Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/81/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa F., so sídlom v B.,

zastúpeného JUDr. L., advokátkou so sídlom v B., proti odporcovi I., bývajúcemu v B.,

zastúpenému JUDr. M., advokátkou so sídlom v B., o neplatnosť zmluvy o prevode

vlastníctva a iné, vo veci návrhu odporcu na obnovu konania Okresného súdu Bratislava II

sp. zn. , vedenej na tomto súde pod sp. zn. , rozhodol o dovolaní

odporcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 27. februára 2004 sp. zn. 5 Co

40/2004,

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a .

Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 20. septembra 2000 č.k. -231 určil,

že zmluva o prevode vlastníctva bytu z 21. júna 1996 uzavretá medzi navrhovateľom

a odporcom je neplatná. Zároveň určil, že výlučným vlastníkom nehnuteľnosti – bytu

vedeného Okresným úradom B. – odborom katastrálnym na liste vlastníctva č. X. ako byt č.

X. na I. poschodí obytného domu v B., súpisné č. X., parcelné č. X. a podielu X. na

spoločných priestoroch obytného domu je navrhovateľ. Napokon rozhodol o náhrade trov

konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že navrhovateľ odpredal byt bez

schválenia zákonodarným zborom, prevod bol v rozpore s činnosťou navrhovateľa

a predmetná zmluva v rozpore so o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov. So zreteľom na to dospel súd k záveru, že zmluva je absolútne neplatná (§ 39

). Keďže podľa nej nedošlo k platnému prevodu, zostal byt vo

vlastníctve navrhovateľa.

Uvedený rozsudok Okresného súdu Bratislava II bol odporcovi (jeho vtedajšiemu

-2-3 Cdo 81/2008

právnemu zástupcovi) doručený 21. decembra 2000. Ako deň právoplatnosti tohto

rozhodnutia je v spise vyznačený 8. január 2001.

Odporca podaním zo 17. januára 2001 požiadal súd o „navrátenie lehoty, aby bolo možné

podať riadne odvolanie“. Pre prípad, že mu súd nevyhovie, žiadal, aby toto podanie bolo

považované za návrh na obnovu konania. Okresný súd Bratislava II uznesením z 30. apríla

2004 č.k. -250 návrh odporcu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie

odvolania zamietol s odôvodnením, že neboli dané podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 58

ods. 1

V dôsledku vyššie uvedeného bolo podanie odporcu zo 17. januára 2001 považované za

návrh na obnovu konania Okresného súdu Bratislava II sp. zn. . Odporca tento

svoj mimoriadny opravný prostriedok odôvodnil tým, že rozsudok súdu prvého stupňa „bol

vynesený v čase, keď sa pojednávania nezúčastnil ani odporca, ani jeho právny zástupca,

pričom obe strany boli ospravedlnené“, a že „má listinné dôkazy, ktoré mu nebolo možné

v rámci konania uplatniť a tým zistiť reálny skutkový stav“. Podaním, ktoré bolo Okresnému

súdu Bratislava II doručené 9. mája 2002, odporca predovšetkým zopakoval uvedené dôvody

a dodal, že pred vyhlásením rozsudku mu nebola daná možnosť vyjadriť sa k návrhu

navrhovateľa predloženému súdu 20. septembra 2000, nebolo mu umožnené „predložiť

návrhy na dokazovanie, napríklad listiny o kúpe pozemku, listiny o kúpe predmetného bytu,

listiny o uhrádzaní zmluvnej ceny riadne a včas, dôkazy o tom, že odporca uzatváral dohody

a zmluvy dobromyseľne, na základe návrhov navrhovateľa, listiny o prevzatí predmetného

bytu k riadnemu užívaniu, listiny Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky

– rozhodnutie z 15. apríla 1998 č. LPO 749/15/1998, ktorým nebolo vyhovené protestu

námestníka Krajského prokurátora v B. č. Kd 5005/98 zo dňa 26. februára 1998 proti

rozhodnutiu Krajského úradu v B., katastrálny odbor č. K. z 26. januára 1998“. Odporca

v uvedenom podaní ďalej poukázal na to, že navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote

nepodal na miestne príslušný súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Úradu

geodézie, kartografia a katastra SR, a preto toto rozhodnutie je právne nespochybniteľné;

navrhovateľ v súdnom konaní nepreukázal ani to, že by takúto žalobu podal. Navrhovateľ

v konaní nepredložil listiny o kolaudačnom konaní predmetného bytu, a napokon ani „listinu

– stanovisko navrhovateľa k protestu Okresnej prokuratúry B. z 3. novembra 1997, ktoré

navrhovateľ do dnešného dňa nezrušil“. V podaní z 21. novembra 2003 odporca nad rámec

-3-3 Cdo 81/2008

uvedeného dodal, že obnovou konania sa snaží „hájiť len svoje ústavné práva na obranu pred

dôsledkami z neopodstatneného obvinenia“. Odporca sa 26. februára 2003 na pojednávaní

pred súdom prvého stupňa vyjadril, že sa pridržiava všetkých ústnych a písomných vyjadrení

a zdôraznil, že voči nemu zvoleným postupom sa cíti byť poškodený.

Okresný súd Bratislava II uznesením z 26. februára 2003 č.k. -56 zamietol

návrh odporcu na obnovu konania a rozhodol o náhrade trov konania. V odôvodnení uviedol,

že odporcov návrh na obnovu konania nie je opodstatnený, lebo sa v ňom neuvádza žiadny

dôvod, ktorý by bol právne významný z hľadiska Súd sa v plnom rozsahu

stotožnil s argumentáciou navrhovateľa, podľa ktorej neexistujú také skutočnosti, rozhodnutia

alebo dôkazy, ktoré by odporca z objektívnych dôvodov bez vlastnej viny nemohol v konaní

použiť a ktoré by zároveň pre odporcu privodili priaznivejšie rozhodnutie súdu. Listinné

dôkazy, na ktoré sa odporca odvoláva, existovali už pred vynesením rozhodnutia súdu,

odporcovi ich existencia bola známa, takže mu nič nebránilo, aby ich v konaní použil. Súd

prvého stupňa zároveň poukázal na to, že listinné dôkazy, na ktoré sa odporca odvolával, nie

sú rozhodujúce pre posúdenie absolútnej neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu, čo

bolo predmetom pôvodného konania ( ). Podľa právneho názoru

súdu platí to isté aj pre posúdenie návrhu na povolenie obnovy konania z hľadiska § 228

ods. 1 písm. b/ Súd prvého stupňa riešil aj otázku včasnosti podania návrhu na

povolenie obnovy konania a dospel k záveru, že i keď pôvodný návrh odporcu (doručený

súdu 23. januára 2001) neobsahoval predpísané náležitosti, predsa len odporca aj takýmto

neúplným návrhom včas navrhol obnovu konania (v rámci trojmesačnej subjektívnej lehoty).

Výrok o trovách konania odôvodnil poukazom na

Uznesenie súdu prvého stupňa napadol odporca odvolaním z 23. júna 2003 (č.l. 60 spisu),

v ktorom uviedol, že „zamietnutý návrh na povolenie obnovy konania mu neumožňuje brániť

jeho zákonné práva a pre podporu jeho obnovy v odvolacom konaní uviedol skutočnosti,

ktoré v obnovenom konaní môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie. Týmto je

nedostatok procesného postupu vyústeného do rozhodnutia o trovách konania. Toto

rozhodnutie mohlo nadväzovať na ustanovenie , pretože nedal príčinu na podanie

návrhu na začatie konania. Účasť odporcu v zmluvnom vzťahu nie je dostačujúca na tvrdenie,

že zadal príčinu na podanie návrhu na začatie konania. F. ako vlastník bytu a účastník

zmluvného vzťahu musel najlepšie vedieť, že neexistujú právne prekážky prevodu, prevod je

-4-3 Cdo 81/2008

legitímny a súdne nenapadnuteľný. Ako druhý účastník zmluvného vzťahu k uzatvoreniu

zmluvy pristupoval v dobrej viere s tým, že kúpa sa uskutočňuje od pravého vlastníka,

predmet kúpy je bez tiarch, obmedzení, v súlade so zákonom“. Domáhanie sa náhrady trov

konania účastníkom, ktorý jednoznačne spôsobil protiprávny stav, je v rozpore s Občianskym

súdnym poriadkom a súd mal v konaní použiť K ustanoveniu

uviedol, že proti rozhodnutiu o náhrade vzniknutých trov konania je možné sa odvolať

len po vynesení rozsudku a nie v konaní, keď ešte žiaden účastník konania dopredu nepozná

výrok súdu. K tomu pripojil dôkaz – rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorý v rovnakej

veci rozhodol o nepriznaní náhrady trov konania účastníkom konania. Tento bol vynesený

16. októbra 2001. Ďalším dôkazom, ktorý v čase konania súdu nemohol použiť, je výpis

z listu vlastníctva č. X. pre katastrálne územie Ružinov. V ďalšej časti odvolania odporca

poukázal na to, že ľudia sú rovní v právach; nikoho nemožno v právach poškodzovať,

zvýhodňovať alebo znevýhodňovať (č.l. 12 ), že

v občianskoprávnych vzťahoch majú účastníci rovnaké postavenie (§ 2 ods. 2 Občianskeho

zákonníka) a že výkon práv a povinnosti vyplývajúci z občianskoprávnych vzťahov nesmie

bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť

v rozpore s dobrými mravmi ( ). Zdôraznil, že „odpredaj

bytov F. bol fyzickým osobám vykonaný za tých istých podmienok, tou istou kúpnou

zmluvou a bez osobitného postavenia kupujúceho (ani čo sa týka rasy, pohlavia, vzdelania,

zamestnania). Ak teda časť bytov bola niektorými nadobúdateľmi odpredaná iným fyzickým

osobám a zaevidovaná v katastri, je to dôkaz o tom, že prvotná kúpna zmluva je platná. Ak

rovnaká kúpna zmluva medzi účastníkmi konania je platná pre pôvodných nadobúdateľov,

ktorí takto nadobudnutú nehnuteľnosť ďalej odpredali novým vlastníkom, je vylúčené aby

takáto kúpna zmluva bola pre ostatných vlastníkov nehnuteľností nadobudnutých za

rovnakých podmienok neplatná. Z uvedeného vyplýva, že všetky kúpne zmluvy sú platné, nie

len niektoré, pričom všetky sú rovnaké. Ak navrhovateľ chcel svojimi podaniami na súd

neoprávnene poškodzovať niektorých účastníkov zmluvného vzťahu uzavretého za rovnakých

podmienok, a niektorých nie, je vecou súdu aby súvisiace podmienky preskúmal a zabránil

porušovaniu zákona navrhovateľom podľa vyššie citovaných ustanovení Slovenskej

republiky a “. Odporca k odvolaniu pripojil fotokópie listín, na ktoré

v texte poukazoval.

Podaním z 2. decembra 2003 (č.l. 84 spisu) odporca doplnil odvolanie tak, že poukázal na

-5-3 Cdo 81/2008

niektoré rozhodnutia súdov. Išlo jednak o judikáty R 6/1968 a R 26/2002, jednak rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. septembra 2003 sp. zn. , ktorý sa

týkal obdobnej veci iného nadobúdateľa bytu v tom istom dome; podľa názoru odporcu bolo

v jeho prípade rozhodnuté v rozpore s právnym názorom, na ktorom bolo založené ním

označené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

V podaní z 2. februára 2004 (č.l. 100 spisu) odporca doplnil odvolanie tým, že

„navrhovateľ na jednej strane v návrhu na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode

vlastníctva bytu zdôvodňuje jej neplatnosť tým, že navrhovateľ pri prevode vlastníckeho

práva porušil , na druhej strane navrhovateľ sám akceptuje právo

vykonať prevod vlastníctva bytu v obytnom dome na M. ulici č. X. na súkromnú osobu

a právoplatnosť tohto prevodu súdne nenapáda. Takto vykonal prevod bytu č. X. na

X.. poschodí, X. dňa 22. februára 1999“. Podľa názoru odporcu tým navrhovateľ „akceptuje

stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedené v rozsudku sp. zn.

“.

Krajský súd v Bratislave uznesením z 27. februára 2004 sp. zn. odvolaním

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a odporcovi uložil povinnosť nahradiť

navrhovateľovi trovy odvolacieho konania. Na odôvodnenie potvrdzujúceho výroku uviedol,

že odporca v konaní o povolenie návrhu na obnovu konania neprodukoval žiadne skutočnosti,

rozhodnutia ani dôkazy v zmysle a v podstate ani netvrdil existenciu

takých skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov. Spôsob rozhodnutia o náhrade trov konania je

bez vplyvu na meritórne rozhodnutie a vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie v pôvodnom

konaní záviselo striktne od právneho posúdenia veci, ani odporcom v odvolacom konaní

predložený list vlastníctva nemôže mať vplyv na spôsob rozhodnutia vo veci samej.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je preto vecne správne, pričom bolo vyčerpávajúcim

spôsobom odôvodnené. Odvolací súd vzhľadom na to napadnuté rozhodnutie potvrdil (§ 219

).

Potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu napadol odporca dovolaním z 30. apríla 2004

(č.l. 116 spisu). V mimoriadnom opravnom prostriedku uviedol, že mu postupom

prvostupňového i odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

-6-3 Cdo 81/2008

). Dodal, že „postupom prvostupňového a odvolacieho súdu o právoplatnosti obnovy

konania sa ďalej nemohol dovolať svojich zákonných práv vo veci určenia neplatnosti zmluvy

o prevode vlastníctva bytu napriek možnosti prvostupňového a odvolacieho súdu aplikovať

ustanovenia a v konaní o obnove konania“. Opätovne poukázal

na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v obdobnej veci rozsudkom

sp. zn. rozhodol „priaznivým právnym argumentom v jeho prospech, ktorý

nemohol použiť v súdnych konaniach z dôvodu neprípustnosti obnovy konania“. Uvedený

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky „je takého argumentačného charakteru, že

ním Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil v rovnakej predmetnej veci rozhodnutie

krajského aj okresného súdu a vyslovil v ňom záväznosť vyjadreného právneho názoru, preto

pre splnenie podmienky na obnovu konania podľa nemôže nebyť

dostačujúcim podkladom“. Odporca opakovane tvrdil, že postupom súdov mu bola odňatá

možnosť konať „vo veci platnosti predaja bytu F. sp. zn. (Okresného súdu

Bratislava II), vzhľadom na skutočnosť že vinou jeho vtedajšieho právneho zástupcu nebolo

podané odvolanie proti prvostupňovému rozsudku“. Odvolací súd sa v napadnutom uznesení

nezaoberal doplneniami odvolania na č.l. 84 a 100 spisu. Podľa jeho názoru uplatnil návrh na

povolenie obnovy v súlade s a a tiež v zhode s judikátmi R

6/1968 a R 26/2002. Dôkazom, ktorý nemohol použiť v čase súdneho konania, sú výpisy

z listov vlastníctva č. X. a X. pre katastrálne územie Ružinov. Po zopakovaní skorších, už

v odvolaní obsiahnutých tvrdení o rozpore postupu navrhovateľa s Slovenskej

republiky a a po vysvetlení negatívnych dopadov rozhodnutí súdov

na jeho situáciu osobnú, pracovnú, rodinnú a majetkovú, odporca žiadal zrušiť rozhodnutia

súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odporca doplnil dovolanie podaním z 28. júna 2004 o „ďalší dôkaz, ktorý nemohol

predložiť v pôvodnom konaní ani v ďalších súdnych konaniach z dôvodu neprípustnosti

konania, keď sa mu postupom súdov odňala možnosť konať pred súdom vo veci platnosti

odpredaja bytu F. v konaní sp. zn. Okresného súdu Bratislava II, vzhľadom na

to, že vinou jeho vtedajšieho právneho zástupcu nebolo podané odvolanie proti

prvostupňovému rozsudku, ktorý bol vynesený na pojednávaní bez účasti odporcu a jeho

právneho zástupcu, pričom boli vopred písomne ospravedlnení (zahraničná cesta). Týmto

dôkazom je rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 8. apríla 2004 sp. zn. , 6 Co

14/20, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 11. septembra 2003 sp.

-7-3 Cdo 81/2008

zn. v obdobnej právnej veci týkajúcej sa platnosti prevodu bytu F.. Ide

o potvrdenie platnosti obdobnej kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu ako v jeho prípade,

ide o byt v rovnakom obytnom dome ako v jeho prípade, ide o kúpnu zmluvu uzatvorenú

v rovnakom čase ako v jeho prípade“. Zároveň opakovane poukázal na judikát R 6/1968

a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

V podaní zo 7. februára 2005 odporca doplnil dovolanie „ďalšími dôkazmi, ktoré nemohol

použiť v pôvodnom konaní ani v ďalších súdnych konaniach“. Za taký dôkaz označil

rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 6. mája 2004 sp. zn. , ktorým bol

zrušený rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 28. januára 2003 sp. zn.

v obdobnej právnej veci týkajúcej sa prevodu (iného bytu) F-om. Podľa odporcu je ďalším

dôkazom „rozpočet F. na rok 1995“, ktorý bol schválený uznesením Národnej rady

Slovenskej republiky, pričom aj rozpočet nákladov na činnosť F. bol schvaľovaný Vládou

Slovenskej republiky; uznesenia týchto orgánov nie je súd oprávnený preskúmavať. Odporca

dodal, že „legálnosť odpredaja predmetných bytov dokazuje aj ročná účtovná závierka F. za

rok 1996“. Odporca k tomuto podaniu pripojil fotokópie listín, na ktoré poukazoval v texte.

Napokon odporca doplnil dovolanie podaním z 5. apríla 2005, v ktorom poukázal na

rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Bratislave z 2. februára 2005 sp. zn. ,

založené na obdobných dôvodoch, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie považuje za nedôvodné

a nespĺňajúce podmienky prípustnosti dovolania. Z rozhodnutia R 105/1998 vyplýva, že

právny názor na výklad zákona vyslovený iným orgánom než procesným súdom, ktorý

prejednal vec v rámci svojej právomoci, nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania; preto

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. nie je a nemôže

byť spôsobilým dôvodom obnovy konania. Argument odporcu, že mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom vo veci platnosti predaja bytu vzhľadom na to, že vinou jeho vtedajšieho

právneho zástupcu nebolo podané odvolanie proti prvostupňovému rozsudku, považuje

navrhovateľ za bezvýznamný, nakoľko odporca nezohľadnil skutočnosť, že ak je fyzická

osoba v občianskom súdnom konaní zastúpená advokátom, tento zástupca robí úkony, ktoré

sú síce považované za úkony konajúceho, ale právne následky týchto úkonov postihujú

-8-3 Cdo 81/2008

priamo zastúpeného. Ak preto odporcov zástupca nepodal včas odvolanie, účinok uplynutia

lehoty aj s príslušnými dôsledkami nastal pre odporcu tak, ako keby odporca bol býval lehotu

zmeškal sám.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) uznesením

z 19. mája 2005 sp. zn. dovolanie odporcu odmietol ako oneskorene podané.

Podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľ nepreukázal, že v čase doručovania napadnutého

uznesenia odvolacieho súdu sa v mieste doručovania nezdržiaval (odporca tvrdil, že sa v čase

od 27. marca 2004 do 3. apríla 2004 zdržiaval v obci R., kam ho I. priviezol automobilom v

piatok popoludní 25. marca 2004 a do B. ho odviezol v nedeľu 4. apríla 2004 popoludní).

Vzhľadom na to sa v prípade odporcu uplatnila tzv. fikcia doručenia v zmysle § 47 ods. 2

Do jeho vlastných rúk určená zásielka (uznesenie odvolacieho súdu) bola po prvýkrát

doručovaná 29. marca 2004, kedy odporca nebol poštovým doručovateľom zastihnutý. Po

druhom neúspešnom pokuse o doručenie bola uložená v utorok 30. marca 2004 na pošte,

žalovaný si ju do troch dní od uloženia nevyzdvihol, a preto sa posledný deň tejto lehoty

(piatok 2. apríla 2004) považuje za deň doručenia. Doručením uznesenia odvolacieho súdu

obom účastníkom nadobudlo toto rozhodnutie právoplatnosť ( ). Vzhľadom

na to lehota na podanie dovolania ( ) začala plynúť 2. apríla 2004, kedy

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť; keďže jej koniec pripadol

na nedeľu 2. mája 2004, bol jej posledným dňom pondelok 3. mája 2004 ako najbližší

nasledujúci pracovný deň ( ). Pokiaľ odporca podal dovolanie na odvolacom

súde „osobne“ 4. mája 2004, podal ho oneskorene. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej

republiky oneskorene podané dovolanie odporcu odmietol podľa

v spojení s

Odmietajúce uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napadol odporca

sťažnosťou, na základe ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 10. októbra 2006

sp. zn. vyslovil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní

vedenom pod sp. zn. porušil základné právo odporcu na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 19. mája 2005 sp. zn. zrušil a vec vrátil

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Rozhodol tiež o náhrade trov

-9-3 Cdo 81/2008

konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a vo zvyšnej časti sťažnosti odporcu

nevyhovel. Ústavný súd konštatoval, že pri posudzovaní včasnosti podania dovolania

dovolací súd správne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia; procesné podmienky, ako aj

skutkové okolnosti včasnosti podania dovolania bol však povinný skúmať spôsobom

súladným s podstatou práva na súdnu ochranu, pričom splnenie alebo nesplnenie týchto

podmienok muselo byť preukázané mimo rozumných pochybností. Ústavný súd Slovenskej

republiky zaujal názor, že závery prijaté dovolacím súdom nie je možné potvrdiť mimo

rozumných pochybností, ktoré vyjadril sťažovateľ. Vo veci je spochybnené, či vôbec došlo

k vhodeniu predvolania sťažovateľa do schránky. Túto skutočnosť je potrebné v ďalšom

konaní najvyšším súdom došetriť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie (§ 56

ods. 3 písm. b/ o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, uložil 14. decembra 2006 (a následne ešte aj

14. marca 2007) súdu prvého stupňa (viď úpravy Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. a sp. zn. na č.l. 303 a 311 spisu), aby došetril skutkové

okolnosti významné z hľadiska posúdenia včasnosti podania opravného prostriedku

dovolateľa. Medziiným bolo súdu prvého stupňa uložené, aby výsluchom svedka J., ktorý

predmetnú zásielku doručoval (viď potvrdenie pošty na č.l. 179 spisu), overil správnosť jeho

postupu pri doručovaní zásielky odporcovi; osobitne s dôrazom na otázku či adresátovi po

prvom neúspešnom pokuse bolo zanechané v jeho schránke oznámenie o doručení zásielky.

Po doručení uvedených úprav dovolacieho súdu Okresnému súdu Bratislava II odporca do

spisu založil svoje vyjadrenie zo 17. apríla 2007 (č.l. 315 spisu), v ktorom (o. i.) uviedol, že

pošta v obdobných prípadoch neúspešných pokusov o doručenie zásielok adresáta

neupovedomuje „výzvou o opakovanom doručení“ o tom, že sa mu pokúsila doručiť zásielku

a že mu zásielka bude opätovne doručená v určený čas (na preukázanie svojich tvrdení

pripojil odporca čestné vyhlásenia niekoľkých osôb bývajúcich v B. na M. ulici č. X.).

Dovolanie tiež doplnil „ďalším dôkazom“ odôvodňujúcim obnovu konania – nálezom

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. novembra 2006 sp. zn. , ktorým

rozhodol v obdobnej veci (neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu) tak, že zrušil

rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 10. júna 2006 sp. zn.

s odôvodnením, že súdy majú v rovnakých alebo analogických situáciách rozhodovať

-10-3 Cdo 81/2008

rovnako. Za „nové rozhodnutia, dôkazy a skutočnosti“ v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ a b/

, ktoré pre neho môžu privodiť priaznivejšie rozhodnutie, odporca označil rozsudky,

ktorými príslušné súdy v iných (obdobných) prípadoch rozhodli o zamietnutí žalôb F. na

určenie neplatnosti zmlúv o prevode vlastníctva iných bytov na ich nadobúdateľov (odporca

poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. , rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. ). Odporca založil do súdneho spisu aj svoje

ďalšie písomné vyjadrenie z 11. decembra 2007 (č.l. 369 spisu), v ktorom zopakoval

námietku nesprávneho postupu pošty v obdobných prípadoch. V poradí treťom doplňujúcom

podaní z 10. septembra 2008 odporca uviedol, že „ďalším dôkazom odôvodňujúcim obnovu

konania je nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. , ktorým rozhodol

v obdobnej veci (neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu) tak, že zrušil rozsudok

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 10. júna 2006, ktorým tento potvrdil

rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II, ktorým tento vyhovel návrhu F. o určení

neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 21. júna 1966 voči jeho

nadobúdateľovi“. So zreteľom na to odporca zaujal názor, že „predmetný nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky ako aj ďalšie nálezy, ktoré sa týkajú predaja bytov na M. ulici v B.

zo strany F. je plne odôvodnené aplikovať i v tejto právnej veci. Na základe nálezov

Ústavného súdu Slovenskej republiky bol ustálený taký právny názor, že návrhy F. na určenie

neplatnosti zmlúv o prevode vlastníctva bytov a návrhy na určenie vlastníctva k týmto bytom

neboli vecne ani právne odôvodnené, resp. boli podané neoprávnene. Uvedený právny stav

vyplýva z viacerých rozsudkov Okresného súdu Bratislava II, ako aj Krajského súdu

v Bratislave (napr. sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ) a aj

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorými boli návrhy F. zamietnuté. Týmito

rozsudkami bola rešpektovaná ústavná zásada právnej istoty, ktorej porušenie konštatoval

Ústavný súd Slovenskej republiky“. Odporca osobitne poukázal na právny názor Ústavného

súdu Slovenskej republiky vyslovený v uvedených nálezoch, v zmysle ktorého pokiaľ súd

rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne

odchylným spôsobom, bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi

rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle ods. l

Slovenskej republiky a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu

ochranu podľa . Odporca poznamenal, že súčasťou

obsahu tohto práva je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

-11-3 Cdo 81/2008

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Odporca tiež uviedol, že „odvolací súd v odvolacom konaní

dostatočne neodôvodnil rozsudok č.k. -112, keď nereagoval na ním predložené

argumenty, ako to aj uviedol vo svojom dovolaní na Najvyšší súd Slovenskej republiky,

pričom sa iba vyjadril, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne a bolo

i vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnené“. V závere tohto podania odporca podotkol, že

„dôkazmi k obnove ... sú rozsudky prvostupňového súdu, odvolacieho súdu, Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ako aj nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré doručil

v rámci obnovy konania aj dovolania. Týmito rozhodnutiami boli zamietnuté návrhy F.

s odôvodnením, že zmluvy o prevode vlastníctva bytov sú v celom rozsahu platné.“

J., ktorý (ako poštový doručovateľ Pošty B.) doručoval dovolaním napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu, pri výsluchu 16. apríla 2008 súdu prvého stupňa podrobne opísal priebeh

doručovania. Na otázku súdu, či v prípade nezastihnutia adresáta, ktorému mala byť doručená

zásielka určená do vlastných rúk, upovedomoval nezastihnutého adresáta, že mu zásielku

príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení, tento svedok uviedol, že „výzvu

dával len sporadicky“ a že „to nerobil vždy, napríklad z desiatich takýchto doručovaní to bolo

asi dvakrát“. Na základe toho dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k názoru, že je

potrebné prehodnotiť pôvodné závery o splnení podmienok pre uplatnenie fikcie doručenia

v zmysle Táto fikcia sa totiž neuplatní, ak nie je splnená čo i len jedna

z podmienok uvedených v tomto ustanovení. Jednoznačnosť potvrdenia riaditeľky

Regionálneho poštového centra v B. z 21. septembra 2004 (č.l. 179 spisu) o tom, že poštový

doručovateľ pri doručovaní dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu „dodržal

technologické postupy doručovania úradných zásielok“, z ktorého Najvyšší súd Slovenskej

republiky pôvodne (v konaní sp. zn. ) vychádzal, je výsledkami doplňujúceho

šetrenia zneistená, a to predovšetkým vyjadrením samotného poštového doručovateľa zo 16.

apríla 2008. To dovolací súd viedlo k záveru, že splnenie podmienok pre uplatnenie fikcie

doručenia nebolo preukázané mimo rozumných pochybností, a preto bolo potrebné vychádzať

z toho, že dovolanie odporcu bolo podané včas – v zákonom určenej lehote 1 mesiaca od

právoplatnosti dovolaním napadnutého uznesenia. Po vyriešení otázky včasnosti podania

dovolania ( ) pristúpil Najvyšší súd Slovenskej republiky k skúmaniu, či

dovolanie odporcu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

prípustný.

-12-3 Cdo 81/2008

Vzhľadom na obsah dovolania a jeho doplnení, ako aj so zreteľom na podstatu

argumentácie odporcu obsiahnutej v týchto procesných úkonoch považuje dovolací súd za

potrebné ešte pred samotným posúdením prípustnosti dovolania osobitne podčiarknuť, že

dovolanie nebolo podané proti rozsudku súdu vydanému v konaní o určenie neplatnosti

zmluvy o prevode bytu, ale proti uzneseniu odvolacieho súdu v konaní o návrhu odporcu na

obnovu konania (o určenie neplatnosti zmluvy o prevode bytu). Z tohto dôvodu boli

v dovolacom konaní bez právneho významu, a tiež bez možnosti preskúmania zo strany

dovolacieho súdu, všetky námietky odporcu týkajúce sa konania vedeného na Okresnom súde

Bratislava II pod sp. zn. , či už išlo o námietku vecnej nesprávnosti rozsudku

o určení neplatnosti zmluvy o prevode bytu (vrátane výroku tohto rozsudku o trovách

konania), námietku odňatia možnosti odporcu v tomto konaní konať pred súdom, alebo

námietku neúplnosti skutkových zistení súdu v konaní o určenie neplatnosti zmluvy a ich

právneho posúdenia súdom. Z toho istého dôvodu sa dovolací súd nezaoberal ani komplexom

otázok súvisiacich s problematikou súladu právnych záverov rozsudku o určení neplatnosti

zmluvy s právnymi závermi iných (v obdobných veciach vydaných) súdnych rozhodnutí – či

už Krajského súdu v Bratislave, alebo Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Dovolací súd

preto ani neskúmal „legálnosť prevodu bytu“, ani dôvodnosť námietky odporcu, že

navrhovateľ v jeho prípade zvolil (podaním návrhu na určenie neplatnosti zmluvy

o nadobudnutí bytu) odlišný postup, než v prípade niektorých iných nadobúdateľov bytov

v tom istom dome. Možno zhrnúť, že dovolací súd sa nemohol zaoberať žiadnym z tých

tvrdení odporcu, ktoré sa týkali konania (a rozhodovania v konaní) o určenie neplatnosti

zmluvy – v ňom nebolo dovolanie podané.

Zdôrazniť treba, že v prejednávanej veci bolo dovolanie podané proti rozhodnutiu súdu

vydanému v konaní o návrhu na obnovu konania. Súdy v danom prípade rozhodovali vo

forme uznesenia ( a ). Uznesenie odvolacieho súdu môže byť

podrobené dovolaciemu prieskumu len ak ide o uznesenie, proti ktorému je dovolanie

procesne prípustné. To znamená, že dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu

dôvodnosti a opodstatnenosti dovolania, pokiaľ nedospeje k záveru, že dovolanie je procesne

prípustným prostriedkom, ktorý zakladá možnosť dovolacieho prieskumu napadnutého

uznesenia aj po vecnej stránke. Pokiaľ dovolací súd pri skúmaní otázky prípustnosti dovolania

zistí, že tento opravný prostriedok smeruje proti uzneseniu, proti ktorému dovolanie nie je

-13-3 Cdo 81/2008

prípustné, odmietne ho bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého uznesenia

(pozn.: v danom prípade dovolací súd posudzoval prípustnosť dovolania podľa ustanovení

v znení platnom v čase podania dovolania).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia (t. j. aj uznesenia) odvolacieho súdu,

pokiaľ to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa ( ).

Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

podľa a , ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky ( ). Prípustnosť dovolania odporcu z týchto ustanovení

nevyplýva, lebo nesmeruje proti žiadnemu z uznesení, ktoré sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2

Dovolanie odporcu by vzhľadom na to mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie,

v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, bolo postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád uvedených v Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené

takouto vadou, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia Dovolací súd sa

preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa (aj so

zreteľom na obsah dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu,

-14-3 Cdo 81/2008

ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný

subjektívny názor účastníka o tom, že v konaní došlo k niektorej z týchto vád, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

vadou takejto povahy. V danom prípade – ako už bolo vysvetlené vyššie – nemohla byť

skúmaná otázka existencie týchto vád v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod

sp. zn. (t. j. v konaní o určenie neplatnosti zmluvy o prevode bytu), ale len

v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. (t. j. v konaní

o návrhu na obnovu konania).

Odporca v dovolaní netvrdil, že by konanie vedené na Okresnom súde Bratislava II pod

sp. zn. bolo zaťažené procesnými vadami konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/

a g/ a existencia vád tejto povahy v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť

dovolania odporcu preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namieta, že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle (§ 237 písm. f/

). Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký

vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv. Z obsahu dovolania (a podaní, ktorými odporca tento opravný prostriedok

doplnil) možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť predovšetkým

tým, že prvostupňový a odvolací súd mali vyhovieť jeho návrhu a povoliť navrhovanú

obnovu konania, lebo tu bolo niekoľko (odporcom označených) „nových rozhodnutí,

skutočností alebo dôkazov“ v zmysle a a jeho návrh na

povolenie obnovy zodpovedal judikatúre súdov (R 6/1968 a R 26/2002). To znamená, že

odporca síce po stránke formálnej tvrdí existenciu závažnej procesnej vady konania v zmysle

, po rozhodujúcej – obsahovej stránke ale jednoznačne namieta

nesprávnosť právnych záverov súdov, konkrétne v otázke aplikácie ustanovenia § 228 ods. 1

písm. a/ a b/ súdmi. Dovolateľ tým namieta, že napadnuté uznesenie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci. Prehliada však, že odňatie možnosti

konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti len s faktickou činnosťou súdu (so

znemožnením realizácie konkrétnych procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho

konania), a nie s právnym posúdením veci súdom zaujatým v napadnutom rozhodnutí.

Právnym posúdením veci súdom sa účastníkovi konania neodníma možnosť uplatnenia jeho

-15-3 Cdo 81/2008

procesných práv v zmysle (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod

č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací

dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/

), nie je ale procesnou vadou konania v zmysle Preto sa (ani

prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci účastníkovi konania neodníma možnosť

pred súdom konať (viď napríklad aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

). V súvislosti s vyššie uvedeným je vhodné k procesným úkonom dovolateľa,

v ktorých poukázal na rozhodnutia viacerých súdov (zrejme majúc za to, že ide o „nové

rozhodnutia alebo dôkazy“ v zmysle ) uviesť, že právny názor na výklad

zákona vyslovený iným orgánom než procesným súdom, ktorý vec prejednal v rámci svojej

právomoci, nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 1997 sp. zn. – R 105/1998).

Pokiaľ ide o doklady predložené odporcom v dovolacom konaní [najmä výpisy z listov

vlastníctva (obsahujúce aj údaje o zápisoch vlastníctva bytov v prospech iných vlastníkov

zapísaných bytov), rozpočet F. na rok 1995, účtovnú uzávierku F. za rok 1996 a nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky majúci dopad na iné súdne konanie s odlišnými

účastníkmi konania], Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že zo samotnej

povahy týchto dôkazov a tiež toho, čoho sa predložené doklady týkajú, vyplýva, že nimi

nemôžu byť doložené procesné vady postupu súdov znemožňujúce odporcovi realizáciu jeho

procesných oprávnení v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18 C

93/2002 (t. j. v konaní o návrhu na obnovu konania).

K námietke odporcu, že odvolací súd sa v napadnutom uznesení nezaoberal procesnými

úkonmi odporcu, ktorými doplnil odvolanie, treba uviesť, že odvolací súd pri formulovaní

dôvodov svojho rozhodnutia o potvrdení prvostupňového uznesenia zamietajúceho návrh

odporcu na obnovu konania zvolil taký spôsob, pri ktorom je zrejmé, že odvolací súd mal na

zreteli aj obsah procesných úkonov, ktorými odporca doplnil svoj riadny opravný prostriedok

(odvolanie). Vzhľadom na to skutočnosť, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého

-16-3 Cdo 81/2008

uznesenia osobitne nespomenul každé doplnenia odvolania, neznamená, že by sa týmito

procesnými úkonmi odporcu nezaoberal (dovolací súd pri tom navyše poukazuje na prelínanie

sa a viacnásobné opakovanie častí obsahu odvolania odporcu a procesných úkonov, ktorými

doplnil odvolanie).

Pokiaľ odporca namieta, že mu bolo odopreté právo na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (), a pokiaľ tvrdí

nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

a vyporiadania sa s jeho odvolacími námietkami, dovolací súd uvádza, že právo na určitú

kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na

spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (, , , , ).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v Táto norma sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali

sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa

preskúmava v odvolacom konaní (). To zopakoval Ústavný súd Slovenskej

republiky napríklad aj v uznesení . Aj podľa názoru dovolacieho súdu právo na

riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na

každý argument účastníka konania; z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre

rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia

(). Vychádzajúc z toho dospel dovolací súd k záveru, že právo odporcu na riadne

odôvodnenie porušené nebolo.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahuje totiž v prejednávanej veci nielen stručné

zhrnutie odvolacích námietok odporcu, odkaz na právnu úpravu, ale aj primerané právne

posúdenie. Odvolací súd v časti pod doslovnou citáciou ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a/ a b/

konštatoval, že „odporca neprodukoval žiadne skutočnosti, rozhodnutia ani dôkazy

subsumovateľné pod citované zákonné ustanovenia ani neprodukoval žiadne takéto tvrdenia.

Spôsob rozhodnutia o náhrade trov konania je bez vplyvu na meritórne rozhodnutie

-17-3 Cdo 81/2008

a vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie v pôvodnom konaní záviselo striktne od právneho

posúdenia veci, ani odporcom v odvolacom konaní predložený list vlastníctva nemôže mať

vplyv na spôsob rozhodnutia vo veci samej. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je preto

vecne správne, pričom bolo i vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnené“. Podľa právneho

názoru dovolacieho súdu takéto odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho

súdu (aj v spojitosti a nadväznosti na ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa)

v potrebnej miere vysvetľuje, čo považoval odvolací súd za rozhodujúce, že totiž nič z toho,

čo odporca v prejednávanej veci označoval za „nové rozhodnutia, skutočnosti a dôkazy“

nemožno subsumovať pod ustanovenie a

Treba dodať, že ak by aj odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu – vo

vzťahu k argumentácii obsiahnutej v doplneniach odvolania – nevysvetľovalo dopodrobna

všetky aspekty jednotlivých úvah odvolacieho súdu vedúcich k rozhodnutiu, išlo by

o okolnosť, ktorá by mohla viesť nanajvýš k nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu je dôsledkom a prejavom tzv. inej procesnej vady

konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto „iná vada“ je síce

relevantným dovolacím dôvodom v zmysle (v tom zmysle, že

poukazom na túto vadu možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie), sama o sebe ale

prípustnosť dovolania nezakladá (viď , ako aj a ) .

Ako už bolo uvedené vyššie, dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu otázky

dôvodnosti a opodstatnenosti dovolania (t. j. danosti dovolacích dôvodov v zmysle § 241

ods. 2 ), pokiaľ nedospeje k záveru, že dovolanie je procesne prípustné. V prejednávanej

veci pri skúmaní otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, že tento opravný prostriedok

odporcu nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti

žiadnemu z rozhodnutí uvedených v a , v dovolacom konaní nevyšli

najavo procesné vady konania v zmysle až e/ a a nepreukázala sa

odporcom tvrdená existencia procesnej vady v zmysle ). Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto nemohol v dovolacom konaní postúpiť ďalej a dovolaciemu

prieskumu podrobiť správnosť právnych záverov odvolacieho súdu, v zmysle ktorých bol

odporcov návrh na obnovu konania neopodstatnený a nepodložený zákonnými dôvodmi

obnovy konania v zmysle a Po konštatovaní procesnej

neprípustnosti dovolania musel Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu bez

-18-3 Cdo 81/2008

ďalšieho odmietnuť, pričom nemal možnosť zaoberať sa vecnou správnosťou napadnutého

rozhodnutia.

V dovolacom konaní nemal dovolateľ úspech. Dovolací súd nepriznal procesne úspešnému

navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania s poukazom na

v spojení s a

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. septembra 2008

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková