Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 332/2015
PDF · 531.41 KB
No categories available
II. ÚS 332/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti
, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20,
Košice, vedené pod sp. zn. Rvp 3035/2015 a sp. zn. Rvp 5507/2015, ktorými namieta
porušenie základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti
na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.
3 Sžo 62/2014 a sp. zn. 3 Sžo 23/2014 a jeho rozsudkami z 2. decembra 2014 a sp. zn.
6 Sžo 9/2014 a jeho rozsudkom z 28. januára 2015, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 3035/2015
a sp. zn. Rvp 5507/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. marca 2015
a 20. apríla 2015 telefaxom a 6. marca 2015 a 22. apríla 2015 osobne doručené sťažnosti
(ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vedené pod sp. zn.
Rvp 3035/2015 a sp. zn. Rvp 5507/2015, ktorými namieta porušenie základných práv podľa
čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti
na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia
(ďalej len „Aarhuský dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Sžo 62/2014 a sp. zn. 3 Sžo 23/2014
a jeho rozsudkami z 2. decembra 2014 a pod sp. zn. 6 Sžo 9/2014 (spolu ďalej aj „napadnuté
konania“) a jeho rozsudkom z 28. januára 2015 (spolu ďalej aj „napadnuté rozsudky“).
Zo sťažností a z príloh k nim priložených vyplýva, že sťažovateľ sa v správnych
konaniach, predmetom ktorých bolo rozhodovanie o povolení výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha medveďa hnedého (ďalej len „výnimka“) podľa § 35 zákona
č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon
o ochrane prírody“ (usmrtenie medveďa hnedého, pozn.)] v označených poľovných
revíroch, domáhal v súlade s § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny
poriadok) v znení neskorších predpisov priznania postavenia účastníka konania z dôvodu, že
môžu byť dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy vyplývajúce z príslušných
ustanovení Aarhuského dohovoru.
1. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo
životného prostredia“) vo veci žiadosti
(žiadateľ, pozn.) o povolenie výnimky podľa zákona o ochrane prírody rozhodnutím
č. 3726/2009 2.1 z 13. mája 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 13. mája 2009“) nepriznalo
sťažovateľovi postavenie účastníka konania. O rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiu
ministerstva životného prostredia z 13. mája 2009 rozhodol minister životného prostredia
Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutím č. 6305/2009 7.2 z 26. júna 2009
(ďalej len „rozhodnutie z 26. júna 2009“) tak, že ho zamietol. Krajský súd v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 4 S 141/2009 z 30. septembra 2011 zrušil
rozhodnutie ministerstva životného prostredia z 13. mája 2009 a rozhodnutie ministra
z 26. júna 2009 a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Rozhodnutím č. 3726/2009 2.1 z 30. júla 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 30. júla
2009“) ministerstvo životného prostredia povolilo výnimku, a to usmrtiť jedného jedinca
medveďa hnedého v poľovnom revíri , pričom v podmienkach
rozhodnutia sa uvádza, že odstrel možno zrealizovať do 30. novembra 2009, prípadne
do 15. decembra 2009.
Ministerstvo životného prostredia po vrátení veci na ďalšie konanie rozhodnutím
č. 3726/2009 z 19. decembra 2011 (ďalej len „rozhodnutie z 19. decembra 2011“) zastavilo
konanie vo veci nepriznania postavenia účastníka konania sťažovateľovi, keďže odpadol
dôvod na konanie. O rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiu ministerstva životného
prostredia z 19. decembra 2011 rozhodol minister rozhodnutím č. 3691/2012 1.10 z 2. apríla
2012 tak, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z 19. decembra 2011 zrušil
a prikázal ministerstvu životného prostredia doručiť sťažovateľovi rozhodnutie z 30. júla
2009 o povolení výnimky. Proti rozhodnutiu ministerstva životného prostredia z 30. júla
2009, ktoré bolo sťažovateľovi doručené listom č. 3546/2012 2.2 z 3. mája 2012, podal
sťažovateľ rozklad, ktorým sa domáhal zamietnutia žiadosti žiadateľa o povolenie výnimky.
O rozklade rozhodol minister rozhodnutím č. 6320/2012 1.10 z 21. augusta 2012 tak, že
konanie o ňom zastavil. Krajský súd o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
ministra z 21. augusta 2012 rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 S 1738/2012 z 8. apríla 2014
(ďalej len „rozsudok z 8. apríla 2014“) tak, že žalobu zamietol ako nedôvodnú. O odvolaní
proti rozsudku krajského súdu z 8. apríla 2014 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
3 Sžo 62/2014 z 2. decembra 2014 tak, že rozsudok krajského súdu z 8. apríla 2014 potvrdil
a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal (sťažnosť vedená pod sp. zn.
1. Ministerstvo životného prostredia vo veci žiadosti obce (žiadateľ, pozn.)
o povolenie výnimky podľa zákona o ochrane prírody rozhodnutím č. 4252/2010 2.1
z 15. apríla 2010 (ďalej len „rozhodnutie z 15. apríla 2010“) nepriznalo sťažovateľovi
postavenie účastníka konania. O rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiu ministerstva
životného prostredia z 15. apríla 2010 rozhodol minister rozhodnutím č. 7375/2010 7.2
z 22. júna 2010 (ďalej len „rozhodnutie z 22. júna 2010“) tak, že ho zamietol a rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu potvrdil.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 294/2010 zo 7. decembra 2011 zrušil rozhodnutie
ministerstva životného prostredia z 15. apríla 2010 a rozhodnutie ministra z 22. júna 2010
a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ktorý ďalej pokračoval
so sťažovateľom ako s účastníkom konania a doručil mu rozhodnutie č. 4252/2010 2.1
z 19. júla 2010 (ďalej len „rozhodnutie z 19. júla 2010“); Ministerstvo pôdohospodárstva,
životného prostredia a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky označeným rozhodnutím
povolilo výnimku podľa zákona o ochrane prírody, a to usmrtiť jedného jedinca medveďa
hnedého v poľovnom revíri obce , pričom v podmienkach rozhodnutia sa uvádza, že
odstrel možno zrealizovať do 30. novembra 2010, prípadne do 15. decembra 2010.
Proti rozhodnutiu Ministerstva pôdohospodárstva, životného prostredia
a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 19. júla 2010 podal sťažovateľ rozklad,
o ktorom rozhodol minister rozhodnutím č. 6891/2012 1.10 z 23. augusta 2012 (ďalej len
„rozhodnutie z 23. augusta 2012“) tak, že konanie o ňom zastavil z dôvodu, že odpadol
dôvod na konanie. Krajský súd rozsudkom č. k. 5 S 1743/2012 84 z 3. decembra 2013
(ďalej len „rozsudok krajského súdu z 3. decembra 2013“) žalobu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia ministra z 23. augusta 2012 zamietol. Najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 3 Sžo 23/2014 z 2. decembra 2014 rozsudok krajského súdu z 3. decembra 2013
potvrdil a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal (sťažnosť vedená pod sp. zn.
2. Ministerstvo životného prostredia vo veci žiadosti
(žiadateľ, pozn.) o povolenie výnimky podľa zákona o ochrane prírody rozhodnutím
č. 2369/2009 2.1 z 29. apríla 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 29. apríla 2009“) nepriznalo
sťažovateľovi postavenie účastníka konania. O rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiu
ministerstva životného prostredia z 29. apríla 2009 rozhodol minister rozhodnutím
č. 76234/2009 7.2 z 26. júna 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 26. júna 2009“) tak, že ho
zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 S 149/2009 z 18. novembra 2011 zrušil rozhodnutie
ministerstva životného prostredia z 29. apríla 2009 a rozhodnutie ministra z 26. júna 2009
a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie, na základe čoho boli
sťažovateľovi priznané procesné práva účastníka konania. Následne bolo sťažovateľovi
doručované rozhodnutie č. 2369/2009 2.1 z 30. júla 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 30. júla
2009“), ktorým ministerstvo životného prostredia povolilo výnimku, a to usmrtiť jedného
jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri , pričom v podmienkach rozhodnutia sa
uvádza, že odstrel možno zrealizovať do 30. novembra 2009, prípadne do 15. decembra
2009, a zároveň zamietlo žiadosť o povolenie výnimky – usmrtiť jedného medveďa
v poľovnom revíri .
Proti rozhodnutiu ministerstva životného prostredia z 30. júla 2009 podal sťažovateľ
rozklad, konanie vo veci ktorého minister rozhodnutím č. 6850/2012 1.10
z 23. augusta 2012 (ďalej len „rozhodnutie z 23. augusta 2012“) zastavil z dôvodu,
že odpadol dôvod na konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 S 1677/2012
z 5. decembra 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 5. decembra 2013“) žalobu
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra z 23. augusta 2012 zamietol. Najvyšší
súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 9/2014 z 28. januára 2015 rozsudok krajského súdu
z 5. decembra 2013 potvrdil a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal (sťažnosť
vedená pod sp. zn. Rvp 5507/2015).
Sťažovateľ v sťažnostiach v zásade zhodne uvádza, že ako občianske združenie,
ktorého cieľom je ochrana životného prostredia a osobitne prirodzeného prostredia
viacerými spôsobmi, sa vo viacerých správnych konaniach vedených ministerstvom
životného prostredia a ministrom domáhal priznania postavenia účastníka konania
s odkazom predovšetkým na čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, podľa ktorého ako člen
zainteresovanej verejnosti má právo napadnúť v správnom alebo súdnom konaní akékoľvek
opomenutie súkromných osôb či orgánov verejnej moci vydané v rozpore s vnútroštátnymi
predpismi v oblasti životného prostredia. V tomto kontexte sťažovateľ požiadal najvyšší súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009 o zodpovedanie prejudiciálnych otázok
Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), pričom zmysel a cieľ týchto
otázok bolo možné zhrnúť do otázky, či z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva
verejnosti právo byť účastníkom správnych a súdnych konaní, v ktorých sa rozhoduje
o otázkach životného prostredia. Súdny dvor vo svojom rozsudku C 240/09 z 8. 3. 2011
uviedol, že citované ustanovenie Aarhuského dohovoru „... nemá priamy účinok v práve
Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva
týkajúceho sa podmienok, ktoré treba splniť na podanie správneho opravného prostriedku
alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3
tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaným právom Únie,
aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je
, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by
mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“.
Po vydaní označeného rozsudku Súdneho dvora najvyšší súd v konaniach, ktorého
účastníkom bol sťažovateľ a predmetom ktorých bola otázka priznania jeho účastníctva
v konaní pred správnymi orgánmi o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného
živočícha medveďa hnedého podľa § 35 zákona o ochrane prírody, žalobám sťažovateľa
vyhovel „a bezvýnimočne identickým spôsobom rozhodli aj krajské súdy, ktoré o žalobách
sťažovateľa týkajúcich sa jeho postavenia... rozhodovali“.
Predmetom sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 3035/2015
a sp. zn. Rvp 5507/2015 sú konania vo veci samej, ktoré nasledovali po tom, čo
„sťažovateľovi pôvodne rozhodnutím Ministerstva ŽP SR nebolo priznané postavenie
účastníka konania, toto rozhodnutie na rozklad sťažovateľa potvrdené, Krajský súd
v Bratislave následne rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka sťažovateľovi zrušil,
vec vrátil Ministerstvu ŽP SR na ďalšie konanie a po tom, čo bolo sťažovateľovi doručené
rozhodnutie vydané vo veci samej (o povolenie výnimky na usmrtenie medveďa hnedého),
tento podal rozklad proti nemu, o ktorom bolo Ministrom ŽP SR zastavené konanie. Krajský
súd v Bratislave aj Najvyšší súd SR zamietli žalobu žalobcu proti rozhodnutiu o zastavení
konania o rozklade argumentujúc tým, že sťažovateľ nemá aktívnu legitimáciu (teda nemôže
namietať porušenie jeho práv), keďže časová platnosť výnimky uvedená v prvostupňovom
rozhodnutí (MŽP SR) uplynula dňa 30. 11. 2009, resp. 15. 12. 2009. Sťažovateľ ako to
vyplýva z príloh, proti rozhodnutiu prvostupňového súdu založenom na uvedenom právnom
názore podal odvolanie, v ktorom poukázal na to, že uvedený právny názor a na ňom
založené rozhodnutie ho zbavuje možnosti účinne konať pred správnymi orgánmi
v konaniach týkajúcich sa ochrany prírody, keďže rozhodnutia o udelení výnimiek
a súhlasov podľa ZOPK sú rozhodnutiami, ktorých časová platnosť je prakticky
bezvýnimočne obmedzená a nie je možné dosiahnuť taký stav, aby k preskúmavaniu
rozhodnutia súdom došlo pred uplynutím platnosti uvedenej výnimky. Za uvedeného stavu je
potom možnosť sťažovateľa domôcť sa reálneho a efektívneho využitia práva podľa čl. 9 ods.
3 Aarhurského dohovoru menej než imaginárna.“.
V sťažnostiach sťažovateľ zhodne poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Sžp 3/2011 zo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd v skutkovo a právne obdobnej
veci vyslovil: „10. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že ústavno konformný
výklad (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) práva na súdnu a inú právnu ochranu v
oblasti správneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo zaniknúť, resp. bolo v
svojej podstate vyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym orgánom sa napriek
procesne riadne prejavenej nespokojnosti (napríklad podaním opravného prostriedku) v
dôsledku objektívne spotrebovaného času na vykonanie opravného súdneho konania (tzn.
výklad vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho prieskumu).
Naopak, takýto výklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum
viedol k nesprávnemu záveru, že súdny prieskum napadnutého rozhodnutie správneho
orgánu (evidentne na čas náročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť
výkon práv a povinností vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom
uvedeného záveru by bola právna absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv
prostredníctvom konania podľa Piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku
(vrátane aj možnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej
miere na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu
vyplýva právo vykonať určitú činnosť, toto by aj uskutočnili.
Preto sa Najvyšší súd stotožnil s názorom žalobcu, že v uvedenej veci je potrebné
naďalej vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“
Sťažovateľ rovnako poukazuje na právny názor vyslovený najvyšším súdom v jeho
rozsudku sp. zn. 1 Sžp 13/2013 z 13. mája 2014, podľa ktorého „... absolútne nemožno
akceptovať názor prezentovaný v odvolaní žalovaným, že napriek vytýkaným formálnym
procesným pochybeniam, výsledok ďalšieho správneho konania bude spočívať pre uplynutie
lehôt v zastavení konania...“.
Sťažovateľ k tomu ďalej uvádza, že zmyslom jeho účasti v konaniach pred správnymi
orgánmi je svojimi podaniami, návrhmi a využívaním opravných prostriedkov zabezpečiť
naplnenie svojho poslania, ktorým je ochrana prírody prostriedkami, ktoré mu právny
poriadok Slovenskej republiky dáva k dispozícii. Imanentnou súčasťou ochrany prírody je
rozhodovanie orgánov ochrany prírody, ktoré je v súlade s právnymi predpismi Slovenskej
republiky na úseku ochrany prírody, ako aj s právnymi predpismi upravujúcimi konanie
pred takýmito orgánmi. Sťažovateľ sa postupom správnych orgánov a konajúcich
všeobecných súdov cíti byť ukrátený na svojich právach, keďže konania o žiadosti žiadateľa
boli zastavené bez toho, aby na to bol právny dôvod, a zároveň sa tým správny orgán
i konajúce súdy vyhli svojej povinnosti preskúmať správnosť a zákonnosť rozhodnutí
správnych orgánov. Takýto postup robí práva sťažovateľa ako účastníka správneho konania,
toto postavenie mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, abstraktnými
a imaginárnymi bez možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu, a súčasne je v priamom rozpore s rozsudkom Súdneho
dvora C 240/09 z 8. 3. 2011, ktorý konštatoval potrebu výkladu čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru
tak, aby organizácia na ochranu životného prostredia, akou je
, mohla napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by
mohlo byť v rozpore s právom únie v oblasti životného prostredia. Postup najvyššieho súdu
ako poslednej inštancie v skutočnosti znamená, že sťažovateľ nielen v napadnutých
konaniach, ale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách o preskúmanie postupu
a rozhodnutí správnych orgánov bol zbavený možnosti reálne sa domôcť preskúmania
zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
jeho sťažností na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 44 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu a postupom
v konaniach, ktorý predchádzal ich vydaniu, zrušil napadnuté rozsudky najvyššieho súdu
a veci vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd
zakázal najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní sťažovateľom označených práv
a zároveň priznal sťažovateľovi úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak
a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane
ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“).
Podľa ustanovenia § 112 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade
s citovaným ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde, je však možné v konaní
pred ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1
OSP.
Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 3035/2015 a sp. zn. Rvp 5507/2015 vyplýva,
že tieto veci spolu skutkovo súvisia, týkajú sa tých istých účastníkov a v sťažnostiach sa
na obdobnom skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenie
rovnakých základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a Aarhuského dohovoru.
Prihliadajúc na uvedené, ústavný súd v záujme hospodárnosti konania v súlade
s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol
o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a napadnutými rozsudkami
Sťažovateľ namieta, že postupom správnych orgánov a konajúcich všeobecných
súdov sa cíti byť ukrátený na svojich právach, keďže konania o žiadosti žiadateľa boli
zastavené bez právneho dôvodu a zároveň sa tým správny orgán i všeobecné súdy vyhli
svojej povinnosti preskúmať správnosť a zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Takýto
postup podľa sťažovateľa spôsobuje, že jeho práva ako účastníka správneho konania
vyplývajúce mu z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru sú abstraktné a imaginárne
bez možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia prvostupňového
správneho orgánu.
Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy
preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky
uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup
k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí
súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom
v oblasti životného prostredia.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť
skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je
prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II.
ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa
úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a
aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a
základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky
zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne
popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS
88/07).
Z napadnutých rozsudkov vyplýva, že najvyšší súd v nich vychádzal
zo zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna
2014 (ďalej len „zjednocujúce stanovisko“), v ktorom sa okrem iného uvádza:
„... neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha medveďa
hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že
odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla
a neexistuje. Správny orgán preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to
v ktoromkoľvek štádiu konania.“
Podľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody rozhodnutie vydané podľa tohto
zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.
V súlade s § 82 ods. 9 písm. a ) zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírody
konanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.
Podľa názoru najvyššieho súdu prezentovaného v napadnutých rozsudkoch ak
rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného živočícha –
medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím
času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky.
Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody
potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania nie je samotné chránené
zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania je
rozhodovanie o právnej podmienke, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka
neexistuje, lebo jej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania.
Znamená to, že aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého
stupňa na povolenie odstrelu, uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká
dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutie
času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by správny orgán konajúci
o rozklade už nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo
potvrdiť, či rozklad zamietnuť.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že o skutkovo i právne podobných veciach
sťažovateľa už rozhodoval prvý senát ústavného súdu, ktorý predchádzajúce sťažnosti
sťažovateľa odmietol pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnené
(I. ÚS 783/2014 a I. ÚS 217/2015). Keďže ústavný súd nedospel pri predbežnom
prerokovaní k odchylným právnym názorom než prvý senát ústavného súdu vo veciach
vedených pod sp. zn. I. ÚS 783/23014 a sp. zn. I. ÚS 217/2015, vychádzal z právnych
názorov vyslovených v uvedených veciach (a contrario § 6 zákona o ústavnom súde).
Po ústavnom prieskume napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu vydaných
v napadnutých konaniach a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, ústavný súd konštatuje,
že rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu a jeho rozsudky vychádzajú zo zjednocujúceho
stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu, ktorým sa zjednotila odlišná rozhodovacia
činnosť senátu 1 Sžp a senátu 10 Sžp najvyššieho súdu, konkrétne išlo o právoplatné
rozsudky senátov správneho kolégia najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn.
10 Sžp 6/2013 a sp. zn. 1 Sžp 6/2013.
Správne kolégium najvyššieho súdu svoje zjednocujúce stanovisko odôvodnilo takto:
«Samotný zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu ochrany prírody
povinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že
rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo
vydané. V dôsledku toho je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť
v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku
uplynutia času, na ktoré bolo vydané.
Ústredný orgán štátnej správy, ktorý koná o rozklade preto musí konanie o udelenie
výnimky zastaviť tak, ako mu to ukladá § 82 ods.9 písm. a) zákona o ochrane krajiny. Toto
zákonné ustanovenie priamo ustanovuje, že orgán ochrany prírody konanie podľa tohto
zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol. Ak správny orgán postupoval v súlade
s týmto zákonným ustanovením, povinnosťou súdu prvého stupňa je žalobu proti takémuto
jeho rozhodnutiu zamietnuť, keď navyše takýmto rozhodnutím nedochádza k založeniu,
zmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už
nimi nemôžu byť priamo dotknuté.
Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 1. júla 2008, sp. zn.
III. ÚS 341/2007 o. i. konštatoval, že v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť
účel zákona. Uviedol: „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej
aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je
zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho
výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových
metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom
dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho
predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená
výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných
zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych
orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.
Zákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je
skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné
(pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu
nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom o udelenie výnimky
k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu
určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi
vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia
doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na
svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, potom
súd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
o zastavení konania o rozklade zamietnuť.
Ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania
o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu
konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011,
formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu
k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech
a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok
porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie
vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné.
Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť
konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa
tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.
Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade
časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý
má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo
vydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania
zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého). Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení
s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z
dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha –
medveďa hnedého, odpadol dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a
rozhodnutie v súlade so zákonom.
... aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého
stupňa na povolenie odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká
dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutie
času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by orgán konajúci o rozklade už
nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo potvrdiť,
či rozklad zamietnuť. Samotný formálny priebeh konania o rozklade by nepredstavoval
pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a bolo by
v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.
Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného stavu veci uplatňovať
súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo k zbytočnému predlžovaniu
konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania.
Iný výklad zákona by smeroval len formálnemu zopakovaniu konania o rozklade
bez toho, aby umožňovalo účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné
rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho
konania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku.»
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi zjednocujúceho stanoviska
správneho kolégia najvyššieho súdu a po preskúmaní napadnutých rozsudkov najvyššieho
súdu argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť
záverov najvyššieho súdu v napadnutých rozsudkoch.
Aj podľa názoru ústavného súdu je v správnom súdnictve nevyhnutné prihliadať
na špecifiká vyplývajúce z postavenia a právomoci všeobecných súdov, ktoré nie sú
pri preskúmavaní postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy súdmi skutkovými, ale
súdmi, do právomoci ktorých patrí predovšetkým preskúmanie právnych otázok týkajúcich
sa postupu a rozhodnutia tohto orgánu. Základným cieľom konania v správnom súdnictve
podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je preskúmavať zákonnosť
len takých rozhodnutí a postupov správnych orgánov, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú
oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo
dotknuté.
Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať zjednocujúce stanovisko správneho kolégia,
z ktorého vychádzal najvyšší súd pri odôvodňovaní napadnutých rozsudkov. Aj podľa
názoru ústavného súdu ak rozhodnutie správneho orgánu o povolení výnimky na usmrtenie
chráneného živočícha podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť
uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol tým dôvod na ďalšie konanie o povolenie
takejto výnimky. Rozhodnutiu správneho orgánu následne chýba predmet konania, ktorým
je uvedená výnimka, keďže táto z dôvodu zániku jej platnosti ďalej neexistuje. A preto
aj vtedy, ak platnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu
uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní
o rozklade, ktorý bol proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podaný.
Preto ak druhostupňový správny orgán postupoval v súlade s už citovanými závermi
a konania o rozklade proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu o povolení
výnimky zastavil, bolo povinnosťou krajského súdu žaloby proti rozhodnutiam
druhostupňového správneho orgánu zamietnuť, keďže týmito rozhodnutiami nedochádza
k založeniu, zmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických
osôb a ani práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti sťažovateľa už týmto
rozhodnutím nemôžu byť priamo dotknuté.
Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup, ktorým za uvedenej
situácie rozhodnutia krajského súdu potvrdil ako vecne správne, mohol zakladať dôvod na
jeho zásah do napadnutých rozsudkov v súlade s právomocami ustanovenými v čl. 127
ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované rozsudky najvyššieho súdu boli
svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či nedostatočne odôvodnené. Pokiaľ
sťažovateľ argumentuje právnymi názormi prezentovanými najvyšším súdom v jeho
rozhodnutiach sp. zn. 1 Sžp 13/2013 a sp. zn. 1 Sžp 3/2011, ústavný súd k tomu dodáva, že
tieto boli najvyšším súdom prijaté pred prijatím zjednocujúceho stanoviska správneho
kolégia tohto súdu k zjednoteniu výkladu relevantných ustanovení zákona o ochrane
prírody, z ktorého vychádzal tento súd aj v napadnutých rozsudkoch, preto neexistuje dôvod
na to, aby sa argumentáciou sťažovateľa zaoberal podrobnejšie.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľa
dospel k záveru, že napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu a postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu ním označených práv podľa ústavy,
dohovoru a Aarhuského dohovoru, a preto ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnené.
Keďže sťažnosti sťažovateľa boli odmietnuté, ústavný súd o jeho ďalších návrhoch
uplatnených v sťažnostiach už nemal dôvod rozhodovať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015