Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 22/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. J., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 23

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra

2010 doručená sťažnosť J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ v podstatnom uviedol, že krajským súdom „nebol osobne vyrozumený

o určení dňa pojednávania“, a ak by mu bolo doručené „oznámenie o pojednávaní, tak by

sa ho bol zúčastnil“. Ďalej namietal, že krajský súd nekonal „efektívne“, a tak „došlo

k porušeniu garantovaného práva ... na prerokovanie veci. ... Mám za to, že celé

ustanovenie ( ). bolo nečinnosťou súdu v súdnom konaní, týkajúce sa

predmetnej veci plne porušené.“. Po skutkovej stránke svoju sťažnosť doplnil tvrdením, že

11. marca 2009 viezol svoju manželku na kúpeľnú liečbu, ale keďže mu nebolo doručené

predvolanie na pojednávanie, nemohol krajský súd požiadať o jeho odročenie.

Z argumentácie obsiahnutej v rozhodnutí vyplýva, že podľa sťažovateľa došlo aj

k porušeniu , 2 a 4, ako aj a 4 , ďalej k porušeniu práva na

ľudskú dôstojnosť podľa a práva na súdnu ochranu podľa

až 3 a tiež k porušeniu „Základných práv EÚ“, ktoré z obsahu sťažnosti ústavný súd

identifikoval ako práva podľa Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“),

pričom sťažovateľ konkrétne namietal porušenie práva na ľudskú dôstojnosť podľa čl. 1

charty, práva na slobodu podľa čl. 6 charty, práva na ochranu osobných údajov podľa čl. 8

charty, práva na rovnosť pred zákonom podľa čl. 20 charty a práva na účinný prostriedok

nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie

postupom krajského súdu a najvyššieho súdu a aby ústavný súd zrušil vydané „uznesenie“

krajského súdu sp. zn. , ako aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

7 , nariadil vo veci nové pojednávanie a priznal sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie v sume 10 000 €.

Sťažovateľ súčasne požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov

z dôvodu že je invalidným dôchodcom, existujú u neho podmienky na oslobodenie od

súdnych poplatkov a právneho zástupcu potrebuje na ochranu svojich právnych záujmov.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už bolo meritórne rozhodnuté pred podaním sťažnosti podľa

(obdobne ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, ) sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase

uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci

ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nedochádza

k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako

zjavne neopodstatnenú ( ). Vychádza pritom z toho, že

účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.

K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci. Uvedený

názor vychádza tiež zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako

účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už

k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. ,

, ).

Z obsahu sťažnosti a dopytu na krajskom súde ústavný súd zistil, že v právnej veci

sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom z 11. marca 2009 č. k. -34 (ďalej

aj „rozhodnutie krajského súdu“) a najvyšší súd rozsudkom z 30. septembra 2010 sp. zn. 7

(ďalej aj „rozhodnutie najvyššieho súdu“). Obidva rozsudky sa stali

právoplatnými 19. októbra 2010. Vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti meritórnych

rozhodnutí krajského súdu aj najvyššieho súdu ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu

(29. októbra 2009) už nemôže dochádzať k porušovaniu základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , a preto bolo potrebné sťažnosť

v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Aj keď sťažovateľ v petite sťažnosti namietal porušenie základného práva len podľa

, vzhľadom na to, že sťažovateľ nemal právneho zástupcu na svoje

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ako aj z dôvodu, že bolo bez právneho

významu ustanoviť mu tohto právneho zástupcu s prihliadnutím na skutočnosť, že už pri

predbežnom prerokovaní ústavný súd jeho sťažnosť odmietol a súčasne nepovažoval za

potrebné vyzývať sťažovateľa na ďalšie doplnenie podania, ústavný súd posúdil sťažnosť

podľa celkového obsahu, v ktorom sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva na

spravodlivý proces podľa až 3 a základného práva na ľudskú dôstojnosť

podľa v spojení s ďalšími časťami (, 2 a 4 a

ods. 1 a 4), ako aj porušenie práv podľa charty (čl. 1, čl. 6, čl. 8, čl. 20 a čl. 47).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v

rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd tiež nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

Podstata sťažovateľových argumentov spočíva v nespokojnosti s postupom krajského

súdu, ktorý ho nepredvolal na pojednávanie a v jeho neprítomnosti rozhodoval o žalobách,

ktorým sťažovateľ napádal zákonnosť správnych rozhodnutí Sociálnej poisťovne, čím mu

mala byť odňatá možnosť vyjadriť sa k veci. Uvedené dôvody sú podľa ústavného súdu

právne významné pre posúdenie prípadného porušenia základného práva na spravodlivý

súdny proces podľa , ktorého porušenie sťažovateľ uvádzal v odôvodnení

svojej sťažnosti.

Podľa až 3 každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Kto tvrdí, že bol na svojich právach

ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal

zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie

byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Každý má

právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu

či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy normujúcich rámec,

v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. , ).

V zmysle však podrobnosti o súdnej ochrane ustanovuje zákon, pričom

v okolnostiach prípadu je týmto zákonom (ďalej aj „OSP“).

Základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.

). Porušením zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu

by bolo každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom. Podľa

judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne

konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (m. m. , ).

Podľa ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie,

doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má však účastník osobne v konaní niečo

vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj jemu.

Podľa súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa

riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu

o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na

obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Krajský súd sa zaoberal otázkou, či sú splnené podmienky na vykonanie

pojednávania v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu, a v relevantnej časti

odôvodnenia rozsudku č. k. -34 z 11. marca 2009 uviedol:

„Žalobca, ani ustanovený právny zástupca sa pojednávania konaného dňa

11.03.2009 nezúčastnili. Ustanovený právny zástupca podaním doručeným súdu dňa

05.03.2009 oznámil, že dňa 11.03.2009 má na Krajskom súde v Banskej Bystrici

pojednávanie v trestnej veci o 10.00 hodine a vzhľadom k tomu, že sa jedná o trestnú vec

a jej klient trvá na osobnom zastupovaní, žiadal o zmenu termínu pojednávania na iný

vhodný termín, nakoľko sa mu nepodarilo nájsť náhradu z radov advokátov. Krajský súd

oznámil telefonicky dňa 09.03.2009 ustanovenému zástupcovi, že jeho žiadosti o zmenu

termínu nebude vyhovené, nakoľko pojednávanie v predmetných veciach je určené na 8.30

hodinu a pojednávanie v trestnej veci sa začína o 10.00 hodine s tým, že je zrejmé, že

pojednávanie v predmetných veciach bude ukončené do zahájenia trestného pojednávania

na tunajšom krajskom súde. Súd preto vo veci pojednával v neprítomnosti účastníka a jeho

zástupcu v zmysle v spojení s “

Najvyšší súd sa v odvolacom konaní zaoberal aj otázkou, či postupom krajského

súdu nedošlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom. K tejto otázke zaujal

najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 30. septembra 2010 nasledovné

stanovisko:

„Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa právnu zástupkyňu žalobcu riadne

predvolal na pojednávanie v zmysle , lebo predvolanie na pojednávanie vo

veci samej konané 11. marca 2009 o 8,30 hod. prevzala 13. februára 2009. Listom

doručeným súdu 5. marca 2009 požiadala o zmenu termínu pojednávania s odôvodnením,

že v ten deň o 10,00 hodine na rovnakom súde zastupuje svojho klienta v trestnej veci, ktorý

trvá na právnom zastúpení. Podľa názoru odvolacieho súdu právna zástupkyňa mala

možnosť kvalifikovane sa na pojednávanie pripraviť a v prípade, ak by uprednostnila

pojednávanie v trestnej veci na tom istom súde v tom istom dni, ale takmer o 1 hod a 30

minút neskoršie, mohla svoje písomné vyjadrenie k veci s príslušným dôkazom predložiť

konajúcemu súdu pred pojednávaním vo veci, prípadne sa zúčastniť pojednávania a zrejme

by stihla aj pojednávanie v trestnej veci. Odvolací súd preto rovnako, ako súd prvého

stupňa, nepovažoval neúčasť právnej zástupkyne žalobcu za ospravedlnenú z vážnych

dôvodov. Nepovažoval za nesprávny postup krajského súdu, ktorý žiadosti o odročenie

pojednávania nevyhovel a vec prejednal bez jej prítomnosti. Navyše uvádzaný dôvod

neprítomnosti nemožno pokladať za kvalifikovaný dôvod pre odročenie pojednávania

v zmysle .

Právna zástupkyňa predložila krajskému súdu v deň pojednávania potvrdenie,

vystavené všeobecnou lekárkou pre deti a dorast MUDr. M. N., podľa ktorého matka

dieťaťa E. L. (právna zástupkyňa žalobcu) bola 11. marca 2009 na vyšetrení. Z potvrdenia

však nemožno zistiť, kedy presne sa vyšetrenie uskutočnilo a nie je z neho zrejmé, v akom

čase bolo vyhotovené. Podľa úradného záznamu toto potvrdenie došlo súdu po vyhlásení

rozhodnutia, ktoré skončilo o 9,05 hod., preto súd prvého stupňa na tento ospravedlniteľný

dôvod nemohol prihliadať.

Z uvedeného vyplýva, že žalobca a jeho právna zástupkyňa mali možnosť zúčastniť sa

pojednávania a využiť procesné prostriedky na dosiahnutie priaznivejšieho výsledku

konania. V konaní preto nedošlo k procesnému pochybeniu, ktoré by bolo podľa § 221

ods. 1 písm. f/ dôvodom na zrušenie rozhodnutia.“

Ústavný súd nevzhliadol v procesnom postupe krajského súdu ani najvyššieho súdu

také pochybenia, ktoré by odôvodňovali záver o porušení práva sťažovateľa na spravodlivý

súdny proces. Je v súlade s citovanými ustanoveniami ,

pokiaľ sú právnemu zástupcovi ustanovenému na celé konanie doručované všetky

písomnosti súdu určené účastníkovi konania. Ak v danom prípade krajský súd doručil

predvolanie na pojednávanie len právnemu zástupcovi účastníka, pričom súčasne neboli

dôvody na to, aby účastník konania na pojednávaní vykonal niečo osobne (napríklad jeho

osobná účasť bola nevyhnutná v prípade vykonania dôkazu vyžadujúceho jeho prítomnosť),

nesignalizuje postup konajúceho všeobecného súdu porušenie procesnoprávnych predpisov

(), a teda ani porušenie základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotveného v . Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia

krajského súdu, tento sa náležite vysporiadal so splnením procesných podmienok, za akých

možno vykonať pojednávanie v neprítomnosti účastníka konania a jeho právneho zástupcu,

pričom jeho právne závery sú logické a ústavne akceptovateľné.

Najvyšší súd ako súd odvolací sa osobitne zaoberal aj otázkou, či došlo postupom

súdu nižšieho stupňa k odňatia možnosti účastníka konať pred súdom. Z ustálenej

judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že ak súd konal v neprítomnosti riadne predvolaného

účastníka na pojednávanie, neodňal mu svojím postupom možnosť konať pred súdom (R

108/2000). Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký chybný procesný

postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných

mu v občianskom súdnom konaní na účely ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Najvyšší súd však v danej veci dostatočne vysvetlil, prečo nepovažoval postup

krajského súdu za chybný a znemožňujúci uplatnenie procesných práv sťažovateľa, ktoré

mu patrili podľa , ako aj to prečo nepovažoval dôvody na

odročenie pojednávania uvádzané právnou zástupkyňou sťažovateľa za kvalifikované.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje interpretáciu a aplikáciu Občianskeho súdneho

poriadku konajúcimi všeobecnými súdmi za zlučiteľnú s a sťažovateľove námietky

v tomto smere za neodôvodnené.

Ústavný súd prijal totožný záver (o zjavnej neodôvodnenosti sťažnosti) aj vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19

ods. 1 , a to vychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry (napr. ,

, , , ), ktorej súčasťou je aj

právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . O prípadnom

porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením. Napokon, ani sám sťažovateľ neuvádza okolnosti, ktoré by konkrétnejšie

odôvodňovali prípadný neústavný zásah do práva týkajúceho sa ochrany ľudskej

dôstojnosti.

V posudzovanom prípade sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia aj čl. 12

ods. 1 a 2 a ods. 4, ako aj a 4 , ktoré však neobsahujú garanciu

konkrétneho základného práva a slobody, ale sú akýmisi základnými či všeobecnými

ustanoveniami limitujúcimi zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd.

V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody

zakotveného v druhej hlave , prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie

iného článku možno podaním individuálnej sťažnosti podľa

namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho označeného základného

práva alebo slobody (obdobne napr. , , ). Keďže

porušenie označených základných práv sťažovateľa (čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 19

ods. 1 ) zistené nebolo, nie je možné vysloviť ani záver o porušení označených

základných ustanovení .

Napokon, pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa

charty, ústavný súd vychádzal z preambuly charty, v ktorej sa konštatuje, že charta

„opätovne potvrdzuje práva vyplývajúce najmä z ústavných tradícií a medzinárodných

záväzkov spoločných pre členské štáty, Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, sociálnych chárt prijatých Úniou a Radou Európy, ako aj judikatúry

Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva“.

Sťažovateľom označené základné právo podľa čl. 47 charty zakotvuje právo na

spravodlivý proces, ktoré je obdobné základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46

a základné právo podľa charty na ochranu ľudskej dôstojnosti, ktoré je zase

obdobné s . Keďže medzi týmito základnými právami podľa charty

a niet zásadných rozdielov, ústavný súd poukazuje na predchádzajúce časti tohto

rozhodnutia, v ktorých boli podrobne objasnené dôvody, pre ktoré považuje vyslovenie

porušenia základných práv podľa , resp. za neodôvodnené.

Ústavný súd taktiež nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom

všeobecných súdov a označenými základnými právami podľa čl. 6, čl. 8 a čl. 20 charty,

pretože v uvádzanom čl. 6 charty je upravené právo na slobodu a osobnú bezpečnosť, v čl. 8

charty právo na ochranu osobných údajov a v čl. 20 charty zásada rovnosti všetkých pred

zákonom. K tomuto záveru dospel ústavný súd s prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľ

neuviedol žiadnu konkrétnu okolnosť, ktorá by vôbec mohla signalizovať porušenie práv

podľa vymenovaných článkov charty, ako aj s prihliadnutím na podstatu veci samej, ktorej

predmetom bolo zrušenie rozhodnutí S. na základe žalôb podaných v rámci správneho

súdnictva, pričom v okolnostiach prípadu možno skutočný dôvod podania sťažnosti vidieť

skôr v nespokojnosti sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu a najvyššieho súdu a

s ich meritórnym rozhodnutím. Pretože ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

základných práv podľa uvedených článkov charty, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd

posúdiť, bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neodôvodnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol o odmietnutí sťažnosti, pričom ostatnými návrhmi sťažovateľa na

zrušenie rozhodnutia krajského súdu, resp. rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj návrhu na

priznanie finančného zadosťučinenia už nebol dôvod sa ďalej zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011