Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 614/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. V..., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom

JUDr. Ľ. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu

podľa a 5 a základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj práva na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 15. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. V. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra

2012 doručená sťažnosť M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

(ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 15. októbra 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho

súdu“).

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením sudcu pre

prípravné konanie (ďalej len „sudca“) Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská

Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), sp. zn. 20/2011 z 3. marca 2011 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 11. marca 2011 vzatý do väzby podľa

z dôvodov uvedených v Trestného

poriadku. Podľa nebol prijatý jeho písomný sľub

a podľa nebola prijatá ani ním ponúknutá peňažná záruka.

Väzba sťažovateľovi začala plynúť 1. marca 2011 o 5.30 h.

Dňa 30. júla 2012 bola na špecializovanom súde podaná na sťažovateľa obžaloba.

Uznesením špecializovaného súdu sp. zn. z 15. augusta 2012 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. augusta 2012 bolo podľa § 238

ods. 3 rozhodnuté, že sťažovateľ ostáva po podaní obžaloby naďalej

vo väzbe.

Dňa 20. septembra 2012 sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu požiadal

špecializovaný súd o prepustenie z väzby na slobodu, eventuálne o nahradenie väzby

písomným sľubom podľa , resp. o nahradenie väzby

peňažnou zárukou podľa (ďalej len „žiadosť o prepustenie

z väzby“). Uznesením špecializovaného súdu sp. zn. z 27. septembra 2012

(ďalej len „uznesenie z 27. septembra 2012“) v spojení s namietaným uznesením

najvyššieho súdu bola sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby zamietnutá a nebol

prijatý jeho písomný sľub ani peňažná záruka.

Sťažovateľ vyjadruje názor, že orgány rozhodujúce o jeho ponechaní vo väzbe

rozhodujú bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností, pričom „neexistujú v jeho

prípade dôvody väzby tak, ako ich majú na mysli jednotlivé ustanovenia Trestného

poriadku, v súčasnom štádiu trestného konania pominula existencia hrozby, že prepustením

obvineného z väzby na slobodu bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti, dokoná trestný

čin, o ktorý sa pokúsil alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil,

a napokon rozhodnutia o jeho zotrvaní vo väzbe obsahujú len abstraktné úvahy, ktoré sú

v konečnom dôsledku nepreskúmateľné a vykazujú znaky svojvôle“.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa v namietanom uznesení «opätovne nevysporiadal

so všetkými skutočnosťami potrebnými pre svoje rozhodnutie tak, ako ich majú na mysli

ustanovenia . V zmysle druhá veta „odôvodnenie

rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok

rozhodnutia o väzbe opiera“».

Sťažovateľ taktiež uvádza, že „už viackrát jednak pri svojich podaniach v jeho

trestnej veci, ako aj pri predchádzajúcich sťažnostiach, ktoré podal na Ústavný súd SR

upriamoval pozornosť na to, že rozhodnutia o ponechaní obvineného vo väzbe, ako

aj rozhodnutia, ktorými je eventuálne väzba obvineného predlžovaná, nie sú rozhodnutiami

o vine či nevine obvineného. Rovnako, samotné konštatovanie, že v jeho prípade ide

o rozsiahlu, náročnú trestnú vec, nemožno považovať za dôvod, resp. existenciu dôvodov

väzby.

Neobstojí preto tvrdenie Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom uznesení

argumentuje, že dôvodnosť väzby u obvineného (sťažovateľa) vidí práve v dôvodnosti

podozrenia, že obvinený mal spáchať skutky v čase a spôsobom uvedeným v podanej

obžalobe...

Najvyšší súd SR ako odvolací orgán rozhodujúci o opravnom prostriedku

sťažovateľa sa opätovne, tak ako aj vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach týkajúcich

sa rovnakej trestnej veci sťažovateľa obmedzil len na paušálne argumenty bez venovania

dostatočnej pozornosti a náležitej starostlivosti pri posudzovaní konkrétneho

individuálneho prípadu sťažovateľa.“.

Sťažovateľ upriamuje pozornosť na to, že „väzba má byť v trestnom konaní len

výnimočným zaisťovacím opatrením a možno ho použiť len vtedy, ak rovnaký účel nemožno

dosiahnuť inak. Rovnako, väzba má trvať len nevyhnutnú dobu. Ustanovenia § 71 a nasl.

(dôvody väzby) a ich aplikácia v každom jednotlivom prípade si vyžaduje

komplexnú a dôkladnú znalosť skutkovej a dôkaznej situácie tak, aby súd objektívne vzal

do úvahy povahu konkrétnej trestnej veci s prihliadnutím napr. na osobu obvineného, jeho

osobné pomery, rozsah potrebného dokazovania a náročnosti trestného konania.

V prípade, že orgány rozhodujúce o zotrvaní obvineného vo väzbe na podklade

zistených skutočností majú za to, že tu existuje dôvod na väzobné trestné stíhanie

obvineného, je nevyhnutné, aby taký svoj právny názor a rozhodnutie náležité odôvodnili.

Samotný Ústavný súd SR pravidelne judikuje, že rozhodnutie všeobecného súdu

možno považovať za protiústavné, pokiaľ by boli právne závery výsledkom takej

interpretácie a aplikácie právnych predpisov, ktoré sú v extrémnom nesúlade s vykonanými

skutkovými zisteniami, ktoré vybočujú z medzí ústavnosti, svojvoľnej interpretácie

príslušného ustanovenia právneho predpisu alebo interpretácie, ktorá je v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. prepiaty formalizmus a podobne ().“.

Sťažovateľ osobitne upozorňuje vo svojej sťažnosti na to, že „od poslednej sťažnosti,

ktorú sťažovateľ podal na Ústavný súd SR, došlo v jeho trestnej veci k výraznému posunu

v tom zmysle, že bolo ukončené prípravné konanie a dňa 30. 7. 2012 bola na sťažovateľa

ako obvineného podaná obžaloba“. Sťažovateľ preto zastáva názor, „že boli zabezpečené

všetky dôkazy obžaloby a teda ani po prípadnom prepustení z väzby na slobodu by nemohol

nijakým spôsobom do zabezpečovania dôkazov zasahovať a ani pokračovať v páchaní

trestnej činnosti. Tieto skutočnosti na tomto mieste sťažovateľ uvádza predovšetkým preto,

že má za to, že o jeho väzbe je rozhodované paušálne, arbitrárne, bez náležitého skúmania

priebehu trestného konania vo vzťahu k existencii, či neexistencii dôvodov väzby, resp.

dôvodov na predĺženie lehoty jej trvania.“.

Vo vzťahu k argumentácii špeciálneho súdu a najvyššieho súdu o tom, že zmeny

v dotknutých obchodných spoločnostiach spočívajúce v prevode obchodných podielov

sťažovateľa a v jeho odvolaní z funkcie konateľa nič nemenia na obave z eventuálneho

pokračovania v trestnej činnosti, čím má byť odôvodňovaná existencia väzobných dôvodov

podľa , sťažovateľ uvádza, že „taká argumentácia

neobstojí. Aj vo vzťahu k ústavným činiteľom, napr. poslancom NR SR, členom vlády SR sa

uplatňuje zásada, že pre výkon mandátu v štátnych orgánoch v prípade hrozby konfliktu

záujmov postačuje, ak dotknutý ústavný činiteľ obmedzí, resp. zabezpečí zánik svojich

podnikateľských aktivít obdobným spôsobom ako to uskutočnil sťažovateľ. To znamená, že

dochádza k eliminácii konfliktu záujmov tým, že dotknutý subjekt ako spoločník obchodnej

spoločnosti – spoločnosti s ručením obmedzeným prevedie svoj obchodný podiel na inú

osobu a zároveň je odvolaný z funkcie štatutárneho orgánu takej spoločnosti.“.

Sťažovateľ je presvedčený, že v súčasnom štádiu trestného konania možno účel

trestného konania dosiahnuť aj po jeho prípadnom prepustení z väzby na slobodu, a navyše,

rozhodnutie o jeho ponechaní vo väzbe nie je podložené žiadnym zákonným dôvodom.

Vychádzajúc z uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že namietané uznesenie

najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, a tým aj odporujúce jeho

základným právam podľa a 5 a , ako aj právam podľa

ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S poukazom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo M. V. na osobnú slobodu podľa , 5 SR a

ods. 1, 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné ľudské právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 15. októbra 2012 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

15. októbra 2012 zrušuje a Najvyššiemu súdu SR prikazuje, aby prepustil M. V. neodkladne

z väzby na slobodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi M. V. trovy

právneho zastúpenia vo výške 320,44 Eur do dvoch mesiacov od doručenia tohoto nálezu

na účet advokáta JUDr. Ľ. H...“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie. (, , ).

V súvislosti s námietkou o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ústavný súd poukazuje na vzťah ustanovení a 5 týkajúcich

sa špecificky základného práva na osobnú slobodu k . V nadväznosti

na to ústavný súd konštatuje, že zahŕňa základné hmotné a tiež procesné

atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu v prípadoch

pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie

spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto

sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17

ods. 2 a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

(napr. uznesenie sp. zn. z 28. apríla 2004).

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru namietaným uznesením, je potrebné uviesť, že konania všeobecných súdov,

ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami

o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to predpokladá označený článok dohovoru.

Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1

dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje čl. 5 dohovoru. O oprávnenosti

trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní, s ktorým súvisí, predchádza mu alebo

po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré sa priamo netýkajú oprávnenosti

trestného obvinenia, a spravidla tieto konania, okrem iného aj konanie o rozhodnutí o väzbe,

nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru.

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Pre konanie o väzbe platí

špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe,

v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo

na slobodu a bezpečnosť (napr. ). Ústavný súd v tomto smere poukazuje

aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú

slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde

et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 atď.).

Ústavný súd pripomína, že ochrana základných práv a slobôd v súvislosti

s rozhodovaním o osobnej slobode fyzickej osoby (zákonnosť väzby) spadá (ratione

materiae) pod a dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež

procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení

(obdobne pozri , ). Porušenie práv garantovaných týmito

článkami a dohovoru však sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom, nenamietal, preto s prihliadnutím na viazanosť ústavného súdu návrhom na

začatie konania ( ) nemohol ústavný súd pristúpiť

k podrobnejšiemu preskúmaniu prípadného porušenia práv sťažovateľa na osobnú slobodu

( a dohovoru) v súvislosti s konaním a rozhodnutím o jeho väzbe.

Keďže neexistuje vecná súvislosť medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu,

ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu

z 27. septembra 2012, a namietaným porušením základného práva podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že ďalej sa venoval už len

preskúmaniu namietaného uznesenia najvyššieho súdu z hľadiska dodržania záruk

zaručených a 5 a a 4 dohovoru.

Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na osobnú slobodu

zaručeného ( a 5), ako aj práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného

dohovorom (čl. 5 ods. 1 a 4), ústavný súd konštatuje, že podstatou sťažnosti vo vzťahu

k rozhodnutiu najvyššieho súdu je to, že sťažovateľ považuje namietané uznesenie

najvyššieho súdu za rozhodnutie neobsahujúce konkrétne dôvody na ďalšie trvanie jeho

väzby, a tým aj za nedostatočne odôvodnené, a preto arbitrárne a nepreskúmateľné.

Ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda

súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť

o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Vo svojej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa

obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,

pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna

alebo zjavne neopodstatnená (, , , ).

Vo väzobných veciach tiež platí, že skúmanie primeranosti určenej dĺžky lehoty

väzby prináleží predovšetkým všeobecným súdom. Na ten účel im prislúcha skúmať všetky

okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu

odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania

osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov

uvedených v týchto rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností

uvedených obvineným v jeho žiadostiach) ústavný súd zisťuje, či boli porušené označené

články a dohovoru (m. m. Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že potreba náležite odôvodniť súdne

rozhodnutie vrátane rozhodnutí o väzbe je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou

zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je

kontrolovateľné verejnosťou (porovnaj napr. ).

Vzhľadom na podstatu námietok sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou

práva na spravodlivé súdne konanie (keďže a dohovoru týkajúce

sa osobnej slobody obsahujú základné hmotné a procesné atribúty vrátane práva

na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení) je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. ,

). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské

práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že

na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr.

Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva

zároveň pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku

reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten

argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný

za ťažiskový (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra

1994, Annuaire, č. 303-B). Rovnako aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Vychádzajúc zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal

prostredníctvom svojho obhajcu 20. septembra 2012 žiadosť o prepustenie z väzby. Podanie

žiadosti odôvodnil najmä tým, že dôvody väzby u neho už neexistujú. Argumentáciu založil

na tom, že 30. júla 2012 bola podaná na špecializovanom súde obžaloba, čo je podľa jeho

názoru významný posun v trestnom konaní. Ďalej uviedol, že pokiaľ prokurátor, ako

aj špecializovaný súd pri svojom prechádzajúcom rozhodovaní o obmedzení osobnej

slobody konštatujú, že táto okolnosť nie je rozhodnou skutočnosťou znamenajúcou zánik

tzv. preventívnej väzby, s takýmto tvrdením sťažovateľ zásadne nesúhlasí, pretože podľa

neho už boli zadovážené všetky dôkazy, ktoré by eventuálne mali preukázať jeho vinu.

Rovnako poukázal na to, že nie je dostačujúce ani konštatovanie, že ide o rozsiahlu

a náročnú trestnú vec, čo má priamy vplyv na samotnú dĺžku trestného stíhania, ako

aj na dĺžku väzby obvineného. V prípade, že orgány rozhodujúce o zotrvaní obvineného

vo väzbe na podklade zistených skutočností sú toho názoru, že tu existuje dôvod na väzobné

trestné stíhanie obvineného, je nevyhnutné, aby taký svoj právny názor a rozhodnutie

náležite odôvodnili. V prípade sťažovateľa sa však tak podľa jeho názoru nikdy nestalo

a ani pri ostatnom rozhodovaní o jeho väzbe špecializovaný súd v písomnom odôvodnení

svojho rozhodnutia neuvádza žiadne konkrétne skutočností, ktoré by zakladali dôvod tzv.

preventívnej väzby. Po zadovážení všetkých dôkazov v prípravnom konaní, ktoré tvoria

základ podanej obžaloby, sťažovateľ nemôže žiadnym spôsobom zasahovať do trestného

konania ani pokračovať v údajnom páchaní trestnej činnosti. Sťažovateľ vyjadril

presvedčenie, že i po prípadnom prepustení z väzby na slobodu bude pod prísnou kontrolou

všetkých kontrolných orgánov, daňových úradov, orgánov činných v trestnom konaní

a pod., pričom pri akomkoľvek najmenšom podozrení pri akejkoľvek budúcej aktivite,

pracovnej či súkromnej bude nepochybne podrobený zvýšenej kontrole. Spolu so žiadosťou

o prepustenie z väzby sťažovateľ predložil špecializovanému súdu aj písomný sľub

na nahradenie väzby, ako aj ponuku peňažnej záruky.

Špecializovaný súd uznesením sp. zn. z 27. septembra 2012

zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby a neprijal písomný sľub ani ponuku

peňažnej záruky. Svoje rozhodnutie potom, ako skonštatoval existenciu materiálnych

podmienok väzby u sťažovateľa, odôvodnil takto:

«Súd na základe obsahu spisového materiálu, po jeho preštudovaní, po preskúmaní

obsahu žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu a po vykonaní neverejného

zasadnutia dospel k záveru, že aj po podaní obžaloby u obvineného M. V. naďalej trvajú

dôvody väzby uvedené v ustanovení , na týchto sa

nič podstatné v prospech obvineného nezmenilo.

V posudzovanom prípade ide o rozsiahlu a zároveň náročnú trestnú vec, ktorej

objasnenie v rozsahu , t. j. zistenie skutkového stavu,

o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, si vyžaduje

vykonanie veľkého počtu dôkazov, čo má priamy vplyv na samotnú dĺžku trestného stíhania,

ako aj na dĺžku väzby obvineného.

K námietke obvineného uvedenej v žiadosti o prepustenie z väzby, kde v podstate

namieta to, že v jeho prípade sa nikdy neudialo, ani pri poslednom rozhodovaní o jeho

väzbe, že by súd v písomnom odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol konkrétne skutočnosti,

ktoré by zakladali dôvod tzv. preventívnej väzby, pričom je nevyhnutné, aby orgány

rozhodujúce o zotrvaní obvineného vo väzbe na podklade zistených skutočností svoj právny

názor a rozhodnutie náležite odôvodnili, považuje prvostupňový súd za potrebné uviesť, že

toto tvrdenie obvineného nezodpovedá skutočnosti.

Obvineným namietaná skutočnosť sa udiala iba v prípade jediného rozhodnutia

o väzbe. Ide o uznesenie sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu,

pracovisko Banská Bystrica sp. zn. 20/2011 zo 16. júla 2012, kedy došlo k prepusteniu

obvineného M. V. z väzby na slobodu v podstate z toho dôvodu, že existencia

nebezpečenstva opakovania alebo pokračovania v trestnej činnosti obvineným je mizivá.

Obvinený nie je konateľom ani v jednej zo spoločností, ktoré vlastní, vyšetrovanie je

ukončené, preto väzba obvineného v ďalšom konaní nie je nevyhnutná. Toto rozhodnutie

však bolo v celom rozsahu zrušené uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.

z 25. júla 2012.

Existencia dôvodu tzv. preventívnej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku u obvineného M. V. bola opakovane uvádzaná v rozhodnutiach o väzbe

obvineného, preto na tomto mieste prvostupňový súd nepovažuje už za potrebné opakovať

skôr uplatnenú argumentáciu v predchádzajúcich väzobných rozhodnutiach.

Od predchádzajúceho rozhodnutia o väzbe obvineného, ktorým rozhodnutím bolo

uznesenie o ponechaní obvineného vo väzbe podľa

nenastali žiadne nové okolnosti v neprospech či v prospech obvineného, ktoré by mali

zásadný vplyv na rozhodnutie o väzbe obvineného. Takou skutočnosťou nie je ani prevod

podielov obvineného v spoločnostiach, ktoré vlastnil na iné osoby, čiže nie je konateľom

spoločností ani vlastníkom podielov.

V tejto súvislosti považuje prvostupňový súd vzhľadom na vyššie uvedené námietku

obvineného zmieniť, že v predchádzajúcom rozhodnutí o väzbe obvineného uviedol

prvostupňový okrem iného to, že „mnohé firmy obvineného stále existujú, hoci v nútenom

režime. Ani zmena v štatutárnom orgáne neznamená nič podstatné, firmy v skutočnosti

ovláda práve a výlučne iba obvinený M. V. Práve preto aj naďalej hrozí obava, že obvinený

bude pokračovať v trestnej činnosti tej istej povahy. Otázka zmeny konateľa vo vzťahu

k dôvodom tzv. preventívnej väzby bola vyriešená rozhodovacou činnosťou tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu, pri rozhodovaní o predchádzajúcich žiadostiach

obvineného o prepustenie z väzby na slobodu“.

V súčasnosti je faktom, že firmy v minulosti vlastnené a ovládané obvineným M. V.

vlastnia a ovládajú jemu najbližšie osoby. Niet však žiadnej konkrétnej skutočnosti, ale ani

žiadneho rozumného argumentu v rovine rozumnej istoty pre prijatie záveru, že osoby blízke

obvinenému budú pôsobiť a konať diametrálne inak ako konal obvinený. Tým pochopiteľne

súd nenaznačuje ani nepredpokladá, že noví konatelia a vlastníci budú páchať trestnú

činnosť. Súd je však toho názoru, že smerovanie činnosti firiem ostane zachované

a formálnym, hoci právnym aktom prevodu konateľstva a vlastníckych podielov na iné

osoby nezanikne aj skutočný vplyv v obvinenom vybudovanom a v nie dávnej minulosti

ovládanom impériu firiem. Obvineným vybudovaný rozsah firiem, systém ich fungovania,

založený nezriedka aj na fiktívnosti vzájomného obchodovania (čo je predmetom už podanej

obžaloby, ale aj prebiehajúceho ďalšieho vyšetrovania), ale najmä to, že firmy v skutočnosti

ovládal, riadil a rozhodoval o všetkom dôležitom výlučne obvinený, a to v spojení

s charakterom trestnej činnosti, jej rozsahom, spôsobom spáchania a dlhším časovým

obdobím, počas ktorého mala byť táto trestná činnosť páchaná, pričom predstavovala časť

jeho príjmov, stále vzbudzuje obavu, že obvinený v prípade prepustenia na slobodu môže

bez ťažkostí okamžite prevziať riadenie, vlastnenie a usmerňovanie chodu všetkých firiem,

ktoré ešte fungujú.

Na takomto závere nič nemení ani presvedčenie vyjadrené obvineným v podanej

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, že v prípade prepustenia na slobodu bude

nepochybne podrobený zvýšenej kontrole či už daňových úradov alebo orgánov činných

v trestnom konaní. Niet reálneho podkladu na domnienku o možnom zvýšenom záujme

daňových orgánov alebo orgánov činných v trestnom konaní o činnosť firiem pôvodne

patriacich obvinenému. Činnosť orgánov spomenutých obvineným možno doposiaľ

považovať prinajmenšom za formálnu s výnimkou orgánu, ktorý viedol vyšetrovanie

v predmetnej veci. Pokiaľ by tomu bolo inak, tak pri množstve daňových kontrol, ako to

spomenul obvinený pri výsluchu na Špecializovanom trestnom súde v Banskej Bystrici dňa

15. augusta 2012, pri dôslednom vykonávaní kontrol by musela byť žalovaná trestná

činnosť odhalená podstatne skôr. Alebo ešte inak povedané, možno mať veľmi dôvodné

pochybnosti o riadnom výkone daňových kontrol daňovými orgánmi, keď obvinený podľa

vlastného vyjadrenia vedie 700 daňových sporov na Krajskom súde v Košiciach, z počtu

ktorých bol úspešný už v dvesto konaniach. Čiže daňové úrady neodhalili to, čo odhaliť

mali, ale na druhej strane sankcionovali firmy obvineného za niečo, čo nemalo právny

podklad. V tomto smere niet dôvodu neveriť slovám obvineného, že bol úspešný v dvesto

sporoch s daňovým úradom. Nebolo však zatiaľ zdôvodnené a už vôbec nebolo preukázané,

ako samotný fakt podania obžaloby a s tým súvisiace prípadné prepustenie obvineného

na slobodu skvalitní buď kontrolnú činnosť zodpovedných orgánov, alebo že bude obvinený

nepochybne podrobený zvýšenej kontrole. Preto na takúto argumentáciu obvineného

nemohol súd reálne prihliadať.

Súd preto po dôkladnom zvážení všetkých okolností vzťahujúcich sa na žiadosť

obvineného dospel k záveru, že dôvody tzv. preventívnej väzby (§ 71 ods. 1 písm. c/

) u obvineného M. V. aj naďalej trvajú.

Čo sa týka záruk, ktoré obvinený ponúkol za nahradenie väzby, prvostupňový súd

skúmal žiadosť obvineného aj z toho hľadiska, či došlo od predchádzajúceho rozhodnutia

o väzbe k takým podstatným zmenám, ktoré by boli spôsobilé odôvodniť prijatie jednej

zo záruk alebo oboch záruk. Zo spisového materiálu neboli zistené a súdu ani neboli

predložené také argumenty, ktoré by boli v súčasnosti spôsobilé na zmenu právneho záveru

vyjadreného ešte dňa 25. júla 2012 v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. .

S ohľadom na osobu obvineného, na okolnosti daného prípadu, najmä však na povahu,

závažnosť a následky trestných činov nie je možné v danom prípade prijatie ani jednej

z navrhnutých záruk. Preto špecializovaný trestný súd neprijal ani jednu zo záruk

ponúknutých obvineným.»

Proti označenému uzneseniu špecializovaného súdu podal sťažovateľ

prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť, v ktorej sa odvolal na argumentáciu obsiahnutú

v žiadosti o prepustenie z väzby. Ďalej uviedol, že špecializovaný súd sa pri rozhodovaní

a vyhotovení písomného rozhodnutia podrobne zaoberal argumentmi uvedenými v jeho

žiadosti, avšak nesúhlasí s názorom, že u neho naďalej pretrvávajú dôvody preventívnej

väzby.

O opravnom prostriedku (sťažnosti) proti prvostupňovému rozhodnutiu

špecializovaného súdu rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením tak, že ho zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia druhostupňový súd opísal podstatu namietaného

uznesenia špecializovaného súdu, ako aj argumenty sťažovateľa, ktoré boli súčasťou jeho

sťažnosti proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

Ďalej najvyšší súd skonštatoval, že 30. júla 2012 bola na sťažovateľa prokurátorom

Úradu špeciálnej prokuratúry Slovenskej republiky podaná obžaloba v bodoch 1, 2, 3, 4, 5,

7, 10, 11, 12, 14, 16, 17, 18, 20, 22 a 23 pre pokračovací trestný čin skrátenia dane

a poistného podľa , a v bodoch 6, 8, 9, 13, 15, 19, 21

a 24 pre pokračovací trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a ods. 4

, ktoré mal spáchať v čase od 29. decembra 2008 do 25. februára 2011

na skutkovom základe uvedenom v podanej obžalobe, svojím konaním mal skrátiť daň

v celkovej výške 57 607 826,16 € a neoprávnene si uplatniť nárok na vrátenie dane

z pridanej hodnoty v celkovej výške 509 250,84 € ku škode Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky.

Najvyšší súd uviedol, že špecializovaný súd postupoval v súlade so stavom veci

a zákonom, keď dospel k záveru, že „v posudzovanej veci dôvodnosť podozrenia, že

obvinený mal spáchať skutky v čase a spôsobom uvedeným v podanej obžalobe, trvá

naďalej aj v súčasnom štádiu trestného stíhania, rovnako ako aj dôvod väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c/ Správne pritom v napadnutom uznesení uviedol, že rozhodnutie o

väzbe nie je rozhodnutím o vine obvineného.

Z obsahu relevantného spisového materiálu je zrejmé, že obvinený M. V. bol vzatý

do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie z 3. marca 2011 sp. zn. 20/2011

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. marca 2011 sp. zn.

z dôvodov podľa Lehota väzby začala plynúť

dňom 1. marca 2011.

Rozhodnutím sudcu pre prípravné konanie v spojení s uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky bola lehota trvania väzby u obvineného opakovane predlžovaná.

Ostatným uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu

z 27. januára 2012 sp. zn. 20/2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 1. februára 2012 sp. zn. na základe návrhu prokurátora Úradu

špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v Bratislave bola

predĺžená lehota väzby u obvineného do 1. septembra 2012.

Formálne podmienky väzby u obvineného boli splnené a tieto boli predmetom

prieskumnej povinnosti súdov už v predchádzajúcom štádiu trestného stíhania.

Rovnako tak aj dôvodnosť podozrenia, teda hmotnoprávny predpoklad väzby

a materiálna podmienka väzby, že obvinený mal spáchať skutky, pre ktoré bola na neho

podaná obžaloba a existenciu dôvodu väzby podľa boli

opakovane v minulosti predmetom prieskumnej povinnosti prvostupňového i odvolacieho

súdu, tieto sa nezmenili, nerozptýlili, a preto je možné odkázať na podrobné odôvodnenia

týchto rozhodnutí.

Doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie

vedené, boli spáchané, majú znaky vyššie uvedených trestných činov a existuje dôvodné

podozrenie, že ich mal spáchať obvinený.

Z napadnutého rozhodnutia, ale aj z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu

a ostatného nedávneho rozhodnutia najvyššieho súdu z 25. júla 2012 sp. zn.

je zrejmé, ktoré skutočnosti majú za následok pretrvávanie preventívneho dôvodu väzby

podľa a ani v súčasnom štádiu trestného stíhania najvyšší súd

nezistil žiadnu novú skutočnosť, ktorá by na týchto záveroch súdov obidvoch stupňov niečo

zmenila.

S prihliadnutím na povahu, rozsah, dĺžku času a ostatné okolnosti trestnej činnosti,

pre ktorú je obvinený trestne stíhaný, dospel súd k správnemu záveru, že v posudzovanom

prípade náhradné inštitúty nie sú dostatočnou zárukou, pretože neodstraňujú obavu, že

menovaný by sa v prípade jeho prepustenia na slobodu mohol dopustiť konania

predpokladaného ustanovením , a to ani za situácie, keď

previedol obchodné podiely svojich spoločností na jemu blízke osoby, preto návrh na ich

prijatie správne neakceptoval.“.

Aj keď ústavný súd pripúšťa, že odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho

súdu mohlo byť podrobnejšie a presvedčivejšie, avšak vychádzajúc zo svojej doterajšej

judikatúry, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok, posudzoval vec komplexne, pričom dospel k názoru, že tento nedostatok

nepredstavuje pochybenie takej intenzity, ktoré by umožňovalo vysloviť porušenie

sťažovateľových a dohovorom zaručených práv a slobôd. V neposlednom rade

pritom prihliadol hlavne na to, že najvyšší súd vyslovil súhlas so skutkovými a právnymi

závermi špecializovaného súdu (pričom navyše sám sťažovateľ v podanej sťažnosti proti

prvostupňovému uzneseniu uviedol, že špecializovaný súd sa „pri... rozhodovaní

a vyhotovení písomného rozhodnutia podrobne zaoberal... argumentmi uvedenými

v sťažnosti“). Najvyšší súd na základe podanej sťažnosti preskúmal prvostupňové

rozhodnutie a stotožnil sa s ním. Súd prvého stupňa na dôvažok veľmi presvedčivo vyslovil

názor o tom, že dôvody sťažovateľovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku aj naďalej trvajú, a preto zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby

a neprijal ponúknutý písomný sľub a ani peňažnú záruku. Podľa názoru ústavného súdu

dôvody väzby, tak ako ich existenciu konštatoval súd prvého stupňa a najvyšší súd, sú

celkom logické a akceptovateľné (obdobne to bolo aj v inej veci sťažovateľa vedenej

ústavným súdom pod sp. zn. proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 1. februára 2012).

Z týchto dôvodov prezentovaných špecializovaným súdom ústavný súd poukazuje

predovšetkým na tú okolnosť, že aj keď obchodné spoločnosti v minulosti vlastnené

a ovládané sťažovateľom už v súčasnosti ovládajú jemu najbližšie osoby, nemožno vylúčiť,

že v prípade prepustenia sťažovateľa na slobodu tento môže bez ťažkostí v krátkom

časovom horizonte prevziať riadenie, vlastnenie a usmerňovanie chodu týchto firiem, ktoré

ešte vykonávajú podnikateľskú činnosť. Túto okolnosť v spojení s vysloveným podozrením

špecializovaného súdu v uznesení sp. zn. 20/2011 z 27. januára 2012, že sťažovateľ sa

mal dopustiť rovnakej trestnej činnosti počas trestného stíhania, ktoré v danom štádiu

trestného konania nemá ústavný súd právomoc skúmať, možno subsumovať pod zákonný

dôvod väzby podľa .

Najvyšší súd, ktorý zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného

súdu, sa teda stotožnil so zisteniami súdu nižšieho stupňa, ktoré podľa názoru ústavného

súdu nespochybňujú záver, že dôvod preventívnej väzby u sťažovateľa aj naďalej trvá.

Aj keď ústavný súd pripúšťa, že najvyšší súd výrok svojho rozhodnutia odôvodnil

stručne, poukazuje však na to, že jeho podstatu vyjadril tým, že sa odvolal na správnosť

skutkových a právnych záverov špecializovaného súdu. Spôsob formulácie odôvodnenia

namietaného uznesenia najvyššieho súdu považuje ústavný súd z hľadiska jeho

preskúmateľnosti za prípustný, pretože sťažovateľ bol s obsahom rozhodnutia

špecializovaného súdu, s ktorým sa stotožnil najvyšší súd a na ktorého závery sa v podstate

odvolal, oboznámený (obdobne napr. , ).

S poukazom na uvedené ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v časti

namietaného porušenia základného práva podľa 5 a práva podľa

ods. 1 a 4 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo

do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uvedených v petite jeho sťažnosti

(zrušenie namietaného uznesenia, prikázanie najvyššiemu súdu prepustiť sťažovateľa

neodkladne z väzby).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012