Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 346/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-58

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. H., F., Česká republika, zastúpeného advokátom

Mgr. V. L., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 , a Listiny základných práv

a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v

spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupmi a rozsudkami Krajského

súdu v Trenčíne z 30. augusta 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. a

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. decembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2010

doručená sťažnosť R. H. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaniami doručenými 1. apríla,

2. júna, 21. júna a 26. júla 2010, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa

a (ďalej len „“) a

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 2 ods. 2 listiny rozsudkami Krajského súdu v

Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) z 30. augusta 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co

135/2004 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 21.

decembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej doplnení vyplýva, že sťažovateľ je právnym nástupcom E. H.

(ďalej aj „navrhovateľka“), ktorá podala v januári 2001 na Okresnom súde Považská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie absolútnej neplatnosti zmluvy o

dočasnom užívaní pozemku medzi Jednotným roľníckym družstvom „Mier“ Mestečko

a Československým ovocinárskym a záhradkárskym zväzom (ďalej len „žalovaní“).

Okresný súd rozsudkom č. k. -213 zo 16. februára 2004 určil neplatnosť

zmluvy o dočasnom užívaní pozemku zo 16. mája 1977, ale následne krajský súd jeho

rozsudok zmenil rozsudkom sp. zn. z 30. augusta 2005 tak, že jej žalobu

zamietol.

Navrhovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd

rozsudkom č. k. z 30. apríla 2007 zamietol.

Proti predmetnému rozsudku najvyššieho súdu podala navrhovateľka sťažnosť

ústavnému súdu, ktorý nálezom sp. zn. z 1. júla 2008 vyslovil, že najvyšší súd

porušil základné právo E. H. na súdnu ochranu podľa a

listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 30. apríla 2007 zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Najvyšší súd opätovne rozhodol o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku krajského

súdu rozsudkom č. k. -370 z 21. decembra 2009 tak, že dovolanie zamietol.

Podľa sťažovateľa dovolací súd nerešpektoval právny názor ústavného súdu

vyslovený v náleze sp. zn. , že „Ďalej bude povinnosťou najvyššieho súdu

vyhodnotiť všetky vecné námietky uvedené v dovolaní“, a tým vo svojej podstate porušenie

jej základného práva podľa a práva podľa dohovoru

„odvolacím súdom nielenže neodstránil, ale svojím postupom a rozhodnutím aj sám porušil

uvedené základné ľudské práva navrhovateľky“.

Ďalej sťažovateľ podrobne v sťažnosti opisuje dôvody, v čom vidí porušenie svojich

označených práv podľa , listiny a dohovoru. Tie spočívajú najmä v tom, že najvyšší

súd „sa stotožnil s právnymi, ale i skutkovými závermi odvolacieho súdu, uvedenými v

napadnutom rozsudku odvolacieho súdu, pričom skutkovou a právnou argumentáciou

navrhovateľky uvedenej v dovolaní, sa vôbec nezaoberal, k žiadnej konkrétnej námietke a

argumentácii navrhovateľky dovolací súd nezaujal stanovisko, jeho rozhodnutie je len

formálne a arbitrárne“ a predkladá niektoré dôkazy, ktoré podľa neho svedčia o tom, že

všeobecné súdy mali žalobe navrhovateľky vyhovieť. Cituje aj právne predpisy, ktorými

právne argumentovala v namietanom konaní, ale všeobecné súdy sa týmito dôkazmi a jej

tvrdeniami vôbec nezaoberali, a tým podľa neho nedostatočne zistili skutkový stav veci. Je

preto toho názoru, že „skutkové i právne závery odvolacieho súdu sú v extrémnom nesúlade

s vykonanými dôkazmi pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom, čo porušuje vyššie

označené základné ľudské práva navrhovateľky“. Konaním všeobecných súdov bola

navrhovateľke a tiež sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že „navrhovateľka sa určenia neplatnosti zmluvy

domáhala preto, lebo zmluva bola uzatvorená v rozpore so zákonom, resp. právnymi

predpismi platnými v dobe uzatvorenia zmluvy“.

Najvyšší súd pochybil tiež preto, že konal v dovolacom konaní s jeho bratom „D.

H.“ ako účastníkom konania „bez toho, aby bol zastúpený advokátom, ako aj bez toho, aby

zistil, či sa chce tohto konania zúčastniť na strane navrhovateľov, došlo k porušeniu mojich

vyššie označených základných ľudských práv...“.

Podľa sťažovateľa „konanie pred dovolacím súdom trpí závažnou procesnou vadou,

a preto sú celý postup a rozhodnutie dovolacieho súdu nezákonné, v rozpore s § 241 ods. 1

veta druhá , ako aj ústavne neakceptovateľné...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a

rozsudkom č. k. -370 zo dňa 21. 12. 2009 a Krajský súd v Trenčíne v konaní

vedenom pod sp. zn. a rozsudkom č. k. -300 zo dňa 30. 8. 2005

porušili právo navrhovateľky E. H. a sťažovateľa R. H. na to, aby ich záležitosť záležitosť

bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde Slovenskej republiky, zaručené v , právo

domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo vlastniť majetok, zaručené

v a v Listiny základných práv a

slobôd, právo pokojne užívať svoj majetok a právo na to, že nikoho nemožno zbaviť jeho

majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné

zásady medzinárodného práva, zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky -370 zo dňa

21. 12. 2009 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. -300 zo dňa 30. 8.

2005 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Trenčíne sú povinní zaplatiť

sťažovateľovi náhradu všetkých trov konania na účet jeho právneho zástupcu, advokáta

Mgr. V. L., do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto

považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. , , I.

ÚS 140/03, , , ).

Predmetom časti sťažnosti je namietané porušenie práv sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie podľa , dohovoru a podľa listiny

rozsudkami krajského súdu z 30. augusta 2005 v konaní vedenom pod sp. zn.

a najvyššieho súdu z 21. decembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.

.

1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol

rozsudok krajského súdu z 30. augusta 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Vychádzajúc z predchádzajúcich rozhodnutí ústavného súdu o sťažnostiach

sťažovateľky proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. túto časť

sťažnosti považuje ústavný súd opätovne za neprípustnú.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. -20 z 29. marca 2006 vyplýva,

že sťažnosť sťažovateľky pre porušenie základných práv podľa ,

ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru proti rozsudku krajského súdu č. k. -300

z 30. augusta 2005 bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu a následne

v uznesení o prijatí sp. zn. z 18. marca 2008 bola v časti odmietnutá pre

neprípustnosť. Keďže sťažovateľ teraz opätovne namieta porušenie rovnakých základných

práv v tom istom konaní a tým istým rozsudkom krajského súdu, treba túto časť sťažnosti

považovať za neprípustnú.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2

.

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie označených práv podľa

, listiny a dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

z 21. decembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. , ústavný súd odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv tým, že bolo zamietnuté

dovolanie navrhovateľky, keďže sa stotožnil so skutkovými a právnymi názormi a závermi

krajského súdu, pričom nedal odpoveď ani na právne závery ústavného súdu, ktorý v konaní

sp. zn. nálezom z 1. júla 2008 zrušil rozhodnutie najvyššieho (dovolacieho)

súdu v predchádzajúcom súvisiacom konaní vedenom pod sp. zn. a uložil

povinnosť dovolaciemu súdu „vyhodnotiť všetky vecné námietky uvedené v dovolaní“.

Ústavný súd zistil, že v dovolaní podanom proti rozhodnutiu krajského súdu ako

súdu odvolacieho navrhovateľka prípustnosť dovolania odôvodnila nesprávnym právnym

posúdením veci odvolacím súdom, inými vadami konania a odňatím možnosti konať pred

súdom. Vyčítala odvolaciemu súdu, že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že po

doplnení dokazovania skutkový stav nebol zistený tak, aby o veci bolo možné rozhodnúť.

Poukazovala na to, že právny predchodca žalovaného nemal k pozemku, ktorý bol

predmetom zmluvy o dočasnom užívaní, žiadne právo, že pozemok, ktorý bol predmetom

zmluvy, právne neexistoval, zmluva bola v tejto časti neurčitá a nebola riadne podpísaná.

Namietala tiež, že pokiaľ odvolací súd dospel k inému právnemu názoru, i k iným

skutkovým zisteniam, mal rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému

súdu na ďalšie konanie, aby mala možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a k právnej

stránke veci.

Odňatie možnosti konať pred súdom videla v tom, že „krajský súd nepostupoval

v súlade s Občianskym poriadkom, porušil najmä svoje povinnosti stanovené v § 242 ods. 1,

veta za bodkočiarkou, , veta prvá, c, a postupoval v

rozpore s , , , , “.

O podanom dovolaní najprv najvyšší súd o dovolaní rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 30. apríla 2007, ale jeho rozhodnutie bolo zrušené ústavným súdom

najmä preto, že rozhodnutie bolo arbitrárne (odôvodnenie o tom, že navrhovateľka

nepreukázala naliehavý právny záujem na určení absolútnej neplatnosti zmluvy o dočasnom

užívaní pozemku, bolo nepreskúmateľné).

V druhom prípade najvyšší súd však v reakcii na dovolacie námietky navrhovateľky,

podľa názoru ústavného súdu nepochybil, keď dostatočne preskúmal existenciu vád tohto

konania, najmä to, že postupom krajského súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred

súdom.

Dovolací dôvod podľa je podľa

ustálenej judikatúry všeobecných súdov daný vtedy, ak súd svojím postupom znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu zákon priznáva. O vadu

v zmysle tohto ustanovenia ide len vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska

zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi).

Najvyšší súd vychádzal z toho, že „Odvolací súd svoj rozsudok aj náležité a

presvedčivo odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími

námietkami... Pokiaľ právna predchodkyňa žalobcov v dovolaní vyčítala odvolaciemu súdu

nesprávne hodnotenie dôkazov a nesprávne skutkové závery vyplývajúce z vykonaného

dokazovania, dovolací súd sa týmito dovolacími námietkami nezaoberal, pretože nesprávne

hodnotenie dôkazov ani prípadné nesprávne skutkové zistenia nie sú v zmysle § 241 ods. 2

samostatným dovolacím dôvodom...“.

Najvyšší súd tiež nezistil, že by právny názor odvolacieho súdu v otázke platnosti či

neplatnosti zmluvy bol nesprávny, resp. aby právne normy, ktoré aplikoval na daný prípad,

boli zle interpretované.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na

spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.

). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom

spore (, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého

ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

Pôvodná navrhovateľka označila v žalobe tri podstatné dôvody neplatnosti zmluvy,

a to nedostatok žiadneho užívacieho práva právneho predchodcu žalovaného v prvom rade

k pozemku v kat. úz. D., neurčitosť zmluvy v dôsledku neexistencie uvedeného pozemku

ako veci v právnom zmysle a nepodpísanie zmluvy zákonným spôsobom, s ktorými sa však

odvolací súd a následne dovolací súd nestotožnili, a preto jej žalobu „pre neexistenciu

tvrdených dôvodov neplatnosti zmluvy“ zamietli.

Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu

z 21. decembra 2009 nezistil, že by napadnutý postup a jeho rozhodnutie v konaní vedenom

pod sp. zn. bolo svojvoľné a že by zasahovalo do základného práva

sťažovateľa podľa ( listiny) a práva podľa

dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46

ods. 1 ( listiny) a právo podľa dohovoru nemôže byť

porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že

najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku vzťahujúce sa na dovolacie konanie i ďalšie namietané ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval správne, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych

faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné, vylučujúce možné

porušenie základného práva podľa ( listiny) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vyplýva to aj zo záverov predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu, z ktorého

okrem iného vyplýva, že: „V konaní pred prvostupňovým i odvolacím súdom boli

rešpektované procesné práva pôvodnej žalobkyne, najmä právo skutkovo a právne

argumentovať, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke

veci. Nebola jej odňatá možnosť konať pred súdom ani zmeňujúcim rozsudkom odvolacieho

súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa. Nešlo totiž

o prekvapivý rozsudok odvolacieho súdu, pretože otázka existencie práva právneho

predchodcu žalovaného 1/ k pozemku, ktorý bol predmetom zmluvy, bola od začiatku

konania základnou spornou otázkou medzi účastníkmi a ako taká bola predmetom

dokazovania i právneho posudzovania. Možnosť zmeny rozsudku súdu prvého stupňa či už

pri nezmenenom skutkovom stave alebo po doplnení dokazovania výslovne umožňovalo

ustanovenie a v znení platnom v čase rozhodovania odvolacieho

súdu. Odvolací súd svoj rozsudok aj náležité a presvedčivo odôvodnil, pričom sa

vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími námietkami. Z odôvodnenia jeho rozsudku

je zrejmé, z akých skutkových zistení (vyplývajúcich nielen z dokazovania vykonaného

súdom prvého stupňa, ale i ním doplneného dokazovania) vychádzal a aké právne závery z

nich vyvodil...

Z hľadiska skutkového vychádzal odvolací súd zo zistenia, že pôvodný pozemok -

pozemnoknižná parcela č. 930 - roľa bez výmery - bol zapísaný v pozemkovej knihe vo

vložke č... kat. úz. D. ako podielové spoluvlastníctvo Z. K. rod. B., Š. B., E. U., rod. B.

(právnej predchodkyne - matky E. H.), O. B. a J. B., že tento pozemok bol neskôr rozdelený

na pozemok parcela č... - roľa vo výmere... a parcela č... - roľa vo výmere..., že pozemok

parcela č.... vo výmere..., ktorý bol predmetom zmluvy, bol vytvorený aj z pôvodného

pozemku parcela č..., že spoluvlastníci tohto pozemku J. B. a Z. K. v roku 1958 podpísali

členskú prihlášku o vstupe do jednotného roľníckeho družstva, že zmluvu podpísal v mene

právneho predchodcu žalovaného 1/ ako zástupca Ing. J. B. - hlavný agronóm, ktorý bol v

zápisnici zo zasadnutia predstavenstva zo 16. 9. 1976 splnomocnený predstavenstvom

družstva k zastupovaniu družstva vo veciach zmluvného odovzdávania nevhodnej pôdy pre

účely záhradkárov, a že na základe zmluvy sa aj konalo.

Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd z uvedených skutkových zistení vyvodil

správne právne závery o existencii práva družstevného užívania právneho predchodcu

žalovaného 1/ k pozemku, ktorý bol predmetom zmluvy, o dostatočnej špecifikácii tohto

pozemku a o podpísaní zmluvy zákonným spôsobom a tým aj jej záväznosti pre obe strany.

V súvislosti s týmito právnymi závermi sa dovolací súd stotožňuje s dôvodmi rozsudku

odvolacieho súdu a v podrobnostiach na ne poukazuje. Len na doplnenie uvádza, že pokiaľ

o poľnohospodárskom družstevníctve v

stanovoval povinnosť členov družstva združiť do spoločného družstevného hospodárenia

všetky pozemky (včítane lesných pozemkov a vodných plôch), ktoré vlastnia alebo na

ktorých hospodária v čase vstupu do družstva, pojem vlastniť, použitý v tomto ustanovení,

zahŕňal v sebe nielen výlučné vlastníctvo, ale aj spoločné vlastníctvo, t. j. spoluvlastníctvo.

Právne následky vzniku práva družstevného užívania družstva k takýmto pozemkom podľa

sa v zmysle prechodného ustanovenia tohto

predpisu uplatnili aj na poľnohospodársko-družstevné právne vzťahy, ktoré vznikli pred

jeho účinnosťou, t. j. pred 1. januárom 1976.

Pokiaľ ide o otázku neexistencie pozemku ako veci v právnom zmysle, dovolací súd

poznamenáva, že z hľadiska určitosti zmluvy nebolo rozhodujúce, či pozemok označený ako

parcela č. 930/2 vo výmere 3,1289 ha je zapísaný v evidencii nehnuteľností a teda či je

vecou v právnom zmysle, alebo či je časťou (súčasťou) iného pozemku (resp. pozemkov).

Rozhodujúca bola možnosť jeho identifikácie. Pre splnenie tejto požiadavky bol postačujúci

overený geometrický plán z 29. 5. 1975 č..., určený na rozdelenie - oddelenie (vytvorenie)

pozemku parcela č... v kat. úz. D., najmä jeho grafická časť.

K podpísaniu zmluvy zákonným spôsobom dovolací súd považuje za potrebné uviesť,

že vzhľadom na okolnosť jej podpísania zástupcom družstva, odvolací súd správne

posudzoval túto otázku podľa ustanovenia - Hospodárskeho

zákonníka v znení platnom do 31. 12. 1982, a nie podľa § 104 ods. 1 tohto predpisu.

Zároveň správne dospel k záveru, že aj keby zástupca podpísaný na zmluve nemal také

splnomocnenie, aké sa vyžadovalo, okolnosť, že sa podľa tohto právneho úkonu (zmluvy)

konalo, mala za následok jeho záväznosť a teda aj platnosť.

So zreteľom na uvedené bol dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým bola žaloba zamietnutá pre neexistenciu tvrdených dôvodov neplatnosti zmluvy,

správny. Dovolací súd preto dovolanie ako nedôvodné zamietol ( ).“

Vychádzajúc z napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu ústavný súd zastáva iný

právny názor ako sťažovateľ, a nie je pravdou, že jeho rozhodnutie je len formálne

a arbitrárne a že najvyšší súd nerešpektoval právny názor ústavného súdu „uvedený v náleze

č. k. -59 zo dňa 18. 3. 2008...“.

Po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu a námietok sťažovateľa ústavný súd

konštatuje, že nezistil žiadny relevantný dôvod na prípadné prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie. Podľa jeho názoru najvyšší súd primeraným a dostatočným spôsobom reagoval na

dovolacie námietky navrhovateľky (sťažovateľa) a rešpektoval pritom aj nález ústavného

súdu sp. zn. , ktorý mu vytkol najmä arbitrárnosť odôvodnenia „otázky

naliehavého právneho záujmu“, preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú (obdobne napr. ).

Námietky sťažovateľa, že najvyšší súd nemal konať s jeho bratom ako účastníkom

konania (keďže ten nebol právne zastúpený advokátom), sú v danom prípade tiež

irelevantné, pretože brat sťažovateľa „D. H. už niekoľko rokov býva a pracuje v

Španielsku“, sa ani k sťažnosti sťažovateľa nepripojil. V tejto súvislosti ústavný súd

nemohol konať ani o sťažnosti navrhovateľky, ktorá v čase podania sťažnosti už nebola

aktívne legitimovaná na jej podanie, pretože medzičasom došlo k jej úmrtiu.

3. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namietal porušenie svojich práv namietaným

rozsudkom najvyššieho súdu podľa , listiny, ako aj podľa

čl. 1 dodatkového protokolu v spojení s čl. 2 ods. 2 listiny z dôvodu svojvoľnosti

a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil príčinnú súvislosť

medzi napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu a možným porušením

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno

vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľových práv podľa čl. 20 ods. 1

a listiny, ako ani jeho práva podľa dodatkového protokolu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí), keďže

rozhodovanie o nich je viazané iba na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127

ods. 2 prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010