Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 38 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (43)I. ÚS 217/2015
PDF · 471.78 KB
No categories available
I. ÚS 217/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015
predbežne prerokoval sťažnosti
zastúpeného advokátkou , , vedené
pod sp. zn. Rvp 23/2015, sp. zn. Rvp 1170/2015, sp. zn. Rvp 1690/2015 a sp. zn.
Rvp 1691/2015, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 44 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru
o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe
k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia („Aarhuského dohovoru“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Sžp 7/2013,
sp. zn. 3 Sžo 81/2014, sp. zn. 9 Sžp 11/2013, sp. zn. 3 Sžo 27/2014 a jeho rozsudkami
sp. zn. 9 Sžp 7/2013 z 24. septembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 81/2014 z 2. decembra 2014,
sp. zn. 9 Sžp 11/2013 z 26. novembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 27/2014 z 2. decembra 2014
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 23/2015,
sp. zn. Rvp 1170/2015, sp. zn. Rvp 1690/2015 a sp. zn. Rvp 1691/2015 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 23/2015.
2. Sťažnosti o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) boli
5. januára 2015, 11. februára 2015 a 12. februára 2015 doručené sťažnosti
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namietal porušenie
základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám,
účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach
životného prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod
sp. zn. 9 Sžp 7/2013, sp. zn. 3 Sžo 81/2014, sp. zn. 9 Sžp 11/2013, sp. zn. 3 Sžo 27/2014
a jeho rozsudkami sp. zn. 9 Sžp 7/2013 z 24. septembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 81/2014
z 2. decembra 2014, sp. zn. 9 Sžp 11/2013 z 26. novembra 2014 a sp. zn. 3 Sžo 27/2014
z 2. decembra 2014 (ďalej len „rozsudky najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažností a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v správnych konaniach,
o ktorých na prvom stupni rozhodovalo Ministerstvo životného prostredia Slovenskej
republiky, príslušný odbor (ďalej len „ministerstvo“), domáhal podľa § 14 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Správny poriadok“) postavenia účastníka konania, pretože v predmetných konaniach
boli priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy podľa Aarhuského dohovoru.
Predmetom správnych konaní začatých na podnet rôznych poľovníckych združení alebo
iných subjektov bolo udeľovanie výnimiek z ustanovenia § 35 zákona č. 543/2002 Z. z.
o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane
prírody a krajiny“), ktoré sa týkali povolenia výnimky z podmienok ochrany chránených
živočíchov ̶medveďa hnedého.
3. Ministerstvo návrhom sťažovateľa v jednotlivých veciach nevyhovelo, pretože
dospelo k záveru, že nie sú splnené podmienky na priznanie postavenie účastníka konania
podľa § 14 Správneho poriadku. O opravných prostriedkoch sťažovateľa rozhodoval
minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“), ktorý potvrdil
napadnuté rozhodnutia ministerstva a rozklady sťažovateľa zamietol. Vo svojich
rozhodnutiach zhodne konštatoval, že postup ministerstva bol v súlade so zákonom
o ochrane prírody a krajiny.
4. Sťažovateľ zamietajúce rozhodnutia ministra o opravnom prostriedku napádal
žalobami na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a žiadal, aby krajský súd
v rámci správneho súdnictva zrušil jednotlivé rozhodnutia ministerstva a aj rozhodnutia
ministra a vrátil vec prvostupňovému správnemu orgánu. Krajský súd v jednotlivých
konaniach vzhľadom na skutkové okolnosti postupoval rôzne. Avšak pre všetky napádané
konania bolo spoločné, že boli v rôznom procesnom štádiu zastavené vždy
z dôvodu, že predmet konania odpadol. Vo veciach vedených najvyšším súdom
pod sp. zn. 3 Sžo 81/2014, sp. zn. 9 Sžp 11/2013 a sp. zn. 3 Sžo 27/2014 konanie najvyšší
súd zastavil. Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Sžp 7/2013 potvrdil rozsudok
krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba proti ministrovi ako správnemu orgánu,
ktorý konanie zastavil, a to z rovnakého dôvodu, že predmet konania odpadol. Právna
podstata každého napádaného konania pred najvyšším súdom je teda totožná.
5. V jednotlivých ústavných sťažnostiach sťažovateľ zhodne poukazoval na rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 3/2011 zo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd v skutkovo
a právne obdobnej veci vyslovil: „10. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že
ústavno konformný výklad (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) práva na súdnu
a inú právnu ochranu v oblasti správneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo
zaniknúť, resp. bolo v svojej podstate vyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym
orgánom sa napriek procesné riadne prejavenej nespokojnosti (napríklad podaním
opravného prostriedku) v dôsledku objektívne spotrebovaného času na vykonanie
opravného súdneho konania (tzn. výklad vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho
prieskumu).
Naopak, takýto výklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum
viedol k nesprávnemu záveru, že súdny prieskum napadnutého rozhodnutie správneho
orgánu (evidentne na čas náročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť
výkon práv a povinností vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom
uvedeného záveru by bola právna absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv
prostredníctvom konania podľa Piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku
(vrátane aj možnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej
miere na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu
vyplýva právo vykonať určitú činnosť, toto by aj uskutočnili.
Preto sa Najvyšší súd stotožnil s názorom žalobcu, že v uvedenej veci je potrebné
naďalej vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“
6. Sťažovateľ v ústavných sťažnostiach uvádza, že v jeho veciach ide o rovnaký
prípad ako v už citovanom konaní pred najvyšším súdom (bod 5 uznesenia), a domnieva sa,
že v predmetných správnych konania, ako aj v rozhodovacej činnosti súdov dochádza
v čoraz väčšej miere k tomu, že súdy žalobu sťažovateľa zamietnu nie kvôli jej
neodôvodnenosti, ktorú, tak ako v predmetných veciach najvyšší súd, ani neskúmajú, ale
žalobu zamietnu alebo konanie o nej zastavia z dôvodu uplynutia času, na ktorý bola
výnimka alebo súhlas orgánu ochrany prírody udelený.
7. Sťažovateľ k tomu ďalej uvádza, že zmyslom jeho účasti v predmetných konaniach
je svojimi podaniami, návrhmi a využívaním opravných prostriedkov zabezpečiť naplnenie
svojho poslania, ktorým je ochrana prírody prostriedkami, ktoré mu právny poriadok
Slovenskej republiky dáva k dispozícii. Imanentnou súčasťou ochrany prírody je
rozhodovanie orgánov prírody, ktoré je v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky
na úseku ochrany prírody, ako aj s právnymi predpismi upravujúcimi konanie pred takýmito
orgánmi. Sťažovateľ sa postupom správnych orgánov a konajúcich všeobecných súdov cíti
byť ukrátený na svojich právach, keďže konania o žiadosti žiadateľa boli zastavené bez toho,
aby na to bol právny dôvod, a zároveň sa tým správny orgán i konajúce súdy vyhli svojej
povinnosti preskúmať správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.
Takýto postup robí práva sťažovateľa ako účastníka správneho konania, postavenie ktoré mu
vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, abstraktnými a imaginárnymi bez možnosti
reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu
a súčasne je v priamom rozpore s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie, Veľkej
komory C 240/09 z 8. 3. 2011, ktorý konštatoval potrebu výkladu čl. 9 ods. 3 tohto
Aarhuského dohovoru tak, aby organizácia na ochranu životného prostredia, akou je
, mohla napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci
správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie v oblasti
životného prostredia.
Postup najvyššieho súdu ako poslednej inštancie v skutočnosti znamená, že
sťažovateľ bol nielen v tomto konaní, ale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách
sťažovateľa zbavený možnosti reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí
v oblasti ochrany prírody.
8. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie označených práv podľa ústavy, dohovoru a Aarhuského dohovoru
označenými rozsudkami najvyššieho súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo, zrušil
napadnuté rozsudky najvyššieho súdu a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie.
Sťažovateľ zároveň žiada, aby ústavný súd vyslovil zákaz najvyššiemu súdu pokračovať
v namietanom porušovaní označených práv. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov
konania.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
K spoločnému prerokovaniu vecí
11. Podľa ustanovenia § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie
pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
12. Podľa ustanovenia § 112 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
13. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade
s citovaným ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde je však možné v konaní
pred ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1
OSP.
14. Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 23/2015, sp. zn. Rvp 1170/2015,
sp. zn. Rvp 1690/2015 a sp. zn. Rvp 1691/2015 vyplýva, že tieto veci spolu skutkovo
súvisia, týkajú sa tých istých účastníkov, sťažovateľ je vo všetkých veciach zastúpený
rovnakou právnou zástupkyňou a v každej jednej sťažnosti sa na obdobnom skutkovom
základe s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenie rovnakých základných práv.
Sťažnosti sú po formálnej a obsahovej stránke rovnaké.
15. Prihliadajúc na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti konania v súlade
s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol tak,
ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
K namietanému porušeniu základných práv
16. Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy
preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky
uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup
k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí
súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom
v oblasti životného prostredia.
17. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS
136/05).
19. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť
skutkových záverov alebo právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je
prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa
úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že
by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
20. Úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
správnych orgánov v zmysle čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy je zisťovať, či rozhodnutie
správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania, je
vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd
zistí, že to tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.
Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu,
v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne
preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého
zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal
niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
(III. ÚS 43/03, II. ÚS 236/02, II. ÚS 50/01, IV. ÚS 228/2011).
21. V súlade s už uvedenou deľbou právomoci súdnej moci medzi všeobecné súdy
a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde
prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo), ústavný súd pristúpil
k prieskumu ústavnej sťažnosti, či v danom prípade nejde o zjavnú neopodstatnenosť podľa
22. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v skutkovo i právne podobnej veci už
zaujal názor prvý senát ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú
neopodstatnenosť (I. ÚS 783/2014). Keďže ústavný súd nedospel po predbežnom
prerokovaní k odchylnému právnemu názoru, vychádzal z citovaného rozhodnutia
ústavného súdu (a contrario § 6 zákona o ústavnom súde) a v podrobnostiach naň odkazuje.
23. Po ústavnom prieskume rozsudkov najvyššieho súdu v napádaných konaniach
a postupu, ktorý im predchádzal, ústavný súd konštatuje, že rozhodovacia činnosť
najvyššieho súd a jeho rozsudky vychádzajú zo zjednocujúceho stanoviska správneho
kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna 2013 „... na zjednotenie výkladu
§ 82 ods. 9 písm. a) a § 89 ods. 3 písm. b) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody
a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody“) o dôsledkoch
neplatnosti povolenia na usmrtenie chráneného živočícha na priebeh súdneho konania...“,
ktorým sa zjednotila odlišná rozhodovacia činnosť senátu 1 Sžp a 10 Sžp najvyššieho súdu,
konkrétne v právoplatných rozsudkoch senátov správneho kolégia najvyššieho súdu
v konaniach sp. zn. 10 Sžp 6/2013 a sp. zn. 1 Sžp 6/2013.
24. Správne kolégium najvyššieho súdu zaujalo toto stanovisko: «Neplatnosť
povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého
spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol
predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje.
Správny orgán preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to
v ktoromkoľvek štádiu správneho konania.
Samotný zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu ochrany prírody
povinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že
rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo
vydané. V dôsledku toho je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť
v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku
uplynutia času, na ktoré bolo vydané.
Ústredný orgán štátnej správy, ktorý koná o rozklade preto musí konanie o udelenie
výnimky zastaviť tak, ako mu to ukladá § 82 ods.9 písm. a) zákona o ochrane krajiny. Toto
zákonné ustanovenie priamo ustanovuje, že orgán ochrany prírody konanie podľa tohto
zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol. Ak správny orgán postupoval v súlade
s týmto zákonným ustanovením, povinnosťou súdu prvého stupňa je žalobu proti takémuto
jeho rozhodnutiu zamietnuť, keď navyše takýmto rozhodnutím nedochádza k založeniu,
zmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už
nimi nemôžu byť priamo dotknuté.
Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 1. júla 2008,
sp. zn. III. ÚS 341/2007 o. i. konštatoval, že v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba
zohľadniť účel zákona. Uviedol: „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov
zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych
prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód
právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna
z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali
navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu
právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž
neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.
Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo
vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny. Najvyšší súd zdôrazňuje, že
súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý na základe žalôb
posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej
správy; správny súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.
Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku je preskúmavať zákonnosť len takých rozhodnutí a postupov
správnych orgánov ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických
alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo
povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.
Zákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je teda
skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné
(pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu
nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom o udelenie výnimky
k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu
určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi
vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia
doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie
na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, potom
súd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
o zastavení konania o rozklade zamietnuť.
Ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania
o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu
konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011,
formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu
k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech
a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok
porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie
vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné.
Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť
konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané
podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.
Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo
limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má
za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané.
Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania zanikol napr.
uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého). Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3
písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že
uplynutím času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa
hnedého, odpadol dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie
v súlade so zákonom.
Ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného
živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť
uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto
výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane
prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania
nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania
je právna podmienka , ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej
platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého
stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej
výnimke zamietnuť. Znamená to, že aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie
správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou
tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu
podaný. Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by
orgán konajúci o rozklade už nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť,
zmeniť alebo potvrdiť, či rozklad zamietnuť. Samotný formálny priebeh konania o rozklade
by nepredstavoval pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho
prospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou
hospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného
stavu veci uplatňovať súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo
k zbytočnému predlžovaniu konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania.
Iný výklad zákona by smeroval len formálnemu zopakovaniu konania o rozklade
bez toho, aby umožňovalo účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné
rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho
konania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku.»
25. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi stanoviska správneho
kolégia najvyššieho súdu a po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu argumentáciu
sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
najvyššieho súdu v napadnutých rozsudkoch aj v zjednocujúcom stanovisku správneho
kolégia. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery
mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaných rozsudkov v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by
posudzované rozsudky najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom
rozpore, či urobené v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.
26. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľa dospel
k záveru, že napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu a postupom, ktorý im predchádzal,
nemohlo dôjsť k porušeniu jeho označených základných práv, a preto podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosti sťažovateľa z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
27. Keďže sťažnosti boli odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnostiam bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2015