Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 41/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2001

predbežne prerokoval podnet JUDr. P. M., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. R. K.,

bytom K., ktorým namieta porušenie svojich základných práv upravených v čl. 46 ods. 1,

a konaním a rozhodnutiami Sociálnej

poisťovne, pobočky Košice, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Krajského súdu

v Košiciach a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Podnet JUDr. P. M. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa konaním a rozhodnutím Sociálnej

poisťovne, pobočky Košice, vo veciach vedených pod sp. zn. , sp. zn.

201-537b-4101/98 a sp. zn. -537-4101/98 o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

2. Podnet JUDr. P. M. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Slovenskej

republiky konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach vedených pod sp.

zn. , sp. zn. a sp. zn. o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

3. Podnet JUDr. P. M. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa konaním a rozhodnutiami

Krajského súdu v Košiciach vo veciach vedených pod sp. zn. a sp. zn. 2

S 277/99 o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4. Podnet JUDr. P. M. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na inú

právnu ochranu podľa v spojení s konaním

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. Pz 98/00, sp. zn. Pz 120/00 o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 11. apríla 2001

doručený podnet JUDr. P. a M., bytom K. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. R. K., bytom K., na začatie konania pred ústavným súdom.

1. Navrhovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

konaním a rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Košice,

vo veciach vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. 201-

537-4101/98.

Rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, pobočky Košice, z 8. septembra 1998 bolo

navrhovateľovi predpísané penále na poistnom za rok 1993 (sp. zn. -174),

za december 1992 (sp. zn. -174) a za roky 1991, 1992 a 1994 (sp. zn.

201-537-4101/98-174). Proti všetkým rozhodnutiam sa navrhovateľ 23. septembra 1998

odvolal na Ústredie Sociálnej poisťovne v B. (ďalej len „Ústredie Sociálnej poisťovne“).

Namietal pritom skutočnosť, že v zmysle platných právnych predpisov v čase, keď nastala

právna skutočnosť, ktorá zakladá vyrubenie penále, platil zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. o zriadení Národnej poisťovne a o financovaní zdravotného

poistenia, nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia v znení zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. , ktorý v ustanovoval trojročnú premlčaciu

dobu na vyrubenie penále.

Ústredie Sociálnej poisťovne svojimi rozhodnutiami z 15. decembra 1998 sp. zn.

213-3115a-4003/98, sp. zn. a sp. zn. 213-3115-4003/98 všetky

rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Košice, potvrdilo.

Proti všetkým trom rozhodnutiam podal navrhovateľ žaloby 5. februára 1999 na

Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave. Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením zo 6. augusta 1999 sp. zn. (sp. zn. ) a

(sp. zn. ) uvedené veci postúpil Krajskému súdu v Košiciach

a ďalším uznesením, taktiež zo 6. augusta 1999, vo veci sp. zn. (sp. zn. 213-

3115-4003/98) určil príslušnosť Krajského súdu v Košiciach na prejednanie veci.

Navrhovateľ namieta nesprávny postup prvostupňového správneho orgánu (Sociálnej

poisťovne, pobočky Košice), nakoľko podľa neho tento orgán mal predložiť jeho odvolanie

v súlade s o nemocenskom poistení zamestnancov

v znení neskorších predpisov Krajskému súdu v Košiciach. Navrhovateľ sa pritom odvoláva

na nález ústavného súdu sp. zn. , podľa ktorého § 247 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku dovoľuje všeobecným súdom, aby v správnom súdnictve podľa druhej

hlavy piatej časti preskúmali len tie rozhodnutia, ktoré

nadobudli právoplatnosť po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov.

Okrem toho navrhovateľ namieta, že „prvostupňový správny orgán pri vyrubení

penále vychádzal z ustanovenia , v znení zákona

NR SR č. o zriadení Národnej poisťovne a o financovaní zdravotného

poistenia, nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia, avšak pri posudzovaní otázky

premlčania obidva správne orgány vychádzali zo

o Sociálnej poisťovni, pričom tento zákon nadobudol účinnosť až 1. 1. 1995“, hoci

navrhovateľ bol penalizovaný za obdobie pred 1. januárom 1995.

V právnom štáte podľa neho by mala platiť zásada, že právne vzťahy sa posudzujú

podľa zákona účinného v čase, keď ku právnej skutočnosti došlo. Podľa neskoršieho zákona

by sa mali posudzovať právne vzťahy iba v tom prípade, ak by to ustanovoval zákon.

V tomto prípade prechodné ani záverečné ustanovenia takúto

právnu úpravu neobsahujú.

Navrhovateľ poukazuje pritom aj na nález ústavného súdu (), podľa

ktorého v ústavnom poriadku Slovenskej republiky možno všeobecný zákaz spätného

pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení odvodiť od článku 1 , podľa

ktorého je Slovenská republika právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu

neodmysliteľne patrí aj požiadavka právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny

poriadok, súčasťou čoho je aj zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov, resp. ich

ustanovení.

Na základe týchto skutočností dospel navrhovateľ k záveru, že v dôsledku konania

Sociálnej poisťovne, pobočky Košice, došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu

( ).

2. V ďalšej časti svojho podnetu navrhovateľ namieta skutočnosť, že zdĺhavým

konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zmeškal lehotu na podanie opravných

prostriedkov; je toho názoru, že postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol

porušený v spojení s článkom 46 ods. 1 .

3. Po postúpení veci z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Krajský súd

v Košiciach konal vo veci tento súd, ktorý uznesením č. k. -23 z 21. januára 2000

a č. k. -16 z 10. decembra 1999 odmietol opravné prostriedky s tým, že

konštatoval, že „z obsahu spisov zistil, že v preskúmavanej veci ide o konanie podľa tretej

hlavy , pretože navrhovateľ opravným prostriedkom napádal

rozhodnutie v iných, než dávkových veciach nemocenského poistenia“.

Navrhovateľ napáda postup Krajského súdu v Košiciach. Je toho názoru, že

predmetné rozhodnutia sú v rozpore s § 247 ods. 2, § 250l, § 250m a § 250p Občianskeho

súdneho poriadku. Argumentuje tým, že podal žalobu na preskúmanie správneho

rozhodnutia až po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku a rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť na základe podľa neho nezákonného rozhodnutia Ústredia Sociálnej

poisťovne. Podľa neho Sociálna poisťovňa, pobočka Košiciach, mala predložiť odvolania

Krajskému súdu v Košiciach, a nie Ústrediu Sociálnej poisťovne, čím porušila čl. 1, čl. 2

ods. 2 a . Krajský súd v Košiciach zasa podľa navrhovateľa odmietnutím

odvolaní vo veciach č. k. -16 a č. k. -23 pre ich oneskorené podanie

porušil čl. 46 ods. 1 v spojení s § 247 ods. 2, § 250m ods. 1 a § 250p Občianskeho súdneho

poriadku.

4. Navrhovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu

podľa a v spojení s

v súvislosti s odložením jeho štyroch podnetov Generálnou prokuratúrou Slovenskej

republiky. Argumentuje tým, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky vo veci č. k.

-8 podala mimoriadne dovolanie a v ostatných veciach podnety odložila.

Vychádza pritom z toho, že ak generálny prokurátor Slovenskej republiky zistí porušenie

zákona, je povinný podať podľa mimoriadne

dovolanie.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhovateľ požaduje prijať podnet na ďalšie konanie

a po jeho prerokovaní vydať tento nález :

„Sociálna poisťovňa, pobočka Košice svojím konaním a rozhodnutím vo veciach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

4101/98 porušila základné právo podnecovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

SR.

Najvyšší súd SR svojím konaním vo veciach vedených pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. porušil základné právo podnecovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 SR.

Krajský súd v Košiciach svojím konaním a rozhodnutím vo veciach vedených pod

sp. zn. , sp. zn. porušil základné právo podnecovateľa na súdnu

ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR.

Generálna prokuratúra SR svojím konaním vo veciach sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. Pz 98/00, sp. zn. Pz 120/00 porušila základné právo podnecovateľa na

inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 149 SR.“

II.

Ústavný súd môže podľa začať konanie na podnet právnických

alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv. Z takéhoto konania nemožno

vylúčiť postup a rozhodovanie žiadneho orgánu štátu, pokiaľ v jeho dôsledku došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby a pokiaľ

tomuto základnému právu alebo slobode právny predpis Slovenskej republiky neposkytuje

účinnú ochranu konaním na inom štátnom orgáne.

Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu na začatie konania ústavný súd skúma

jeho všeobecné náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), ako aj prípadné dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

citovaného zákona. Jednou z podmienok, ktorú ústavný súd skúma pri predbežnom

prerokovaní, je, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnený podnet. Namietať

porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú totiž oprávnené len tie fyzické

alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné podmienky spojené s nadobudnutím

a uplatňovaním takýchto práv. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu: „Jedným

z dôvodov odmietnutia podnetu je jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť

v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi

namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

namietal pisateľ podnetu“ ().

1. Navrhovateľ sa domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa konaním a rozhodnutím Sociálnej

poisťovne, pobočky K., vo veciach vedených pod sp. zn. , sp. zn. 201-

a sp. zn. -537-4101/98. Je toho názoru, že o jeho odvolaní proti

rozhodnutiam vydaným vo vyššie uvedených konaniach nemalo rozhodovať Ústredie

Sociálnej poisťovne, ale súd.

Článok 46 ods. 1 ustanovuje: „Každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.“ Účelom čl. 46

ods. 1 je zaručiť každému reálny prístup k súdu (). Tomu zodpovedá

povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť.

Ústavný súd vo vzťahu k právu na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

už vo svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že k porušeniu tohto práva by došlo

vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa jeho práva na

nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby ().

Navrhovateľ svoje tvrdenie o porušení jeho práva zakotveného v

opiera o , pritom však v citovanom ustanovení je práve

zakotvené, že proti rozhodnutiu v iných než dávkových veciach nemocenského poistenia,

ktoré bolo vydané v odvolacom konaní (túto skutočnosť navrhovateľ vo svojom podaní

neuvádza, napriek tomu, že má z hľadiska ďalšieho rozhodovania vo veci značný právny

význam), možno podať opravný prostriedok na súd s odkazom na celú časť Občianskeho

súdneho poriadku týkajúcu sa správneho súdnictva (t. j. obidvoch typov rozhodovania

súdov o rozhodnutiach správnych orgánov) bez toho, aby bolo ustanovené, ktorý typ

rozhodovania sa má na tento typ správneho rozhodnutia použiť. Zato však pri poznámke

k odkazu č. 35 pod čiarou k je uvedený

ods.1 o nemocenskom poistení zamestnancov v znení neskorších

predpisov.

Napadnuté rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky K., obsahovali poučenie

o možnosti odvolania sa proti nim na Ústredie Sociálnej poisťovne. Rozhodnutia Ústredia

Sociálnej poisťovne obsahovali zasa poučenie o možnosti podať opravný prostriedok do 30

dní odo dňa ich doručenia na príslušný krajský súd prostredníctvom Ústredia Sociálnej

poisťovne (t. j. na preskúmanie rozhodnutí podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku).

Navrhovateľ sa, ako vyplýva z rozhodnutí Krajského súdu K. a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, týmto poučením neriadil a podal žalobu na Najvyšší súd Slovenskej

republiky na preskúmanie svojich rozhodnutí podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku.

Ústavný súd skúmal možnosť porušenia ústavného práva navrhovateľa namietaným

konaním Sociálnej poisťovne, pobočky K., a dospel k záveru, že nie je príčinná súvislosť

medzi konaním a rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, pobočky K., a možným porušením

základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu podľa , a preto podnet

navrhovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Vychádzal pritom

z toho, že Sociálna poisťovňa, pobočka K., svojím postupom nijako neovplyvnila právo

navrhovateľa obrátiť sa s riešením svojej veci na súd, nakoľko v napadnutých veciach

rozhodovala ako správny orgán prvého stupňa a navrhovateľa poučila o možnosti odvolať

sa na správny orgán druhého stupňa – Ústredie Sociálnej poisťovne, ktorú (túto možnosť)

navrhovateľ aj využil. Ústredie Sociálnej poisťovne vo svojich rozhodnutiach, ktoré

navrhovateľ k svojmu podnetu aj pripojil, poučilo navrhovateľa o jeho možnosti podať

opravný prostriedok do 30 dní odo dňa ich doručenia na príslušný súd prostredníctvom

Ústredia Sociálnej poisťovne.

2. Ďalšia požiadavka navrhovateľa smeruje k vysloveniu porušenia jeho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Najvyšším

súdom Slovenskej republiky, a to jeho konaním vo veciach vedených pod sp. zn. 6 Sž

14/99, sp. zn. a sp. zn. . Navrhovateľ, napriek poučeniu Ústredia

Sociálnej poisťovne obrátiť sa s opravným prostriedkom na krajský súd prostredníctvom

tohto ústredia do 30 dní od doručenia rozhodnutia (rozhodnutí), nechal márne uplynúť 30-

dňovú lehotu uvedenú v poučení druhostupňového správneho orgánu a žalobou doručenou

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 5. februára 1999 sa domáhal preskúmania

rozhodnutia (rozhodnutí) Sociálnej poisťovne (10 dní pred uplynutím dvojmesačnej lehoty

na podanie žaloby na preskúmanie právoplatných rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa

druhej hlavy piatej časti ) podľa druhej hlavy piatej časti

.

Rozdielne režimy preskúmania správnych rozhodnutí v rámci správneho súdnictva sa

líšia okrem rozdielnych typov rozhodnutí, spôsobov začatia konania, odlišných lehôt na

podanie návrhov (žalôb alebo opravných prostriedkov) aj ďalšími procesnými podmienkami

konania. Kým pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov v prípade,

že žaloba bola podaná na vecne a miestne nepríslušnom orgáne, predseda senátu postúpi vec

uznesením príslušnému súdu, tak pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti

rozhodnutiam správnych orgánov treba návrh podať na príslušnom súde alebo na orgáne,

ktorý vydal rozhodnutie (takto usmernilo navrhovateľa aj Ústredie Sociálnej poisťovne),

v zákonom ustanovenej lehote, inak ho nemožno považovať za návrh podaný včas.

Navrhovateľ argumentuje tým, že v dôsledku prieťahov v konaní (konaniach)

na Najvyššom súde Slovenskej republiky stratil právo domáhať sa súdnej ochrany na

nezávislom súde, nakoľko Krajský súd v K. zamietol jeho žalobu ako podanú oneskorene.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však skúmaním svojej vecnej príslušnosti pred

samotným konaním o veci samej podľa

a postúpením veci Krajskému súdu v K. podľa § 250d ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku rešpektujúc žalobu navrhovateľa ako podanie podľa druhej hlavy piatej časti

svojimi procesnými úkonmi korešpondujúcimi podaniu

(žalobe) navrhovateľa nemohol spôsobiť zbytočné prieťahy v konaní, tak ako ich vyslovenie

požaduje navrhovateľ.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou () uzavrel, že

navrhovateľ sám svojím konaním tým, že napriek poučeniu Ústredia Sociálnej poisťovne sa

týmto poučením nespravoval a podal žalobu (nie opravný prostriedok) na inom orgáne než

na tom, ktorý bol označený v poučení rozhodnutia Ústredia Sociálnej poisťovne, a navyše

po lehote v ňom uvedenej, sa vystavil riziku, že dôjde k zmeškaniu zákonom ustanovenej

lehoty na podanie opravného prostriedku, ako nakoniec rozhodol Krajský súd v K., resp.

takto odôvodnil svoje rozhodnutia vo veciach napadnutých navrhovateľom.

Okrem toho ústavný súd uvádza, že taktiež v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

() poskytuje ochranu základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde

uplatnená v čase, keď k porušeniu namietaného práva došlo alebo porušenie v tomto čase

ešte trvalo. V prípadoch, v ktorých ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podnetu

navrhovateľa zistí, že tie súdne konania, v ktorých navrhovateľ namietal porušenie svojho

základného práva podľa , boli právoplatne skončené ešte pred podaním

jeho podnetu na ústavný súd, takéto podnety ústavný súd odmietne ako zjavne

neopodstatnené podľa (pozri napr. ).

Z týchto dôvodov ústavný súd podnet navrhovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnený.

3. Navrhovateľ požaduje tiež vysloviť porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa Krajským súdom v K., a to jeho konaním a rozhodnutím

vo veciach vedených pod sp. zn. a sp. zn. . Navrhovateľ napáda

stanovisko Krajského súdu v K. vyjadrené v odôvodnení rozhodnutí, z ktorého vyplýva, že

v preskúmavanej veci (veciach) ide o konanie podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku, pretože navrhovateľ opravným prostriedkom napádal rozhodnutie

v iných než dávkových veciach. Navrhovateľ je toho názoru, že keďže vyčerpal riadne

opravné prostriedky v správnom konaní a podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie

o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, v jeho

prípade sa malo postupovať podľa druhej hlavy piatej časti ,

t. j. na základe jeho žaloby. Podľa navrhovateľa z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd

uznal vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov, o ktorých rozhodol odvolací správny

orgán. Preto krajský súd nemohol podľa neho odmietnuť opravné prostriedky podľa § 250p

(konanie nezačalo na návrh, ktorým je opravný prostriedok

proti rozhodnutiu správneho orgánu, v čom je aj v nesúlade s § 250m ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku). Na základe týchto skutočností dospel navrhovateľ k záveru, že krajský

súd napadnutými rozhodnutiami porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 .

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní o tejto časti podnetu navrhovateľa vychádzal

z toho, že základné právo na súdnu ochranu sa v občianskom súdnom konaní upravenom

v efektívne garantuje iba vtedy, ak sú splnené všetky

procesné podmienky, za splnenia ktorých môže občianskoprávny súd konať a rozhodnúť

o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

opravných konaní, ako aj správneho súdnictva. Jeho porušenie sa nedá vyvodiť iba

z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup

občianskoprávnych súdov (podobne aj ). Navrhovateľ podmienky spojené

s uplatňovaním svojho práva nesplnil napriek poučeniu v rozhodnutiach, ktoré (poučenia)

nerešpektoval, čím sa sám dostal do postavenia navrhovateľa, ktorý oneskorene podal

opravný prostriedok, a to v situáciách, keď zákon presne ustanovuje, kedy je návrh podaný

včas a aké sú dôsledky oneskoreného podania návrhu (§ 250m ods. 2 a § 250p Občianskeho

súdneho poriadku).

Navrhovateľ požaduje, aby ústavný súd inak hodnotil závery, ku ktorým dospel

Krajský súd v K. v spojitosti s procesnými podmienkami preskúmavania napadnutých

správnych rozhodnutí. Na iné právne hodnotenie a zmenu právnych názorov všeobecných

súdov utváraných pri ich zákonných postupoch ústavný súd však nie je oprávnený. Ústavný

súd je oprávnený a aj povinný posúdiť prípadnú neústavnosť konania alebo rozhodovania

všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných

princípov ( až 50 ). Takto vymedzená právomoc ústavného súdu však nemá za

následok vznik oprávnenia a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov,

ku ktorým tieto súdy dospeli na základe výkladu a používania zákonov (podobne aj I. ÚS

21/98).

Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru o nedostatku príčinnej

súvislosti medzi konaním Krajského súdu v K. a možným porušením základného práva

navrhovateľa upraveného v a v nadväznosti na to k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti tejto časti podnetu navrhovateľa.

4. Navrhovateľ sa dožaduje vyslovenia porušenia jeho základného práva na inú

právnu ochranu podľa v spojení s Generálnou

prokuratúrou Slovenskej republiky v konaniach vo veciach sp. zn. , sp. zn. VI

Pz 465/00, sp. zn. Pz 98/00 a sp. zn. Pz 120/00. Navrhovateľ je toho názoru, že generálny

prokurátor Slovenskej republiky je povinný podať mimoriadne dovolanie, ak zistí porušenie

zákona. Napriek tomu, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky odložila veci

navrhovateľa po preskúmaní možného porušenia zákonnosti vo všetkých prípadoch

s negatívnym výsledkom svojho zistenia, navrhovateľ sa nazdáva, že generálny prokurátor

Slovenskej republiky mal podať mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu () podľa § 243e ods. 1

ak Generálny prokurátor Slovenskej republiky „na základe

podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej

rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f),

a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických

osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá

proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie“. Citovaná právna norma však

neukladá povinnosť (nezakladá právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha

generálneho prokurátora Slovenskej republiky o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne

dovolanie, je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie

mimoriadneho dovolania sú splnené. Podnecovateľ však má právo na to, aby bol o vybavení

svojho podnetu vyrozumený. Toto právo však nezakladá základné právo na inú právnu

ochranu podľa a nie je ani jeho súčasťou (podobne , II. ÚS

45/00). V danom prípade však Generálna prokuratúra Slovenskej republiky dospela

k záveru, že nie sú splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania. Negatívny

záver o dôvodoch na podanie mimoriadneho dovolania nemožno spájať s porušením

základného práva na inú právnu ochranu, a preto ústavný súd podnet navrhovateľa v tejto

časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.