Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1MObdo/1/2007

Najvyšší súd1 MObdo 1/2007 Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Margity Fridovej a členov senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a JUDr. Júlie Horskej

v právnej veci žalobcu: S., B., IČO: X., zast. J., advokátkou, M., proti žalovanému: S., J.,

IČO: X., zast. J., advokátom, B., o zaplatenie 2 224 711,91 Sk, na mimoriadne dovolanie

Generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu v Žiline

z 18. februára 2005 č. k. -78 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline

z 12. januára 2006 č. k. -124, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu v Žiline z 18. februára 2005 č. k. -78

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 12. januára 2006 č. k. -124

z r u š u j e a vec vracia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal zaplatenia 2 224 711,91 Sk a trov konania.

V dôvodoch svojho rozsudku uviedol, že žalovaný uznal záväzok podľa špecifikácie

zo dňa 26. 02. 1999. Súčasne s uznaním záväzku uzavreli dohodu o splátkach, obsahom ktorej

bolo vyhlásenie dlžníka o uznaní záväzku podľa § 323 Obch. zák. k žalovanej sume a dohoda

o úhrade dlhu do 02. 03. 2004. S podpísaním tejto dohody o splátkach uzavreli dohodu

o odpustení dlhu, v ktorej sa dohodli na vykonaní všetkých úkonov smerujúcich k zániku

žalovanej pohľadávky na základe započítania, postúpenia pohľadávky, prípadne iným

riešením záväzkovo-právneho vzťahu. V článku III účastníci konštatovali, že ak nedôjde

k zániku predmetného dlhu zákonným spôsobom, veriteľ a dlžník sa dohodli na odpustení

dlhu ku dňu 02. 03. 2004. V konaní bolo preukázané, že v čase uzavretia dohody o odpustení

dlhu, t. j. dňa 26. 02. 1999 záväzok žalovaného k žalovanej sume existoval, jeho špecifikácia

nebola medzi účastníkmi konania sporná. Existenciu záväzku ku dňu 26. 02. 1999

potvrdzoval aj úkon žalovaného o uznaní záväzku. Dohodou o splátkach účastníci dohodli

úhradu dlhu do 02. 03. 2004, nešlo však o zmenu obsahu záväzkov vzniknutých na základe

obchodno-dodávateľských faktúr, z ktorých žalobca odôvodnil uplatnené právo. V čl. II

dohody o splátkach účastníci dohodli spôsob úhrady dlhu, čo nemalo vplyv na zmenu jeho

splatnosti tak, ako vyplývala z jednotlivých neuhradených dodávateľských faktúr. Ak

žalovaný uznal záväzok 26. 02. 1999, od toho dňa začala plynúť štvorročná premlčacia lehota

podľa , ktorá uplynula 26. februára 2003. Žaloba došla

na súd 20. februára 2004, teda podľa názoru prvostupňového súdu nárok žalobcu bol

premlčaný.

Primárnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku však podľa odôvodnenia

prvostupňového súdu bola existencia dohody o odpustení dlhu z 26. 02. 1999. Súd ďalej

konštatoval, že dohodou o splátkach nedošlo k zániku pôvodného záväzku a k vzniku nového

záväzku s poukazom na ust. a . Na odvolanie

žalobcu krajský súd, ako súd odvolací, potvrdil rozsudok okresného súdu. Považoval ho

za vecne správny, nakoľko aj odvolací súd bol toho názoru, že dňom 02. 03. 2004 žalobou

uplatnený nárok zanikol odpustením dlhu, v zmysle dohody o odpustení dlhu zo dňa

26. 02. 1999. Otázkou premlčania sa odvolací súd zaoberal len sekundárne. Podľa názoru

odvolacieho súdu podstatné bolo, že žalovaný uznal záväzok 26. 02. 1999, vo vzťahu

ku ktorému úkonu začala podľa § 407 ods. 1 Obch. zák. plynúť štvorročná premlčacia lehota,

ktorá skončila 26. 02. 2003, keďže žaloba došla na súd 20. 02. 2004, bolo to v čase, keď

žalobou uplatnené právo už bolo premlčané.

Proti týmto rozsudkom súdov podal Generálny prokurátor SR mimoriadne dovolanie.

Bol toho názoru, že označenými rozhodnutiami konajúcich súdov bol porušený zákon.

Poukázal na znenie ustanovení , , , ďalej ods. l, ,

ods. 1 a a , ktorými sa podľa

jeho názoru konajúce súdy neriadili. Uviedol, že zo znenia § 263 ods. 1 Obchodného

zákonníka jednoznačne vyplýva, že všetky ustanovenia o premlčaní

majú kogentnú povahu. Vychádzajúc zo znenia § 408 ods. 1 Obch. zák., úprava premlčacej

doby v umožňuje, aby ten, voči komu sa právo premlčuje, písomným

prehlásením adresovaným druhej strane premlčaciu dobu predĺžil, najviac však na dobu

10 rokov od okamžiku, kedy začala plynúť prvýkrát. Vzhľadom na to, že z písomných

dôkazov vyplýva, že v danom prípade sa mal záväzok splniť najneskôr do 2. marca 2004,

nemohla premlčacia doba začať plynúť skôr, než bol záväzok žalovaného vôbec splatný.

Tým, že záväzok žalovaného bol splatný 02. 03. 2004, začala premlčacia doba plynúť

v zmysle až 03. 03. 2004 a nie od uzavretia dohody, t. j.

26. 02. 1999 a ani od uznania dlhu zo strany žalovaného zo dňa 26. 02. 1999, ako nesprávne

ustálili konajúce súdy. Vychádzajúc z obsahu posudzovaných právnych úkonov možno

dohodu o splátkach z 26. 02. 1999 súčasne považovať aj za prehlásenie o predĺžení

premlčacej lehoty. Táto dohoda spĺňa všetky podmienky v zmysle § 408 ods. 1 Obchodného

zákonníka. Námietka premlčania uplatnená pred uplynutím premlčacej doby je podľa názoru

generálneho prokurátora právne irelevantná a súdy k nej nemali vôbec prihliadať.

Okrem nesprávneho právneho posúdenia premlčania uplatneného nároku, konajúce

súdy nesprávne posúdili aj otázku zániku záväzku odpustením, nakoľko v danom prípade

preukázateľne nedošlo k zániku uplatneného nároku odpustením. Z dohody o odpustení dlhu

zo dňa 26. 02. 1999, najmä zo znenia čl. II v spojení s čl. III tejto dohody jednoznačne

vyplýva, že odpustenie dlhu ku dňu 02. 03. 2004 bolo výslovne podmienené tým, že

k odpusteniu dlhu dôjde iba za podmienky, že do tohto obdobia nebude pohľadávka veriteľa

vyriešená, a to napríklad postúpením alebo iným riešením záväzkovo-právneho vzťahu.

Vzhľadom na to, že v danom prípade došlo ešte 27. 01. 2004 k postúpeniu pohľadávky

z obchodnej spoločnosti S. na obchodnú spoločnosť A., ktorá následne podľa § 530 ods. 1

súhlasila s tým, aby postupca postúpenú pohľadávku vymáhal

vo svojom mene, nemohlo dôjsť k zániku záväzku žalovaného voči žalobcovi odpustením

dlhu. V danej veci naviac mohol platne odpustiť dlh iba veriteľ, ktorým sa dňom 27. 01. 2004

stala obchodná spoločnosť A.. Navrhuje preto, aby dovolací súd rozhodnutie prvostupňového

aj odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, prejednal dovolanie

Generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa a po zistení, že je v plnom

rozsahu dôvodné, zrušil rozhodnutie odvolacieho aj prvostupňového súdu podľa § 243b ods. 1

a 2 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vychádzal zo zistenia, že

predmetom sporu je žalobcom uplatnené právo na zaplatenie sumy 2 224 711,91 Sk a náhrady

trov konania. Prvostupňový súd žalobu zamietol s odôvodnením, že na základe výsledkov

vykonaného dokazovania mal preukázané, že v zmysle dohody o odpustení dlhu, ktorý v čase

uzatvorenia zmluvy existoval podľa špecifikácie a súpisu neuhradených odberateľských

faktúr, ktorý tvorí prílohu tejto dohody, zmluvné strany dojednali, že ak nedôjde iným

spôsobom k zániku dlhu špecifikovaného v čl. I dohody zákonným spôsobom, účastníci

zmluvy sa dohodli na odpustení tohto dlhu. V zmysle ust. ,

na základe dohody ako dvojstranného právneho úkonu veriteľa a dlžníka, ktorým sa veriteľ

vzdáva svojho práva, dochádza k zániku záväzku dlžníka. Prvostupňový súd bol toho názoru,

že aj v prípade neexistencie dohody o odpustení dlhu zo dňa 26. 02. 1999 by žalovaným

vznesená námietka v súvislosti s premlčaním žalovanej pohľadávky bola dôvodná. Odvolací

súd sa stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu, keď na odvolanie

žalobcu napadnutý rozsudok potvrdil. Tento záver súdov nebol správny.

Podľa ods. l , sa strany môžu odchýliť od ustanovení

tejto časti zákona alebo jej jednotlivé ustanovenia vylúčiť s výnimkou okrem tam citovaných

ustanovení aj s výnimkou ustanovení § 387 až § 408, teda ustanovení upravujúcich

premlčanie. Charakter týchto ustanovení je kogentný.

Podľa , pri práve na plnenie záväzku plynie

premlčacia doba odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením

(doba splatnosti). Ak obsah záväzku spočíva v povinnosti nepretržite vykonávať určitú

činnosť, zdržať sa určitej činnosti alebo niečo strpieť, začína premlčacia doba plynúť

od porušenia tejto povinnosti.

Podľa , bez ohľadu na iné ustanovenia tohto

zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala

po prvý raz plynúť. Námietku premlčania však nemožno uplatniť v súdnom alebo

rozhodcovskom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto doby.

Z obsahu spisu je zrejmé, že v predmetnom prípade došlo zo strany prvostupňového

aj odvolacieho súdu k nesprávnemu posúdeniu predovšetkým otázky premlčania. Otázkou

premlčania uplatneného nároku sa musí súd zaoberať na námietku vždy ako otázkou

primárnou, a až následne posudzovať žalobcom uplatnený nárok meritórne. Podľa

predložených písomností, konkrétne z dohody o splátkach uzatvorenej účastníkmi dňa

26. 02. 1999 vyplýva, že záväzok žalobcu sa mal splniť najneskôr 02. 03. 2004. Nemohla

preto premlčacia doba plynúť skôr, než sa záväzok stal splatným, t. j. 02. 03. 2004. Až

od tejto doby mohla začať plynúť premlčacia lehota v zmysle § 392 ods. 1 Obchodného

zákonníka. Treba súhlasiť s názorom generálneho prokurátora, že dohodu o splátkach je

možné považovať za prehlásenie o predĺžení premlčacej doby, ako to má na mysli

ustanovenie . Vzhľadom na uvedené, žalobou uplatnené

právo nie je premlčané, a keďže žalovaný uplatnil námietku premlčania pred uplynutím

premlčacej doby, nebol žiadny dôvod, aby k nej súdy prihliadli. Okrem nesprávneho

právneho posúdenia premlčania uplatneného práva, súdy nesprávne posúdili aj otázku zániku

záväzku odpustením. Z obsahu dohody o odpustení dlhu zo dňa 26. 02. 1999 konkrétne

zo znenia článku II a článku III dohody vyplýva, že odpustenie dlhu ku dňu 02. 03. 2004 bolo

podmienené tým, že k odpusteniu dlhu dôjde iba za podmienky, že do tohto obdobia, t. j.

do 02. 03. 2004 nebude pohľadávka veriteľa vyriešená, a to napríklad postúpením alebo iným

riešením záväzkovo-právneho vzťahu. V danom prípade došlo dňa 27. 01. 2004 k postúpeniu

pohľadávky z obchodnej spoločnosti S. na obchodnú spoločnosť A., ktorá následne podľa

súhlasila s tým, aby postupca postúpenú pohľadávku

vymáhal vo svojom mene. Nemohlo preto dôjsť k zániku záväzku žalovaného voči žalobcovi

odpustením dlhu. V danej veci mohol platne odpustiť dlh iba veriteľ, ktorým sa stala

postúpením pohľadávky spoločnosť A.. Zániku záväzku okrem už uvedeného zabránilo aj

podanie žaloby na súde, teda nastala v dohode dohodnutá podmienka označená ako iné

riešenie záväzkovo-právneho vzťahu, čo bráni zániku záväzku odpustením.

Podľa , v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primerane

ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243c), ak tento zákon neustanovuje

inak.

Podľa , dovolací súd dovolanie rozsudkom zamietne, ak dôjde

k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je správne, inak napadnuté rozhodnutie zruší.

Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, ak dovolací súd zruší rozhodnutie odvolacieho

súdu, vráti mu vec na ďalšie konanie. Ak má aj rozhodnutie súdu prvého stupňa vady,

pre ktoré sa zrušilo rozhodnutie odvolacieho súdu, zruší dovolací súd aj toto rozhodnutie

a vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prípadne postúpi vec orgánu, do ktorého

právomoci patrí. V zmysle tohto ustanovenia dovolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

O prípadných trovách dovolacieho konania rozhodne súd v novom rozhodnutí o veci

samej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. augusta 2008

JUDr. Margita Fridová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Silvia Važanová