Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 369/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015

predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK,

Tulčík 310, v zastúpení advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária

Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na priaznivé životné

prostredie zaručeného , základných práv na súdnu

a inú právnu ochranu zaručených a 2 , práva

na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva na prístup k spravodlivosti zaručeného čl. 9 ods. 3

Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 2. decembra 2014 a jemu predchádzajúcim

postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca

2015 doručená sťažnosť občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK,

Tulčík 310 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva

na priaznivé životné prostredie zaručeného (ďalej

len „ústava“), základných práv na súdnu a inú právnu ochranu zaručených čl. 46 ods. 1 a 2

, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na prístup

k spravodlivosti zaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti

verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného

prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 2. decembra 2014 a jemu

predchádzajúcim postupom.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím č. k. 4078/2010 2.1

z 15. apríla 2010 Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) nepriznalo sťažovateľovi postavenie účastníka konania, ktorého sa domáhal

v konaní o žiadosti Slovenského poľovníckeho zväzu, Poľovníckeho združenia Vyšné (ďalej

len „žiadateľ“) z 25. januára 2010 o udelenie výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha spočívajúcej v povolení odstrelu jedného jedinca medveďa hnedého. O rozklade

proti rozhodnutiu ministerstva, ako aj o žiadosti o prerušenie konania podaných

sťažovateľom rozhodol minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len

„minister“), a to tak, že rozhodnutím č. k. zo 14. júna 2010 zamietol návrh

sťažovateľa na prerušenie konania o žiadosti žiadateľa a rozhodnutím č. k. 7322/2010 7.2

z 22. júna 2010 zamietol rozklad sťažovateľa a potvrdil prvostupňové rozhodnutie

ministerstva č. k. 4078/2010 2.1 z 15. apríla 2010.

3. O žalobe sťažovateľa proti označeným správnym rozhodnutiam rozhodol Krajský

súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 8. decembra

2011, ktorým v súlade so stanoviskom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny

dvor“) sp. zn. C 240/09 zrušil rozhodnutie ministerstva z 15. apríla 2010 týkajúce sa

nepriznania postavenia účastníctva sťažovateľa, ako aj rozhodnutie ministra z 22. júna 2010

a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Súdny dvor totižto

vo svojom rozsudku sp. zn. C 240/09 z 8. marca 2011 (ktorým odpovedal na prejudiciálne

otázky najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorých zmysel a cieľ

bolo možné zhrnúť do otázky, či z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva verejnosti

právo byť účastníkom správnych a súdnych konaní, v ktorých sa rozhoduje o otázkach

životného prostredia, pozn.) uviedol, že citované ustanovenie Aarhuského dohovoru „...

nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký

výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré treba splniť na podanie správneho

opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak

s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv

poskytovaným právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou

je Lesoochranárske zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci

správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného

prostredia.“.

4. Medzičasom ministerstvo rozhodnutím č. k. 4078/2010 2.1 zo 4. augusta 2010

povolilo výnimku, a to usmrtiť jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Vyšná,

pričom v podmienkach rozhodnutia sa uvádza, že odstrel možno zrealizovať

do 30. novembra 2010, prípadne do 15. decembra 2010. V dôsledku rozhodnutia

krajského súdu, ktorým bola vec vrátená na nové konanie ministerstvu a podľa ktorého

mal správny orgán konať so sťažovateľom ako s účastníkom konania, ministerstvo listom

č. k. z 1. júna 2012 doručilo svoje rozhodnutie č. k. 4078/2010 2.1

zo 4. augusta 2010 aj sťažovateľovi (doručené mu 5. júna 2012, pozn.), ktorý proti

nemu podal rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím č. k.

z 23. augusta 2012 tak, že konanie o tomto rozklade sťažovateľa zastavil „... z dôvodu, že

odpadol dôvod na konanie“, keďže platnosť, resp. účinnosť ministerstvom udelenej výnimky

č. k. 4078/2010 2.1 zo 4. augusta 2010 na odstrel medveďa hnedého, v konaní o udelenie

ktorej sa sťažovateľ domáhal byť účastníkom konania, medzičasom zanikla, keďže táto

výnimka bola udelená najneskôr do 15. decembra 2010.

5. Krajský súd o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra z 23. augusta

2012 rozhodol rozsudkom sp. zn. z 27. novembra 2013 tak, že zastavujúce

rozhodnutie ministra o rozklade sťažovateľa č. k. z 23. augusta 2012 zrušil

a vec vrátil ministrovi na ďalšie konanie. V dôsledku odvolania podaného ministerstvom

však najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 2. decembra 2014 zmenil označené

rozhodnutie krajského súdu tak, že žalobu sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ministra č. k. z 23. augusta 2012 zamietol.

6. Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu v prvom rade uvádza, že jeho

cieľom ako občianskeho združenia je ochrana životného prostredia a osobitne prirodzeného

prostredia, v dôsledku čoho sa vo viacerých správnych konaniach vedených ministerstvom

domáhal priznania postavenia účastníka konania s odkazom na čl. 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru, podľa ktorého ako člen zainteresovanej verejnosti má právo napadnúť

v správnom alebo súdnom konaní akékoľvek opomenutie súkromných osôb či orgánov

verejnej moci vydané v rozpore s vnútroštátnymi predpismi v oblasti životného prostredia,

pričom „Účasťou v správnych konaniach sa sťažovateľ snaží prispieť k tomu, aby

v rozhodnutiach správnych orgánov vydaných v oblasti životného prostredia, tieto v plnej

miere a spôsobom, ktorý napĺňa zmysel a obsah právnych predpisov vydaných na ochranu

prírody a krajiny, zohľadňovali práve tieto záujmy a aby rozhodovali v súlade so záujmami

prírody vyjadrenými v týchto právnych predpisoch.“.

7. Podľa sťažovateľa právny názor najvyššieho súdu v napádanom rozsudku

sp. zn. z 2. decembra 2014 o potrebe zastavenia konania o preskúmanie

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane

prírody“) iba z dôvodu zániku platnosti tejto výnimky zbavuje sťažovateľa možnosti účinne

konať pred správnymi orgánmi v konaniach týkajúcich sa ochrany prírody, keďže

rozhodnutia o udelení výnimiek a súhlasov podľa § 40 zákona o ochrane prírody sú

rozhodnutiami, ktorých časová platnosť je prakticky bezvýnimočne obmedzená, a nie je

možné dosiahnuť taký stav, aby k ich preskúmavaniu súdom došlo pred uplynutím ich

platnosti. Za uvedeného stavu je potom možnosť sťažovateľa domôcť sa reálneho

a efektívneho využitia práva podľa čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru menej než

imaginárna, pretože „...v rozhodovacej činnosti súdov dochádza v čoraz väčšej miere

k tomu, že rovnako ako v súdenej veci, súdy žalobu sťažovateľa zamietnu nie kvôli jej

nedôvodnosti (ktorú tak ako v predmetnej veci najvyšší súd) ani neskúmajú, ale žalobu

zamietnu, či konanie o nej zastavia z dôvodu uplynutia času, na ktorý bola výnimka, či

súhlas orgánu ochrany prírody udelený“.

8. Sťažovateľ sa v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu cíti byť ukrátený na svojich

právach, keďže konanie o žiadosti žiadateľa bolo zastavené bez toho, aby na to bol právny

dôvod, a zároveň sa tým konajúce súdy vyhli svojej povinnosti preskúmať správnosť a

zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Takýto postup robí práva sťažovateľa ako

účastníka správneho konania abstraktnými a imaginárnymi bez možnosti reálne sa domôcť

preskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu v oblasti ochrany prírody,

v dôsledku čoho je jeho účasť v predmetných správnych konaniach ako účastníka konania

iba formálne akceptovaná, pretože „... zastavenie konania pre uplynutie času, na ktorý je

výnimka či súhlas udelený, v skutočnosti znamená, že sťažovateľ môže podávať opravné

prostriedky, môže podávať žaloby bez toho, aby bolo reálne očakávať akýkoľvek skutočný

dopad na rozhodnutie vydané v správnom konaní vrátane dopadu na realizáciu činnosti, na

ktorú bola výnimka udelená“.

9. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd v skutkovo

a právne obdobnej veci vyslovil: „10. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje,

že ústavno konformný výklad ( ) práva na súdnu

a inú právnu ochranu v oblasti správneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo

zaniknúť, resp. bolo v svojej podstate vyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym

orgánom sa napriek procesné riadne prejavenej nespokojnosti (napríklad podaním

opravného prostriedku) v dôsledku objektívne spotrebovaného času na vykonanie

opravného súdneho konania (tzn. výklad vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho

prieskumu).

Naopak, takýto výklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum

viedol k nesprávnemu záveru, že súdny prieskum napadnutého rozhodnutie správneho

orgánu (evidentne na čas náročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť

výkon práv a povinností vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom

uvedeného záveru by bola právna absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv

prostredníctvom konania podľa Piatej časti druhej hlavy

(vrátane aj možnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej

miere na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu

vyplýva právo vykonať určitú činnosť, toto by aj uskutočnili.

Preto sa Najvyšší súd stotožnil s názorom žalobcu, že v uvedenej veci je potrebné

naďalej vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK

domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky

zakotvené v článku 46 ods. 1 SR,

na priaznivé životné prostredie podľa SR,

domáhať sa na súde preskúmania zákonností rozhodnutia orgánu verejnej správy

ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v ,

napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci,

ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 3

Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd,

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

2. 12. 2014 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 2.12.2014 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že pokiaľ ide o medze

zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (obdobne napr. , , ). Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia

zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo záväznou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného

predpisu (, , , ).

14. Východiskovou premisou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

o zákonnosti ním preskúmavaného rozhodnutia ministra ako druhostupňového správneho

orgánu, ktorým z dôvodu zániku platnosti výnimky ešte pred jeho rozhodnutím zastavil

konanie o rozklade sťažovateľa podanom proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu

o povolení tejto výnimky z ochrany chráneného medveďa hnedého, v dôsledku čoho

podľa ministra došlo k zániku predmetu správneho konania, je konštatovanie najvyššieho

súdu o podstate správneho konania. Podľa najvyššieho súdu „Rozhodnutie sa nezrušuje

preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné,

či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.“, ale poslaním správneho konania je v prvom

rade rozhodovanie o vzniku, zmene a zániku hmotnoprávnych práv a povinností fyzických

osôb a právnických osôb, a teda ak tento „... zmysel konania odpadol, stratil sa aj význam,

pre ktorý by malo byť v ďalšom konaní vydané nové rozhodnutie, ktoré by v odôvodnení

mohlo obsahovať právne posúdenie námietok žalobcu, avšak vo výroku takého rozhodnutia

by nenastala zmena a čo je podstatné, takým novým rozhodnutím by v konkrétnom prípade

nenastala zmena v právach a povinnostiach účastníkov konania.

Nie každé porušenie procesného predpisu má totiž za následok porušenie práv

účastníka konania, najmä nie vtedy, ak mu už nemožno vyhovieť vo veci samej.“.

15. Inými slovami, podľa najvyššieho súdu procesné pochybenie správnych orgánov

spočívajúce v tom, že so sťažovateľom nekonali od začiatku ako s účastníkom konania, nie

je dostatočným dôvodom na revíziu toho procesu, ak to v konečnom dôsledku nebude mať

vplyv na hmotnoprávny predmet konania, pretože tento medzičasom zanikol.

16. V súvislosti s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.

z 2. decembra 2014 ústavný súd podotýka, že toto bolo prijaté v súlade so závermi

zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna

2014, podľa ktorého:

«Samotný zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu ochrany prírody

povinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje,

že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo

vydané. V dôsledku toho je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť

v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku

uplynutia času, na ktoré bolo vydané.

Ústredný orgán štátnej správy, ktorý koná o rozklade preto musí konanie o udelenie

výnimky zastaviť tak, ako mu to ukladá § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane krajiny. Toto

zákonné ustanovenie priamo ustanovuje, že orgán ochrany prírody konanie podľa tohto

zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol. Ak správny orgán postupoval v súlade

s týmto zákonným ustanovením, povinnosťou súdu prvého stupňa je žalobu proti takémuto

jeho rozhodnutiu zamietnuť, keď navyše takýmto rozhodnutím nedochádza k založeniu,

zmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už

nimi nemôžu byť priamo dotknuté.

Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 1. júla 2008,

sp. zn. o. i. konštatoval, že v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba

zohľadniť účel zákona. Uviedol: „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov

zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych

prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód

právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna

z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali

navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu

právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.

Zákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je

skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné

(pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu

nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom o udelenie výnimky

k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu

určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi

vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia

doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie

na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, potom

súd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

o zastavení konania o rozklade zamietnuť.

Ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania

o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu

konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011,

formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu

k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech

a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok

porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie

vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné.

Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť

konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa

tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.

Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade

časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý

má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo

vydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania

zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého). Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení

s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z

dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha –

medveďa hnedého, odpadol dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a

rozhodnutie v súlade so zákonom.

... aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého

stupňa na povolenie odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká

dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutie

času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by orgán konajúci o rozklade už

nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo potvrdiť,

či rozklad zamietnuť. Samotný formálny priebeh konania o rozklade by nepredstavoval

pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a bolo by

v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.

Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného stavu veci uplatňovať

súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo k zbytočnému predlžovaniu

konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania.

Iný výklad zákona by smeroval len k formálnemu zopakovaniu konania o rozklade

bez toho, aby umožňovalo účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné

rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho

konania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku.»

17. Podľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody rozhodnutie vydané

podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.

18. V súlade s § 82 ods. 9 písm. a ) zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírody

konanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.

19. Ústavný súd v skutkovo a právne identických veciach už aj v minulosti

konštatoval (, , ), že v správnom súdnictve je

nevyhnutné prihliadať na špecifiká vyplývajúce z postavenia a právomoci všeobecných

súdov, ktoré nie sú pri preskúmavaní postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy súdmi

skutkovými, ale súdmi, do právomoci ktorých patrí predovšetkým preskúmanie právnych

otázok týkajúcich sa postupu a rozhodnutia tohto orgánu. Základným cieľom konania

v správnom súdnictve podľa V. časti druhej hlavy je

preskúmavať zákonnosť len takých rozhodnutí a postupov správnych orgánov, ktoré

zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických

osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických

osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

20. V zmysle uvedeného aj podľa názoru ústavného súdu, ak rozhodnutie orgánu

ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného živočícha (medveďa hnedého) podľa

§ 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolo

vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky, pretože takýmto

predmetom konania nie je samotné chránené zviera, na odstrel ktorého bola potrebná

výnimka, ale predmetom správneho konania je rozhodovanie o právnej podmienke, ktorou

je samotná výnimka. Takže ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej platnosť zanikla, potom

súčasne odpadol aj predmet správneho konania, a preto orgán ochrany prírody podľa § 82

ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody takéto správne konanie zastaví. Aj vtedy, ak čas,

na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu,

uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní o

rozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť

zastavenia konania, lebo inak by správny orgán konajúci o rozklade už nemohol neplatné

rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo potvrdiť či rozklad zamietnuť.

21. Vzhľadom na uvedené ak druhostupňový správny orgán (minister) postupoval

v súlade s už citovanými závermi a konanie o rozklade proti rozhodnutiu prvostupňového

správneho orgánu (ministerstvo) o povolení výnimky zastavil, bolo povinnosťou správneho

súdu žalobu proti tomuto údajne nezákonnému rozhodnutiu druhostupňového správneho

orgánu ako nedôvodnú zamietnuť, pretože toto správne rozhodnutie bolo prijaté v súlade

so zákonom o ochrane prírody, a týmto rozhodnutím nedochádza k založeniu, zmene alebo

zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ani práva

a právom chránené záujmy alebo povinnosti sťažovateľa už týmto rozhodnutím nemôžu byť

priamo dotknuté.

22. Nad rámec uvedenej argumentácie ústavný súd podotýka, že z rozhodnutia

ministerstva č. k. 4078/2010 2.1 zo 4. augusta 2010 o udelení výnimky podľa § 40 zákona

o ochrane prírody vyplýva, že v čase, keď ešte nebola právne doriešená otázka účastníctva

sťažovateľa v správnom konaní o udelenie tejto výnimky, správne orgány (ministerstvo

a aj minister, pozn.) sťažovateľovi v tomto konaní priznali postavenie zúčastnenej osoby

(pozri stranu 2 označeného rozhodnutia, pozn.), ktorej rozsah práv v správnom konaní

je upravený v § 3 ods. 2, § 15a ods. 1 a 2, § 23 ods. 1, § 31 ods. 1, 2 a v § 33 ods. 1 a 2

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

Podľa označených ustanovení správneho poriadku sú správne orgány povinné postupovať

v konaní v úzkej súčinnosti aj so zúčastnenými osobami a dať im vždy príležitosť, aby mohli

svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť

svoje návrhy. Správne orgány musia tiež zúčastneným osobám poskytovať pomoc a

poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Okrem toho

zúčastnená osoba má právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniach

účastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať

dôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia, má právo nazerať do spisov, robiť si z nich

výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní alebo dostať

informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom.

23. Z uvedeného je zrejmé, že v posudzovanom a správnym súdom preskúmavanom

správnom konaní o vydanie predmetnej výnimky mal sťažovateľ v konaní pred správnymi

orgánmi aj ako zúčastnená osoba dostatočne rozsiahle procesné práva (okrem práva podávať

opravné prostriedky), ktoré však sťažovateľ súc zaneprázdnený podávaním podnetov vo veci

jeho účastníctva v tomto konaní účinne nevyužil, hoci tak v záujme veci, ktorý sťažovateľ

primárne propaguje, urobiť mohol a mal. Inými slovami, aj v štádiu nedoriešenia otázky

účastníctva sťažovateľa v predmetnom správnom konaní sťažovateľ svojimi procesnými

návrhmi a vyjadreniami zúčastnenej osoby, s ktorými by sa správny orgán mal povinnosť

vysporiadať, mohol účinne ovplyvniť rozhodnutie o predmetnej výnimke, a tým v podstate

dosiahnuť účel (nevydanie predmetnej výnimky) sťažovateľom sledovaný aj v konaní

o prípadnom opravnom prostriedku či už v správnom konaní alebo o správnej žalobe, na

podanie ktorých je oprávnený iba ako účastník konania.

24. Ústavný súd zastáva názor, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (zákona o ochrane

prírody), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho

súdu je zrozumiteľné a vnútorne logicky previazané, vychádza z ústavne konformnej

interpretácie a aplikácie relevantných právnych noriem a nevykazuje znaky svojvôle.

25. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre (,

, ) opakovane zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu

nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

26. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

27. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje,

že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľom označených

práv, ktorých porušenie namieta, neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne odôvodňovala záver o ich porušení, preto ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol

( ).

28. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje právnymi názormi prezentovanými najvyšším

súdom v jeho rozhodnutiach sp. zn. a sp. zn. , ústavný súd

k tomu dodáva, že tieto boli najvyšším súdom prijaté pred prijatím zjednocujúceho

stanoviska správneho kolégia tohto súdu k zjednoteniu výkladu relevantných ustanovení

zákona o ochrane prírody, preto neexistuje dôvod na to, aby sa argumentáciou sťažovateľa

v tomto smere zaoberal podrobnejšie.

29. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané

na vyslovenie porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa ( prvá veta ),

ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015