Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 463/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,

Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 44

ods. 1 a 2 , ako aj práva podľa Dohovoru o prístupe

k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti

v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2015

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 44 ods. 1

a 2 (ďalej len „“), ako aj práva podľa

Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia ̶̶Aarhuský dohovor ̶(ďalej len

„Aarhuský dohovor“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 25. februára 2015.

Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ podaním z 2. februára 2009 oznámil svoj vstup

do konania vedeného na Ministerstve životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) pod sp. zn. 2495/2009 o žiadosti

o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha (usmrtenie dvoch

jedincov medveďa hnedého). Rozhodnutím sp. zn. 2495/2009 2.1 z 29. apríla 2009

ministerstvo sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka predmetného konania.

Rozhodnutím sp. zn. (29/2009 rozkl.) zo 17. júna 2009 minister životného

prostredia podaný rozklad sťažovateľa zamietol a rozhodnutie ministerstva potvrdil.

Rozsudkom č. k. 136 z 29. apríla 2011 Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) rozhodnutie ministra zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Rozhodnutím sp. zn. 2495/2009 2.1 z 10. júla 2009 ministerstvo povolilo výnimku

zo zákazov ustanovených v o ochrane prírody

a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ochrane prírody“), a to usmrtiť̶

odstreliť ̶jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri odo dňa

právoplatnosti rozhodnutia do 30. novembra 2009 posliedkou a postriežkou v lokalite

alebo do 15. decembra 2009 postriežkou v daných lokalitách.

Vo vzťahu k druhému medveďovi žiadosť o povolenie výnimky zamietol. Proti tomuto

rozhodnutiu podal 20. júna 2012 sťažovateľ rozklad. Rozhodnutím sp. zn.

(80/2012 rozkl.) z 23. augusta 2012 bolo konanie o rozklade zastavené z dôvodu, že

odpadol dôvod na konanie – jednak platnosť udelenej výnimky uplynula 15. decembra 2009

a jednak táto výnimka bola realizovaná odstrelom medveďa. Následne krajský súd

rozsudkom č. k. z 8. novembra 2013 zamietol žalobu, ktorou sa

sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra. Na odvolanie najvyšší

súd rozsudkom sp. zn. z 25. februára 2015 tento rozsudok potvrdil.

Sťažovateľ zdôraznil, že jeho činnosť «sa neobmedzuje na účasť v správnych

konaniach podľa zákona o ochrane prírody a krajiny (ďalej len „ZOPK“) alebo iných

predpisov, ale svojou mnohostrannosťou sa snaží prispieť v najvyššej možnej miere

k zachovaniu prirodzeného prírodného prostredia ako bezpodmienečnej podmienky

existencie života na Zemi». Vo vzťahu k účasti sťažovateľa v správnych konaniach poukázal

na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“) sp. zn. C 240/2009

z 8. marca 2011, v zmysle ktorého „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám,

účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach

životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady

č. 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však

vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok,

ktoré treba splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude

v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako

aj i cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla

organizácia na ochranu životného prostredia, akou je

napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť

v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“.

Najvyšší súd v rozhodnutí napadnutom touto sťažnosťou uviedol, že „mal

preukázané z hlásenia o usmrtení medveďa hnedého, že na základe udelenej výnimky

skutočne k usmrteniu medveďa hnedého došlo“. Zároveň najvyšší súd skonštatoval,

že podanie rozkladu žalobcom po realizácii výnimky, ku ktorej došlo 15. novembra 2009,

sa mu javí ako bezcieľne. Citované odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu

zrozumiteľne deklaruje názor, že ak bola výnimka realizovaná, nemá žalobca právo na to,

aby v riadnom odvolacom konaní (rozkladovom konaní) bola preskúmaná zákonnosť

rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu o udelení výnimky.

Sťažovateľ v tejto súvislosti osobitne poukazuje na skutočnosť, že v správnom konaní

nastala situácia, keď rozhodnutie prvostupňového orgánu o udelení výnimky bolo napadnuté

rozkladom sťažovateľa a konanie o tomto rozklade (nie konanie vo veci samej) bolo

zastavené z dôvodu uplynutia lehoty stanovenej na platnosť výnimky práve týmto

neprávoplatným rozhodnutím.

Ďalej sťažovateľ vyjadril presvedčenie o tom, že napadnutým predmetným

rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva domáhať sa zákonným postupom

zakotveným v , jeho práva na priaznivé životné prostredie podľa

ods. 1 , jeho práva domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu

verejnej správy ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v ,

jeho práva napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej

moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9

ods. 3 Aarhuského dohovoru a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zakotveným v čl. 6

ods. 1 dohovoru.

Poukázal pritom na staršie konania v obdobných veciach – týkajúcich sa postavenia

sťažovateľa vo vzťahu ku konaniam o veciach ochrany životného prostredia (udelenie

výnimky z ochrany medveďa hnedého), konkrétne na nález ústavného súdu

sp. zn. z 12. apríla 2012, ktorým zrušil rozhodnutia najvyššieho súdu

vo veciach pred ním vedených pod sp. zn. , , ,

a sp. zn. ; nález ústavného súdu sp. zn.

z 12. apríla 2010, ktorým boli zrušené rozsudky najvyššieho súdu vo veciach pred ním

vedených pod sp. zn. , , ,

a sp. zn. ; nález ústavného súdu sp. zn. z 19. októbra 2011,

ktorým zrušil rozsudky najvyššieho súdu vo veciach pred ním vedených pod sp. zn.

, , a sp. zn. . Dodal, že najvyšší súd

v ďalších konaniach rozhodol v otázkach žalôb sťažovateľa týkajúcich sa jeho postavenia

v konaniach podľa zákona o ochrane prírody tak, že jeho žalobám vyhovel, a bezvýnimočne

identickým spôsobom rozhodli aj krajské súdy, ktoré o žalobách sťažovateľa týkajúcich sa

jeho postavenia v uvedenom konaní rozhodovali.

Sťažovateľ tiež poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd zohľadniac všetky súvislosti rozsudku Súdneho

dvora sp. zn. C 240/2009 skonštatoval, „že ústavno konformný výklad (čl. 152 ods. 4

) práva na súdnu a inú právnu ochranu v oblasti správneho

súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo zaniknúť, resp. bolo v svojej podstate

vyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym orgánom sa napriek procesne riadne

prejavenej nespokojnosti (napríklad podaním opravného prostriedku) v dôsledku objektívne

spotrebovaného času na vykonanie opravného súdneho konania (tzn. výklad vykonaný

s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho prieskumu). Naopak, takýto výklad by v rozpore

s výkladovou metódou reductio ad absurdum viedol k nesprávnemu záveru, že súdny

prieskum napadnutého rozhodnutie správneho orgánu (evidentne na čas náročný proces)

nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť výkon práv a povinnosti vyplývajúcich

z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom uvedeného záveru by bola právna

absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv prostredníctvom konania podľa

Piatej časti druhej hlavy (vrátane aj možnosti brojiť proti

tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej miere na tom, ako rýchlo osoby,

ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vyplýva právo vykonať určitú činnosť,

toto by aj uskutočnili. Preto sa Najvyšší súd stotožnil s názorom žalobcu, že v uvedenej veci

je potrebné naďalej vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“.

Tento právny záver najvyššieho súdu sťažovateľ označil za zrozumiteľný a jediný správny

so zreteľom na zmysel účasti sťažovateľa v predmetných správnych konaniach vo veciach

ochrany prírody.

V dôsledku sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu však nastal stav,

„keď napriek zákonom predpokladanému a predvídanému postupu, ktorým si žalobca

uplatní svoje právo na účinnú účasť na rozhodovacom procese v otázkach životného

prostredia vrátane napadnutia rozhodnutí, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom,

činnosť povolená výnimkou, či tá, na ktorú bol udelený súhlas je žiadateľom vykonaná

a vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia odvolací orgán, či orgán rozhodujúci

o rozklade odmietne preskúmať odkazujúc na to, že dôvod na konanie odpadol. Dôvodom

na konanie je pritom myslená časová platnosť výnimky (súhlasu) uvedená v neprávoplatnom

(prvostupňovom) rozhodnutí.

O takýto prípad ide aj v predmetnom konaní. Aj keď jeho špecifikum spočíva v tom,

že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v čase, keď bol sťažovateľ nezákonnými

rozhodnutiami správnych orgánov vylúčený z možnosti uplatňovať práva účastníka konania,

je podstatou postupu správnych orgánov a v napadnutej veci aj súdu ten istý, do práv

sťažovateľa zasahujúci výklad procesných predpisov upravujúcich konanie pred súdom

či pred správnymi orgánmi.“.

Takéto dôvodenie podľa sťažovateľa nemôže obstáť, pretože „prvostupňové

rozhodnutie, resp. lehota platnosti výnimky v ňom uvedená, nemôže byť z hľadiska práva

dôvodom na konanie. Rozhodnutie správneho orgánu je zavŕšením správneho konania

a nie dôvodom naň. Rozhodnutie správneho orgánu nemôže byť dôvodom na konanie

správneho orgánu, v ktorom má tento dospieť práve k spomínanému rozhodnutiu. Navyše,

ako je nesporné aj z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, sťažovateľ podal

proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu rozklad a prvostupňové správne

rozhodnutie, teda nemohlo nikdy nadobudnúť právoplatnosť, ani sa stať vykonateľným.“.

S poukazom na , a

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny

poriadok“) sťažovateľ zdôraznil, že „neprávoplatné rozhodnutie prvostupňového orgánu

napadnuté rozkladom, nemôže vyvolávať žiadne právne účinky, a teda akékoľvek

podmienky, vrátane lehoty platnosti výnimky, nie sú účinné. Za tohto stavu nemožno

akceptovať názor, ktorý obsah neprávoplatného a nevykonateľného rozhodnutia

prvostupňového orgánu považuje za dôvod na samotné konanie a ktorého dovŕšením je

záver súdu o tom, že sťažovateľ nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby po uplynutí

časovej platnosti, na ktorú bola výnimka udelená. Takýto výklad by mohol dovedený

do absurdnosti viesť k situácii, keď v čase podania žaloby (do uplynutia lehoty, v ktorej

mala byť výnimka realizovaná), sťažovateľ ešte aktívne legitimovaný na podanie žaloby bol

a v prípade, že by táto lehota počas súdneho prieskumu uplynula, aktívnu legitimáciu by

stratil.“. O neprijateľnosti tohto názoru svedčia podľa sťažovateľa aj rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. septembra 2013 a sp. zn.

z 13. mája 2014.

Podľa sťažovateľa je z uvedených zhrnutí zrejmé, že „aj keď je formálne akceptuje

účasť sťažovateľa v predmetných konaniach ako účastníka konania, keďže platné znenie

zákona o ochrane prírody a krajiny nadväzujúce na čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, jeho

výklad podaný v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (Veľkej Komory) v rozsudku

vynesenom v konaní C 240/09 a v naň nadväzujúcich rozsudkoch Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, mu iný postup neumožňuje, v skutočnosti je táto účasť nástrojom

účasti verejnosti na rozhodovaní v oblasti životného prostredia, ktorej obsah, zmysel a účel

je týmto úplne vyprázdnený. Akceptujúc takýto názor nie je možné nájsť zmysel účasti nielen

sťažovateľa, ale ani iných organizácií na ochranu životného prostredia v konaniach

podľa zákona o ochrane prírody a krajiny. Týmto zmyslom je podľa sťažovateľa možnosť

domôcť sa zákonného, meritórneho, právoplatného rozhodnutia o otázke, ktorá

je predmetom konania pred správnymi orgánmi. Opačný výsledok účasti sťažovateľa

v konaní, teda zastavenie konania pre uplynutie času, na ktorý je výnimka či súhlas udelený,

v skutočnosti znamená, že sťažovateľ môže podávať opravné prostriedky, môže podávať

žaloby bez toho, aby bolo reálne očakávať akýkoľvek skutočný dopad na rozhodnutie vydané

v správnom konaní vrátane dopadu na realizáciu činnosti, na ktorú bola výnimka

udelená.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal

na ďalšie konanie a prijal takýto nález:

„Právo sťažovateľa

domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky

zakotvené v článku 46 ods. 1 SR,

na priaznivé životné prostredie podľa SR,

domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v ,

napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci,

ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 3

Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd,

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

25. 2. 2015 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 25. 2. 2015 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez vplyvu na opravné procesy

podľa odsekov 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené

v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo

súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí právnických a fyzických

osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným právom v oblasti životného

prostredia.

Ako z petitu sťažnosti vyplýva, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru, ako aj porušenia

jeho základného práva na priaznivé životné prostredie podľa a práva

na prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní

a opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore

s ich národným právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 1 Aarhuského

dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. februára 2015, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k.

z 8. novembra 2011 o zamietnutí žaloby, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia ministerstva životného prostredia sp. zn. (80/2012

rozkl.) z 23. augusta 2012. Týmto správnym rozhodnutím bolo zastavené konanie

o rozklade proti rozhodnutiu ministerstva životného prostredia sp. zn. 2495/2009 2.1

z 10. júla 2009, ktorým bola povolená výnimka zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1

písm. a) zákona o ochrane prírody, a to usmrtiť ̶odstreliť ̶jedného jedinca medveďa

hnedého v poľovnom revíri v lokalite (vedené pod sp.

zn. 2495/2009 2.1). Tomu predchádzalo správne konanie o tom, či sťažovateľ je alebo nie je

účastníkom tohto konania, kedy ministerstvo životného prostredia v rozhodnutiach sp. zn.

2495/2009 2.1 z 29. apríla 2009 a následne aj sp. zn. (29/2009 rozkl.) zo 17.

júna 2009 dospelo k záveru, že toto postavenie sťažovateľovi neprislúcha. Po tom, ako

krajský súd rozsudkom č. k. 136 z 30. septembra 2011 zrušil rozhodnutie

ministerstva životného prostredia sp. zn. (29/2009 rozkl.) zo 17. júna 2009,

spolu s prvostupňovým rozhodnutím sp. zn. 2495/2009 2.1 z 29. apríla 2009 ministerstvo

doručilo sťažovateľovi rozhodnutie sp. zn. 2495/2009 2.1 z 10. júla 2009.

Sťažovateľ tvrdí, že k uvedenému porušeniu jeho práv došlo z dôvodu, že najvyšší

súd dospel k nesprávnym právnym záverom o tom, že uplynutie lehoty platnosti výnimky

zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody je dôvodom

na zastavenie konania o rozklade proti tomuto rozhodnutiu, pretože „rozhodnutie, resp.

lehota platnosti výnimky v ňom uvedená, nemôže byť z hľadiska práva dôvodom na konanie.

Rozhodnutie správneho orgánu je zavŕšením správneho konania a nie dôvodom naň.

Rozhodnutie správneho orgánu nemôže byť dôvodom na konanie správneho orgánu,

v ktorom má tento dospieť práve k spomínanému rozhodnutiu. Navyše, ako je nesporné

aj z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, sťažovateľ podal proti rozhodnutiu

prvostupňového správneho orgánu rozklad a prvostupňové správne rozhodnutie, teda

nemohlo nikdy nadobudnúť právoplatnosť, ani sa stať vykonateľným.“.

Tento právny názor síce „formálne akceptuje účasť sťažovateľa v predmetných

konaniach ako účastníka konania, keďže platné znenie zákona o ochrane prírody a krajiny

nadväzujúce na čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, jeho výklad podaný v rozhodnutí

Súdneho dvora Európskej únie (Veľkej Komory) v rozsudku vynesenom v konaní C 240/09

a v naň nadväzujúcich rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, mu iný postup

neumožňuje, v skutočnosti je táto účasť nástrojom účasti verejnosti na rozhodovaní v oblasti

životného prostredia, ktorej obsah, zmysel a účel je týmto úplne vyprázdnený“.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo

na základe odvolania sťažovateľa rozsudok krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa

zamietnutá, potvrdil, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska

za akceptovateľné a udržateľné.

Ústavný súd považuje za potrené zdôrazniť, že rozsudok krajského súdu ani rozsudok

najvyššieho súdu nemali schopnosť porušiť právo sťažovateľa účinne sa zúčastniť sa konania

vedeného ministerstvom vo veci povolenia výnimky z ochrany medveďa hnedého.

Ústavnému súdu neuniklo, že sťažovateľ toto svoje právo háji, avšak nikde vo svojich

sťažnostiach neuvádza, akým spôsobom by ho chcel realizovať. V teoretickom prípade,

že súdy by v správnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli a ním napadnuté správne

rozhodnutie zrušili a vec vrátili ministerstvu na ďalšie konanie, by ministerstvo nemalo inú

možnosť, len svoje konanie zastaviť, pretože jeho predmet – výnimka – zanikla uplynutím

času, na ktorý bola povolená (30. novembra 2012), a nejde o konanie, ktoré by bolo možné

začať z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť účinne realizovať práva podľa Aarhuského

dohovoru sťažená v prípade, keď na základe platne udelenej výnimky došlo k odstrelu

chráneného živočícha (medveďa hnedého).

Nemožno sa prikloniť ani k sťažovateľovmu hodnoteniu názoru najvyššieho súdu

artikulovaného v rozsudku sp. zn. zo 17. apríla 2012 ako „zrozumiteľnému

a... jedinému (zrejme vypadlo slovo „správnemu“, pozn.) so zreteľom na zmysel účasti

sťažovateľa v predmetných správnych konaniach názoru v činnosti orgánov ochrany

prírody…“. Ani sťažovateľ nemôže ponechať bez povšimnutia, že jeho tvrdeniam

bez ohľadu na rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu vyhovujú len a len

rozhodnutia najvyššieho súdu vydané senátom 1 S, pričom všetky ostatné senáty pravidelne

a opakovane prezentujú právny názor totožný s názorom obsiahnutým v rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2015. Navyše, sťažovateľom citované

rozhodnutia opomínajú potrebu aplikácie práva na konkrétne reálne situácie tak, aby bola

zaistená účinná ochrana práv a právom chránených záujmov osôb, a zotrvávajú na vysoko

teoretických pozíciách ideálnych prípadov. Právne závery v nich obsiahnuté vychádzajú

z formalistického prístupu k právu, ktorý nemá nič spoločné so sťažovateľom požadovanou

reálnou možnosťou účinne uplatňovať (realizovať) jeho práva a právom chránené záujmy.

V tomto smere ústavný súd opätovne poukazuje na zjednocujúce stanovisko

najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2014 z 24. júna 2014 k jednotnému uplatňovaniu § 82 ods. 9

písm. a) a § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody, ktorým najvyšší súd reagoval

na podnet ministra životného prostredia sp. zn. z 29. novembra 2013

podaného z dôvodu výkladovej rozdielnosti v aplikácii uvedených zákonných ustanovení

v rozhodovacej činnosti súdov vyplývajúcej z právoplatných rozsudkov senátov správneho

kolégia najvyššieho súdu v konaniach sp. zn. a sp. zn. (sic).

Zo skutkového hľadiska ide o totožné veci ako v tu namietanom konaní najvyššieho

súdu. Ako zo stanoviska sp. zn. Snj 72/2014 vyplýva, „neplatnosť povolenej výnimky

o povolení na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého s pôsobená uplynutím

času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet konania,

lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Správny orgán preto

môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu správneho

konania.“.

Najvyšší súd v citovanom stanovisku oprel svoj právny názor aj o nález ústavného

súdu sp. zn. z 1. júla 2008, keď okrem iného konštatoval, že „v aplikačnej

činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“, a uviedol, že „nevyhnutnou

súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem

na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej

normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický

postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom

jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému

a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych

orgánov zákonom v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom,

ale aj zmyslom a účelom zákona. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich

subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je

namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako

vecne správny.“.

Najvyšší súd zdôraznil, že „zákonným predpokladom podania správnej žaloby

v správnom súdnictve je teda skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím, ktoré je nezákonné (pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie

ukrátenia práv žalobcu nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom

o udelenie výnimky k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená

žiadateľovi len na dobu určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom

treba skúmať, či žalobcovi vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové

konanie z dôvodu uplynutia doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak

žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o

zastavení rozkladového konania, potom súd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného o zastavení konania o rozklade zamietnuť.“.

Podľa stanoviska najvyššieho súdu «ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel

chráneného živočícha až v priebehu konania o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť

konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu konania o rozklade, aj potom s poukazom

na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011, formálne zopakovanie administratívneho

konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť

dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie

procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä

vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové

pochybenia nie je potrebné. Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane

prírody zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie

vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.

Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade

časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý

má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo

vydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania

zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého).

Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane

prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo

uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod

na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom.

Ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného

živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť

uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto

výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane

prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania

nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania

je právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo

jej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého

stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej

výnimke zamietnuť.».

V duchu tohto stanoviska odôvodnil najvyšší súd aj rozsudok vo veci

sp. zn. z 25. februára 2015, keď uviedol: „V danom prípade je nesporné,

že vyhovenie žalobe len z formálnych dôvodov, keď žalobca nadobudol postavenie účastníka

správneho konania v súlade s právnym názorom obsiahnutým v rozsudku Krajského súdu

v Bratislave č. k. z 30. septembra 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť

dňa 13. decembra 2011; teda až po realizácii povolenej výnimky, by neprinieslo zásadný

zvrat v právach a oprávnených záujmoch žalobcu. Práve uvedená skutočnosť,

je podľa názoru najvyššieho súdu, pre ustálenie nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu

rozhodujúca. Preto odvolací súd zhodne s názorom vysloveným krajským súdom nepovažuje

žalobcu v konaní o žalobe na preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného za aktívne

legitimovaného, a to práve vodu nepreukázania, že by žalobca mohol byť napadnutým

rozhodnutím alebo postupom žalovaného ukrátený na svojich právach.

Najvyšší súd považuje za potrebné ešte dodať, že nepopiera právo žalobcu

ako účastníka správneho konania podať rozklad. Jeho podanie však p o uplynutí času,

na ktorý bolo prvostupňové správne rozhodnutie vydané, dokonca po realizácii výnimky,

ku ktorej došlo dňa 15. 11. 2009, sa najvyššiemu súdu javí na účely správneho súdnictva

ako bezcieľne dodajúc, že takýto postup žalobcu by bol na mieste jedine v prípade, kedy by

rozhodnutie súdu bolo spôsobilé reálnym spôsobom ovplyvniť výsledok správneho

konania.“

Tento právny názor vyslovil najvyšší súd napr. tiež v rozsudkoch

sp. zn. z 18. decembra 2013, sp. zn. z 24. septembra 2014,

sp. zn. z 26. novembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 23/2014,sp. zn.

a sp. zn. z 2. decembra 2014 či sp. zn. z 28. januára 2015.

Súlad právneho názoru viacerých senátov najvyššieho súdu len ďalej svedčí o ojedinelosti

právneho postoja senátu najvyššieho súdu 1 S, ktorý dlhodobo preferuje právne teoretické

stanoviská, často neberúc ohľad na ich praktické dopady na postavenie žalobcov

(navrhovateľov) vo vzťahu k správnemu konaniu, resp. na praktickú realizáciu kladených

požiadaviek.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že o skutkovo i právne podobných veciach

sťažovateľa už tiež rozhodoval prvý a druhý senát ústavného súdu, ktorý predchádzajúce

sťažnosti sťažovateľa odmietli pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnené

(, , a ). Keďže ústavný súd nedospel

pri predbežnom prerokovaní k odchylným právnym názorom ako prvý a druhý senát

ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. , vychádzal z právnych názorov vyslovených v uvedených veciach

(a contrario ).

Vzhľadom na vzťah rozhodnutia o priznaní postavenia účastníka správneho konania a

vstupu do uvedeného konania, ktorého sa fyzická alebo právnická osoba domáha, ústavný

súd poukazuje na právny názor vyslovený v rozhodnutiach najvyššieho súdu

sp. zn. z 13. novembra 2012, sp. zn. z 29. novembra 2012,

sp. zn. z 28. mája 2014 a ďalších z tohto obdobia. V jeho zmysle

samostatne konať o účastníctve možno len vo vzťahu ku konaniu, ktoré trvá, t. j. nebolo

právoplatne skončené (m. m. ).

To obdobne platí aj v tu prerokovávanej veci, kde sťažovateľ fakticky tvrdí, že ním

podaný rozklad (20. júna 2012, doručený 25. júna 2012) mal za následok nielen prelomenie

právoplatnosti rozhodnutia ministerstva sp. zn. 2495/2009 2.1 z 10. júla 2009,

ale aj revokovanie platnosti udelenej výnimky, ktorá bola 15. novembra 2011 realizovaná.

Hoci podaný rozklad prelomil právoplatnosť ním napadnutého rozhodnutia, avšak

s účinkom ex nunc, t. j. nespôsobila spätnú neplatnosť udelenej výnimky, a teda ani napr. to,

že by sa realizovaný odstrel jedného medveďa hnedého stal nezákonným.

Za predmet konania o povolenie výnimky z ochrany podľa zákona o ochrane prírody

správne ministerstvo, krajský súd aj najvyšší súd ustálili samú výnimku – nie, ako sa mylne

domnieva sťažovateľ, rozhodnutie o jej povolení ako celok. Preto je správny aj ich právny

záver, že uplynutím platnosti výnimky alebo jej realizáciou dochádza k zániku predmetu

konania o jej povolenie. Zánik predmetu konania je legitímnym dôvodom na jeho

zastavenie. Záver o tom, že rozhodnutím o zastavení konania o rozklade sťažovateľa proti

rozhodnutiu o povolení výnimky z ochrany podľa zákona o ochrane prírody, ktorá bola

realizovaná ešte pred uplynutím jej platnosti, ktoré predchádzalo podaniu rozkladu, nemohli

byť porušené práva a právom chránené záujmy sťažovateľa, je nutné hodnotiť

ako bezchybný.

Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániť

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou

zmluvou podľa ().

Vychádzajúc z týchto ustanovení a podstaty sťažnosti

sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa (proti rozhodnutiu

najvyššieho súdu) treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , , a , ).

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu základné právo podľa a právo podľa

dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia

vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. )

a taktiež nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou

by bolo zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (m. m. , ,

, ), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov

(m. m. , , ).

Ústavno súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade

sťažovateľa by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie

všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu ( ).

K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva

na spravodlivý proces podľa dohovoru, by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu

nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje

právo na všeobecnom súde (napr. ), ale aj tým, keby tento súd rozhodol

arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ), alebo

vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ).

Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by

napadnuté rozhodnutia krajského súdu robila ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce

ústavno súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Za tejto situácie nemohlo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. februára 2015 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a 2 alebo práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, ako

ani základného práva sťažovateľa na ochranu životného prostredia podľa

a práva podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona

o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnostiam

bude vyhovené.

V závere považuje ústavný súd za potrebné dodať, že ochrana životného prostredia

ako spoločného záujmu všetkých občanov Slovenskej republiky je dôležitou aktivitou

a činnosť združení na ochranu životného prostredia na jeho rôznych úsekoch si jednoznačne

zaslúži pozornosť a podporu. Avšak nielen na získanie všeobecnej podpory a rešpektu

by mali zakaždým zvažovať účelnosť krokov, ktoré podnikajú, aby fakticky nemrhali svoju

pozornosť a prostriedky na čisto formálne, obsahovo prázdne manifesty, tak ako to je

v prípade tohto konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015