Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)IV. ÚS 71/2012
PDF · 230.09 KB
No categories available
IV. ÚS 71/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. V..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom
JUDr. Ľ. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Tost 37/2011 z 30. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. V. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára
2012 doručená sťažnosť M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Tost 37/2011 z 30. novembra 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením sudcu pre
prípravné konanie (ďalej len „sudca“) Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská
Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. Tp 20/2011 z 3. marca 2011 v spojení
s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 6/2011 z 11. marca 2011 vzatý do väzby podľa
§ 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku. Podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nebol prijatý jeho písomný sľub
a podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku nebola prijatá ani ním ponúknutá peňažná záruka.
Väzba sťažovateľovi začala plynúť 1. marca 2011 a 5.30 hodine.
Následne sťažovateľ opakovane podával v zmysle príslušných ustanovení Trestného
poriadku prostredníctvom svojho zvoleného obhajcu žiadosti o prepustenie z väzby
na slobodu, pričom ani jednej z týchto žiadosti nebolo príslušnými orgánmi vyhovené.
Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku sťažovateľ podal 19. októbra 2011 ďalšiu
žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Uznesením sudcu špecializovaného súdu sp. zn.
Tp 20/2011 z 10. novembra 2011 bola jeho žiadosť zamietnutá. Podľa § 80 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku nebol taktiež prijatý sťažovateľom ponúknutý písomný sľub a podľa
§ 81 ods. 1 Trestného poriadku súd neprijal ani ním ponúknutú peňažnú záruku. Proti
označenému uzneseniu špecializovaného súdu podal sťažovateľ v zákonom ustanovenej
lehote sťažnosť, ktorú najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tost 37/2011 z 30. novembra 2011
zamietol.
Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd v namietanom uznesení nevysporiadal so všetkými
skutočnosťami potrebnými na rozhodnutie, pričom cituje § 72 ods. 2 druhú vetu Trestného
poriadku, v zmysle ktorej odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie
skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera.
Sťažovateľ vyjadruje názor, že «odôvodnenie predmetného uznesenia nie je
podložení a opreté o žiadne argumenty, ktoré by zakladali takéto rozhodnutie súdu.
Najvyšší súd SR sa obmedzil len na konštatovanie, že „naďalej pretrváva stále aktuálna
obava z možného pokračovania v trestnej činnosti v prípade prepustenia M. V. uvedené
v písomnej sťažnosti na slobodu“ a „obhajobné tvrdenie M. V. uvedené v písomnej
sťažnosti, že sa trestnej činnosti nedopustil, budú predmetom ďalšieho dokazovania.
V konečnom dôsledku rozhodovanie o väzbe, do ktorého spadá aj rozhodovanie o žiadosti
obvineného o prepustenie z väzby, nie je rozhodnutím o vine alebo nevine obvineného.“».
Sťažovateľ upriamuje pozornosť na záver namietaného uznesenia, konkrétne
na nasledujúci text:
„Keďže sťažnosť obvineného M. V. nie je dôvodná, rozhodol krajský súd tak, že ju
podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ako nedôvodnú zamietol.“ Z uvedeného podľa
sťažovateľa zjavne vyplýva, «že Najvyšší súd SR nevenoval dostatočnú pozornosť dôvodom,
pre ktoré by mal obvinený M. V. naďalej zotrvávať vo väzbe, použil nedostatočné
a paušálne argumenty a dokonca podľa názoru sťažovateľa použil na vyhotovenie svojho
rozhodnutia akoby vzor z iného rozhodnutia niektorého z krajských súdov na území
Slovenskej republiky. Slovné spojenie o tom, že vo veci rozhodol „krajský súd“, nemožno
považovať za pisársku chybu, taká úvaha by bola možno na mieste vtedy, keby vo veci
skutočne rozhodoval krajský súd.».
Sťažovateľ ďalej pokračuje v argumentácii považujúc za nepochybné, „že v trestnom
konaní proti osobe trestne stíhanej pre zločin, za ktorý Trestný zákon umožňuje uložiť trest
odňatia slobody v rozmedzí 7-12 rokov, by orgány rozhodujúce o väzobnom stíhaní
obvineného mali starostlivo, dôkladne, podrobne a zrozumiteľne opierať svoje rozhodnutia
tak, aby každé takéto rozhodnutie a predovšetkým odôvodnenie takého rozhodnutia bolo
preskúmateľné. Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46
ods. 1, 2 Ústavy SR je aj právo na riadne a zákonné odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Na to, aby výkon spravodlivosti bolo možné považovať za transparentný, je potrebné, aby
všetky rozhodnutia súdov boli odôvodnené a to tak, aby každý, kto sa domáha svojich práv
na súde a obzvlášť v trestnom konaní pri rozhodnutiach týkajúcich sa obmedzenia osobnej
slobody obvineného, bolo nepochybné, že orgán rozhodujúci o takom závažnom zásahu
do osobných práv človeka sa riadil starostlivým zhodnotením všetkých faktov a vysporiadal
sa so všetkými námietkami uvedenými v opravnom prostriedku.
Samotný fakt, že sťažovateľ viackrát v jeho trestnej veci podával žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu, nie je dôvodom na to, aby sa orgán rozhodujúci o jeho
opravnom prostriedku obmedzil len na opakovanie argumentov z predchádzajúceho
rozhodnutia, resp. aby podrobne nerozviedol svoje úvahy, ktoré ho viedli k rozhodnutiu
o zamietnutí podaného opravného prostriedku.
Väzba má byť v trestnom konaní len výnimočným zaisťovacím opatrením a možno ho
použiť len vtedy, ak rovnaký účel nemožno dosiahnuť inak. Rovnako, väzba má trvať len
nevyhnutnú dobu. Ustanovenia § 71 a nasl. Tr. por. (dôvody väzby) a ich aplikácia
v každom jednotlivom prípade si vyžaduje komplexnú a dôkladnú znalosť skutkovej
a dôkaznej situácie tak, aby súd objektívne vzal do úvahy povahu konkrétnej trestnej veci
s prihliadnutím napr. na osobu obvineného, jeho osobné pomery, rozsah potrebného
dokazovania a náročnosti trestného konania.
V prípade, že orgány rozhodujúce o zotrvaní obvineného vo väzbe na podklade
zistených skutočností majú za to, že tu existuje dôvod na väzobné trestné stíhanie
obvineného, je nevyhnutné, aby taký svoj právny názor a rozhodnutie náležite odôvodnili.“.
Sťažovateľ je presvedčený, že namietané uznesenie nespĺňa náležitosti súdneho
rozhodnutia a v časti týkajúcej sa odôvodnenia je nepreskúmateľné, obmedzujúce sa iba
na výpočet a opakovanie faktov z rozhodnutia súdu prvého stupňa a opravného prostriedku
proti nemu.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ dospel k názoru, že v jeho trestnej veci boli pri
rozhodovaní o jeho opravnom prostriedku proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu porušené atribúty spravodlivého procesu.
S poukazom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Základné právo M. V. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 30. novembra 2011 sp. zn. 3 Tost 37/2011 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2011 sp. zn.
3 Tost 37/2011 zrušuje a Najvyššiemu súdu SR prikazuje, aby prepustil M. V. neodkladne
z väzby na slobodu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi M. V. trovy
právneho zastúpenia vo výške 320,44 Eur do dvoch mesiacov od doručenia tohoto nálezu
na účet advokáta...“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie.
V prvom rade treba poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených
v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje
predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti
(v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa
od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí
predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej
ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (vyslovenie porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorý označil za porušovateľa svojich práv (najvyšší súd). Platí to predovšetkým v situácii,
keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom – zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
V súvislosti s námietkou o porušení práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy poukazuje ústavný súd na vzťah ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa
špecificky základného práva na osobnú slobodu k čl. 46 ods. 1 ústavy. V nadväznosti na to
ústavný súd konštatuje, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty
základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch
pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie
spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto
sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy
(napr. uznesenie sp. zn. III. ÚS 135/04 z 28. apríla 2004).
Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru namietaným uznesením, je potrebné uviesť, že konania všeobecných súdov,
ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami
o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to predpokladá označený článok dohovoru.
Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1
dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5
dohovoru. O oprávnenosti trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní, s ktorým
súvisí, predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré sa priamo
netýkajú oprávnenosti trestného obvinenia, a spravidla tieto konania, medzi iným aj konanie
o rozhodnutí o väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru.
Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Pre konanie o väzbe platí
špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe,
v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo
na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05). Ústavný súd v tomto smere poukazuje
aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú
slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde
et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc.).
Ústavný súd pripomína, že ochrana základných práv a slobôd v súvislosti
s rozhodovaním o osobnej slobode fyzickej osoby (zákonnosť väzby) spadá (ratione
materiae) pod ustanovenia čl. 17 ústavy a pod ustanovenia čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú
základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu
pri jej pozbavení (obdobne pozri III. ÚS 135/04, III. ÚS 108/06). Porušenie práv
garantovaných týmito článkami ústavy a dohovoru však sťažovateľ, zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom, nenamietal, preto s prihliadnutím na viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nemohol
ústavný súd pristúpiť k podrobnejšiemu preskúmaniu prípadného porušenia práv
sťažovateľa na osobnú slobodu (čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru) v súvislosti s konaním
a rozhodnutím o jeho väzbe.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 37/2011 z 30. novembra 2011,
ktorým bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá jeho sťažnosť proti
uzneseniu sudcu špecializovaného súdu sp. zn. Tp 20/2011 z 10. novembra 2011. Týmto
uznesením sudcu špecializovaného súdu bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie
z väzby na slobodu a súčasne bolo rozhodnuté o neprijatí jeho písomného sľubu a taktiež
ani ponuky peňažnej záruky. Namietané uznesenie predstavuje vzhľadom na uvedené také
rozhodnutie všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
vecne nevzťahuje.
Keďže neexistuje vecná súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Tost 37/2011 z 30. novembra 2011, ktorým bolo podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku rozhodnuté o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného
súdu sp. zn. Tp 20/2011 z 10. novembra 2011 o neprepustení sťažovateľa z väzby
na slobodu, a namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru, ústavný súd
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Ústavný súd nad rámec uvedených argumentov poznamenáva, že sa oboznámil
s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, pričom nedospel k názoru, že by jeho závery,
aj keď pomerne stručné, boli zjavne neodôvodnené či dokonca arbitrárne, a preto
nezlučiteľné s právami sťažovateľa garantovanými mu ústavou alebo dohovorom.
Najvyšší súd v namietanom uznesení poukázal na pretrvávajúcu obavu z možného
pokračovania v trestnej činnosti v prípade prepustenia sťažovateľa na slobodu, akcentujúc
najmä skutočnosť, že v jeho prípade išlo o desiatky čiastkových útokov, ktorými mal páchať
predmetnú trestnú činnosť po dlhý časový úsek, čo podľa názoru najvyššieho súdu samo
osebe predstavuje konkrétne „skutočnosti tvoriace dostatočný a rozumný podklad“
dôvodnej obavy opodstatňujúcej existenciu preventívnej väzby [podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku]. Najvyšší súd poukázal aj na to, že „na pretrvávajúcej obave
z pokračovania v trestnej činnosti obvineného V. nič nemení ani zmena v osobe konateľa
spoločnosti“, a zároveň dodal, že „obhajobné tvrdenia obvineného M. V. uvedené
v písomnej sťažnosti, že sa trestnej činnosti nedopustil, budú predmetom ďalšieho
dokazovania. V konečnom dôsledku rozhodovanie o väzbe, do ktorého spadá
aj rozhodovanie obvineného o žiadosti o prepustenie z väzby, nie je rozhodnutím o vine
alebo nevine obvineného.“.
Pokiaľ najvyšší súd v závere odôvodnenia namietaného uznesenia uviedol, že „keďže
sťažnosť obvineného M. V. nie je dôvodná, rozhodol krajský súd tak, že ju podľa § 193
ods. 1 písm. c/ Tr. por ako nedôvodnú zamietol“, ide podľa názoru ústavného súdu o zrejmú
nesprávnosť, ktorú možno kedykoľvek opraviť postupom podľa § 176 ods. 1 v spojení
s § 182 Trestného poriadku, a preto tomuto pochybeniu nemožno pripísať takú relevanciu,
ktorá by mohla spochybniť ústavnú akceptovateľnosť a konformnosť namietaného
uznesenia.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že aj v prípade, ak by sťažovateľ
namietal porušenie príslušných článkov ústavy a dohovoru upravujúcich základné hmotné
a tiež procesné atribúty osobnej slobody, musel by dospieť k záveru o zjavnej
neopodstatnenosti jeho sťažnosti.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá, neprichádzalo do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uvedených v petite jeho sťažnosti (zrušenie
namietaného uznesenia, prikázanie najvyššiemu súdu prepustiť sťažovateľa neodkladne
z väzby na slobodu a úhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2012