Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 96/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2014

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. V., zastúpeného

advokátom JUDr. Ľubošom Petrovským, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa , 2 a 5 v spojení s a 2

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základných práv podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny

základných práv a slobôd v spojení so základným právom podľa

Slovenskej republiky postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská

Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. decembra

2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3

Tost 41/2013 a jeho uznesením z 30. decembra 2013 v súvislosti s rozhodovaním o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby z 26. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára

2014 doručená sťažnosť M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

Ľubošom Petrovským, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa , 2 a 5 v spojení s a 2 (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základných práv podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení so základným právom podľa

(ďalej len „“) postupom Špecializovaného

trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“),

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. decembra 2013

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) v súvislosti s rozhodovaním o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby z 26. novembra 2013.

Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenia špecializovaného trestného súdu

a najvyššieho súdu za arbitrárne vzhľadom na skutočnosť, že „súdy sa odchýlili od znenia

príslušných ustanovení tak, že došlo k popretiu ich účelu“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Špecializovaný trestný súd napádané uznesenie

o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu odôvodnil pretrvávajúcim trvaním

dôvodov väzby, a to najmä s prihliadnutím na priebeh a výsledky hlavného pojednávania

a na dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané. Nemožnosť nahradiť väzbu

dohľadom probačného a mediačného úradníka odôvodnil skutočnosťou, že tento inštitút mi

nemôže účinne zabrániť v pokračovaní páchania trestnej činnosti. Pokiaľ ide o materiálne

podmienky môjho väzobného stíhania od začatia trestného stíhania proti mojej osobe

tvrdím, že som nevinný a trestné stíhanie voči mojej osobe je vykonštruované. Uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 30. 10. 2013 bol zrušený

Rozsudok Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn.

zo dňa 18. 4. 2013 z dôvodov podľa ods. písm. a, b, c a vrátený

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia vyslovil

dôvodnosť mnou podaného odvolania, najmä vo vzťahu k porušeniu ustanovení, ktorými sa

má zabezpečiť objasnenie veci a právo na obhajobu a uložil prvostupňovému súdu, aby vec

v zmysle jeho pokynov opätovne prejednal a rozhodol. Výhrady odvolacieho súdu sa

vzťahovali k vykonávaniu dokazovania, predovšetkým vo vzťahu k listinným dôkazom. Je

preto neprípustné, aby sa o tieto nezákonné dôkazy opieralo odôvodnenie ďalšieho trvania

väzby. Z uvedeného dôvodu odôvodňovanie ďalšieho trvania väzby priebehom a výsledkami

hlavného pojednávania neobstojí a pre ďalšie trvanie väzby odôvodnenie týmito

skutočnosťami nepostačuje. V súčasnej dobe už neobstojí paušálne a po dobu viac ako

dvoch rokov sa opakujúce odôvodňovanie existencie dôvodov väzby preto, že uplynutím

dlhšieho časového odstupu - obdobia takmer 3 rokov od vzatia do väzby už neexistujú

konkrétne skutočnosti odôvodňujúce dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti.“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Labita proti Taliansku, podľa ktorej sa dôvody, ktoré

postačujú na vzatie do väzby, môžu po dlhšej dobe stať nedostatočnými pre jej ďalšie

trvanie.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že z jeho výpovedí podaných v rámci hlavného

pojednávania „sú v odôvodnení napádaného uznesenia účelovo z kontextu vytrhnuté vety

a sú z nich vyvodzované absurdné a nezmyselné závery odporujúce elementárnym základom

logiky. Prevažná väčšina argumentov súdu žiadnym spôsobom nesúvisí s mojou väzbou a jej

dôvodmi, z uvedeného dôvodu bolo náročné správne zamerať sťažnosť voči predmetnému

uzneseniu. V predmetom uznesení súd používa ako argumenty na odôvodnenie zamietnutia

mojej žiadosti o prepustenie z väzby moju obranu v trestnom konaní, čo je neprípustné. Ako

argument svedčiaci o existencii dôvodov väzby súd uvádza, že som sa vyjadril, že lykožrút je

krmivo budúcnosti, že je to know how a tiež, že keby mi dovolili, ho zbierať, dokázal by som

reálnosť zberu a tiež kŕmenia zvierat. Tieto moje vyjadrenia sú mojou obranou proti

obžalobe a zo žiadneho z týchto tvrdení nie je možné vyvodiť záver, že by som chcel

s lykožrútom podnikať a už vôbec nie záver súdu o tom, že by som chcel podnikať spôsobom

pre ktorý bola na mňa podaná obžaloba. Tieto vyjadrenia nemajú žiaden vplyv na

posúdenie dôvodnosti väzby a závery z nich vyvodené sú podľa môjho názoru svojvoľným,

subjektívnym a žiadnymi relevantnými skutočnosťami nepodloženým názorom, až

fabuláciou súdu. Súd v odôvodnení uznesenia ďalej uvádza, že niet žiadneho rozumného

dôvodu sa domnievať, že po prepustení z väzby sa budem správať inak ako počas páchania

trestnej činnosti. Pri posudzovaní dôvodov väzby má nepochybne význam aj posúdenie

morálky a charakteru obvineného. Vyvodzovanie charakterových hodnotení len s poukazom

na stíhanú trestnú činnosť je vo flagrantnom rozpore s princípom prezumpcie neviny. Ide

o argumentáciu do kruhu, ktorá by sa dala použiť pri každom obvinenom, čo je neprípustné.

Celé odôvodnenie rozhodnutia o mojej žiadosti považujem za účelové v snahe držať ma

naďalej vo väzbe aj pri absencii skutočných a konkrétnych väzobných dôvodov, tak ako ich

predpokladá . Väzobné stíhanie proti mojej osobe v mojom prípade za

týchto okolností plní funkciu trestu, čo je absolútne neprípustné.“.

Podľa názoru sťažovateľa aj „nenahradenia väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka súd odôvodnil tým, že tento inštitút nemôže účinne zabrániť

v pokračovaní páchania trestnej činnosti, bez akéhokoľvek ďalšieho odôvodnenia.

Rozhodnutie súdu o neprijatí návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka nie je z vyššie uvedených dôvodov ničím odôvodnené a je

arbitrárne. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v odôvodnení napádaného uznesenia len

odvolal na dôvody uvedené v uznesení Špecializovaného trestného súdu a jeho rozhodnutie

je absolútne neodôvodnené, arbitrárne.“.

V súvislosti s postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

sťažovateľ namieta rýchlosť konania tohto súdu, keďže o sťažnosti proti

napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu rozhodol za jeden deň od

predloženia spisu, pričom „vyšetrovací spis, ktorý je súčasťou súdneho spisu má cca.

80 zväzkov a cca. 40.000 strán, súdny spis má cca. 15 zväzkov a cca. 8 000 strán. Je preto

fyzicky nemožné, aby senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v tejto veci doteraz

nikdy nerozhodoval sa za jeden deň oboznámil z celým spisom, ktorého znalosť je

nevyhnutným základom a predpokladom pre kvalifikované a zákonné rozhodnutie. V rámci

žiadosti som namietal dôvodnosť vzneseného obvinenia, resp. podanej obžaloby, súd je však

povinný skúmať existenciu tejto materiálnej podmienky väzby sám v každom štádiu konania.

Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o mojej sťažnosti bez znalosti dôkazov,

znalosti spisu, je takéto rozhodnutie nezákonné a arbitrárne, pretože sa neopiera o dôkazy

a zákon a je svojvôľou tohto súdu, čo je porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

SR, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru. Rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je arbitrárne aj pre nedostatok jeho dôvodov.

Odôvodnenie rozhodnutia je na strane 3 uznesenia na štyroch riadkoch, v ktorých sa súd

obmedzuje na pridržanie sa okolností uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vôbec nevysporiadal s argumentmi uvedenými v mojej

sťažnosti, v odôvodnení im nevenoval ani jedno slovo. Rovnako arbitrárne je aj napádané

rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu, ktorý sa rovnako nevysporiadal s

argumentmi uvedenými v žiadosti a jeho rozhodnutie je tiež neodôvodnené.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5

v spojení s , ods. 2 , obsiahnuté v ods. 3,

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 8 ods. 1, ods. 2,

ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, v spojení s Slovenskej

republiky bolo postupom, zásahmi a rozhodnutiami Špecializovaného trestného súdu-

pracovisko Banská Bystrica, BB zo dňa 29. 04. 2013 (správne má byť

17. decembra 2013, pozn.), Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo

dňa 30. 12. 2013 porušené.

2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

bolo postupom, zásahmi a rozhodnutiami Špecializovaného trestného súdu pracovisko

Banská Bystrica, BB zo dňa 29. 04. 2013 (správne má byť 17. decembra 2013,

pozn.), Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30. 12. 2013

porušené.

3. Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica v trestnom konaní

vedenom pod sp. zn. BB zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd sťažovateľa zaručených a Listinou základných práv

a slobôd a práva zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica v trestnom konaní

vedenom pod sp. zn. BB prikazuje ihneď prepustiť M. V... z väzby na slobodu.

5. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie v celkovej výške 10.000 EUR,

ktoré mu je povinný vyplatiť Špecializovaný trestný súd do 30 dní od právoplatnosti

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

6. Špecializovaný trestný súd je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľuboša Petrovského... do 30 dní od

právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

v spojení s a 2 , práv podľa , 3 a 4 a dohovoru, ako

aj základných práv podľa , 2 a 5 listiny v spojení s postupom

špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 17. decembra 2013 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 30. decembra 2013.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa Slovenská republiky je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

V súlade s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný

súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne

považované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho

spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Vo vzťahu k označeným článkom a dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju

ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v a listiny, ako aj dohovoru

týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie,

v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj o práve nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. ,

, ), pričom prepustenie z väzby na slobodu môže byť

v zákonom ustanovených prípadoch podmienené zárukou (, ).

Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu

práv garantovaných prostredníctvom , listiny a práv vyplývajúcich z

ods. 1 a 3, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely,

keďže a listiny zahŕňajú aj práva vyplývajúce z , 3 a 4

dohovoru (pozri napr. , , ). Ústavný súd preto

v predmetnej veci posudzoval možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa

podľa , 2 a 5 , , 2 a 5 listiny a jeho práv vyplývajúcich z

ods. 1, 3 a 4 dohovoru napadnutým postupom špecializovaného trestného súdu

a najvyššieho súdu a ich napadnutými uzneseniami spoločne, pričom zohľadňoval

judikatúru ESĽP predovšetkým k čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

podľa a listiny a práv podľa dohovoru postupom špecializovaného trestného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. decembra

2013 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

z 26. novembra 2013

Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený na

princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vyplývajúcim z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy vo vzťahu k právomoci všeobecných

súdov ( a ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a

slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd ( a 2 a ).

Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov ().

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k námietkam smerujúcim proti

postupu špecializovaného trestného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutému

uzneseniu v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

z 26. novembra 2013 konštatuje, že podľa bol sťažovateľ oprávnený

proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu a postupu, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, podať sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

Právomoc najvyššieho súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný

súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

podľa a listiny a práv podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. decembra 2013

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ považuje napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne, pričom uplatňuje voči nemu tri zásadné námietky,

podľa ktorých

a) sa najvyšší súd pri odôvodňovaní trvania väzby obmedzil na argumenty súvisiace

s priebehom a výsledkom hlavného pojednávania, ako aj na dôkazy, ktoré boli vykonané na

hlavnom pojednávaní, a to napriek tomu, že práve najvyšší súd zrušil uznesením sp. zn.

z 30. októbra 2013 rozsudok špecializovaného trestného súdu sp. zn.

BB-3 T 25/2012 z 18. apríla 2013, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného

z pokračovacieho trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 4

v jednočinnom súbehu s pokračovacím trestným činom neodvedenia dane

a poistného podľa , pričom výhrady najvyššieho súdu

k označenému rozsudku sa vzťahovali práve na vykonávanie dokazovania, a preto je podľa

názoru sťažovateľa neprípustné, aby sa o tieto dôkazy opieralo odôvodnenie ďalšieho

trvania väzby (ďalej len „prvá námietka“);

b) napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne a neodôvodnené, keďže

najvyšší súd sa len stotožnil so závermi vyjadrenými v sťažnosťou napadnutom uznesení

špecializovaného trestného súdu (ďalej len „druhá námietka“),

c) najvyšší súd rozhodol o sťažnosti proti napadnutému uzneseniu špecializovaného

trestného súdu „za jeden deň“ od predloženia spisu, čo podľa sťažovateľa vylučuje náležité

oboznámenie sa so spisovým materiálom, ktoré je nevyhnutným predpokladom pre

kvalifikované a zákonné rozhodnutie (ďalej len „tretia námietka“).

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 30. decembra 2013

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

ústavný súd považoval za potrebné v zhode so svojou doterajšou

judikatúrou (m. m. , , ) poukázať na vzťah čl. 17

ods. 1, 2 a 5 týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu k

ods. 1 . Z obsahu vyplýva, že tento vo svojich ustanoveniach zahŕňa

základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva

na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana

zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na

povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikovateľné špeciálne ustanovenia , 2 a 5 o osobnej slobode, a nie

všeobecné ustanovenie .

Obdobne vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, ústavný súd považoval za potrebné v zhode so svojou doterajšou judikatúrou

uviesť, že konania všeobecných súdov, v rámci ktorých sa rozhoduje o väzbe, nie sú

konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch,

ako to predpokladá označený článok dohovoru. Postupom všeobecného súdu v takýchto

konaniach podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru aj

z toho dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5

dohovoru. O oprávnenosti trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní, s ktorým

súvisí, predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré sa priamo

netýkajú oprávnenosti trestného obvinenia, a spravidla tieto konania, okrem iného aj

konanie o rozhodnutí o väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru. Článok 6 dohovoru

upravuje právo na spravodlivý proces. Pre konanie o rozhodovanie o väzbe platí špeciálna

a pritom v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo

na slobodu a bezpečnosť (napr. ). Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na

stabilnú rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr.

rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, ods. 65, ods. 67, ods. 71 –

ods. 77 atď.).

Vzhľadom na skutočnosť, že ochrana práv a slobôd súvisiaca s rozhodovaním

všeobecných súdov o zákonnosti väzby, resp. jej ďalšieho trvania spadá ratione materiae

pod ochranu garantovanú prostredníctvom , listiny a dohovoru, ktoré

obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu

ochranu pri jej pozbavení (obdobne pozri , ), ústavný súd

odmietol časť sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

II.2.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

v spojení s a 2 a podľa , 2 a 5 listiny, ako aj práv podľa

čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. decembra 2013

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že každé pozbavenie slobody

musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“,

a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť

zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m.

, , ). Ústavný súd preto v prípade namietaného

porušenia môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby

sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité

rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

( ) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie;

takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany

základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v

().

Súčasťou práva na osobnú slobodu podľa je aj právo obvineného

iniciovať konanie o preskúmanie zákonnosti jeho väzby. Aj z judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 4

dohovoru vyplýva, že súd nemusí odpovedať na každý argument v podaní obvineného,

ktorým sa domáha preskúmania rozhodnutia o väzbe, sudca sa však musí vysporiadať

s konkrétnymi skutočnosťami v ňom uvedenými, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu

nevyhnutných podmienok na zákonné pozbavenie osobnej slobody. Pritom argumenty súdu

pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať o konkrétne

skutočnosti týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko, rozsudok ESĽP

z 11. 7. 2006, ods. 142).

V napadnutom uznesení sa najvyšší súd stotožnil s odôvodnením uvedeným

v napadnutom uznesení špecializovaného trestného súdu a zároveň zdôraznil, že aj napriek

zrušujúcemu uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 30. októbra 2013 sa

okolnosti odôvodňujúce väzbu sťažovateľa podľa

v žiadnych základných rysoch nezmenili, a preto zamietol sťažnosť sťažovateľa proti

napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu podľa § 193 ods. 1 písm. c)

ako nedôvodnú.

Ústavný súd pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu vzal do úvahy aj obsah napadnutého uznesenia

špecializovaného trestného súdu, vychádzajúc pritom zo svojho ustáleného právneho

názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho, resp.

sťažnostného súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok.

Špecializovaný trestný súd preskúmal žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na

slobodu, ako aj o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, pričom

zistil, že táto neobsahuje žiadne nové, zásadné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že

pominula hrozba z pokračovania v páchaní trestnej činnosti, alebo aspoň zoslabla natoľko,

že možno väzbu nahradiť ponúknutou zárukou. Z uvedených dôvodov rozhodol tak, že

sťažnosť o prepustenie z väzby podľa zamietol a väzbu

obžalovaného (sťažovateľa, pozn.) uložením dohľadu probačného a mediačného úradníka

podľa nenahradil. Špecializovaný trestný súd

k právnemu záveru týkajúcemu sa existencie dôvodov tzv. preventívnej väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c) v napadnutom uznesení predovšetkým uviedol, že «Na

tomto mieste je potrebné opätovne zdôrazniť to, že senát, ktorý aktuálne rozhoduje

o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu vnímal bezprostredne vyjadrenia

obžalovaného, či už išlo o jeho výpoveď ako obžalovaného, alebo išlo o vyjadrenia

obžalovaného k vykonaným dôkazom. Najmä z vyjadrení obžalovaného k vykonaným

dôkazom bolo opakovane evidentné, že obžalovaný sa stále cíti byť podnikateľom, stále má

podnikateľské plány, ktoré by chcel realizovať s využitím svojich schopností a vedomostí

a s použitím svojho know-how, najmä vo vzťahu k zberu lykožrúta, keďže Štátne lesy nechcú

zbierať lykožrúta, lebo ho považujú za škodcu na rozdiel od obžalovaného, ktorý

v lykožrútovi vidí krmivo budúcnosti a nielen vidí, aj sa tak svojím konaním správa, keď

Štátnym lesom SR chce navrhnúť odchyt - zber lykožrúta. Na túto skutočnosť už senát

špecializovaného trestného súdu v minulosti opakovane poukazoval. Sám obžalovaný

v priebehu dokazovania niekoľkokrát doložil najmä novinové články a ich obsahom

argumentoval, že jeho spôsoby zberu lykožrúta sú reálne rovnako, ako jeho obchodovanie

s lykožrútom. Súd už v predchádzajúcom rozhodnutí spomenul obavu vyjadrenú samotným

obžalovaným že nechce, aby mu Štátne lesy „vyfúkli“ obchodovanie s lykožrútom, hoci

paradoxne si nedal patentovať ani zber lykožrúta ani skrmovanie lykožrúta hospodárskymi

zvieratami. Špecializovaný trestný súd preto stále považuje, krok obžalovaného M. V.,

ktorým sa zbavil konateľstva a spoluvlastníctva v spoločnostiach, ktoré ovládal do vzatia do

väzby iba za formálny a účelový. Že takýto záver nie je len domnienkou súdu, potvrdzujú už

spomenuté opakované vyjadrenia obžalovaného na hlavnom pojednávaní, z ktorých je

jednoznačné, že sa stále cíti podnikateľom a keby bol na slobode, tak by s niektorými

komoditami, najmä lykožrútom ďalej podnikal. Prípadné prevedenie spoločností na jeho

osobu z osoby jeho družky by nepochybne bolo veľmi jednoduché a rýchle, aj keď nie

nevyhnutné, lebo v skutočnosti by fingovanie spoločností ovládal výlučne obžalovaný, ktorý

„verí iba sám sebe, lebo sám seba neoklame, preto nemal spoločníkov a aj preto platil sám

sebe v hotovosti, z ruky do ruky“, ako to opakovane uvádzal pri vyjadreniach na hlavnom

pojednávaní. Čo sa týka záruky ponúknutej obžalovaným za nahradenie väzby, vyššie

uplatnená argumentácia k dôvodom väzby sa vzťahuje v plnom rozsahu aj na odmietnutie

ponúknutej záruky. Dôvodnosť podozrenia proti obžalovanému od vznesenia obvinenia

praktiky až do vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku prvostupňovým súdom, hoci bol tento

zrušený odvolacím súdom sa stále zosilňovala, lebo aj rozsah vyšetrovanej trestnej činnosti

sa rozširoval o ďalšie skutky, niektoré boli vylúčené na samostatné konania. Spomenutá

povaha prejednávaného prípadu, ale aj osoba obžalovaného tak nemajú dostatočnú

argumentačnú schopnosť presvedčiť, že nahradenie väzby obžalovaného dohľadom

probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným môže účinne zabrániť obžalovanému

v pokračovaní páchania už stíhanej trestnej činnosti.».

V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že úlohou

všeobecného súdu pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby je preskúmavať aj materiálne

podmienky väzby, ktorými sú hmotnoprávne predpoklady väzby, teda či doteraz zistené

skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol

spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal

obvinený (obžalovaný, pozn.). V súlade s

všeobecný súd skúma rovnako to, či z konania obžalovaného alebo ďalších konkrétnych

skutočností vyplýva dôvodná obava, že obžalovaný bude pokračovať v trestnej činnosti,

dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo

ktorým hrozil.

Skutočnosť, že najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. z 30. októbra

2013 zrušil rozsudok špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 18. apríla

2013 z dôvodu existencie procesných chýb, ktorých sa dopustil špecializovaný trestný súd

na hlavnom pojednávaní, a uložil tomuto súdu okrem iného povinnosť znovu vykonať

dôkazy listinami, rozhodnúť o návrhoch sťažovateľa na doplnenie dokazovania a prípadne

vykonať ďalšie dôkazy, nemôže sama osebe automaticky spochybňovať záver, že

u sťažovateľa zároveň pominuli dôvody ďalšieho trvania väzby (skutkové okolnosti trvania

väzby). Základom pre rozhodnutie všeobecného súdu o tzv. preventívnej väzbe je aj reálna

existencia hrozby, že obžalovaný bude opakovať trestný čin, pre ktorý je stíhaný, dokoná

trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým

hrozil. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia špecializovaného trestného súdu vyplýva, že

túto reálnu existenciu hrozby odôvodňovala predovšetkým skutočnosť, že sťažovateľ mal

páchať trestnú činnosť po dlhší čas, viacerými skutkami, pričom „obžalovaný mal teraz

prejednávanú trestnú činnosť páchať napriek tomu, že sa aktuálne proti nemu viedlo, aj

vedie trestné stíhanie práve pre spolupáchateľstvo k trestnému činu skrátenia dane podľa

k , , ktorý trestný čin mal

obžalovaný spáchať v rokoch 1998-1999, za čo aj bol rozsudkom Krajského súdu Košice

sp. zn. z 5. marca 2013 uznaný za vinného a bol mu uložený podmienečne

odložený trest odňatia slobody.“ (citované z napadnutého uznesenia špecializovaného

trestného súdu, pozn.).

S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutých uznesení najvyššieho súdu

a špecializovaného trestného súdu z hľadiska prvej námietky sťažovateľa je ústavný súd

tohto názoru, že najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal s jeho

sťažnostnou argumentáciou. Uznesenie najvyššieho súdu posudzované v spojení

s uznesením špecializovaného trestného súdu obsahuje konkrétne, logické a presvedčivé

odôvodnenie o trvaní dôvodu väzby podľa , a tým aj

na zamietnutie sťažnosti. Takou okolnosťou je možnosť sťažovateľa reálne prevziať

riadenie firiem, prostredníctvom ktorých by mohol pokračovať v spôsobe podnikania, ktorý

uskutočňoval pred vzatím do väzby. Špecializovaný trestný súd podporil svoj názor

dôkazmi vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní (predovšetkým

výpovede samotného sťažovateľa, pozn.).

V súvislosti s druhou a treťou námietkou sťažovateľa, ktoré sú identické

s námietkami uplatňovanými v jeho predchádzajúcej sťažnosti, ústavný súd opätovne

zdôrazňuje, že spôsob odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu odkazom na preskúmavané

rozhodnutie považuje ústavný súd z hľadiska jeho preskúmateľnosti za prípustný, pretože

sťažovateľ bol s obsahom rozhodnutia špecializovaného trestného súdu oboznámený

(obdobne rozhodnutie o predchádzajúcich sťažnostiach sťažovateľa a

). Rovnako v nadväznosti na námietku týkajúcu sa rýchlosti rozhodovania

najvyššieho súdu o sťažnosti proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. (tretia námietka) ústavný súd odkazuje na ním

už vyslovený názor, podľa ktorého najvyšší súd nepotreboval na rozhodnutie o sťažnosti

preštudovať celý súdny spis, ale len jeho časti priamo súvisiace s rozhodovaním o väzbe a

tie časti, ktoré sa týkali námietok sťažovateľa. Z uvedených dôvodov nemožno považovať

ani túto námietku za spôsobilú spochybniť ústavnú akceptovateľnosť záverov najvyššieho

súdu vyslovených v napadnutom uznesení (m. m. ).

K namietanému porušeniu a 2 ústavný súd dodáva, že ide

o ustanovenia , ktoré neupravujú základné práva alebo slobody, ale majú charakter

všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej

moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto články sú vždy implicitnou súčasťou

rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv alebo

slobôd garantovaných (m. m. ). Ak ústavný súd v konaní podľa

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospeje k záveru, že

sťažovateľom označené základné práva alebo slobody neboli, resp. nemohli byť porušené,

tak nemožno uvažovať ani o porušení tých ustanovení , ktoré majú charakter

všeobecných ústavných princípov, čo zakladá dôvod na odmietnutie aj tejto časti sťažnosti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol časť

sťažnosti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a postupu, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014