsobilé na zmenu právneho záveru
vyjadreného ešte dňa 25. júla 2012 v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Tost 26/2012.
S ohľadom na osobu obvineného, na okolnosti daného prípadu, najmä však na povahu,
závažnosť a následky trestných činov nie je možné v danom prípade prijatie ani jednej
z navrhnutých záruk. Preto špecializovaný trestný súd neprijal ani jednu zo záruk
ponúknutých obvineným.»
Proti označenému uzneseniu špecializovaného súdu podal sťažovateľ
prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť, v ktorej sa odvolal na argumentáciu obsiahnutú
v žiadosti o prepustenie z väzby. Ďalej uviedol, že špecializovaný súd sa pri rozhodovaní
a vyhotovení písomného rozhodnutia podrobne zaoberal argumentmi uvedenými v jeho
žiadosti, avšak nesúhlasí s názorom, že u neho naďalej pretrvávajú dôvody preventívnej
väzby.
O opravnom prostriedku (sťažnosti) proti prvostupňovému rozhodnutiu
špecializovaného súdu rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením tak, že ho zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia druhostupňový súd opísal podstatu namietaného
uznesenia špecializovaného súdu, ako aj argumenty sťažovateľa, ktoré boli súčasťou jeho
sťažnosti proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.
Ďalej najvyšší súd skonštatoval, že 30. júla 2012 bola na sťažovateľa prokurátorom
Úradu špeciálnej prokuratúry Slovenskej republiky podaná obžaloba v bodoch 1, 2, 3, 4, 5,
7, 10, 11, 12, 14, 16, 17, 18, 20, 22 a 23 pre pokračovací trestný čin skrátenia dane
a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona a v bodoch 6, 8, 9, 13, 15, 19, 21
a 24 pre pokračovací trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a ods. 4
Trestného zákona, ktoré mal spáchať v čase od 29. decembra 2008 do 25. februára 2011
na skutkovom základe uvedenom v podanej obžalobe, svojím konaním mal skrátiť daň
v celkovej výške 57 607 826,16 € a neoprávnene si uplatniť nárok na vrátenie dane
z pridanej hodnoty v celkovej výške 509 250,84 € ku škode Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky.
Najvyšší súd uviedol, že špecializovaný súd postupoval v súlade so stavom veci
a zákonom, keď dospel k záveru, že „v posudzovanej veci dôvodnosť podozrenia, že
obvinený mal spáchať skutky v čase a spôsobom uvedeným v podanej obžalobe, trvá
naďalej aj v súčasnom štádiu trestného stíhania, rovnako ako aj dôvod väzby podľa § 71
ods. 1 písm. c/ Tr. por. Správne pritom v napadnutom uznesení uviedol, že rozhodnutie o
väzbe nie je rozhodnutím o vine obvineného.
Z obsahu relevantného spisového materiálu je zrejmé, že obvinený M. V. bol vzatý
do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie z 3. marca 2011 sp. zn. Tp 20/2011
v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. marca 2011 sp. zn.
4 Tost 6/2011 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Lehota väzby začala plynúť
dňom 1. marca 2011.
Rozhodnutím sudcu pre prípravné konanie v spojení s uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky bola lehota trvania väzby u obvineného opakovane predlžovaná.
Ostatným uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu
z 27. januára 2012 sp. zn. Tp 20/2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 1. februára 2012 sp. zn. 3 Tost 4/2012 na základe návrhu prokurátora Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v Bratislave bola
predĺžená lehota väzby u obvineného do 1. septembra 2012.
Formálne podmienky väzby u obvineného boli splnené a tieto boli predmetom
prieskumnej povinnosti súdov už v predchádzajúcom štádiu trestného stíhania.
Rovnako tak aj dôvodnosť podozrenia, teda hmotnoprávny predpoklad väzby
a materiálna podmienka väzby, že obvinený mal spáchať skutky, pre ktoré bola na neho
podaná obžaloba a existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. boli
opakovane v minulosti predmetom prieskumnej povinnosti prvostupňového i odvolacieho
súdu, tieto sa nezmenili, nerozptýlili, a preto je možné odkázať na podrobné odôvodnenia
týchto rozhodnutí.
Doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie
vedené, boli spáchané, majú znaky vyššie uvedených trestných činov a existuje dôvodné
podozrenie, že ich mal spáchať obvinený.
Z napadnutého rozhodnutia, ale aj z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu
a ostatného nedávneho rozhodnutia najvyššieho súdu z 25. júla 2012 sp. zn. 6 Tost 26/2012
je zrejmé, ktoré skutočnosti majú za následok pretrvávanie preventívneho dôvodu väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. a ani v súčasnom štádiu trestného stíhania najvyšší súd
nezistil žiadnu novú skutočnosť, ktorá by na týchto záveroch súdov obidvoch stupňov niečo
zmenila.
S prihliadnutím na povahu, rozsah, dĺžku času a ostatné okolnosti trestnej činnosti,
pre ktorú je obvinený trestne stíhaný, dospel súd k správnemu záveru, že v posudzovanom
prípade náhradné inštitúty nie sú dostatočnou zárukou, pretože neodstraňujú obavu, že
menovaný by sa v prípade jeho prepustenia na slobodu mohol dopustiť konania
predpokladaného ustanovením § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., a to ani za situácie, keď
previedol obchodné podiely svojich spoločností na jemu blízke osoby, preto návrh na ich
prijatie správne neakceptoval.“.
Aj keď ústavný súd pripúšťa, že odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho
súdu mohlo byť podrobnejšie a presvedčivejšie, avšak vychádzajúc zo svojej doterajšej
judikatúry, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok, posudzoval vec komplexne, pričom dospel k názoru, že tento nedostatok
nepredstavuje pochybenie takej intenzity, ktoré by umožňovalo vysloviť porušenie
sťažovateľových ústavou a dohovorom zaručených práv a slobôd. V neposlednom rade
pritom prihliadol hlavne na to, že najvyšší súd vyslovil súhlas so skutkovými a právnymi
závermi špecializovaného súdu (pričom navyše sám sťažovateľ v podanej sťažnosti proti
prvostupňovému uzneseniu uviedol, že špecializovaný súd sa „pri... rozhodovaní
a vyhotovení písomného rozhodnutia podrobne zaoberal... argumentmi uvedenými
v sťažnosti“). Najvyšší súd na základe podanej sťažnosti preskúmal prvostupňové
rozhodnutie a stotožnil sa s ním. Súd prvého stupňa na dôvažok veľmi presvedčivo vyslovil
názor o tom, že dôvody sťažovateľovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku aj naďalej trvajú, a preto zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby
a neprijal ponúknutý písomný sľub a ani peňažnú záruku. Podľa názoru ústavného súdu
dôvody väzby, tak ako ich existenciu konštatoval súd prvého stupňa a najvyšší súd, sú
celkom logické a akceptovateľné (obdobne to bolo aj v inej veci sťažovateľa vedenej
ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 122/2012 proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.
3 Tost 4/2012 z 1. februára 2012).
Z týchto dôvodov prezentovaných špecializovaným súdom ústavný súd poukazuje
predovšetkým na tú okolnosť, že aj keď obchodné spoločnosti v minulosti vlastnené
a ovládané sťažovateľom už v súčasnosti ovládajú jemu najbližšie osoby, nemožno vylúčiť,
že v prípade prepustenia sťažovateľa na slobodu tento môže bez ťažkostí v krátkom
časovom horizonte prevziať riadenie, vlastnenie a usmerňovanie chodu týchto firiem, ktoré
ešte vykonávajú podnikateľskú činnosť. Túto okolnosť v spojení s vysloveným podozrením
špecializovaného súdu v uznesení sp. zn. Tp 20/2011 z 27. januára 2012, že sťažovateľ sa
mal dopustiť rovnakej trestnej činnosti počas trestného stíhania, ktoré v danom štádiu
trestného konania nemá ústavný súd právomoc skúmať, možno subsumovať pod zákonný
dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Najvyšší súd, ktorý zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného
súdu, sa teda stotožnil so zisteniami súdu nižšieho stupňa, ktoré podľa názoru ústavného
súdu nespochybňujú záver, že dôvod preventívnej väzby u sťažovateľa aj naďalej trvá.
Aj keď ústavný súd pripúšťa, že najvyšší súd výrok svojho rozhodnutia odôvodnil
stručne, poukazuje však na to, že jeho podstatu vyjadril tým, že sa odvolal na správnosť
skutkových a právnych záverov špecializovaného súdu. Spôsob formulácie odôvodnenia
namietaného uznesenia najvyššieho súdu považuje ústavný súd z hľadiska jeho
preskúmateľnosti za prípustný, pretože sťažovateľ bol s obsahom rozhodnutia
špecializovaného súdu, s ktorým sa stotožnil najvyšší súd a na ktorého závery sa v podstate
odvolal, oboznámený (obdobne napr. III. ÚS 271/07, III. ÚS 122/2012).
S poukazom na uvedené ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v časti
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 5 ústavy a práva podľa čl. 5
ods. 1 a 4 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo
do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uvedených v petite jeho sťažnosti
(zrušenie namietaného uznesenia, prikázanie najvyššiemu súdu prepustiť sťažovateľa
neodkladne z väzby).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2012