Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 662/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom

JUDr. Jánom Súkeníkom, Stred 60/55, Považská Bystrica, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a 5, a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Považská Bystrica č. k. -392

z 19. apríla 2016 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -401

z 25. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 5, a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -392 z 19. apríla 2016 (ďalej

len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -401 z 25. mája 2016 (ďalej len „napadnuté

uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa

Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne ČVS: KRP-32/1-OVK-TN-2015

zo 16. apríla 2015 vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania

s nimi podľa a a .

Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 17. apríla 2015 bol sťažovateľ

vzatý do väzby podľa z dôvodov podľa

písm. a) a c) . Väzba sťažovateľa začala plynúť 15. apríla 2015

o 10.40 h.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Považská Bystrica podal 14. októbra 2015

na sťažovateľa obžalobu okresnému súdu pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania

s nimi podľa a a .

Dňa 19. novembra 2015 na hlavnom pojednávaní bol sťažovateľ rozsudkom

okresného súdu č. k. -311 uznaný za vinného. Okresný súd zároveň uznesením

sp. zn. zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

Na základe sťažovateľom podaného odvolania bol uznesením krajského súdu č. k.

-340 z 26. januára 2016 zrušený rozsudok okresného súdu č. k.

-311 z 19. novembra 2015 a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie

konanie, pričom bola zároveň zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby.

2

Okresný súd po vrátení veci opätovne vo veci rozhodol na hlavnom pojednávaní

19. apríla 2016, a to tak, že rozsudkom č. k. -387 uznal sťažovateľa za vinného

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1

písm. c) a d) a ods. 2 písm. a) a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní

12 rokov, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Proti

tomuto rozsudku sťažovateľ podal v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom nebolo dosiaľ

rozhodnuté.

Sťažovateľ na hlavnom pojednávaní 19. apríla 2016 podal aj žiadosť o prepustenie

z väzby na slobodu, ktorú však okresný súd zamietol napadnutým uznesením. Proti tomuto

uzneseniu podal sťažovateľ ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť, ktorú písomne odôvodnil

podaním z 10. mája 2016. Na základe tejto sťažnosti krajský súd napadnutým uznesením

zrušil uznesenie okresného súdu a o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

sám rozhodol tak, že ju zamietol a väzbu sťažovateľa nenahradil dohľadom probačného

a mediačného úradníka.

Podľa sťažovateľa boli napadnutým uznesením krajského súdu a konaním, ktoré

predchádzalo jeho vydaniu, porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46

ods. 1 a , ako aj právo podľa dohovoru.

Sťažovateľ v prvom rade namieta, že mu ako obvinenému bolo odopreté právo

nazrieť do spisu, pričom okresný súd aj napriek tomu rozhodoval o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby na hlavnom pojednávaní 19. apríla 2016. Sťažovateľ k tomu uvádza,

že po zrušení rozsudku okresného súdu č. k. -311 z 19. novembra 2015

sa vo veci uskutočnili na okresnom súde hlavné pojednávania 18. februára 2016, 10. marca

2016 a 19. apríla 2016. Sťažovateľ pred každým hlavným pojednávaním podal

v dostatočnom časovom predstihu písomnú žiadosť o nazretie do spisu. Urobil tak aj pred

pojednávaním, na ktorom podával svoju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Okresný

súd mu však napriek tomu odoprel právo nazrieť do spisu, pričom týmito žiadosťami

sťažovateľa sa ani len nezaoberal.

Podľa sťažovateľa je takýto postup okresného súdu nepochopiteľný aj z toho dôvodu,

že 5. apríla 2016 bol eskortovaný z Ústavu na výkon väzby Žilina na okresný súd bez toho,

aby sa uskutočnilo hlavné pojednávanie. Podľa jeho názoru takýmto konaním došlo

zo strany okresného súdu k porušeniu jeho práva na obhajobu a tiež k porušeniu zásady

kontradiktórnosti, pretože týmto mu bola odňatá možnosť, aby sa osobne oboznámil

s obsahom spisu, z ktorého okresný súd vychádzal pri rozhodovaní o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby. Sťažovateľ uvádza, že toto „porušenie svojich základných práv

namietal aj v písomnom odôvodnení sťažnosti zo dňa 10. 5. 2015, ktorú voči uzneseniu

podal“. Sťažovateľ uvádza, že krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že

„nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa, nakoľko súd rozhodoval o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu v čase, keď už bol sťažovateľ oboznámený s výsledkami

vyšetrovania, pričom jeho obhajca niekoľkokrát spis študoval. ... od posledného

rozhodovania odvolacieho súdu boli vykonané len administratívno-procesné úkony, teda

hlavné pojednávania, ktorých sa sťažovateľ zúčastnil a všetky vydané rozhodnutia mu boli

doručené. ... po zhodnotení obsahu toho, čo v súvislosti s rozhodovaním o väzbe bolo

v priebehu celého konania zadovážené, došiel k tomu, že žiadne nové skutočnosti sa v spise

nenachádzali.“.

Sťažovateľ sa s uvedeným názorom krajského súdu nestotožňuje a považuje ho

za nesprávny. V tejto súvislosti poukazuje na „ , v zmysle

ktorého má väzba trvať len nevyhnutý čas. Orgány činné v trestnom konaní a súd sú

povinné v sa každom štádiu trestného stíhania náležite zaoberať, či sú dané dôvody väzby a

ak tieto pominú sú povinné prepustiť obvineného na slobodu. Taktiež z ustanovenia § 69

nevyplýva, že by bolo právo obvineného na nazretie do spisu nejakým

spôsobom časovo obmedzené. Práve naopak v zmysle ods. 3 daného ustanovenia nemožno

právo nazrieť do spisu v konaní pred súdom obvinenému odoprieť. Vzhľadom na uvedené sa

nemožno stotožniť s argumentáciou Krajského súdu v Trenčíne, že sa sťažovateľ oboznámil

s výsledkami vyšetrovania. Pokiaľ by bol daný právny názor správny, znamenalo by to,

že pri rozhodovaní o väzbe v rámci konania pred súdom, možno vychádzať len podkladov,

ktoré sa v spise nachádzali ku skončeniu prípravného konania a obvinený by už nemal

právo nazrieť do spisu. Toto je však v úplnom rozpore s ustanoveniami, na ktoré sťažovateľ

4

poukázal. Podľa jeho názoru je podstatný skutkový stav, ktorý tu je ku dňu rozhodovania

o väzbe, nakoľko je povinnosťou súdu skúmať existenciu dôvodov väzby k tomuto dňu.

V trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi sa pritom uskutočnili po preštudovaní spisu

a zrušení prvého rozsudku tri hlavné pojednávania a v zmysle ustanovenia § 2 ods. 19 bolo

povinnosťou súdu, aby rozhodol len na základe dôkazov, ktoré boli na týchto vykonané.

Vzhľadom na znenie ustanovenia má obvinený v konaní

pred súd bezpodmienečné právo nazrieť do spisu, ktoré mu nemožno odoprieť, a preto

je povinnosťou súdu zabezpečiť, aby mohol obvinený toto právo využiť. Vôbec nie sú

na mieste úvahy Krajského súdu o tom aký bol obsah spisu, resp. ako sa zmenil, keďže

zo žiadneho ustanovenia nevyplýva jeho oprávnenie posudzovať, či má

sťažovateľ právo nazrieť do spisu. Takýto postup zo strany Krajského súdu v Trenčíne

porušuje tiež SR, nakoľko koná nad rozsah svojej právomoci. Napokon

neobstojí ani argument Krajského súdu v Trenčíne, že do súdneho spisu bol nazrieť obhajca

sťažovateľa. Ako totiž vyplýva z ustanovenia a jedná

sa o osobné právo obvineného, keď priamo zo znenia, že samostatné právo nazrieť do spisu

má tak obvinený ako aj obhajca. Podľa názoru sťažovateľa tým, že si zvolil obhajcu,

nezaniklo jeho právo na obhajobu v materiálnom zmysle. I naďalej mu patria všetky práva,

ktoré mu priznáva, a teda i právo nazrieť do vyšetrovacieho spisu.

Sťažovateľ má za to, že bolo povinnosťou Krajského súdu v Trenčíne, aby napravil

pochybenie Okresného súdu Považská Bystrica a umožnil mu nazrieť do spisu predtým

ako sám rozhodol o jeho sťažnosti, čo potvrdzuje tiež nález Ústavného súdu SR. sp. zn.

zo dňa 12.7.2001.“. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ tiež poukázal

aj na nález ústavného súdu sp. zn. z 25. februára 2004.

Sťažovateľ uvádza, že k existencii dôvodov väzby krajský súd uviedol, že je osobou

dlhodobo nezamestnanou bez príjmu, nemá stále bydlisko, keď uviedol inú adresu, pričom

sa mal zdržiavať v byte, v ktorom malo dôjsť k páchaniu trestnej činnosti. Poukázal tiež na

minulosť sťažovateľa. „Z týchto dôvodov, keď má byť sťažovateľ bez práce, stáleho príjmu

a bez rodinných väzieb má byť daná obava, že sťažovateľ ujde alebo sa bude skrývať,

pretože mu hrozí vysoký trest ako aj obava, že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti.

K takýmto záverom došiel Krajský súd napriek tomu, že uznesenie

Okresného súdu Považská Bystrica, č. k. -392 zo dňa 19. 4. 2016 zrušil pre

jeho nepreskúmateľnosť a sťažovateľa nevypočul.“

Podľa názoru sťažovateľa skutočnosti uvedené v napadnutom uznesení krajského

súdu nevyplývajú z vykonaných dôkazov. Nie je podľa neho pravdou, že by nemal žiadny

príjem, pretože je poberateľom invalidného dôchodku. Rovnako nie je podľa neho pravdivé

ani tvrdenie, že nemá stále bydlisko a rodinné väzby, keďže pred nástupom do výkonu

väzby býval v spoločnej domácnosti so svojou manželkou a dvoma deťmi na adrese, ktorú

uviedol na doručovanie písomností. Sťažovateľ namieta, že nevie, z čoho krajský súd

vychádzal pri svojich úvahách, keď nemá vedomosť, že by sa v spise nachádzali dôkazy,

z ktorých by dané skutočnosti vyplývali. Podľa sťažovateľa skutočnosť, že mu hrozí vysoký

trest, dôvodom väzby byť nemôže, čo potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky

vo svojom uznesení sp. zn. z 20. mája 2005.

Sťažovateľ teda namieta, že nemal možnosť oboznámiť sa s obsahom spisu

od skončenia prípravného konania, nebol vypočutý pred krajským súdom a nemal možnosť

vyjadriť sa k skutočnostiam, na ktoré krajský súd prihliadal pri rozhodovaní o väzbe.

Sťažovateľ uvádza, že v písomnom odôvodnení sťažnosti z 10. mája 2016 totiž reagoval

výlučne na skutkové závery okresného súdu. Z tohto dôvodu práve teraz uvádza i skutkové

okolnosti, ktoré sú podľa jeho názoru podstatné. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie

krajského súdu za nepreskúmateľné. Podľa jeho názoru uznesenie krajského súdu nemá

náležitosti, ktoré vyžaduje . Z obsahu napadnutého

uznesenia krajského súdu podľa sťažovateľa vôbec nevyplýva, z akých dôkazov krajský súd

vychádzal, keď dospel k skutočnostiam, ktoré uvádza v odôvodnení vo vzťahu k dôvodom

väzby, a rovnako z neho „nie je zrejmé, ktoré skutočnosti majú preukazovať dôvodnosť

útekovej väzby a ktoré skutočnosti majú preukazovať dôvody preventívnej väzby“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie a zistení stavu veci vydal tento nález:

„Základné právo

, štátneho občana

6

SR garantované podľa a 5, , Slovenskej

republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Trenčíne, č. k. -401 zo dňa 25.5.2016 porušené bolo.

Základné právo

, štátneho občana

SR garantované podľa a 5, , Slovenskej

republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Považská Bystrica, č. k. - 392 zo dňa 19.4.2016 porušené

bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, č. k. -401 zo dňa 25.5.2016

a uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica, č. k. -392 zo dňa 19.4.2016 sa

zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

, štátnemu občanovi SR sa priznáva

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15.000 EUR, ktoré je povinný Krajský súd

v Trenčíne zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti

nálezu.

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

advokátovi JUDr. Jánovi Súkeníkovi so sídlom

Stred 60/55 Považská Bystrica vo výške 363,79 EUR do 15 dni odo dňa právoplatnosti

nálezu.“

Výšku primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým,

že okresný súd ani krajský súd sa pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

neriadili zásadou primeranosti, ktorá je vyjadrená v , a jeho

obmedzenie osobnej slobody tak predstavuje neprimeraný zásah, ktorý trvá už takmer rok

a pol.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5,

a a práva podľa dohovoru uznesením okresného

súdu a uznesením krajského súdu.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

8

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením

okresného súdu

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného

súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa uvádza, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní

svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. , tiež

). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie

svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie

právomoci ústavného súdu (napr. , , ,

, ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Keďže proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bol prípustný riadny opravný

prostriedok − sťažnosť, právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa

vo vzťahu k okresnému súdu mal krajský súd v rámci opravného konania – konania

o sťažnosti. Sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť

a krajský súd o nej riadne rozhodol.

Ústavný súd preto nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti, ktorá smeruje

proti uzneseniu okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením

krajského súdu

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

ústavný súd považoval za potrebné v zhode so svojou doterajšou

judikatúrou (m. m. , , ) najskôr poukázať

na vzťah , 2 a 5 týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú

slobodu k . Z obsahu vyplýva, že tento vo svojich

ustanoveniach zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú

slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody

väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho

konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia, a to čl. 17 ods. 1, 2 a 5

o osobnej slobode, a nie „všeobecné“ ustanovenie, a to .

Vzhľadom na skutočnosť, že ochrana práv a slobôd súvisiaca s rozhodovaním

všeobecných súdov o zákonnosti väzby, resp. jej ďalšieho trvania spadá ratione materiae

pod ochranu garantovanú prostredníctvom a dohovoru, ktoré obsahujú

10

základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu

pri jej pozbavení (obdobne pozri , ), ústavný súd odmietol

sťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho základného

práva podľa napadnutým uznesením krajského súdu, z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

Ústavný súd následne pri predbežnom prerokovaní pristúpil k preskúmaniu sťažnosti

sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5

a a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu.

Podľa sťažovateľa k namietanému porušeniu jeho práv napadnutým uznesením

krajského súdu došlo z dôvodu, že sťažovateľ nemal možnosť oboznámiť sa s obsahom

spisu od skončenia prípravného konania, nebol vypočutý pred rozhodnutím krajského súdu

o jeho sťažnosti, nemal možnosť sa vyjadriť k skutočnostiam, na ktoré krajský súd pri

rozhodovaní o jeho väzbe prihliadal, a z dôvodu, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia

nevyplýva, z akých dôkazov krajský súd vychádzal, keď dospel k skutočnostiam, ktoré

uvádza v odôvodnení vo vzťahu k dôvodom väzby, ani to, ktoré skutočnosti majú

preukazovať dôvodnosť tzv. útekovej väzby a ktoré dôvodnosť tzv. preventívnej väzby.

Sťažovateľ preto zastáva názor, že napadnuté uznesenie krajského súdu je nepreskúmateľné

a nemá náležitosti, ktoré vyžaduje .

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že vo vzťahu k rozhodovaniu

všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná právomoc ústavného súdu len na

preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá

sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa

odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol do väzby

vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a)

až c) alebo okolnosti uvedené v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba

bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím

väzobného súdu o predĺžení väzby (). Ústavný súd je zároveň oprávnený

a povinný preskúmať, či všeobecný súd rešpektoval možnosť uplatniť právo na prepustenie

z väzby, či o každej žiadosti o prepustenie rozhodol a či jeho rozhodnutie vychádzalo

zo skutkových dôvodov, ktoré viedli k uvaleniu a trvaniu väzby. Úlohou ústavného súdu je

tiež sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či

dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia

niektorého zo základných práv a slobôd (, ). Ústavný súd

preto nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ak ich

z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné.

Ústavný súd stabilne uvádza k obsahu a podstate základného práva na osobnú

slobodu, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané

„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je

jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je

ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. , , ).

Požiadavka obsiahnutá v tomto článku sa nemôže definovať in abstracto, ale musí sa

posúdiť vo svetle okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti uviedol sťažovateľ

(). Ústavný súd preto v prípade môže a musí uplatniť určitú

revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný

súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,

ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd

tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva

z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy

a ústavný súd v ().

Z judikatúry ústavného súdu tiež možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv

garantovaných prostredníctvom a práv vyplývajúcich z a 4

dohovoru, neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže základné práva

garantované v korešpondujú s právom vyplývajúcim z a 4

dohovoru (napr. , , ).

12

Krajský súd na neverejnom zasadnutí napadnutým uznesením v bode I zrušil podľa

uznesenie okresného súdu, v bode II podľa

ods. 3 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

a v bode III podľa účel väzby nenahradil dohľadom

probačného a mediačného úradníka.

Krajský súd preskúmal podľa správnosť výrokov

napadnutého uznesenia okresného súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel

k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je vzhľadom na okolnosti prípadu len čiastočne dôvodná.

Podľa krajského súdu okresný súd dôvody zamietnutia žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu uviedol len veľmi stručne, bez ich podrobnejšieho rozvedenia, najmä

dostatočne neodôvodnil, prečo aj v tomto štádiu konania dôvody väzby naďalej trvajú, čím

sa napadnuté uznesenie okresného súdu v tomto smere stalo nepreskúmateľným, a preto ho

krajský súd v celom rozsahu zrušil a o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby sám

rozhodol.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd sa aj v tomto štádiu

konania stotožnil s existenciou skutočností odôvodňujúcich väzbu sťažovateľa podľa § 71

ods. 1 písm. a) a c) k čomu uviedol: „Z dôkaznej situácie vyplýva,

že obžalovaný je osobou dlhodobo nezamestnanou, bez zdroja obživy. Nemá stále bydlisko,

adresu na doručovanie písomností uviedol inú, zdržiavať sa mal bez prihlásenia

v prenajatom byte, v ktorom malo dochádzať práve k trestnej činnosti. Navyše bol doposiaľ

6-krát súdne trestaný pre rôznu trestnú činnosť. Naposledy to bolo Okresným súdom

v Žiline pod sp. zn. dňa 07.11.2012 na nepodmienečný trest odňatia slobody

v trvaní 8 mesiacov, so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom

stráženia. Z výkonu trestu bol podmienečne prepustený dňa 29.07.2013 a bola mu určená

skúšobná doba v trvaní 2 roky. Aktuálne mu za vinu kladeného skutku sa mal teda dopustiť

v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu iného trestu odňatia slobody.

V ďalšom je potrebné uviesť, že Okresným súdom v Považskej Bystrici bol už dvakrát

odsúdený pre drogovú trestnú činnosť, v jednom prípade to bolo pod sp. zn. dňa

30.03.2004 na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 26 mesiacov, so zaradením

do I. nápravnovýchovnej skupiny. V druhom prípade to bolo pod sp. zn. dňa

16.10.2007, na podmienečný trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, pričom sa v skúšobnej

dobe neosvedčil, a výkon trestu odňatia slobody mu bol nariadený 24.07.2012. Z výkonu

trestu odňatia slobody bol podmienečne prepustený 29.07.2013.“

Krajský súd bol vzhľadom na uvedené toho názoru, že v prípade sťažovateľa „ide

o osobu s veľmi negatívnym osobnostným profilom, na ktorú ani doterajšie odsúdenia, a to

aj za závažné trestné činy, nemali žiaden prevýchovný efekt a neodradili ho od páchania

ďalšej, závažnej a spoločensky vysoko nebezpečnej trestnej činnosti. Všetky vyššie uvedené

skutočnosti odôvodňujú obavu, že obžalovaný nakoľko je bez práce, stáleho príjmu na

obživu a bez rodinných, resp. iných väzieb ujde, alebo sa bude skrývať, pretože mu hrozí

vysoký trest, ako aj obavu, že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti.“.

Vo vzťahu k možnosti nahradenia väzby sťažovateľa dohľadom probačného

a mediačného úradníka krajský súd dospel k záveru, že „vzhľadom k osobe obžalovaného,

jeho predchádzajúcemu životu, ale aj závažnosti trestnej činnosti kladenej mu aktuálne za

vinu, na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, respektíve iným

inštitútom nie sú u absolútne splnené zákonné

podmienky“.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa nedostatočnosti odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu, resp. že toto uznesenie je nepreskúmateľne, ústavný

súd dospel k záveru, že táto námietka nie je opodstatnená. Podľa názoru ústavného súdu

trvanie dôvodov väzby sťažovateľa krajský súd skúmal v rozsahu ich zákonného

vymedzenia, väzobné dôvody odôvodnil konkrétnymi skutkovými okolnosťami a výklad

príslušných ustanovení nevykazuje znaky svojvôle. Odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu zodpovedá

požiadavkám, ktoré vyplývajú z a 5 a z dohovoru pre

rozhodnutia o väzbe. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako celok pôsobí presvedčivo

a nevyvoláva žiadne pochybnosti o správnosti prijatých záverov. Ústavný súd preto

konštatuje, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil ústavne akceptovateľným spôsobom

14

a toto nevykazuje znaky arbitrárnosti, a preto nevidí dôvod, aby zasahoval do skutkových

a právnych záverov krajského súdu.

Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia jeho základného práva

na obhajobu podľa , ktorá spočívala v tom, že okresný súd mu napriek

viacerým žiadostiam neumožnil nahliadnutie do spisu a o jeho žiadostiach nerozhodol.

Krajský súd v tejto súvislosti uviedol (námietka týkajúca sa porušenia jeho práva na

obhajobu je v sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu v tejto

časti obdobná, ako ju formuloval aj v sťažnosti pred ústavným súdom, pozn.): „Citované

state z rozhodnutia Ústavného súdu SR obsahujú právo na nahliadnutie do trestného spisu.

Je zrejmé, že pokiaľ by v prípravnom konaní pri rozhodovaní o väzbe uvedené právo bolo

obvinenému upreté, jednalo by sa v danom prípade o závažné porušenie práva na obhajobu.

Avšak v tomto konkrétnom prípade obžalovaný už oboznámený s výsledkami vyšetrovania

bol, jeho obhajca navyše spis v konaní pred súdom niekoľkokrát študoval. Aj keď

z obhajcovej požiadavky o nahliadnutie do spisu nevyplývalo, že toto chce v súvislosti

s podaním žiadosti o prepustenie z väzby, nahliadnutie do spisu mu bolo umožnené v dňoch

16.02.2016, 07.03.2016 a dňa 15.04.2016 a následne na hlavnom pojednávaní dňa

19.04.2016 si podal obžalovaný žiadosť o prepustenie z väzby. Od posledného

rozhodovania odvolacieho súdu vo veci boli vykonané len administratívno − procesné

úkony, teda hlavné pojednávania, na ktorých sa obžalovaný zúčastnil, resp. bolo vo veci

rozhodované, pričom všetky rozhodnutia boli obžalovanému aj doručené a zvukové záznamy

z pojednávaní boli obhajcovi poskytnuté. Odvolací súd hodnotil aj obsah toho, čo v

súvislosti s rozhodovaním o väzbe bolo v priebehu celého konania pred súdom v spisovom

materiáli zadovážené, pričom je potrebné uviesť, že žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli

ovplyvniť zmenu tohto rozhodnutia neboli zadokumentované. Krajský súd preto dospel k

záveru, že právo obžalovaného nebolo nijak závažným spôsobom narušené. Preto v tomto

ohľade jeho sťažnostné námietky považoval za neopodstatnené.“

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že nebol vypočutý pred rozhodnutím krajského

súdu o jeho sťažnosti a nemal možnosť sa vyjadriť k skutočnostiam, na ktoré krajský súd pri

rozhodovaní o jeho väzbe prihliadal, ústavný súd uvádza, že tieto pochybenia sťažovateľa

nedosahujú takú intenzitu, aby bolo možné dospieť k záveru o porušení jeho práv podľa

a 5 a dohovoru.

Sťažovateľ svoju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podal na pojednávaní

19. apríla 2016 po vyhlásení rozsudku, ktorým ho okresným súd uznal za vinného a uložil

mu trest. Sťažovateľ svoju žiadosť odôvodnil v podstate tým, že dôvody väzby pominuli.

Keďže okresný súd jeho žiadosť zamietol, sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu podal

sťažnosť, ktorú následne prostredníctvom svojho právneho zástupcu aj písomne odôvodnil.

Krajský súd o tejto sťažnosti rozhodoval na neverejnom zasadnutí.

Podľa neverejné zasadnutie sa koná za stálej

prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa.

Podľa iné osoby sú z účasti na neverejnom zasadnutí

vylúčené; pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa na neverejnom zasadnutí

aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu

o väzbe môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť. Predseda senátu postupuje pri

zabezpečovaní účasti prokurátora, obvineného a obhajcu podľa § 72 ods. 2...

Ako z už uvedeného vyplýva, obvinený a jeho obhajca síce majú právo zúčastniť sa

na neverejnom zasadnutí, avšak v prípade, ak všeobecný súd koná a rozhoduje o sťažnosti

proti rozhodnutiu o väzbe, predseda senátu týmto osobám môže účasť umožniť. Všeobecný

súd spravidla umožní účasť obvinenému a jeho obhajcovi na neverejnom zasadnutí,

na ktorom sa koná a rozhoduje o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, vtedy, ak v danom

prípade sa ich prítomnosť považuje za potrebnú alebo aj vhodnú. Teda je na uvážení

všeobecného súdu po posúdení všetkých okolností dôležitých pre jeho rozhodnutie,

či je nevyhnutná aj účasť obvineného a obhajcu.

16

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na závery svojej ustálenej

rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným rozhodnutím,

postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , , , , ). Ústavný

súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez

najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením krajského súdu na jednej strane a sťažovateľom označenými základnými

právami na strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu

možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa

sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2016