Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 662/2016
PDF · 301.33 KB
No categories available
II. ÚS 662/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom
JUDr. Jánom Súkeníkom, Stred 60/55, Považská Bystrica, vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 2 T 192/2015-392
z 19. apríla 2016 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 Tos 47/2016-401
z 25. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 T 192/2015-392 z 19. apríla 2016 (ďalej
len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 23 Tos 47/2016-401 z 25. mája 2016 (ďalej len „napadnuté
uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa
Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne ČVS: KRP-32/1-OVK-TN-2015
zo 16. apríla 2015 vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania
s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 23/2015 zo 17. apríla 2015 bol sťažovateľ
vzatý do väzby podľa § 72 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1
písm. a) a c) Trestného poriadku. Väzba sťažovateľa začala plynúť 15. apríla 2015
o 10.40 h.
Prokurátor Okresnej prokuratúry Považská Bystrica podal 14. októbra 2015
na sťažovateľa obžalobu okresnému súdu pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania
s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona.
Dňa 19. novembra 2015 na hlavnom pojednávaní bol sťažovateľ rozsudkom
okresného súdu č. k. 2 T 192/2015-311 uznaný za vinného. Okresný súd zároveň uznesením
sp. zn. 2 T 192/2015 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.
Na základe sťažovateľom podaného odvolania bol uznesením krajského súdu č. k.
23 To 130/2015-340 z 26. januára 2016 zrušený rozsudok okresného súdu č. k.
2 T 192/2015-311 z 19. novembra 2015 a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie
konanie, pričom bola zároveň zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby.
2
Okresný súd po vrátení veci opätovne vo veci rozhodol na hlavnom pojednávaní
19. apríla 2016, a to tak, že rozsudkom č. k. 2 T 192/2015-387 uznal sťažovateľa za vinného
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1
písm. c) a d) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní
12 rokov, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Proti
tomuto rozsudku sťažovateľ podal v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom nebolo dosiaľ
rozhodnuté.
Sťažovateľ na hlavnom pojednávaní 19. apríla 2016 podal aj žiadosť o prepustenie
z väzby na slobodu, ktorú však okresný súd zamietol napadnutým uznesením. Proti tomuto
uzneseniu podal sťažovateľ ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť, ktorú písomne odôvodnil
podaním z 10. mája 2016. Na základe tejto sťažnosti krajský súd napadnutým uznesením
zrušil uznesenie okresného súdu a o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu
sám rozhodol tak, že ju zamietol a väzbu sťažovateľa nenahradil dohľadom probačného
a mediačného úradníka.
Podľa sťažovateľa boli napadnutým uznesením krajského súdu a konaním, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu, porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Sťažovateľ v prvom rade namieta, že mu ako obvinenému bolo odopreté právo
nazrieť do spisu, pričom okresný súd aj napriek tomu rozhodoval o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby na hlavnom pojednávaní 19. apríla 2016. Sťažovateľ k tomu uvádza,
že po zrušení rozsudku okresného súdu č. k. 2 T 192/2015-311 z 19. novembra 2015
sa vo veci uskutočnili na okresnom súde hlavné pojednávania 18. februára 2016, 10. marca
2016 a 19. apríla 2016. Sťažovateľ pred každým hlavným pojednávaním podal
v dostatočnom časovom predstihu písomnú žiadosť o nazretie do spisu. Urobil tak aj pred
pojednávaním, na ktorom podával svoju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Okresný
súd mu však napriek tomu odoprel právo nazrieť do spisu, pričom týmito žiadosťami
sťažovateľa sa ani len nezaoberal.
Podľa sťažovateľa je takýto postup okresného súdu nepochopiteľný aj z toho dôvodu,
že 5. apríla 2016 bol eskortovaný z Ústavu na výkon väzby Žilina na okresný súd bez toho,
aby sa uskutočnilo hlavné pojednávanie. Podľa jeho názoru takýmto konaním došlo
zo strany okresného súdu k porušeniu jeho práva na obhajobu a tiež k porušeniu zásady
kontradiktórnosti, pretože týmto mu bola odňatá možnosť, aby sa osobne oboznámil
s obsahom spisu, z ktorého okresný súd vychádzal pri rozhodovaní o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby. Sťažovateľ uvádza, že toto „porušenie svojich základných práv
namietal aj v písomnom odôvodnení sťažnosti zo dňa 10. 5. 2015, ktorú voči uzneseniu
podal“. Sťažovateľ uvádza, že krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že
„nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa, nakoľko súd rozhodoval o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu v čase, keď už bol sťažovateľ oboznámený s výsledkami
vyšetrovania, pričom jeho obhajca niekoľkokrát spis študoval. ... od posledného
rozhodovania odvolacieho súdu boli vykonané len administratívno-procesné úkony, teda
hlavné pojednávania, ktorých sa sťažovateľ zúčastnil a všetky vydané rozhodnutia mu boli
doručené. ... po zhodnotení obsahu toho, čo v súvislosti s rozhodovaním o väzbe bolo
v priebehu celého konania zadovážené, došiel k tomu, že žiadne nové skutočnosti sa v spise
nenachádzali.“.
Sťažovateľ sa s uvedeným názorom krajského súdu nestotožňuje a považuje ho
za nesprávny. V tejto súvislosti poukazuje na „§ 76 ods. 1 Trestného poriadku, v zmysle
ktorého má väzba trvať len nevyhnutý čas. Orgány činné v trestnom konaní a súd sú
povinné v sa každom štádiu trestného stíhania náležite zaoberať, či sú dané dôvody väzby a
ak tieto pominú sú povinné prepustiť obvineného na slobodu. Taktiež z ustanovenia § 69
Trestného poriadku nevyplýva, že by bolo právo obvineného na nazretie do spisu nejakým
spôsobom časovo obmedzené. Práve naopak v zmysle ods. 3 daného ustanovenia nemožno
právo nazrieť do spisu v konaní pred súdom obvinenému odoprieť. Vzhľadom na uvedené sa
nemožno stotožniť s argumentáciou Krajského súdu v Trenčíne, že sa sťažovateľ oboznámil
s výsledkami vyšetrovania. Pokiaľ by bol daný právny názor správny, znamenalo by to,
že pri rozhodovaní o väzbe v rámci konania pred súdom, možno vychádzať len podkladov,
ktoré sa v spise nachádzali ku skončeniu prípravného konania a obvinený by už nemal
právo nazrieť do spisu. Toto je však v úplnom rozpore s ustanoveniami, na ktoré sťažovateľ
4
poukázal. Podľa jeho názoru je podstatný skutkový stav, ktorý tu je ku dňu rozhodovania
o väzbe, nakoľko je povinnosťou súdu skúmať existenciu dôvodov väzby k tomuto dňu.
V trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi sa pritom uskutočnili po preštudovaní spisu
a zrušení prvého rozsudku tri hlavné pojednávania a v zmysle ustanovenia § 2 ods. 19 bolo
povinnosťou súdu, aby rozhodol len na základe dôkazov, ktoré boli na týchto vykonané.
Vzhľadom na znenie ustanovenia § 63 ods. 3 Trestného poriadku má obvinený v konaní
pred súd bezpodmienečné právo nazrieť do spisu, ktoré mu nemožno odoprieť, a preto
je povinnosťou súdu zabezpečiť, aby mohol obvinený toto právo využiť. Vôbec nie sú
na mieste úvahy Krajského súdu o tom aký bol obsah spisu, resp. ako sa zmenil, keďže
zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku nevyplýva jeho oprávnenie posudzovať, či má
sťažovateľ právo nazrieť do spisu. Takýto postup zo strany Krajského súdu v Trenčíne
porušuje tiež čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, nakoľko koná nad rozsah svojej právomoci. Napokon
neobstojí ani argument Krajského súdu v Trenčíne, že do súdneho spisu bol nazrieť obhajca
sťažovateľa. Ako totiž vyplýva z ustanovenia § 69 ods. 1 a ods. 3 Trestného poriadku jedná
sa o osobné právo obvineného, keď priamo zo znenia, že samostatné právo nazrieť do spisu
má tak obvinený ako aj obhajca. Podľa názoru sťažovateľa tým, že si zvolil obhajcu,
nezaniklo jeho právo na obhajobu v materiálnom zmysle. I naďalej mu patria všetky práva,
ktoré mu Trestný poriadok priznáva, a teda i právo nazrieť do vyšetrovacieho spisu.
Sťažovateľ má za to, že bolo povinnosťou Krajského súdu v Trenčíne, aby napravil
pochybenie Okresného súdu Považská Bystrica a umožnil mu nazrieť do spisu predtým
ako sám rozhodol o jeho sťažnosti, čo potvrdzuje tiež nález Ústavného súdu SR. sp. zn.
III. ÚS 41/2001 zo dňa 12.7.2001.“. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ tiež poukázal
aj na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 163/03 z 25. februára 2004.
Sťažovateľ uvádza, že k existencii dôvodov väzby krajský súd uviedol, že je osobou
dlhodobo nezamestnanou bez príjmu, nemá stále bydlisko, keď uviedol inú adresu, pričom
sa mal zdržiavať v byte, v ktorom malo dôjsť k páchaniu trestnej činnosti. Poukázal tiež na
minulosť sťažovateľa. „Z týchto dôvodov, keď má byť sťažovateľ bez práce, stáleho príjmu
a bez rodinných väzieb má byť daná obava, že sťažovateľ ujde alebo sa bude skrývať,
pretože mu hrozí vysoký trest ako aj obava, že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti.
K takýmto záverom došiel Krajský súd napriek tomu, že uznesenie
Okresného súdu Považská Bystrica, č. k. 2 T/192/2015-392 zo dňa 19. 4. 2016 zrušil pre
jeho nepreskúmateľnosť a sťažovateľa nevypočul.“
Podľa názoru sťažovateľa skutočnosti uvedené v napadnutom uznesení krajského
súdu nevyplývajú z vykonaných dôkazov. Nie je podľa neho pravdou, že by nemal žiadny
príjem, pretože je poberateľom invalidného dôchodku. Rovnako nie je podľa neho pravdivé
ani tvrdenie, že nemá stále bydlisko a rodinné väzby, keďže pred nástupom do výkonu
väzby býval v spoločnej domácnosti so svojou manželkou a dvoma deťmi na adrese, ktorú
uviedol na doručovanie písomností. Sťažovateľ namieta, že nevie, z čoho krajský súd
vychádzal pri svojich úvahách, keď nemá vedomosť, že by sa v spise nachádzali dôkazy,
z ktorých by dané skutočnosti vyplývali. Podľa sťažovateľa skutočnosť, že mu hrozí vysoký
trest, dôvodom väzby byť nemôže, čo potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
vo svojom uznesení sp. zn. 3 Tošs 12/2009 z 20. mája 2005.
Sťažovateľ teda namieta, že nemal možnosť oboznámiť sa s obsahom spisu
od skončenia prípravného konania, nebol vypočutý pred krajským súdom a nemal možnosť
vyjadriť sa k skutočnostiam, na ktoré krajský súd prihliadal pri rozhodovaní o väzbe.
Sťažovateľ uvádza, že v písomnom odôvodnení sťažnosti z 10. mája 2016 totiž reagoval
výlučne na skutkové závery okresného súdu. Z tohto dôvodu práve teraz uvádza i skutkové
okolnosti, ktoré sú podľa jeho názoru podstatné. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie
krajského súdu za nepreskúmateľné. Podľa jeho názoru uznesenie krajského súdu nemá
náležitosti, ktoré vyžaduje § 176 ods. 2 Trestného poriadku. Z obsahu napadnutého
uznesenia krajského súdu podľa sťažovateľa vôbec nevyplýva, z akých dôkazov krajský súd
vychádzal, keď dospel k skutočnostiam, ktoré uvádza v odôvodnení vo vzťahu k dôvodom
väzby, a rovnako z neho „nie je zrejmé, ktoré skutočnosti majú preukazovať dôvodnosť
útekovej väzby a ktoré skutočnosti majú preukazovať dôvody preventívnej väzby“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie a zistení stavu veci vydal tento nález:
„Základné právo
, štátneho občana
6
SR garantované podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 23 Tos/47/2016-401 zo dňa 25.5.2016 porušené bolo.
Základné právo
, štátneho občana
SR garantované podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Považská Bystrica, č. k. 2 T/192/2015- 392 zo dňa 19.4.2016 porušené
bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 23 Tos/47/2016-401 zo dňa 25.5.2016
a uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica, č. k. 2 T/192/2015-392 zo dňa 19.4.2016 sa
zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.
, štátnemu občanovi SR sa priznáva
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15.000 EUR, ktoré je povinný Krajský súd
v Trenčíne zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti
nálezu.
Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
advokátovi JUDr. Jánovi Súkeníkovi so sídlom
Stred 60/55 Považská Bystrica vo výške 363,79 EUR do 15 dni odo dňa právoplatnosti
nálezu.“
Výšku primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým,
že okresný súd ani krajský súd sa pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby
neriadili zásadou primeranosti, ktorá je vyjadrená v § 2 ods. 2 Trestného poriadku, a jeho
obmedzenie osobnej slobody tak predstavuje neprimeraný zásah, ktorý trvá už takmer rok
a pol.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5,
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením okresného
súdu a uznesením krajského súdu.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
8
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením
okresného súdu
Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného
súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc
ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní
svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07, tiež
II. ÚS 602/2015). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie
svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie
právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04,
IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Keďže proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bol prípustný riadny opravný
prostriedok − sťažnosť, právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa
vo vzťahu k okresnému súdu mal krajský súd v rámci opravného konania – konania
o sťažnosti. Sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť
a krajský súd o nej riadne rozhodol.
Ústavný súd preto nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti, ktorá smeruje
proti uzneseniu okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením
krajského súdu
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd považoval za potrebné v zhode so svojou doterajšou
judikatúrou (m. m. III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08, IV. ÚS 71/2012) najskôr poukázať
na vzťah čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú
slobodu k čl. 46 ods. 1 ústavy. Z obsahu čl. 17 ústavy vyplýva, že tento vo svojich
ustanoveniach zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú
slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody
väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho
konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie
a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia, a to čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy o osobnej slobode, a nie „všeobecné“ ustanovenie, a to čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na skutočnosť, že ochrana práv a slobôd súvisiaca s rozhodovaním
všeobecných súdov o zákonnosti väzby, resp. jej ďalšieho trvania spadá ratione materiae
pod ochranu garantovanú prostredníctvom čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú
10
základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu
pri jej pozbavení (obdobne pozri III. ÚS 135/04, III. ÚS 108/06), ústavný súd odmietol
sťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd následne pri predbežnom prerokovaní pristúpil k preskúmaniu sťažnosti
sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5
a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu.
Podľa sťažovateľa k namietanému porušeniu jeho práv napadnutým uznesením
krajského súdu došlo z dôvodu, že sťažovateľ nemal možnosť oboznámiť sa s obsahom
spisu od skončenia prípravného konania, nebol vypočutý pred rozhodnutím krajského súdu
o jeho sťažnosti, nemal možnosť sa vyjadriť k skutočnostiam, na ktoré krajský súd pri
rozhodovaní o jeho väzbe prihliadal, a z dôvodu, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia
nevyplýva, z akých dôkazov krajský súd vychádzal, keď dospel k skutočnostiam, ktoré
uvádza v odôvodnení vo vzťahu k dôvodom väzby, ani to, ktoré skutočnosti majú
preukazovať dôvodnosť tzv. útekovej väzby a ktoré dôvodnosť tzv. preventívnej väzby.
Sťažovateľ preto zastáva názor, že napadnuté uznesenie krajského súdu je nepreskúmateľné
a nemá náležitosti, ktoré vyžaduje § 176 ods. 2 Trestného poriadku.
Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že vo vzťahu k rozhodovaniu
všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná právomoc ústavného súdu len na
preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá
sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa
odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol do väzby
vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a)
až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba
bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím
väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02). Ústavný súd je zároveň oprávnený
a povinný preskúmať, či všeobecný súd rešpektoval možnosť uplatniť právo na prepustenie
z väzby, či o každej žiadosti o prepustenie rozhodol a či jeho rozhodnutie vychádzalo
zo skutkových dôvodov, ktoré viedli k uvaleniu a trvaniu väzby. Úlohou ústavného súdu je
tiež sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či
dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia
niektorého zo základných práv a slobôd (III. ÚS 271/07, II. ÚS 465/2011). Ústavný súd
preto nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ak ich
z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné.
Ústavný súd stabilne uvádza k obsahu a podstate základného práva na osobnú
slobodu, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané
„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je
jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je
ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00).
Požiadavka obsiahnutá v tomto článku sa nemôže definovať in abstracto, ale musí sa
posúdiť vo svetle okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti uviedol sťažovateľ
(I. ÚS 109/03). Ústavný súd preto v prípade čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú
revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný
súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,
ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd
tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva
z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy
a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).
Z judikatúry ústavného súdu tiež možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv
garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru, neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže základné práva
garantované v čl. 17 ústavy korešpondujú s právom vyplývajúcim z čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru (napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07).
12
Krajský súd na neverejnom zasadnutí napadnutým uznesením v bode I zrušil podľa
§ 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uznesenie okresného súdu, v bode II podľa § 79
ods. 3 Trestného poriadku zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu
a v bode III podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku účel väzby nenahradil dohľadom
probačného a mediačného úradníka.
Krajský súd preskúmal podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku správnosť výrokov
napadnutého uznesenia okresného súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel
k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je vzhľadom na okolnosti prípadu len čiastočne dôvodná.
Podľa krajského súdu okresný súd dôvody zamietnutia žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby na slobodu uviedol len veľmi stručne, bez ich podrobnejšieho rozvedenia, najmä
dostatočne neodôvodnil, prečo aj v tomto štádiu konania dôvody väzby naďalej trvajú, čím
sa napadnuté uznesenie okresného súdu v tomto smere stalo nepreskúmateľným, a preto ho
krajský súd v celom rozsahu zrušil a o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby sám
rozhodol.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd sa aj v tomto štádiu
konania stotožnil s existenciou skutočností odôvodňujúcich väzbu sťažovateľa podľa § 71
ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku k čomu uviedol: „Z dôkaznej situácie vyplýva,
že obžalovaný je osobou dlhodobo nezamestnanou, bez zdroja obživy. Nemá stále bydlisko,
adresu na doručovanie písomností uviedol inú, zdržiavať sa mal bez prihlásenia
v prenajatom byte, v ktorom malo dochádzať práve k trestnej činnosti. Navyše bol doposiaľ
6-krát súdne trestaný pre rôznu trestnú činnosť. Naposledy to bolo Okresným súdom
v Žiline pod sp. zn. 9 T 26/10 dňa 07.11.2012 na nepodmienečný trest odňatia slobody
v trvaní 8 mesiacov, so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia. Z výkonu trestu bol podmienečne prepustený dňa 29.07.2013 a bola mu určená
skúšobná doba v trvaní 2 roky. Aktuálne mu za vinu kladeného skutku sa mal teda dopustiť
v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu iného trestu odňatia slobody.
V ďalšom je potrebné uviesť, že Okresným súdom v Považskej Bystrici bol už dvakrát
odsúdený pre drogovú trestnú činnosť, v jednom prípade to bolo pod sp. zn. 1 T 216/03 dňa
30.03.2004 na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 26 mesiacov, so zaradením
do I. nápravnovýchovnej skupiny. V druhom prípade to bolo pod sp. zn. 2 T 150/07 dňa
16.10.2007, na podmienečný trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, pričom sa v skúšobnej
dobe neosvedčil, a výkon trestu odňatia slobody mu bol nariadený 24.07.2012. Z výkonu
trestu odňatia slobody bol podmienečne prepustený 29.07.2013.“
Krajský súd bol vzhľadom na uvedené toho názoru, že v prípade sťažovateľa „ide
o osobu s veľmi negatívnym osobnostným profilom, na ktorú ani doterajšie odsúdenia, a to
aj za závažné trestné činy, nemali žiaden prevýchovný efekt a neodradili ho od páchania
ďalšej, závažnej a spoločensky vysoko nebezpečnej trestnej činnosti. Všetky vyššie uvedené
skutočnosti odôvodňujú obavu, že obžalovaný nakoľko je bez práce, stáleho príjmu na
obživu a bez rodinných, resp. iných väzieb ujde, alebo sa bude skrývať, pretože mu hrozí
vysoký trest, ako aj obavu, že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti.“.
Vo vzťahu k možnosti nahradenia väzby sťažovateľa dohľadom probačného
a mediačného úradníka krajský súd dospel k záveru, že „vzhľadom k osobe obžalovaného,
jeho predchádzajúcemu životu, ale aj závažnosti trestnej činnosti kladenej mu aktuálne za
vinu, na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, respektíve iným
inštitútom Trestného poriadku nie sú u absolútne splnené zákonné
podmienky“.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa nedostatočnosti odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu, resp. že toto uznesenie je nepreskúmateľne, ústavný
súd dospel k záveru, že táto námietka nie je opodstatnená. Podľa názoru ústavného súdu
trvanie dôvodov väzby sťažovateľa krajský súd skúmal v rozsahu ich zákonného
vymedzenia, väzobné dôvody odôvodnil konkrétnymi skutkovými okolnosťami a výklad
príslušných ustanovení Trestného poriadku nevykazuje znaky svojvôle. Odôvodnenie
napadnutého uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu zodpovedá
požiadavkám, ktoré vyplývajú z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a z čl. 5 ods. 4 dohovoru pre
rozhodnutia o väzbe. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako celok pôsobí presvedčivo
a nevyvoláva žiadne pochybnosti o správnosti prijatých záverov. Ústavný súd preto
konštatuje, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil ústavne akceptovateľným spôsobom
14
a toto nevykazuje znaky arbitrárnosti, a preto nevidí dôvod, aby zasahoval do skutkových
a právnych záverov krajského súdu.
Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia jeho základného práva
na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ktorá spočívala v tom, že okresný súd mu napriek
viacerým žiadostiam neumožnil nahliadnutie do spisu a o jeho žiadostiach nerozhodol.
Krajský súd v tejto súvislosti uviedol (námietka týkajúca sa porušenia jeho práva na
obhajobu je v sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu v tejto
časti obdobná, ako ju formuloval aj v sťažnosti pred ústavným súdom, pozn.): „Citované
state z rozhodnutia Ústavného súdu SR obsahujú právo na nahliadnutie do trestného spisu.
Je zrejmé, že pokiaľ by v prípravnom konaní pri rozhodovaní o väzbe uvedené právo bolo
obvinenému upreté, jednalo by sa v danom prípade o závažné porušenie práva na obhajobu.
Avšak v tomto konkrétnom prípade obžalovaný už oboznámený s výsledkami vyšetrovania
bol, jeho obhajca navyše spis v konaní pred súdom niekoľkokrát študoval. Aj keď
z obhajcovej požiadavky o nahliadnutie do spisu nevyplývalo, že toto chce v súvislosti
s podaním žiadosti o prepustenie z väzby, nahliadnutie do spisu mu bolo umožnené v dňoch
16.02.2016, 07.03.2016 a dňa 15.04.2016 a následne na hlavnom pojednávaní dňa
19.04.2016 si podal obžalovaný žiadosť o prepustenie z väzby. Od posledného
rozhodovania odvolacieho súdu vo veci boli vykonané len administratívno − procesné
úkony, teda hlavné pojednávania, na ktorých sa obžalovaný zúčastnil, resp. bolo vo veci
rozhodované, pričom všetky rozhodnutia boli obžalovanému aj doručené a zvukové záznamy
z pojednávaní boli obhajcovi poskytnuté. Odvolací súd hodnotil aj obsah toho, čo v
súvislosti s rozhodovaním o väzbe bolo v priebehu celého konania pred súdom v spisovom
materiáli zadovážené, pričom je potrebné uviesť, že žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli
ovplyvniť zmenu tohto rozhodnutia neboli zadokumentované. Krajský súd preto dospel k
záveru, že právo obžalovaného nebolo nijak závažným spôsobom narušené. Preto v tomto
ohľade jeho sťažnostné námietky považoval za neopodstatnené.“
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že nebol vypočutý pred rozhodnutím krajského
súdu o jeho sťažnosti a nemal možnosť sa vyjadriť k skutočnostiam, na ktoré krajský súd pri
rozhodovaní o jeho väzbe prihliadal, ústavný súd uvádza, že tieto pochybenia sťažovateľa
nedosahujú takú intenzitu, aby bolo možné dospieť k záveru o porušení jeho práv podľa
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Sťažovateľ svoju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podal na pojednávaní
19. apríla 2016 po vyhlásení rozsudku, ktorým ho okresným súd uznal za vinného a uložil
mu trest. Sťažovateľ svoju žiadosť odôvodnil v podstate tým, že dôvody väzby pominuli.
Keďže okresný súd jeho žiadosť zamietol, sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu podal
sťažnosť, ktorú následne prostredníctvom svojho právneho zástupcu aj písomne odôvodnil.
Krajský súd o tejto sťažnosti rozhodoval na neverejnom zasadnutí.
Podľa § 302 ods. 1 Trestného poriadku neverejné zasadnutie sa koná za stálej
prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa.
Podľa § 302 ods. 2 Trestného poriadku iné osoby sú z účasti na neverejnom zasadnutí
vylúčené; pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa na neverejnom zasadnutí
aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu
o väzbe môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť. Predseda senátu postupuje pri
zabezpečovaní účasti prokurátora, obvineného a obhajcu podľa § 72 ods. 2...
Ako z už uvedeného vyplýva, obvinený a jeho obhajca síce majú právo zúčastniť sa
na neverejnom zasadnutí, avšak v prípade, ak všeobecný súd koná a rozhoduje o sťažnosti
proti rozhodnutiu o väzbe, predseda senátu týmto osobám môže účasť umožniť. Všeobecný
súd spravidla umožní účasť obvinenému a jeho obhajcovi na neverejnom zasadnutí,
na ktorom sa koná a rozhoduje o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, vtedy, ak v danom
prípade sa ich prítomnosť považuje za potrebnú alebo aj vhodnú. Teda je na uvážení
všeobecného súdu po posúdení všetkých okolností dôležitých pre jeho rozhodnutie,
či je nevyhnutná aj účasť obvineného a obhajcu.
16
V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na závery svojej ustálenej
rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným rozhodnutím,
postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012, IV. ÚS 523/2012). Ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením krajského súdu na jednej strane a sťažovateľom označenými základnými
právami na strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu
možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2016