Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)III. ÚS 117/09
PDF · 315.2 KB
No categories available
III. ÚS 117/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B.,
pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II
č. k. 18 C 93/02-56 z 26. februára 2003, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
5 Co 40/2004 z 27. februára 2004 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 81/2008 z 25. septembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra
2008 doručená sťažnosť Ing. J. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. S. J., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 18 C 93/02-56 z 26. februára 2003, uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 40/2004 z 27. februára 2004 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 81/2008
z 25. septembra 2008.
Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:
«K porušovaniu práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu odňatím možnosti
konať pred súdom a odňatím práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom dochádza
postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Krajského súdu
v Bratislave a Okresného súdu Bratislava II v právnej veci navrhovateľa: F., so sídlom B.
proti odporcovi: Ing. J. R., bytom B., o neplatnosť zmluvy o prevode vlastníctva, vo veci
návrhu odporcu na obnovu konania Okresného súdu Bratislava sp. zn. 18 C 191/1999,
vo veci dovolania odporcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
5 Co 40/2004...
Dňa 21. 06. 1996 uzavrel sťažovateľ s F. zmluvu o prevode vlastníctva nehnuteľnosti
bytu č... na 1. poschodí bytového domu O. na... v B...
Dňa 31. 03. 1999 F... podal návrh na určenie neplatnosti Zmluvy.
Dňa 20. 09. 2000 Okresný súd Bratislava II rozhodol vo veci sp. zn. 18 C 191/99
rozsudkom o neplatnosti Zmluvy a za výlučného vlastníka nehnuteľnosti určil
Navrhovateľa... O doručení rozsudku právnemu zástupcovi sa sťažovateľ dozvedel
až po márnom uplynutí lehoty na podanie odvolania od svojho právneho zástupcu. Z tohto
dôvodu podal sťažovateľ dňa 23. 01. 2001 návrh na odpustenie zmeškania lehoty
na podanie odvolania, pre vážne dôvody na strane jeho vtedajšieho právneho zástupcu,
ktoré mu zabránili odvolanie podať v zákonnej lehote. Okresný súd Bratislava II uznesením
sp. zn. 18 C 191/99-250 zo dňa 30. 04. 2001 predmetný návrh na odpustenie zmeškania
lehoty zamietol s odôvodnením, že dôvody uvádzané ako príčina zmeškania lehoty úplne
neznemožnili právnemu zástupcovi sťažovateľa úkon - podanie odvolania vykonať.
Nakoľko bol návrh na odpustenie zmeškania lehoty zamietnutý považovalo
sa podanie zo dňa 23. 01. 2001 v zmysle návrhu sťažovateľa za návrh na obnovu konania
vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18 C 191/1999 v zmysle § 228 ods. 1
písm. a) a b) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že v konaní pred Okresným súdom
Bratislava II vedenom pod sp. zn. 18 C 191/1999 mu bez jeho viny nebolo umožnené
vykonať dôkazy a predložiť rozhodnutia spôsobilé privodiť mu priaznivejšie rozhodnutie
vo veci. Jednalo sa konkrétne o tieto dokumenty: Zmluva o kúpe pozemku zastavaného
2
bytovým domom, teda pozemku p. č. 277/5, zastavané plochy a nádvoria o výmere 454 m,
ktorého je sťažovateľ spoluvlastníkom o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 688/16464
k celku (podľa listu vlastníctva č. 4243, katastrálne územie R.), a Potvrdenia o uhrádzaní
kúpnej ceny riadne a včas.
Predmetné dokumenty sťažovateľ nemohol uplatniť z dôvodu riadne ospravedlnenej
neúčasti na pojednávaní, na ktorom Okresný súd Bratislava II rozhodol rozsudkom zo dňa
20. 09. 2000. Daným postupom súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pre súdom
a vyjadriť sa na pojednávaní ku všetkým skutkovým zisteniam tvoriacim podklad
pre rozhodnutie.
Dňa 26. 02. 2003 Okresný súd Bratislava II uznesením sp. zn. 18 C 93/02-56 návrh
sťažovateľa na obnovu konania zamietol a rozhodol o náhrade trov konania s
odôvodnením, že dôvody obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 OSP nie sú dané, vzhľadom
na skutočnosť, že sťažovateľom označené dôkazy a rozhodnutia existovali už pred
vynesením rozsudku súdu a sťažovateľovi v ich uplatnení v pôvodnom konaní nič nebránilo.
Dňa 23. 06. 2003 podal sťažovateľ odvolanie proti vyššie uvedenému uzneseniu
Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 18 C 93/02-56, v ktorom namietal nedostatok
procesného postupu. Svoje tvrdenia v odvolaní podaním zo dňa 02. 12. 2003 posilnil
o rozhodnutie, konkrétne rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 80/02 zo dňa
25. 09. 2003, ktorým v obdobnej právnej veci neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti
z F. na fyzickú osobu súd rozhodol o tom, že daná zmluva o prevode vlastníctva
nehnuteľnosti je platná. Vzhľadom na fakt, že v predmetnom rozsudku Najvyššieho súdu sa
rozhodlo o obdobnej veci, a to o platnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu susediaceho
s bytom sťažovateľa a táto zmluva o prevode vlastníctva bytu bola uzavretá za rovnakých
podmienok ako Zmluva sťažovateľa, jedná sa o rozsudok, ktorý mu môže privodiť
priaznivejšie rozhodnutie vo veci a ktorý odôvodňuje povolenie obnovy konania pred
Okresným súdom Bratislava II. Zamietnutím návrhu na obnovu konania sa sťažovateľovi
bráni v práve domáhať sa ochrany svojich práv na súde, odníma sa mu možnosť konať pred
súdom a dochádza k porušovaniu čl. 12 Ústavy SR zaručujúceho rovnosť v všetkých ľudí v
právach. Podaním zo dňa 02. 02. 2004 sťažovateľ potvrdil svoje tvrdenia v odvolaní o
ďalšiu argumentáciu v prospech povolenia obnovy konania.
O predmetnom odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II sp. zn.
18 C 191/1999 o zamietnutí návrhu na obnovu konania rozhodol Krajský súd v Bratislave
uznesením zo dňa 27. 02. 2004, sp. zn. 5 Co 40/04-112 tak, že uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdil...
Sťažovateľ podal proti právoplatnému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 5 Co 40/04-112 dovolanie dňa 30. 04. 2004 z dôvodu, že mu podľa § 237 písm. f)
O. s. p. bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolací súd
sa totiž nevysporiadal so všetkými skutočnosťami namietanými sťažovateľom, konkrétne
sťažovateľom označeným rozhodnutím Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 80/2002, ktorým
sa rozhodlo v obdobnej veci a je to rozhodnutie spôsobilé privodiť sťažovateľovi
priaznivejšie rozhodnutie a bez svojej viny ho nemohol uplatniť v pôvodnom konaní pred
Okresným súdom sp. zn. 18 C 191/1999. Dovolaním sťažovateľ žiadal zrušiť
rozhodnutia prvostupňového aj odvolacieho súdu a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Toto dovolanie následne vyjadrením zo dňa 28. 06. 2004 sťažovateľ doplnil o ďalšie
rozhodnutie v obdobnej veci spôsobilé privodiť mu lepšie rozhodnutie vo veci, ktoré
je spôsobilým dôvodom pre obnovu konania, a to rozhodnutie Krajského súdu sp. zn.
6 Co 13/2004 o potvrdení platnosti obdobnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti z F. na inú fyzickú osobu...
Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 25. 09. 2008, sp. zn. 3 Cdo 81/2008 dovolanie
sťažovateľa odmietol a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania s odôvodnením,
že dôvody dovolania, tak ako ich sťažovateľ v dovolaní uvádza nie sú dané, dôkazy
označené sťažovateľom nepreukazujú skutočnosť, že by došlo v konaní odvolacieho súdu
k procesným vadám znemožňujúcim sťažovateľovi realizáciu jeho procesných oprávnení.
Momentálny stav je taký, že na rozdiel od sťažovateľa, ktorý prišiel o vlastníctvo
k bytu, u iných osôb na základe názoru vysloveného Najvyšším súdom bolo potvrdené Ich
vlastníctvo k bytom zakúpeným od F. Existujú tak protichodné rozhodnutia súdov
v obdobných veciach, pričom rozlišujúcim prvkom je len osoba, ktorá byt odkúpila.
Sťažovateľ má za to, že uvedeným postupom a rozhodnutiami súdov bolo porušené
jeho ústavné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v zmysle ktorého sa každý môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,
a to odňatím možnosti konať pred súdom, nevysporiadaním sa s navrhovanými dôkaznými
prostriedkami spôsobilými mu privodiť lepšie a spravodlivejšie rozhodnutie, ktoré má
zároveň dopad na rovnosť ľudí pred zákonom garantovaného v čl. 12 Ústavy SR a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovateľ v danom prípade
využil všetky zákonné možnosti nápravy stavu, v ktorom sa ocitol po právoplatnosti
rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II, na základe ktorého mu bolo bez zákonnej opory
odňaté dobromyseľne a v súlade s objektívnym právom nadobudnuté vlastníctvo k bytu.
Využil mimoriadny opravný prostriedok obnovu konania podľa § 228 ods. 1, písm. a), b)
O. s. p., v zmysle ktorého právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom
na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny
nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie
vo veci, a ak možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu
privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. V súvislosti s uvedeným poukazujem aj
na judikát R 6/1968: „Pre rozhodnutie o návrhu na obnovu konania stačí, že sa javí
pravdepodobným, že tieto skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy môžu privodiť
pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie, teda nie je potrebné, aby v tomto smere dospel
súd k celkom bezpečnému záveru.“ Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, ktorý
uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava II o zamietnutí návrhu na obnovu
konania, podal sťažovateľ dovolanie podľa § 237 písm. f) O. s. p., v zmysle ktorého
dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch,
ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. S odkazom
na ustálenú judikatúru súdov v tejto oblasti do rámca tohto ustanovenia spadajú
aj nemožnosť odôvodniť svoje nároky, nedostatok možností prezentovať svoju vec pred
súdom.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze
vyslovil:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na rovnosť všetkých pred zákonom podľa čl. 12 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3 Cdo 81/2008 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave
pod sp. zn. 5 Co 40/2004.
Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 81/2008 zo dňa
25. 09. 2008, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 40/2004 zo dňa
27. 02. 2004, a uznesenie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 18 C 93/02-56 zo dňa
26. 02. 2003 a zároveň vracia vec na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava II.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. J. R. náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 7.938,88 Sk, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet
právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J., vedený vo V., a. s. B., č. ú...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd konštatuje, že pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ
namietal porušenie označených práv uznesením okresného súdu č. k. 18 C 93/02-56
z 26. februára 2003 a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 40/2004 z 27. februára 2004,
vychádzal z princípu subsiadiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie
limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného
práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu
poskytnúť všeobecné súdy.
Je nepochybné, že právomoci ústavného súdu vo vzťahu k preskúmaniu rozhodnutia
okresného súdu jednoznačne predchádzala právomoc krajského súdu v odvolacom konaní
a na základe podaného dovolania právomoci ústavného súdu vo vzťahu k preskúmaniu
rozhodnutia krajského súdu bezprostredne predchádzala právomoc najvyššieho súdu.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).
Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 81/2008 z 25. septembra 2008.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa odseku 2 citovaného článku základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa zistení ústavného súdu najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia
sp. zn. 3 Cdo 81/2008 z 25. septembra 2008 venoval pozornosť dôležitým momentom
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 191/99, v rámci ktorého tamojší súd
rozsudkom z 20. septembra 2000 určil, že zmluva o prevode vlastníctva bytu z 21. júna
1996 uzatvorená medzi F., B. (ďalej len „FNM“) a sťažovateľom je neplatná. Okresný súd
zároveň určil, že výlučným vlastníkom tejto nehnuteľnosti je FNM. Podľa vyznačenej
doložky právoplatnosti mal tento rozsudok okresného súdu nadobudnúť právoplatnosť
8. januára 2001. Podaním zo 17. januára 2001 sťažovateľ požiadal okresný súd o odpustenie
zmeškania lehoty na podanie odvolania a pre prípad, ak by tejto požiadavke nebolo
vyhovené, žiadal, aby bolo toto podanie posúdené ako návrh na obnovu konania. Keďže
žiadosť sťažovateľa o odpustenie zmeškania lehoty bola zamietnutá, podanie bolo posúdené
ako návrh na obnovu konania. Ako vyplýva z uznesenia najvyššieho súdu, sťažovateľ
v návrhu na obnovu konania argumentoval tým, že rozsudok okresného súdu bol vyhlásený
na pojednávaní, na ktorom nebol prítomný ani on, ani jeho právny zástupca, že mu nebola
daná možnosť vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, ako aj to, že mu nebolo umožnené
predložiť ďalšie dôkazy svedčiace v jeho prospech.
V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd ďalej konštatoval, že okresný súd
uznesením č. k. 18 C 93/2002-56 z 26. februára 2003 návrh sťažovateľa na obnovu konania
zamietol s odôvodnením, že návrh neobsahoval uvedenie takých skutočností, ktoré
predpokladá § 228 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Následne sťažovateľ podal
odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 40/2004 z 27. februára
2004 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Z uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé,
že krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na obnovu konania
odôvodnil tým, že „odporca v konaní o povolenie návrhu na obnovu konania neprodukoval
žiadne skutočnosti, rozhodnutia ani dôkazy v zmysle § 228 ods. 1 O. s. p. a v podstate
ani netvrdil existenciu takých skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov“.
Najvyšší súd ďalej konštatoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu sťažovateľ napadol
dovolaním, v ktorom tvrdil, že postupom súdu prvého stupňa a druhého stupňa mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom. Okrem iného sťažovateľ v dovolaní a jeho doplnení
poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov v obdobnej veci iných účastníkov konania,
ktorými došlo k priaznivému výsledku pre osoby, ktoré boli tiež FNM žalované o určenie
neplatnosti zmlúv o prevode bytov. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že tieto
rozhodnutia nemohol v rámci konania predložiť skôr, a to „vinou“ jeho právneho zástupcu,
ktorý v lehote nepodal odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k. 18 C 191/1999-231
z 20. septembra 2000.
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento súd ako súd dovolací
uznesením sp. zn. 3 Cdo 212/2004 z 19. mája 2005 dovolanie sťažovateľa odmietol
ako oneskorene podané. Predmetné uznesenie dovolacieho súdu napadol sťažovateľ
sťažnosťou, na základe ktorej ústavný súd nálezom vo veci sp. zn. III. ÚS 156/06 vyslovil,
že označeným rozhodnutím najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil
dovolaciemu súdu na ďalšie konanie. Po vrátení veci na ďalšie konanie najvyšší súd uložil
súdu prvého stupňa, aby zistil skutočnosti významné pre posúdenie včasnosti podania
sťažovateľovho dovolania, pričom po doplnení dokazovania v naznačenom smere dospel
k záveru, že dovolanie bolo podané včas.
Ako ďalej vyplýva z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 81/2008
z 25. septembra 2008, po zistení, že dovolanie bolo podané v zákonnej lehote 1 mesiaca od
právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, najvyšší súd pristúpil ku skúmaniu,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento mimoriadny opravný
prostriedok prípustný. V tejto súvislosti najvyšší súd zdôraznil, že s prihliadnutím na obsah
dovolania a s tým súvisiacu argumentáciu sťažovateľa je zrejmé, že dovolanie nesmerovalo
proti rozsudku vo veci určenia neplatnosti zmluvy o prevode bytu, ale bolo podané proti
uzneseniu odvolacieho súdu vo veci návrhu sťažovateľa o povolenie obnovy konania
týkajúceho sa určenia neplatnosti tejto zmluvy.
V namietanom uznesení najvyšší súd ďalej konštatoval:
«Z tohto dôvodu boli v dovolacom konaní bez právneho významu, a tiež bez možnosti
preskúmania zo strany dovolacieho súdu, všetky námietky odporcu týkajúce sa konania
vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18 C 191/1999... Možno zhrnúť,
že dovolací súd sa nemohol zaoberať žiadnym z tých tvrdení odporcu, ktoré sa týkali
konania (a rozhodovania v konaní) o určenie neplatnosti zmluvy - v ňom nebolo dovolanie
podané. Zdôrazniť treba, že v prejednávanej veci bolo dovolanie podané proti rozhodnutiu
súdu vydanému v konaní o návrhu na obnovu konania. Súdy v danom prípade rozhodovali
vo forme uznesenia... Pokiaľ dovolací súd pri skúmaní otázky prípustnosti dovolania zistí,
že tento opravný prostriedok smeruje proti uzneseniu, proti ktorému dovolanie
nie je prípustné, odmietne ho bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého
uznesenia...
Prípustnosť dovolania odporcu z týchto ustanovení nevyplýva, lebo nesmeruje proti
žiadnemu z uznesení, ktoré sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Dovolanie odporcu
by vzhľadom na to mohlo byť procesné prípustné, len ak by konanie, v ktorom bolo vydané
napadnuté uznesenie, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád uvedených
v § 237 O. s. p... V danom prípade - ako už bolo vysvetlené vyššie - nemohla byť skúmaná
otázka existencie týchto vád v konaní vedenom na Okresnom súde. Bratislava II pod sp. zn.
18 C 191/1999 (t. j. v konaní o určenie neplatnosti zmluvy o prevode bytu), ale len v konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18 C 93/2002 (t. j. v konaní o návrhu
na obnovu konania).
Odporca v dovolaní netvrdil, že by konanie vedené na Okresnom súde Bratislava II
pod sp. zn. 18 C 93/2002 bolo zaťažené procesnými vadami konania v zmysle § 237 písm. a)
až e) a g) O. s. p. a existencia vád tejto povahy v dovolacom konaní nevyšla najavo.
Prípustnosť dovolania odporcu preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolateľ namieta,
že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle [§ 237 písm. f) O. s. p.]... To znamená,
že odporca síce po stránke formálnej tvrdí existenciu závažnej procesnej vady konania
v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., po rozhodujúcej - obsahovej stránke ale jednoznačne
namieta nesprávnosť právnych záverov súdov, konkrétne v otázke aplikácie ustanovenia
§ 228 ods. 1 písm. a) a b) O. s. p. súdmi. Dovolateľ tým namieta, že napadnuté uznesenie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Prehliada však, že § 237 písm. f) O. s. p.
odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti len s faktickou činnosťou
súdu - (so znemožnením realizácie konkrétnych procesných oprávnení účastníka
občianskeho súdneho konania), a nie správnym posúdením veci súdom zaujatým
v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom sa účastníkovi konania
neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.
(viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod
č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003)... V súvislosti s vyššie uvedeným
je vhodné k procesným úkonom dovolateľa, v ktorých poukázal na rozhodnutia viacerých
súdov (zrejme majúc za to, že ide o „nové rozhodnutia alebo dôkazy“ v zmysle § 228 ods. 1
O. s. p.) uviesť, že právny názor na výklad zákona vyslovený iným orgánom než procesným
súdom, ktorý vec prejednal v rámci svojej právomoci, nie je spôsobilým dôvodom obnovy
konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 1997
sp. zn. 2 Cdo 185/1996 - R 105/1998).
Pokiaľ ide o doklady predložené odporcom v dovolacom konaní..., Najvyšší súd
Slovenskej republiky dospel k záveru, že zo samotnej povahy týchto dôkazov a tiež toho,
čoho sa predložené doklady týkajú, vyplýva, že nimi nemôžu byť doložené procesné vady
postupu súdov znemožňujúce odporcovi realizáciu jeho procesných oprávnení v konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18 C 93/2002 (t. j. v konaní o návrhu
na obnovu konania)...
Pokiaľ odporca namieta, že mu bolo odopreté právo na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03), a pokiaľ tvrdí
nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
a vyporiadania sa s jeho odvolacími námietkami, dovolací súd uvádza, že právo na určitú
kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces... Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05)...
Vychádzajúc z toho dospel dovolací súd k záveru, že právo odporcu na riadne odôvodnenie
porušené nebolo...
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu takéto odôvodnenie dovolaním
napadnutého uznesenia odvolacieho súdu (aj v spojitosti a nadväznosti na ním potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa) v potrebnej miere vysvetľuje, čo považoval odvolací súd
za rozhodujúce, že totiž nič z toho, čo odporca v prejednávanej veci označoval za „nové
rozhodnutia, skutočnosti a dôkazy“ nemožno subsumovať pod ustanovenie § 228 ods. 1
písm. a) a b) O. s. p. Treba dodať, že ak by aj odôvodnenie napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu - vo vzťahu k argumentácii obsiahnutej v doplneniach odvolania -
nevysvetľovalo dopodrobna všetky aspekty jednotlivých úvah odvolacieho súdu vedúcich
k rozhodnutiu, išlo by o okolnosť, ktorá by mohla viesť nanajvýš k nepreskúmateľnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu je dôsledkom
a prejavom tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci; takáto „iná vada“ je síce relevantným dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2
písm. b) O. s. p. (v tom zmysle, že poukazom na túto vadu možno odôvodniť procesné
prípustné dovolanie), sama o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď § 237 O. s. p.,
ako aj § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.).
Ako už bolo uvedené vyššie, dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu otázky
dôvodnosti a opodstatnenosti dovolania (t. j. danosti dovolacích dôvodov v zmysle § 241
ods. 2 O. s. p.), pokiaľ nedospeje k záveru, že dovolanie je procesné prípustné.
V prejednávanej veci pri skúmaní otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, že tento
opravný prostriedok odporcu nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný
[nie je podaný proti žiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.,
v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a) až e)
a g) O. s. p. a nepreukázala sa odporcom tvrdená existencia procesnej vady v zmysle § 237
písm. f) O. s. p.]. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nemohol v dovolacom konaní
postúpiť ďalej a dovolaciemu prieskumu podrobiť správnosť právnych záverov odvolacieho
súdu, v zmysle ktorých bol odporcov návrh na obnovu konania neopodstatnený
a nepodložený zákonnými dôvodmi obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) a b)
O. s. p. Po konštatovaní procesnej neprípustnosti dovolania musel Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie odporcu bez ďalšieho odmietnuť, pričom nemal možnosť zaoberať sa
vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia...»
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 44/08).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).
Vychádzajúc z argumentov sťažovateľa, obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu, ako aj z citovanej judikatúry dospel ústavný súd k záveru, že uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 81/2008 z 25. septembra 2008 treba pokladať za ústavne konformné,
odôvodnené a ako také, ktoré nenesie znaky svojvôle. Najvyšší súd v ňom totiž
vyčerpávajúcim spôsobom uviedol doterajší skutkový stav, závery okresného súdu,
krajského súdu, ústavného súdu a v neposlednom rade aj vlastné právne a skutkové výstupy.
Zdôraznil, že v danom prípade nejde o preskúmanie dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu vyhláseného vo veci určenia neplatnosti zmluvy o prevode bytu (konanie
vedené na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 191/1999), ale že v tomto prípade ide
o preskúmanie rozhodnutia krajského súdu vo veci návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy
konania, ktorému bola na okresnom súde pridelená sp. zn. 18 C 93/2002 a ktorým
sa v podstate snažil iniciovať obnovu konania práve vo veci určenia neplatnosti zmluvy
o prevode bytu.
Potom, ako najvyšší súd na základe nálezu ústavného súdu vo veci sp. zn.
III. ÚS 156/06 dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa bolo podané včas, sústredil svoju
pozornosť na skúmanie toho, či dovolanie smeruje proti uzneseniu, proti ktorému
je prípustné. Citujúc príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku týkajúce
sa prípustnosti podania dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu (§ 237 a § 239) najvyšší
súd vyvodil záver, že nedospel k zisteniam, ktoré by odôvodňovali prípustnosť podania
dovolania. Najvyšší súd pritom na viacerých miestach napadnutého rozhodnutia
zdôrazňoval, že tieto procesné vady nemohol skúmať v konaní okresného súdu vedeného
pod sp. zn. 18 C 191/1999, o povolenie obnovy ktorého šlo.
Ústavný súd konštatuje, že dovolací súd venoval náležitú pozornosť dovolaciemu
dôvodu uvádzanému sťažovateľom, a teda že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí vadou
v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, pretože postupom tohto súdu mu
bola odňatá možnosť realizovať svoje práva v konaní pred ním. V tejto súvislosti najvyšší
súd vysvetlil sťažovateľovi, že skutočnosti ním uvádzané, a teda predloženie „nových“
dôkazov či rozhodnutí opodstatňujúcich povolenie obnovy konania treba spájať
s námietkami o nesprávnom právnom posúdení veci, a nie s § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku, ktorý pojednáva o faktickej činnosti súdu vyúsťujúcej do znemožnenia
realizácie konkrétnych procesných práv toho-ktorého účastníka konania. Z toho potom
najvyšší súd vyvodil záver, že nesprávnym právnym posúdením veci nedochádza k odňatiu
možnosti konať pred súdom. Okrem toho dovolací súd poukazujúc na svoju judikatúru
sťažovateľovi ozrejmil, že ním uvádzané „nové“ skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy alebo
závery iných súdov vyslovených v obdobných veciach nie sú spôsobilým dôvodom obnovy
konania.
V rámci dovolacieho konania sa najvyšší súd sústredil aj na námietku sťažovateľa
týkajúcu sa odôvodnenosti a preskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, o ktorej
najvyšší súd konštatoval, že by mohla byť „inou vadou“ odôvodňujúcou dovolací dôvod
podľa § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, ale že sama osebe ešte
nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 a § 239 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho
poriadku.
Ústavný súd konštatuje, že nepriaznivý výsledok dovolacieho konania z pohľadu
toho-ktorého účastníka konania nemôže viesť k záveru o porušení zásad spravodlivého
procesu, ak postup všeobecného súdu je v súlade so zákonom a ak výsledok rozhodovacej
činnosti nenesie znaky svojvôle alebo neodôvodnenosti. Tak to bolo aj v prípade
sťažovateľa. Ústavný súd sa totiž nedomnieva, aby z uznesenia najvyššieho súdu vyplývala
jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne predstavil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli
k odmietnutiu dovolania, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať
ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré sú v súlade s obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie čl. 12 ústavy, pretože ostatným vlastníkom
bytov nadobudnutých od FNM sa podarilo súdnou cestou zvrátiť nepriaznivý stav, no jemu
zatiaľ nie, hoci ide o obdobnú právnu vec, ústavný súd uvádza, že na túto námietku dal
sťažovateľovi odpoveď už dovolací súd, keď uviedol, že z dôvodov už spomínaných
v napadnutom uznesení sa mohol zaoberať len rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci
povolenia obnovy konania, a nie vo veci určenia neplatnosti zmluvy o prevode bytu. Tieto
zistenia svedčia pre záver o tom, že chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by odôvodňovali
prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd zároveň uvádza, že nenašiel ani súvislosť medzi označeným uznesením
najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa, aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože najvyšší
súd v rámci dovolacieho konania predtým, než by skúmal správnosť právnych záverov
odvolacieho súdu, zistil, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
prípustné. Z toho plynie jednoznačný záver o tom, že takýmto spôsobom nemohol najvyšší
súd žiadnym relevantným spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľa a odňať
mu tak možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2009