Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 197/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátom

JUDr. M. R., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa , práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa , práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cob

194/2009 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

55/2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo

veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa , práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl.

48 ods. 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod .

Predmetom sťažnosťou napadnutých konaní bolo rozhodovanie o žalobe obchodnej

spoločnosti S., a. s., Ž. (ďalej len „žalobca“), podanej proti sťažovateľke o úhradu

zmluvných plnení vyplývajúcich zo vzájomných obchodno-záväzkových vzťahov. Vo veci

rozhodol najskôr Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) tak, že sťažovateľku zaviazal

žalobcovi zaplatiť sumu 73 846,91 € spolu so 16 % ročným úrokom z omeškania počítaným

z dlžnej sumy 73 846,91 € od 3. marca 2004 do zaplatenia. Krajský súd v odvolacom konaní

rozsudkom sp. zn. z 11. novembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“)

potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. z 5. júna 2009 vo výroku o

povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi sumu 73 846,91 € s prísl. a v časti

nevyjadreného určenia plnenia na účet postupníka zmenil rozsudok okresného súdu tak, že

sťažovateľka bola povinná priznanú sumu zaplatiť na účet postupníka - obchodnej

spoločnosti A, s. r. o., V. (ďalej len „postupník“). Najvyšší súd uznesením sp. zn.

55/2010 z 29. novembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) odmietol dovolanie proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 11. novembra 2009 z dôvodu jeho

neprípustnosti.

Z obsahu sťažnosti vyplýva nesúhlas sťažovateľky s názorom krajského súdu, ktorý

mal za novú argumentáciu sťažovateľky považovať odvolací dôvod, ktorým sťažovateľka

namietala zmenu petitu žalobcu o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť sumu priznanú

rozsudkom okresného súdu na účet postupníka bez procesného rozhodnutia o zmene návrhu

podľa v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že žalobca si túto pohľadávku vymáhal ako vlastnú

bez toho, aby ju v súlade so zmluvou vymáhal vo svojom mene na účet postupníka.

V podrobnostiach sťažnosti uvádza: „O zmätočnosti a nepodloženosti nároku navrhovateľa

svedčia jeho neustále zmeny a dôvody uplatnenia nároku, keď navrhovateľ si pôvodne svoj

nárok uplatňoval podľa listiny o uznaní záväzku, neskôr podľa dohody o splátkach a

odpustení dlhu, pričom zas tvrdil, že bod III. Dohody o splátkach je neplatným z dôvodu, že

nie je možné sa dopredu vzdať svojho nároku. Neskôr si zase protirečil, že jeho nárok nie je

premlčaný a že žalobu nedal predčasne, pričom v podnete na mimoriadne dovolanie a v

príkrom rozpore svojich doterajších tvrdení sám uvádzal, že návrh voči odporcovi podal

ešte pred splatnosťou pohľadávky sťažovateľa a je teda predčasne podaný...

I napriek viacerým námietkam odporcu - sťažovateľa sa však súd - ani prvostupňový

a ani odvolací so zmenou žaloby navrhovateľa nevysporiadali, o tejto otázke nerozhodli,

nezaoberali sa ňou ako keby neexistovala, pričom v danom prípade je rozhodujúce to, že k

faktickej zmene žaloby žalobného petitu došlo dňa 7. 4. 2009 a tým aj zmene pôvodného

návrhu navrhovateľa. Týmto postupom súdov podľa názoru sťažovateľa oba súdy porušili aj

ust. §-u 1 až 3, ...

Za zmenu návrhu treba považovať, ak navrhovateľ z nezmeneného skutkového

základu požaduje viac alebo iné plnenie, prípadne rovnaké plnenie, ale na základe iného

skutkového základu. Každá takáto zmena návrhu je možná len so súhlasom súdu a súd o nej

rozhodne uznesením a je dôležitá aj z hľadiska plynutia premlčacích a prekluzívnych lehôt,

keďže hmotno-právne účinky zmeneného návrhu nastávajú dňom jeho doručenia súdu...

Sťažovateľ namieta, že odvolací súd porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho

konania. ... Tento postup odvolacieho súdu mal za následok odňatie možnosti domáhať sa

preskúmavania skutkových zistení a na ne nadväzujúcich právnych záverov, na ktorých

svoje rozhodnutie v odvolacom konaní založil. ... Takéto konanie prvostupňového súdu malo

byť dôvodom pre zrušenie rozsudku odvolacím súdom, čo však odvolací súd neurobil...

Sťažovateľ sa taktiež nemôže stotožniť s dôvodením súdov, že síce bolo zrejmé, že

pohľadávka navrhovateľa v čase jeho podania nebola splatná ... avšak táto splatnosť

nastala do momentu vyhlásenia rozhodnutia vo veci, tak potom nie je možné nazerať na túto

pohľadávku, práve okolnosťou plynutia času, za predčasnú a posudzovať jej nezrelosť ku

dňu podania žaloby.

Tento výklad prvostupňového a odvolacieho súdu je v rozpore s doterajšou praxou v

rozhodovaní súdov v SR, keď medzi prvými podmienkami konania, ktoré súd skúma pri

podaní návrhu účastníka je, či je pohľadávka - istina uvedená v žalobnom návrhu splatná.

Preto toto dôvodenie súdu považujeme za arbitrárne, v rozpore s platnými právnymi

predpismi a požadovanými podmienkami pri podávaní návrhov na súd. Týmto postupom

súdu tak došlo k zvýhodneniu jedného účastníka konania na úkor druhého účastníka,

porušenia , , , , .

Za nenáležité a zavádzajúce považuje sťažovateľ dôvodenie odvolacieho súdu, že sa

sťažovateľ navrhol zaoberať kompenzáciou jeho protipohľadávky so žalovanou istinou až v

odvolacom konaní a použil to ako nové tvrdenie v rámci použitej obrany. ...

Dôvodenie odvolacieho súdu v tejto časti rozsudku ako aj to, že k vzájomnému

započítaniu pohľadávok nemohlo dôjsť z dôvodu, že odporcova pohľadávka je sporná

pokladáme za nesprávne a nepreskúmateľné a v príkrom rozpore s platnými právnymi

predpismi, vykonaným dokazovaním a nemôže byť takýmto názorom nahradené procesné

pochybenie prvostupňového súdu ako i argumentácia odvolacieho súdu, že dovolateľ toto

svoje tvrdenie použil až v odvolacom konaní ako svoju obranu. Sťažovateľ opätovne

poukazuje, že kompenzačnú námietku vzniesol ešte na pojednávaní dňa 18. 2. 2005...“.

Sťažovateľka namieta aj rozdielny prístup súdov k podávaným dôkazom zo strany

žalobcu, ktoré mali byť považované za relevantné na rozdiel od jeho návrhov, na ktoré

ohľad braný nebol. Rovnako namieta i výklad predložených listín súdmi odkazujúc na

„všeobecne platný princíp, podľa ktorého ak sú v listinách použité formulácie a pojmy,

ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho,

kto ich do nich uložil... V danom prípade však všeobecné súdy zvolili taký výklad, ktorý

prikladá jednej vybranej listine, ktoré uzatvorili medzi sebou navrhovateľ so sťažovateľom

veľmi iracionálne konsekvencie pre jednu z jej strán (navrhovateľa) proti strane druhej. ...

Existencia samotného dôkazu - predložených listín, bez vyhodnotenia a väzby na ostatné

dôkazné prostriedky s dostatočnou výpovednou hodnotou na preukázanie opačných

skutočností tvrdených navrhovateľom nevytvorila dostatočný podklad pre závery

prvostupňového súdu.“.

Napokon sťažovateľka uvádza, že nemala „možnosť sa k veci vyjadriť pred

odvolacím súdom počas celého priebehu pojednávania a ani v závere pojednávania zaujať

stanoviskom svojim prednesom. Rovnako vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu nebolo

odporcovi predložené v primeranej lehote - aby mohol k vyjadreniu zaujať kvalifikované

stanovisko, alebo bolo doručené až na pojednávaní krátkou cestou. ... Vzhľadom aj na tieto

závažné skutočnosti preto rozsudok považujeme aj z týchto dôvodov za nepreskúmateľný,

náležité neodôvodnený a arbitrárny. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkovi

konania posúdiť, ako súd v jeho veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a

akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci, pričom súd uvedie právnu

normu, pod ktorú subsumoval tieto uvedené zistenia. Odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia však nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej stránke...

Sťažovateľ má za to, že z postupov prvostupňového, odvolacieho súdu ako aj

dovolacieho súdu vyplýva, že tieto rozhodli v danej veci celkom formalistický, svojvoľne a

arbitrárne bez toho, že by mal ich výrok rozumný základ v obsahu spisu a poskytoval

rozumné vysvetlenie toho, čo sa medzi sťažovateľom a navrhovateľom skutočne odohralo a

rozhodli tak na základe argumentu, ktorý bol v zjavnom rozpore s obsahom spisu.“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy nesprávne

aplikovali ustanovenia o premlčaní podľa ustanovenia ,

vychádzajúc z výkladu, že „všetky predĺženia desaťročnej premlčacej doby, ktoré

umožňuje (napr. zo zákona, dohodou, písomným vyhlásením) sú

limitované maximálnou desaťročnou dobou. ... Uvedené súdy však túto skutočnosť nebrali

do úvahy, nezaoberali sa ňou a ani vznesenou námietkou premlčania a upriamili sa iba na

záväzný právny výklad a názor NS SR, že v danom prípade nemohla premlčacia doba začať

plynúť skôr ako bola splatnosť záväzku dňa 2. 3. 2004.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Základné právo sťažovateľa spoločnosti S., s. r. o... uvedené

v , , 48 ods. 2 ako aj

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Najvyššieho súdu

SR č. k. a Krajského súdu v Žiline v konaní vedenej pod č. k.

porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Obdo

55/2010 zo dňa 29. 11. 2010 a rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. zo

dňa 11. 11. 2009 zrušuje a vec vracia na nové konanie.

Najvyšší súd SR a Krajský súd v Žiline je povinný spoločne a nerozdielne zaplatiť

sťažovateľovi trovy konania z titulu právneho zastúpenia vo výške 261,82 eur... na účet

JUDr. M. R... do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní.

Podľa má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

siedmeho oddielu druhej hlavy ( až ) a jeho porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet

medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva v

tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a

základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a

právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z

ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , III.

ÚS 268/05). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným zjednocovať právne názory

všeobecných súdov (, , ); v konkrétnych prípadoch

posudzuje ústavný súd len ich ústavnú akceptovateľnosť ().

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS

115/02, , ). Základné právo na súdnu ochranu však neznamená

nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do

ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne

zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci

zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť

prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky

spravodlivého procesu ().

1. K namietanému porušeniu základných práv krajským súdom

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že konanie o dovolaní ústavný súd

považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a 3 (m. m. , ) a vzhľadom na to je v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom

súde považovaná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (napr.

, ). Z tohto dôvodu bola aj sťažnosť sťažovateľky doručená

22. marca 2010 odmietnutá uznesením č. k. -21 z 10. novembra 2010

z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu, pričom ústavný súd súčasne konštatoval,

že v prípade, ak nedôjde v dovolacom konaní k zrušeniu, resp. k zmene napadnutého

rozhodnutia, je daná právomoc ústavného súdu tak na preskúmanie dovolacieho

rozhodnutia, ako aj odvolacieho rozhodnutia a zákonná dvojmesačná lehota na podanie

sťažnosti plynie od doručenia dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu (m. m.

, , , porovnaj tiež rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 a tiež rozhodnutia ústavného súdu

, ). Z uvedeného dôvodu ústavný súd preskúmal na

podklade tejto sťažnosti aj ústavnú akceptovateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Podstatou sťažovateľkiných námietok vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu krajského

súdu je jej nespokojnosť s tým, že krajský súd určil sťažovateľke povinnosť plniť priznanú

sumu na účet inej osoby než žalobcovi bez rozhodnutia o pripustení zmeny návrhu, pričom

zmenou rozsudku okresného súdu mal porušiť zásadu dvojinštančnosti súdneho konania a

zvýhodniť účastníka konania stojaceho vo vzťahu k sťažovateľke na opačnej procesnej

strane, ďalej že neprihliadol na vznesenú námietku premlčania, ako aj kompenzačnú

námietku sťažovateľky, nesprávne vyhodnotil sťažovateľkou predložené listiny a

neprihliadol na všetky predložené dôkazy (v čom vidí porušenie základného práva na

rovnosť účastníkov konania), taktiež že sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť sa k veci

pred odvolacím súdom a napokon aj že rozsudok je neodôvodnený a nepreskúmateľný.

K postupu okresného súdu, ktorý pred vydaním meritórneho rozhodnutia nerozhodol

podľa o návrhu žalobcu, aby v prípade priznania žalovanej sumy bola táto

zaplatená na účet postupníka, t. j. obchodnej spoločnosti A., s. r. o., krajský súd

v napadnutom rozsudku uviedol, že túto procesnú situáciu neponíma ako „jednoznačný a

zrejmý návrh žalobcu na zmenu žaloby o ktorej by bolo potrebné rozhodovať podľa § 95

ods. 1, 2 Pokiaľ teda okresný súd postupoval v konaní v zmysle pôvodného petitu

tak, ako vyplýval z podanej žaloby žalobcu zo 17. 2. 2004, bolo zrejmé, že zvolil prvú

alternatívu a to nemalo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, na ktoré by bolo

nevyhnutné prihliadať zo strany odvolacieho súdu. V tomto smere krajský súd odkazuje i na

úpravu v , v zmysle ktorého na prípadné vady konania pred súdom

prvého stupňa prihliada odvolací súd len, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci.“. Je nesporné, že krajský súd, ktorý v odvolacom konaní zmenil rozsudok okresného

súdu, svojím postupom a rozhodnutím akceptoval dodatočný návrh žalobcu na určenie

plnenia na účet postupníka. Podľa názoru najvyššieho súdu uvedeného v uznesení sp. zn.

z 29. novembra 2010 zmenou rozsudku okresného súdu krajský súd len

určil iný subjekt na plnenie. Ústavný súd nepovažuje tieto dôvody rozsudku krajského súdu

za svojvoľné. Pokiaľ žalobca v priebehu konania požiadal, aby v prípade úspechu v spore

bola sťažovateľka zaviazaná plniť žalovanú sumu na účet postupníka, týmto doplnením

nedošlo k zmene rozsahu (rozšíreniu) ani k zmene povahy požadovaného plnenia a rovnako

ani k podstatnej zmene rozhodujúcich skutočností a dôvodov, z ktorých žalobca odvodzoval

uplatnené právo. Ústavný súd rovnako nezistil, že by krajský súd vyhodnotením procesnej

situácie v tom smere, že v okolnostiach prípadu nejde o zmenu žaloby, rozhodol v rozpore

s ustálenou judikatúrou všeobecných súdov, ktorý je súdnym orgánom oprávneným na

zjednocovanie tejto judikatúry. Žiada sa pritom dodať, že rozpor s judikatúrou v tejto otázke

sťažovateľka v sťažnosti ani nenamietala a svoju argumentáciu obmedzila na vlastný právny

výklad danej otázky. Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že krajský súd (a pred ním

okresný súd) nepostupoval v konaní v zhode s právnymi názormi sťažovateľky, preto ešte

neznamená, že došlo k porušeniu ňou označených základných práv.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre viackrát zaradil požiadavku dvojinštančnosti

konania medzi ústavno-procesné zásady (, ), z čoho vyplýva aj

to, že ak v podmienkach konkrétneho súdneho konania porušenie tejto zásady ústavný súd

zistí, potom je založená jeho právomoc vysloviť porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného , prípadne aj základného práva vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom a základného práva na rovnosť účastníkov konania.

Súčasne však ústavný súd zastáva právny názor, že ak rozhodnutie odvolacieho súdu

o zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa má oporu v procesných pravidlách rozhodovania

o odvolaniach uvedených v , potom takýto postup nie je

možné bez ďalšieho považovať za porušenie zásady dvojinštančnosti konania (m. m.

).

V súvislosti so sťažovateľkinou námietkou o porušení zásady dvojinštančnosti

súdneho konania, ktorej sa mal krajský súd dopustiť zmenou rozsudku okresného súdu v

časti nevyjadreného určenia plnenia na účet postupníka, ústavný súd poukazuje na

ustanovenie , podľa ktorého je odvolací súd povinný rozhodnutie súdu prvého

stupňa zmeniť, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie ( ) alebo na jeho

zrušenie ( ). Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne

objasnil dôvody zmeny rozsudku takto: „Z dokazovania pred prvostupňovým súdom... bol

zrejmý písomne udelený súhlas podľa postupníkom zo zmluvy

o postúpení pohľadávky z 27.1.2004 (č. l. 139 spisu), aby postupca, teda žalobca, vymáhal

postúpenú pohľadávku 2 224 711,91 Sk vo svojom mene na účet postupníka. ... Pre

rozhodovanie o priznaní takto uplatnenej pohľadávky, ktorá už patrila postupníkovi, teda

spoločnosti A. s. r. o., bola zásadná právna úprava v ,

podľa ktorého ustanovenia na žiadosť postupníka môže postupca vymáhať postúpený nárok

sám vo svojom mene na účet postupníka. ... Bolo zrejmé, že došlo k naplneniu podmienok v

zmysle citovanej právnej úpravy pre možnosť vymáhania predmetnej postúpenej

pohľadávky žalobcom v rovine preukázania jeho aktívnej vecnej legitimácie a ktorá otázka

bola okresným súdom zhodnotená správne. Uvedená právna úprava v hmotnoprávnom

ustanovení sa však mala premietnuť a odraziť i vo

výroku rozhodnutia okresného súdu v merite veci, keďže rozhodovanie v rámci občianskeho

súdneho konania je formou, spôsobom pre uplatňovanie hmotnoprávnych nárokov

účastníkov. V danom prípade krajský súd bol toho názoru, že okresný súd pri priznaní

žalovanej pohľadávky vo výške 2 224 711,91 Sk, resp. v aktuálnom vyjadrení v peňažnej

mene platnej na území SR od 1. 1. 2009 vo výške

73 846,91 Eur, s príslušenstvom, mal rešpektovať i hmotnoprávnu úpravu a vyjadriť ju v

merilórnom rozhodnutí tak, aby priznaná pohľadávka bola vyplatená na účet postupníka, a

to v rámci a v súlade s udeleným súhlasom postupníka zo dňa 17. 2. 2004. V tejto časti bolo

teda dôvodné zmeniť napadnutý rozsudok okresného súdu cez úpravu v ,

ked'že v predmetnej časti neboli splnené podmienky na potvrdenie ani zrušenie rozhodnutia

súdu prvého stupňa a to v tej nevyjadrenej časti, dotýkajúcej sa vyplatenia priznanej

pohľadávky na účet postupníka. Zmena predmetnej časti rozhodnutia sa priamo nedotýkala

inak vecnej správnosti priznania uplatneného nároku žalobcu na vyplatenie žalovanej

pohľadávky s príslušenstvom, v ktorej časti krajský súd odkazuje na odôvodnenie

napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v a súčasne

poukazuje i na záväzný právny názor vyslovený v dovolacom rozsudku.“

Ústavný súd po preskúmaní citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu

vo vo väzbe na ustanovenie nezistil s prihliadnutím na aplikovateľnú judikatúru

všeobecných súdov v tejto otázke, že by sa krajský súd dopustil porušenia ústavno-

procesnej zásady dvojinštančnosti súdneho konania, a tým aj základného práva na súdnu

ochranu podľa až , resp. dohovoru, a preto uvedenú námietku

sťažovateľky považoval za nedôvodnú.

Vo vzťahu k ďalšiemu argumentu sťažovateľky spočívajúcemu v nesprávnom použití

ustanovení o premlčaní žalovanej pohľadávky aplikovateľných v obchodno-záväzkovom

vzťahu medzi žalobcom a sťažovateľkou krajský súd poukázal na záväzný právny názor

najvyššieho súdu vyslovený v tejto veci rozsudkom sp. zn. z 27. augusta

2008. Uvedeným rozsudkom najvyšší súd na základe mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora Slovenskej republiky podaného proti rozsudku okresného súdu č. k.

-78 z 18. februára 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k.

-124 z 12. januára 2006 zrušil obidva napadnuté rozsudky súdov nižšieho

stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zo záverov označeného

rozsudku je zrejmé, že v predmetnom prípade došlo predchádzajúcim konaním všeobecných

súdov k nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky premlčania. Dohodu o splátkach

považoval najvyšší súd za vyhlásenie o predĺžení premlčacej doby, ako to má na mysli

ustanovenie , a preto premlčacia doba nemohla začať

plynúť skôr, než sa záväzok stal splatným, t. j. pred 2. marcom 2004.

V tomto kontexte je nevyhnutné pripomenúť, že ústavný súd v rámci svojej

rozhodovacej činnosti už raz na základe sťažnosti sťažovateľky doručenej 5. novembra

2008 posudzoval namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. augusta 2008 vrátane správnosti aplikácie

pre daný prípad relevantných právnych noriem týkajúcich sa premlčania a ústavnej

akceptovateľnosti výkladu podaného najvyšším súdom, pričom dospel k záveru, že opísaný

právny názor najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený, ani za

arbitrárny. V zmysle uvedeného preto ústavný súd uznesením č. k. -15

z 15. januára 2009 túto sťažnosť sťažovateľky odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vychádzajúc z týchto poznatkov a prihliadajúc na právny názor zaujatý v uznesení

ústavného súdu č. k. -15 z 15. januára 2009 považuje ústavný súd argumenty

sťažovateľky o nesprávnom vyhodnotení podmienok premlčania žalovanej pohľadávky

uvedené aj v prerokovávanej sťažnosti za nedostatočné. Pokiaľ sa krajský súd

v napadnutom rozsudku oprel o záväzný právny názor najvyššieho súdu, že k premlčaniu

žalovanej pohľadávky do dňa jej uplatnenia na súde nedošlo, súčasne poukazujúc na

nedostatok procesných, skutkových a právnych dôvodov, ktoré by opodstatňovali

nerešpektovanie vysloveného záväzného právneho názoru najvyššieho súdu, konal tak

v súlade s procesno-právnymi predpismi ( v spojení s ).

Ústavný súd zároveň konštatuje, že postup v súlade s platným a účinným zákonom

(procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania) nemožno hodnotiť ako porušovanie

základných ľudských práv (obdobne ). Porušenie zaručeného práva na

súdnu alebo inú právnu ochranu by bolo len také konanie súdu, alebo iného orgánu, ktoré je

v rozpore so zákonom (m. m. , ).

Sťažovateľka namietala aj nesprávne vyhodnotenie svojej kompenzačnej námietky

uplatnenej proti pohľadávke žalobcu. Ku kompenzačnému návrhu sťažovateľky krajský súd

v napadnutom rozsudku uviedol: „Je zrejmé, že vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu o

nevysporiadaní sa s kompenzačnou námietkou žalovaného bolo pristupované krajským

súdom ako k novému tvrdeniu v rámci použitej obrany, ktorá obrana nebola produkovaná

pred súdom prvého stupňa. Pre úplnosť však krajský súd nad rámec relevantných

odvolacích dôvodov uvádza, že námietka žalovaného bola vznesená v rámci pojednávania

na okresnom súde dňa 18. 2. 2005 (č. 1. 76 spisu), avšak bola formulovaná spôsobom, ktorý

netvoril dostatočne základ pre možnosť jej vyhodnotenia ako spôsobilej kompenzačnej

námietky v rovine nedostatočnej určitosti, konkretizovania vznesenej námietky. Pokiaľ by aj

bola námietka ako taká v procesnej rovine spôsobilá na relevantné prejednanie a

zaoberanie sa pri rozhodovaní okresného súdu, tak v hmotnoprávnej rovine krajský súd pre

úplnosť poukazuje na nepreukázanie jej kompenzibility z dôvodu jej spornosti, ako to

vyplývalo i z poskytnutých informácii samotného odvolateľa, že o predmetnej

protipohľadávke žalovaného vo výške 10 000 000,- Sk zmluvnej pokuty sa vedie samostatné

súdne konanie okresného súdu v Žiline sp. zn. , ktoré konanie doteraz nie je

právoplatne skončené.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že

konajúci súd sa zaoberal otázkou, či možno použiť označenú vzájomnú pohľadávku

sťažovateľky na započítanie a považovať ju za relevantnú obranu proti žalobcovi a svoje

závery o nespôsobilosti jej použitia v sťažovateľkinom prípade náležite vysvetlil. Ústavný

súd si všimol, že sťažovateľka okrem prejavu svojho nesúhlasu s dôvodením krajského súdu

v zásade neuviedla v sťažnosti iné dôvody, pre ktoré možno považovať rozhodnutie

krajského súdu za svojvoľné a porušujúce jej základné právo na súdnu ochranu. S

prihliadnutím na uvedené, ako aj po preskúmaní predloženého spisu okresného súdu

vedeného vo veci považuje hodnotenie sťažovateľkinej kompenzačnej námietky ako

neurčitej (v procesnej rovine) a nepreukázanej (v hmotnoprávnej rovine) krajským súdom

za ústavne akceptovateľné.

Sťažovateľka taktiež poukazovala na rozdielny prístup súdov k účastníkom konania,

ktorý sa mal prejaviť v tom, že dôkazy predkladané žalobcom mali byť brané vždy ako

relevantné a dôkazy predkladané sťažovateľkou na jej obranu zase ako účelové a tiež na

skutočnosť, že súd odmietol vykonať dôkazy navrhované sťažovateľkou.

Krajský súd riadne opísal dôvody zamietnutia návrhov na doplnenie dokazovania v

odvolacom konaní, keď konštatoval, že „dokazovanie pred súdom prvého stupňa bolo vo

vzťahu k uplatnenému nároku a ostatnému rozsahu dokazovania dostatočné a to aj vo väzbe

a v intenciách vysloveného záväzného právneho názoru NS SR v dovolacom rozsudku

z 27. augusta 2008.“ Súčasne poukazujúc na obsah vysvetlil, z akých

dôvodov sa zaoberal len určitými odvolacími dôvodmi, keď okrem iného uviedol: „Keďže

žalovaný netvrdil ani nepreukázal splnenie niektorého z taxatívne uvedených dôvodov v

citovanom zákonnom ustanovení, ako aj za konštatovania splnenej poučovacej procesnej

povinnosti okresného súdu podľa (č. l. 179 spisu), tak nebolo možné na

tieto novo tvrdené skutočnosti prihliadať v odvolacom konaní. Vzhľadom na procesný

systém neúplnej apelácie, ktorý ovláda odvolacie konanie, krajský súd nemohol takto

prihliadať napr. na tvrdenie žalovaného, že dohoda z 26. 2. 1999 je neplatná cez úpravu v §

407 ods. 1 , ktorej odporuje, že iným výkladom, než zastáva žalovaný, dochádza k

porušeniu jeho základných práv chránených SR a Dohovorom o ochrane ľudských

práv a slobôd a v danom prípade okresný súd nebol viazaný právnym názorom v dovolacom

rozsudku ako arbitrárnym a nekoherentným rozhodnutím, ktoré vyložilo danú skutkovú

situáciu medzi účastníkmi v rozpore s právom a teda neprávo nemôže zakladať právo, čo

tvorí porušenie práva žalovaného ako účastníka na spravodlivý súdny proces...“.

V napadnutom rozsudku sa krajský súd vyjadril aj k námietke týkajúcej sa

predčasnosti žalobcom podanej žaloby, keď sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu

považujúc za rozhodujúci skutkový a právny stav existujúci v čase vyhlásenia rozhodnutia

všeobecného súdu. V podrobnostiach krajský súd uviedol, že „ak v dobe podania žaloby

pohľadávka uplatnená žalobou nebola splatná, ale táto splatnosť nastala do momentu

vyhlásenia rozhodnutia vo veci, tak potom nie je možné nazerať na túto pohľadávku, práve

okolnosťou plynutia času, za predčasnú a posudzovať jej nezrelosť ku dňu podania žaloby.

Bolo by to v rozpore s Naviac opäť i v tejto otázke krajský súd

poukazuje na argumentáciu samotného odvolateľa, ktorý navrhoval zaoberať sa

kompenzáciou jeho protipohľadávky, t. z. za predpokladu, že pohľadávka žalobcu je

splatná. I v tomto smere bola argumentácia odvolateľa vzájomne si odporujúcimi

skutočnosťami pri napadnutí prvostupňového rozsudku okresného súdu

kontraproduktívna.“.

Napokon z predloženého spisu okresného súdu nevyplynula ani opodstatnenosť

sťažovateľkinej námietky, že sa pred odvolacím súdom nemal k veci možnosť vyjadriť.

Zo zápisnice o súdnom pojednávaní pred odvolacím súdom z 11. novembra 2009 ústavný

súd naopak zistil, že krajský súd dal účastníkom konania vrátane sťažovateľky priestor na

ich prednesy, oboznámil ich s celým dokazovaním v sporovej právnej veci v rozsahu

listinných dôkazov a písomností vrátane vyjadrenia žalobcu k jej odvolaniu proti rozsudku

okresného súdu.

Aj keď predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu nie je rozsudok okresného

súdu, ústavný súd považoval za potrebné prihliadať aj na toto rozhodnutie v spojení so

sťažnosťou napadnutým rozsudkom krajského súdu, keďže krajský súd sám odkázal v

zmysle na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu a ako už

ústavný súd vyslovil, odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z

hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný súd preskúmaním obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s

rozsudkom okresného súdu a následnou konfrontáciou ich obsahu s obsahom vyžiadaného

spisu vedeného vo veci okresným súdom zistil, že krajský súd do hĺbky preskúmal námietky

sťažovateľky vecnej povahy tvoriace základ jej obrany, riadne sa s nimi vysporiadal a

logickými argumentmi dospel k záveru o ich nedôvodnosti, čo krajský súd viedlo k

potvrdeniu rozsudku okresného súdu vo výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť

žalobcovi 73 846,91 €. Ústavný súd nezistil také porušenia ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku, ako aj judikatúrou ústavného súdu (resp. Európskeho súdu pre ľudské

práva) ustálených zásad a princípov spravodlivého procesu, ktoré by odôvodňovali záver

súdu o porušení sťažovateľkou označených práv. Skutočnosť, že všeobecné súdy

nepovažovali argumenty formulované sťažovateľkou za spôsobilé spochybniť, resp.

vyvrátiť dôvodnosť žalobcom uplatneného práva, ešte neodôvodňuje záver o porušení

sťažovateľkou označených základných práv. Základné právo na súdnu ochranu totiž

neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby

bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Keďže

napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a nesignalizuje

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

ústavný súd sťažnosť smerujúcu proti nemu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv najvyšším súdom

Sťažovateľka svojou sťažnosťou síce namietala aj neústavnosť postupu najvyššieho

súdu, presnejšie však nešpecifikovala, v čom konkrétne vidí porušenie označených

základných práv. Takéto obsahové nedostatky sťažnosti však ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný z úradnej povinnosti odstraňovať. Na taký postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej

jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí podaní účastníkov konania (, ). Len z celkového

obsahu sťažnosti ústavný súd vyvodil, že podstatou sťažovateľkinho nesúhlasu s postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu je, že najvyšší súd v dovolacom konaní nezistil ani jeden

dôvod prípustnosti dovolania a že v danej veci rozhodoval formalisticky, svojvoľne

a arbitrárne.

Vzhľadom na uvedené vykonal ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj ústavný

prieskum napadnutého uznesenia najvyššieho súdu č. k. -465

z 29. novembra 2010. Odôvodnenie posudzovaného uznesenia je síce dôvodné hodnotiť ako

neprimerane stručné, avšak ústavný súd nedospel k záveru o jeho vecnej nesprávnosti.

V dôvodoch napadnutého uznesenia najvyšší súd predovšetkým konštatuje, že dôvody

prípustnosti dovolania pre zmätočnosť podľa zistené neboli a nie je daná ani

prípustnosť dovolania podľa , pretože ide o potvrdzujúci rozsudok vo veci

samej a krajský súd určil len iný subjekt na plnenie, čo nemožno považovať za zmenu

rozsudku vo veci samej.

Keďže v sťažnosti absentuje bližšie zdôvodnenie arbitrárnosti uznesenia najvyššieho

súdu, ústavný súd sa podrobnejšie zaoberal najmä ústavnou konformnosťou právneho

posúdenia dovolania ako neprípustného podľa , a to vzhľadom na výrok

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý síce potvrdil rozsudok okresného súdu

vo výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi 73 846,91 € s príslušenstvom, avšak

súčasne rozsudok okresného súdu v časti nevyjadreného určenia plnenia na účet postupníka

zmenil tak, že priznanú peňažnú sumu zaviazal zaplatiť sťažovateľku na účet postupníka.

Podľa je dovolanie tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Z dostupnej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že prípustnosť dovolania podľa

ustanovenia je založená na zásade diformity, teda na rozdielnosti

rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa, o ktorej možno hovoriť len

vtedy, ak sú nimi odlišne stanovené alebo deklarované práva a povinnosti účastníkov

(R 36/2006). Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, nie je

významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol, alebo ako formálne svoj

výrok označil), ale obsahové hľadisko (t. j. vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu

a rozsudku prvostupňového súdu v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom

právnom vzťahu posúdili odlišne). Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti

účastníkov daného právneho vzťahu rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale

o potvrdzujúci rozsudok (m. m. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. júna 2008).

Ústavný súd zohľadňujúc uvedenú judikatúru najvyššieho súdu preto nepovažuje

v okolnostiach prípadu právny záver najvyššieho súdu za ústavne neudržateľný.

Z obsahového hľadiska je potrebné najvyššiemu súdu prisvedčiť, že krajský súd ako súd

odvolací práva deklarované žalobcovi nezmenil, teda vlastne rozsudok potvrdil a určil len

iný subjekt, na účet ktorého je sťažovateľka povinná priznanú sumu zaplatiť.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nenachádza žiadnu príčinnú

súvislosť ani medzi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. novembra 2010 a základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých

sťažovateľka namietala, uvedeným rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou

označených základných práv, a preto bola jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011