Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 332/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti

, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20,

Košice, vedené pod sp. zn. a sp. zn. , ktorými namieta

porušenie základných práv podľa a a 2 Slovenskej

republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti

na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. a jeho rozsudkami z 2. decembra 2014 a sp. zn.

a jeho rozsudkom z 28. januára 2015, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. marca 2015

a 20. apríla 2015 telefaxom a 6. marca 2015 a 22. apríla 2015 osobne doručené sťažnosti

(ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vedené pod sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namieta porušenie základných práv podľa

a a 2 (ďalej len „“), práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti

na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia

(ďalej len „Aarhuský dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

a jeho rozsudkami z 2. decembra 2014 a pod sp. zn. (spolu ďalej aj „napadnuté

konania“) a jeho rozsudkom z 28. januára 2015 (spolu ďalej aj „napadnuté rozsudky“).

Zo sťažností a z príloh k nim priložených vyplýva, že sťažovateľ sa v správnych

konaniach, predmetom ktorých bolo rozhodovanie o povolení výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha medveďa hnedého (ďalej len „výnimka“) podľa § 35 zákona

č. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon

o ochrane prírody“ (usmrtenie medveďa hnedého, pozn.)] v označených poľovných

revíroch, domáhal v súlade s o správnom konaní (Správny

poriadok) v znení neskorších predpisov priznania postavenia účastníka konania z dôvodu, že

môžu byť dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy vyplývajúce z príslušných

ustanovení Aarhuského dohovoru.

1. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo

životného prostredia“) vo veci žiadosti

(žiadateľ, pozn.) o povolenie výnimky podľa zákona o ochrane prírody rozhodnutím

č. 3726/2009 2.1 z 13. mája 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 13. mája 2009“) nepriznalo

sťažovateľovi postavenie účastníka konania. O rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiu

ministerstva životného prostredia z 13. mája 2009 rozhodol minister životného prostredia

Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutím č. 6305/2009 7.2 z 26. júna 2009

(ďalej len „rozhodnutie z 26. júna 2009“) tak, že ho zamietol. Krajský súd v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 30. septembra 2011 zrušil

rozhodnutie ministerstva životného prostredia z 13. mája 2009 a rozhodnutie ministra

z 26. júna 2009 a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Rozhodnutím č. 3726/2009 2.1 z 30. júla 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 30. júla

2009“) ministerstvo životného prostredia povolilo výnimku, a to usmrtiť jedného jedinca

medveďa hnedého v poľovnom revíri , pričom v podmienkach

rozhodnutia sa uvádza, že odstrel možno zrealizovať do 30. novembra 2009, prípadne

do 15. decembra 2009.

Ministerstvo životného prostredia po vrátení veci na ďalšie konanie rozhodnutím

č. 3726/2009 z 19. decembra 2011 (ďalej len „rozhodnutie z 19. decembra 2011“) zastavilo

konanie vo veci nepriznania postavenia účastníka konania sťažovateľovi, keďže odpadol

dôvod na konanie. O rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiu ministerstva životného

prostredia z 19. decembra 2011 rozhodol minister rozhodnutím č. 3691/2012 1.10 z 2. apríla

2012 tak, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z 19. decembra 2011 zrušil

a prikázal ministerstvu životného prostredia doručiť sťažovateľovi rozhodnutie z 30. júla

2009 o povolení výnimky. Proti rozhodnutiu ministerstva životného prostredia z 30. júla

2009, ktoré bolo sťažovateľovi doručené listom č. 3546/2012 2.2 z 3. mája 2012, podal

sťažovateľ rozklad, ktorým sa domáhal zamietnutia žiadosti žiadateľa o povolenie výnimky.

O rozklade rozhodol minister rozhodnutím č. 6320/2012 1.10 z 21. augusta 2012 tak, že

konanie o ňom zastavil. Krajský súd o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

ministra z 21. augusta 2012 rozhodol rozsudkom sp. zn. z 8. apríla 2014

(ďalej len „rozsudok z 8. apríla 2014“) tak, že žalobu zamietol ako nedôvodnú. O odvolaní

proti rozsudku krajského súdu z 8. apríla 2014 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 2. decembra 2014 tak, že rozsudok krajského súdu z 8. apríla 2014 potvrdil

a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal (sťažnosť vedená pod sp. zn.

).

1. Ministerstvo životného prostredia vo veci žiadosti obce (žiadateľ, pozn.)

o povolenie výnimky podľa zákona o ochrane prírody rozhodnutím č. 4252/2010 2.1

z 15. apríla 2010 (ďalej len „rozhodnutie z 15. apríla 2010“) nepriznalo sťažovateľovi

postavenie účastníka konania. O rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiu ministerstva

životného prostredia z 15. apríla 2010 rozhodol minister rozhodnutím č. 7375/2010 7.2

z 22. júna 2010 (ďalej len „rozhodnutie z 22. júna 2010“) tak, že ho zamietol a rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu potvrdil.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 7. decembra 2011 zrušil rozhodnutie

ministerstva životného prostredia z 15. apríla 2010 a rozhodnutie ministra z 22. júna 2010

a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ktorý ďalej pokračoval

so sťažovateľom ako s účastníkom konania a doručil mu rozhodnutie č. 4252/2010 2.1

z 19. júla 2010 (ďalej len „rozhodnutie z 19. júla 2010“); Ministerstvo pôdohospodárstva,

životného prostredia a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky označeným rozhodnutím

povolilo výnimku podľa zákona o ochrane prírody, a to usmrtiť jedného jedinca medveďa

hnedého v poľovnom revíri obce , pričom v podmienkach rozhodnutia sa uvádza, že

odstrel možno zrealizovať do 30. novembra 2010, prípadne do 15. decembra 2010.

Proti rozhodnutiu Ministerstva pôdohospodárstva, životného prostredia

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 19. júla 2010 podal sťažovateľ rozklad,

o ktorom rozhodol minister rozhodnutím č. 6891/2012 1.10 z 23. augusta 2012 (ďalej len

„rozhodnutie z 23. augusta 2012“) tak, že konanie o ňom zastavil z dôvodu, že odpadol

dôvod na konanie. Krajský súd rozsudkom č. k. z 3. decembra 2013

(ďalej len „rozsudok krajského súdu z 3. decembra 2013“) žalobu o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia ministra z 23. augusta 2012 zamietol. Najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 2. decembra 2014 rozsudok krajského súdu z 3. decembra 2013

potvrdil a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal (sťažnosť vedená pod sp. zn.

).

2. Ministerstvo životného prostredia vo veci žiadosti

(žiadateľ, pozn.) o povolenie výnimky podľa zákona o ochrane prírody rozhodnutím

č. 2369/2009 2.1 z 29. apríla 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 29. apríla 2009“) nepriznalo

sťažovateľovi postavenie účastníka konania. O rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiu

ministerstva životného prostredia z 29. apríla 2009 rozhodol minister rozhodnutím

č. 76234/2009 7.2 z 26. júna 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 26. júna 2009“) tak, že ho

zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 18. novembra 2011 zrušil rozhodnutie

ministerstva životného prostredia z 29. apríla 2009 a rozhodnutie ministra z 26. júna 2009

a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie, na základe čoho boli

sťažovateľovi priznané procesné práva účastníka konania. Následne bolo sťažovateľovi

doručované rozhodnutie č. 2369/2009 2.1 z 30. júla 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 30. júla

2009“), ktorým ministerstvo životného prostredia povolilo výnimku, a to usmrtiť jedného

jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri , pričom v podmienkach rozhodnutia sa

uvádza, že odstrel možno zrealizovať do 30. novembra 2009, prípadne do 15. decembra

2009, a zároveň zamietlo žiadosť o povolenie výnimky – usmrtiť jedného medveďa

v poľovnom revíri .

Proti rozhodnutiu ministerstva životného prostredia z 30. júla 2009 podal sťažovateľ

rozklad, konanie vo veci ktorého minister rozhodnutím č. 6850/2012 1.10

z 23. augusta 2012 (ďalej len „rozhodnutie z 23. augusta 2012“) zastavil z dôvodu,

že odpadol dôvod na konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 5. decembra 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 5. decembra 2013“) žalobu

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra z 23. augusta 2012 zamietol. Najvyšší

súd rozsudkom sp. zn. z 28. januára 2015 rozsudok krajského súdu

z 5. decembra 2013 potvrdil a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal (sťažnosť

vedená pod sp. zn. ).

Sťažovateľ v sťažnostiach v zásade zhodne uvádza, že ako občianske združenie,

ktorého cieľom je ochrana životného prostredia a osobitne prirodzeného prostredia

viacerými spôsobmi, sa vo viacerých správnych konaniach vedených ministerstvom

životného prostredia a ministrom domáhal priznania postavenia účastníka konania

s odkazom predovšetkým na čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, podľa ktorého ako člen

zainteresovanej verejnosti má právo napadnúť v správnom alebo súdnom konaní akékoľvek

opomenutie súkromných osôb či orgánov verejnej moci vydané v rozpore s vnútroštátnymi

predpismi v oblasti životného prostredia. V tomto kontexte sťažovateľ požiadal najvyšší súd

v konaní vedenom pod sp. zn. o zodpovedanie prejudiciálnych otázok

Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), pričom zmysel a cieľ týchto

otázok bolo možné zhrnúť do otázky, či z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva

verejnosti právo byť účastníkom správnych a súdnych konaní, v ktorých sa rozhoduje

o otázkach životného prostredia. Súdny dvor vo svojom rozsudku C 240/09 z 8. 3. 2011

uviedol, že citované ustanovenie Aarhuského dohovoru „... nemá priamy účinok v práve

Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva

týkajúceho sa podmienok, ktoré treba splniť na podanie správneho opravného prostriedku

alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3

tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaným právom Únie,

aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je

, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by

mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“.

Po vydaní označeného rozsudku Súdneho dvora najvyšší súd v konaniach, ktorého

účastníkom bol sťažovateľ a predmetom ktorých bola otázka priznania jeho účastníctva

v konaní pred správnymi orgánmi o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha medveďa hnedého podľa § 35 zákona o ochrane prírody, žalobám sťažovateľa

vyhovel „a bezvýnimočne identickým spôsobom rozhodli aj krajské súdy, ktoré o žalobách

sťažovateľa týkajúcich sa jeho postavenia... rozhodovali“.

Predmetom sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. sú konania vo veci samej, ktoré nasledovali po tom, čo

„sťažovateľovi pôvodne rozhodnutím Ministerstva ŽP SR nebolo priznané postavenie

účastníka konania, toto rozhodnutie na rozklad sťažovateľa potvrdené, Krajský súd

v Bratislave následne rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka sťažovateľovi zrušil,

vec vrátil Ministerstvu ŽP SR na ďalšie konanie a po tom, čo bolo sťažovateľovi doručené

rozhodnutie vydané vo veci samej (o povolenie výnimky na usmrtenie medveďa hnedého),

tento podal rozklad proti nemu, o ktorom bolo Ministrom ŽP SR zastavené konanie. Krajský

súd v Bratislave aj Najvyšší súd SR zamietli žalobu žalobcu proti rozhodnutiu o zastavení

konania o rozklade argumentujúc tým, že sťažovateľ nemá aktívnu legitimáciu (teda nemôže

namietať porušenie jeho práv), keďže časová platnosť výnimky uvedená v prvostupňovom

rozhodnutí (MŽP SR) uplynula dňa 30. 11. 2009, resp. 15. 12. 2009. Sťažovateľ ako to

vyplýva z príloh, proti rozhodnutiu prvostupňového súdu založenom na uvedenom právnom

názore podal odvolanie, v ktorom poukázal na to, že uvedený právny názor a na ňom

založené rozhodnutie ho zbavuje možnosti účinne konať pred správnymi orgánmi

v konaniach týkajúcich sa ochrany prírody, keďže rozhodnutia o udelení výnimiek

a súhlasov podľa ZOPK sú rozhodnutiami, ktorých časová platnosť je prakticky

bezvýnimočne obmedzená a nie je možné dosiahnuť taký stav, aby k preskúmavaniu

rozhodnutia súdom došlo pred uplynutím platnosti uvedenej výnimky. Za uvedeného stavu je

potom možnosť sťažovateľa domôcť sa reálneho a efektívneho využitia práva podľa čl. 9 ods.

3 Aarhurského dohovoru menej než imaginárna.“.

V sťažnostiach sťažovateľ zhodne poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. zo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd v skutkovo a právne obdobnej

veci vyslovil: „10. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že ústavno konformný

výklad ( ) práva na súdnu a inú právnu ochranu v

oblasti správneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo zaniknúť, resp. bolo v

svojej podstate vyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym orgánom sa napriek

procesne riadne prejavenej nespokojnosti (napríklad podaním opravného prostriedku) v

dôsledku objektívne spotrebovaného času na vykonanie opravného súdneho konania (tzn.

výklad vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho prieskumu).

Naopak, takýto výklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum

viedol k nesprávnemu záveru, že súdny prieskum napadnutého rozhodnutie správneho

orgánu (evidentne na čas náročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť

výkon práv a povinností vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom

uvedeného záveru by bola právna absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv

prostredníctvom konania podľa Piatej časti druhej hlavy

(vrátane aj možnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej

miere na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu

vyplýva právo vykonať určitú činnosť, toto by aj uskutočnili.

Preto sa Najvyšší súd stotožnil s názorom žalobcu, že v uvedenej veci je potrebné

naďalej vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“

Sťažovateľ rovnako poukazuje na právny názor vyslovený najvyšším súdom v jeho

rozsudku sp. zn. z 13. mája 2014, podľa ktorého „... absolútne nemožno

akceptovať názor prezentovaný v odvolaní žalovaným, že napriek vytýkaným formálnym

procesným pochybeniam, výsledok ďalšieho správneho konania bude spočívať pre uplynutie

lehôt v zastavení konania...“.

Sťažovateľ k tomu ďalej uvádza, že zmyslom jeho účasti v konaniach pred správnymi

orgánmi je svojimi podaniami, návrhmi a využívaním opravných prostriedkov zabezpečiť

naplnenie svojho poslania, ktorým je ochrana prírody prostriedkami, ktoré mu právny

poriadok Slovenskej republiky dáva k dispozícii. Imanentnou súčasťou ochrany prírody je

rozhodovanie orgánov ochrany prírody, ktoré je v súlade s právnymi predpismi Slovenskej

republiky na úseku ochrany prírody, ako aj s právnymi predpismi upravujúcimi konanie

pred takýmito orgánmi. Sťažovateľ sa postupom správnych orgánov a konajúcich

všeobecných súdov cíti byť ukrátený na svojich právach, keďže konania o žiadosti žiadateľa

boli zastavené bez toho, aby na to bol právny dôvod, a zároveň sa tým správny orgán

i konajúce súdy vyhli svojej povinnosti preskúmať správnosť a zákonnosť rozhodnutí

správnych orgánov. Takýto postup robí práva sťažovateľa ako účastníka správneho konania,

toto postavenie mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, abstraktnými

a imaginárnymi bez možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia

prvostupňového správneho orgánu, a súčasne je v priamom rozpore s rozsudkom Súdneho

dvora C 240/09 z 8. 3. 2011, ktorý konštatoval potrebu výkladu čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru

tak, aby organizácia na ochranu životného prostredia, akou je

, mohla napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by

mohlo byť v rozpore s právom únie v oblasti životného prostredia. Postup najvyššieho súdu

ako poslednej inštancie v skutočnosti znamená, že sťažovateľ nielen v napadnutých

konaniach, ale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách o preskúmanie postupu

a rozhodnutí správnych orgánov bol zbavený možnosti reálne sa domôcť preskúmania

zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

jeho sťažností na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie základných

práv podľa a 2 a a práv podľa Aarhuského

dohovoru a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu a postupom

v konaniach, ktorý predchádzal ich vydaniu, zrušil napadnuté rozsudky najvyššieho súdu

a veci vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd

zakázal najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní sťažovateľom označených práv

a zároveň priznal sťažovateľovi úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ustanovenia ak tento zákon neustanovuje inak

a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane

ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“).

Podľa ustanovenia môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade

s citovaným ustanovením , je však možné v konaní

pred ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1

.

Zo spisov ústavného súdu sp. zn. a sp. zn. vyplýva,

že tieto veci spolu skutkovo súvisia, týkajú sa tých istých účastníkov a v sťažnostiach sa

na obdobnom skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenie

rovnakých základných práv podľa a práv podľa dohovoru a Aarhuského dohovoru.

Prihliadajúc na uvedené, ústavný súd v záujme hospodárnosti konania v súlade

s ustanovením v spojení s rozhodol

o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 2 a práv podľa Aarhuského dohovoru a dohovoru

postupom najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a napadnutými rozsudkami

Sťažovateľ namieta, že postupom správnych orgánov a konajúcich všeobecných

súdov sa cíti byť ukrátený na svojich právach, keďže konania o žiadosti žiadateľa boli

zastavené bez právneho dôvodu a zároveň sa tým správny orgán i všeobecné súdy vyhli

svojej povinnosti preskúmať správnosť a zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Takýto

postup podľa sťažovateľa spôsobuje, že jeho práva ako účastníka správneho konania

vyplývajúce mu z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru sú abstraktné a imaginárne

bez možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia prvostupňového

správneho orgánu.

Podľa každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy

preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky

uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup

k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí

súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom

v oblasti životného prostredia.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť

skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je

prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II.

ÚS 1/95, , ). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa

úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a

základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky

zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne

popreli účel a význam zákonného predpisu (, , , I. ÚS

88/07).

Z napadnutých rozsudkov vyplýva, že najvyšší súd v nich vychádzal

zo zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna

2014 (ďalej len „zjednocujúce stanovisko“), v ktorom sa okrem iného uvádza:

„... neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha medveďa

hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že

odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla

a neexistuje. Správny orgán preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to

v ktoromkoľvek štádiu konania.“

Podľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody rozhodnutie vydané podľa tohto

zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.

V súlade s § 82 ods. 9 písm. a ) zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírody

konanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.

Podľa názoru najvyššieho súdu prezentovaného v napadnutých rozsudkoch ak

rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného živočícha –

medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím

času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky.

Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody

potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania nie je samotné chránené

zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania je

rozhodovanie o právnej podmienke, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka

neexistuje, lebo jej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania.

Znamená to, že aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého

stupňa na povolenie odstrelu, uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká

dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutie

času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by správny orgán konajúci

o rozklade už nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo

potvrdiť, či rozklad zamietnuť.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že o skutkovo i právne podobných veciach

sťažovateľa už rozhodoval prvý senát ústavného súdu, ktorý predchádzajúce sťažnosti

sťažovateľa odmietol pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnené

( a ). Keďže ústavný súd nedospel pri predbežnom

prerokovaní k odchylným právnym názorom než prvý senát ústavného súdu vo veciach

vedených pod sp. zn. a sp. zn. , vychádzal z právnych

názorov vyslovených v uvedených veciach (a contrario ).

Po ústavnom prieskume napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu vydaných

v napadnutých konaniach a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, ústavný súd konštatuje,

že rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu a jeho rozsudky vychádzajú zo zjednocujúceho

stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu, ktorým sa zjednotila odlišná rozhodovacia

činnosť senátu 1 Sžp a senátu 10 Sžp najvyššieho súdu, konkrétne išlo o právoplatné

rozsudky senátov správneho kolégia najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. .

Správne kolégium najvyššieho súdu svoje zjednocujúce stanovisko odôvodnilo takto:

«Samotný zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu ochrany prírody

povinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že

rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo

vydané. V dôsledku toho je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť

v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku

uplynutia času, na ktoré bolo vydané.

Ústredný orgán štátnej správy, ktorý koná o rozklade preto musí konanie o udelenie

výnimky zastaviť tak, ako mu to ukladá § 82 ods.9 písm. a) zákona o ochrane krajiny. Toto

zákonné ustanovenie priamo ustanovuje, že orgán ochrany prírody konanie podľa tohto

zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol. Ak správny orgán postupoval v súlade

s týmto zákonným ustanovením, povinnosťou súdu prvého stupňa je žalobu proti takémuto

jeho rozhodnutiu zamietnuť, keď navyše takýmto rozhodnutím nedochádza k založeniu,

zmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už

nimi nemôžu byť priamo dotknuté.

Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 1. júla 2008, sp. zn.

o. i. konštatoval, že v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť

účel zákona. Uviedol: „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej

aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je

zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho

výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových

metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom

dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho

predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle totiž neznamená

výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných

zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych

orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.

Zákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je

skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné

(pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu

nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom o udelenie výnimky

k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu

určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi

vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia

doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na

svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, potom

súd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

o zastavení konania o rozklade zamietnuť.

Ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania

o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu

konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011,

formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu

k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech

a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok

porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie

vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné.

Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť

konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa

tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.

Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade

časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý

má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo

vydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania

zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého). Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení

s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z

dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha –

medveďa hnedého, odpadol dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a

rozhodnutie v súlade so zákonom.

... aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého

stupňa na povolenie odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká

dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutie

času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by orgán konajúci o rozklade už

nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo potvrdiť,

či rozklad zamietnuť. Samotný formálny priebeh konania o rozklade by nepredstavoval

pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a bolo by

v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.

Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného stavu veci uplatňovať

súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo k zbytočnému predlžovaniu

konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania.

Iný výklad zákona by smeroval len formálnemu zopakovaniu konania o rozklade

bez toho, aby umožňovalo účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné

rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho

konania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku.»

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi zjednocujúceho stanoviska

správneho kolégia najvyššieho súdu a po preskúmaní napadnutých rozsudkov najvyššieho

súdu argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť

záverov najvyššieho súdu v napadnutých rozsudkoch.

Aj podľa názoru ústavného súdu je v správnom súdnictve nevyhnutné prihliadať

na špecifiká vyplývajúce z postavenia a právomoci všeobecných súdov, ktoré nie sú

pri preskúmavaní postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy súdmi skutkovými, ale

súdmi, do právomoci ktorých patrí predovšetkým preskúmanie právnych otázok týkajúcich

sa postupu a rozhodnutia tohto orgánu. Základným cieľom konania v správnom súdnictve

podľa druhej hlavy piatej časti je preskúmavať zákonnosť

len takých rozhodnutí a postupov správnych orgánov, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú

oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva,

právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo

dotknuté.

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať zjednocujúce stanovisko správneho kolégia,

z ktorého vychádzal najvyšší súd pri odôvodňovaní napadnutých rozsudkov. Aj podľa

názoru ústavného súdu ak rozhodnutie správneho orgánu o povolení výnimky na usmrtenie

chráneného živočícha podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť

uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol tým dôvod na ďalšie konanie o povolenie

takejto výnimky. Rozhodnutiu správneho orgánu následne chýba predmet konania, ktorým

je uvedená výnimka, keďže táto z dôvodu zániku jej platnosti ďalej neexistuje. A preto

aj vtedy, ak platnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu

uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní

o rozklade, ktorý bol proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podaný.

Preto ak druhostupňový správny orgán postupoval v súlade s už citovanými závermi

a konania o rozklade proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu o povolení

výnimky zastavil, bolo povinnosťou krajského súdu žaloby proti rozhodnutiam

druhostupňového správneho orgánu zamietnuť, keďže týmito rozhodnutiami nedochádza

k založeniu, zmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických

osôb a ani práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti sťažovateľa už týmto

rozhodnutím nemôžu byť priamo dotknuté.

Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup, ktorým za uvedenej

situácie rozhodnutia krajského súdu potvrdil ako vecne správne, mohol zakladať dôvod na

jeho zásah do napadnutých rozsudkov v súlade s právomocami ustanovenými v čl. 127

ods. 2 . Ústavný súd nezistil, že by posudzované rozsudky najvyššieho súdu boli

svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či nedostatočne odôvodnené. Pokiaľ

sťažovateľ argumentuje právnymi názormi prezentovanými najvyšším súdom v jeho

rozhodnutiach sp. zn. a sp. zn. , ústavný súd k tomu dodáva, že

tieto boli najvyšším súdom prijaté pred prijatím zjednocujúceho stanoviska správneho

kolégia tohto súdu k zjednoteniu výkladu relevantných ustanovení zákona o ochrane

prírody, z ktorého vychádzal tento súd aj v napadnutých rozsudkoch, preto neexistuje dôvod

na to, aby sa argumentáciou sťažovateľa zaoberal podrobnejšie.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľa

dospel k záveru, že napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu ním označených práv podľa ,

dohovoru a Aarhuského dohovoru, a preto ich podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnené.

Keďže sťažnosti sťažovateľa boli odmietnuté, ústavný súd o jeho ďalších návrhoch

uplatnených v sťažnostiach už nemal dôvod rozhodovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015