Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 330 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (507)III. ÚS 156/06
PDF · 328.93 KB
No categories available
III. ÚS 156/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. októbra 2006
v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra
Dobríka vo veci sťažnosti J. R., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B.,
pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 212/2004 takto
r o z h o d o l :
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cdo 212/2004 p o r u š i l základné právo J. R. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 212/2004
z 19. mája 2005 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania
J. R. v sume 9 753 Sk (slovom deväťtisícsedemstopäťdesiattri slovenských korún) na účet
jeho právneho zástupcu JUDr. S. J., B., (...) do pätnástich dní od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Sťažnosti J. R. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 156/06-22 zo 17. mája 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť J. R., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., pre namietané porušenie jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 212/2004.
Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 212/2004 z 19. mája
2005 odmietol jeho dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 5 Co 40/2004 z 27. februára 2004 ako podané oneskorene. Sťažovateľ
poukázal na skutočnosť, že najvyšší súd pri odôvodnení uznesenia vychádzal z ustanovenia
§ 240 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré pre podanie dovolania
stanovuje lehotu 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj
z ustanovenia § 47 ods. 2 OSP, ktoré zakotvuje inštitút náhradného doručenia.
Sťažovateľ uviedol, že uznesenie krajského súdu z 27. februára 2004 bolo
účastníkom konania doručované poštou, pričom z doručenky, ktorá je obsahom súdneho
spisu, vyplýva, že v jeho prípade sa prvý pokus o doručenie uznesenia mal uskutočniť
29. marca 2004 a druhý, taktiež neúspešný pokus, sa mal uskutočniť 30. marca 2004.
V daný deň mala byť zásielka uložená na pošte. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentoval
tým, že v prípade, ak je prvý pokus poštového doručovateľa o doručenie zásielky
neúspešný, je tento doručovateľ povinný zanechať adresátovi na odovzdávacom mieste
výzvu, z ktorej musí byť zrejmé, v ktorý deň a hodinu sa doručenie zásielky zopakuje.
Sťažovateľ namietal postup poštového doručovateľa, keď mu nebola doručená výzva
o opätovnom pokuse doručiť mu zásielku (uznesenie krajského súdu z 27. februára 2004)
určenú do vlastných rúk.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Iba riadne a právnym predpisom vyhovujúce
doručenie rozhodnutia má za následok začatie plynutia procesnej lehoty osobe, ktorej
je rozhodnutie doručované. Ak poštový doručovateľ písomnosť doručovanú do vlastných rúk
hneď pri prvom bezúspešnom pokuse uložil na pošte, hoci sa mal znova pokúsiť ju doručiť,
neuplatňuje sa ustanovenie § 47 ods. 2 OSP v tom, že písomnosť sa pokladá za doručenú
tretí deň po jej uložení, ale adresátovi začne plynúť lehota pre podanie opravného
prostriedku až odo dňa, keď písomnosť na pošte skutočne prevzal.“
Sťažovateľ zároveň namietal, že najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol,
že bolo na ňom (na sťažovateľovi), aby dokázal nesprávny postup pošty. Sťažovateľ
sa nestotožnil s daným tvrdením najvyššieho súdu z dôvodu, že podľa jeho názoru poštová
doručenka nie je verejnou listinou, ktorej pravdivosť sa prezumuje. Zároveň vyjadril názor,
že v prípade, ak niektorá procesná strana popiera pravdivosť údajov obsiahnutých
vo verejnej listine, musí predložiť dôkaz o tom, že jej obsah nezodpovedá skutočnosti.
V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval tým, že postupom najvyššieho súdu došlo
k porušeniu označených práv, „keď dôkazné bremeno týkajúce sa vadného postupu pošty
pri doručovaní zásielky mal v plnej miere niesť sťažovateľ. Poukazujúc na vyššie uvedené
je potrebné zdôrazniť problematickosť, ba až nemožnosť preukázania nedoručenia výzvy
zo strany adresáta. Poštová doručenka nemá náležitosti verejnej listiny, a preto musia byť
skutočnosti ňou tvrdené aj riadne preukázané (per analogiam § 120 OSP)“.
Sťažovateľ zároveň uviedol, že jednou z podmienok, ktorá musí byť splnená, aby
mohol byť uplatnený inštitút náhradného doručenia je skutočnosť, že adresát nebol
doručovateľom zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiaval. Sťažovateľ sa domnieva,
že v jeho prípade k uplatneniu tohto inštitútu nemohlo dôjsť, pretože v období od 27. marca
2004 do 3. apríla 2004 sa zdržiaval mimo miesta svojho bydliska. O tejto skutočnosti
predložil súdu aj dôkaz v podobe čestného prehlásenia Ing. F. K. z 20. septembra 2004,
podľa ktorého bol sťažovateľ v uvedených dňoch ráno dovezený do práce
a v odpoludňajších hodinách vyzdvihnutý a odvezený mimo miesta svojho bydliska – do R.
Sťažovateľ poukázal aj na odôvodnenie najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva, že do 1. apríla
2004 bol zamestnaný na S., so sídlom na (...) ulici, ktorá je kolmá na ulicu (...), na ktorej
má bydlisko a adresu na doručovanie písomností, a teda jeho dovezenie do práce znamenalo
podľa najvyššieho súdu jeho dovezenie do miesta jeho bydliska. S uvedeným názorom
najvyššieho súdu sa sťažovateľ nestotožnil, pretože adresa jeho zamestnania nebola zhodná
s jeho adresou na doručovanie písomností.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného
právneho zástupcu žiadal, aby ústavný súd nálezom vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá
bola prijatá na ďalšie konanie, takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa, a to právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd bolo porušené postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Cdo 212/2004...
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 212/2004 zo dňa
19. 05. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, Ústavný súd
prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby sťažovateľovi zaplatil primerané
finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške
100.000,- Sk.
Žiadam, aby súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pozostávajúce z trov
právneho zastúpenia vo výške 12.908,- Sk, ktoré je odporca povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa - JUDr. S. J.“
Na základe výzvy ústavného súdu zo 4. októbra 2005 sa k sťažnosti vyjadril najvyšší
súd prostredníctvom svojho predsedu. Predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení uviedol,
že podľa jeho názoru najvyšší súd v konaní vednom pod sp. zn. 3 Cdo 212/2004 neporušil
sťažovateľom označené práva. Zároveň uviedol, že najvyšší súd po tom, čo zistil,
že dovolanie bolo podané oprávnenou osobou, skúmal, či bolo podané v zákonom
stanovenej lehote. V tejto súvislosti zistil, že dovolanie sťažovateľa bolo podané
oneskorene, pretože dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo
právoplatnosť 2. apríla 2004. Predseda najvyššieho súdu argumentoval aj tým, že v prípade
doručenia rozhodnutia krajského súdu najvyšší súd vychádzal z fikcie doručenia podľa
ustanovenia § 47 ods. 2 OSP a dodal: „Splnenie podmienok tohto spôsobu doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd podrobne rozobral v odôvodnení svojho
rozhodnutia a súčasne vysvetlil, z akých dôvodov neprihliadol k námietkam sťažovateľa
týkajúcich sa nesprávneho postupu doručovateľa pri doručovaní uznesenia odvolacieho
súdu, ako aj jeho nezdržiavania sa v čase doručenia uvedenej zásielky v mieste doručenia.“
Predseda najvyššieho súdu v závere listu vyjadril názor, že najvyšší súd posúdil
včasnosť podania dovolania sťažovateľom v súlade s ustanovením § 240 ods. 1 a § 47 ods. 2
OSP, a preto uviedol, že sťažnosť sťažovateľa je potrebné posúdiť ako nedôvodnú.
Listom zo 6. júna 2006 doručeným ústavnému súdu 15. júna 2006 predseda
najvyššieho súdu oznámil, že netrvá na ústavom prejednaní danej veci.
Právny zástupca sťažovateľa listom doručeným ústavnému súdu 13. júna 2006
oznámil, že netrvá na tom, aby vec bola prejednaná na ústavnom pojednávaní.
Keďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci
samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd dospel
k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol
na neverejnom zasadnutí.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania,
z listinných dôkazov zaslaných Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
vo veci sp. zn. 18 C 93/02, zo spisov krajského súdu sp. zn. 5 Co 40/2004 a najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 212/2004 ústavný súd zistil nasledovný skutkový stav týkajúci sa
predmetnej veci.
Okresný súd uznesením sp. zn. 18 C 93/02 z 26. februára 2003 zamietol návrh
sťažovateľa na povolenie obnovy konania sp. zn. 18 C 191/99 o neplatnosť zmluvy
o prevode vlastníctva bytu. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 40/04 z 27. februára 2004 tak,
že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Uznesenie krajského súdu sťažovateľ
podľa doručenky prevzal 5. apríla 2004, keď prvý pokus o doručenie zásielky sťažovateľovi
sa mal uskutočniť 29. marca 2004 a opakovaný (tiež neúspešný) pokus o doručenie sa mal
uskutočniť 30. marca 2004. V daný deň bola zásielka uložená na pošte. Proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu podal sťažovateľ 4. mája 2004 osobne dovolanie na krajskom súde,
pričom okresnému súdu bolo dovolanie doručené 6. mája 2004.
O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 212/2004
z 19. mája 2005 tak, že dovolanie odmietol.
V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol, proti ktorému
rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie smeruje a zároveň, akým spôsobom odvolací súd
rozhodol. Stručne uviedol aj dôvody sťažovateľovho dovolania, ktorého opodstatnenosť
podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ „vyvodzoval zo skutkových a právnych záverov,
na ktorých súdy nižších stupňov založili ich rozhodnutia. Žiadal napadnuté uznesenie
zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie“. Navrhovateľ vo svojom
vyjadrení k dovolaniu sťažovateľa žiadal uznesenie odvolacieho súdu ako vecne správne
potvrdiť.
Najvyšší súd ako súd dovolací pred tým, než by posúdil opodstatnenosť dovolania,
skúmal, či dovolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote. Najvyšší súd v tejto
súvislosti vychádzal z ustanovenia § 240 ods. 1 OSP, podľa ktorého účastník konania môže
podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Najvyšší súd vychádzal aj z ustanovenia § 240
ods. 2 OSP, podľa ktorého zmeškanie lehoty nemožno odpustiť; lehota je však zachovaná,
ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacom súde.
V danom prípade najvyšší súd zohľadnil aj ustanovenie § 47 ods. 2 OSP, podľa
ktorého ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý,
hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí,
že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostane i nový
pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne
obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku do troch dní
od uloženia nevyzdvihne, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď
sa adresát o uložení nedozvedel.
Včasnosť podania sťažovateľovho dovolania najvyšší súd skúmal aj v súlade
s ustanovením § 57 ods. 2 a 3 OSP.
Podľa ustanovenia § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo
rokov končia sa uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo
k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca.
Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty
najbližší nasledujúci pracovný deň. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia lehota
je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu,
ktorý má povinnosť ho doručiť.
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že uznesenie krajského súdu
z 27. februára 2004 bolo obom procesným stranám doručované poštou. Právnemu
zástupcovi navrhovateľa bolo uznesenie doručené 29. marca 2004. Prvý pokus o doručenie
zásielky sťažovateľovi uskutočnil poštový doručovateľ 29. marca 2004. Podľa doručenky
sa druhý (taktiež neúspešný) pokus o doručenie mal uskutočniť 30. marca 2004, pričom
v daný deň bola zásielka uložená na pošte a sťažovateľ bol o tomto postupe vyrozumený.
Sťažovateľ zásielku osobne prevzal 5. apríla 2004.
Vo vzťahu k inštitútu náhradného doručenia, ktorý sa v prípade sťažovateľa uplatnil,
najvyšší súd uviedol, že musí dôjsť k splneniu následovných podmienok: „a) možnosť
náhradného doručenia nie je zákonom vylúčená (viď napr. § 114 ods. 4 O. s. p.), b) adresát
písomnosti nebol pri doručovaní zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržoval,
c) doručovateľ nezastihnutého adresáta vhodným spôsobom upovedomil, kedy príde
písomnosť doručiť znova (s uvedením dňa a hodiny), d) druhý pokus o doručenie zostal
taktiež bezvýsledný, e) adresát písomnosti bol vhodným spôsobom upovedomený o uložení
písomnosti na pošte alebo orgáne obce, f) adresát si zásielku do 3 dní od uloženia
nevyzdvihol.“ Najvyšší súd zároveň konštatoval, že pokiaľ by čo len jedna z uvedených
podmienok nebola splnená, nebolo by možné uplatniť fikciu doručenia v zmysle
ustanovenia § 47 ods. 2 OSP.
Najvyšší súd poukázal aj na skutočnosť, že sťažovateľ spočiatku tvrdil len to,
že v čase doručovania zásielky sa nezdržiaval v mieste bydliska, pričom neskôr toto svoje
tvrdenie doplnil o skutočnosť, že postup poštových doručovateľov nevyhovuje vždy
všeobecným podmienkam uvedeným pod vyššie spomínanými bodmi c) až e).
Pri posudzovaní včasnosti podania dovolania sa najvyšší súd zaoberal
aj skutočnosťou, či sa adresát, teda sťažovateľ „zdržiaval v mieste doručenia“. Najvyšší súd
argumentoval tým, že sťažovateľ podaním z 21. júla 2004 adresovaným súdu prvého stupňa
bez bližšieho vysvetlenia uviedol, že v mieste svojho bydliska, teda na adrese
pre doručovanie písomností, sa v čase od 27. marca 2004 do 3. apríla 2004 nezdržiaval.
Podaním z 20. septembra 2004 svoje vyjadrenie doplnil tak, že v uvedenom období
sa zdržiaval v obci R. Na podporu svojich tvrdení predložil čestné prehlásenie Ing. F. K.
z 20. septembra 2004, podľa ktorého ho tento 25. marca 2004 automobilom doviezol do R.
a 4. apríla 2004 popoludní ho odviezol späť do B. V uvedenom období mal sťažovateľ
pomáhať Ing. K. pri úpravách rekreačného domčeka v R., pričom počas pracovných dní
ho Ing. K. mal vždy ráno doviezť do B. na pracovisko a v popoludňajších hodinách ho mal
opäť vyzdvihnúť a odviezť do R. Najvyšší súd zároveň konštatoval, že keďže do 1. apríla
2004 bol sťažovateľ zamestnaný na S., čo je v tesnej blízkosti miesta bydliska sťažovateľa,
„zaviesť odporcu do práce v zmysle toho znamenalo zaviesť ho do miesta, kde mal odporca
adresu na doručovanie jemu určených zásielok“.
Na základe uvedeného najvyšší súd konštatoval, že „odporca ani spresnením
vyjadrenia o svojom pobyte v čase od 27. marca 2004 do 3. apríla 2004 a ani za použitia
písomného vyhlásenia Ing. F. K. nepreukázal, že sa v čase prvého pokusu o doručenie
zásielky nezdržiaval v mieste doručenia tak, ako ho má na mysli § 47 ods. 2 O. s. p.
Odporca súdu sám potvrdil, že 29. marca 2004 vykonával práce u svojho zamestnávateľa
v B. Neudával, že by bol mimo tohto miesta na dovolenke, na liečení či na pracovnej ceste
a v podstate len tvrdil, že nebol fyzicky prítomný v mieste doručenia a že si režim svojho
pracovného dňa (jeho mimopracovnú časť) upravil tak, že údajne neprichádzal do svojho
bytu (...treba poznamenať, že tvrdenie o nenavštevovaní bytu ničím nepreukázal)“.
K námietke sťažovateľa o možnom nesprávnom postupe poštového doručovateľa,
keď v praxi neraz nastáva situácia, že doručovateľ neupovedomí adresáta o neúspešnosti
prvého pokusu o doručenie zásielky a o tom, kedy sa uskutoční druhý pokus o doručenie
a bez ďalšieho do schránky priamo vloží oznámenie o doručení zásielky, najvyšší súd
uviedol, že toto tvrdenie považuje za „nepodložené (bolo na dovolateľovi, aby preukázal
vadný postup pošty), hypotetické (nie je zrejmé z poznatkov koho odporca vychádza)
a nekonkrétne (odporca len zoširoka rozvádza svoje tvrdenia, primerane ich nekonkretizuje)
a v podstate ani nesúvisiace s predmetným doručením (odporca výslovne netvrdí, že pošta
v jeho prípade postupovala naznačeným vadným spôsobom)“.
Najvyšší súd konštatoval, že v prípade sťažovateľa došlo k uplatneniu fikcie
doručenia zásielky s uznesením krajského súdu z 27. februára 2004, pretože prvý pokus
o doručenie zásielky uskutočnil poštový doručovateľ 29. marca 2004 a 30. marca 2004,
keď nebol úspešný ani druhý pokus o jej doručenie, bola zásielka uložená na pošte.
Keďže sťažovateľ si ju nevyzdvihol do 3 dní od jej uloženia, podľa názoru najvyššieho súdu
posledný deň tejto lehoty, teda piatok 2. apríla 2004, sa považuje za deň doručenia, pričom
je bez právneho významu, či sa sťažovateľ o uložení zásielky dozvedel a kedy ju fakticky
prevzal.
Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že jednomesačná lehota
pre podanie dovolania začala sťažovateľovi plynúť 2. apríla 2004, keď napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd uviedol, že vzhľadom
na to, že koniec lehoty pripadol na nedeľu 2. mája 2004, posledným dňom lehoty na
podanie dovolania bol najbližší nasledujúci pracovný deň, teda pondelok 3. mája 2004.
Dovolací súd zároveň konštatoval, že sťažovateľ podal dovolanie oneskorene, pretože ho
podal osobne na krajskom súde až 4. mája 2004. Z uvedeného dôvodu dovolanie odmietol
a nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu z 27. februára
2004. Uznesením sp. zn. 3 Cdo 212/2004 z 19. mája 2005 najvyšší súd rozhodol aj
o trovách dovolacieho konania.
III.
1. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)
Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46
ods. 4 ústavy).
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy
sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu ústavný súd vo svojom
predchádzajúcom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 331/04 konštatoval, že podstata základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa
ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu
ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Z uvedeného vyplýva, že všeobecný súd je povinný interpretovať a aplikovať
ustanovenia OSP, prípadne iných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade
s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný
súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom
súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP) (obdobne napr. IV. ÚS 1/02,
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,
povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom stanovené náležitosti
návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. Vzhľadom na význam práva na súdnu
ochranu v právnom štáte však pre záver o nesplnení podmienok konania nepostačuje iba
pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok konania musí byť preukázané mimo
rozumných pochybností. V prípade, ak všeobecný súd nemá záver o nedodržaní zákonom
ustanovenej procesnej lehoty na podanie opravného prostriedku preukázaný mimo
rozumných pochybností, musí vychádzať z predpokladu, že opravný prostriedok v zákonnej
lehote podaný bol (obdobne napr. III. ÚS 331/04).
V rámci ústavnej kontroly napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
vychádzal z relevantných ustanovení OSP upravujúcich podanie dovolania, lehotu na jeho
podanie, doručovanie písomností, inštitút náhradného doručenia, či počítanie lehôt.
Podľa ustanovenia § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného
mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom
stupni. Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného
uznesenia. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia zmeškanie lehoty uvedenej v odseku 1
nemožno odpustiť. Lehota je však zachovaná, ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom
alebo dovolacom súde.
Podľa ustanovenia § 159 ods. 1 OSP doručený rozsudok, ktorý už nemožno
napadnúť odvolaním, je právoplatný.
Podľa ustanovenia § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa
na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
Podľa ustanovenia § 47 ods. 1 OSP do vlastných rúk treba doručiť písomnosti,
pri ktorých tak ustanovuje zákon, a iné písomnosti, ak to nariadi súd.
Podľa ustanovenia § 47 ods. 2 OSP ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť
do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným
spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú
v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ
písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí.
Ak si adresát zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihne, považuje sa posledný deň tejto
lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.
Podľa ustanovenia § 57 ods. 1 OSP do plynutia lehoty sa nezapočítava deň,
keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty.
Podľa ustanovenia § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo
rokov končia sa uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo
k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca.
Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty
najbližší nasledujúci pracovný deň.
Podľa ustanovenia § 57 ods. 3 OSP lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty
urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.
Ústavný súd konštatuje, že pri posudzovaní včasnosti podania dovolania najvyšší súd
správne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. V tejto súvislosti je však potrebné
poukázať na skutočnosť, že najvyšší súd ako súdu dovolací bol povinný skúmať procesné
podmienky, ako aj skutkové okolnosti včasnosti podania dovolania spôsobom súladným
s podstatou práva na súdnu ochranu, pričom splnenie, resp. nesplnenie týchto podmienok
muselo byť preukázané mimo rozumných pochybností.
Ústavný súd je toho názoru, že spôsob, akým sa najvyšší súd vysporiadal s otázkou
doručenia dovolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu sťažovateľovi, s otázkou
nadobudnutia jeho právoplatnosti a s tým súvisiacou lehotou na podanie dovolania,
vzbudzuje závažné pochybnosti.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia z 19. mája 2005 vo vzťahu k otázke,
či v čase doručovania zásielky poštovým doručovateľom sa sťažovateľ zdržiaval v mieste
doručenia, uviedol, že podľa jeho názoru sa adresát zdržiava v mieste doručenia, ak nie je
v uvedenom období na dovolenke, liečení, pracovnej ceste a podobne mimo miesta
doručenia. Najvyšší súd zároveň uviedol, že skutočnosť, že adresát v čase doručovania
zásielky nie je v mieste tohto doručenia prítomný z dôvodu „zvolenej organizácie bežného
pracovného dňa“, nezakladá dôvod, ktorý by mu bránil v prevzatí alebo vyzdvihnutí
zásielky.
Sťažovateľ však v konaní predložil dôkaz v podobe čestného prehlásenia Ing. F. K.
o tom, že v období, keď malo dojsť k prvému a druhému pokusu o doručenie zásielky,
sa nezdržiaval v mieste doručenia, pretože v tom čase sa podieľal na rekonštrukčných
prácach rekreačného domčeka v obci R., kde bol počas pracovných dní v období
od 27. marca 2004 do 3. apríla 2004 v popoludňajších hodinách privezený z B. a v ranných
hodinách bol z tohto miesta odvezený do práce. Keďže ulica, ktorá je miestom bydliska
sťažovateľa, ako aj miestom na doručovanie písomností, sa nachádzala v tesnej blízkosti
ulice, kde bol sťažovateľ zamestnaný, najvyšší súd uviedol, že zavezenie sťažovateľa
do práce vlastne znamenalo jeho dovezenie do miesta na doručovanie písomností.
Na základe uvedeného dospel najvyšší súd bez ďalšieho skúmania k záveru, že sťažovateľ
nepreukázal, a to ani pomocou čestného prehlásenia tretej osoby, že v čase doručovania
zásielky, ktorej obsahom bolo uznesenie krajského súdu z 27. februára 2004, sa nezdržiaval
v mieste svojho bydliska.
Pri posudzovaní námietky sťažovateľa o možnom nesprávnom postupe poštového
doručovateľa sa najvyšší súd obmedzil len na konštatovanie, že ide o tvrdenie nepodložené,
hypotetické, nekonkrétne a nesúvisiace s danou vecou bez toho, aby skúmal, či tvrdenie
sťažovateľa zodpovedá skutočnosti (primerane § 120 ods. 1 OSP).
V danom prípade závery prijaté najvyšším súdom nie je možné potvrdiť mimo
rozumných pochybností, ktoré vyjadril sťažovateľ. Vo veci je spochybnené, či vôbec došlo
k vhodeniu predvolania sťažovateľa do schránky. Túto skutočnosť je potrebné v ďalšom
konaní najvyšším súdom došetriť.
Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k výroku, že najvyšší súd postupom v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 212/2004 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(bod 1 výroku nálezu).
2. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,
že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...) Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených práv postupom
najvyššieho súdu, zrušil jeho rozhodnutie sp. zn. 3 Cdo 212/2004 z 19. mája 2005 (bod 2
výroku nálezu).
Najvyšší súd bude v danom prípade v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona
o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Povinnosťou najvyššieho súdu v ďalšom postupe konania bude vecou sa opätovne
zaoberať. Pokiaľ ide o otázku včasnosti podania dovolania, je na najvyššom súde, či bude
vychádzať z dosiaľ zadovážených podkladov – vyjadrení sťažovateľa adresovaných
okresnému súdu a najvyššiemu súdu, čestného prehlásenia Ing. F. K., doručenky, teda
dokladu o doručovaní a faktickom doručení zásielky sťažovateľovi, dokladu o podaní
dovolania krajskému súdu – ktoré spochybňujú podanie dovolania po uplynutí zákonnej
lehoty (v takom prípade bude potrebné vychádzať z predpokladu, že uvedený opravný
prostriedok bol podaný v zákonnej lehote), alebo v rámci preskúmania včasnosti podania
dovolania bude zisťovať reálnosť uplatnenia inštitútu náhradného doručenia aj inými
spôsobmi (napr. prostredníctvom vyjadrenia Slovenskej pošty, a. s., a podobne) a vo veci
bude ďalej postupovať s prihliadnutím na ich výsledok.
3. Sťažovateľ žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v sume
100 000 Sk, ktorého dôvodnosť a výšku v podstate odôvodnil skutkovými okolnosťami
a právnymi názormi uvedenými v sťažnosti.
Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo
slobody nie je už možné napraviť zrušením rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedením
do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, III. ÚS 331/04).
Vzhľadom na okolnosti uvedeného prípadu považoval ústavný súd za dostatočnú
a účinnú nápravu výrok ústavného súdu deklarujúci porušenie základného práva
sťažovateľa, ako aj následné zrušenie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým došlo
k porušeniu tohto základného práva, a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
4. Sťažovateľ žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorej
výšku vyčíslil právny zástupca sťažovateľa sumou 12 908 Sk.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti
uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Právny zástupca sťažovateľa v liste doručenom ústavnému súdu 13. júna 2006
vyčíslil trovy právneho zastúpenia v sume 12 908 Sk (tri úkony právnej služby vykonané
v roku 2005 – príprava a prevzatie zastúpenia, prvá porada s klientom, podanie ústavnej
sťažnosti a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2006 – porada s klientom, vrátane
režijného paušálu za štyri úkony právnej služby, všetko zvýšené o 19 % daň z pridanej
hodnoty).
Podľa ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) základná
sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu
vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť
peniazmi.
Predmet konania – ochrana základných ľudských práv a slobôd – je v zásade
nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.
Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.
Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2004 bola
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk
a za prvý polrok 2005 bola táto priemerná mesačná mzda 16 381 Sk.
Podľa takto určených kritérií ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov
právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2005 (príprava
a prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a podanie ústavnej sťažnosti)
a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2006 (podanie z 9. júna 2006) v sume
7 732 Sk (2 x 2 501 Sk + 2 730 Sk).
Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ústavný súd priznal právnemu
zástupcovi sťažovateľa popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov
na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny
výpočtového základu za každý úkon právnej služby, čo predstavuje celkovo sumu 464 Sk
za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2005 a jeden úkon právnej služby vykonaný
v roku 2006 (2 x 150 Sk + 164 Sk).
Keďže právny zástupca sťažovateľa predložil ústavnému súdu osvedčenie
o registrácii pre daň z pridanej hodnoty, v súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia zvýšenú o 19 % daň
z pridanej hodnoty.
Na základe vyššie uvedeného a v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ústavný súd uložil najvyššiemu súdu zaplatiť trovy konania sťažovateľa
na účet jeho právneho zástupcu v sume 9 753 Sk (bod 3 výroku nálezu). Ústavný súd
zvyšnej časti návrhu na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa nevyhovel.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené
vo výroku tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2006