Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 506/2015
PDF · 343.49 KB
No categories available
III. ÚS 506/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015
prerokoval sťažnosť ,
, pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 7/2003 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2015
doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 T 7/2003 (ďalej len „namietané konanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol v roku 2002 obvinený
„z drogovej trestnej činnosti“. Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 T 7/2003
z 2. júla 2004. Tento rozsudok bol zrušený na základe odvolania podaného sťažovateľom
a ďalšími spoluobžalovanými uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 13/2005 z 25. mája 2005 a vec bola vrátená krajskému súdu
na ďalšie konanie.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že vo veci konajúci krajský súd opätovne rozhodol
rozsudkom z 27. septembra 2013, ktorým sťažovateľa uznal vinným „zo žalovanej trestnej
činnosti“ a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov.
Aj proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktorým okrem iného namietal
aj dĺžku trestného konania, ktorá podľa jeho názoru nebola „pri určovaní výšky trestu vôbec
zohľadnená“.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 To 6/2014z 28. apríla 2015 odvolanie sťažovateľa
zamietol.
Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že jeho trestné konanie trvalo „skoro 14 rokov“,
pričom nesúhlasí s názorom konajúcich súdov, že „k prieťahom v konaní došlo vinou
všetkých obžalovaných“, keďže on „sa trestnému stíhaniu po prepustení z väzby
nevyhýbal“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „buď zrušil uznesenie NS
SR zo dňa 28. 4. 2015 sp. zn. 4 To 6/2014 a vec mu vrátil na nové prejednanie
a rozhodnutie“ alebo sťažovateľovi „priznal spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške
14 tisíc eur“.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta explicitne porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v namietanom konaní.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. svojím
obsahom obdobného práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru môže podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho,
že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už bolo meritórne rozhodnuté pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
(obdobne napr. II. ÚS 184/06, III. ÚS 22/2011, III. ÚS 432/2013).
Zo sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zistil, že krajský súd v namietanej veci rozhodol
rozsudkom ešte 27. septembra 2013. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ spolu
s ďalšími obžalovanými odvolanie. Vo veci následne rozhodoval najvyšší súd a uznesením
sp. zn. 4 To 6/2014 z 28. apríla 2015 rozhodol tak, že odvolania všetkých obžalovaných
zamietol, čím bolo trestné konanie vo veci sťažovateľa právoplatne skončené.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných
pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej
nepokračovalo (napr. IV. ÚS 215/07, III. ÚS 316/2010). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez
ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie.
Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v čase doručenia sťažnosti (23. júna 2015)
už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania. Tento stav
veci viedol preto ústavný súd k záveru, že sťažnosť podaná proti krajskému súdu je zjavne
neopodstatnená.
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti sťažovateľa
je možné zistiť, že tento v súvislosti s namietanou nečinnosťou konajúcich všeobecných
súdov namieta aj skutočnosť, že pri ukladaní trestu konajúcimi súdmi nebola vzatá do úvahy
neprimerane dlhá doba trestného konania. V súvislosti s touto námietkou, ktorou sťažovateľ
argumentoval svoj návrh na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 6/2014
z 28. apríla 2015, sa ústavný súd oboznámil aj s obsahom namietaného uznesenia
najvyššieho súdu a zistil, že ani táto námietka nie je dôvodná. Najvyšší súd sa námietkou
súvisiacou s neprimeranou dĺžkou trestného konania riadne zaoberal, a to na strane 15
odôvodnenia namietaného uznesenia, pričom v obsahu tam uvedeného odôvodnenia
najvyššieho súdu ústavný súd nezistil svojvôľu ani arbitrárnosť.
Ústavný súd preto o sťažnosti sťažovateľa ako o celku rozhodol tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia, a odmietol ju už po jej predbežnom prerokovaní
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015