Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 217/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015

predbežne prerokoval sťažnosti

zastúpeného advokátkou , , vedené

pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 44 ods. 1

a a 2 , práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru

o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia („Aarhuského dohovoru“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a jeho rozsudkami

sp. zn. z 24. septembra 2014, sp. zn. z 2. decembra 2014,

sp. zn. z 26. novembra 2014, sp. zn. z 2. decembra 2014

a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. s p á j a

na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) boli

5. januára 2015, 11. februára 2015 a 12. februára 2015 doručené sťažnosti

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namietal porušenie

základných práv podľa a a 2 (ďalej

len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám,

účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach

životného prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a jeho rozsudkami sp. zn. z 24. septembra 2014, sp. zn.

z 2. decembra 2014, sp. zn. z 26. novembra 2014 a sp. zn.

z 2. decembra 2014 (ďalej len „rozsudky najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažností a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v správnych konaniach,

o ktorých na prvom stupni rozhodovalo Ministerstvo životného prostredia Slovenskej

republiky, príslušný odbor (ďalej len „ministerstvo“), domáhal podľa § 14 zákona

č. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „Správny poriadok“) postavenia účastníka konania, pretože v predmetných konaniach

boli priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy podľa Aarhuského dohovoru.

Predmetom správnych konaní začatých na podnet rôznych poľovníckych združení alebo

iných subjektov bolo udeľovanie výnimiek z ustanovenia

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane

prírody a krajiny“), ktoré sa týkali povolenia výnimky z podmienok ochrany chránených

živočíchov ̶medveďa hnedého.

3. Ministerstvo návrhom sťažovateľa v jednotlivých veciach nevyhovelo, pretože

dospelo k záveru, že nie sú splnené podmienky na priznanie postavenie účastníka konania

podľa § 14 Správneho poriadku. O opravných prostriedkoch sťažovateľa rozhodoval

minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“), ktorý potvrdil

napadnuté rozhodnutia ministerstva a rozklady sťažovateľa zamietol. Vo svojich

rozhodnutiach zhodne konštatoval, že postup ministerstva bol v súlade so zákonom

o ochrane prírody a krajiny.

4. Sťažovateľ zamietajúce rozhodnutia ministra o opravnom prostriedku napádal

žalobami na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a žiadal, aby krajský súd

v rámci správneho súdnictva zrušil jednotlivé rozhodnutia ministerstva a aj rozhodnutia

ministra a vrátil vec prvostupňovému správnemu orgánu. Krajský súd v jednotlivých

konaniach vzhľadom na skutkové okolnosti postupoval rôzne. Avšak pre všetky napádané

konania bolo spoločné, že boli v rôznom procesnom štádiu zastavené vždy

z dôvodu, že predmet konania odpadol. Vo veciach vedených najvyšším súdom

pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. konanie najvyšší

súd zastavil. Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. potvrdil rozsudok

krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba proti ministrovi ako správnemu orgánu,

ktorý konanie zastavil, a to z rovnakého dôvodu, že predmet konania odpadol. Právna

podstata každého napádaného konania pred najvyšším súdom je teda totožná.

5. V jednotlivých ústavných sťažnostiach sťažovateľ zhodne poukazoval na rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd v skutkovo

a právne obdobnej veci vyslovil: „10. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že

ústavno konformný výklad ( ) práva na súdnu

a inú právnu ochranu v oblasti správneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo

zaniknúť, resp. bolo v svojej podstate vyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym

orgánom sa napriek procesné riadne prejavenej nespokojnosti (napríklad podaním

opravného prostriedku) v dôsledku objektívne spotrebovaného času na vykonanie

opravného súdneho konania (tzn. výklad vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho

prieskumu).

Naopak, takýto výklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum

viedol k nesprávnemu záveru, že súdny prieskum napadnutého rozhodnutie správneho

orgánu (evidentne na čas náročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť

výkon práv a povinností vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom

uvedeného záveru by bola právna absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv

prostredníctvom konania podľa Piatej časti druhej hlavy

(vrátane aj možnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej

miere na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu

vyplýva právo vykonať určitú činnosť, toto by aj uskutočnili.

Preto sa Najvyšší súd stotožnil s názorom žalobcu, že v uvedenej veci je potrebné

naďalej vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“

6. Sťažovateľ v ústavných sťažnostiach uvádza, že v jeho veciach ide o rovnaký

prípad ako v už citovanom konaní pred najvyšším súdom (bod 5 uznesenia), a domnieva sa,

že v predmetných správnych konania, ako aj v rozhodovacej činnosti súdov dochádza

v čoraz väčšej miere k tomu, že súdy žalobu sťažovateľa zamietnu nie kvôli jej

neodôvodnenosti, ktorú, tak ako v predmetných veciach najvyšší súd, ani neskúmajú, ale

žalobu zamietnu alebo konanie o nej zastavia z dôvodu uplynutia času, na ktorý bola

výnimka alebo súhlas orgánu ochrany prírody udelený.

7. Sťažovateľ k tomu ďalej uvádza, že zmyslom jeho účasti v predmetných konaniach

je svojimi podaniami, návrhmi a využívaním opravných prostriedkov zabezpečiť naplnenie

svojho poslania, ktorým je ochrana prírody prostriedkami, ktoré mu právny poriadok

Slovenskej republiky dáva k dispozícii. Imanentnou súčasťou ochrany prírody je

rozhodovanie orgánov prírody, ktoré je v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky

na úseku ochrany prírody, ako aj s právnymi predpismi upravujúcimi konanie pred takýmito

orgánmi. Sťažovateľ sa postupom správnych orgánov a konajúcich všeobecných súdov cíti

byť ukrátený na svojich právach, keďže konania o žiadosti žiadateľa boli zastavené bez toho,

aby na to bol právny dôvod, a zároveň sa tým správny orgán i konajúce súdy vyhli svojej

povinnosti preskúmať správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.

Takýto postup robí práva sťažovateľa ako účastníka správneho konania, postavenie ktoré mu

vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, abstraktnými a imaginárnymi bez možnosti

reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu

a súčasne je v priamom rozpore s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie, Veľkej

komory C 240/09 z 8. 3. 2011, ktorý konštatoval potrebu výkladu čl. 9 ods. 3 tohto

Aarhuského dohovoru tak, aby organizácia na ochranu životného prostredia, akou je

, mohla napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci

správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie v oblasti

životného prostredia.

Postup najvyššieho súdu ako poslednej inštancie v skutočnosti znamená, že

sťažovateľ bol nielen v tomto konaní, ale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách

sťažovateľa zbavený možnosti reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí

v oblasti ochrany prírody.

8. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie označených práv podľa , dohovoru a Aarhuského dohovoru

označenými rozsudkami najvyššieho súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo, zrušil

napadnuté rozsudky najvyššieho súdu a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ zároveň žiada, aby ústavný súd vyslovil zákaz najvyššiemu súdu pokračovať

v namietanom porušovaní označených práv. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov

konania.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

K spoločnému prerokovaniu vecí

11. Podľa ustanovenia § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie

pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

12. Podľa ustanovenia môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

13. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade

s citovaným ustanovením je však možné v konaní

pred ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1

.

14. Zo spisov ústavného súdu sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. vyplýva, že tieto veci spolu skutkovo

súvisia, týkajú sa tých istých účastníkov, sťažovateľ je vo všetkých veciach zastúpený

rovnakou právnou zástupkyňou a v každej jednej sťažnosti sa na obdobnom skutkovom

základe s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenie rovnakých základných práv.

Sťažnosti sú po formálnej a obsahovej stránke rovnaké.

15. Prihliadajúc na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti konania v súlade

s ustanovením v spojení s rozhodol tak,

ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

K namietanému porušeniu základných práv

16. Podľa každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy

preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky

uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup

k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí

súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom

v oblasti životného prostredia.

17. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo IV. ÚS

136/05).

19. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť

skutkových záverov alebo právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je

prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr.

, , ). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa

úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že

by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (, ,

, ).

20. Úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí

správnych orgánov v zmysle poslednej vety je zisťovať, či rozhodnutie

správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania, je

vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd

zistí, že to tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.

Základnému právu uvedenému v preto zodpovedá taký postup súdu,

v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne

preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého

zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal

niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa

(, , , ).

21. V súlade s už uvedenou deľbou právomoci súdnej moci medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva oddiely, kde

prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo), ústavný súd pristúpil

k prieskumu ústavnej sťažnosti, či v danom prípade nejde o zjavnú neopodstatnenosť podľa

.

22. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v skutkovo i právne podobnej veci už

zaujal názor prvý senát ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú

neopodstatnenosť (). Keďže ústavný súd nedospel po predbežnom

prerokovaní k odchylnému právnemu názoru, vychádzal z citovaného rozhodnutia

ústavného súdu (a contrario ) a v podrobnostiach naň odkazuje.

23. Po ústavnom prieskume rozsudkov najvyššieho súdu v napádaných konaniach

a postupu, ktorý im predchádzal, ústavný súd konštatuje, že rozhodovacia činnosť

najvyššieho súd a jeho rozsudky vychádzajú zo zjednocujúceho stanoviska správneho

kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna 2013 „... na zjednotenie výkladu

a o ochrane prírody

a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody“) o dôsledkoch

neplatnosti povolenia na usmrtenie chráneného živočícha na priebeh súdneho konania...“,

ktorým sa zjednotila odlišná rozhodovacia činnosť senátu 1 Sžp a 10 Sžp najvyššieho súdu,

konkrétne v právoplatných rozsudkoch senátov správneho kolégia najvyššieho súdu

v konaniach sp. zn. a sp. zn. .

24. Správne kolégium najvyššieho súdu zaujalo toto stanovisko: «Neplatnosť

povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého

spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol

predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje.

Správny orgán preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to

v ktoromkoľvek štádiu správneho konania.

Samotný zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu ochrany prírody

povinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že

rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo

vydané. V dôsledku toho je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť

v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku

uplynutia času, na ktoré bolo vydané.

Ústredný orgán štátnej správy, ktorý koná o rozklade preto musí konanie o udelenie

výnimky zastaviť tak, ako mu to ukladá § 82 ods.9 písm. a) zákona o ochrane krajiny. Toto

zákonné ustanovenie priamo ustanovuje, že orgán ochrany prírody konanie podľa tohto

zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol. Ak správny orgán postupoval v súlade

s týmto zákonným ustanovením, povinnosťou súdu prvého stupňa je žalobu proti takémuto

jeho rozhodnutiu zamietnuť, keď navyše takýmto rozhodnutím nedochádza k založeniu,

zmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už

nimi nemôžu byť priamo dotknuté.

Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 1. júla 2008,

sp. zn. o. i. konštatoval, že v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba

zohľadniť účel zákona. Uviedol: „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov

zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych

prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód

právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna

z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali

navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu

právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.

Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo

vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu

prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny. Najvyšší súd zdôrazňuje, že

súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý na základe žalôb

posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej

správy; správny súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy

je preskúmavať zákonnosť len takých rozhodnutí a postupov

správnych orgánov ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických

alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo

povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Zákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je teda

skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné

(pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu

nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom o udelenie výnimky

k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu

určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi

vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia

doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie

na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, potom

súd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

o zastavení konania o rozklade zamietnuť.

Ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania

o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu

konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011,

formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu

k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech

a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok

porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie

vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné.

Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť

konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané

podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.

Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo

limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má

za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané.

Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania zanikol napr.

uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého). Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3

písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že

uplynutím času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa

hnedého, odpadol dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie

v súlade so zákonom.

Ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného

živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť

uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto

výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane

prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania

nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania

je právna podmienka , ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej

platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého

stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej

výnimke zamietnuť. Znamená to, že aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie

správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou

tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu

podaný. Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by

orgán konajúci o rozklade už nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť,

zmeniť alebo potvrdiť, či rozklad zamietnuť. Samotný formálny priebeh konania o rozklade

by nepredstavoval pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho

prospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou

hospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného

stavu veci uplatňovať súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo

k zbytočnému predlžovaniu konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania.

Iný výklad zákona by smeroval len formálnemu zopakovaniu konania o rozklade

bez toho, aby umožňovalo účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné

rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho

konania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku.»

25. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi stanoviska správneho

kolégia najvyššieho súdu a po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu argumentáciu

sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

najvyššieho súdu v napadnutých rozsudkoch aj v zjednocujúcom stanovisku správneho

kolégia. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery

mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaných rozsudkov v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že by

posudzované rozsudky najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom

rozpore, či urobené v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.

26. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľa dospel

k záveru, že napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu a postupom, ktorý im predchádzal,

nemohlo dôjsť k porušeniu jeho označených základných práv, a preto podľa § 25 ods. 2

odmietol sťažnosti sťažovateľa z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

27. Keďže sťažnosti boli odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnostiam bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015