Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 27 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)IV. ÚS 252/09
PDF · 229.16 KB
No categories available
IV. ÚS 252/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Š. M., R., zastúpeného advokátom JUDr. A. Š., L., vo veci
namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho
základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Tdo 38/2008 z 22. októbra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára
2009 doručená sťažnosť Š. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 12
ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 Tdo 38/2008 z 22. októbra 2008 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti, ako aj z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 89/07 z 3. marca
2008 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu krivého obvinenia podľa § 174 ods. 1
Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon“) a trestného činu
krivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku podľa § 175 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona na tom skutkovom základe, že:
„... dňa 5. augusta 2004 na OSV PZ R. podal trestné oznámenie na Ľ. K., bytom...,
v ktorom uviedol, že Ľ. K. v presne nezistenej dobe v popoludňajších hodinách dňa 22. mája
2004..., v byte ako aj na chodbe pred bytom naňho nahuckal svojho psa plemena bulteriér,
ktorý ho napadol a pohrýzol na nohách, čím mu spôsobil povrchové hryzné rany na
obidvoch predkoleniach, ktoré si vyžiadali liečenie spojené s práceneschopnosťou v trvaní
od 22. mája 2004 do 07. júna 2004, kde na základe podaného trestného oznámenia
poverený príslušník OSV PZ R. dňa 31. augusta 2004 začal trestné stíhanie vo veci
trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Zák. č. 140/61 Zb. a následne dňa 29.
septembra 2004 bolo vznesené obvinenie Ľ. K. za uvedený trestný čin a obvinený Š. M. aj po
zákonnom poučení, ako svedok – poškodený dňa 12. októbra 2004 zotrval na svojej
výpovedi, ktorú uviedol v trestnom oznámení, pričom uznesením prokurátora Okresnej
prokuratúry v Rimavskej Sobote sp. zn. 1 Pv 948/04 zo dňa 13. októbra 2004 bolo podľa
§ 149 ods. 1 Tr. por. zrušené uznesenie policajného orgánu o vznesení obvinenia Ľ. K. za
trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. a nakoniec uznesením
prokurátora Okresnej prokuratúry v Rimavskej Sobote sp. zn. 1 Pv 948/04 zo dňa 13.
decembra 2004 bolo podľa § 172 ods. 1 písm. b/ Tr. por. trestné stíhanie vo veci trestného
činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. zastavené.“
Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 89/2007 z 3. marca 2008
odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka s podmienečným odkladom
výkonu trestu na skúšobnú dobu jedného roka. Proti odsudzujúcemu prvostupňovému
rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktoré Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) uznesením sp. zn. 2 To 127/08 z 5. júna 2008 ako nedôvodné odmietol, preto
sa sťažovateľ „nápravy... domáhal dovolaním zo dňa 17. 7. 2008, ktoré však Najvyšší súd
SR... z formálnych dôvodov odmietol“.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že nespáchal trestné činy, ktoré sú mu
kladené za vinu, tak ako to je uvedené v spomínaných rozhodnutiach všeobecných súdov.
Policajné orgány a následne aj súdy konali podľa sťažovateľa jednostranne v jeho
neprospech a dôkazy hodnotili len v prospech poškodeného. Zo sťažovateľa „ako
oznamovateľa - poškodeného urobili obvineného“. Ani krajský súd v rámci odvolacieho
konania nevyhodnotil podľa sťažovateľa „dôkazy tak, aby postupoval v súlade
s ustanovením § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorého ustanovenia orgány činné
v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú
dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie“.
Sťažovateľ taktiež poukazuje na to, že vo svojich podaniach vo veci „uvádzal, že išlo
o stav krajnej núdze podľa § 24 ods. 1 a nasl. Tr. zákona, pretože... odvracal
nebezpečenstvo“, ktoré mu priamo hrozilo, avšak napriek „dôkaznému stavu“ došlo podľa
jeho názoru k porušeniu jeho základných práv a slobôd vyplývajúcich mu z ústavy, „ale aj
medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala a vyhlásila zákonom
ustanoveným spôsobom, čo znamená, že majú prednosť pred zákonmi“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza, že namieta „najmä porušenie práva
garantovaného“ v čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3
a čl. 48 ods. 2 ústavy a zároveň označené články ústavy aj cituje.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po „preskúmaní... sťažnosti
a oboznámení sa so spisovým materiálom... sťažnosti vyhovel a vydal rozhodnutie, že práva
sťažovateľa boli porušené vo vyššie citovaných článkoch Ústavy SR“.
Zároveň sa domáha, aby ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
1 Tdo 38/2008 z 22. októbra 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Z obsahu sťažnosti nie je zrejmé, čo sťažovateľ považuje za porušenie svojich
označených práv a článkov ústavy, keďže sa obmedzuje iba na opísanie skutkových
okolností prípadu a konštatovanie, že jeho dovolanie bolo odmietnuté z formálnych
dôvodov, a preto podľa neho došlo k porušeniu označených článkov ústavy, ako aj
k porušeniu označených základných práv.
Sťažovateľ uvádza citácie napadnutých článkov ústavy bez akéhokoľvek bližšieho
odôvodnenia účelu, čo nijako neozrejmuje vo väzbe na konkrétny prípad. Argumentácia
sťažovateľa sa teda zúžila iba na samotné konštatovanie o porušení jeho označených práv
a článkov ústavy bez zdôvodnenia, v čom má podľa neho toto porušenie spočívať. Keďže
sťažovateľ neuvádza žiadne konkrétne výhrady proti namietanému uzneseniu, nemožno
s ním polemizovať ani mu oponovať konkrétnymi argumentmi.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy.
Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody
sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne
označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.
Pretože, ako už bolo uvedené, sťažovateľ okrem strohej konštatácie o nepochybnom
porušení jeho základných práv a článkov ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a citácii článkov ústavy ničím neodôvodnil namietané porušenie svojich označených
základných práv a článkov ústavy, nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi
napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených základných
práv a článkov ústavy. Už z tohto samotného faktu možno vyvodiť záver o zjavnej
neopodstatnenosti jeho sťažnosti.
Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky.
Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého
vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania
skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty
a právne posúdenie predloženého sporu.
Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok
zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho
základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou
aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy,
územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie
sťažovateľa neobsahuje.
Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným dôvodom
na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,
ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.
Sťažnosť neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú
zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd
uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone
advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony
právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne
spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie,
ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05).
Napriek uvedenému sa ústavný súd oboznámil s namietaným uznesením najvyššieho
súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa. Najvyšší súd v ňom z čisto
formálneho hľadiska v úvode konštatoval, že „dovolanie bolo podané výslovne proti
rozsudku Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. 1 T 89/07..., čo je v rozpore
s ustanovením § 368 Tr. por. o prípustnosti a účinnosti dovolania, podľa ktorého dovolanie
možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončený.
Takýmto rozhodnutím v predmetnej veci bolo uznesenie Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 5. júna 2007 sp. zn. 2 To 127/2008. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe
vyššie uvedených okolností konštatuje, že dovolanie podané proti rozsudku Okresného súdu
v Rimavskej Sobote v danom prípade nie je prípustné. Z uvedených dôvodov podľa § 382
per analogiam dovolanie obvineného Š. M. odmietol.“.
Ďalej najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:
„Pokiaľ obvinený v podanom dovolaní použil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. g/ Tr. por., tak tento spočíva v tom, že rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch,
ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Z odôvodnenia podaného dovolania však vyplýva, že obvinený v ňom namieta
v podstate spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, najmä s tým záverom, že prvostupňový
súd mal použiť v jeho prospech zásadu in dubio pro reo a vysloviť záver, že v danom
prípade konal v stave krajnej núdze. Obvinený však v odôvodnení podaného dovolania
neuviedol ani jednu konkrétnu okolnosť, ktorá by mohla byť podkladom pre záver, že súd
rozhodol na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom.
Najvyšší súd považuje zdôrazniť túto okolnosť najmä z dôvodu, že aj v prípade, ak by
predmetné dovolanie bolo podané z formálneho hľadiska zákonu zodpovedajúcim spôsobom
(teda v súlade s ustanovením § 368 ods. 1 Tr. por.), tak vyššie uvedený dovolací dôvod
v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. použitý obvineným v odôvodnení podaného
dovolania, by zrejme nebol preukázaný a naplnený.“
Podľa relevantnej judikatúry ústavného súdu je na skúmanie prípustnosti návrhu
na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti
takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či splnenia iných zákonom
ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými
slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to,
či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný
procesný kódex. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že uvedené obdobne platí,
aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho
opodstatnenosti a pod.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom právnom
konaní. Takýmto predpisom v posudzovanej veci je zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v trestnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred trestným súdom vrátane konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch
podľa ôsmej hlavy tretej časti Trestného poriadku. V dovolacom konaní procesné
podmienky upravuje § 368 a nasl. Trestného poriadku (druhý diel ôsmej hlavy tretej časti).
Z citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že
sťažovateľ nekvalifikovane uplatnil svoje práva na dovolacom súde, keď dovolaním
napadol rozsudok prvostupňového súdu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné
(nepostupoval lege artis). Najvyšší súd preto podľa § 382 Trestného poriadku per analogiam
jeho dovolanie odmietol a navyše pre úplnosť ozrejmil sťažovateľovi, že aj keby napadol
dovolaním správne rozhodnutie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm g) Trestného poriadku
(rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom), tak ním uvedený dovolací dôvod „by zrejme nebol preukázaný a naplnený“.
V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd na vysvetlenie uviedol, že sťažovateľ
v dovolaní namieta spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, najmä to, že prvostupňový súd
mal použiť v jeho prospech zásadu in dubio pro reo a vysloviť, že sťažovateľ konal v stave
krajnej núdze, avšak „neuviedol ani jednu konkrétnu okolnosť, ktorá by mohla byť
podkladom pre záver, že súd rozhodol na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným
spôsobom“.
Otázka posúdenia existencie zákonných dôvodov dovolania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie v zásade nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa
(mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ
zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola
nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá
budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám
zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada
Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).
Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti
ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným porušením základných práv
sťažovateľa, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2009