Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 126/2020
PDF · 458.7 KB
No categories available
IV. ÚS 126/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, a maloletého , ,
zastúpeného zákonnou zástupkyňou , , ktorou
namietajú porušenie práv zaručených čl. 3, čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 16 Medzinárodného paktu
a občianskych a politických právach a čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením
Okresného súdu Trnava sp. zn. 9 Nt 25/2019 zo 7. marca 2019 a uznesením Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 6 Tos 160/2019 z 10. decembra 2019, a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť a maloletého o d m i e t a .
2. Žiadostiam a maloletého o ustanovenie
právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej aj „sťažovateľka“), a maloletého ,
(ďalej aj „sťažovateľ“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpeného zákonnou zástupkyňou
, , ktorou namietajú porušenie práv zaručených
čl. 3, čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 16 Medzinárodného paktu a občianskych a politických právach
(ďalej len „medzinárodný pakt“) a čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej len
„dohovor“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 9 Nt 25/2019 zo 7. marca 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“)
a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tos 160/2019
z 10. decembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej vyplýva, že sťažovateľka podala na okresnom
súde 13. februára 2019 návrh na obnovu konania vo veci vedenej na okresnom súde
pod sp. zn. 3 PP 134/2009 proti odsúdenému (ďalej len „odsúdený“).
V návrhu zdôraznila s poukazom na § 44 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) tú skutočnosť, že okresný súd mal vo veci
vedenej pod sp. zn. 3 PP 134/2009 prihliadať na výšku trestu odňatia slobody uloženého
odsúdenému z pohľadu dopadu na manželku odsúdeného (sťažovateľka) a jeho syna
(sťažovateľ).
3. Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 PP 134/2009 z 22. marca 2010 bol odsúdený
podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody s určením skúšobnej doby v trvaní
siedmich rokov od 22. marca 2010 do 22. marca 2017, ktorý mu bol uložený rozsudkom
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 T 45/2001 z 31. októbra 2002 pre trestný čin vraždy podľa
§ 219 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005 v trvaní
jedenástich rokov a šiestich mesiacov. V skúšobnej dobe podmienečného prepustenia
z výkonu trestu odňatia slobody, teda v období od 31. júla 2013 do 13. februára 2014, sa
odsúdený dopustil zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a),
ods. 2 písm. d) v spojení s § 138 písm. b) a j) Trestného zákona platného a účinného v čase
spáchania skutku, za čo bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Komárno
sp. zn. 11 T 66/2014 z 20. októbra 2016 na trest odňatia slobody v trvaní jedenástich rokov
nepodmienečne, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
so stredným stupňom stráženia. Zároveň Okresný súd Komárno rozhodol o uložení
ústavného protialkoholického liečenia odsúdenému. V dôsledku právoplatného odsúdenia
v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody okresný súd
svojím uznesením sp. zn. 3 PP 134/2009 z 25. júla 2017 v spojení s uznesením krajského
súdu sp. zn. 3 Tos 137/2017 zo 14. novembra 2017 rozhodol o neosvedčení sa odsúdeného
v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody a o tom,
že odsúdený zvyšok trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 1 T 45/2001 z 31. októbra 2002, v trvaní dvoch rokov, deviatich
mesiacov a siedmich dní vykoná.
4. Okresný súd napadnutým uznesením v súlade s § 399 ods. 1 v spojení s § 402
ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“) návrh sťažovateľky na povolenie obnovy konania v trestnej veci
okresného súdu proti odsúdenému sp. zn. 3 PP 134/2009 – uznesenie okresného súdu sp. zn.
3 PP 134/2009 z 25. júla 2017 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 137/2017
zo 14. novembra 2017 o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného
prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody odmietol.
5. O sťažnosti sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením tak, že v súlade s § 193 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku ju ako nedôvodnú zamietol.
6. Podľa sťažovateľov bolo povinnosťou okresného súdu zohľadniť „najlepší záujem
dieťaťa v postavení poškodeného k smerom neprimeranému trestu rodiča... nakoľko podľa
rozhodnutia Výboru OSN pre práva dieťaťa ak má rozhodnutie trestného súdu dopad
na dieťa, súdy sú povinné pri rozhodovaní brať na zreteľ a do úvahy následok dopadu
na dané dieťa... a rozhodovať v danej veci s prihliadnutím na najlepší záujem dieťaťa.“.
7. S prihliadnutím na už uvádzané skutočnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
rozhodol o porušení čl. 3, čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 16 medzinárodného paktu a čl. 3 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu,
napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu zrušil a okresnému súdu a krajskému
súdu uložil povinnosť zohľadniť najlepší záujem sťažovateľa a sťažovateľky.
8. Sťažovatelia súčasne požadujú „pridelenie advokáta nakoľko rodina nemá žiadne
finančné prostriedky, a ani majetok.“.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
9. Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
13. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je
zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
15. Podľa čl. 3 medzinárodného paktu štáty, zmluvné strany paktu, sa zaväzujú
zabezpečiť rovnaké práva mužov a žien na požívanie všetkých občianskych a politických
práv ustanovených v tomto pakte.
16. V súlade s čl. 6 medzinárodného paktu každá ľudská bytosť má právo na život.
Toto právo je chránené zákonom. Nikto nebude svojvoľne zbavený života (odsek 1).
V krajinách, kde nebol zrušený trest smrti, môže byť rozsudok trestu smrti vyhlásený len
za najťažšie trestné činy v súlade s právom platným v čase, keď bol trestný čin spáchaný,
a nie v rozpore s ustanoveniami tohto paktu a Dohovoru o zabránení a trestaní zločinu
genocídia... (odsek 2). Ak zbavenie života znamená zločin genocídia, rozumie sa, že nič
v tomto článku neoprávňuje žiaden štát, ktorý je zmluvnou stranou paktu, odchýliť sa
od ktoréhokoľvek záväzku, ktorý bol prevzatý na základe ustanovenia Dohovoru
o zabránení a trestaní zločinu genocídia (odsek 4). Každý, kto bol odsúdený na trest smrti,
má právo žiadať o milosť alebo zmiernenie trestu. Amnestia, milosť alebo zmiernenie trestu
smrti môžu byť udelené vo všetkých prípadoch (odsek 5). Rozsudok trestu smrti sa nebude
ukladať za trestné činy spáchané osobami mladšími ako osemnásť rokov a nevykoná sa
na ťarchavých ženách (odsek 5). Tohto článku sa nemožno dovolávať preto, aby sa
zabránilo zrušeniu trestu smrti alebo aby zrušenie trestu smrti zdržal ktorýkoľvek štát,
účastník tohto paktu (odsek 6).
17. Podľa čl. 8 medzinárodného paktu nikto sa nesmie držať v otroctve; všetky formy
otroctva a obchodu s otrokmi sú zakázané (odsek 1). Nikto sa nesmie držať v nevoľníctve...
(odsek 2). Od nikoho sa nesmie vyžadovať, aby vykonával nútenú alebo povinnú prácu...
(odsek 3).
18. Podľa čl. 13 medzinárodného paktu cudzinec nachádzajúci sa právoplatne
na území štátu, ktorý je zmluvnou stranou paktu, môže byt z neho vyhostený len na základe
rozhodnutia, ku ktorému sa dospelo v súlade so zákonom...
19. Podľa čl. 16 medzinárodného paktu každý má právo na to, aby bola všade
uznávaná jeho právna osobnosť.
20. V súlade s čl. 3 ods. 1 dohovoru záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom
pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými
zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
21. V nadväznosti na sťažnostné námietky atakujúce rozhodnutia všeobecných súdov
(vydané vo veci návrhu na povolenie obnovy konania) ústavný súd vo svojej stabilizovanej
judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96),
a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky zaručených čl. 3, čl. 6, čl. 8, čl. 13
a čl. 16 medzinárodného paktu a čl. 3 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
okresného súdu
22. Vo vzťahu k časti ústavnej sťažnosti týkajúcej sa námietky porušenia práv
zaručených medzinárodným paktom a dohovorom napadnutým uznesením okresného súdu
poukazuje ústavný súd na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej čl. 127 ods. 1 ústavy
limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom
subsidiarity. V zmysle tohto princípu rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd
v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, resp. iný orgán
verejnej moci (m. m. III. ÚS 181/04, III. ÚS 29/09, III. ÚS 101/2015).
23. V súlade s § 185 ods. 1 a 2 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti
uzneseniu je sťažnosť (odsek 1). Sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta
okrem uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenie súdu alebo prokurátora možno
sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa,
a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni (odsek 2).
24. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ
podal sťažnosť, a b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
25. Podľa § 402 ods. 3 Trestného poriadku proti uzneseniu o návrhu na povolenie
obnovy konania je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.
26. V súlade s už citovanou právnou úpravou mohla sťažovateľka proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu vydanému vo veci jej návrhu na povolenie obnovy konania podať
sťažnosť (čo aj urobila), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd ako súd
nadriadený.
27. Vzhľadom na skutočnosť, že v právomoci krajského súdu bolo preskúmať
správnosť výrokov napadnutého uznesenia okresného súdu, ako aj konanie predchádzajúce
vydaniu napadnutého uznesenia, a tak poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky
v prípade ich potenciálneho porušenia, táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity
vyplývajúci z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu
meritórne konať a rozhodovať o uplatnenej námietke porušenia označených práv podľa
medzinárodného paktu a dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu.
28. Z týchto dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia
sťažovateľkou označených práv podľa čl. 3, čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 16 medzinárodného paktu
a podľa čl. 3 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky zaručených čl. 3, čl. 6, čl. 8, čl. 13
a čl. 16 medzinárodného paktu a čl. 3 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu
29. S prihliadnutím na v časti II tohto uznesenia citované napadnuté ustanovenia
medzinárodného paktu (týkajúce sa zaistenia rovnosti mužov a žien v právach a zaručujúce
právo na život, zákaz otroctva a vyhostenia cudzincov či uznania právnej osobnosti) ústavný
súd, berúc do úvahy predmet konania pred ústavným súdom, ktorým je rozhodovanie
o ústavnej udržateľnosti rozhodnutia všeobecného súdu vo veci návrhu na povolenie obnovy
konania vydaného podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, konštatuje, že medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením čl. 3, čl. 6,
čl. 8, čl. 13 a čl. 16 medzinárodného paktu nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by
po prípadnom prijatí relevantnej časti ústavnej sťažnosti mohla viesť k záveru o porušení
príslušných ustanovení medzinárodného paktu. Predmetom označených ustanovení
medzinárodného paktu sú totiž práva, ktoré sa ratione materiae konania vo veci návrhu
na povolenie obnovy konania (vo veci rozhodnutia o neosvedčení sa odsúdeného
v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody a vykonaní
zvyšku trestu odňatia slobody) zjavne nedotýkajú. Uvedená procesná situácia vylučuje,
aby krajský súd označené práva zaručené medzinárodným paktom porušoval.
30. V časti namietaného porušenia práva zaručeného čl. 3 ods. 1 dohovoru ústavný
súd konštatuje, že ratione personae je subjektom ochrany práv zaručených dohovorom
dieťa, za ktoré sa v súlade s čl. 1 dohovoru považuje každá ľudská bytosť mladšia než 18
rokov, ak podľa právneho poriadku, ktorý sa vzťahuje na dieťa, nie je dospelosť dosiahnutá
skôr. Aj v tomto prípade preto ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením práva zaručeného čl. 3 ods. 1
dohovoru, ktorého subjektom sama byť nemôže, nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by
po prípadnom prijatí relevantnej časti ústavnej sťažnosti mohla viesť k záveru o porušení
dohovoru.
31. V časti sťažovateľkou namietaného porušenia práv zaručených medzinárodným
paktom a dohovorom napadnutým uznesením krajského súdu je preto ústavná sťažnosť
zjavne neopodstatnená podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
32. Aj napriek už uvedenému nad rámec tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd
poukazuje na príslušnú právnu úpravu obsiahnutú v § 394 ods. 1 až 3 Trestného poriadku,
z ktorej krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu vychádzal.
33. Podľa § 394 ods. 1 až 3 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu (odsek 1).
Obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným uznesením súdu o zastavení
trestného stíhania, podmienečnom zastavení trestného stíhania alebo podmienečnom
zastavení trestného stíhania, spolupracujúceho obvineného sa povolí, ak vyjdú najavo
skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi viesť k záveru, že dôvody na zastavenie
alebo podmienečné zastavenia tu neboli a že je namieste v konaní o obžalobe pokračovať
(odsek 2).
Obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným uznesením prokurátora o zastavení
trestného stíhania, právoplatným uznesením prokurátora o podmienečnom zastavení
trestného stíhania alebo o podmienečnom zastavení trestného stíhania, spolupracujúceho
obvineného sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy prokurátorovi skôr
neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr
známymi viesť k záveru, že dôvody na zastavenie alebo podmienečné zastavenie tu neboli
a že je namieste podať proti obvinenému obžalobu, alebo konať o dohode (odsek 3).
34. V napadnutom uznesení krajský súd s poukazom na už citovanú právnu úpravu
§ 394 ods. 1 až 3 Trestného poriadku zdôraznil, že medzi rozhodnutia, proti ktorým je
možné podať návrh na povolenie obnovy konania, nepatria rozhodnutia vydané v tzv.
vykonávacom konaní, kam sa nepochybne radí aj rozhodnutie o neosvedčení sa odsúdeného
v skúšobnej dobe určenej pri podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.
35. Na podklade uvedených skutočností krajský súd uzavrel, že postup okresného
súdu, ktorý návrh sťažovateľky na povolenie obnovy konania odmietol v súlade s § 399
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ako smerujúci proti takému rozhodnutiu, proti ktorému
obnova konania nie je prípustná, bol správny a zákonný. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
krajský súd, následne nezistiac žiadne dôvody na zmenu, resp. zrušenie napadnutého
uznesenia okresného súdu, sťažnosť v súlade s § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
zamietol ako nedôvodnú.
36. S prihliadnutím na relevantnú právnu úpravu obsiahnutú v Trestnom poriadku,
ako aj nosné dôvody zamietnutia sťažnosti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu ústavný súd považuje závery krajského súdu vyplývajúce z napadnutého
uznesenia za dostatočné, jasne formulované a plne presvedčivé.
37. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné práva zaručené ústavou či medzinárodnou zmluvou, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom právnom konaní.
Takýmto predpisom v posudzovanej veci je Trestný poriadok (m. m. I. ÚS 360/08,
38. Zohľadňujúc už uvedené okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor,
že právne závery uvedené v napadnutom uznesení nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore
či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou regulujúcou konanie
vo veci návrhu na povolenie obnovy konania.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľa zaručených čl. 3, čl. 6, čl. 8, čl. 13
a čl. 16 medzinárodného paktu a čl. 3 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu
39. Ústavný súd vo vzťahu k relevantnej časti ústavnej sťažnosti, ktorou porušenie
práv namieta sťažovateľ, v prvom rade skúmal, či ústavná sťažnosť bola podaná oprávnenou
osobou, t. j. fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je nositeľom základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam vydaným
okresným súdom a krajským súdom.
40. Aktívne procesne legitimovaný je v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy každý,
kto namieta porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.
41. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba
(sťažovateľ), ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené jej základné práva a slobody.
42. O sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou ide vtedy, keď namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného
práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a osobou sťažovateľa,
prípadne z iných dôvodov (m. m. III. ÚS 319/2012, III. ÚS 131/2012, I. ÚS 243/2011,
II. ÚS 245/2011). O nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným
postupom, prípadne rozhodnutím orgánu štátu a osobou sťažovateľa ide zvlášť vtedy,
ak sťažovateľ nie je účastníkom (stranou) namietaného konania alebo aspoň jeho
relevantnej (namietanej) časti (m. m. IV. ÚS 179/2019).
43. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že uplatnenie právomoci ústavného súdu konať
vo veci ústavnej sťažnosti si nevyhnutne vyžaduje, aby bol sťažovateľ priamo alebo
sprostredkovane dotknutý na svojich základných právach a slobodách. K porušeniu práv
alebo slobôd sťažovateľa pritom môže dôjsť na podklade právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo iným zásahom spravidla v konaní, v ktorom bol sťažovateľ účastníkom
(resp. stranou v konaní). Výnimku predstavuje situácia, ak sťažovateľ nebol účastníkom
konania, ale ním mal byť (k tomu pozri napr. II. ÚS 332/2015 vo veci domáhania sa
sťažovateľa priznania postavenia účastníka správneho konania).
44. Skutočnosť, že návrh na povolenie obnovy konania podala sťažovateľka ako
manželka odsúdeného vylučuje, aby maloletý sťažovateľ, ktorý nebol stranou tohto konania,
bol aktívne legitimovaný na podanie ústavnej sťažnosti smerujúcej proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru,
že v časti, v ktorej ústavnú sťažnosť podal sťažovateľ, ide o ústavnú sťažnosť podanú
neoprávnenou osobou, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. e) zákona o ústavnom súde.
K návrhu na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
45. V súlade s § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže
ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
46. Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o žiadosť
sťažovateľov o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, vo veci
sťažovateľov nie je splnená jedna z podmienok upravená v § 37 ods. 1 zákona o ústavnom
súde. Po preskúmaní sťažnostných námietok sťažovateľky dospel ústavný súd k záveru,
že ústavnú sťažnosť sťažovateľky je potrebné odmietnuť z dôvodov nedostatku právomoci
ústavného súdu, ako aj zjavnej neopodstatnenosti. V prípade sťažovateľky ide o zrejme
bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. U sťažovateľa nie je dokonca
splnený základný predpoklad na podanie ústavnej sťažnosti – procesná legitimácia.
Na podklade uvedeného ústavný súd uzatvára, že v danom prípade u sťažovateľov nie sú
splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
47. Keďže nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadostiam sťažovateľov o ustanovenie právneho zástupcu
ústavný súd nevyhovel (§ 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
48. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokových častiach tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako
celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov
obsiahnutými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu