Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b1c/373217.7a14b4.pdf
PDF · 144.44 KB
No categories available
3Cdo/81/2008
Najvyšší súd 3 Cdo 81/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa F., so sídlom v B.,
zastúpeného JUDr. L., advokátkou so sídlom v B., proti odporcovi I., bývajúcemu v B.,
zastúpenému JUDr. M., advokátkou so sídlom v B., o neplatnosť zmluvy o prevode
vlastníctva a iné, vo veci návrhu odporcu na obnovu konania Okresného súdu Bratislava II
sp. zn. 18 C 191/1999, vedenej na tomto súde pod sp. zn. 18 C 93/2002, rozhodol o dovolaní
odporcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 27. februára 2004 sp. zn. 5 Co
40/2004,
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 20. septembra 2000 č.k. 18 C 191/1999-231 určil,
že zmluva o prevode vlastníctva bytu z 21. júna 1996 uzavretá medzi navrhovateľom
a odporcom je neplatná. Zároveň určil, že výlučným vlastníkom nehnuteľnosti – bytu
vedeného Okresným úradom B. – odborom katastrálnym na liste vlastníctva č. X. ako byt č.
X. na I. poschodí obytného domu v B., súpisné č. X., parcelné č. X. a podielu X. na
spoločných priestoroch obytného domu je navrhovateľ. Napokon rozhodol o náhrade trov
konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že navrhovateľ odpredal byt bez
schválenia zákonodarným zborom, prevod bol v rozpore s činnosťou navrhovateľa
a predmetná zmluva v rozpore so zákonom č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov. So zreteľom na to dospel súd k záveru, že zmluva je absolútne neplatná (§ 39
Občianskeho zákonníka). Keďže podľa nej nedošlo k platnému prevodu, zostal byt vo
vlastníctve navrhovateľa.
Uvedený rozsudok Okresného súdu Bratislava II bol odporcovi (jeho vtedajšiemu
-2-3 Cdo 81/2008
právnemu zástupcovi) doručený 21. decembra 2000. Ako deň právoplatnosti tohto
rozhodnutia je v spise vyznačený 8. január 2001.
Odporca podaním zo 17. januára 2001 požiadal súd o „navrátenie lehoty, aby bolo možné
podať riadne odvolanie“. Pre prípad, že mu súd nevyhovie, žiadal, aby toto podanie bolo
považované za návrh na obnovu konania. Okresný súd Bratislava II uznesením z 30. apríla
2004 č.k. 18 C 191/1999-250 návrh odporcu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie
odvolania zamietol s odôvodnením, že neboli dané podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 58
ods. 1 O.s.p.
V dôsledku vyššie uvedeného bolo podanie odporcu zo 17. januára 2001 považované za
návrh na obnovu konania Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 18 C 191/1999. Odporca tento
svoj mimoriadny opravný prostriedok odôvodnil tým, že rozsudok súdu prvého stupňa „bol
vynesený v čase, keď sa pojednávania nezúčastnil ani odporca, ani jeho právny zástupca,
pričom obe strany boli ospravedlnené“, a že „má listinné dôkazy, ktoré mu nebolo možné
v rámci konania uplatniť a tým zistiť reálny skutkový stav“. Podaním, ktoré bolo Okresnému
súdu Bratislava II doručené 9. mája 2002, odporca predovšetkým zopakoval uvedené dôvody
a dodal, že pred vyhlásením rozsudku mu nebola daná možnosť vyjadriť sa k návrhu
navrhovateľa predloženému súdu 20. septembra 2000, nebolo mu umožnené „predložiť
návrhy na dokazovanie, napríklad listiny o kúpe pozemku, listiny o kúpe predmetného bytu,
listiny o uhrádzaní zmluvnej ceny riadne a včas, dôkazy o tom, že odporca uzatváral dohody
a zmluvy dobromyseľne, na základe návrhov navrhovateľa, listiny o prevzatí predmetného
bytu k riadnemu užívaniu, listiny Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky
– rozhodnutie z 15. apríla 1998 č. LPO 749/15/1998, ktorým nebolo vyhovené protestu
námestníka Krajského prokurátora v B. č. Kd 5005/98 zo dňa 26. februára 1998 proti
rozhodnutiu Krajského úradu v B., katastrálny odbor č. K. z 26. januára 1998“. Odporca
v uvedenom podaní ďalej poukázal na to, že navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote
nepodal na miestne príslušný súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Úradu
geodézie, kartografia a katastra SR, a preto toto rozhodnutie je právne nespochybniteľné;
navrhovateľ v súdnom konaní nepreukázal ani to, že by takúto žalobu podal. Navrhovateľ
v konaní nepredložil listiny o kolaudačnom konaní predmetného bytu, a napokon ani „listinu
– stanovisko navrhovateľa k protestu Okresnej prokuratúry B. z 3. novembra 1997, ktoré
navrhovateľ do dnešného dňa nezrušil“. V podaní z 21. novembra 2003 odporca nad rámec
-3-3 Cdo 81/2008
uvedeného dodal, že obnovou konania sa snaží „hájiť len svoje ústavné práva na obranu pred
dôsledkami z neopodstatneného obvinenia“. Odporca sa 26. februára 2003 na pojednávaní
pred súdom prvého stupňa vyjadril, že sa pridržiava všetkých ústnych a písomných vyjadrení
a zdôraznil, že voči nemu zvoleným postupom sa cíti byť poškodený.
Okresný súd Bratislava II uznesením z 26. februára 2003 č.k. 18 C 93/2002-56 zamietol
návrh odporcu na obnovu konania a rozhodol o náhrade trov konania. V odôvodnení uviedol,
že odporcov návrh na obnovu konania nie je opodstatnený, lebo sa v ňom neuvádza žiadny
dôvod, ktorý by bol právne významný z hľadiska § 228 ods. 1 O.s.p. Súd sa v plnom rozsahu
stotožnil s argumentáciou navrhovateľa, podľa ktorej neexistujú také skutočnosti, rozhodnutia
alebo dôkazy, ktoré by odporca z objektívnych dôvodov bez vlastnej viny nemohol v konaní
použiť a ktoré by zároveň pre odporcu privodili priaznivejšie rozhodnutie súdu. Listinné
dôkazy, na ktoré sa odporca odvoláva, existovali už pred vynesením rozhodnutia súdu,
odporcovi ich existencia bola známa, takže mu nič nebránilo, aby ich v konaní použil. Súd
prvého stupňa zároveň poukázal na to, že listinné dôkazy, na ktoré sa odporca odvolával, nie
sú rozhodujúce pre posúdenie absolútnej neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu, čo
bolo predmetom pôvodného konania (§ 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Podľa právneho názoru
súdu platí to isté aj pre posúdenie návrhu na povolenie obnovy konania z hľadiska § 228
ods. 1 písm. b/ O.s.p. Súd prvého stupňa riešil aj otázku včasnosti podania návrhu na
povolenie obnovy konania a dospel k záveru, že i keď pôvodný návrh odporcu (doručený
súdu 23. januára 2001) neobsahoval predpísané náležitosti, predsa len odporca aj takýmto
neúplným návrhom včas navrhol obnovu konania (v rámci trojmesačnej subjektívnej lehoty).
Výrok o trovách konania odôvodnil poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.
Uznesenie súdu prvého stupňa napadol odporca odvolaním z 23. júna 2003 (č.l. 60 spisu),
v ktorom uviedol, že „zamietnutý návrh na povolenie obnovy konania mu neumožňuje brániť
jeho zákonné práva a pre podporu jeho obnovy v odvolacom konaní uviedol skutočnosti,
ktoré v obnovenom konaní môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie. Týmto je
nedostatok procesného postupu vyústeného do rozhodnutia o trovách konania. Toto
rozhodnutie mohlo nadväzovať na ustanovenie § 143 O.s.p., pretože nedal príčinu na podanie
návrhu na začatie konania. Účasť odporcu v zmluvnom vzťahu nie je dostačujúca na tvrdenie,
že zadal príčinu na podanie návrhu na začatie konania. F. ako vlastník bytu a účastník
zmluvného vzťahu musel najlepšie vedieť, že neexistujú právne prekážky prevodu, prevod je
-4-3 Cdo 81/2008
legitímny a súdne nenapadnuteľný. Ako druhý účastník zmluvného vzťahu k uzatvoreniu
zmluvy pristupoval v dobrej viere s tým, že kúpa sa uskutočňuje od pravého vlastníka,
predmet kúpy je bez tiarch, obmedzení, v súlade so zákonom“. Domáhanie sa náhrady trov
konania účastníkom, ktorý jednoznačne spôsobil protiprávny stav, je v rozpore s Občianskym
súdnym poriadkom a súd mal v konaní použiť § 150 O.s.p. K ustanoveniu § 228 ods. 1
O.s.p. uviedol, že proti rozhodnutiu o náhrade vzniknutých trov konania je možné sa odvolať
len po vynesení rozsudku a nie v konaní, keď ešte žiaden účastník konania dopredu nepozná
výrok súdu. K tomu pripojil dôkaz – rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorý v rovnakej
veci rozhodol o nepriznaní náhrady trov konania účastníkom konania. Tento bol vynesený
16. októbra 2001. Ďalším dôkazom, ktorý v čase konania súdu nemohol použiť, je výpis
z listu vlastníctva č. X. pre katastrálne územie Ružinov. V ďalšej časti odvolania odporca
poukázal na to, že ľudia sú rovní v právach; nikoho nemožno v právach poškodzovať,
zvýhodňovať alebo znevýhodňovať (č.l. 12 Ústavy Slovenskej republiky), že
v občianskoprávnych vzťahoch majú účastníci rovnaké postavenie (§ 2 ods. 2 Občianskeho
zákonníka) a že výkon práv a povinnosti vyplývajúci z občianskoprávnych vzťahov nesmie
bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Zdôraznil, že „odpredaj
bytov F. bol fyzickým osobám vykonaný za tých istých podmienok, tou istou kúpnou
zmluvou a bez osobitného postavenia kupujúceho (ani čo sa týka rasy, pohlavia, vzdelania,
zamestnania). Ak teda časť bytov bola niektorými nadobúdateľmi odpredaná iným fyzickým
osobám a zaevidovaná v katastri, je to dôkaz o tom, že prvotná kúpna zmluva je platná. Ak
rovnaká kúpna zmluva medzi účastníkmi konania je platná pre pôvodných nadobúdateľov,
ktorí takto nadobudnutú nehnuteľnosť ďalej odpredali novým vlastníkom, je vylúčené aby
takáto kúpna zmluva bola pre ostatných vlastníkov nehnuteľností nadobudnutých za
rovnakých podmienok neplatná. Z uvedeného vyplýva, že všetky kúpne zmluvy sú platné, nie
len niektoré, pričom všetky sú rovnaké. Ak navrhovateľ chcel svojimi podaniami na súd
neoprávnene poškodzovať niektorých účastníkov zmluvného vzťahu uzavretého za rovnakých
podmienok, a niektorých nie, je vecou súdu aby súvisiace podmienky preskúmal a zabránil
porušovaniu zákona navrhovateľom podľa vyššie citovaných ustanovení Ústavy Slovenskej
republiky a Občianskeho zákonníka“. Odporca k odvolaniu pripojil fotokópie listín, na ktoré
v texte poukazoval.
Podaním z 2. decembra 2003 (č.l. 84 spisu) odporca doplnil odvolanie tak, že poukázal na
-5-3 Cdo 81/2008
niektoré rozhodnutia súdov. Išlo jednak o judikáty R 6/1968 a R 26/2002, jednak rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. septembra 2003 sp. zn. 3 Cdo 80/2002, ktorý sa
týkal obdobnej veci iného nadobúdateľa bytu v tom istom dome; podľa názoru odporcu bolo
v jeho prípade rozhodnuté v rozpore s právnym názorom, na ktorom bolo založené ním
označené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
V podaní z 2. februára 2004 (č.l. 100 spisu) odporca doplnil odvolanie tým, že
„navrhovateľ na jednej strane v návrhu na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode
vlastníctva bytu zdôvodňuje jej neplatnosť tým, že navrhovateľ pri prevode vlastníckeho
práva porušil zákon č. 92/1991 Zb., na druhej strane navrhovateľ sám akceptuje právo
vykonať prevod vlastníctva bytu v obytnom dome na M. ulici č. X. na súkromnú osobu
a právoplatnosť tohto prevodu súdne nenapáda. Takto vykonal prevod bytu č. X. na
X.. poschodí, X. dňa 22. februára 1999“. Podľa názoru odporcu tým navrhovateľ „akceptuje
stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedené v rozsudku sp. zn.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 27. februára 2004 sp. zn. 5 Co 40/2004 odvolaním
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a odporcovi uložil povinnosť nahradiť
navrhovateľovi trovy odvolacieho konania. Na odôvodnenie potvrdzujúceho výroku uviedol,
že odporca v konaní o povolenie návrhu na obnovu konania neprodukoval žiadne skutočnosti,
rozhodnutia ani dôkazy v zmysle § 228 ods. 1 O.s.p. a v podstate ani netvrdil existenciu
takých skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov. Spôsob rozhodnutia o náhrade trov konania je
bez vplyvu na meritórne rozhodnutie a vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie v pôvodnom
konaní záviselo striktne od právneho posúdenia veci, ani odporcom v odvolacom konaní
predložený list vlastníctva nemôže mať vplyv na spôsob rozhodnutia vo veci samej.
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je preto vecne správne, pričom bolo vyčerpávajúcim
spôsobom odôvodnené. Odvolací súd vzhľadom na to napadnuté rozhodnutie potvrdil (§ 219
O.s.p.).
Potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu napadol odporca dovolaním z 30. apríla 2004
(č.l. 116 spisu). V mimoriadnom opravnom prostriedku uviedol, že mu postupom
prvostupňového i odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
-6-3 Cdo 81/2008
O.s.p.). Dodal, že „postupom prvostupňového a odvolacieho súdu o právoplatnosti obnovy
konania sa ďalej nemohol dovolať svojich zákonných práv vo veci určenia neplatnosti zmluvy
o prevode vlastníctva bytu napriek možnosti prvostupňového a odvolacieho súdu aplikovať
ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p. v konaní o obnove konania“. Opätovne poukázal
na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v obdobnej veci rozsudkom
sp. zn. 3 Cdo 80/2002 rozhodol „priaznivým právnym argumentom v jeho prospech, ktorý
nemohol použiť v súdnych konaniach z dôvodu neprípustnosti obnovy konania“. Uvedený
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky „je takého argumentačného charakteru, že
ním Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil v rovnakej predmetnej veci rozhodnutie
krajského aj okresného súdu a vyslovil v ňom záväznosť vyjadreného právneho názoru, preto
pre splnenie podmienky na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 O.s.p. nemôže nebyť
dostačujúcim podkladom“. Odporca opakovane tvrdil, že postupom súdov mu bola odňatá
možnosť konať „vo veci platnosti predaja bytu F. sp. zn. 18 C 191/1999 (Okresného súdu
Bratislava II), vzhľadom na skutočnosť že vinou jeho vtedajšieho právneho zástupcu nebolo
podané odvolanie proti prvostupňovému rozsudku“. Odvolací súd sa v napadnutom uznesení
nezaoberal doplneniami odvolania na č.l. 84 a 100 spisu. Podľa jeho názoru uplatnil návrh na
povolenie obnovy v súlade s § 228 ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p. a tiež v zhode s judikátmi R
6/1968 a R 26/2002. Dôkazom, ktorý nemohol použiť v čase súdneho konania, sú výpisy
z listov vlastníctva č. X. a X. pre katastrálne územie Ružinov. Po zopakovaní skorších, už
v odvolaní obsiahnutých tvrdení o rozpore postupu navrhovateľa s Ústavou Slovenskej
republiky a Občianskym zákonníkom a po vysvetlení negatívnych dopadov rozhodnutí súdov
na jeho situáciu osobnú, pracovnú, rodinnú a majetkovú, odporca žiadal zrušiť rozhodnutia
súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odporca doplnil dovolanie podaním z 28. júna 2004 o „ďalší dôkaz, ktorý nemohol
predložiť v pôvodnom konaní ani v ďalších súdnych konaniach z dôvodu neprípustnosti
konania, keď sa mu postupom súdov odňala možnosť konať pred súdom vo veci platnosti
odpredaja bytu F. v konaní sp. zn. 18 C 191/1999 Okresného súdu Bratislava II, vzhľadom na
to, že vinou jeho vtedajšieho právneho zástupcu nebolo podané odvolanie proti
prvostupňovému rozsudku, ktorý bol vynesený na pojednávaní bez účasti odporcu a jeho
právneho zástupcu, pričom boli vopred písomne ospravedlnení (zahraničná cesta). Týmto
dôkazom je rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 8. apríla 2004 sp. zn. 6 Co 13/2004, 6 Co
14/20, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 11. septembra 2003 sp.
-7-3 Cdo 81/2008
zn. 19 C 184/1999 v obdobnej právnej veci týkajúcej sa platnosti prevodu bytu F.. Ide
o potvrdenie platnosti obdobnej kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu ako v jeho prípade,
ide o byt v rovnakom obytnom dome ako v jeho prípade, ide o kúpnu zmluvu uzatvorenú
v rovnakom čase ako v jeho prípade“. Zároveň opakovane poukázal na judikát R 6/1968
a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 80/2002.
V podaní zo 7. februára 2005 odporca doplnil dovolanie „ďalšími dôkazmi, ktoré nemohol
použiť v pôvodnom konaní ani v ďalších súdnych konaniach“. Za taký dôkaz označil
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 6. mája 2004 sp. zn. 6 Co 323/2003, ktorým bol
zrušený rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 28. januára 2003 sp. zn. 11 C 193/1999
v obdobnej právnej veci týkajúcej sa prevodu (iného bytu) F-om. Podľa odporcu je ďalším
dôkazom „rozpočet F. na rok 1995“, ktorý bol schválený uznesením Národnej rady
Slovenskej republiky, pričom aj rozpočet nákladov na činnosť F. bol schvaľovaný Vládou
Slovenskej republiky; uznesenia týchto orgánov nie je súd oprávnený preskúmavať. Odporca
dodal, že „legálnosť odpredaja predmetných bytov dokazuje aj ročná účtovná závierka F. za
rok 1996“. Odporca k tomuto podaniu pripojil fotokópie listín, na ktoré poukazoval v texte.
Napokon odporca doplnil dovolanie podaním z 5. apríla 2005, v ktorom poukázal na
rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Bratislave z 2. februára 2005 sp. zn. 2 Kv 105/2002,
založené na obdobných dôvodoch, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 80/2002 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 11/1996.
Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie považuje za nedôvodné
a nespĺňajúce podmienky prípustnosti dovolania. Z rozhodnutia R 105/1998 vyplýva, že
právny názor na výklad zákona vyslovený iným orgánom než procesným súdom, ktorý
prejednal vec v rámci svojej právomoci, nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania; preto
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 80/2002 nie je a nemôže
byť spôsobilým dôvodom obnovy konania. Argument odporcu, že mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom vo veci platnosti predaja bytu vzhľadom na to, že vinou jeho vtedajšieho
právneho zástupcu nebolo podané odvolanie proti prvostupňovému rozsudku, považuje
navrhovateľ za bezvýznamný, nakoľko odporca nezohľadnil skutočnosť, že ak je fyzická
osoba v občianskom súdnom konaní zastúpená advokátom, tento zástupca robí úkony, ktoré
sú síce považované za úkony konajúceho, ale právne následky týchto úkonov postihujú
-8-3 Cdo 81/2008
priamo zastúpeného. Ak preto odporcov zástupca nepodal včas odvolanie, účinok uplynutia
lehoty aj s príslušnými dôsledkami nastal pre odporcu tak, ako keby odporca bol býval lehotu
zmeškal sám.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) uznesením
z 19. mája 2005 sp. zn. 3 Cdo 212/2004 dovolanie odporcu odmietol ako oneskorene podané.
Podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľ nepreukázal, že v čase doručovania napadnutého
uznesenia odvolacieho súdu sa v mieste doručovania nezdržiaval (odporca tvrdil, že sa v čase
od 27. marca 2004 do 3. apríla 2004 zdržiaval v obci R., kam ho I. priviezol automobilom v
piatok popoludní 25. marca 2004 a do B. ho odviezol v nedeľu 4. apríla 2004 popoludní).
Vzhľadom na to sa v prípade odporcu uplatnila tzv. fikcia doručenia v zmysle § 47 ods. 2
O.s.p. Do jeho vlastných rúk určená zásielka (uznesenie odvolacieho súdu) bola po prvýkrát
doručovaná 29. marca 2004, kedy odporca nebol poštovým doručovateľom zastihnutý. Po
druhom neúspešnom pokuse o doručenie bola uložená v utorok 30. marca 2004 na pošte,
žalovaný si ju do troch dní od uloženia nevyzdvihol, a preto sa posledný deň tejto lehoty
(piatok 2. apríla 2004) považuje za deň doručenia. Doručením uznesenia odvolacieho súdu
obom účastníkom nadobudlo toto rozhodnutie právoplatnosť (§ 159 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom
na to lehota na podanie dovolania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) začala plynúť 2. apríla 2004, kedy
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť; keďže jej koniec pripadol
na nedeľu 2. mája 2004, bol jej posledným dňom pondelok 3. mája 2004 ako najbližší
nasledujúci pracovný deň (§ 57 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ odporca podal dovolanie na odvolacom
súde „osobne“ 4. mája 2004, podal ho oneskorene. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej
republiky oneskorene podané dovolanie odporcu odmietol podľa § 243b ods. 4 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Odmietajúce uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napadol odporca
sťažnosťou, na základe ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 10. októbra 2006
sp. zn. III. ÚS 156/06 vyslovil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 212/2004 porušil základné právo odporcu na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 19. mája 2005 sp. zn. 3 Cdo 212/2004 zrušil a vec vrátil
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Rozhodol tiež o náhrade trov
-9-3 Cdo 81/2008
konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a vo zvyšnej časti sťažnosti odporcu
nevyhovel. Ústavný súd konštatoval, že pri posudzovaní včasnosti podania dovolania
dovolací súd správne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia; procesné podmienky, ako aj
skutkové okolnosti včasnosti podania dovolania bol však povinný skúmať spôsobom
súladným s podstatou práva na súdnu ochranu, pričom splnenie alebo nesplnenie týchto
podmienok muselo byť preukázané mimo rozumných pochybností. Ústavný súd Slovenskej
republiky zaujal názor, že závery prijaté dovolacím súdom nie je možné potvrdiť mimo
rozumných pochybností, ktoré vyjadril sťažovateľ. Vo veci je spochybnené, či vôbec došlo
k vhodeniu predvolania sťažovateľa do schránky. Túto skutočnosť je potrebné v ďalšom
konaní najvyšším súdom došetriť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie (§ 56
ods. 3 písm. b/ zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, uložil 14. decembra 2006 (a následne ešte aj
14. marca 2007) súdu prvého stupňa (viď úpravy Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 307/2006 a sp. zn. 3 Cdo 50/2007 na č.l. 303 a 311 spisu), aby došetril skutkové
okolnosti významné z hľadiska posúdenia včasnosti podania opravného prostriedku
dovolateľa. Medziiným bolo súdu prvého stupňa uložené, aby výsluchom svedka J., ktorý
predmetnú zásielku doručoval (viď potvrdenie pošty na č.l. 179 spisu), overil správnosť jeho
postupu pri doručovaní zásielky odporcovi; osobitne s dôrazom na otázku či adresátovi po
prvom neúspešnom pokuse bolo zanechané v jeho schránke oznámenie o doručení zásielky.
Po doručení uvedených úprav dovolacieho súdu Okresnému súdu Bratislava II odporca do
spisu založil svoje vyjadrenie zo 17. apríla 2007 (č.l. 315 spisu), v ktorom (o. i.) uviedol, že
pošta v obdobných prípadoch neúspešných pokusov o doručenie zásielok adresáta
neupovedomuje „výzvou o opakovanom doručení“ o tom, že sa mu pokúsila doručiť zásielku
a že mu zásielka bude opätovne doručená v určený čas (na preukázanie svojich tvrdení
pripojil odporca čestné vyhlásenia niekoľkých osôb bývajúcich v B. na M. ulici č. X.).
Dovolanie tiež doplnil „ďalším dôkazom“ odôvodňujúcim obnovu konania – nálezom
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. novembra 2006 sp. zn. III ÚS 192/06, ktorým
rozhodol v obdobnej veci (neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu) tak, že zrušil
rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 10. júna 2006 sp. zn. 13 Co 441/2002
s odôvodnením, že súdy majú v rovnakých alebo analogických situáciách rozhodovať
-10-3 Cdo 81/2008
rovnako. Za „nové rozhodnutia, dôkazy a skutočnosti“ v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ a b/
O.s.p., ktoré pre neho môžu privodiť priaznivejšie rozhodnutie, odporca označil rozsudky,
ktorými príslušné súdy v iných (obdobných) prípadoch rozhodli o zamietnutí žalôb F. na
určenie neplatnosti zmlúv o prevode vlastníctva iných bytov na ich nadobúdateľov (odporca
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 281/2005,
rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3 Co 37/2005, rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 39/2005). Odporca založil do súdneho spisu aj svoje
ďalšie písomné vyjadrenie z 11. decembra 2007 (č.l. 369 spisu), v ktorom zopakoval
námietku nesprávneho postupu pošty v obdobných prípadoch. V poradí treťom doplňujúcom
podaní z 10. septembra 2008 odporca uviedol, že „ďalším dôkazom odôvodňujúcim obnovu
konania je nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 192/06, ktorým rozhodol
v obdobnej veci (neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu) tak, že zrušil rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 13 Co 441/2002 z 10. júna 2006, ktorým tento potvrdil
rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II, ktorým tento vyhovel návrhu F. o určení
neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 21. júna 1966 voči jeho
nadobúdateľovi“. So zreteľom na to odporca zaujal názor, že „predmetný nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky ako aj ďalšie nálezy, ktoré sa týkajú predaja bytov na M. ulici v B.
zo strany F. je plne odôvodnené aplikovať i v tejto právnej veci. Na základe nálezov
Ústavného súdu Slovenskej republiky bol ustálený taký právny názor, že návrhy F. na určenie
neplatnosti zmlúv o prevode vlastníctva bytov a návrhy na určenie vlastníctva k týmto bytom
neboli vecne ani právne odôvodnené, resp. boli podané neoprávnene. Uvedený právny stav
vyplýva z viacerých rozsudkov Okresného súdu Bratislava II, ako aj Krajského súdu
v Bratislave (napr. sp. zn. 6 Co 13/2004, sp. zn. 6 Co 323/2003, sp. zn. 3 Co 247/2003) a aj
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorými boli návrhy F. zamietnuté. Týmito
rozsudkami bola rešpektovaná ústavná zásada právnej istoty, ktorej porušenie konštatoval
Ústavný súd Slovenskej republiky“. Odporca osobitne poukázal na právny názor Ústavného
súdu Slovenskej republiky vyslovený v uvedených nálezoch, v zmysle ktorého pokiaľ súd
rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne
odchylným spôsobom, bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi
rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. l Ústavy
Slovenskej republiky a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odporca poznamenal, že súčasťou
obsahu tohto práva je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
-11-3 Cdo 81/2008
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Odporca tiež uviedol, že „odvolací súd v odvolacom konaní
dostatočne neodôvodnil rozsudok č.k. 5 Co 40/2004-112, keď nereagoval na ním predložené
argumenty, ako to aj uviedol vo svojom dovolaní na Najvyšší súd Slovenskej republiky,
pričom sa iba vyjadril, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne a bolo
i vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnené“. V závere tohto podania odporca podotkol, že
„dôkazmi k obnove ... sú rozsudky prvostupňového súdu, odvolacieho súdu, Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ako aj nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré doručil
v rámci obnovy konania aj dovolania. Týmito rozhodnutiami boli zamietnuté návrhy F.
s odôvodnením, že zmluvy o prevode vlastníctva bytov sú v celom rozsahu platné.“
J., ktorý (ako poštový doručovateľ Pošty B.) doručoval dovolaním napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu, pri výsluchu 16. apríla 2008 súdu prvého stupňa podrobne opísal priebeh
doručovania. Na otázku súdu, či v prípade nezastihnutia adresáta, ktorému mala byť doručená
zásielka určená do vlastných rúk, upovedomoval nezastihnutého adresáta, že mu zásielku
príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení, tento svedok uviedol, že „výzvu
dával len sporadicky“ a že „to nerobil vždy, napríklad z desiatich takýchto doručovaní to bolo
asi dvakrát“. Na základe toho dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k názoru, že je
potrebné prehodnotiť pôvodné závery o splnení podmienok pre uplatnenie fikcie doručenia
v zmysle § 47 ods. 2 O.s.p. Táto fikcia sa totiž neuplatní, ak nie je splnená čo i len jedna
z podmienok uvedených v tomto ustanovení. Jednoznačnosť potvrdenia riaditeľky
Regionálneho poštového centra v B. z 21. septembra 2004 (č.l. 179 spisu) o tom, že poštový
doručovateľ pri doručovaní dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu „dodržal
technologické postupy doručovania úradných zásielok“, z ktorého Najvyšší súd Slovenskej
republiky pôvodne (v konaní sp. zn. 3 Cdo 212/2004) vychádzal, je výsledkami doplňujúceho
šetrenia zneistená, a to predovšetkým vyjadrením samotného poštového doručovateľa zo 16.
apríla 2008. To dovolací súd viedlo k záveru, že splnenie podmienok pre uplatnenie fikcie
doručenia nebolo preukázané mimo rozumných pochybností, a preto bolo potrebné vychádzať
z toho, že dovolanie odporcu bolo podané včas – v zákonom určenej lehote 1 mesiaca od
právoplatnosti dovolaním napadnutého uznesenia. Po vyriešení otázky včasnosti podania
dovolania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) pristúpil Najvyšší súd Slovenskej republiky k skúmaniu, či
dovolanie odporcu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
prípustný.
-12-3 Cdo 81/2008
Vzhľadom na obsah dovolania a jeho doplnení, ako aj so zreteľom na podstatu
argumentácie odporcu obsiahnutej v týchto procesných úkonoch považuje dovolací súd za
potrebné ešte pred samotným posúdením prípustnosti dovolania osobitne podčiarknuť, že
dovolanie nebolo podané proti rozsudku súdu vydanému v konaní o určenie neplatnosti
zmluvy o prevode bytu, ale proti uzneseniu odvolacieho súdu v konaní o návrhu odporcu na
obnovu konania (o určenie neplatnosti zmluvy o prevode bytu). Z tohto dôvodu boli
v dovolacom konaní bez právneho významu, a tiež bez možnosti preskúmania zo strany
dovolacieho súdu, všetky námietky odporcu týkajúce sa konania vedeného na Okresnom súde
Bratislava II pod sp. zn. 18 C 191/1999, či už išlo o námietku vecnej nesprávnosti rozsudku
o určení neplatnosti zmluvy o prevode bytu (vrátane výroku tohto rozsudku o trovách
konania), námietku odňatia možnosti odporcu v tomto konaní konať pred súdom, alebo
námietku neúplnosti skutkových zistení súdu v konaní o určenie neplatnosti zmluvy a ich
právneho posúdenia súdom. Z toho istého dôvodu sa dovolací súd nezaoberal ani komplexom
otázok súvisiacich s problematikou súladu právnych záverov rozsudku o určení neplatnosti
zmluvy s právnymi závermi iných (v obdobných veciach vydaných) súdnych rozhodnutí – či
už Krajského súdu v Bratislave, alebo Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Dovolací súd
preto ani neskúmal „legálnosť prevodu bytu“, ani dôvodnosť námietky odporcu, že
navrhovateľ v jeho prípade zvolil (podaním návrhu na určenie neplatnosti zmluvy
o nadobudnutí bytu) odlišný postup, než v prípade niektorých iných nadobúdateľov bytov
v tom istom dome. Možno zhrnúť, že dovolací súd sa nemohol zaoberať žiadnym z tých
tvrdení odporcu, ktoré sa týkali konania (a rozhodovania v konaní) o určenie neplatnosti
zmluvy – v ňom nebolo dovolanie podané.
Zdôrazniť treba, že v prejednávanej veci bolo dovolanie podané proti rozhodnutiu súdu
vydanému v konaní o návrhu na obnovu konania. Súdy v danom prípade rozhodovali vo
forme uznesenia (§ 234 ods. 1 O.s.p. a § 223 O.s.p.). Uznesenie odvolacieho súdu môže byť
podrobené dovolaciemu prieskumu len ak ide o uznesenie, proti ktorému je dovolanie
procesne prípustné. To znamená, že dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu
dôvodnosti a opodstatnenosti dovolania, pokiaľ nedospeje k záveru, že dovolanie je procesne
prípustným prostriedkom, ktorý zakladá možnosť dovolacieho prieskumu napadnutého
uznesenia aj po vecnej stránke. Pokiaľ dovolací súd pri skúmaní otázky prípustnosti dovolania
zistí, že tento opravný prostriedok smeruje proti uzneseniu, proti ktorému dovolanie nie je
-13-3 Cdo 81/2008
prípustné, odmietne ho bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého uznesenia
(pozn.: v danom prípade dovolací súd posudzoval prípustnosť dovolania podľa ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom v čase podania dovolania).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia (t. j. aj uznesenia) odvolacieho súdu,
pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
podľa § 268 ods. 1 písm. g/ a h/ O.s.p., d/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť dovolania odporcu z týchto ustanovení
nevyplýva, lebo nesmeruje proti žiadnemu z uznesení, ktoré sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2
Dovolanie odporcu by vzhľadom na to mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie,
v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, bolo postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené
takouto vadou, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa
preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa (aj so
zreteľom na obsah dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu,
-14-3 Cdo 81/2008
ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný
subjektívny názor účastníka o tom, že v konaní došlo k niektorej z týchto vád, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
vadou takejto povahy. V danom prípade – ako už bolo vysvetlené vyššie – nemohla byť
skúmaná otázka existencie týchto vád v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod
sp. zn. 18 C 191/1999 (t. j. v konaní o určenie neplatnosti zmluvy o prevode bytu), ale len
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18 C 93/2002 (t. j. v konaní
o návrhu na obnovu konania).
Odporca v dovolaní netvrdil, že by konanie vedené na Okresnom súde Bratislava II pod
sp. zn. 18 C 93/2002 bolo zaťažené procesnými vadami konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/
a g/ O.s.p. a existencia vád tejto povahy v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť
dovolania odporcu preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namieta, že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle (§ 237 písm. f/
O.s.p.). Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký
vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv. Z obsahu dovolania (a podaní, ktorými odporca tento opravný prostriedok
doplnil) možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť predovšetkým
tým, že prvostupňový a odvolací súd mali vyhovieť jeho návrhu a povoliť navrhovanú
obnovu konania, lebo tu bolo niekoľko (odporcom označených) „nových rozhodnutí,
skutočností alebo dôkazov“ v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p. a jeho návrh na
povolenie obnovy zodpovedal judikatúre súdov (R 6/1968 a R 26/2002). To znamená, že
odporca síce po stránke formálnej tvrdí existenciu závažnej procesnej vady konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p., po rozhodujúcej – obsahovej stránke ale jednoznačne namieta
nesprávnosť právnych záverov súdov, konkrétne v otázke aplikácie ustanovenia § 228 ods. 1
písm. a/ a b/ O.s.p. súdmi. Dovolateľ tým namieta, že napadnuté uznesenie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci. Prehliada však, že § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie možnosti
konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti len s faktickou činnosťou súdu (so
znemožnením realizácie konkrétnych procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho
konania), a nie s právnym posúdením veci súdom zaujatým v napadnutom rozhodnutí.
Právnym posúdením veci súdom sa účastníkovi konania neodníma možnosť uplatnenia jeho
-15-3 Cdo 81/2008
procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod
č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací
dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.), nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Preto sa (ani
prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci účastníkovi konania neodníma možnosť
pred súdom konať (viď napríklad aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn.
4 Cdo 165/2003). V súvislosti s vyššie uvedeným je vhodné k procesným úkonom dovolateľa,
v ktorých poukázal na rozhodnutia viacerých súdov (zrejme majúc za to, že ide o „nové
rozhodnutia alebo dôkazy“ v zmysle § 218 ods. 1 O.s.p.) uviesť, že právny názor na výklad
zákona vyslovený iným orgánom než procesným súdom, ktorý vec prejednal v rámci svojej
právomoci, nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 185/1996 – R 105/1998).
Pokiaľ ide o doklady predložené odporcom v dovolacom konaní [najmä výpisy z listov
vlastníctva (obsahujúce aj údaje o zápisoch vlastníctva bytov v prospech iných vlastníkov
zapísaných bytov), rozpočet F. na rok 1995, účtovnú uzávierku F. za rok 1996 a nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky majúci dopad na iné súdne konanie s odlišnými
účastníkmi konania], Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že zo samotnej
povahy týchto dôkazov a tiež toho, čoho sa predložené doklady týkajú, vyplýva, že nimi
nemôžu byť doložené procesné vady postupu súdov znemožňujúce odporcovi realizáciu jeho
procesných oprávnení v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18 C
93/2002 (t. j. v konaní o návrhu na obnovu konania).
K námietke odporcu, že odvolací súd sa v napadnutom uznesení nezaoberal procesnými
úkonmi odporcu, ktorými doplnil odvolanie, treba uviesť, že odvolací súd pri formulovaní
dôvodov svojho rozhodnutia o potvrdení prvostupňového uznesenia zamietajúceho návrh
odporcu na obnovu konania zvolil taký spôsob, pri ktorom je zrejmé, že odvolací súd mal na
zreteli aj obsah procesných úkonov, ktorými odporca doplnil svoj riadny opravný prostriedok
(odvolanie). Vzhľadom na to skutočnosť, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého
-16-3 Cdo 81/2008
uznesenia osobitne nespomenul každé doplnenia odvolania, neznamená, že by sa týmito
procesnými úkonmi odporcu nezaoberal (dovolací súd pri tom navyše poukazuje na prelínanie
sa a viacnásobné opakovanie častí obsahu odvolania odporcu a procesných úkonov, ktorými
doplnil odvolanie).
Pokiaľ odporca namieta, že mu bolo odopreté právo na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03), a pokiaľ tvrdí
nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
a vyporiadania sa s jeho odvolacími námietkami, dovolací súd uvádza, že právo na určitú
kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). To zopakoval Ústavný súd Slovenskej
republiky napríklad aj v uznesení I. ÚS 80/08. Aj podľa názoru dovolacieho súdu právo na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na
každý argument účastníka konania; z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre
rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia
(II. ÚS 76/07). Vychádzajúc z toho dospel dovolací súd k záveru, že právo odporcu na riadne
odôvodnenie porušené nebolo.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahuje totiž v prejednávanej veci nielen stručné
zhrnutie odvolacích námietok odporcu, odkaz na právnu úpravu, ale aj primerané právne
posúdenie. Odvolací súd v časti pod doslovnou citáciou ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a/ a b/
O.s.p. konštatoval, že „odporca neprodukoval žiadne skutočnosti, rozhodnutia ani dôkazy
subsumovateľné pod citované zákonné ustanovenia ani neprodukoval žiadne takéto tvrdenia.
Spôsob rozhodnutia o náhrade trov konania je bez vplyvu na meritórne rozhodnutie
-17-3 Cdo 81/2008
a vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie v pôvodnom konaní záviselo striktne od právneho
posúdenia veci, ani odporcom v odvolacom konaní predložený list vlastníctva nemôže mať
vplyv na spôsob rozhodnutia vo veci samej. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je preto
vecne správne, pričom bolo i vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnené“. Podľa právneho
názoru dovolacieho súdu takéto odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho
súdu (aj v spojitosti a nadväznosti na ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa)
v potrebnej miere vysvetľuje, čo považoval odvolací súd za rozhodujúce, že totiž nič z toho,
čo odporca v prejednávanej veci označoval za „nové rozhodnutia, skutočnosti a dôkazy“
nemožno subsumovať pod ustanovenie § 228 ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p.
Treba dodať, že ak by aj odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu – vo
vzťahu k argumentácii obsiahnutej v doplneniach odvolania – nevysvetľovalo dopodrobna
všetky aspekty jednotlivých úvah odvolacieho súdu vedúcich k rozhodnutiu, išlo by
o okolnosť, ktorá by mohla viesť nanajvýš k nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu je dôsledkom a prejavom tzv. inej procesnej vady
konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto „iná vada“ je síce
relevantným dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (v tom zmysle, že
poukazom na túto vadu možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie), sama o sebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (viď § 237 O.s.p., ako aj § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.) .
Ako už bolo uvedené vyššie, dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu otázky
dôvodnosti a opodstatnenosti dovolania (t. j. danosti dovolacích dôvodov v zmysle § 241
ods. 2 O.s.p.), pokiaľ nedospeje k záveru, že dovolanie je procesne prípustné. V prejednávanej
veci pri skúmaní otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, že tento opravný prostriedok
odporcu nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti
žiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., v dovolacom konaní nevyšli
najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a nepreukázala sa
odporcom tvrdená existencia procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto nemohol v dovolacom konaní postúpiť ďalej a dovolaciemu
prieskumu podrobiť správnosť právnych záverov odvolacieho súdu, v zmysle ktorých bol
odporcov návrh na obnovu konania neopodstatnený a nepodložený zákonnými dôvodmi
obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p. Po konštatovaní procesnej
neprípustnosti dovolania musel Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu bez
-18-3 Cdo 81/2008
ďalšieho odmietnuť, pričom nemal možnosť zaoberať sa vecnou správnosťou napadnutého
rozhodnutia.
V dovolacom konaní nemal dovolateľ úspech. Dovolací súd nepriznal procesne úspešnému
navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania s poukazom na § 243b ods. 4 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. septembra 2008
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková