Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 627/2016
PDF · 335.49 KB
No categories available
II. ÚS 627/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. augusta 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom Mgr. Matúšom Bereseckým,
Farská č. d. 33/I. p., Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.
17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5
ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. 2 Tp 3/2016 z 28. apríla 2016 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 15/2016 z 5. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn.
2 Tp 3/2016 z 28. apríla 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie špecializovaného trestného
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Tost 15/2016 z 5. mája 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že je vo väzbe, pričom táto väzba je v rozpore
s ústavou aj dohovorom. Zároveň uvádza, že «hoci je iba normou Trestného poriadku
explicitne v § 2 ods. 6 ustanovené, že väzobné veci majú byť vybavované prednostne
a urýchlene, sme toho názoru, že hoci ide o „podústavnú normu“, je jej idea v zmysle čl. 48
Ústavy SR aplikovateľná i na konanie o ústavnej sťažnosti, ak sťažovateľ namieta to, že je
vo výkone väzby neústavne a teda v prípade prijatia tejto argumentácie, i táto sťažnosť by
mala byť prejednaná prednostne».
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5,
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Uvádza, že je obvinený zo zločinu daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, 2 písm. c)
a ods. 3 písm. a) Trestného zákona.
Napadnutým uznesením špecializovaného trestného súdu bol sťažovateľ vzatý
do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Sťažovateľ je toho
názoru, že týmto rozhodnutím o väzbe boli porušené jeho základné práva a slobody.
Proti tomuto uzneseniu sťažovateľ podal sťažnosť priamo do zápisnice, ktorú následne
prostredníctvom svojho právneho zástupcu aj písomne odôvodnil. Najvyšší súd napadnutým
uznesením jeho sťažnosť zamietol.
Podľa jeho názoru tak napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu, ako
aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sú nepreskúmateľné, bez náležitého odôvodnenia.
Je toho názoru, že tieto rozhodnutia nespĺňajú zákonné náležitosti pre riadne rozhodnutie,
2
pretože odôvodnenie týchto rozhodnutí nemá zákonnú oporu vo výrokoch. Uvedené
spôsobuje to, že sťažovateľ sa nachádza vo väzbe na základe „nezákonného rozhodnutia,
čím sú porušené jeho základné práva a slobody“.
Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že „odôvodnenie preventívnej väzby musí
byť dôvodené prostredníctvom konkrétnych skutočností ako predpoklad väzby. Ďalej je
nutné vo vzťahu ku prítomnosti, resp. neprítomnosti konkrétnych skutočností zakladajúcich
predpoklad na dôvod preventívnej väzby dodať, že vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané, že by obvinený mal pokračovať v trestnej činnosti a tak by prípadne
až do súčasnosti resp. do blízkej minulosti participoval z finančných výnosov z trestnej
činnosti. Obvinený je osoba s trvalým príjmom z legálnej činnosti.“.
Sťažovateľ je toho názoru, že pri výsluchu pred rozhodnutím o jeho vzatí do väzby
a neskôr aj prostredníctvom svojej sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe uviedol relevantné
argumenty, s ktorými sa však špecializovaný trestný súd ani najvyšší súd žiadnym
spôsobom nevysporiadali. Sťažovateľ uvádza, že „ide najmä o to, že SPK (špecializovaný
trestný súd, pozn.) v uznesení, ktorým bol sťažovateľ vzatý do väzby sám poukazuje na tú
skutočnosť, že trestná činnosť mala byť ukončená zhruba pred tromi rokmi a nič
nenasvedčuje tomu, že by v nej sťažovateľ pokračoval.
Ak aj následne sťažnostný súd v uznesení, ktorým zamietol sťažnosť uviedol, že jediný
telefonický rozhovor medzi tretími osobami má vytvárať podozrenie, že sťažovateľ mal
pokračovať v trestnej činnosti, ide o protichodné závery konajúcich súdov, pričom
sťažnostný súd svojimi úvahami umelo dotváral skutkový dej (ohľadom obsahov prepisu
telefonického rozhovoru), čo je neprípustné!!!“.
Podľa sťažovateľa je v rozpore s logikou, že vo veci konajúce súdy uverili
spoluobvinenému, ktorý mal uviesť, že sťažovateľ vlastní hotel v Táto
skutočnosť podľa sťažovateľa nebola ničím preukázaná. Rovnako nebolo ani preukázané
vyplatenie akejkoľvek sumy sťažovateľovi. Podľa sťažovateľa vo veci konajúce súdy
v týchto okolnostiach veria obvinenému, ktorému neuverili pri výklade obsahu
telefonického rozhovoru.
Podľa sťažovateľa „odôvodniť tak výrazný zásah do práva na osobnú slobodu, akým
je preventívna väzba na podklade jedného telefonického rozhovoru, ktorý je nejasný,
hmlistý a ktorého obsah proti sťažovateľovi nepotvrdil ani jeden z telefonujúcich je
bezpochyby arbitrárne a protiústavné“. Sťažovateľ ďalej uvádza, že nepopiera dôvodnosť
vznesenia obvinenia, keďže vo vyšetrovacom spise sa reálne nachádzajú listiny a zápisnice,
napr. o výsluchu utajeného svedka, ktoré isté podozrenie na sťažovateľa vrhajú a ktoré bude
postupne v trestnom stíhaní vyvracať, nemôže sa však stotožniť s tým, že by bolo
rozhodnutie o existencii obavy z pokračovania v trestnej činnosti ako jediný dôvod,
na základe ktorého bol vzatý do väzby, ústavne konformné, ak špecializovaný trestný súd
explicitne uviedol, že žiadna trestná činnosť nebola cca tri roky vykonávaná. Sťažovateľ
je toho názoru, že ak bol napriek tejto konštatácii vzatý do väzby, ide o ústavne
nekonformné rozhodnutie.
Po poukázaní na judikatúru ústavného súdu sťažovateľ uvádza, že je potrebné, aby
„všeobecné súdy založili svoje závery pre väzobné stíhanie na konkrétnych skutočnostiach
vyplývajúcich z vyšetrovacieho spisu, ktoré musia byť presne špecifikované.
Vo vzťahu k ustanoveniu §-u 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (riziko
pokračovania v páchaní trestnej činnosti) musí byť uvedené v akej konkrétnej trestnej
činnosti by mal obvinený pokračovať. Práve neodôvodnená a nepreukázaná argumentácia,
že je daná obava, že by obvinený mal páchať trestnú činnosť prostredníctvom ďalších osôb
sa tu javí ako nezákonná. Je v jasnom rozpore so zistením v prípravnom konaní, z ktorého
je zrejmé, že k takémuto konaniu obvineným objektívne nedochádzalo pred vznesením
obvinenia. Páchanie trestnej činnosti prostredníctvom tretích osôb nakoniec obvinenému
ani nie je kladené za vinu.
Ide o porušenie základných princípov Ústavy SR, ak sa súd nevysporiada
s relevantnými tvrdeniami obvineného na ktoré poukazoval pred SPK ako aj v sťažnostnom
konaní a ani neuvedie, že ich pokladá za irelevantné (napr. nález ÚS SR, III.ÚS 135/04).“.
Sťažovateľ zastáva názor, že špecializovaný trestný súd ani najvyšší súd vôbec
neuviedli (alebo len veľmi obmedzene a formálne, pozn. sťažovateľa) jeho argumentáciu
4
obsiahnutú v jeho sťažnosti proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu
a ani spôsob, akým sa s touto argumentáciou vyrovnali.
Sťažovateľ uvádza, že si uvedomuje „vyťaženosť súdov, avšak argumenty osoby voči
ktorej bol podaný návrh na vzatie do väzby ako návrh, ktorý môže mať v prípade akceptácie
zo strany súdu zásadný vplyv na jeho ďalší život, majú byť súdmi riadne prejednané.
Argumenty sťažovateľa proti väzbe neboli vláčne, boli predkladané SPK ako
aj sťažnostnému súdu ako koncentrované a relevantné“. Je preto toho názoru,
že ani špecializovaný trestný súd, ani najvyšší súd sa vôbec, resp. nedostatočne vysporiadali
s relevantnou argumentáciou proti väzbe, čím bolo porušené jeho základné právo
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.
Vzhľadom na závažnosť argumentácie v tejto sťažnosti je sťažovateľ toho názoru, že
jeho väzba je neústavná, resp. ústavne neudržateľná. Neústavné sú podľa neho obe
rozhodnutia, tak napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu, ako aj napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu. Sťažovateľ zastáva názor, že v prípade nastolenia ústavnosti by
museli byť obe tieto rozhodnutia zrušené a následne by mal byť prepustený na slobodu.
Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný rozhodol, že „Uznesením
sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská
Bystrica zo dňa 28. 04. 2016, sp. zn. 2Tp/3/2016, a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa
05. 05. 2016, sp. zn. 2Tost/15/2016 boli porušené jednotlivé práva sťažovateľa uvádzané
v texte tejto ústavnej sťažnosti,
Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 05. 05. 2016, sp. zn. 2Tost/15/2016 sa
zrušuje,
Uznesenie sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracoviska
Banská Bystrica zo dňa 28. 04. 2016, sp. zn. 2Tp/3/2016 sa zrušuje,
Najvyššiemu súdu SR sa prikazuje, aby sťažovateľa prepustil bezodkladne z väzby
na slobodu,
Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
2x143 € + 2x 8,58 € (za prevzatie právneho zastúpenia a spísanie tejto ústavnej sťažnosti)
+ 20% DPH spolu 363,79 € s platobným miestom - účet právneho zástupcu sťažovateľa
.“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená predovšetkým vtedy,
keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
6
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda
tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20
ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým
uznesením špecializovaného trestného súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli
porušené jeho „jednotlivé práva... uvádzané v texte tejto ústavnej sťažnosti“, a následne,
aby ústavný súd zrušil uvedené rozhodnutia označených súdov. V texte sťažnosti sťažovateľ
namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom v závere svojej
sťažnosti výslovne uvádza, že tým, že sa špecializovaný trestný súd ani najvyšší súd nijako,
resp. nedostatočne vysporiadali s jeho relevantnou argumentáciou týkajúcou sa
rozhodovania o väzbe, bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl.47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa
môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Porušenie označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru podľa
sťažovateľa spočíva v tom, že rozhodnutia o väzbe vo veci konajúcich súdov, t. j. napadnuté
uznesenie špecializovaného trestného súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
sú nepreskúmateľné, bez náležitého odôvodnenia. Tieto rozhodnutia podľa sťažovateľa
nespĺňajú zákonné náležitosti pre riadne rozhodnutie, pretože odôvodnenie týchto
rozhodnutí nemá zákonnú oporu vo výrokoch. Podstata nezákonnosti týchto rozhodnutí
8
spočíva v tom, že špecializovaný trestný súd ani najvyšší súd sa nijako, resp. nedostatočne
vysporiadali s relevantnou argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa rozhodovania o jeho
väzbe.
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
uznesením špecializovaného trestného súdu
Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc
ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa
pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané
chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného
práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu
(napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).
Proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu bol prípustný riadny
opravný prostriedok sťažnosť, právomoc poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľa vo vzťahu k tomuto súdu mal preto najvyšší súd v rámci opravného konania –
konania o sťažnosti. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu
špecializovaného trestného súdu sťažnosť podal a najvyšší súd o nej riadne rozhodol.
Ústavný súd preto nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti, ktorá smeruje
proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd považoval za potrebné v zhode so svojou doterajšou
judikatúrou (m. m. III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08, IV. ÚS 71/2012) najskôr poukázať
na vzťah čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú
slobodu k čl. 46 ods. 1 ústavy. Z obsahu čl. 17 ústavy vyplýva, že tento vo svojich
ustanoveniach zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú
slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody
väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho
konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie
a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obdobne vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd považuje
v zhode so svojou doterajšou judikatúrou za potrebné uviesť, že konania všeobecných
súdov, v rámci ktorých sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení
a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to predpokladá označený
článok dohovoru. Postupom všeobecného súdu v takýchto konaniach podľa názoru
ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z toho dôvodu, že túto
oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. O oprávnenosti
trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní, s ktorým súvisí, predchádza mu alebo
po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré sa priamo netýkajú oprávnenosti
trestného obvinenia, a spravidla tieto konania, okrem iného aj konanie o rozhodnutí o väzbe,
nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý
proces. Pre konanie a rozhodovanie o väzbe platí špeciálna a pritom v zásade prísnejšia
právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť
(napr. II. ÚS 15/05). Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni
čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12,
bod 65, bod 67, bod 71 – bod 77 atď.).
10
Vzhľadom na skutočnosť, že ochrana práv a slobôd súvisiaca s rozhodovaním
všeobecných súdov o zákonnosti väzby, resp. jej ďalšieho trvania spadá ratione materiae
pod ochranu garantovanú prostredníctvom čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú
základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu
pri jej pozbavení (obdobne pozri III. ÚS 135/04, III. ÚS 108/06), ústavný súd odmietol
sťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Rovnako ako zjavne neopodstatnenú ústavný súd odmietol aj sťažnosť sťažovateľa
v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,
pretože sťažovateľ žiadnym spôsobom neodôvodnil porušenie označeného základného
práva, a teda nepreukázal žiadnu príčinnú súvislosť medzi základným právom podľa čl. 47
ods. 3 ústavy a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru ústavný súd považuje za potrebné v prvom
rade uviesť, že základné právo zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje
na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí ústavný
súd brať do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade
zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00,
II. ÚS 466/2013). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba
z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá
predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej
osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby
k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a každé
dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť
„zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie
tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko
z 20. 3. 1997, bod 43). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť,
že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv
vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné
rozdiely, keďže čl. 17 ústavy zahŕňa aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (napr.
III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07).
Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že jeho právomoc vo vzťahu k rozhodovaniu
všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu
obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe),
bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,
o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré
odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo
okolnosti uvedené v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len
na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení
väzby (II. ÚS 76/02). Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné súdy
v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené
a či nemajú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv
a slobôd (III. ÚS 271/07, II. ÚS 465/2011). Ústavný súd preto nemôže zasahovať do
skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno
pokladať za udržateľné.
Podľa Trestného poriadku možno konať a rozhodovať iba o väzbe fyzickej osoby,
proti ktorej bolo vznesené obvinenie (formálna podmienka), ak existujú aj skutkové
okolnosti (materiálna podmienka).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v čase rozhodovania o vzatí sťažovateľa
do väzby existovalo uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré vydal príslušný orgán činný
v trestnom konaní a ktoré spĺňalo náležitosti podľa § 206 ods. 3 Trestného poriadku.
Dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu sťažovateľom bola z uznesenia
o vznesení obvinenia zrejmá, čo pri existencii skutkových záverov a väzobného dôvodu
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku opodstatňovalo postup najvyššieho súdu,
v rámci ktorého konal a rozhodol o zákonnosti väzby sťažovateľa.
12
Najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
zamietol sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného
súdu, ktorým bol sťažovateľ vzatý do väzby. Najvyšší súd po zhrnutí obsahu sťažnosti
sťažovateľa a zistení, že boli splnené formálno-procesné podmienky na vzatie sťažovateľa
do väzby, skúmal, či sú splnené aj materiálne podmienky väzby. Najvyšší súd po
preskúmaní spisového materiálu v rozsahu, ktorý zodpovedá rozhodnutiu o väzbe, dospel
k názoru, že dosiaľ zistené skutočnosti odôvodňujú vo svojom súhrne, s takým stupňom
pravdepodobnosti, ktorý zodpovedá tejto fáze konania, záver, že skutok, pre ktorý
je sťažovateľ trestne stíhaný, sa stal, a tento vykazuje znaky zločinu daňového podvodu
podľa § 277a ods. 1, 2 písm. c) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona, na ktorého spáchaní sa
mal podieľať aj sťažovateľ. Keďže vo vzťahu k dôvodnosti trestného stíhania podľa
najvyššieho súd sťažovateľ neuplatnil žiadne nové námietky, najvyšší súd v tomto smere
výstižne poukázal na dôvody napadnutého uznesenia špecializovaného trestného súdu, ktoré
si v celom rozsahu osvojil, a preto nepovažoval za potrebné ani za účelné ich opakovať.
Následne najvyšší súd po tom ako zistil, že v preskúmavanej veci je daná aj základná
materiálna podmienka na vzatie sťažovateľa do väzby dôvodné podozrenie zo spáchania
skutku kladeného mu za vinu podrobil prieskumu záver špecializovaného trestného súdu
o existencii dôvodnej obavy, že v prípade ponechania na slobode sťažovateľ bude
pokračovať v trestnej činnosti [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], pričom najvyšší
súd sa s týmto záverom tiež plne stotožnil. Nad rámec vecne správnych úvah
špecializovaného trestného súdu pri ustálení uvedeného väzobného dôvodu najvyšší súd
so zreteľom na námietky sťažovateľa dodal: „Pokiaľ ide o dôvod tzv. preventívnej väzby
u obvineného , poukazuje najvyšší súd na to, že trestnú činnosť, z ktorej je
dôvodne podozrivý, mal páchať nielen priamo, ale aj prostredníctvom tzv. bielych koní,
resp. úplne fiktívnych osôb. Preto jeho tvrdenie, že aktuálne nevystupuje v rámci žiadneho
podnikateľského subjektu, obavu z pokračovania v trestnej činnosti, ktorá vyplýva jednak
z jeho údajného postavenia v štruktúre organizovanej skupiny, tak ako ho popísal utajený
svedok č. 1, a tiež z tvrdení spoluobvineného z 19. mája 2015, že mu
má byť naďalej vyplácaná DPH-čka (pozri zv. H-1, č. 1. 10 - 11), u neho neznižuje.
K následnému vyhláseniu tohto spoluobvineného, že šlo o krčmové reči, najvyšší súd
uvádza, že toto je v príkrom rozpore s tým, ako pri zaznamenanom rozhovore presviedčal
o pravdivosti jeho informácií.
So zreteľom na uvedené si najvyšší súd napokon v celom rozsahu osvojil úvahy
Špecializovaného trestného súdu, ktoré ho viedli k záveru, že dohľad probačného
a mediačného úradníka a ani písomný sľub obvineného nepredstavujú
dostatočné náhrady väzby, keďže nie sú v tomto štádiu konania spôsobilé odstrániť obavu
zakladajúcu dôvody väzby, tak ako sú konštatované vyššie.“
Keďže sa najvyšší súd stotožnil s právnymi závermi a s dôvodmi, pre ktoré vzal
sťažovateľa do väzby špecializovaný trestný súd, bolo na mieste, aby ústavný súd prihliadol
aj na odôvodnenie väzby tohto súdu.
Uznesením špecializovaného trestného súdu bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku väzbu sťažovateľa nenahradil dohľadom probačného a mediačného
úradníka a ani neprijal jeho písomný sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Podľa špecializovaného trestného súdu naplnenie väzobného dôvodu podľa § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku bolo opodstatnené „- dĺžkou, rozsahom a motívom
páchania vyšetrovanej trestnej činnosti, ktorej sa obvinený dopúšťal kontinuálne v rozpätí
najmenej 1 roka a to prostredníctvom spoločností, v ktorých je konateľom alebo ktoré
zastupuje (spis zv. I-1, listy č. 8, 33, zväzok E-1, č. l. 7-10)
- sú mu vyplácané nadmerné odpočty DPH aj v súčasnosti, pričom o tieto sa
následne delí s inými členmi danej organizovanej skupiny (zväzok H-1, č. l. 10-11),
- v registri trestov má dva záznamy - trestný rozkaz z roku 2001
(zahladený) a z roku 2014 — za § 289/1 Tr. zák. - ohrozenie pod vplyvom návykovej látky.
Podľa lustrácie v evidencii AVÍZO nie je v súčasnosti stíhaný v žiadnej inej trestnej veci.
Čo sa týka priestupkov, tak podľa evidencie má niekoľko záznamov a to na úseku
občianskeho spolunažívania, proti majetku a dopravné priestupky. (zväzok P-1, č. l. 8-
11).“.
14
Špecializovaný trestný súd po zistení, že v predmetnej veci boli u sťažovateľa
splnené formálne podmienky na rozhodnutie o väzbe (vznesené obvinenie, dodržanie lehôt
a predpísaných procesných postupov, pozn.), a zhrnutí výpovede sťažovateľa a jeho
právneho zástupcu uvádza: «... dôvodnosť podozrenia u obvinených v zásade existuje,
skutkový stav veci bol zistený na základe vykonaných výsluchov svedkov, výpisov
z obchodného registra, správ daňových úradov, zápisníc z ústnych pojednávaní pred
pracovníkmi daňových úradov, protokolov z daňových kontrol, účtovných dokladov
jednotlivých spoločností, výpisov z účtov, použitých informačno-technických prostriedkov
podľa Trestného poriadku, ako aj na základe ostatného zabezpečeného spisového materiálu.
V priebehu vyšetrovania boli vykonané výsluchy svedkov (dňa 10. 12. 2014),
utajeného svedka č. 1 (dňa 15. 07. 2015), (dňa 14. 04. 2016),
(dňa 15. 04. 2016), (25. 04. 2016). Obsah týchto výsluchov predbežne
potvrdzuje, že v prípadoch relevantných obchodných transakcií (účtovne ich dokumentujú
najmä doklady založené v časti K spisu) nešlo o prirodzené zákonom ponuky a dopytu
vyvolané ekonomické vzťahy, ale o činnosť najmä obvinenými a
riadenej skupiny, ktorá, ako to opisuje utajovaný svedok, smerovala k účtovnej manipulácii,
na základe ktorej sa v rámci schémy fiktívne zabezpečili faktúry „na vstupe“ najmä
u podnikateľských subjektov, ktoré si v záverečných fázach činnosti reťazca z dôvodu
intrakomunitárneho vývozu tovaru uplatňovali nároky na vrátenie zaplatenej dane
z pridanej hodnoty (Z tohto pohľadu je potom v podstate jedno, či dodanie tovaru prebehlo
alebo nie, dôležité je, že neexistujú prvotné doklady o zaobstaraní tovaru pravdepodobne
z Talianska, čiže firmy zaangažované do reťazca potrebovali „navstupovať“ dodávku
tovaru cez „zmiznutých obchodníkov“, ktoré subjekty, podobne ako ostatné firmy, riadili
zväčša nastrčené osoby)...
Podľa názoru sudcu pre prípravné konanie dôvodnosť podozrenia, že v tomto
prípade dochádzalo k takto opísanej daňovej trestnej činnosti existuje.
... je zrejmé (nasvedčuje tomu najmä výpoveď utajovaného svedka, ale
i zainteresovanosť do jednotlivých transakcií z hľadiska objemu), že priebeh týchto
transakcií riadili predovšetkým obžalovaný a sčasti obžalovaný .
... Nemožno opomenúť fakt, že v tomto prípade trestná činnosť mala byť ukončená
zhruba pred tromi rokmi a nič nenasvedčuje tomu, že by v nej bolo pokračované. Napriek
tejto skutočnosti však sudca pre prípravné konanie dospel k názoru, že u obvinených
a dôvody väzby existujú v zásade tak, ako ich
formulovala prokurátorka s výnimkou dôvodu kolúznej väzby u ...
Pokiaľ ide o obvineného v prvom rade sudca pre prípravné konanie
konštatuje, že nezistil dôvod kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku...
Sudca pre prípravné konanie sa však stotožnil s názorom prokurátorky, pokiaľ ide
o existenciu tzv. preventívnej väzby, nakoľko v tomto prípade existujú konkrétne skutočnosti
dokladujúce to, že obvinený neprestal vykonávať aktivity takého charakteru,
ako sú uvedené v uznesení o vznesení obvinenia. Síce oficiálne zrejme už naozaj nevystupuje
v rámci žiadneho podnikateľského subjektu, okolnosť, ktorá je však dokumentovaná
na č. l. 10-11 časti spisu H (prepisy legálne odpočutých telefonických hovorov) a ktorá
súvisí s dokumentovaním toho, že „stále chodí po futbaloch, na motorku, kupuje hotely
v je však významnou skutočnosťou, ktorá nasvedčuje tomu, že obvinený
pokračuje v spôsobe života, ktorý orgány činné v trestnom konaní hodnotia ako
protiprávny.
Samotný telefonujúci obvinený potvrdil, že ako osobu, ktorá mala
vybrať „4 milióny Eur“ (ako „vratku“ DPH, čo mal zabezpečiť tatko) dva mesiace pred
uskutočnením telefonického hovoru (19.05.2015), myslel spoluobvineného .
Doslova nevieryhodne vyznieva potom tvrdenie obvineného že pokiaľ hovorili
o „kokotovi museli hovoriť o inej osobe. Mimochodom najmä obsah tohto
telefonátu vyhodnotiac telefonáty v ich kontexte, najlepšie vypovedá o tom, že telefonujúce
osoby sa často zvykli rozprávať o menežovaní podnikania, ktoré minimálne nevyzerá byť
ako podnikanie vyvolané aplikovaním základných pravidiel ponuky a dopytu („robiť
z Čechmi cukor“, často sa spomínajú rôzne zahraničné štáty v súvislosti s platcovstvom
DPH a pod.). Treba ešte dodať, že z viacerých pasáží rozhovorov vyplýva, že telefonujúce
osoby vedeli o tom, že ich „počúvajú“.
Sudca pre prípravné konanie, vychádzajúc z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR,
obligatórne a aj na základe výslovne predneseného návrhu skúmal u do väzby vzatého
obvineného, či v jeho prípade neprichádza do úvahy nahradenie väzby dohľadom
16
probačného a mediačného úradníka v zmysle § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
naviac z osôb, u ktorých bolo rozhodnuté o vzatí do väzby obvinený aj
predložil písomný sľub v zmysle § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. ...
Sudca pre prípravné konanie dospel k záveru, že v tomto prípade dohľad probačného
a mediačného úradníka ani prijatie sľubu, najmä vzhľadom na okolnosti a už popísanú
povahu prejednávaného prípadu, nemožno považovať za postupy realizovateľné v tomto
prípade a nemožno nimi väzbu nahradiť. Možno sa oprávnene domnievať, že dohľad
i prijatie sľubu by v tomto prípade boli len formálnym krokom účelovo zameraným
na prepustenie z väzby, ktorý v konečnom dôsledku nemá vnútorný obsah spočívajú
v reálnom splnení toho, čo by dohľad a prijatie sľubu mali zabezpečiť. Dohľad probačného
a mediačného úradníka a prijatie sľubu by v tomto prípade nemali za následok vyvarovanie
sa všetkých konaní, ktoré sú v súvislosti s trestným stíhaním nežiaduce, neprípustné
a zakázané. Podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti, s poukazom
na zadokumentované aktivity obvinených, naozaj nedáva záruku, že dohľad príslušného
úradníka bude úspešný. Prijatie sľubu je inštitút, ktorého sila garancie je výrazne nižšia
ako pri dohľade probačného a mediačného úradníka, preto skutočnosti opísané v tomto
odseku v prípade sľubu platia o to viac.»
Z uznesenia najvyššieho súdu (v spojení s napadnutým uznesením špecializovaného
súdu) vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Zmyslom tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku je zaistiť osobu obvineného, u ktorej existuje dôvodná obava vyplývajúca
z konkrétnych skutočností, že bude opakovať trestný čin, pre ktorý je stíhaný, dokoná
trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým
hrozil. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, s prihliadnutím na štádium, v ktorom sa
predmetná trestná vec aktuálne nachádza (prípravne konanie), že pri rozhodovaní o väzbe
postačuje reálna hrozba, že obvinený bude konať tak, ako predpokladá už uvedený dôvod
väzby, ak nebude vzatý do väzby. Zákon teda nevyžaduje absolútnu istotu o naplnení
dôvodu tzv. preventívnej väzby. Podľa špecializovaného trestného súdu naplnenie
tzv. preventívnej väzby bolo opodstatnené predovšetkým dĺžkou, rozsahom a motívom
páchania vyšetrovanej trestnej činnosti, ktorej sa sťažovateľ mal dopúšťať kontinuálne
v rozpätí najmenej jedného roka, prostredníctvom spoločností, v ktorých je konateľom alebo
ktoré zastupuje, ďalej tým, že mu v tom čase boli naďalej vyplácané nadmerné odpočty
DPH, o ktoré sa mal následne deliť aj s inými členmi danej organizovanej skupiny,
a zároveň aj tým, že má v registri trestov už dva záznamy. Najvyšší súd zotrval na tomto
závere špecializovaného trestného súdu, pričom dodal, že k naplneniu tohto väzobného
dôvodu väzby prispieva najmä to, že sťažovateľ predmetnú trestnú činnosť nepáchal len
priamo, ale aj prostredníctvom tzv. bielych koní, ako aj „úplne“ fiktívnych osôb, pričom
obrana sťažovateľa, ktorú predniesol v rámci svojej sťažnosti, podľa najvyššieho súdu túto
obavu neznižuje. Najvyšší súd okrem uvedeného v spojení so špecializovaným trestným
súdom skúmal, či sú vôbec splnené podmienky, aby sa mohlo konať a rozhodovať o väzbe
sťažovateľa, pričom sa ustálili na závere, že tieto boli splnené.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa
proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o jeho vzatí do väzby postupoval v medziach svojej
právomoci v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. V odôvodnení svojho
napadnutého uznesenia v spojení s napadnutým uznesením špecializovaného trestného súdu
sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal so všetkými právne a skutkovo
relevantnými otázkami, ktoré súvisia s rozhodovaním o väzbe obvineného. Ústavný súd
preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je nepreskúmateľné či
arbitrárne, tak ako to tvrdí sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Práve naopak, úvahy najvyššieho
súdu (s prihliadnutím aj na argumentáciu špecializovaného trestného súdu) vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj právne akceptovateľné a ústavne udržateľné.
Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu svoje uznesenie aj náležite odôvodnil. Ústavný
súd však poukazuje na to, že nie je vylúčené, že v ďalšom štádiu konania by sa väzobný
dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku mohol zoslabiť, a preto je
povinnosťou vo veci konajúcich súdov a v rámci prípravného konania povinnosťou
prokurátora sledovať, či dôvod väzby u sťažovateľa naďalej trvá.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní tejto
časti sťažnosti nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených základných
práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým
18
uznesením najvyššieho súdu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
uvedeného zákona ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. augusta 2016