Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 432/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2013 prerokoval sťažnosť G. G., N., zastúpeného advokátom JUDr. J. L., T., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote a spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. -497 z 5. októbra 2011

a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. -563 z 26. februára

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť G. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2013

doručená sťažnosť G. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -497 z 5. októbra 2011 a postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -563 z 26. februára

2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal 15. júna 1999 na

okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhal „náhrady škody“. Okresný súd rozsudkom č. k.

-497 z 5. októbra 2011 jeho žalobe v časti vyhovel a v časti zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie a krajský súd o jeho odvolaní

rozhodol rozsudkom č. k. -563 z 26. februára 2013 tak, že predmetné

rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh

sťažovateľa z titulu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti za obdobie

od 14. januára do 23. marca 1995, zmenil tak, že odporca je povinný sťažovateľovi povinný

zaplatiť sťažovateľovi náhradu škody sumu 233,90 €, a vo výroku, ktorým bol zamietnutý

návrh sťažovateľa na priznanie mimoriadneho odškodnenia za bolesť, sťaženie

spoločenského uplatnenia a náhrady straty na zárobku od 24. marca 1995 do budúcna,

potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti opisuje chronológiu procesných úkonov okresného súdu a jej

predmetom „je jednak porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 dohovoru, ku ktorému podľa sťažovateľa došlo rozsudkom okresného súdu, ktorý

zamietol nárok sťažovateľa na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti

alebo pri invalidite za dobu od 14. 1. 1995 do 23. 6. 2005 a svoje rozhodnutie o nepriznaní

tohto nároku sťažovateľovi za toto obdobie žiadnym spôsobom neodôvodnil, ako aj

rozsudkom krajského súdu, ktorý v časti tohto nároku sťažovateľa za obdobie od 24. 3. 1995

do 23. 6. 2005 rozsudok okresného súdu potvrdil bez toho, aby v odôvodnení svojho

rozsudku dal akúkoľvek odpoveď na odvolacie námietky sťažovateľa týkajúce sa

nepriznania tohto nároku za uvedené obdobie a jednak porušenie základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému

podľa sťažovateľa došlo postupom okresného súdu, ktorý bez zavinenia sťažovateľa

postupoval v konaní so značnými neodôvodnenými prieťahmi tak, že konanie trvalo takmer

14 rokov...

Vzhľadom na to, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.

-563 zo dňa 26. 2. 2013 v jeho potvrdzujúcej časti vo vzťahu k nároku

sťažovateľa na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri

invalidite za dobu od 24. 3. 1995 do 23. 6. 2005 má arbitrárny charakter a nevychádza zo

zisteného stavu veci, došlo podľa sťažovateľa týmto rozsudkom odvolacieho súdu k

porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a preto keďže proti

potvrdzujúcej časti rozsudku krajského súdu niet ďalšieho prípustného opravného

prostriedku, o ktorom by mohol rozhodnúť iný súd, sťažovateľ sa touto sťažnosťou domáha

zrušenia tohto rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo konanie už právoplatne skončené a

vrátenia veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne, nie je

dostatočne odôvodnené a zrozumiteľné, pretože podľa neho sa odvolací súd nedostatočne

zaoberal jeho námietkami uvedenými v odvolaní.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„1) Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod č. 5 C 1137/1999 porušil základné

právo G. G., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote,

zaručené v ... a v Dohovoru...

2) G. G. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000,- €, ktoré je

Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť mu do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3) Základné právo G. G. na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie zaručené v

... a v Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.

-563 zo dňa 26. 2. 2013 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu

Trenčín č. -497 zo dňa 5. 10. 2011, porušené boli.

4) Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. -563 zo dňa 26. 2. 2013,

vo výroku ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Trenčín c. -497 zo dňa

5. 10. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5) G. G. sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.281,46 €, ktorú je

Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. L..., do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

1. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti najprv namieta porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať aj z

toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v

ktorom už bolo meritórne rozhodnuté pred podaním sťažnosti podľa

(obdobne napr. , ).

Zo sťažnosti sťažovateľa a spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že okresný súd v

namietanej veci rozhodol rozsudkom 5. októbra 2011. Vyhlásením rozsudku vo veci samej a

jeho doručením (a úkonmi, ktoré musel okresný súd vykonať v spojitosti s podaním

odvolania podľa a ) okresný súd vykonal všetky

zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa.

Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec

posudzovať so zreteľom na ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného

súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu,

že toto rozhodnutie bude napokon konečným rozhodnutím vo veci samej aj napriek

podanému odvolaniu a vykonaniu riadneho opravného konania.

Rozsudok okresného súdu z 5. októbra 2011 a spisový materiál bol na základe

odvolania účastníkov predložený krajskému súdu 14. novembra 2011, ktorý následne

rozsudkom z 26. februára 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. rozhodol tak,

že vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na priznanie mimoriadneho

odškodnenia za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady straty na zárobku od

24. marca 1995 do budúcna, potvrdil. Rozhodnutie krajského súdu v tejto časti nadobudlo

právoplatnosť 4. marca 2013.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym

ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania. Tento stav veci viedol ústavný

súd k záveru, že sťažnosť podaná proti okresnému súdu je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd v tejto spojitosti pripomína, že proti porušovaniu základného práva

na konanie bez zbytočných prieťahov podľa sa sťažovateľ mohol brániť

(ale do vynesenia rozsudku okresným súdom) podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

, čo však neurobil.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu z 26. februára 2013 v konaní vedenom pod sp. zn.

, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 1137/1999

z 5. októbra 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta, že rozhodnutím krajského došlo k porušeniu

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a jeho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože toto rozhodnutie je

arbitrárne a neodôvodnené a krajský súd mu nedal odpoveď na jeho námietky a argumenty

uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu v časti, v ktorej „zamietol nárok

sťažovateľa na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri

invalidite za dobu od 14. 1. 1995 do 23. 6. 2005…“.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa doručenej 25. apríla 2013 zistil,

že k sťažnosti nebola pripojená kópia právoplatného rozsudku krajského súdu z 26. februára

2013 v konaní vedenom pod sp. zn. , vydaním ktorého malo dôjsť

k porušeniu sťažovateľom označených práv, preto si na ten účel vyžiadal súdny spis.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku, ktorým v časti potvrdil rozhodnutie

okresného súdu sp. zn. z 5. októbra 2011 o zamietnutí návrhu sťažovateľa

na priznanie zvýšenia odškodnenia za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady

straty na zárobku za obdobie od 24. marca 1995 do budúcna (ale i v časti, ktorým zmenil

rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej bol zamietnutý návrh sťažovateľa z titulu straty

na zárobku po skončení práceneschopnosti od 14. januára do 23. marca 1995), presvedčil,

že krajský súd síce nedal odpoveď na všetky jeho námietky predložené v odvolaní, avšak

na druhej strane je toho názoru, že sa vysporiadal s vecou v dostatočnom rozsahu, ktorý

postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). K obdobným záverom

dospel pri interpretácii čl. 6 ods. 1 dohovoru i Európsky súd pre ľudské práva, ktorý napr.

vo veci Torija v. Španielsko (sťažnosť č. 18390/91) konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru

zaväzuje súdy uviesť dôvody pre svoje rozhodnutia..., čo však na druhej strane neznamená,

že sa vyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná podrobná a vyčerpávajúca

odpoveď v rozsahu uspokojujúcom samotného sťažovateľa.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého odvolacieho konania a rozhodnutia krajského súdu. Odôvodnenie

napadnutého rozsudku krajského súdu na s. 13 až s. 19 má oporu vo vykonanom

dokazovaní a obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych

záverov a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Pretože napadnutý rozsudok krajského súdu v namietanej časti nevykazuje podľa

názoru ústavného súdu znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského

súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie eventuálneho záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. na

spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Vzhľadom na to sťažnosťou

napadnutý rozsudok krajského súdu posudzoval iba z hľadiska možnej kolízie

so sťažovateľmi označenými právami garantovanými a dohovorom. Pre oblasť

dokazovania z toho vyplýva zásada, že ústavný súd sa v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 zaoberá sťažnosťou len vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré sa týkajú tvrdení

sťažovateľa o zásahu do jeho základných práv alebo slobôd, avšak nevykonáva dokazovanie

vo veci samej, ktoré by v končenom dôsledku mohlo viesť k inému meritórnemu

rozhodnutiu, než k akému dospel všeobecný súd.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že argumenty uvádzané

v sťažnosti nenaznačujú takú intenzitu možného porušenia (m. m. ,

) základného práva sťažovateľa podľa , resp. práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by odôvodňovala nevyhnutnosť prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie, a preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. ,

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2013