Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 252/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Š. M., R., zastúpeného advokátom JUDr. A. Š., L., vo veci

namietaného porušenia a , ako aj jeho

základných práv podľa , a 2, a 3 a

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. októbra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára

2009 doručená sťažnosť Š. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 12

ods. 1 a (ďalej len „“), ako aj svojich

základných práv podľa , a 2, a 3 a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 22. októbra 2008 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti, ako aj z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 3. marca

2008 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu krivého obvinenia podľa § 174 ods. 1

účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „“) a trestného činu

krivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku podľa § 175 ods. 1 písm. a) Trestného

zákona na tom skutkovom základe, že:

„... dňa 5. augusta 2004 na OSV PZ R. podal trestné oznámenie na Ľ. K., bytom...,

v ktorom uviedol, že Ľ. K. v presne nezistenej dobe v popoludňajších hodinách dňa 22. mája

2004..., v byte ako aj na chodbe pred bytom naňho nahuckal svojho psa plemena bulteriér,

ktorý ho napadol a pohrýzol na nohách, čím mu spôsobil povrchové hryzné rany na

obidvoch predkoleniach, ktoré si vyžiadali liečenie spojené s práceneschopnosťou v trvaní

od 22. mája 2004 do 07. júna 2004, kde na základe podaného trestného oznámenia

poverený príslušník OSV PZ R. dňa 31. augusta 2004 začal trestné stíhanie vo veci

trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Zák. č. 140/61 Zb. a následne dňa 29.

septembra 2004 bolo vznesené obvinenie Ľ. K. za uvedený trestný čin a obvinený Š. M. aj po

zákonnom poučení, ako svedok – poškodený dňa 12. októbra 2004 zotrval na svojej

výpovedi, ktorú uviedol v trestnom oznámení, pričom uznesením prokurátora Okresnej

prokuratúry v Rimavskej Sobote sp. zn. zo dňa 13. októbra 2004 bolo podľa

zrušené uznesenie policajného orgánu o vznesení obvinenia Ľ. K. za

trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. a nakoniec uznesením

prokurátora Okresnej prokuratúry v Rimavskej Sobote sp. zn. zo dňa 13.

decembra 2004 bolo podľa trestné stíhanie vo veci trestného

činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. zastavené.“

Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 3. marca 2008

odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka s podmienečným odkladom

výkonu trestu na skúšobnú dobu jedného roka. Proti odsudzujúcemu prvostupňovému

rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktoré Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) uznesením sp. zn. z 5. júna 2008 ako nedôvodné odmietol, preto

sa sťažovateľ „nápravy... domáhal dovolaním zo dňa 17. 7. 2008, ktoré však Najvyšší súd

SR... z formálnych dôvodov odmietol“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že nespáchal trestné činy, ktoré sú mu

kladené za vinu, tak ako to je uvedené v spomínaných rozhodnutiach všeobecných súdov.

Policajné orgány a následne aj súdy konali podľa sťažovateľa jednostranne v jeho

neprospech a dôkazy hodnotili len v prospech poškodeného. Zo sťažovateľa „ako

oznamovateľa - poškodeného urobili obvineného“. Ani krajský súd v rámci odvolacieho

konania nevyhodnotil podľa sťažovateľa „dôkazy tak, aby postupoval v súlade

s ustanovením , podľa ktorého ustanovenia orgány činné

v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú

dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie“.

Sťažovateľ taktiež poukazuje na to, že vo svojich podaniach vo veci „uvádzal, že išlo

o stav krajnej núdze podľa § 24 ods. 1 a nasl. Tr. zákona, pretože... odvracal

nebezpečenstvo“, ktoré mu priamo hrozilo, avšak napriek „dôkaznému stavu“ došlo podľa

jeho názoru k porušeniu jeho základných práv a slobôd vyplývajúcich mu z , „ale aj

medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala a vyhlásila zákonom

ustanoveným spôsobom, čo znamená, že majú prednosť pred zákonmi“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza, že namieta „najmä porušenie práva

garantovaného“ v čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3

a a zároveň označené články aj cituje.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po „preskúmaní... sťažnosti

a oboznámení sa so spisovým materiálom... sťažnosti vyhovel a vydal rozhodnutie, že práva

sťažovateľa boli porušené vo vyššie citovaných článkoch SR“.

Zároveň sa domáha, aby ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. októbra 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (m. m. , ).

Z obsahu sťažnosti nie je zrejmé, čo sťažovateľ považuje za porušenie svojich

označených práv a článkov , keďže sa obmedzuje iba na opísanie skutkových

okolností prípadu a konštatovanie, že jeho dovolanie bolo odmietnuté z formálnych

dôvodov, a preto podľa neho došlo k porušeniu označených článkov , ako aj

k porušeniu označených základných práv.

Sťažovateľ uvádza citácie napadnutých článkov bez akéhokoľvek bližšieho

odôvodnenia účelu, čo nijako neozrejmuje vo väzbe na konkrétny prípad. Argumentácia

sťažovateľa sa teda zúžila iba na samotné konštatovanie o porušení jeho označených práv

a článkov bez zdôvodnenia, v čom má podľa neho toto porušenie spočívať. Keďže

sťažovateľ neuvádza žiadne konkrétne výhrady proti namietanému uzneseniu, nemožno

s ním polemizovať ani mu oponovať konkrétnymi argumentmi.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody

sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne

označením článkov alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Pretože, ako už bolo uvedené, sťažovateľ okrem strohej konštatácie o nepochybnom

porušení jeho základných práv a článkov napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a citácii článkov ničím neodôvodnil namietané porušenie svojich označených

základných práv a článkov , nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených základných

práv a článkov . Už z tohto samotného faktu možno vyvodiť záver o zjavnej

neopodstatnenosti jeho sťažnosti.

Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky.

Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého

vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania

skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty

a právne posúdenie predloženého sporu.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby podľa je vznesenie relevantných námietok

zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho

základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou

aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy,

územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie

sťažovateľa neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným dôvodom

na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,

ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažnosť neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú

zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v .

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd

uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone

advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie,

ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom

(napr. ).

Napriek uvedenému sa ústavný súd oboznámil s namietaným uznesením najvyššieho

súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa. Najvyšší súd v ňom z čisto

formálneho hľadiska v úvode konštatoval, že „dovolanie bolo podané výslovne proti

rozsudku Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. ..., čo je v rozpore

s ustanovením o prípustnosti a účinnosti dovolania, podľa ktorého dovolanie

možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončený.

Takýmto rozhodnutím v predmetnej veci bolo uznesenie Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 5. júna 2007 sp. zn. . Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe

vyššie uvedených okolností konštatuje, že dovolanie podané proti rozsudku Okresného súdu

v Rimavskej Sobote v danom prípade nie je prípustné. Z uvedených dôvodov podľa § 382

per analogiam dovolanie obvineného Š. M. odmietol.“.

Ďalej najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:

„Pokiaľ obvinený v podanom dovolaní použil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. g/ , tak tento spočíva v tom, že rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch,

ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Z odôvodnenia podaného dovolania však vyplýva, že obvinený v ňom namieta

v podstate spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, najmä s tým záverom, že prvostupňový

súd mal použiť v jeho prospech zásadu in dubio pro reo a vysloviť záver, že v danom

prípade konal v stave krajnej núdze. Obvinený však v odôvodnení podaného dovolania

neuviedol ani jednu konkrétnu okolnosť, ktorá by mohla byť podkladom pre záver, že súd

rozhodol na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom.

Najvyšší súd považuje zdôrazniť túto okolnosť najmä z dôvodu, že aj v prípade, ak by

predmetné dovolanie bolo podané z formálneho hľadiska zákonu zodpovedajúcim spôsobom

(teda v súlade s ustanovením ), tak vyššie uvedený dovolací dôvod

v zmysle použitý obvineným v odôvodnení podaného

dovolania, by zrejme nebol preukázaný a naplnený.“

Podľa relevantnej judikatúry ústavného súdu je na skúmanie prípustnosti návrhu

na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti

takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či splnenia iných zákonom

ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými

slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to,

či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný

procesný kódex. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že uvedené obdobne platí,

aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho

opodstatnenosti a pod.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom právnom

konaní. Takýmto predpisom v posudzovanej veci je Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v trestnom

konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia

ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá

konania pred trestným súdom vrátane konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch

podľa ôsmej hlavy tretej časti . V dovolacom konaní procesné

podmienky upravuje a nasl. (druhý diel ôsmej hlavy tretej časti).

Z citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že

sťažovateľ nekvalifikovane uplatnil svoje práva na dovolacom súde, keď dovolaním

napadol rozsudok prvostupňového súdu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné

(nepostupoval lege artis). Najvyšší súd preto podľa per analogiam

jeho dovolanie odmietol a navyše pre úplnosť ozrejmil sťažovateľovi, že aj keby napadol

dovolaním správne rozhodnutie z dôvodu podľa

(rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom), tak ním uvedený dovolací dôvod „by zrejme nebol preukázaný a naplnený“.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd na vysvetlenie uviedol, že sťažovateľ

v dovolaní namieta spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, najmä to, že prvostupňový súd

mal použiť v jeho prospech zásadu in dubio pro reo a vysloviť, že sťažovateľ konal v stave

krajnej núdze, avšak „neuviedol ani jednu konkrétnu okolnosť, ktorá by mohla byť

podkladom pre záver, že súd rozhodol na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným

spôsobom“.

Otázka posúdenia existencie zákonných dôvodov dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie v zásade nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(mutatis mutandis ). Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ

zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá

budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám

zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada

Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným porušením základných práv

sťažovateľa, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009