Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 114/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. K., P., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu podľa čl. 46

ods. 3 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie § 9 ods. 1 a 2

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 25. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Ľ. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca

2011 doručená sťažnosť Ing. Ľ. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

podľa (ďalej len „“), práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie a

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. (ďalej aj „namietané konanie“).

2. Skutkový stav predchádzajúci podaniu sťažnosti sťažovateľ začína opisovať

poukazom na dohodu uzavretú s fyzickou osobou (ďalej aj „obchodný partner

sťažovateľa“), na základe ktorej mali spolu prevádzkovať kaviarenské zariadenie.

V predmetnej dohode boli stanovené práva a povinnosti účastníkov na spoločnom

podnikaní. Na základe následne pripravenej zmluvy sa mal obchodný partner sťažovateľa

podieľať na spoločnom podnikaní formou tichého spoločenstva zložením dohodnutej sumy

na spoločný účet a sťažovateľ ako živnostník. K zloženiu dohodnutej sumy na spoločný účet

tichým spoločníkom však nedošlo.

3. Keď bola napokon napriek uvedenému kaviareň otvorená, obchodný partner

sťažovateľa mu neumožnil prístup k účtovnej evidencii prevádzky ani k participácii na jej

riadení, pričom mu napriek predchádzajúcej dohode nevyplatil ním investované finančné

prostriedky. V nadväznosti na to sťažovateľ podal 11. júna 2007 Krajskému úradu

vyšetrovania Policajného zboru v Prešove oznámenie o podozrení, že bol spáchaný trestný

čin, ktorého sa mal dopustiť obchodný partner sťažovateľa.

4. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Trestné stíhanie začalo Okresné riaditeľstvo PZ

ÚJaKP v P. uznesením ČVS: ORP-624/OEK-2007 zo dňa 03. 08. 12007 za prečin podvodu

podľa , . Dňa 24. 10. 2007 trestné stíhanie prerušilo

z dôvodu, že nebol vypočutý A. D. Dňa 27. 12. 2007 trestné stíhanie pokračovalo. Proti

uzneseniu o pokračovaní trestného stíhania sťažnosť nebola podaná.

Dňa 29. 01. 2008 Riaditeľstvo PZ trestné stíhanie zastavilo, že tento skutok podvodu

nie je trestným činom. Pritom obišlo . Ostatné

oznámené trestné činy podľa nepreskúmalo.

Proti zastaveniu trestného stíhania Ing. Ľ. K. dňa 04. 03. 2008 podal sťažnosť, ktorú

Okresná prokuratúra v P. uznesením č. zo dňa 14. 03. 2008 zamietla ako

nedôvodnú.

Okresná prokuratúra oznámené trestné činy nepreskúmala, právo, majetok a záujmy

poškodeného Ing. Ľ. K. neochránila.

A. D. nemala zbaviť zodpovednosti za trestné skutky.

Podľa vyššie uvedeného Okresná prokuratúra v P. konala nesprávnym úradným

postupom v rozpore s a . Vydala nezákonné

rozhodnutie.

Ing. Ľ. K. dňa 28. 01. 2010 podal ďalšiu sťažnosť na Ministerstvo vnútra SR

Bratislava. Sťažnosť Prezídium PZ Bratislava odstúpilo na Krajskú prokuratúru v P. ako

podnet na preskúmanie postupu prokurátora Okresnej prokuratúry v P.

Dňa 30. 04. 2008 poškodený podal žiadosť o náhradu škody.

Keďže Generálna prokuratúra SR žiadosť o náhradu škody odmietla, Ing. Ľ. K. dňa

22. 06. 2009 na Okresný súd v Prešove podal žalobu proti Slovenskej republike o náhradu

škody podľa SR a , 9 o zodpovednosti

za škodu, spôsobenej pri výkone verejnej moci. Žalobca sa domáhal o zaplatenie náhrady

škody vo výške 7236 eur s 15,5 % ročným úrokom od 09. 07. 2008 do zaplatenia. Žaloba

bola vedená pod sp. zn. .

Okresný súd v Prešove dňa 16. 11. 2009 vytýčil pojednávanie na deň 18. 01. 2010.

Pritom podmienky, za ktorých súd vo veci mohol konať, neboli splnené / /.

Súd uznesením sp. zn. -43 zo dňa 25. 09. 2009 žalovanému uložil

do 15 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia, aby sa vyjadril k žalobe, pripojil k vyjadreniu

listiny a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalovaný i napriek poučeniu

súdom, povinnosti vyplývajúce z uznesenia nesplnil. Žalovaný v zastúpení Generálnou

prokuratúrou SR, zmeškaním vyše troch mesiacov svoje vyjadrenie k žalobe predložil až na

pojednávaní dňa 18. 01. 2010. Bol to už priamo návrh Generálnej prokuratúry SR žalobu

v celom rozsahu zamietnuť.

Je len samozrejmé, že žalobca nemal dostatok času a nebol v stave návrh žalovaného

preštudovať a sa k nemu vyjadriť.

Podľa vyššie uvedeného súd v zmysle nemal vydať rozhodnutie,

ktorým sa konanie končí.

Okrem toho súd nevykonal vyhodnotenie dôkazov predložených žalobcom a nezobral

do úvahy, že Riaditeľstvo PZ v P. a Okresná prokuratúra P. v konaní postupovali

nesprávnym úradným postupom.

Na pojednávaní prevažoval vplyv prokuratúry. Žalobcovi nebolo zabezpečené

základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Súd vo veci konal

nesprávnym úradným postupom.“.

5. Vo vzťahu k odvolaciemu konaniu vedenému Krajským súdom v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) sťažovateľ uviedol, že odvolací súd mal podľa § 214 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nariadiť pojednávanie, pretože podľa neho neboli

v konaní pred súdom prvého stupňa vyhodnotené dôkazy, ale tiež preto, že si to vyžadoval

verejný záujem. Sťažovateľ zastáva názor, že v konaní pred krajským súdom sa

nepostupovalo v súlade so zákonmi, a dohovorom.

6. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. novembra 2010 odmietol

dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 17. mája

2010. Podľa sťažovateľa odmietnutím jeho dovolania konal najvyšší súd v rozpore s § 237

písm. b) a c) , čo považuje za nesprávny úradný postup.

7. V ďalšej časti sťažnosti cituje sťažovateľ z jeho pohľadu relevantné ustanovenia

, dohovoru, , , Občianskeho

a navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že jeho právo „na prejednanie veci o náhradu škody zakotvené v článku 46 ods. 3

SR, v , a právo na spravodlivé súdne konanie

zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v znení protokolov č. 3, 5, 8 bolo postupom Najvyššieho súdu SR vo veci

porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 8 358 eur.“.

Zároveň osobitným podaním pripojeným k sťažnosti sťažovateľ požiadal, aby mu bol

v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov

advokátov, a to z dôvodu, že „Pri všetkej snahe sa mi nepodarilo zabezpečiť právne

zastúpenie.“.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa má každý právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

11. Sťažovateľ namietal porušenie označených práv postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. novembra 2010,

ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 17. mája 2010 v konaní o náhradu škody vedenom Okresným súdom

Prešov pod sp. zn. .

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov

(, ). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (napr. , , , ).

13. Ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne

oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu súd vyvodil (). Do obsahu na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), dožadovať sa toho, aby všeobecné

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý

predkladá účastník konania (, ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ).

14. V relevantnej časti označeného uznesenia sa najvyšší súd podrobne zaoberal

prípustnosťou dovolania z hľadiska ustanovených

dovolacích dôvodov uvádzajúc:

„V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo

rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po

právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu

prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

podľa ( ).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací

súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky), je

nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu z až 3 nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237

( veta druhá ), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ Ak je konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , možno dovolaním napadnúť

aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska vylúčené.

Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné, sa dovolací súd zameral predovšetkým na okolnosti,

ktoré dovolateľ v dovolaní namietal.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237

písm. b/ ); účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený

( ). Hoci dovolateľ v dovolaní existenciu práve uvedených procesných

vád namietal, ako už bolo uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia, nijako ich

nekonkretizoval a ich existencia v dovolacom konaní ani nevyšla najavo.

Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkov konanie postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho

práv a právom chránených záujmov. Zo spisu však nevyplýva, že by súdy v prejednávanej

veci v prípade žalobcu nerešpektovali niektoré z týchto práv. K vyššie v odôvodnení tohto

rozhodnutia uvedenému tvrdeniu žalobcu, o ktoré opiera prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f/ , treba uviesť, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy

navrhované účastníkmi na zistenie skutkového stavu, dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu podľa nie je prípustné, lebo nemožno to považovať

za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré

účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Pokiaľ

ide o druhé tvrdenie žalobcu, týkajúce sa nenariadenia odvolacieho pojednávania, dovolací

súd poukazuje na to, že povinnosť predsedu senátu odvolacieho súdu nariadiť

na prejednanie odvolania pojednávanie, zakotvená v ustanovení , sa

bezpodmienečne vzťahuje iba na prípady, ak ide o odvolanie proti rozhodnutiu vo veci

samej a ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa

rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

V ostatných prípadoch možno podľa ustanovenia o odvolaní rozhodnúť

aj bez nariadenia pojednávania. Nakoľko v danom prípade odvolací súd síce rozhodoval

o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu vo veci samej, ale súčasne pre povinnosť predsedu

senátu odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie, nebol splnený

ani jeden zo zákonom taxatívne vymedzených predpokladov podľa písm. a/ až c/ § 214

ods. 1 , postupom v súlade s ustanovením , t.j. rozhodnutím

o tomto odvolaní bez nariadenia pojednávania, neodňal žalobcovi možnosť konať pred

súdom v zmysle

Pokiaľ dovolateľ svoje dovolanie ďalej odôvodnil tým, že konanie je postihnuté inou

(nešpecifikovanou) vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že

napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že inú

procesnú vadu ( ) považuje

za prípustný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vždy, ak je dovolanie prípustné);

samotná táto vada ale prípustnosť dovolania nezakladá. Rovnako nesprávne právne

posúdenie veci ( ) je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý

možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné) samo nesprávne právne posúdenie veci ale

prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho

poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky

prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu,

a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Nakoľko v danom prípade dovolanie nie je podľa prípustné, nebola

preukázaná existencia dovolateľom namietaných vád konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a

f/ a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v , Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa v spojení s

písm. c/ ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok neprípustný, odmietol.“

15. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že namietané porušenie svojho práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vyvodzuje zo spôsobu, akým najvyšší súd v dovolacom

konaní uplatňoval ustanovenia , teda z jeho právneho

názoru, na základe ktorého dospel v danej veci k záveru, že dovolanie nebolo v zmysle

prípustné, nebola preukázaná ani existencia sťažovateľom namietaných

vád konania v zmysle , a a neboli zistené ani iné vady uvedené

v (t. j. dôvody zmätočnosti konania). Keďže sťažovateľ v podstate žiada, aby

ústavný súd inak hodnotil závery, ku ktorým dospel najvyšší súd v spojitosti

s posudzovaním podmienok, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie (čo z obsahu

sťažnosti nesporne vyplýva), je k tomu potrebné uviesť, že na právne hodnotenie a zmenu

právnych názorov všeobecných súdov utváraných pri ich zákonných postupoch nie je

ústavný súd zásadne oprávnený. Ústavný súd je oprávnený a aj povinný posúdiť prípadnú

neústavnosť konania alebo rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi

nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov ( až ). Takto vymedzená

právomoc ústavného súdu však nemá za následok vznik oprávnenia a povinnosti

prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto súdy dospeli na základe

výkladu a aplikácie zákonov (podobne napr. aj , ).

16. V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je

na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,

dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,

ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. V tejto súvislosti ústavný súd

poznamenáva, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu

na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod. (m. m. ,

).

17. Podľa názoru ústavného súdu výklad príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku upravujúcich prípustnosť dovolania najvyšším súdom v danej veci

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. V citovanej časti

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a presvedčivým

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré nebolo možné považovať dovolanie sťažovateľa

za prípustné, a vysporiadal sa so skutkovou i právnou problematikou takto posudzovanej

veci, a preto ho ústavný súd považuje aj z hľadiska týchto aspektov za dostačujúce a

ústavne akceptovateľné.

18. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

už ani preto, že ústavný súd (ako už bolo uvedené) nie je opravným súdom právnych

názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý

právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach daného prípadu ústavný súd

nezistil a navyše sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, žiadne konkrétne argumenty,

ktoré by akýmkoľvek spôsobom signalizovali, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv

sťažovateľa.

19. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti v tejto časti nemohol vyhovieť,

pretože nezistil medzi označeným článkom dohovoru a dôvodmi, pre ktoré sťažovateľ jeho

porušenie namietal, žiadnu ústavne relevantnú súvislosť. Ústavný súd konštatuje, že

v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu, resp. postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a označeným porušením

práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Podstatou posudzovanej sťažnosti je podľa názoru ústavného

súdu v skutočnosti iba spochybňovanie záverov najvyššieho súdu v právnej veci

sťažovateľa, pričom sťažovateľ zjavne (ale neodôvodnene) očakáva, že ústavný súd podrobí

namietané konanie preskúmaniu z pozície bežnej opravnej inštancie, čo však ústavnému

súdu, ktorý nepatrí do sústavy všeobecných súdov (podľa tvorí samostatný

systém súdnej moci), neprislúcha. Z tohto dôvodu bola v tejto časti sťažnosť pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietnutá ako zjavne

neopodstatnená.

20. Keďže sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3

len z dôvodu nesúhlasu s jeho právnym názorom o prípustnosti dovolania proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 17. mája 2010, ústavný súd nepovažoval

za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom . Vzhľadom na to, že ústavný

súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a možným

porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno

uvažovať ani o porušení sťažovateľovho základného práva podľa .

Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej

porušenie zjavne neopodstatnená. Ďalším dôvodom na odmietnutie

sťažnosti v tejto časti je aj to, že sťažovateľ ani vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva podľa právne relevantným spôsobom neuviedol,

v čom mu mala byť spôsobená škoda postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní.

21. K namietanému porušeniu a ústavný súd

uvádza, že jeho úlohou nie je zaoberať sa namietaným porušením práv fyzických osôb alebo

právnických osôb, pokiaľ takéto porušenie súčasne neznamená porušenie základného práva

alebo slobody týchto osôb zaručených (ústavným zákonom) alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Keďže z uvedeného vyplýva, že v tejto veci ústavný súd

k takémuto záveru nedospel, bolo potrebné sťažnosť v tejto časti taktiež odmietnuť

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

22. Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa, ako aj o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu

v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011