Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 301/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť V. V., R., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. -167

z 24. mája 2007, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. -204

z 28. januára 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 15. decembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2010

doručená sťažnosť V. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -167 z 24. mája 2007, rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. januára 2008 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 15. decembra 2009.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol okresným súdom uznaný vinným za

spáchanie trestného činu ublíženia na zdraví, za čo mu súd uložil trest odňatia slobody

v trvaní 4 mesiacov a jeho výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní

12 mesiacov. Krajský súd konajúc o podanom odvolaní sťažovateľa zmenil napadnuté

rozhodnutie okresného súdu vo výroku o treste a uložil mu peňažný trest v sume 5 000 Sk.

Najvyšší súd sťažovateľom podané dovolanie odmietol z dôvodu, že podané dovolanie nie

je dôvodné.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti nesúhlasil s právnymi závermi súdov v jeho

trestnej veci, keď tvrdil, že „Ani jeden súd i keď predmetný prípad trvá viac ako 9 rokov, mi

nedokázal preukázateľné zavinenie – útok (naopak nerešpektoval a neakceptoval ani jeden

súd moju nutnú obranu, ktorou som sa musel výslovne brániť ).“. K samotnému rozhodnutiu

najvyššieho súdu sťažovateľ poukázal na rozporuplný/protichodný výklad dovolacieho

dôvodu podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), keď poukázal na to, že „... v prvom

rade sa mal vysporiadať s námietkou obvineného, že jednoznačne podľa jeho názoru išlo...

z jeho strany o nutnú obranu...“. V závere sťažovateľ poukázal na svoje dôvody, ktoré ho

viedli k podaniu ústavnej sťažnosti: „Ja sa domáham aj touto cestou nápravy v zmysle

článku 13 – Právo na účinný prostriedok nápravy podľa DOHOVORU..., ktorý... je

podstatne vyššej právnej sily ako a Slovenskej republiky.“

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„... Základné právo na spravodlivé súdne konanie V. V... zo strany Okresného

súdu..., Krajského súdu... a tiež... Najvyššieho súdu... bolo porušené.

... Rozhodnutie... Najvyššieho súdu... z... 15. decembra 2009 pod...

zrušuje v celom rozsahu a vec mu vracia na ďalšie konanie.

... navrhujem, aby mi ústavný súd... priznal aj primerané zadosťučinenie ako

nemajetkovú ujmu v sume 4.000.- EUR...“

II.

5. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

II.A

K napadnutému rozhodnutiu okresného súdu č. k. -167

z 24. mája 2007

7. V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,

že ústavný súd môže konať o namietanom porušení označeného práva sťažovateľa a vecne

sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv

pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie.

8. V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu č. k. NM-12T/202/2002-

167 z 24. mája 2007 ústavný súd – vzhľadom na v bode 7 uvedené – poukazuje na

skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie (čo sťažovateľ aj

využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu podľa .

II.B

K napadnutým rozhodnutiam krajského súdu sp. zn. z 28. januára 2008

a najvyššieho súdu sp. zn. z 15. decembra 2009

9. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal porušenie práva na spravodlivé konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tak vo vzťahu k rozsudku krajského (odvolacieho) súdu

sp. zn. z 28. januára 2008, ako aj najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn.

z 15. decembra 2009. Jadrom námietok sťažovateľa je skutočnosť, že súdy

dospeli k nesprávnym právnym záverom, „... od samého počiatku ide o nesprávne

posúdenie veci, pretože z jeho strany išlo len o nutnú obranu“. S uvedeným nedostatkom sa

okrem krajského súdu nevysporiadal ani najvyšší súd, ktorý sťažovateľom podané

dovolanie odmietol z dôvodu nezistenia zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

11. Článok 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať

konanie na súde „o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený“, ako jeden z jeho

aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na

spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami

procesného a inštitucionálneho charakteru ().

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto

považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. , ,

, , , ).

13. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

14. Najvyšší (dovolací) súd v uznesení sp. zn. z 15. decembra 2009

v podstatnom uviedol:

«Najvyšší súd... zistil, že dovolanie podané obvineným... nie je dôvodné, a preto ho

podľa pism. c/ odmietol.

Z obsahu dovolania vyplýva, že obvinený napáda skutkové zistenia súdov prvého

a druhého stupňa (vykonané dôkazy, hodnotenie jednotlivých dôkazov), čo však nie je

zákonný dovolací dôvod podľa Podľa Najvyšší

súd... ako súd dovolací... je viazaný zisteným skutkovým stavom veci, tak ako ho ustálili

súdy nižšej inštancie... správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať

a meniť.

V rámci takto vymedzeného dovolacieho dôvodu je možné účinne namietať právne

chyby, ale nie je možné účinne namietať chyby skutkové, t. j. nie je prípustné namietať, že

skutok tak ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených

procesných a hmotnoprávnych chýb, ale nie je určené na revíziu skutkových zistení

ustálených súdmi prvého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery

môže dopĺňať a korigovať len súd odvolací... Dovolací súd nie je všeobecnou treťou

inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a

samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že

nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, bez toho, aby ich mohol

podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať.

Námietky obvineného ktorými namieta, že je nevinný, konal len v nutnej obrane a vec

je voči nemu vykonštruovaná z dôvodu pomsty manželky a syna (sám obvinený vo svojom

dovolaní však uvádza, že „poškodenú jemne odstrčil“), sú námietkami poukazujúcimi na

skutkové vady, ktorými obvinený napáda správnosť hodnotenia dôkazov a správnosť

zistenia skutku. Aj na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že s poukazom na nesprávne

skutkové zistenia alebo na nesúhlas s hodnotením dôkazov nie je možné vyvodzovať

dovolací dôvod podľa

Na základe uvedených skutočností je zrejmé, že dovolací dôvod podľa § 371 ods.

písm. i/ nie je daný, a preto Najvyšší súd... dovolanie obvineného... odmietol...»

15. V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej

je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,

dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,

ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. V tejto súvislosti ústavný súd

poznamenáva, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu

na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

16. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si

osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na

prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie

obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej

miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto

obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé

súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi

použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998). Pravidlá

týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť

rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím.

Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto

pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci

opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko,

rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

17. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis

). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa

s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej

veci, pričom najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 28. januára 2008 (ako odvolacieho súdu) s podrobnou

argumentáciou (pozri bod 14), prečo nie je „dovolanie podané obvineným... dôvodné“.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za

zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo treba dovolanie odmietnuť, a preto ho ústavný súd považuje i z hľadiska

ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd (ako už bolo

uvedené) nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného

súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný

súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej

judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu

ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo

možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je postihnuté takými

nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa.

18. Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa

v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej

súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným porušením práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Vzhľadom na to ústavný súd podľa

rozhodol tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ

namietal porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. decembra 2009, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

19. Sťažovateľ nesúhlasil tiež s rozsudkom krajského súdu, ktorý zmenil

prvostupňový rozsudok vo výroku o treste a uložil mu peňažný trest v sume 5 000 Sk (pozri

bod 2). Tomuto vytýkal, že „... sa mal vysporiadať s námietkou obvineného, že... podľa jeho

názoru išlo... z jeho strany o nutnú obranu..““. Z obsahu sťažnosti vzťahujúceho sa na túto

jej časť vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s hodnotením vykonaného

dokazovania a právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou

príslušných zákonných ustanovení v jeho trestnej veci.

20. Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 28. januára 2008 v podstatnom

uviedol:

„Citovaným rozsudkom okresného súdu bol V. V. uznaný vinným z trestného činu

ublíženia na zdraví..., pretože dňa 24. 8. 2001... po predchádzajúcom verbálnom konflikte

udrel jedenkrát Z. V. zovretou päsťou do ľavého ramena, následkom čoho táto spadla do

záhonu ruží, potom čo sa postavila a oznámila mu, že zavolá políciu, ju opätovne jedenkrát

udrel zovretou päsťou do ľavej časti tváre do oblasti lícnej kosti a ľavého ucha, čím jej

spôsobil zranenia a to: pomliaždenie ľavej strany hlavy, poruchu sluchu na ľavom uchu a

pomliaždenie ľavého ramenného pletenca s dobou práceneschopnosti od 28. 8. 2001 do 12.

10. 2001. Bol za to odsúdený podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere

4 mesiace, výkon ktorého bol... podmienečne odložený na skúšobnú dobu 12 mesiacov.

Podľa bol obžalovaný zaviazaný k náhrade škody Z. V. vo výške

2.700,- Sk.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný odvolanie. V písomne odôvodnenom

odvolaní prostredníctvom svojho obhajcu žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

zrušil a spod obžaloby ho oslobodil, pretože je nevinný. Jediným dôkazom proti nemu je

lekárska správa a znalecký posudok, ktoré dôkazy - vychádzali len zo subjektívnych pocitov

poškodenej. Policajt, ktorý bol privolaný na miesto činu nevidel žiadne zranenia

u poškodenej okrem škrabancov od kríkov. Je bezúhonným občanom a ide tu len o pomstu

rozvedenej manželky a verejnú diskrimináciu. Na verejnom zasadnutí dodal, že manželka ho

sama napadla metlou a udrela a sám sa len bránil tak, že ju odstrčil. Konal teda v nutnej

obrane.

Zástupca krajského prokurátora navrhol zvážiť vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od

predmetného skutku uloženie miernejšieho trestu.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok... a po preskúmaní všetkých dôkazov

založených v trestnom spise rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia...

Pokiaľ sa týka skutkových zistení krajský súd sa stotožnil v plnom rozsahu so

zisteniami okresného súdu. Tento vykonal na viacerých pojednávaniach rozsiahlejšie

dokazovanie. Nemohol prihliadať len k tvrdeniam obžalovaného a prehliadať dôkazy

svedčiace v jeho neprospech. Každý súd hodnotí dôkazy podľa svojho vnútorného

presvedčenia a to jednotlivo i v ich súhrne. Je nesporné, že v inkriminovanú dobu došlo

medzi obžalovaným a Z. V. najskôr k slovnému konfliktu a neskôr k jej fyzickému

napadnutiu. Sám obžalovaný doznal, že za danej situácie ju odstrčil tak, že upadla do kríkov

ruží. Tvrdenia poškodenej o úderoch päsťou zodpovedajú lekárskej správe a najmä

znaleckému posudku. Sú leda objektívnymi dôkazmi potvrdzujúcimi výpoveď poškodenej a v

rozpore s výpoveďami obžalovaného. Na tom nemôžu nič zmeniť ani tvrdenia obžalovaného

o určitej pomste zo strany jeho bývalej manželky za rozvod a smerujúce k spochybneniu jej

vierohodnosti.

Na základe naznačených skutkových záverov je v súlade i právne posúdenie konania

obžalovaného ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. Len pre

úplnosť je potrebné dodať, že aj keď by bolo pravdivé tvrdenie obžalovaného o jeho

napadnutí metlou zo strany poškodenej nemohlo by ísť s ohľadom na okolnosti prípadu

a intenzitu jeho napadnutia o nutnú obranu.

Krajský súd však v súlade s návrhom prokurátora na verejnom zasadnutí sa stotožnil

s tým, že vzhľadom na dobu činu a jeho riadny život po ňom, nie je potrebné na

obžalovaného pôsobiť podmienečným trestom odňatia slobody a aj peňažný trest v najnižšej

výmere splní zákonný účel trestu a bude do budúcnosti pre obžalovaného varovaním.

Keďže odvolací súd nezistil žiadne pochybenie vo výroku o náhrade škody, nechal

tento výrok svojim rozhodnutím nedotknutý“.

21. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského

(odvolacieho) súdu sp. zn. z 28. januára 2008, ústavný súd nezistil, že by

napadnutý postup a rozhodnutie krajského súdu boli svojvoľné a že by zasahovali do práva

sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

22. Podľa názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť

porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu

nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne

neopodstatnené. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že jeho ingerencia do

výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich

rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis , , ,

). Ústavný súd v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti

opakovane vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným

súdom by sa mohlo stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by

závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že aj judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť

č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj

doterajšia judikatúra ESĽP (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod

spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka

súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne

a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

23. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení a je

namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený. Ústavný súd preto považuje

postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny

a vylučujúci možné porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V súvislosti

so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu

ústavný súd konštatuje, že obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,

aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,

a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

24. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského

súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.C

25. Pokiaľ ide o sťažovateľom v texte sťažnosti (nie v jej petite, pozn.) namietané

porušenie jeho práva podľa čl. 13 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že závery prijaté

o neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu

k právu podľa čl. 13 dohovoru, ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať.

Ak totiž najvyšší súd zjavne nemohol porušiť právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom

nemožno uvažovať ani o príčinnej súvislosti medzi dovolacím uznesením a porušením

predmetného práva sťažovateľa.

III.

26. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko

sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010