Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 346/2010
PDF · 225.38 KB
No categories available
III. ÚS 346/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. H., F., Česká republika, zastúpeného advokátom
Mgr. V. L., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v
spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupmi a rozsudkami Krajského
súdu v Trenčíne z 30. augusta 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 135/2004 a
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. decembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Cdo 84/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2010
doručená sťažnosť R. H. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaniami doručenými 1. apríla,
2. júna, 21. júna a 26. júla 2010, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 2 ods. 2 listiny rozsudkami Krajského súdu v
Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) z 30. augusta 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co
135/2004 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 21.
decembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 84/2009.
Zo sťažnosti a z jej doplnení vyplýva, že sťažovateľ je právnym nástupcom E. H.
(ďalej aj „navrhovateľka“), ktorá podala v januári 2001 na Okresnom súde Považská
Bystrica (ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie absolútnej neplatnosti zmluvy o
dočasnom užívaní pozemku medzi Jednotným roľníckym družstvom „Mier“ Mestečko
a Československým ovocinárskym a záhradkárskym zväzom (ďalej len „žalovaní“).
Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 56/01-213 zo 16. februára 2004 určil neplatnosť
zmluvy o dočasnom užívaní pozemku zo 16. mája 1977, ale následne krajský súd jeho
rozsudok zmenil rozsudkom sp. zn. 4 Co 135/04 z 30. augusta 2005 tak, že jej žalobu
zamietol.
Navrhovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd
rozsudkom č. k. 4 Cdo 269/2005 z 30. apríla 2007 zamietol.
Proti predmetnému rozsudku najvyššieho súdu podala navrhovateľka sťažnosť
ústavnému súdu, ktorý nálezom sp. zn. II. ÚS 137/08 z 1. júla 2008 vyslovil, že najvyšší súd
porušil základné právo E. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 269/2005 z 30. apríla 2007 zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Najvyšší súd opätovne rozhodol o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku krajského
súdu rozsudkom č. k. 4 Cdo 84/2009-370 z 21. decembra 2009 tak, že dovolanie zamietol.
Podľa sťažovateľa dovolací súd nerešpektoval právny názor ústavného súdu
vyslovený v náleze sp. zn. II. ÚS 137/08, že „Ďalej bude povinnosťou najvyššieho súdu
vyhodnotiť všetky vecné námietky uvedené v dovolaní“, a tým vo svojej podstate porušenie
jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
„odvolacím súdom nielenže neodstránil, ale svojím postupom a rozhodnutím aj sám porušil
uvedené základné ľudské práva navrhovateľky“.
Ďalej sťažovateľ podrobne v sťažnosti opisuje dôvody, v čom vidí porušenie svojich
označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru. Tie spočívajú najmä v tom, že najvyšší
súd „sa stotožnil s právnymi, ale i skutkovými závermi odvolacieho súdu, uvedenými v
napadnutom rozsudku odvolacieho súdu, pričom skutkovou a právnou argumentáciou
navrhovateľky uvedenej v dovolaní, sa vôbec nezaoberal, k žiadnej konkrétnej námietke a
argumentácii navrhovateľky dovolací súd nezaujal stanovisko, jeho rozhodnutie je len
formálne a arbitrárne“ a predkladá niektoré dôkazy, ktoré podľa neho svedčia o tom, že
všeobecné súdy mali žalobe navrhovateľky vyhovieť. Cituje aj právne predpisy, ktorými
právne argumentovala v namietanom konaní, ale všeobecné súdy sa týmito dôkazmi a jej
tvrdeniami vôbec nezaoberali, a tým podľa neho nedostatočne zistili skutkový stav veci. Je
preto toho názoru, že „skutkové i právne závery odvolacieho súdu sú v extrémnom nesúlade
s vykonanými dôkazmi pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom, čo porušuje vyššie
označené základné ľudské práva navrhovateľky“. Konaním všeobecných súdov bola
navrhovateľke a tiež sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.
Sťažovateľ poukazuje aj na to, že „navrhovateľka sa určenia neplatnosti zmluvy
domáhala preto, lebo zmluva bola uzatvorená v rozpore so zákonom, resp. právnymi
predpismi platnými v dobe uzatvorenia zmluvy“.
Najvyšší súd pochybil tiež preto, že konal v dovolacom konaní s jeho bratom „D.
H.“ ako účastníkom konania „bez toho, aby bol zastúpený advokátom, ako aj bez toho, aby
zistil, či sa chce tohto konania zúčastniť na strane navrhovateľov, došlo k porušeniu mojich
vyššie označených základných ľudských práv...“.
Podľa sťažovateľa „konanie pred dovolacím súdom trpí závažnou procesnou vadou,
a preto sú celý postup a rozhodnutie dovolacieho súdu nezákonné, v rozpore s § 241 ods. 1
veta druhá O. s. p., ako aj ústavne neakceptovateľné...“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 84/2009 a
rozsudkom č. k. 4 Cdo 84/2009-370 zo dňa 21. 12. 2009 a Krajský súd v Trenčíne v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Co 135/04 a rozsudkom č. k. 4 Co 135/04-300 zo dňa 30. 8. 2005
porušili právo navrhovateľky E. H. a sťažovateľa R. H. na to, aby ich záležitosť záležitosť
bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde Slovenskej republiky, zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo
domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,
zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo vlastniť majetok, zaručené
v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd, právo pokojne užívať svoj majetok a právo na to, že nikoho nemožno zbaviť jeho
majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné
zásady medzinárodného práva, zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 84/2009-370 zo dňa
21. 12. 2009 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 135/04-300 zo dňa 30. 8.
2005 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Trenčíne sú povinní zaplatiť
sťažovateľovi náhradu všetkých trov konania na účet jeho právneho zástupcu, advokáta
Mgr. V. L., do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto
považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I.
ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
Predmetom časti sťažnosti je namietané porušenie práv sťažovateľa na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 36 ods. 1 listiny
rozsudkami krajského súdu z 30. augusta 2005 v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Co 135/2004 a najvyššieho súdu z 21. decembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.
1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol
rozsudok krajského súdu z 30. augusta 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 135/2004.
Vychádzajúc z predchádzajúcich rozhodnutí ústavného súdu o sťažnostiach
sťažovateľky proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 135/2004 túto časť
sťažnosti považuje ústavný súd opätovne za neprípustnú.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Z uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 113/06-20 z 29. marca 2006 vyplýva,
že sťažnosť sťažovateľky pre porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru proti rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 135/04-300
z 30. augusta 2005 bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu a následne
v uznesení o prijatí sp. zn. II. ÚS 137/08 z 18. marca 2008 bola v časti odmietnutá pre
neprípustnosť. Keďže sťažovateľ teraz opätovne namieta porušenie rovnakých základných
práv v tom istom konaní a tým istým rozsudkom krajského súdu, treba túto časť sťažnosti
považovať za neprípustnú.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2
2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie označených práv podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
z 21. decembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 84/2009, ústavný súd odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv tým, že bolo zamietnuté
dovolanie navrhovateľky, keďže sa stotožnil so skutkovými a právnymi názormi a závermi
krajského súdu, pričom nedal odpoveď ani na právne závery ústavného súdu, ktorý v konaní
sp. zn. II. ÚS 137/08 nálezom z 1. júla 2008 zrušil rozhodnutie najvyššieho (dovolacieho)
súdu v predchádzajúcom súvisiacom konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 56/2001 a uložil
povinnosť dovolaciemu súdu „vyhodnotiť všetky vecné námietky uvedené v dovolaní“.
Ústavný súd zistil, že v dovolaní podanom proti rozhodnutiu krajského súdu ako
súdu odvolacieho navrhovateľka prípustnosť dovolania odôvodnila nesprávnym právnym
posúdením veci odvolacím súdom, inými vadami konania a odňatím možnosti konať pred
súdom. Vyčítala odvolaciemu súdu, že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že po
doplnení dokazovania skutkový stav nebol zistený tak, aby o veci bolo možné rozhodnúť.
Poukazovala na to, že právny predchodca žalovaného nemal k pozemku, ktorý bol
predmetom zmluvy o dočasnom užívaní, žiadne právo, že pozemok, ktorý bol predmetom
zmluvy, právne neexistoval, zmluva bola v tejto časti neurčitá a nebola riadne podpísaná.
Namietala tiež, že pokiaľ odvolací súd dospel k inému právnemu názoru, i k iným
skutkovým zisteniam, mal rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie, aby mala možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a k právnej
stránke veci.
Odňatie možnosti konať pred súdom videla v tom, že „krajský súd nepostupoval
v súlade s Občianskym poriadkom, porušil najmä svoje povinnosti stanovené v § 242 ods. 1,
§ 243b ods. 1 veta za bodkočiarkou, ods. 2, veta prvá, § 243 c, § 132 O. s. p. a postupoval v
rozpore s § 2, § 3, § 121, § 134, § 157 ods. 2 O. s. p.“.
O podanom dovolaní najprv najvyšší súd o dovolaní rozhodol rozsudkom sp. zn.
4 Cdo 269/2005 z 30. apríla 2007, ale jeho rozhodnutie bolo zrušené ústavným súdom
najmä preto, že rozhodnutie bolo arbitrárne (odôvodnenie o tom, že navrhovateľka
nepreukázala naliehavý právny záujem na určení absolútnej neplatnosti zmluvy o dočasnom
užívaní pozemku, bolo nepreskúmateľné).
V druhom prípade najvyšší súd však v reakcii na dovolacie námietky navrhovateľky,
podľa názoru ústavného súdu nepochybil, keď dostatočne preskúmal existenciu vád tohto
konania, najmä to, že postupom krajského súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred
súdom.
Dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku je podľa
ustálenej judikatúry všeobecných súdov daný vtedy, ak súd svojím postupom znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
v zmysle tohto ustanovenia ide len vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska
zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi).
Najvyšší súd vychádzal z toho, že „Odvolací súd svoj rozsudok aj náležité a
presvedčivo odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími
námietkami... Pokiaľ právna predchodkyňa žalobcov v dovolaní vyčítala odvolaciemu súdu
nesprávne hodnotenie dôkazov a nesprávne skutkové závery vyplývajúce z vykonaného
dokazovania, dovolací súd sa týmito dovolacími námietkami nezaoberal, pretože nesprávne
hodnotenie dôkazov ani prípadné nesprávne skutkové zistenia nie sú v zmysle § 241 ods. 2
O. s. p. samostatným dovolacím dôvodom...“.
Najvyšší súd tiež nezistil, že by právny názor odvolacieho súdu v otázke platnosti či
neplatnosti zmluvy bol nesprávny, resp. aby právne normy, ktoré aplikoval na daný prípad,
boli zle interpretované.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na
spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.
III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom
a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom
spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého
ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená právomoc
všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom
nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Pôvodná navrhovateľka označila v žalobe tri podstatné dôvody neplatnosti zmluvy,
a to nedostatok žiadneho užívacieho práva právneho predchodcu žalovaného v prvom rade
k pozemku v kat. úz. D., neurčitosť zmluvy v dôsledku neexistencie uvedeného pozemku
ako veci v právnom zmysle a nepodpísanie zmluvy zákonným spôsobom, s ktorými sa však
odvolací súd a následne dovolací súd nestotožnili, a preto jej žalobu „pre neexistenciu
tvrdených dôvodov neplatnosti zmluvy“ zamietli.
Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu
z 21. decembra 2009 nezistil, že by napadnutý postup a jeho rozhodnutie v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Cdo 84/2009 bolo svojvoľné a že by zasahovalo do základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť
porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch
s požiadavkami účastníka konania.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že
najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku vzťahujúce sa na dovolacie konanie i ďalšie namietané ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval správne, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné, vylučujúce možné
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vyplýva to aj zo záverov predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu, z ktorého
okrem iného vyplýva, že: „V konaní pred prvostupňovým i odvolacím súdom boli
rešpektované procesné práva pôvodnej žalobkyne, najmä právo skutkovo a právne
argumentovať, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke
veci. Nebola jej odňatá možnosť konať pred súdom ani zmeňujúcim rozsudkom odvolacieho
súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa. Nešlo totiž
o prekvapivý rozsudok odvolacieho súdu, pretože otázka existencie práva právneho
predchodcu žalovaného 1/ k pozemku, ktorý bol predmetom zmluvy, bola od začiatku
konania základnou spornou otázkou medzi účastníkmi a ako taká bola predmetom
dokazovania i právneho posudzovania. Možnosť zmeny rozsudku súdu prvého stupňa či už
pri nezmenenom skutkovom stave alebo po doplnení dokazovania výslovne umožňovalo
ustanovenie § 220 ods. 1 a 2 O. s. p. v znení platnom v čase rozhodovania odvolacieho
súdu. Odvolací súd svoj rozsudok aj náležité a presvedčivo odôvodnil, pričom sa
vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími námietkami. Z odôvodnenia jeho rozsudku
je zrejmé, z akých skutkových zistení (vyplývajúcich nielen z dokazovania vykonaného
súdom prvého stupňa, ale i ním doplneného dokazovania) vychádzal a aké právne závery z
nich vyvodil...
Z hľadiska skutkového vychádzal odvolací súd zo zistenia, že pôvodný pozemok -
pozemnoknižná parcela č. 930 - roľa bez výmery - bol zapísaný v pozemkovej knihe vo
vložke č... kat. úz. D. ako podielové spoluvlastníctvo Z. K. rod. B., Š. B., E. U., rod. B.
(právnej predchodkyne - matky E. H.), O. B. a J. B., že tento pozemok bol neskôr rozdelený
na pozemok parcela č... - roľa vo výmere... a parcela č... - roľa vo výmere..., že pozemok
parcela č.... vo výmere..., ktorý bol predmetom zmluvy, bol vytvorený aj z pôvodného
pozemku parcela č..., že spoluvlastníci tohto pozemku J. B. a Z. K. v roku 1958 podpísali
členskú prihlášku o vstupe do jednotného roľníckeho družstva, že zmluvu podpísal v mene
právneho predchodcu žalovaného 1/ ako zástupca Ing. J. B. - hlavný agronóm, ktorý bol v
zápisnici zo zasadnutia predstavenstva zo 16. 9. 1976 splnomocnený predstavenstvom
družstva k zastupovaniu družstva vo veciach zmluvného odovzdávania nevhodnej pôdy pre
účely záhradkárov, a že na základe zmluvy sa aj konalo.
Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd z uvedených skutkových zistení vyvodil
správne právne závery o existencii práva družstevného užívania právneho predchodcu
žalovaného 1/ k pozemku, ktorý bol predmetom zmluvy, o dostatočnej špecifikácii tohto
pozemku a o podpísaní zmluvy zákonným spôsobom a tým aj jej záväznosti pre obe strany.
V súvislosti s týmito právnymi závermi sa dovolací súd stotožňuje s dôvodmi rozsudku
odvolacieho súdu a v podrobnostiach na ne poukazuje. Len na doplnenie uvádza, že pokiaľ
zákon č. 122/1975 Zb. o poľnohospodárskom družstevníctve v § 36 ods. 1 písm. a)
stanovoval povinnosť členov družstva združiť do spoločného družstevného hospodárenia
všetky pozemky (včítane lesných pozemkov a vodných plôch), ktoré vlastnia alebo na
ktorých hospodária v čase vstupu do družstva, pojem vlastniť, použitý v tomto ustanovení,
zahŕňal v sebe nielen výlučné vlastníctvo, ale aj spoločné vlastníctvo, t. j. spoluvlastníctvo.
Právne následky vzniku práva družstevného užívania družstva k takýmto pozemkom podľa
§ 37 ods. 1 zákona č. 122/1975 Zb. sa v zmysle prechodného ustanovenia § 109 tohto
predpisu uplatnili aj na poľnohospodársko-družstevné právne vzťahy, ktoré vznikli pred
jeho účinnosťou, t. j. pred 1. januárom 1976.
Pokiaľ ide o otázku neexistencie pozemku ako veci v právnom zmysle, dovolací súd
poznamenáva, že z hľadiska určitosti zmluvy nebolo rozhodujúce, či pozemok označený ako
parcela č. 930/2 vo výmere 3,1289 ha je zapísaný v evidencii nehnuteľností a teda či je
vecou v právnom zmysle, alebo či je časťou (súčasťou) iného pozemku (resp. pozemkov).
Rozhodujúca bola možnosť jeho identifikácie. Pre splnenie tejto požiadavky bol postačujúci
overený geometrický plán z 29. 5. 1975 č..., určený na rozdelenie - oddelenie (vytvorenie)
pozemku parcela č... v kat. úz. D., najmä jeho grafická časť.
K podpísaniu zmluvy zákonným spôsobom dovolací súd považuje za potrebné uviesť,
že vzhľadom na okolnosť jej podpísania zástupcom družstva, odvolací súd správne
posudzoval túto otázku podľa ustanovenia § 22 zákona č. 109/1964 Zb. - Hospodárskeho
zákonníka v znení platnom do 31. 12. 1982, a nie podľa § 104 ods. 1 tohto predpisu.
Zároveň správne dospel k záveru, že aj keby zástupca podpísaný na zmluve nemal také
splnomocnenie, aké sa vyžadovalo, okolnosť, že sa podľa tohto právneho úkonu (zmluvy)
konalo, mala za následok jeho záväznosť a teda aj platnosť.
So zreteľom na uvedené bol dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým bola žaloba zamietnutá pre neexistenciu tvrdených dôvodov neplatnosti zmluvy,
správny. Dovolací súd preto dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p.).“
Vychádzajúc z napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu ústavný súd zastáva iný
právny názor ako sťažovateľ, a nie je pravdou, že jeho rozhodnutie je len formálne
a arbitrárne a že najvyšší súd nerešpektoval právny názor ústavného súdu „uvedený v náleze
č. k. II. ÚS 137/08-59 zo dňa 18. 3. 2008...“.
Po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu a námietok sťažovateľa ústavný súd
konštatuje, že nezistil žiadny relevantný dôvod na prípadné prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie. Podľa jeho názoru najvyšší súd primeraným a dostatočným spôsobom reagoval na
dovolacie námietky navrhovateľky (sťažovateľa) a rešpektoval pritom aj nález ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 137/08, ktorý mu vytkol najmä arbitrárnosť odôvodnenia „otázky
naliehavého právneho záujmu“, preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (obdobne napr. I. ÚS 64/2010).
Námietky sťažovateľa, že najvyšší súd nemal konať s jeho bratom ako účastníkom
konania (keďže ten nebol právne zastúpený advokátom), sú v danom prípade tiež
irelevantné, pretože brat sťažovateľa „D. H. už niekoľko rokov býva a pracuje v
Španielsku“, sa ani k sťažnosti sťažovateľa nepripojil. V tejto súvislosti ústavný súd
nemohol konať ani o sťažnosti navrhovateľky, ktorá v čase podania sťažnosti už nebola
aktívne legitimovaná na jej podanie, pretože medzičasom došlo k jej úmrtiu.
3. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namietal porušenie svojich práv namietaným
rozsudkom najvyššieho súdu podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj podľa
čl. 1 dodatkového protokolu v spojení s čl. 2 ods. 2 listiny z dôvodu svojvoľnosti
a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.
Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil príčinnú súvislosť
medzi napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu a možným porušením
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno
vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľových práv podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako ani jeho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí), keďže
rozhodovanie o nich je viazané iba na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127
ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. septembra 2010