Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 523/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť B. B., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom Mgr.

J. G., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a 5

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn.

z 25. novembra 2011 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 13. decembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2012 doručená sťažnosť B. B., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom Mgr. J. G., D., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5

(ďalej len „“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 25. novembra 2011 a uznesením Krajského súdu v

Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 13. decembra 2011.

Z obsahu sťažnosti, z príloh k nej pripojených a zo zistení ústavného súdu ústavný

súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľ je v súčasnosti trestne stíhaný pre podozrenie zo spáchania

pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

§ 172 ods. 1 písm. a), písm. c) a písm. d) a § 172 ods. 2 písm. c) a písm. e) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

vo forme spolupáchateľstva podľa s poukazom na

.

Na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. z 28. júna 2010 bol

sťažovateľ spolu s ďalšími obvinenými osobami podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a z dôvodu

uvedeného v vzatý do väzby s tým, že jeho väzba sa

začala 25. júna 2010 o 7.30 hod.

Na základe uznesenia prokurátora Okresnej prokuratúry T. č. k. -144 zo

17. decembra 2010 a následným príkazom prokurátora č. k. -145

zo 17. decembra 2010 bol sťažovateľ prepustený z väzby z dôvodu, že 17. decembra 2010

nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený vo výmere 12 mesiacov

a ktorý mu bol nariadený trestným rozkazom okresného súdu sp. zn.

z 29. októbra 2010.

Na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. z 25. novembra 2011

(ďalej len „uznesenie okresného súdu“) bol sťažovateľ podľa § 72 ods. 2 Trestného

poriadku s použitím a z dôvodu uvedeného v

ods. 1 písm. c) opätovne vzatý do väzby. Začiatok výkonu väzby bol

uznesením okresného súdu nariadený na 16. december 2011, okamihom prepustenia

z výkonu trestu odňatia slobody v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn.

. Okresný súd zároveň zamietol návrh sťažovateľa na nahradenie väzby

písomným sľubom a písomný sľub sťažovateľa neprijal.

Okresný súd následne, dôvodiac postupom podľa

s poukazom na , uznesením sp. zn. z 28. novembra

2011 (ďalej len „opravné uznesenie okresného súdu“) opravil výrok uznesenia okresného

súdu v rozsahu týkajúcom sa začiatku trvania väzby, a to tak, že okamih začatia výkonu

väzby nariadil na 17. december 2011 o 7.30 h, okamihom prepustenia sťažovateľa z výkonu

trestu odňatia slobody v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. .

Proti uzneseniu okresného súdu v spojení s opravným uznesením okresného súdu

podal sťažovateľ sťažnosť, ktorou namietal všetky výroky uznesenia okresného súdu.

Podstata argumentácie sťažovateľa spočívala v námietkach, že u sťažovateľa neexistuje

žiadna obava z páchania trestnej činnosti, pretože žiadne drogy neužíval, nepredával a ani

ich žiadnym spôsobom neprechovával. Sťažovateľ uviedol, že v danom prípade chýbajú

konkrétne skutočnosti odôvodňujúce dôvody preventívnej väzby, pretože sťažovateľ sa

v súčasnosti nachádza vo výkone trestu odňatia slobody a z povahy tohto obmedzenia jeho

osobnej slobody podľa neho vyplýva, že nemôže byť ani teoreticky naplnený dôvod väzby

v zmysle . Sťažovateľ ďalej namietal, že okresný

súd ho vzal do väzby až od momentu jeho prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, teda

ide o rozhodnutie do budúcnosti, ktorého predpoklady sú len v rovine dohadov

a prezumpcií, ktoré podľa jeho názoru nemajú žiadne opodstatnenie a sú podľa neho

z hľadiska takého závažného zásahu do jeho osobnej slobody neprípustné. Na podklade

uvedených dôvodov sa domáhal zrušenia napadnutého uznesenia.

Krajský súd prerokoval sťažnosť, ktorú sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného

súdu a opravnému uzneseniu okresného súdu. Krajský súd na základe podanej sťažnosti

uznesením sp. zn. z 13. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu“ alebo „namietané rozhodnutie“) rozhodol podľa § 194 ods. 1 písm. a) a ods. 2

tak, že uznesenie okresného súdu zrušil vo výroku o určení začiatku

trvania väzby sťažovateľa s tým, že začiatok trvania väzby sťažovateľa určil na

17. december 2011 o 7.30 h, okamihom jeho prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody,

ktorý bol u sťažovateľa nariadený na základe trestného rozkazu okresného súdu sp. zn.

z 29. októbra 2010. Krajský súd namietané rozhodnutie odôvodnil tým, že

v posudzovanej veci nešlo o chybu v písaní v písomnom vyhotovení uznesenia okresného

súdu, ale o vecnú chybu, ku ktorej došlo vo výroku vyhláseného uznesenia okresného súdu

a ktorú možno napraviť len v konaní o opravnom prostriedku nadriadeným súdom, a nie

postupom podľa .

Následne sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu a uzneseniu krajského

súdu sťažnosť podľa , ktorú odôvodnil takto: „ako som poukazoval i na

neverejnom zasadnutí dňa 25. 11. 2011 a v podstate som to uviedol aj v svojej sťažnosti

proti uzneseniu o vzatí do väzby, nesúhlasil som s tým, aby som bol vzatý do väzby, nakoľko

mám dve maloleté deti, ktoré som dlho nevidel a chcel som sa oženiť. V žiadnom prípade

som nemal v úmysle vyhýbať sa trestnému stíhaniu, a to hlavne z toho dôvodu, že sa necítim

byť vinný zo skutku, ktorý je mi v tomto konaní kladený za vinu, čo potvrdzujú i výsluchy

spoluobvinených v tejto trestnej veci, ktorí vylučujú moju účasť na trestnej činnosti.

I napriek tejto skutočnosti prokurátor na tomto zasadnutí prejudikoval moju vinu, keď

uviedol, že výpovede spoluobvinených. ktorí ma neusvedčujú z trestnej činnosti považuje za

účelové a nevieryhodné, pričom rozhodnutie o prípadnej vine je vecou súdu a nie

prokurátora.

Už v samotnej sťažnosti proti uzneseniu o opätovnom vzatí do väzby som poukázal na

to, že podľa /2 pís. d) , ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej

istej veci vzatý do väzby, len ak bol prepustený z väzby preto, že nastúpil do výkonu trestu

odňatia slobody a sú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú niektorý z dôvodov väzby

podľa odseku 1.

Som toho názoru, že dôvody väzby tak, ako boli uvedené v uznesení o vzatí do väzby

v danom čase neexistovali. Ja som bol v čase. kedy bolo rozhodované o mojej väzbe

vo výkone trestu odňatia slobody za inú trestnú činnosť, bol som teda jeden rok obmedzený

na svojej osobnej slobode, a dôvody väzby nemohli v žiadnom prípade vzniknúť a teda ani

existovať v čase rozhodovania o obmedzení mojej osobnej slobody.

V uznesení absentuje akékoľvek podrobné zdôvodnenie konkrétnych skutočností,

ktoré by odôvodňovali moje vzatie do väzby. Uznesenie je vyložene formálne, obmedzuje sa

na konštatáciu všeobecných skutočností a citovanie ustanovení na

väzbu sa vzťahujúcich. Obavy z pokračovania v trestnej činnosti nemajú oporu v aktuálne

zistenom skutkovom stave - všetci spoluobvinení, s ktorými som v súčasnej dobe trestne

stíhaný, sú vo väzbe prípadne vo výkone trestu odňatia slobody, ja som nikdy nebol stíhaný

za drogovú trestnú činnosť a doposiaľ vykonané dokazovanie na hlavnom pojednávaní ma

z trestnej činnosti žiadnym spôsobom neusvedčuje.

Súd ma zobral do väzby rozhodnutím do budúcnosti - teda dňom, kedy mi skončil

výkon trestu odňatia slobody, čo je v príkrom rozpore s , podľa ktorého

dôvody väzby musia existovať v čase, kedy sa o väzbe rozhoduje.

Z uvedeného je zrejmé, že dôvod uvalenia väzby na moju osobu nie je založený na

existujúcom zákonnom dôvode väzby a akceptovateľnom titule väzby. ...

Uznesením sp. zn. -1750 z 13. 12. 2011 Krajský súd v Trenčíne

opravil výrok uznesenia iba v časti o stanovení začiatku väzby, pričom spôsob rozhodnutia

okresného súdu potvrdil.“

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie namieta, že uznesením okresného súdu

a uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5

, a domáha sa, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto

rozhodol:

„Okresný súdu Trenčín uznesením zo dňa 25. 11. 2011 a Krajský súd

v Trenčíne uznesením -1750 zo dňa 13. 12. 2011 opätovným vzatím

sťažovateľa do väzby podľa /2 s použitím /2 pís. d)

z dôvodu podľa /1 pís. c) okamihom jeho prepustenia z výkonu trestu

odňatia slobody, ktorý začína dňa 17. 12. 2011 porušili právo sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 2 a 5 .

Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. z 25. 11. 2011 a uznesenie

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -1750 z 13. 12. 2011 sa zrušuje.

Okresnému súdu Trenčín sa prikazuje sťažovateľa ihneď prepustiť na slobodu.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- EUR (slovom

dvetisíc euro), ktoré v časti 1.000,- EUR je Okresný súd Trenčín povinný zaplatiť

sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu a v časti 1.000,- EUR Krajský

súd v Trenčíne je povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný súd Trenčín je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastupovania

vo výške 323,50 EUR pozostávajúce z dvoch úkonov vo výške 254,32 EUR, 2x réžia á 7,63

EUR a 20% DPH z hodnoty úkonov a réžie vo výške 53,92 EUR k rukám advokáta Mgr. J.

G. do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa druhej vety návrh musí obsahovať, akej

veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa

navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia vo veci samej sa domáha (§ 20

ods. 1 zákona ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to

predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený advokátom (m. m. ,

, ).

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5

uznesením okresného súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa a 5

uznesením okresného súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na , z ktorého vyplýva,

že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne „... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.“.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Podľa pred bodkočiarkou rozhodnutím

o väzbe sa rozumie rozhodnutie o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby.

Podľa proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná

sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa opravným prostriedkom proti uzneseniu je

sťažnosť.

Podľa druhej vety uznesenia súdu alebo prokurátora

možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa,

a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme

všeobecného súdnictva právo podať proti uzneseniu okresného súdu účinný opravný

prostriedok (sťažnosť) na dosiahnutie nápravy ním namietaného porušenia práv (čo aj

využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Využitie tejto

zákonnej možnosti účinnej ochrany označených základných práv vylučuje prijatie sťažnosti

ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ nemal inú

ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2

v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5

uznesením krajského súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal tú časť, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa a 5 uznesením

krajského súdu.

V spojitosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 2 a 5 uznesením krajského súdu sťažovateľ odôvodnil sťažnosť takto:

„uznesením sp. zn. -1750 z 13. 12. 2011 Krajský súd v Trenčíne opravil

výrok uznesenia iba v časti o stanovení začiatku väzby, pričom spôsob rozhodnutia

okresného súdu potvrdil“.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd uvádza, že sťažovateľ, zastúpený advokátom,

neodôvodnil, v čom má konkrétne podľa jeho názoru spočívať namietané porušenie

základných práv podľa a 5 uznesením krajského súdu. Sťažovateľ

namiesto vecnej ústavnoprávne relevantnej argumentácie iba popísal spôsob, akým krajský

súd v namietanom rozhodnutí rozhodol. Argumentácia sťažovateľa uvedená v sťažnosti sa

vzťahuje iba na uznesenie okresného súdu a vo svojej podstate ide o totožné námietky, aké

sťažovateľ uviedol už v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu.

Ústavný súd poukazujúc na zastúpenie sťažovateľa kvalifikovaným právnym

zástupcom uvádza, že účelom kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa zástupcom

z radov advokátov je zabezpečiť poskytnutie kvalifikovanej právnej pomoci v konaní pred

ústavným súdom, tak ako to vyplýva z o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov.

Napriek uvedenému ústavný súd, vychádzajúc z materiálneho prístupu k ochrane

základných práv a slobôd, preskúmal z ústavnoprávneho hľadiska sťažovateľom namietané

uznesenie krajského súdu.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnil namietané rozhodnutie takto: „Existencia

dôvodného podozrenia, že obžalovaný B. B. skutky, pre ktoré bolo proti nemu vznesené

obvinenie a bola na neho podaná obžaloba, spáchal a že tieto vykazujú znaky stíhaného

pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa

§ 172 ods. 1 písm. a/, písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. e/ Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa

§ 20 Tr. zák., sa doteraz vo veci vykonanými dôkazmi nevylúčila, naďalej ja daná

a založená na dôkladnom zhodnotení vo veci doteraz vykonaných dôkazov tak v prípravnom

konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní, svedčiacich pritom nielen v prospech

obžalovaného ako sa ten mylne domnieva, ale aj v jeho neprospech. Z týchto dôkazov

predovšetkým čiastočne priznávajúca výpoveď obžalovaného B. B. pred sudcom pre

prípravné konanie pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby o nákupe a predaji drog - čl. 144,

usvedčujúce výpovede spoluobžalovaných I. K., B. K., E. G. a P. G. z prípravného konania,

svedecké výpovede predovšetkým T. Z., D. V., listinné dôkazy a z nich najmä zistenia

vyplývajúce zo zápisníc o vykonaných domových prehliadkach, zo znaleckých posudkov

Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru B. vo vzťahu k druhu, množstvu

a koncentrácii účinnej látky v zaistených omamných a psychotropných látkach, ako aj

zistenia vyplývajúce z vyhotovených prepisov záznamov o uskutočnenej telekomunikačnej

prevádzke medzi obžalovanými navzájom i medzi obžalovanými a svedkami a potvrdzujúce

skutočnosti týkajúce sa nákupu drog i prípravy jednotlivých dávok za účelom ich predaja

konečným užívateľom, aj v tomto štádiu trestného stíhania v konaní pred súdom po podaní

obžaloby v rovine závažného podozrenia a zároveň rozumnej istoty svedčia naďalej nielen

pre záver o dôvodnosti podozrenia, že obžalovaný skutky, pre ktoré bolo proti nemu

vznesené obvinenie a bola na neho podaná obžaloba, spáchal a že tieto vykazujú znaky

stíhaného pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu, ale aj pre záver, že povaha

stíhaného trestného činu a spôsob, akým mal byť spáchaný (mal páchať drogovú trestnú

činnosť spolu s viacerými osobami a vo väčšom rozsahu neoprávnenou kúpou,

prechovávaním a následným predajom psychotropných látok - heroínu, ktorým si mal

zabezpečovať finančné prostriedky na svoje živobytie v čase, keď obžalovaný bol aj podľa

vlastného priznania približne jeden a pol roka nezamestnaný), spolu s okolnosťami

negatívne charakterizujúcimi osobu obžalovaného a jeho správanie, pritom svedčiacimi o

sklonoch obžalovaného k páchaniu úmyselnej trestnej činnosti (pred vzatím do väzby bol

nielen nezamestnaný a bez preukázateľných legálnych príjmov, ale bol už aj súdne trestaný,

pričom z predchádzajúceho výkonu trestu odňatia slobody, uloženého mu za úmyselne

trestné činy násilnej povahy, bol podmienečne prepustený 15. decembra 2006 a bola mu

určená skúšobná doba do 15. decembra 2009, teda teraz prejednávaný pokračovací

obzvlášť závažný zločin mal začať páchať približne tri a pol mesiaca potom, ako mu

uplynula skúšobná doba po podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody),

tvoria naďalej konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že obžalovaný v prípade

prepustenia na slobodu po výkone trestu odňatia slobody by pokračoval v trestnej činnosti.

Od predchádzajúcich už citovaných rozhodnutí o väzbe obžalovaného z hľadiska uvedených

záverov nenastala pritom žiadna zmena v podstatných okolnostiach zakladajúcich dôvody

tzv. preventívnej väzby obžalovaného a za súčasného stavu vykonávania dôkazov ani

krajský súd nezistil žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zánik

dôvodu preventívnej väzby obžalovaného B. B. podľa

Dostatočne je preto odôvodnený záver o tom, že väzba obžalovaného v tomto štádiu

trestného konania je stále adekvátnym a nevyhnutným zabezpečovacím opatrením a že

vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu, ako aj na osobu obžalovaného nemožno

písomný sľub obžalovaného považovať za dostatočné opatrenie na nahradenie jeho väzby a

nemožno ho prijať. Obžalovaný B. B. je osobou nezamestnanou, bez preukázateľných

legálnych príjmov a so sklonom k páchaniu trestných činov, za ktoré už bol opakovane

odsúdený, pričom predchádzajúce tresty zrejme nesplnili svoj účel, keďže je znovu trestne

stíhaný, navyše pre pokračovací obzvlášť závažný zločin, preto z tohto pohľadu je potom

písomný sľub obžalovaného nevierohodný a na nahradenie jeho väzby logicky

nedostatočný.

Za tohto stavu veci okresný súd postupoval v súlade so stavom veci a zákonným

ustanovením , keď vzal obžalovaného B. B. do väzby z dôvodu

uvedeného v .. a keď podľa

považoval písomný sľub obžalovaného vzhľadom na jeho osobu i povahu prejednávaného

prípadu za nedostatočné opatrenie a keď ho neprijal. Uvedené výroky napadnutého

uznesenia sú vecne správne, preto krajský súd vzhľadom na vyššie uvedené dôvody

nepovažoval sťažnostné námietky obžalovaného vo vzťahu k týmto výrokom za dôvodné a

neakceptoval ich.“

Z citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdu je zrejmé, že krajský súd,

vychádzajúc z dovtedy zisteného skutkového stavu, vyhodnotil dôvodnosť vzatia

sťažovateľa do väzby zo strany okresného súdu a poukázal aj na konkrétne skutkové

okolnosti pretrvávania väzobných dôvodov podľa .

Článok 17 ods. 2 vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní

otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu

a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci, pričom v prípade, ak zistí v tejto

súvislosti závažné porušenie zákonnosti, ide v zásade aj o porušenie ústavnosti (m. m.

). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je

tak integrálnou súčasťou zaručenej osobnej slobody (m. m. ). Ústavný

súd konštatuje, že z vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným

dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu o väzbe. Zákonnosť väzby je

zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by vo svojej podstate mali dať

ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S týmto

východiskom úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť o väzbe na základe konkrétnych

skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ,

). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ).

Vychádzajúc z uznesenia krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi existovalo

dôvodné podozrenie zo spáchania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, ktoré všeobecné súdy

mali preukázané výpoveďou sťažovateľa, výpoveďami spoluobvinených uskutočnenými

počas prípravného konania, výpoveďami svedkov a z listinných dôkazných prameňov.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že na právne hodnotenie a zmenu právnych

názorov všeobecných súdov utváraných pri ich zákonných postupoch nie je zásadne

oprávnený. Ústavný súd je oprávnený aj povinný posúdiť prípadnú neústavnosť konania

alebo rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

ústavnoprávnych princípov ( až ). Takto vymedzená právomoc ústavného

súdu však nemá za následok vznik oprávnenia a povinnosti prehodnocovať právne názory

všeobecných súdov, ku ktorým tieto súdy dospeli na základe výkladu a aplikácie zákonov

(podobne napr. aj , , ). Ústavný súd po preskúmaní

uznesenia krajského súdu je toho názoru, že existenciu zákonných dôvodov väzby podľa

všeobecné súdy riadne odôvodnili, dôvody väzby

náležite individualizovali a ich zistenia, argumenty a závery neodporujú zásadám právnej

a formálnej logiky a nevykazujú ani znaky zjavnej jednostrannosti alebo svojvôle.

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu z hľadiska svojho

odôvodnenia korešponduje aj judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej

právo na spravodlivý proces (vrátane konania o obmedzení osobnej slobody) zahŕňa aj

právo na primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na závery svojej ustálenej

rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným rozhodnutím,

postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , , , ). Ústavný súd môže pri

predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

uznesením krajského súdu na jednej strane a sťažovateľom označenými základnými

právami ( a 5 ) na strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá

by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti

sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa

sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ by ústavný súd vychádzal z preferencie materiálneho chápania ústavnosti,

mohol by, keďže predmetná sťažnosť v tejto časti neobsahuje žiadne odôvodnenie, t. j.

nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, odmietnuť sťažnosť podľa pre

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

K námietke sťažovateľa, že okresný súd zobral sťažovateľa do väzby „rozhodnutím

do budúcnosti“ (dňom, keď mu skončil výkon trestu odňatia slobody), čo je podľa jeho

názoru „v rozpore s , podľa ktorého dôvody väzby musia existovať

v čase, kedy sa o väzbe rozhoduje“ (okresný súd rozhodol takto uznesením sp. zn.

z 25. novembra 2011 v spojení s uznesením sp. zn. z 28. novembra

2011), ústavný súd uvádza, že krajský súd svojím uznesením sp. zn.

z 13. decembra 2011 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil vo výroku o určení

začiatku väzby sťažovateľa a určil, že jeho väzba sa začína 17. decembra 2011 o 7.30 h, t. j.

okamihom jeho prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, čím napravil chybu okresného

súdu.

Krajský súd toto svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Okresný súd však pochybil, pokiaľ stanovil začiatok väzby u obžalovaného dňom

16. decembra 2011 o 07.30 hod., hoci obžalovaný uvedený trest odňatia slobody vykoná

(ukončí) dňa 17. 12. 2011 o 07.30 hod., t. j. deň 17. 12. 2011 o 07.30 hod. je okamihom

prepustenia obžalovaného z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý bol u neho nariadený na

základe trestného rozkazu Okresného súdu Trenčín zo dňa 29. 10. 2010, sp. zn.

, právoplatného dňa 16. 12. 2010. Pri správnom postupe mal preto stanoviť

začiatok väzby obžalovaného dňom 17. 12. 2011 o 07.30 hod. Navyše pochybil, keď

následne osobitným uznesením zo dňa 28. 11. 2011, sp. zn. podľa § 174 ods. 1

s poukazom na opravil výrok pod bodom I. prvopisu uznesenia

Okresného súdu Trenčín zo dňa 25. 11. 2011, č. k. -1722 a jeho rovnopisov

týkajúci sa začiatku väzby obžalovaného tak, že väzba obžalovaného B. B. sa začína

okamihom jeho prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol nariadený v

trestnej veci Okresného súdu Trenčín pod sp. zn. a to dňa 17. 12. 2011 o 07.30

hod. V posudzovanej veci totiž nešlo o pisársku chybu len v písomnom vyhotovení uznesenia

a v jeho rovnopisoch nesúladnú s obsahom vyhláseného uznesenia, ale o vecnú chybu, ku

ktorej došlo vo výroku vyhláseného uznesenia a ktorú možno napraviť len v konaní o

opravnom prostriedku nadriadeným súdom, avšak nie postupom podľa

osobitným uznesením o úprave. Sťažnostná námietka obžalovaného v uvedenom smere bola

dôvodná a krajský súd ju preto akceptoval.

Krajský súd vzhľadom na uvedené dôvody a na základe sťažnosti obžalovaného B. B.

zrušil podľa , napadnuté uznesenie len vo výroku o

stanovení začiatku väzby obžalovaného a pochybenie okresného súdu sám napravil

spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia.“

Ústavný súd s poukazom na uvedené konštatuje, že krajský súd tým, že napravil

chybu okresného súdu, čo sa týka opätovného vzatia sťažovateľa do väzby po jeho

prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, nemohol podľa názoru ústavného súdu porušiť

sťažovateľom označené práva napadnutým uznesením. Ústavný súd preto aj túto časť

sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa (návrhu na zrušenie uznesenia okresného súdu, zrušenie uznesenia krajského

súdu, primeraného finančného zadosťučinenia a priznania náhrady trov právneho

zastúpenia), ktoré sa vecne viažu na vyslovenie porušenia sťažovateľom označených

základných práv, stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2012