Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 117/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B.,

pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa v spojení s

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II

č. k. -56 z 26. februára 2003, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 27. februára 2004 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. septembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra

2008 doručená sťažnosť Ing. J. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. S. J., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), základného práva vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa v spojení s

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -56 z 26. februára 2003, uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. februára 2004 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. septembra 2008.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:

«K porušovaniu práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu odňatím možnosti

konať pred súdom a odňatím práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom dochádza

postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Krajského súdu

v Bratislave a Okresného súdu Bratislava II v právnej veci navrhovateľa: F., so sídlom B.

proti odporcovi: Ing. J. R., bytom B., o neplatnosť zmluvy o prevode vlastníctva, vo veci

návrhu odporcu na obnovu konania Okresného súdu Bratislava sp. zn. ,

vo veci dovolania odporcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

...

Dňa 21. 06. 1996 uzavrel sťažovateľ s F. zmluvu o prevode vlastníctva nehnuteľnosti

bytu č... na 1. poschodí bytového domu O. na... v B...

Dňa 31. 03. 1999 F... podal návrh na určenie neplatnosti Zmluvy.

Dňa 20. 09. 2000 Okresný súd Bratislava II rozhodol vo veci sp. zn.

rozsudkom o neplatnosti Zmluvy a za výlučného vlastníka nehnuteľnosti určil

Navrhovateľa... O doručení rozsudku právnemu zástupcovi sa sťažovateľ dozvedel

až po márnom uplynutí lehoty na podanie odvolania od svojho právneho zástupcu. Z tohto

dôvodu podal sťažovateľ dňa 23. 01. 2001 návrh na odpustenie zmeškania lehoty

na podanie odvolania, pre vážne dôvody na strane jeho vtedajšieho právneho zástupcu,

ktoré mu zabránili odvolanie podať v zákonnej lehote. Okresný súd Bratislava II uznesením

sp. zn. -250 zo dňa 30. 04. 2001 predmetný návrh na odpustenie zmeškania

lehoty zamietol s odôvodnením, že dôvody uvádzané ako príčina zmeškania lehoty úplne

neznemožnili právnemu zástupcovi sťažovateľa úkon - podanie odvolania vykonať.

Nakoľko bol návrh na odpustenie zmeškania lehoty zamietnutý považovalo

sa podanie zo dňa 23. 01. 2001 v zmysle návrhu sťažovateľa za návrh na obnovu konania

vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. v zmysle § 228 ods. 1

písm. a) a b) z dôvodu, že v konaní pred Okresným súdom

Bratislava II vedenom pod sp. zn. mu bez jeho viny nebolo umožnené

vykonať dôkazy a predložiť rozhodnutia spôsobilé privodiť mu priaznivejšie rozhodnutie

vo veci. Jednalo sa konkrétne o tieto dokumenty: Zmluva o kúpe pozemku zastavaného

2

bytovým domom, teda pozemku p. č. 277/5, zastavané plochy a nádvoria o výmere 454 m,

ktorého je sťažovateľ spoluvlastníkom o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 688/16464

k celku (podľa listu vlastníctva č. 4243, katastrálne územie R.), a Potvrdenia o uhrádzaní

kúpnej ceny riadne a včas.

Predmetné dokumenty sťažovateľ nemohol uplatniť z dôvodu riadne ospravedlnenej

neúčasti na pojednávaní, na ktorom Okresný súd Bratislava II rozhodol rozsudkom zo dňa

20. 09. 2000. Daným postupom súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pre súdom

a vyjadriť sa na pojednávaní ku všetkým skutkovým zisteniam tvoriacim podklad

pre rozhodnutie.

Dňa 26. 02. 2003 Okresný súd Bratislava II uznesením sp. zn. -56 návrh

sťažovateľa na obnovu konania zamietol a rozhodol o náhrade trov konania s

odôvodnením, že dôvody obnovy konania v zmysle nie sú dané, vzhľadom

na skutočnosť, že sťažovateľom označené dôkazy a rozhodnutia existovali už pred

vynesením rozsudku súdu a sťažovateľovi v ich uplatnení v pôvodnom konaní nič nebránilo.

Dňa 23. 06. 2003 podal sťažovateľ odvolanie proti vyššie uvedenému uzneseniu

Okresného súdu Bratislava II sp. zn. -56, v ktorom namietal nedostatok

procesného postupu. Svoje tvrdenia v odvolaní podaním zo dňa 02. 12. 2003 posilnil

o rozhodnutie, konkrétne rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa

25. 09. 2003, ktorým v obdobnej právnej veci neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti

z F. na fyzickú osobu súd rozhodol o tom, že daná zmluva o prevode vlastníctva

nehnuteľnosti je platná. Vzhľadom na fakt, že v predmetnom rozsudku Najvyššieho súdu sa

rozhodlo o obdobnej veci, a to o platnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu susediaceho

s bytom sťažovateľa a táto zmluva o prevode vlastníctva bytu bola uzavretá za rovnakých

podmienok ako Zmluva sťažovateľa, jedná sa o rozsudok, ktorý mu môže privodiť

priaznivejšie rozhodnutie vo veci a ktorý odôvodňuje povolenie obnovy konania pred

Okresným súdom Bratislava II. Zamietnutím návrhu na obnovu konania sa sťažovateľovi

bráni v práve domáhať sa ochrany svojich práv na súde, odníma sa mu možnosť konať pred

súdom a dochádza k porušovaniu SR zaručujúceho rovnosť v všetkých ľudí v

právach. Podaním zo dňa 02. 02. 2004 sťažovateľ potvrdil svoje tvrdenia v odvolaní o

ďalšiu argumentáciu v prospech povolenia obnovy konania.

O predmetnom odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

o zamietnutí návrhu na obnovu konania rozhodol Krajský súd v Bratislave

uznesením zo dňa 27. 02. 2004, sp. zn. -112 tak, že uznesenie súdu prvého

stupňa potvrdil...

Sťažovateľ podal proti právoplatnému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. -112 dovolanie dňa 30. 04. 2004 z dôvodu, že mu podľa § 237 písm. f)

bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolací súd

sa totiž nevysporiadal so všetkými skutočnosťami namietanými sťažovateľom, konkrétne

sťažovateľom označeným rozhodnutím Najvyššieho súdu sp. zn. , ktorým

sa rozhodlo v obdobnej veci a je to rozhodnutie spôsobilé privodiť sťažovateľovi

priaznivejšie rozhodnutie a bez svojej viny ho nemohol uplatniť v pôvodnom konaní pred

Okresným súdom sp. zn. . Dovolaním sťažovateľ žiadal zrušiť

rozhodnutia prvostupňového aj odvolacieho súdu a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Toto dovolanie následne vyjadrením zo dňa 28. 06. 2004 sťažovateľ doplnil o ďalšie

rozhodnutie v obdobnej veci spôsobilé privodiť mu lepšie rozhodnutie vo veci, ktoré

je spôsobilým dôvodom pre obnovu konania, a to rozhodnutie Krajského súdu sp. zn.

o potvrdení platnosti obdobnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti z F. na inú fyzickú osobu...

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 25. 09. 2008, sp. zn. dovolanie

sťažovateľa odmietol a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania s odôvodnením,

že dôvody dovolania, tak ako ich sťažovateľ v dovolaní uvádza nie sú dané, dôkazy

označené sťažovateľom nepreukazujú skutočnosť, že by došlo v konaní odvolacieho súdu

k procesným vadám znemožňujúcim sťažovateľovi realizáciu jeho procesných oprávnení.

Momentálny stav je taký, že na rozdiel od sťažovateľa, ktorý prišiel o vlastníctvo

k bytu, u iných osôb na základe názoru vysloveného Najvyšším súdom bolo potvrdené Ich

vlastníctvo k bytom zakúpeným od F. Existujú tak protichodné rozhodnutia súdov

v obdobných veciach, pričom rozlišujúcim prvkom je len osoba, ktorá byt odkúpila.

Sťažovateľ má za to, že uvedeným postupom a rozhodnutiami súdov bolo porušené

jeho ústavné právo na súdnu ochranu garantované SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v zmysle ktorého sa každý môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

a to odňatím možnosti konať pred súdom, nevysporiadaním sa s navrhovanými dôkaznými

prostriedkami spôsobilými mu privodiť lepšie a spravodlivejšie rozhodnutie, ktoré má

zároveň dopad na rovnosť ľudí pred zákonom garantovaného v SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovateľ v danom prípade

využil všetky zákonné možnosti nápravy stavu, v ktorom sa ocitol po právoplatnosti

rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II, na základe ktorého mu bolo bez zákonnej opory

odňaté dobromyseľne a v súlade s objektívnym právom nadobudnuté vlastníctvo k bytu.

Využil mimoriadny opravný prostriedok obnovu konania podľa § 228 ods. 1, písm. a), b)

, v zmysle ktorého právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom

na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny

nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie

vo veci, a ak možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu

privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. V súvislosti s uvedeným poukazujem aj

na judikát R 6/1968: „Pre rozhodnutie o návrhu na obnovu konania stačí, že sa javí

pravdepodobným, že tieto skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy môžu privodiť

pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie, teda nie je potrebné, aby v tomto smere dospel

súd k celkom bezpečnému záveru.“ Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, ktorý

uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava II o zamietnutí návrhu na obnovu

konania, podal sťažovateľ dovolanie podľa , v zmysle ktorého

dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch,

ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. S odkazom

na ustálenú judikatúru súdov v tejto oblasti do rámca tohto ustanovenia spadajú

aj nemožnosť odôvodniť svoje nároky, nedostatok možností prezentovať svoju vec pred

súdom.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze

vyslovil:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,

právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa Slovenskej

republiky a právo na rovnosť všetkých pred zákonom podľa SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozhodnutím

Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave

pod sp. zn. .

Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

25. 09. 2008, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

27. 02. 2004, a uznesenie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. -56 zo dňa

26. 02. 2003 a zároveň vracia vec na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava II.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. J. R. náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 7.938,88 Sk, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet

právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J., vedený vo V., a. s. B., č. ú...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namietal porušenie označených práv uznesením okresného súdu č. k. -56

z 26. februára 2003 a uznesením krajského súdu sp. zn. z 27. februára 2004,

vychádzal z princípu subsiadiarity zakotveného v . Toto ustanovenie

limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy.

Je nepochybné, že právomoci ústavného súdu vo vzťahu k preskúmaniu rozhodnutia

okresného súdu jednoznačne predchádzala právomoc krajského súdu v odvolacom konaní

a na základe podaného dovolania právomoci ústavného súdu vo vzťahu k preskúmaniu

rozhodnutia krajského súdu bezprostredne predchádzala právomoc najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

, ).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa v spojení s a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. septembra 2008.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa odseku 2 citovaného článku základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa zistení ústavného súdu najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia

sp. zn. z 25. septembra 2008 venoval pozornosť dôležitým momentom

konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. , v rámci ktorého tamojší súd

rozsudkom z 20. septembra 2000 určil, že zmluva o prevode vlastníctva bytu z 21. júna

1996 uzatvorená medzi F., B. (ďalej len „FNM“) a sťažovateľom je neplatná. Okresný súd

zároveň určil, že výlučným vlastníkom tejto nehnuteľnosti je FNM. Podľa vyznačenej

doložky právoplatnosti mal tento rozsudok okresného súdu nadobudnúť právoplatnosť

8. januára 2001. Podaním zo 17. januára 2001 sťažovateľ požiadal okresný súd o odpustenie

zmeškania lehoty na podanie odvolania a pre prípad, ak by tejto požiadavke nebolo

vyhovené, žiadal, aby bolo toto podanie posúdené ako návrh na obnovu konania. Keďže

žiadosť sťažovateľa o odpustenie zmeškania lehoty bola zamietnutá, podanie bolo posúdené

ako návrh na obnovu konania. Ako vyplýva z uznesenia najvyššieho súdu, sťažovateľ

v návrhu na obnovu konania argumentoval tým, že rozsudok okresného súdu bol vyhlásený

na pojednávaní, na ktorom nebol prítomný ani on, ani jeho právny zástupca, že mu nebola

daná možnosť vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, ako aj to, že mu nebolo umožnené

predložiť ďalšie dôkazy svedčiace v jeho prospech.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd ďalej konštatoval, že okresný súd

uznesením č. k. -56 z 26. februára 2003 návrh sťažovateľa na obnovu konania

zamietol s odôvodnením, že návrh neobsahoval uvedenie takých skutočností, ktoré

predpokladá . Následne sťažovateľ podal

odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením sp. zn. z 27. februára

2004 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Z uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé,

že krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na obnovu konania

odôvodnil tým, že „odporca v konaní o povolenie návrhu na obnovu konania neprodukoval

žiadne skutočnosti, rozhodnutia ani dôkazy v zmysle a v podstate

ani netvrdil existenciu takých skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov“.

Najvyšší súd ďalej konštatoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu sťažovateľ napadol

dovolaním, v ktorom tvrdil, že postupom súdu prvého stupňa a druhého stupňa mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom. Okrem iného sťažovateľ v dovolaní a jeho doplnení

poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov v obdobnej veci iných účastníkov konania,

ktorými došlo k priaznivému výsledku pre osoby, ktoré boli tiež FNM žalované o určenie

neplatnosti zmlúv o prevode bytov. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že tieto

rozhodnutia nemohol v rámci konania predložiť skôr, a to „vinou“ jeho právneho zástupcu,

ktorý v lehote nepodal odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k. -231

z 20. septembra 2000.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento súd ako súd dovolací

uznesením sp. zn. z 19. mája 2005 dovolanie sťažovateľa odmietol

ako oneskorene podané. Predmetné uznesenie dovolacieho súdu napadol sťažovateľ

sťažnosťou, na základe ktorej ústavný súd nálezom vo veci sp. zn. vyslovil,

že označeným rozhodnutím najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil

dovolaciemu súdu na ďalšie konanie. Po vrátení veci na ďalšie konanie najvyšší súd uložil

súdu prvého stupňa, aby zistil skutočnosti významné pre posúdenie včasnosti podania

sťažovateľovho dovolania, pričom po doplnení dokazovania v naznačenom smere dospel

k záveru, že dovolanie bolo podané včas.

Ako ďalej vyplýva z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. septembra 2008, po zistení, že dovolanie bolo podané v zákonnej lehote 1 mesiaca od

právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, najvyšší súd pristúpil ku skúmaniu,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento mimoriadny opravný

prostriedok prípustný. V tejto súvislosti najvyšší súd zdôraznil, že s prihliadnutím na obsah

dovolania a s tým súvisiacu argumentáciu sťažovateľa je zrejmé, že dovolanie nesmerovalo

proti rozsudku vo veci určenia neplatnosti zmluvy o prevode bytu, ale bolo podané proti

uzneseniu odvolacieho súdu vo veci návrhu sťažovateľa o povolenie obnovy konania

týkajúceho sa určenia neplatnosti tejto zmluvy.

V namietanom uznesení najvyšší súd ďalej konštatoval:

«Z tohto dôvodu boli v dovolacom konaní bez právneho významu, a tiež bez možnosti

preskúmania zo strany dovolacieho súdu, všetky námietky odporcu týkajúce sa konania

vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. ... Možno zhrnúť,

že dovolací súd sa nemohol zaoberať žiadnym z tých tvrdení odporcu, ktoré sa týkali

konania (a rozhodovania v konaní) o určenie neplatnosti zmluvy - v ňom nebolo dovolanie

podané. Zdôrazniť treba, že v prejednávanej veci bolo dovolanie podané proti rozhodnutiu

súdu vydanému v konaní o návrhu na obnovu konania. Súdy v danom prípade rozhodovali

vo forme uznesenia... Pokiaľ dovolací súd pri skúmaní otázky prípustnosti dovolania zistí,

že tento opravný prostriedok smeruje proti uzneseniu, proti ktorému dovolanie

nie je prípustné, odmietne ho bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého

uznesenia...

Prípustnosť dovolania odporcu z týchto ustanovení nevyplýva, lebo nesmeruje proti

žiadnemu z uznesení, ktoré sú uvedené v a Dovolanie odporcu

by vzhľadom na to mohlo byť procesné prípustné, len ak by konanie, v ktorom bolo vydané

napadnuté uznesenie, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád uvedených

v .. V danom prípade - ako už bolo vysvetlené vyššie - nemohla byť skúmaná

otázka existencie týchto vád v konaní vedenom na Okresnom súde. Bratislava II pod sp. zn.

(t. j. v konaní o určenie neplatnosti zmluvy o prevode bytu), ale len v konaní

vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. (t. j. v konaní o návrhu

na obnovu konania).

Odporca v dovolaní netvrdil, že by konanie vedené na Okresnom súde Bratislava II

pod sp. zn. bolo zaťažené procesnými vadami konania v zmysle § 237 písm. a)

až e) a g) a existencia vád tejto povahy v dovolacom konaní nevyšla najavo.

Prípustnosť dovolania odporcu preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolateľ namieta,

že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle [ ]... To znamená,

že odporca síce po stránke formálnej tvrdí existenciu závažnej procesnej vady konania

v zmysle , po rozhodujúcej - obsahovej stránke ale jednoznačne

namieta nesprávnosť právnych záverov súdov, konkrétne v otázke aplikácie ustanovenia

a súdmi. Dovolateľ tým namieta, že napadnuté uznesenie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Prehliada však, že

odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti len s faktickou činnosťou

súdu - (so znemožnením realizácie konkrétnych procesných oprávnení účastníka

občianskeho súdneho konania), a nie správnym posúdením veci súdom zaujatým

v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom sa účastníkovi konania

neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle

(viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod

č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003)... V súvislosti s vyššie uvedeným

je vhodné k procesným úkonom dovolateľa, v ktorých poukázal na rozhodnutia viacerých

súdov (zrejme majúc za to, že ide o „nové rozhodnutia alebo dôkazy“ v zmysle § 228 ods. 1

) uviesť, že právny názor na výklad zákona vyslovený iným orgánom než procesným

súdom, ktorý vec prejednal v rámci svojej právomoci, nie je spôsobilým dôvodom obnovy

konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 1997

sp. zn. - R 105/1998).

Pokiaľ ide o doklady predložené odporcom v dovolacom konaní..., Najvyšší súd

Slovenskej republiky dospel k záveru, že zo samotnej povahy týchto dôkazov a tiež toho,

čoho sa predložené doklady týkajú, vyplýva, že nimi nemôžu byť doložené procesné vady

postupu súdov znemožňujúce odporcovi realizáciu jeho procesných oprávnení v konaní

vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. (t. j. v konaní o návrhu

na obnovu konania)...

Pokiaľ odporca namieta, že mu bolo odopreté právo na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (), a pokiaľ tvrdí

nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

a vyporiadania sa s jeho odvolacími námietkami, dovolací súd uvádza, že právo na určitú

kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces... Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ()...

Vychádzajúc z toho dospel dovolací súd k záveru, že právo odporcu na riadne odôvodnenie

porušené nebolo...

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu takéto odôvodnenie dovolaním

napadnutého uznesenia odvolacieho súdu (aj v spojitosti a nadväznosti na ním potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa) v potrebnej miere vysvetľuje, čo považoval odvolací súd

za rozhodujúce, že totiž nič z toho, čo odporca v prejednávanej veci označoval za „nové

rozhodnutia, skutočnosti a dôkazy“ nemožno subsumovať pod ustanovenie § 228 ods. 1

písm. a) a b) Treba dodať, že ak by aj odôvodnenie napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu - vo vzťahu k argumentácii obsiahnutej v doplneniach odvolania -

nevysvetľovalo dopodrobna všetky aspekty jednotlivých úvah odvolacieho súdu vedúcich

k rozhodnutiu, išlo by o okolnosť, ktorá by mohla viesť nanajvýš k nepreskúmateľnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu je dôsledkom

a prejavom tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci; takáto „iná vada“ je síce relevantným dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2

písm. b) (v tom zmysle, že poukazom na túto vadu možno odôvodniť procesné

prípustné dovolanie), sama o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď ,

ako aj a ).

Ako už bolo uvedené vyššie, dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu otázky

dôvodnosti a opodstatnenosti dovolania (t. j. danosti dovolacích dôvodov v zmysle § 241

ods. 2 ), pokiaľ nedospeje k záveru, že dovolanie je procesné prípustné.

V prejednávanej veci pri skúmaní otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, že tento

opravný prostriedok odporcu nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný

[nie je podaný proti žiadnemu z rozhodnutí uvedených v a ,

v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a) až e)

a g) a nepreukázala sa odporcom tvrdená existencia procesnej vady v zmysle

písm. f) ]. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nemohol v dovolacom konaní

postúpiť ďalej a dovolaciemu prieskumu podrobiť správnosť právnych záverov odvolacieho

súdu, v zmysle ktorých bol odporcov návrh na obnovu konania neopodstatnený

a nepodložený zákonnými dôvodmi obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) a b)

Po konštatovaní procesnej neprípustnosti dovolania musel Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie odporcu bez ďalšieho odmietnuť, pričom nemal možnosť zaoberať sa

vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia...»

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ).

Vychádzajúc z argumentov sťažovateľa, obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu, ako aj z citovanej judikatúry dospel ústavný súd k záveru, že uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 25. septembra 2008 treba pokladať za ústavne konformné,

odôvodnené a ako také, ktoré nenesie znaky svojvôle. Najvyšší súd v ňom totiž

vyčerpávajúcim spôsobom uviedol doterajší skutkový stav, závery okresného súdu,

krajského súdu, ústavného súdu a v neposlednom rade aj vlastné právne a skutkové výstupy.

Zdôraznil, že v danom prípade nejde o preskúmanie dovolania proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu vyhláseného vo veci určenia neplatnosti zmluvy o prevode bytu (konanie

vedené na okresnom súde pod sp. zn. ), ale že v tomto prípade ide

o preskúmanie rozhodnutia krajského súdu vo veci návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy

konania, ktorému bola na okresnom súde pridelená sp. zn. a ktorým

sa v podstate snažil iniciovať obnovu konania práve vo veci určenia neplatnosti zmluvy

o prevode bytu.

Potom, ako najvyšší súd na základe nálezu ústavného súdu vo veci sp. zn.

dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa bolo podané včas, sústredil svoju

pozornosť na skúmanie toho, či dovolanie smeruje proti uzneseniu, proti ktorému

je prípustné. Citujúc príslušné ustanovenia týkajúce

sa prípustnosti podania dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu (§ 237 a § 239) najvyšší

súd vyvodil záver, že nedospel k zisteniam, ktoré by odôvodňovali prípustnosť podania

dovolania. Najvyšší súd pritom na viacerých miestach napadnutého rozhodnutia

zdôrazňoval, že tieto procesné vady nemohol skúmať v konaní okresného súdu vedeného

pod sp. zn. , o povolenie obnovy ktorého šlo.

Ústavný súd konštatuje, že dovolací súd venoval náležitú pozornosť dovolaciemu

dôvodu uvádzanému sťažovateľom, a teda že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí vadou

v zmysle , pretože postupom tohto súdu mu

bola odňatá možnosť realizovať svoje práva v konaní pred ním. V tejto súvislosti najvyšší

súd vysvetlil sťažovateľovi, že skutočnosti ním uvádzané, a teda predloženie „nových“

dôkazov či rozhodnutí opodstatňujúcich povolenie obnovy konania treba spájať

s námietkami o nesprávnom právnom posúdení veci, a nie s § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku, ktorý pojednáva o faktickej činnosti súdu vyúsťujúcej do znemožnenia

realizácie konkrétnych procesných práv toho-ktorého účastníka konania. Z toho potom

najvyšší súd vyvodil záver, že nesprávnym právnym posúdením veci nedochádza k odňatiu

možnosti konať pred súdom. Okrem toho dovolací súd poukazujúc na svoju judikatúru

sťažovateľovi ozrejmil, že ním uvádzané „nové“ skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy alebo

závery iných súdov vyslovených v obdobných veciach nie sú spôsobilým dôvodom obnovy

konania.

V rámci dovolacieho konania sa najvyšší súd sústredil aj na námietku sťažovateľa

týkajúcu sa odôvodnenosti a preskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, o ktorej

najvyšší súd konštatoval, že by mohla byť „inou vadou“ odôvodňujúcou dovolací dôvod

podľa , ale že sama osebe ešte

nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 a § 239 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho

poriadku.

Ústavný súd konštatuje, že nepriaznivý výsledok dovolacieho konania z pohľadu

toho-ktorého účastníka konania nemôže viesť k záveru o porušení zásad spravodlivého

procesu, ak postup všeobecného súdu je v súlade so zákonom a ak výsledok rozhodovacej

činnosti nenesie znaky svojvôle alebo neodôvodnenosti. Tak to bolo aj v prípade

sťažovateľa. Ústavný súd sa totiž nedomnieva, aby z uznesenia najvyššieho súdu vyplývala

jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne predstavil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli

k odmietnutiu dovolania, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať

ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré sú v súlade s obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie , pretože ostatným vlastníkom

bytov nadobudnutých od FNM sa podarilo súdnou cestou zvrátiť nepriaznivý stav, no jemu

zatiaľ nie, hoci ide o obdobnú právnu vec, ústavný súd uvádza, že na túto námietku dal

sťažovateľovi odpoveď už dovolací súd, keď uviedol, že z dôvodov už spomínaných

v napadnutom uznesení sa mohol zaoberať len rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci

povolenia obnovy konania, a nie vo veci určenia neplatnosti zmluvy o prevode bytu. Tieto

zistenia svedčia pre záver o tom, že chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by odôvodňovali

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd zároveň uvádza, že nenašiel ani súvislosť medzi označeným uznesením

najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa, aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , pretože najvyšší

súd v rámci dovolacieho konania predtým, než by skúmal správnosť právnych záverov

odvolacieho súdu, zistil, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

prípustné. Z toho plynie jednoznačný záver o tom, že takýmto spôsobom nemohol najvyšší

súd žiadnym relevantným spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľa a odňať

mu tak možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , ), ústavný súd sťažnosť

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2009