Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 71/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. V..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom

JUDr. Ľ. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. V. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára

2012 doručená sťažnosť M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 30. novembra 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením sudcu pre

prípravné konanie (ďalej len „sudca“) Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská

Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. 20/2011 z 3. marca 2011 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 11. marca 2011 vzatý do väzby podľa

z dôvodov uvedených v Trestného

poriadku. Podľa nebol prijatý jeho písomný sľub

a podľa nebola prijatá ani ním ponúknutá peňažná záruka.

Väzba sťažovateľovi začala plynúť 1. marca 2011 a 5.30 hodine.

Následne sťažovateľ opakovane podával v zmysle príslušných ustanovení Trestného

poriadku prostredníctvom svojho zvoleného obhajcu žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu, pričom ani jednej z týchto žiadosti nebolo príslušnými orgánmi vyhovené.

Podľa sťažovateľ podal 19. októbra 2011 ďalšiu

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Uznesením sudcu špecializovaného súdu sp. zn.

20/2011 z 10. novembra 2011 bola jeho žiadosť zamietnutá. Podľa

nebol taktiež prijatý sťažovateľom ponúknutý písomný sľub a podľa

súd neprijal ani ním ponúknutú peňažnú záruku. Proti

označenému uzneseniu špecializovaného súdu podal sťažovateľ v zákonom ustanovenej

lehote sťažnosť, ktorú najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. novembra 2011

zamietol.

Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd v namietanom uznesení nevysporiadal so všetkými

skutočnosťami potrebnými na rozhodnutie, pričom cituje § 72 ods. 2 druhú vetu Trestného

poriadku, v zmysle ktorej odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie

skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera.

Sťažovateľ vyjadruje názor, že «odôvodnenie predmetného uznesenia nie je

podložení a opreté o žiadne argumenty, ktoré by zakladali takéto rozhodnutie súdu.

Najvyšší súd SR sa obmedzil len na konštatovanie, že „naďalej pretrváva stále aktuálna

obava z možného pokračovania v trestnej činnosti v prípade prepustenia M. V. uvedené

v písomnej sťažnosti na slobodu“ a „obhajobné tvrdenie M. V. uvedené v písomnej

sťažnosti, že sa trestnej činnosti nedopustil, budú predmetom ďalšieho dokazovania.

V konečnom dôsledku rozhodovanie o väzbe, do ktorého spadá aj rozhodovanie o žiadosti

obvineného o prepustenie z väzby, nie je rozhodnutím o vine alebo nevine obvineného.“».

Sťažovateľ upriamuje pozornosť na záver namietaného uznesenia, konkrétne

na nasledujúci text:

„Keďže sťažnosť obvineného M. V. nie je dôvodná, rozhodol krajský súd tak, že ju

podľa ako nedôvodnú zamietol.“ Z uvedeného podľa

sťažovateľa zjavne vyplýva, «že Najvyšší súd SR nevenoval dostatočnú pozornosť dôvodom,

pre ktoré by mal obvinený M. V. naďalej zotrvávať vo väzbe, použil nedostatočné

a paušálne argumenty a dokonca podľa názoru sťažovateľa použil na vyhotovenie svojho

rozhodnutia akoby vzor z iného rozhodnutia niektorého z krajských súdov na území

Slovenskej republiky. Slovné spojenie o tom, že vo veci rozhodol „krajský súd“, nemožno

považovať za pisársku chybu, taká úvaha by bola možno na mieste vtedy, keby vo veci

skutočne rozhodoval krajský súd.».

Sťažovateľ ďalej pokračuje v argumentácii považujúc za nepochybné, „že v trestnom

konaní proti osobe trestne stíhanej pre zločin, za ktorý umožňuje uložiť trest

odňatia slobody v rozmedzí 7-12 rokov, by orgány rozhodujúce o väzobnom stíhaní

obvineného mali starostlivo, dôkladne, podrobne a zrozumiteľne opierať svoje rozhodnutia

tak, aby každé takéto rozhodnutie a predovšetkým odôvodnenie takého rozhodnutia bolo

preskúmateľné. Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46

ods. 1, 2 SR je aj právo na riadne a zákonné odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Na to, aby výkon spravodlivosti bolo možné považovať za transparentný, je potrebné, aby

všetky rozhodnutia súdov boli odôvodnené a to tak, aby každý, kto sa domáha svojich práv

na súde a obzvlášť v trestnom konaní pri rozhodnutiach týkajúcich sa obmedzenia osobnej

slobody obvineného, bolo nepochybné, že orgán rozhodujúci o takom závažnom zásahu

do osobných práv človeka sa riadil starostlivým zhodnotením všetkých faktov a vysporiadal

sa so všetkými námietkami uvedenými v opravnom prostriedku.

Samotný fakt, že sťažovateľ viackrát v jeho trestnej veci podával žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu, nie je dôvodom na to, aby sa orgán rozhodujúci o jeho

opravnom prostriedku obmedzil len na opakovanie argumentov z predchádzajúceho

rozhodnutia, resp. aby podrobne nerozviedol svoje úvahy, ktoré ho viedli k rozhodnutiu

o zamietnutí podaného opravného prostriedku.

Väzba má byť v trestnom konaní len výnimočným zaisťovacím opatrením a možno ho

použiť len vtedy, ak rovnaký účel nemožno dosiahnuť inak. Rovnako, väzba má trvať len

nevyhnutnú dobu. Ustanovenia a nasl. (dôvody väzby) a ich aplikácia

v každom jednotlivom prípade si vyžaduje komplexnú a dôkladnú znalosť skutkovej

a dôkaznej situácie tak, aby súd objektívne vzal do úvahy povahu konkrétnej trestnej veci

s prihliadnutím napr. na osobu obvineného, jeho osobné pomery, rozsah potrebného

dokazovania a náročnosti trestného konania.

V prípade, že orgány rozhodujúce o zotrvaní obvineného vo väzbe na podklade

zistených skutočností majú za to, že tu existuje dôvod na väzobné trestné stíhanie

obvineného, je nevyhnutné, aby taký svoj právny názor a rozhodnutie náležite odôvodnili.“.

Sťažovateľ je presvedčený, že namietané uznesenie nespĺňa náležitosti súdneho

rozhodnutia a v časti týkajúcej sa odôvodnenia je nepreskúmateľné, obmedzujúce sa iba

na výpočet a opakovanie faktov z rozhodnutia súdu prvého stupňa a opravného prostriedku

proti nemu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ dospel k názoru, že v jeho trestnej veci boli pri

rozhodovaní o jeho opravnom prostriedku proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu porušené atribúty spravodlivého procesu.

S poukazom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo M. V. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 30. novembra 2011 sp. zn. porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2011 sp. zn.

zrušuje a Najvyššiemu súdu SR prikazuje, aby prepustil M. V. neodkladne

z väzby na slobodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi M. V. trovy

právneho zastúpenia vo výške 320,44 Eur do dvoch mesiacov od doručenia tohoto nálezu

na účet advokáta...“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa je

ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených

v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje

predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti

(v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa

od ústavného súdu domáha ( ), čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (vyslovenie porušenia základného práva podľa

a práva podľa dohovoru), a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorý označil za porušovateľa svojich práv (najvyšší súd). Platí to predovšetkým v situácii,

keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom – zvoleným advokátom

(m. m. , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V súvislosti s námietkou o porušení práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

poukazuje ústavný súd na vzťah ustanovení a 5 týkajúcich sa

špecificky základného práva na osobnú slobodu k . V nadväznosti na to

ústavný súd konštatuje, že zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty

základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch

pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie

spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto

sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17

ods. 2 a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

(napr. uznesenie sp. zn. z 28. apríla 2004).

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru namietaným uznesením, je potrebné uviesť, že konania všeobecných súdov,

ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami

o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to predpokladá označený článok dohovoru.

Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1

dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5

dohovoru. O oprávnenosti trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní, s ktorým

súvisí, predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré sa priamo

netýkajú oprávnenosti trestného obvinenia, a spravidla tieto konania, medzi iným aj konanie

o rozhodnutí o väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru.

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Pre konanie o väzbe platí

špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe,

v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo

na slobodu a bezpečnosť (napr. ). Ústavný súd v tomto smere poukazuje

aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú

slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde

et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc.).

Ústavný súd pripomína, že ochrana základných práv a slobôd v súvislosti

s rozhodovaním o osobnej slobode fyzickej osoby (zákonnosť väzby) spadá (ratione

materiae) pod ustanovenia a pod ustanovenia dohovoru, ktoré obsahujú

základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu

pri jej pozbavení (obdobne pozri , ). Porušenie práv

garantovaných týmito článkami a dohovoru však sťažovateľ, zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom, nenamietal, preto s prihliadnutím na viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania ( ) nemohol

ústavný súd pristúpiť k podrobnejšiemu preskúmaniu prípadného porušenia práv

sťažovateľa na osobnú slobodu ( a dohovoru) v súvislosti s konaním

a rozhodnutím o jeho väzbe.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv zaručených v a

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2011,

ktorým bola podľa zamietnutá jeho sťažnosť proti

uzneseniu sudcu špecializovaného súdu sp. zn. 20/2011 z 10. novembra 2011. Týmto

uznesením sudcu špecializovaného súdu bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu a súčasne bolo rozhodnuté o neprijatí jeho písomného sľubu a taktiež

ani ponuky peňažnej záruky. Namietané uznesenie predstavuje vzhľadom na uvedené také

rozhodnutie všeobecného súdu, na ktoré sa a dohovoru

vecne nevzťahuje.

Keďže neexistuje vecná súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. novembra 2011, ktorým bolo podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku rozhodnuté o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného

súdu sp. zn. 20/2011 z 10. novembra 2011 o neprepustení sťažovateľa z väzby

na slobodu, a namietaným porušením označených článkov a dohovoru, ústavný súd

sťažnosť odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Ústavný súd nad rámec uvedených argumentov poznamenáva, že sa oboznámil

s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, pričom nedospel k názoru, že by jeho závery,

aj keď pomerne stručné, boli zjavne neodôvodnené či dokonca arbitrárne, a preto

nezlučiteľné s právami sťažovateľa garantovanými mu alebo dohovorom.

Najvyšší súd v namietanom uznesení poukázal na pretrvávajúcu obavu z možného

pokračovania v trestnej činnosti v prípade prepustenia sťažovateľa na slobodu, akcentujúc

najmä skutočnosť, že v jeho prípade išlo o desiatky čiastkových útokov, ktorými mal páchať

predmetnú trestnú činnosť po dlhý časový úsek, čo podľa názoru najvyššieho súdu samo

osebe predstavuje konkrétne „skutočnosti tvoriace dostatočný a rozumný podklad“

dôvodnej obavy opodstatňujúcej existenciu preventívnej väzby [podľa § 71 ods. 1 písm. c)

]. Najvyšší súd poukázal aj na to, že „na pretrvávajúcej obave

z pokračovania v trestnej činnosti obvineného V. nič nemení ani zmena v osobe konateľa

spoločnosti“, a zároveň dodal, že „obhajobné tvrdenia obvineného M. V. uvedené

v písomnej sťažnosti, že sa trestnej činnosti nedopustil, budú predmetom ďalšieho

dokazovania. V konečnom dôsledku rozhodovanie o väzbe, do ktorého spadá

aj rozhodovanie obvineného o žiadosti o prepustenie z väzby, nie je rozhodnutím o vine

alebo nevine obvineného.“.

Pokiaľ najvyšší súd v závere odôvodnenia namietaného uznesenia uviedol, že „keďže

sťažnosť obvineného M. V. nie je dôvodná, rozhodol krajský súd tak, že ju podľa § 193

ods. 1 písm. c/ Tr. por ako nedôvodnú zamietol“, ide podľa názoru ústavného súdu o zrejmú

nesprávnosť, ktorú možno kedykoľvek opraviť postupom podľa § 176 ods. 1 v spojení

s , a preto tomuto pochybeniu nemožno pripísať takú relevanciu,

ktorá by mohla spochybniť ústavnú akceptovateľnosť a konformnosť namietaného

uznesenia.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že aj v prípade, ak by sťažovateľ

namietal porušenie príslušných článkov a dohovoru upravujúcich základné hmotné

a tiež procesné atribúty osobnej slobody, musel by dospieť k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti jeho sťažnosti.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá, neprichádzalo do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uvedených v petite jeho sťažnosti (zrušenie

namietaného uznesenia, prikázanie najvyššiemu súdu prepustiť sťažovateľa neodkladne

z väzby na slobodu a úhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2012