Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 627/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. augusta 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom Mgr. Matúšom Bereseckým,

Farská č. d. 33/I. p., Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.

17 ods. 1, 2 a 5, a a práv podľa

ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. z 28. apríla 2016 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 5. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , 2 a 5, a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn.

z 28. apríla 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie špecializovaného trestného

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 5. mája 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že je vo väzbe, pričom táto väzba je v rozpore

s aj dohovorom. Zároveň uvádza, že «hoci je iba normou

explicitne v § 2 ods. 6 ustanovené, že väzobné veci majú byť vybavované prednostne

a urýchlene, sme toho názoru, že hoci ide o „podústavnú normu“, je jej idea v zmysle čl. 48

SR aplikovateľná i na konanie o ústavnej sťažnosti, ak sťažovateľ namieta to, že je

vo výkone väzby neústavne a teda v prípade prijatia tejto argumentácie, i táto sťažnosť by

mala byť prejednaná prednostne».

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5,

a , ako aj práv podľa a 4 a dohovoru.

Uvádza, že je obvinený zo zločinu daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, 2 písm. c)

a ods. 3 písm. a) .

Napadnutým uznesením špecializovaného trestného súdu bol sťažovateľ vzatý

do väzby z dôvodu podľa . Sťažovateľ je toho

názoru, že týmto rozhodnutím o väzbe boli porušené jeho základné práva a slobody.

Proti tomuto uzneseniu sťažovateľ podal sťažnosť priamo do zápisnice, ktorú následne

prostredníctvom svojho právneho zástupcu aj písomne odôvodnil. Najvyšší súd napadnutým

uznesením jeho sťažnosť zamietol.

Podľa jeho názoru tak napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu, ako

aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sú nepreskúmateľné, bez náležitého odôvodnenia.

Je toho názoru, že tieto rozhodnutia nespĺňajú zákonné náležitosti pre riadne rozhodnutie,

2

pretože odôvodnenie týchto rozhodnutí nemá zákonnú oporu vo výrokoch. Uvedené

spôsobuje to, že sťažovateľ sa nachádza vo väzbe na základe „nezákonného rozhodnutia,

čím sú porušené jeho základné práva a slobody“.

Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že „odôvodnenie preventívnej väzby musí

byť dôvodené prostredníctvom konkrétnych skutočností ako predpoklad väzby. Ďalej je

nutné vo vzťahu ku prítomnosti, resp. neprítomnosti konkrétnych skutočností zakladajúcich

predpoklad na dôvod preventívnej väzby dodať, že vykonaným dokazovaním nebolo

preukázané, že by obvinený mal pokračovať v trestnej činnosti a tak by prípadne

až do súčasnosti resp. do blízkej minulosti participoval z finančných výnosov z trestnej

činnosti. Obvinený je osoba s trvalým príjmom z legálnej činnosti.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že pri výsluchu pred rozhodnutím o jeho vzatí do väzby

a neskôr aj prostredníctvom svojej sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe uviedol relevantné

argumenty, s ktorými sa však špecializovaný trestný súd ani najvyšší súd žiadnym

spôsobom nevysporiadali. Sťažovateľ uvádza, že „ide najmä o to, že SPK (špecializovaný

trestný súd, pozn.) v uznesení, ktorým bol sťažovateľ vzatý do väzby sám poukazuje na tú

skutočnosť, že trestná činnosť mala byť ukončená zhruba pred tromi rokmi a nič

nenasvedčuje tomu, že by v nej sťažovateľ pokračoval.

Ak aj následne sťažnostný súd v uznesení, ktorým zamietol sťažnosť uviedol, že jediný

telefonický rozhovor medzi tretími osobami má vytvárať podozrenie, že sťažovateľ mal

pokračovať v trestnej činnosti, ide o protichodné závery konajúcich súdov, pričom

sťažnostný súd svojimi úvahami umelo dotváral skutkový dej (ohľadom obsahov prepisu

telefonického rozhovoru), čo je neprípustné!!!“.

Podľa sťažovateľa je v rozpore s logikou, že vo veci konajúce súdy uverili

spoluobvinenému, ktorý mal uviesť, že sťažovateľ vlastní hotel v Táto

skutočnosť podľa sťažovateľa nebola ničím preukázaná. Rovnako nebolo ani preukázané

vyplatenie akejkoľvek sumy sťažovateľovi. Podľa sťažovateľa vo veci konajúce súdy

v týchto okolnostiach veria obvinenému, ktorému neuverili pri výklade obsahu

telefonického rozhovoru.

Podľa sťažovateľa „odôvodniť tak výrazný zásah do práva na osobnú slobodu, akým

je preventívna väzba na podklade jedného telefonického rozhovoru, ktorý je nejasný,

hmlistý a ktorého obsah proti sťažovateľovi nepotvrdil ani jeden z telefonujúcich je

bezpochyby arbitrárne a protiústavné“. Sťažovateľ ďalej uvádza, že nepopiera dôvodnosť

vznesenia obvinenia, keďže vo vyšetrovacom spise sa reálne nachádzajú listiny a zápisnice,

napr. o výsluchu utajeného svedka, ktoré isté podozrenie na sťažovateľa vrhajú a ktoré bude

postupne v trestnom stíhaní vyvracať, nemôže sa však stotožniť s tým, že by bolo

rozhodnutie o existencii obavy z pokračovania v trestnej činnosti ako jediný dôvod,

na základe ktorého bol vzatý do väzby, ústavne konformné, ak špecializovaný trestný súd

explicitne uviedol, že žiadna trestná činnosť nebola cca tri roky vykonávaná. Sťažovateľ

je toho názoru, že ak bol napriek tejto konštatácii vzatý do väzby, ide o ústavne

nekonformné rozhodnutie.

Po poukázaní na judikatúru ústavného súdu sťažovateľ uvádza, že je potrebné, aby

„všeobecné súdy založili svoje závery pre väzobné stíhanie na konkrétnych skutočnostiach

vyplývajúcich z vyšetrovacieho spisu, ktoré musia byť presne špecifikované.

Vo vzťahu k ustanoveniu §-u 71 ods. 1 písm. c) (riziko

pokračovania v páchaní trestnej činnosti) musí byť uvedené v akej konkrétnej trestnej

činnosti by mal obvinený pokračovať. Práve neodôvodnená a nepreukázaná argumentácia,

že je daná obava, že by obvinený mal páchať trestnú činnosť prostredníctvom ďalších osôb

sa tu javí ako nezákonná. Je v jasnom rozpore so zistením v prípravnom konaní, z ktorého

je zrejmé, že k takémuto konaniu obvineným objektívne nedochádzalo pred vznesením

obvinenia. Páchanie trestnej činnosti prostredníctvom tretích osôb nakoniec obvinenému

ani nie je kladené za vinu.

Ide o porušenie základných princípov SR, ak sa súd nevysporiada

s relevantnými tvrdeniami obvineného na ktoré poukazoval pred SPK ako aj v sťažnostnom

konaní a ani neuvedie, že ich pokladá za irelevantné (napr. nález ÚS SR, ).“.

Sťažovateľ zastáva názor, že špecializovaný trestný súd ani najvyšší súd vôbec

neuviedli (alebo len veľmi obmedzene a formálne, pozn. sťažovateľa) jeho argumentáciu

4

obsiahnutú v jeho sťažnosti proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu

a ani spôsob, akým sa s touto argumentáciou vyrovnali.

Sťažovateľ uvádza, že si uvedomuje „vyťaženosť súdov, avšak argumenty osoby voči

ktorej bol podaný návrh na vzatie do väzby ako návrh, ktorý môže mať v prípade akceptácie

zo strany súdu zásadný vplyv na jeho ďalší život, majú byť súdmi riadne prejednané.

Argumenty sťažovateľa proti väzbe neboli vláčne, boli predkladané SPK ako

aj sťažnostnému súdu ako koncentrované a relevantné“. Je preto toho názoru,

že ani špecializovaný trestný súd, ani najvyšší súd sa vôbec, resp. nedostatočne vysporiadali

s relevantnou argumentáciou proti väzbe, čím bolo porušené jeho základné právo

podľa a 5 .

Vzhľadom na závažnosť argumentácie v tejto sťažnosti je sťažovateľ toho názoru, že

jeho väzba je neústavná, resp. ústavne neudržateľná. Neústavné sú podľa neho obe

rozhodnutia, tak napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu, ako aj napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu. Sťažovateľ zastáva názor, že v prípade nastolenia ústavnosti by

museli byť obe tieto rozhodnutia zrušené a následne by mal byť prepustený na slobodu.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný rozhodol, že „Uznesením

sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská

Bystrica zo dňa 28. 04. 2016, sp. zn. , a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa

05. 05. 2016, sp. zn. boli porušené jednotlivé práva sťažovateľa uvádzané

v texte tejto ústavnej sťažnosti,

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 05. 05. 2016, sp. zn. sa

zrušuje,

Uznesenie sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracoviska

Banská Bystrica zo dňa 28. 04. 2016, sp. zn. sa zrušuje,

Najvyššiemu súdu SR sa prikazuje, aby sťažovateľa prepustil bezodkladne z väzby

na slobodu,

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

2x143 € + 2x 8,58 € (za prevzatie právneho zastúpenia a spísanie tejto ústavnej sťažnosti)

+ 20% DPH spolu 363,79 € s platobným miestom - účet právneho zástupcu sťažovateľa

.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená predovšetkým vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

6

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda

tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20

ods. 1 ), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , , ).

Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým

uznesením špecializovaného trestného súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli

porušené jeho „jednotlivé práva... uvádzané v texte tejto ústavnej sťažnosti“, a následne,

aby ústavný súd zrušil uvedené rozhodnutia označených súdov. V texte sťažnosti sťažovateľ

namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

, ako aj práv podľa a 4 a dohovoru, pričom v závere svojej

sťažnosti výslovne uvádza, že tým, že sa špecializovaný trestný súd ani najvyšší súd nijako,

resp. nedostatočne vysporiadali s jeho relevantnou argumentáciou týkajúcou sa

rozhodovania o väzbe, bolo porušené jeho základné právo podľa a 5 .

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Porušenie označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru podľa

sťažovateľa spočíva v tom, že rozhodnutia o väzbe vo veci konajúcich súdov, t. j. napadnuté

uznesenie špecializovaného trestného súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

sú nepreskúmateľné, bez náležitého odôvodnenia. Tieto rozhodnutia podľa sťažovateľa

nespĺňajú zákonné náležitosti pre riadne rozhodnutie, pretože odôvodnenie týchto

rozhodnutí nemá zákonnú oporu vo výrokoch. Podstata nezákonnosti týchto rozhodnutí

8

spočíva v tom, že špecializovaný trestný súd ani najvyšší súd sa nijako, resp. nedostatočne

vysporiadali s relevantnou argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa rozhodovania o jeho

väzbe.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

uznesením špecializovaného trestného súdu

Z princípu subsidiarity zakotveného v vyplýva, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa

pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané

chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného

práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu

(napr. , , , , ).

Proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu bol prípustný riadny

opravný prostriedok sťažnosť, právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľa vo vzťahu k tomuto súdu mal preto najvyšší súd v rámci opravného konania –

konania o sťažnosti. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu

špecializovaného trestného súdu sťažnosť podal a najvyšší súd o nej riadne rozhodol.

Ústavný súd preto nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti, ktorá smeruje

proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu

podľa ústavný súd považoval za potrebné v zhode so svojou doterajšou

judikatúrou (m. m. , , ) najskôr poukázať

na vzťah , 2 a 5 týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú

slobodu k . Z obsahu vyplýva, že tento vo svojich

ustanoveniach zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú

slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody

väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho

konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia , 2 a 5

o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie .

Obdobne vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd považuje

v zhode so svojou doterajšou judikatúrou za potrebné uviesť, že konania všeobecných

súdov, v rámci ktorých sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení

a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to predpokladá označený

článok dohovoru. Postupom všeobecného súdu v takýchto konaniach podľa názoru

ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z toho dôvodu, že túto

oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. O oprávnenosti

trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní, s ktorým súvisí, predchádza mu alebo

po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré sa priamo netýkajú oprávnenosti

trestného obvinenia, a spravidla tieto konania, okrem iného aj konanie o rozhodnutí o väzbe,

nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý

proces. Pre konanie a rozhodovanie o väzbe platí špeciálna a pritom v zásade prísnejšia

právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť

(napr. ). Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni

čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12,

bod 65, bod 67, bod 71 – bod 77 atď.).

10

Vzhľadom na skutočnosť, že ochrana práv a slobôd súvisiaca s rozhodovaním

všeobecných súdov o zákonnosti väzby, resp. jej ďalšieho trvania spadá ratione materiae

pod ochranu garantovanú prostredníctvom a dohovoru, ktoré obsahujú

základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu

pri jej pozbavení (obdobne pozri , ), ústavný súd odmietol

sťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Rovnako ako zjavne neopodstatnenú ústavný súd odmietol aj sťažnosť sťažovateľa

v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa ,

pretože sťažovateľ žiadnym spôsobom neodôvodnil porušenie označeného základného

práva, a teda nepreukázal žiadnu príčinnú súvislosť medzi základným právom podľa čl. 47

ods. 3 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práv podľa a 4 dohovoru ústavný súd považuje za potrebné v prvom

rade uviesť, že základné právo zaručené v vo svojom znení odkazuje

na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí ústavný

súd brať do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade

zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (,

). Rovnako aj z vyplýva, že do väzby možno vziať iba

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá

predovšetkým v je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej

osobnej slobody (). Obdobne aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby

k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a každé

dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť

„zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie

tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko

z 20. 3. 1997, bod 43). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť,

že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom a práv

vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné

rozdiely, keďže zahŕňa aj práva vyplývajúce z a 4 dohovoru (napr.

, , ).

Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že jeho právomoc vo vzťahu k rozhodovaniu

všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu

obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe),

bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,

o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré

odôvodňujú obavu vyjadrenú v až c) alebo

okolnosti uvedené v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len

na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení

väzby (). Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné súdy

v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené

a či nemajú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv

a slobôd (, ). Ústavný súd preto nemôže zasahovať do

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné.

Podľa možno konať a rozhodovať iba o väzbe fyzickej osoby,

proti ktorej bolo vznesené obvinenie (formálna podmienka), ak existujú aj skutkové

okolnosti (materiálna podmienka).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v čase rozhodovania o vzatí sťažovateľa

do väzby existovalo uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré vydal príslušný orgán činný

v trestnom konaní a ktoré spĺňalo náležitosti podľa .

Dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu sťažovateľom bola z uznesenia

o vznesení obvinenia zrejmá, čo pri existencii skutkových záverov a väzobného dôvodu

podľa opodstatňovalo postup najvyššieho súdu,

v rámci ktorého konal a rozhodol o zákonnosti väzby sťažovateľa.

12

Najvyšší súd napadnutým uznesením podľa

zamietol sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného

súdu, ktorým bol sťažovateľ vzatý do väzby. Najvyšší súd po zhrnutí obsahu sťažnosti

sťažovateľa a zistení, že boli splnené formálno-procesné podmienky na vzatie sťažovateľa

do väzby, skúmal, či sú splnené aj materiálne podmienky väzby. Najvyšší súd po

preskúmaní spisového materiálu v rozsahu, ktorý zodpovedá rozhodnutiu o väzbe, dospel

k názoru, že dosiaľ zistené skutočnosti odôvodňujú vo svojom súhrne, s takým stupňom

pravdepodobnosti, ktorý zodpovedá tejto fáze konania, záver, že skutok, pre ktorý

je sťažovateľ trestne stíhaný, sa stal, a tento vykazuje znaky zločinu daňového podvodu

podľa , a , na ktorého spáchaní sa

mal podieľať aj sťažovateľ. Keďže vo vzťahu k dôvodnosti trestného stíhania podľa

najvyššieho súd sťažovateľ neuplatnil žiadne nové námietky, najvyšší súd v tomto smere

výstižne poukázal na dôvody napadnutého uznesenia špecializovaného trestného súdu, ktoré

si v celom rozsahu osvojil, a preto nepovažoval za potrebné ani za účelné ich opakovať.

Následne najvyšší súd po tom ako zistil, že v preskúmavanej veci je daná aj základná

materiálna podmienka na vzatie sťažovateľa do väzby dôvodné podozrenie zo spáchania

skutku kladeného mu za vinu podrobil prieskumu záver špecializovaného trestného súdu

o existencii dôvodnej obavy, že v prípade ponechania na slobode sťažovateľ bude

pokračovať v trestnej činnosti [ ], pričom najvyšší

súd sa s týmto záverom tiež plne stotožnil. Nad rámec vecne správnych úvah

špecializovaného trestného súdu pri ustálení uvedeného väzobného dôvodu najvyšší súd

so zreteľom na námietky sťažovateľa dodal: „Pokiaľ ide o dôvod tzv. preventívnej väzby

u obvineného , poukazuje najvyšší súd na to, že trestnú činnosť, z ktorej je

dôvodne podozrivý, mal páchať nielen priamo, ale aj prostredníctvom tzv. bielych koní,

resp. úplne fiktívnych osôb. Preto jeho tvrdenie, že aktuálne nevystupuje v rámci žiadneho

podnikateľského subjektu, obavu z pokračovania v trestnej činnosti, ktorá vyplýva jednak

z jeho údajného postavenia v štruktúre organizovanej skupiny, tak ako ho popísal utajený

svedok č. 1, a tiež z tvrdení spoluobvineného z 19. mája 2015, že mu

má byť naďalej vyplácaná DPH-čka (pozri zv. H-1, č. 1. 10 - 11), u neho neznižuje.

K následnému vyhláseniu tohto spoluobvineného, že šlo o krčmové reči, najvyšší súd

uvádza, že toto je v príkrom rozpore s tým, ako pri zaznamenanom rozhovore presviedčal

o pravdivosti jeho informácií.

So zreteľom na uvedené si najvyšší súd napokon v celom rozsahu osvojil úvahy

Špecializovaného trestného súdu, ktoré ho viedli k záveru, že dohľad probačného

a mediačného úradníka a ani písomný sľub obvineného nepredstavujú

dostatočné náhrady väzby, keďže nie sú v tomto štádiu konania spôsobilé odstrániť obavu

zakladajúcu dôvody väzby, tak ako sú konštatované vyššie.“

Keďže sa najvyšší súd stotožnil s právnymi závermi a s dôvodmi, pre ktoré vzal

sťažovateľa do väzby špecializovaný trestný súd, bolo na mieste, aby ústavný súd prihliadol

aj na odôvodnenie väzby tohto súdu.

Uznesením špecializovaného trestného súdu bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu

podľa a zároveň podľa

väzbu sťažovateľa nenahradil dohľadom probačného a mediačného

úradníka a ani neprijal jeho písomný sľub podľa .

Podľa špecializovaného trestného súdu naplnenie väzobného dôvodu podľa § 71

ods. 1 písm. c) bolo opodstatnené „- dĺžkou, rozsahom a motívom

páchania vyšetrovanej trestnej činnosti, ktorej sa obvinený dopúšťal kontinuálne v rozpätí

najmenej 1 roka a to prostredníctvom spoločností, v ktorých je konateľom alebo ktoré

zastupuje (spis zv. I-1, listy č. 8, 33, zväzok E-1, č. l. 7-10)

- sú mu vyplácané nadmerné odpočty DPH aj v súčasnosti, pričom o tieto sa

následne delí s inými členmi danej organizovanej skupiny (zväzok H-1, č. l. 10-11),

- v registri trestov má dva záznamy - trestný rozkaz z roku 2001

(zahladený) a z roku 2014 — za § 289/1 Tr. zák. - ohrozenie pod vplyvom návykovej látky.

Podľa lustrácie v evidencii AVÍZO nie je v súčasnosti stíhaný v žiadnej inej trestnej veci.

Čo sa týka priestupkov, tak podľa evidencie má niekoľko záznamov a to na úseku

občianskeho spolunažívania, proti majetku a dopravné priestupky. (zväzok P-1, č. l. 8-

11).“.

14

Špecializovaný trestný súd po zistení, že v predmetnej veci boli u sťažovateľa

splnené formálne podmienky na rozhodnutie o väzbe (vznesené obvinenie, dodržanie lehôt

a predpísaných procesných postupov, pozn.), a zhrnutí výpovede sťažovateľa a jeho

právneho zástupcu uvádza: «... dôvodnosť podozrenia u obvinených v zásade existuje,

skutkový stav veci bol zistený na základe vykonaných výsluchov svedkov, výpisov

z obchodného registra, správ daňových úradov, zápisníc z ústnych pojednávaní pred

pracovníkmi daňových úradov, protokolov z daňových kontrol, účtovných dokladov

jednotlivých spoločností, výpisov z účtov, použitých informačno-technických prostriedkov

podľa , ako aj na základe ostatného zabezpečeného spisového materiálu.

V priebehu vyšetrovania boli vykonané výsluchy svedkov (dňa 10. 12. 2014),

utajeného svedka č. 1 (dňa 15. 07. 2015), (dňa 14. 04. 2016),

(dňa 15. 04. 2016), (25. 04. 2016). Obsah týchto výsluchov predbežne

potvrdzuje, že v prípadoch relevantných obchodných transakcií (účtovne ich dokumentujú

najmä doklady založené v časti K spisu) nešlo o prirodzené zákonom ponuky a dopytu

vyvolané ekonomické vzťahy, ale o činnosť najmä obvinenými a

riadenej skupiny, ktorá, ako to opisuje utajovaný svedok, smerovala k účtovnej manipulácii,

na základe ktorej sa v rámci schémy fiktívne zabezpečili faktúry „na vstupe“ najmä

u podnikateľských subjektov, ktoré si v záverečných fázach činnosti reťazca z dôvodu

intrakomunitárneho vývozu tovaru uplatňovali nároky na vrátenie zaplatenej dane

z pridanej hodnoty (Z tohto pohľadu je potom v podstate jedno, či dodanie tovaru prebehlo

alebo nie, dôležité je, že neexistujú prvotné doklady o zaobstaraní tovaru pravdepodobne

z Talianska, čiže firmy zaangažované do reťazca potrebovali „navstupovať“ dodávku

tovaru cez „zmiznutých obchodníkov“, ktoré subjekty, podobne ako ostatné firmy, riadili

zväčša nastrčené osoby)...

Podľa názoru sudcu pre prípravné konanie dôvodnosť podozrenia, že v tomto

prípade dochádzalo k takto opísanej daňovej trestnej činnosti existuje.

... je zrejmé (nasvedčuje tomu najmä výpoveď utajovaného svedka, ale

i zainteresovanosť do jednotlivých transakcií z hľadiska objemu), že priebeh týchto

transakcií riadili predovšetkým obžalovaný a sčasti obžalovaný .

... Nemožno opomenúť fakt, že v tomto prípade trestná činnosť mala byť ukončená

zhruba pred tromi rokmi a nič nenasvedčuje tomu, že by v nej bolo pokračované. Napriek

tejto skutočnosti však sudca pre prípravné konanie dospel k názoru, že u obvinených

a dôvody väzby existujú v zásade tak, ako ich

formulovala prokurátorka s výnimkou dôvodu kolúznej väzby u ...

Pokiaľ ide o obvineného v prvom rade sudca pre prípravné konanie

konštatuje, že nezistil dôvod kolúznej väzby podľa ...

Sudca pre prípravné konanie sa však stotožnil s názorom prokurátorky, pokiaľ ide

o existenciu tzv. preventívnej väzby, nakoľko v tomto prípade existujú konkrétne skutočnosti

dokladujúce to, že obvinený neprestal vykonávať aktivity takého charakteru,

ako sú uvedené v uznesení o vznesení obvinenia. Síce oficiálne zrejme už naozaj nevystupuje

v rámci žiadneho podnikateľského subjektu, okolnosť, ktorá je však dokumentovaná

na č. l. 10-11 časti spisu H (prepisy legálne odpočutých telefonických hovorov) a ktorá

súvisí s dokumentovaním toho, že „stále chodí po futbaloch, na motorku, kupuje hotely

v je však významnou skutočnosťou, ktorá nasvedčuje tomu, že obvinený

pokračuje v spôsobe života, ktorý orgány činné v trestnom konaní hodnotia ako

protiprávny.

Samotný telefonujúci obvinený potvrdil, že ako osobu, ktorá mala

vybrať „4 milióny Eur“ (ako „vratku“ DPH, čo mal zabezpečiť tatko) dva mesiace pred

uskutočnením telefonického hovoru (19.05.2015), myslel spoluobvineného .

Doslova nevieryhodne vyznieva potom tvrdenie obvineného že pokiaľ hovorili

o „kokotovi museli hovoriť o inej osobe. Mimochodom najmä obsah tohto

telefonátu vyhodnotiac telefonáty v ich kontexte, najlepšie vypovedá o tom, že telefonujúce

osoby sa často zvykli rozprávať o menežovaní podnikania, ktoré minimálne nevyzerá byť

ako podnikanie vyvolané aplikovaním základných pravidiel ponuky a dopytu („robiť

z Čechmi cukor“, často sa spomínajú rôzne zahraničné štáty v súvislosti s platcovstvom

DPH a pod.). Treba ešte dodať, že z viacerých pasáží rozhovorov vyplýva, že telefonujúce

osoby vedeli o tom, že ich „počúvajú“.

Sudca pre prípravné konanie, vychádzajúc z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR,

obligatórne a aj na základe výslovne predneseného návrhu skúmal u do väzby vzatého

obvineného, či v jeho prípade neprichádza do úvahy nahradenie väzby dohľadom

16

probačného a mediačného úradníka v zmysle ,

naviac z osôb, u ktorých bolo rozhodnuté o vzatí do väzby obvinený aj

predložil písomný sľub v zmysle . ...

Sudca pre prípravné konanie dospel k záveru, že v tomto prípade dohľad probačného

a mediačného úradníka ani prijatie sľubu, najmä vzhľadom na okolnosti a už popísanú

povahu prejednávaného prípadu, nemožno považovať za postupy realizovateľné v tomto

prípade a nemožno nimi väzbu nahradiť. Možno sa oprávnene domnievať, že dohľad

i prijatie sľubu by v tomto prípade boli len formálnym krokom účelovo zameraným

na prepustenie z väzby, ktorý v konečnom dôsledku nemá vnútorný obsah spočívajú

v reálnom splnení toho, čo by dohľad a prijatie sľubu mali zabezpečiť. Dohľad probačného

a mediačného úradníka a prijatie sľubu by v tomto prípade nemali za následok vyvarovanie

sa všetkých konaní, ktoré sú v súvislosti s trestným stíhaním nežiaduce, neprípustné

a zakázané. Podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti, s poukazom

na zadokumentované aktivity obvinených, naozaj nedáva záruku, že dohľad príslušného

úradníka bude úspešný. Prijatie sľubu je inštitút, ktorého sila garancie je výrazne nižšia

ako pri dohľade probačného a mediačného úradníka, preto skutočnosti opísané v tomto

odseku v prípade sľubu platia o to viac.»

Z uznesenia najvyššieho súdu (v spojení s napadnutým uznesením špecializovaného

súdu) vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

. Zmyslom tzv. preventívnej väzby podľa Trestného

poriadku je zaistiť osobu obvineného, u ktorej existuje dôvodná obava vyplývajúca

z konkrétnych skutočností, že bude opakovať trestný čin, pre ktorý je stíhaný, dokoná

trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým

hrozil. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, s prihliadnutím na štádium, v ktorom sa

predmetná trestná vec aktuálne nachádza (prípravne konanie), že pri rozhodovaní o väzbe

postačuje reálna hrozba, že obvinený bude konať tak, ako predpokladá už uvedený dôvod

väzby, ak nebude vzatý do väzby. Zákon teda nevyžaduje absolútnu istotu o naplnení

dôvodu tzv. preventívnej väzby. Podľa špecializovaného trestného súdu naplnenie

tzv. preventívnej väzby bolo opodstatnené predovšetkým dĺžkou, rozsahom a motívom

páchania vyšetrovanej trestnej činnosti, ktorej sa sťažovateľ mal dopúšťať kontinuálne

v rozpätí najmenej jedného roka, prostredníctvom spoločností, v ktorých je konateľom alebo

ktoré zastupuje, ďalej tým, že mu v tom čase boli naďalej vyplácané nadmerné odpočty

DPH, o ktoré sa mal následne deliť aj s inými členmi danej organizovanej skupiny,

a zároveň aj tým, že má v registri trestov už dva záznamy. Najvyšší súd zotrval na tomto

závere špecializovaného trestného súdu, pričom dodal, že k naplneniu tohto väzobného

dôvodu väzby prispieva najmä to, že sťažovateľ predmetnú trestnú činnosť nepáchal len

priamo, ale aj prostredníctvom tzv. bielych koní, ako aj „úplne“ fiktívnych osôb, pričom

obrana sťažovateľa, ktorú predniesol v rámci svojej sťažnosti, podľa najvyššieho súdu túto

obavu neznižuje. Najvyšší súd okrem uvedeného v spojení so špecializovaným trestným

súdom skúmal, či sú vôbec splnené podmienky, aby sa mohlo konať a rozhodovať o väzbe

sťažovateľa, pričom sa ustálili na závere, že tieto boli splnené.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa

proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o jeho vzatí do väzby postupoval v medziach svojej

právomoci v súlade s príslušnými ustanoveniami . V odôvodnení svojho

napadnutého uznesenia v spojení s napadnutým uznesením špecializovaného trestného súdu

sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal so všetkými právne a skutkovo

relevantnými otázkami, ktoré súvisia s rozhodovaním o väzbe obvineného. Ústavný súd

preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je nepreskúmateľné či

arbitrárne, tak ako to tvrdí sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Práve naopak, úvahy najvyššieho

súdu (s prihliadnutím aj na argumentáciu špecializovaného trestného súdu) vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj právne akceptovateľné a ústavne udržateľné.

Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu svoje uznesenie aj náležite odôvodnil. Ústavný

súd však poukazuje na to, že nie je vylúčené, že v ďalšom štádiu konania by sa väzobný

dôvod podľa mohol zoslabiť, a preto je

povinnosťou vo veci konajúcich súdov a v rámci prípravného konania povinnosťou

prokurátora sledovať, či dôvod väzby u sťažovateľa naďalej trvá.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní tejto

časti sťažnosti nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených základných

práv podľa , 2 a 5 a práv podľa a 4 dohovoru napadnutým

18

uznesením najvyššieho súdu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

uvedeného zákona ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. augusta 2016