Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)I. ÚS 422/2016
PDF · 386.09 KB
No categories available
I. ÚS 422/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť a maloletej ,
obidve bytom , zastúpené advokátkou ,
advokátska kancelária, , vo veci namietaného porušenia ich základných
práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práv podľa čl. 3 a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach č. k. 8 CoP 183/2015-260 z 30. septembra 2015 v spojení s rozsudkom
Okresného súdu Košice - okolie č. k. 18 P 1/2013-184 z 9. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a maloletej o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. decembra 2015 doručená sťažnosť a maloletej
(ďalej aj „sťažovateľky“, „maloletá“ a „matka maloletej“), ktorou namietali
porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa
čl. 3 a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 8 CoP 183/2015-260 z 30. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 P 1/2013-184 z 9. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie okresného súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 18 P 1/2013-
184 z 9. marca 2015 rozhodol o úprave styku maloletej s jej otcom
, , tak, že oproti pôvodnému rozsudku
sp. zn. 13 P/186/2011 z 29. mája 2012, podľa ktorého otec maloletej sa mal právo s ňou
stretávať každú sobotu od 09.00 h do 19.00 h, rozšíril toto jeho právo, tak ako to je uvedené
vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia okresného súdu, a to napriek tomu, že matka
maloletej požadovala styk s otcom zakázať. Krajský súd rozsudkom č. k. 8 CoP 183/2015-
260 z 30. septembra 2015 zamietol matkou maloletej podané odvolanie proti rozsudku
okresného súdu č. k. 18 P 1/2013-184 z 9. marca 2015. V ostatnom podali sťažovateľky
na ústavnom súde sťažnosť.
3. Sťažovateľky v podanej sťažnosti v súhrne dôvodili, že „... majú za to, že
rozhodnutia súdu prvého stupňa a aj odvolacieho súdu nie sú z hľadiska preskúmateľnosti
presvedčivé a obe rozhodnutia sú ústavne nekonformné. Všeobecné súdy sa v odôvodnení
rozhodnutí nedostatočným spôsobom vysporiadali so skutočnosťami, ktoré vyplynuli
z dokazovania, a ktoré mali vplyv na rozhodnutie vo veci, pričom nesprávne - ústavne
nekonformným spôsobom, interpretovali vnútroštátne právne normy. Sťažovateľky majú za
to, že možnosť uplatňovať svoje argumenty pred súdom neznamená len to, aby každá strana
mala možnosť predložiť svoje stanovisko k prejednávanej veci, ale aj to, aby súd stanovisko
každej procesnej strany pozorne preštudoval, a aby bolo súdom vzaté pri rozhodovaní
do úvahy (a to bez ohľadu na to, či sa súd so stanoviskom strany sporu stotožní alebo nie).
Ako sťažovateľky vyššie uviedli, v rámci vykonaného dokazovania všeobecné súdy
neprihliadli na skutočnosti a dôkazy, ktoré sťažovateľka v rade 1. v rámci konania
predložila, a ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci. Najmä sa nevysporiadali
so zásadnými námietkami proti znaleckému posudku, k záverom, ktorého prihliadali pri
rozhodovaní vo veci samej. Podľa sťažovateliek je ústavne neudržateľné, aby súdy pri
svojom rozhodovaní prihliadali k dôkazu, u ktorého existujú dôvodné pochybnosti čo sa
týka jeho preskúmateľnosti. Je predsa v súlade s požiadavkou spravodlivosti, aby takýto
dôkaz bol preskúmateľný aj účastníkmi konania, aby z neho bolo zrejmé na základe čoho
znalec dospel k určitým odborným záverom, ktoré majú vplyv na rozhodovanie súdu vo veci
samej a zároveň musí byť nado všetku pochybnosť vylúčená svojvoľná interpretácia
vyšetrení znalcom. V danom prípade sa tak podľa sťažovateliek nestalo, znalecký posudok
neobsahoval vôbec informácie ako dospel znalec k určitým výsledkom, neobsahuje ani
prepis rozhovorov s účastníkmi konania, v snahe vyhnúť sa ďalším pochybnostiam je
namieste, aby okrem prepisu si znalec rozhovor s účastníkmi konania nahrával a v prípade
pochybností súdu túto nahrávku predložil. Nie je predsa možné, aby súdy prihliadali
na názor sťažovateľky v rade 2. ohľadne stretávania sa s otcom, bez toho, aby bolo
nadovšetku pochybnosť jasné, za akých okolností uvedený názor mala maloletá prezentovať,
či išlo o jej spontánne vyjadrenie, alebo išlo o odpoveď na otázku znalca, pričom by malo
byť zrejmé aj presné znenie tejto otázky, k čomu v danom prípade nedošlo. Všeobecné súdy
tieto námietky sťažovateľky v rade 1. bagatelizovali a len sucho konštatovali, že závery
znaleckého posudku považujú za relevantné a odborné. Dokonca pri svojom rozhodovaní
prihliadli na názor maloletej údajne prezentovaný pred znalcom, avšak podrobne sa
nezaoberali tým, do akej miery sa jednalo o slobodne prezentovaný názor maloletej. A aj
napriek vzniknutým pochybnostiam, ktoré znalec neodstránil ani počas jeho výpovede na
pojednávaní, pri svojom rozhodovaní vychádzali súdy prakticky len zo záverov namietaného
znaleckého posudku a údajného názoru maloletej, ktorý sa ani nesnažili verifikovať iným
spôsobom. Súd prvého stupňa ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol ako
nadbytočné a odvolací súd toto jeho rozhodnutie odobril. Sťažovateľky preto považujú
rozhodnutia všeobecných súdov za arbitrárne, nakoľko sa ich argumentáciou zaoberali len
v obmedzenom rozsahu. Vydaním arbitrárneho rozhodnutia všeobecnými súdmi, tak došlo
k porušeniu ich práva na spravodlivý proces, princípu rovnosti zbraní ako jedného
zo základných prvkov práva na spravodlivý proces a k znevýhodneniu sťažovateliek
v porovnaní s protistranou. Za daných okolností aj nevykonanie ďalších dôkazov, najmä
smerujúcich k zisteniu objektívneho názoru maloletej na úpravu styku s otcom, treba
považovať v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu (pozri napr. Nález ÚS SR
II. ÚS 97/2013) za porušenie práva na súdnu ochranu podľa ústavy ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. Sťažovateľky
namietajú, že vyvodené závery súdov sú podľa sťažovateliek z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a účinky týchto záverov mali za následok porušenie práv
sťažovateliek podľa vyššie citovaných medzinárodných dohovorov a Ústavy SR.“.
V ďalšom akcentovali to, že „... rozhodnutím súdu o úprave styku, došlo k zásahu
do ich práva na rodinný život podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR a článku 8 Európskeho
dohovoru“. Poukázali na to, že „... sťažovateľka v rade 1. nemá záujem brániť otcovi
v styku s maloletou sťažovateľkou v rade 2. Na základe odborných záverov viacerých
psychologičiek však mala obavu, že kontakt sťažovateľky v rade 2. s otcom bez odborného
dohľadu nie je v najlepšom záujme sťažovateľky v rade 2. a má negatívny dopad na jej
psychický vývoj. Sťažovateľka uvedené obavy prezentovala pred všeobecnými súdmi, no tie
ich bagatelizovali a bez zabezpečenia objektívnych dôkazov, ktoré by tieto obavy
sťažovateľky v rade 1. vyvrátili, úpravu styku dokonca rozšírili. Odvolávali sa pritom
na závery znaleckého posudku, ktorého odbornosť bola v konaní namietaná a tiež na údajne
vyslovený názor sťažovateľky v rade 2. pred znalcom, vyslovenie ktorého však bolo tiež
v konaní spochybňované. Navyše všeobecné súdy úplne odignorovali fakt, že aj znalec
v ním vypracovanom znaleckom posudku odporučil, aby sa nariadená úprava
styku priebežne vyhodnocovala a rodina bola pod odborným dohľadom, k zabezpečeniu
čoho zo strany súdu nedošlo.“. Prízvukovali aj to, že „Všeobecné súdy pri rozhodovaní
o právach a povinnostiach vo vzťahu k sťažovateľke v rade 2. vôbec nezohľadňovali násilie
zo strany jej otca voči jej matke sťažovateľke v rade 1., ktorého bola sťažovateľka v rade
2. svedkyňou a tiež sa bližšie nevenovali tomu, aký dopad malo uvedené násilné správanie
sa otca voči matke na vzťah sťažovateľky v rade 2. k otcovi, všeobecné súdy túto skutočnosť
v súdnych konaniach bagatelizovali a bližšie sa jej nevenovali. Namiesto toho prehadzovali
zodpovednosť na matku sťažovateľky v rade 2., aby povzbudzovala maloletú k budovaniu
vzťahu s otcom, pričom akosi opomenuli skutočnosť, že je to predovšetkým, v tomto prípade
otec, ktorý nesie hlavnú zodpovednosť za vybudovanie si vzťahu s dcérou.“.
V závere namietli aj prieťahový postup všeobecných súdov pri rozhodovaní v merite
veci a konštatovali, že súdne konanie „... trvalo od podania návrhu otca v júni 2012 až
do 30.9.2015, t.j. viac ako 3 roky, pričom sa jednalo o konanie vo veci úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletej osobe. Všeobecné súdy aj napriek tejto
skutočnosti nepostupovali v danej veci promptne a porušili tak právo sťažovateliek
na prerokovanie veci v primeranej lehote bez prieťahov tak ako je garantované v ústave
a vyššie uvedených medzinárodných dohovoroch. Všeobecné súdy rozhodovali vo veci viac
ako 3 roky, aj napriek tomu, že sa jednalo o konanie týkajúce sa úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu a kde bolo zrejmé, aj na základe
predložených dôkazov, že stretávanie sa s otcom má negatívny dopad na maloletú, a teda
bolo v záujme maloletej, aby súdy rozhodli vo veci bez prieťahov a čím skôr upravili výkon
rodičovských práv a povinností k maloletej.“.
4. Sťažovateľky na základe uvedeného ústavnému súdu navrhli, aby po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné ľudské práva a slobody sťažovateliek v rade 1. a 2. podľa čl. 19 ods. 2,
čl. 47 ods. 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ľudských práv
a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku 8, Dohovoru o ochrane základných
ľudských práv a slobôd a u sťažovateľky v rade 2. aj k porušeniu práv podľa článku 3 a 12
Dohovoru o právach dieťaťa postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach
8 CoP 183/2015 v konaní vedenom pod sp. zn. a Okresného súdu Košice-okolie v konaní
vedenom pod sp. zn. 18 P 1/2013 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.09.2015, sp. zn. 8 CoP 183/2015-
260 a rozsudok Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 09.03.2015, sp. zn. 18 P 1/2013-184
sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice-okolie sú povinní spoločne
a nerozdielne zaplatiť sťažovateľke v rade 1. finančné zadosťučinenie vo výške 2 500 Eur
(slovom: dvetisíc päťsto Eur) a sťažovateľke v rade 2. finančné zadosťučinenie vo výške
4 000 Eur (slovom, štyritisíc Eur) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu a nahradiť im trovy konania a trovy právneho zastúpenia na Ústavnom súde SR
v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.
II.A
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
7.1 Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní. Podľa čl. 48 ods. 2
ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov
a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
7.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru
každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia
a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva
zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti... ochrany práv a slobôd
iných.
7.3 Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa pri všetkých akciách týkajúcich sa
detí, či už podniknutých verejnými alebo súkromnými inštitúciami sociálnej starostlivosti,
súdmi, správnymi orgánmi alebo zákonodarnými zbormi, najlepšie záujmy dieťaťa musia
byť prvoradé.
Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty zmluvné strany sa zaväzujú
zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, ktorá je nevyhnutná pre jeho blaho, berúc
pritom do úvahy práva a povinnosti jeho rodičov, poručníkov alebo iných jednotlivcov
právne zaň zodpovedných a na tento účel musia prijať všetky príslušné legislatívne
a administratívne opatrenia.
Podľa čl. 3 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa štáty zmluvné strany musia
zabezpečiť, aby inštitúcie, služby a zariadenia, zodpovedné za starostlivosť alebo ochranu
detí, zodpovedali štandardom stanoveným príslušnými orgánmi predovšetkým v oblastiach
bezpečnosti, zdravia.
Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty zmluvné strany musia
zabezpečiť dieťaťu, ktoré je schopné si utvárať vlastné názory, právo ich vyjadrovať
slobodne vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho týkajú, pripisujúc názorom dieťaťa náležitú
váhu podľa jeho veku a zrelosti.
Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa na tento účel musí byť dieťaťu
predovšetkým poskytnutá možnosť byť vypočuté v akomkoľvek súdnom alebo
administratívnom konaní, ktoré sa ho týka buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu,
resp. príslušnej osoby, spôsobom zlučiteľným s procesnými pravidlami vnútroštátneho
práva.
8. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
9. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc
súdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto
interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.
K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu
a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé
prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A,
č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti
zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne.
10. Ústavný súd posudzoval namietané porušenie základných práv sťažovateliek
podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 8 dohovoru a podľa čl. 3 a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa vzhľadom na to,
že argumentácia sťažovateľky je v podstate rovnaká vo vzťahu ku všetkým označeným
článkom ústavy, dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa, k porušeniu ktorých malo dôjsť
rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP/183/2015-260 z 30. septembra 2015 v spojení
s rozsudkom okresného súdu č. k. 18 P 1/2013-184 z 9. marca 2015.
II. B
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím
okresného súdu
11. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,
že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať
sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv
pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
12. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu v právnej veci sťažovateliek,
ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu
bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo matka maloletej aj
využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II. C
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím krajského
súdu
13. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu
konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade,
že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou
ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to
ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
14. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
15. Krajský súd v rozsudku č. k. 8 CoP 183/2015-260 z 30. septembra 2015
v podstatnom uviedol:
«Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 cit. zák. ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd na základe odvolania matky dieťaťa preskúmal rozsudok súdu prvého
stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel
k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych
zákonných ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je
odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožňuje. Konajúci súd sa dôsledne vysporiadal s námietkami matky uplatnenými
v odvolaní, ktoré tvorili jej obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a matka
ani v priebehu odvolacieho konania neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali
za následok iné rozhodnutie o úprave styku otca s mal. . Odvolací súd dodáva, že
právo styku rodiča s dieťaťom je právom, ktoré vznikne tomu rodičovi, ktorému nie je dieťa
rozhodnutím súdu zverené do osobnej starostlivosti. Právo styku vychádza z Ústavy
Slovenskej republiky, keď v zmysle článku 41 ods. 4 Ústavy SR „starostlivosť o deti a ich
výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva
rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len
rozhodnutím súdu na základe zákona“. Právo styku vyplýva z viacerých ustanovení
Dohovoru o právach dieťaťa, kde je upravené v článku 7 ako právo dieťaťa poznať svojich
rodičov a právo na ich starostlivosť, v článku 8, ktorý zakotvuje právo dieťaťa na zachovaní
jeho rodinných zväzkov v súlade so zákonom a s vylúčením nezákonných zásahov, v článku
29 bod 1., podľa ktorého má výchova dieťaťa viesť k posilňovaniu úcty k rodičom dieťaťa,
ale najmä v článku 9 bod 3., podľa ktorého „štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,
uznávajú právo dieťaťa oddeleného od jedného alebo oboch rodičov udržiavať pravidelné
osobné kontakty s oboma rodičmi, iba že by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa“
a súvisiacom článku 18 bod 1., ktorý priznáva obom rodičom spoločnú zodpovednosť
za výchovu a vývoj dieťaťa. Vzájomná radosť rodiča a dieťaťa v blízkosti toho druhého je
základným prvkom rodinného života. Je chránené článkom 8 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorého vyplýva tiež pozitívny záväzok štátu
chrániť záujmy rodiny a prispievať aktívne k udržiavaniu a obnovovaniu rodinnoprávnych
väzieb. Vyhliadky na vytvorenie takýchto väzieb sa postupne znížia a napokon zaniknú, ak
biologickému rodičovi a dieťaťu nie je dovolené stýkať sa alebo len tak zriedka, že žiadne
prirodzené puto nemá nádej medzi nimi vzniknúť. Právo styku a zásady jeho správneho
výkonu sa premietajú do judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane
konštatoval, že , je v záujme dieťaťa, aby udržovalo rodinné zväzky s odlúčeným rodičom
a aby nebolo odtrhnuté od svojich koreňov a má právo na to, aby dostalo príležitosť
rozvíjať svoj vzťah ku každému z rodičov a prejaviť svoje city skutočne slobodne bez
akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany druhého rodiča“. Právo stretávania sa s dieťaťom
zaručuje oprávnenej osobe právo vidieť dieťa, právo na prístup k dieťaťu, právo určiť
miesto a spôsob trávenia času počas stretávania, právo výlučne výchovne na dieťa počas
tohto času pôsobiť a právo na náhradu za čas stretávania, ktorý sa nerealizoval z dôvodov,
ktoré nespočívali v osobe oprávneného. Pri úprave styku by mala byť zachovaná
proporcionalita rozloženia pri rešpektovaní rovnakých práv každého z rodičov a úprava
stretávania pod tento rozsah v prípade, ak má rodič záujem o stretávanie v normálnom
rozsahu t. j. 1/2 voľného času dieťaťa, je obmedzením stretávania a súd musí v rozhodnutí
odôvodniť, aký záujem dieťaťa ho viedol k obmedzujúcemu rozsudku. Ak je oprávnený
schopný sa o svoje dieťa riadne postarať po celú dobu stretávania a má na to vytvorené
všetky podmienky, potom niet žiadneho zákonného dôvodu na to, aby bol tento styk
akokoľvek obmedzovaný. Zásadne nemožno obmedzenie alebo zákaz styku vysloviť v
prípade, ak uvádzané dôvody vyplývajú zo vzťahu medzi rodičmi, a nie zo vzťahu medzi
rodičom a dieťaťom. Akékoľvek (aj oprávnené) výhrady jedného rodiča voči druhému
rodičovi, ktoré sa týkajú jeho postoja ako partnera, nemôžu byť dôvodom na zásah do styku
s dieťaťom. Takisto nemôže byť dôvodom na obmedzenie alebo zákaz styku len ničím
neodôvodnená nechuť dieťaťa, najmä vtedy, ak indície smerujú k zámernému pôsobeniu
preferenčného rodiča s cieľom vyvolať takéto správanie dieťaťa. Aj deti sú svojim rodičom
povinné úctou a rešpektom, a táto povinnosť nemôže bezdôvodne zaniknúť, a to ani
rešpektovaním všetkých práv dieťaťa. Ak teda súd nezistí také okolnosti v správaní
oprávneného rodiča, ktoré by, mohli viesť k zásahom do výkonu rodičovských práv a
povinností, nemôže byť odmietanie dieťaťa samé osebe dôvodom na obmedzenie alebo
zákaz styku. Práve naopak, v takomto prípade musí súd zvážiť širší záujem dieťaťa, ktorým
je naplnenie cieľov jeho riadnej výchovy a urobiť všetky kroky smerujúce k tomu, aby sa
eventuálne narušený vzťah medzi rodičom a dieťaťom obnovil, resp. prehĺbil. V prípade, ak
má súd za preukázané, že príčinou odmietania je správame preferenčného rodiča, potom by
súd mal bez návrhu riešiť postoj tohto rodiča a nariadiť mu odborné poradenstvo podľa §
37 ods. 2 písm. d/ Zákona o rodine. Súd je povinný poučiť preferenčného rodiča o
následkoch jeho pôsobenia na dieťa a ďalšie právne prostriedky, ktoré môže použiť, aby
zabezpečil pre dieťa riadne naplnenie jeho práv, vrátane zmeny zverenia podľa § 25 ods. 4
Zákona o rodine. Súd prvého stupňa správne rozhodol o potrebe zmeniť predchádzajúcu
úpravu styku otca s mal. a správne určil aj rozsah styku zodpovedajúci súčasným
potrebám maloletej a jej otca, ktorý v prípade ponechania styku v doterajšej podobe by bol
znevýhodňovaný a obmedzovaný v realizácii rodičovských práv a maloletá by bola
obmedzovaná v rozpore s jej záujmom pri rozvíjaní a prehlbovaní svojich väzieb k otcovi.
Práve naopak, širším záujmom dieťaťa, ako to vyplýva aj zo znaleckého posudku, je
naplnenie cieľov jeho riadnej výchovy a konajúci súd úpravou styku splnil svoju zákonnú
povinnosť urobiť všetko pre to, aby vzťah medzi otcom a dieťaťom sa prehĺbil, vrátiť dieťaťu
pocit citovej istoty narušený rozpadom pôvodnej rodiny a vytvoriť pocit spolupatričnosti,
istoty a bezpečia tak v rodine matky, ako aj otca. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku matky vo
vzťahu k znaleckému posudku , k záverom a hodnoteniu znaleckého
posudku ako dôkazného prostriedku zo strany súdu, odvolací súd konštatuje, že znalecký
posudok je len jedným z dôkazných prostriedkov (§ 125 O. s. p.), ktorý má rovnakú silu ako
ostatné dôkazy, nie je možné ho priorizovať, ale hodnotiť ho ako každý dôkaz podľa § 132
O. s. p. jednotlivo, ako aj v súvislosti s ďalšími vykonanými dôkazmi. Znalecké dokazovanie
možno nariadiť len na zistenie skutočností, na ktoré sú potrebné odborné znalosti. Na
druhej strane znalcovi zásadne nepatrí vyjadrovať názor na prejednávanú vec, prípadne
navrhovať úpravu pomerovo účastníkov konania. Súd v rámci hodnotenia dôkazov nie je
oprávnený posudzovať znalecký posudok z hľadiska odborných záverov, pretože k tomu
nemá požadované odborné znalosti, ale nemusí akceptovať závery znalca, ak tieto
nezodpovedajú skutkovým zisteniam, resp. sú v rozpore so zásadami logiky, prípade
prekračujú rámec odborného posúdenia. Odvolací súd zdôrazňuje, že záver znaleckého
posudku je logický a presvedčivý v častiach týkajúcich sa odbornej
analýzy vzájomných vzťahov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom navzájom. Závery
znaleckého posudku korešpondujú aj s ďalšími dôkazmi vykonanými vo veci a posudok
neobsahuje žiadne rozpory, ako sa domnieva matka, ale podáva vyčerpávajúce odpovede na
položené otázky a o jeho objektívnosti odvolací súd nemal pochybnosti a dodáva, že
znalecký posudok vzhľadom na priebeh a rozsah vyšetrení účastníkov konania (rodičov a
mal. ) má rozhodne vyššiu výpovednú hodnotu, ako správy psychológov, ktorými sa
navyše znalec vysporiadal. Odvolací súd tiež dodáva, že odporúčanie znalca o frekvencii
styku nemôžu byť bez ďalšieho podkladom pre rozhodnutie súdu, pretože hodnotenie
dôkazov a zodpovednosť za rozhodnutie má súd, nota bene súd nie je v tomto smere viazaný
závermi znalca o rozsahu a frekvencii styku rodiča s dieťaťom. Znalcom ( )
navrhovaný rozsah a frekvencia styku (okrem prázdnin a sviatkov) nespochybňuje
odbornosť znaleckého posudku a rozsudok súdu prvého stupňa o rozsahu styku len preto, že
na základe rozsiahleho dokazovania a komplexného posúdenia veci je čiastočne identický
s odporúčaním znalca, nečiní rozsudok nepreskúmateľným a nezákonným. Súd nie je ani
povinný prihliadnuť na odporúčanie znalca, ak by dokazovaním dospel k inému záveru
a navyše v tomto prípade je styk cez víkendy upravený v rozsahu, ktorý zodpovedá bežnej
súdnej praxi v obdobných prípadoch t. j. keď súd nezistí žiaden zákonný dôvod
pre obmedzenie styku. Pokiaľ matka namieta nedostatočné zistenie skutkového stavu veci,
odvolací súd konštatuje, že v priebehu konania na súde prvého stupňa boli nepochybne
zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie v merite veci. Odvolací
súd tiež poznamenáva, že je výlučne vecou konajúceho súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov
vykoná za predpokladu, že skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci zistil inými
dôkaznými prostriedkami (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd dospel k záveru, že nevznikla
potreba nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie v súlade s návrhom matky, pretože
skutkový stav zistený súdom prvého stupňa dovoľuje nepochybne záver a to bez potreby
ďalšieho dokazovania, že úprava styku otca s mal. upravený súdom prvého stupňa
je v záujme dieťaťa a zo zisteného skutkového stavu rovnako nepochybne vyplýva, že sú
splnené všetky zákonné podmienky pre tento rozsah úpravy styku otca s mal. a niet
žiadneho zákonného dôvodu na to, aby bol tento styk akokoľvek obmedzovaný. Vo vzťahu
k obavám matky, že maloletá vzhľadom na rozsah styku nebude pripravená do školy
a nebude navštevovať bohoslužby, odvolací súd poznamenáva, že právo styku zaručuje
otcovi tráviť s dieťaťom polovicu voľného času, čo zahrňuje právo dieťa vidieť, právo
na prístup k dieťaťu, právo určiť miesto a spôsob trávenia času, právo výlučne výchovne
na dieťa počas tohto času pôsobiť (ako to už bolo vyššie uvedené), preto sú výhrady matky
súvisiace s nevyhnutnosťou prípravy maloletej do školy a návštevou bohoslužby, so
zreteľom na túto úvahu irelevantné a navyše, obavy matky otec v priebehu konania na súde
prvého stupňa, ako aj vo vyjadrení k odvolaniu vyvrátil. Odvolací súd tiež konštatuje, že
právo otca podieľať sa na výchove maloletej je obmedzené už tým, že maloletá je zverená
do osobnej starostlivosti matky, preto vyhovieť odvolaciemu návrhu matky by
nezodpovedalo spravodlivému rozhodnutiu, naopak, styk otca s maloletou je nielen v
záujme maloletej, ale je nevyhnutné ho aj okamžite realizovať. Je nutné zdôrazniť, že matka
je povinná maloletú na styk pripraviť a svojím verbálnym a neverbálnym prejavom ju vo
vzťahu k otcovi podporovať, usmerňovať a organizovať program maloletej so zreteľom na
jej záujem stretávať sa s otcom, pretože ničím nepodložené výhrady voči otcovi dieťaťa
pôsobia na vzájomný vzťah otca a dieťaťa kontraproduktívne. Pretože súd prvého stupňa
pri rozhodovaní komplexne a správne zhodnotil okolnosti na strane otca (jeho pozitívny
a vrúcny vzťah k mal. , časové a hospodárske možnosti, rodinné a bytové pomery) aj
na strane maloletej (jej vek, povinnosti súvisiace s návštevou školy a tiež jej pozitívny vzťah
k otcovi) odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil a podľa ods. 2 cit. zák. ustanovenia doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody podľa § 219 ods. 2 O. s. p..»
16. Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) súd pri
rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody
rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom
a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové
potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a na schopnosti rodiča dohodnúť sa na
výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo
dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované
právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku
s obidvomi rodičmi. Podľa § 26 zákona o rodine ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez
návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu
o výkone rodičovských práv a povinností. Podľa § 28 ods. 2 zákona o rodine rodičovské
práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého
dieťaťa. Podľa § 43 ods. 1 zákona o rodine maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom
na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, má právo vyjadrovať
ho slobodne vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje
o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru
maloletého dieťaťa musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku
a rozumovej vyspelosti.
17. Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Ak rodičia žijú
v manželstve, predpokladá sa, že ich vykonávajú v zásade na základe vzájomnej dohody
a v záujme maloletého dieťaťa. Zákon o rodine úpravu výkonu rodičovských práv
a povinností v určitých špecifických situáciách rieši osobitne, čo nielen umožňuje čl. 51
ods. 1 ústavy, ale to aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu
rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1, § 24 ods. 2
zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne
o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa (IV. ÚS 367/08).
18. Pojem najlepší záujem dieťaťa, ktorý je použitý v čl. 3 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa, nie je v Dohovore o právach dieťaťa definovaný všeobecnými kritériami
ani vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam. Obsah tohto pojmu je možné interpretovať
z obsahu jednotlivých článkov vnímaných vo vzájomných súvislostiach v kontexte celého
dokumentu. V súlade s princípmi medzinárodného práva postupuje aj Európsky súd
pre ľudské práva pri interpretácii dohovoru, zvlášť ak ide o pravidlá týkajúce sa
medzinárodnej ochrany ľudských práv (napr. Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko, rozsudok
zo 6. 7. 2010, bod 131) a rovnaký prístup je vlastný aj ústavnému súdu pri konkrétnej
kontrole ústavnosti. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre (ibid., bod 135)
konštatuje, že existuje široký konsenzus, i v rámci medzinárodného práva, že vo všetkých
rozhodnutiach týkajúcich sa detí musia byť rozhodujúcim hľadiskom ich najlepšie záujmy.
Tento záujem sa podľa ESĽP skladá z dvoch zložiek. Na jednej strane vyžaduje udržiavanie
väzieb dieťaťa s jeho rodinou, okrem prípadov, keď sa konkrétna rodina preukáže ako
nevhodná. Z toho vyplýva, že rodinné väzby môžu byť pretrhnuté iba vo veľmi
výnimočných prípadoch a musí byť vykonané všetko v záujme zachovania osobných
vzťahov a ak je to vhodné, v záujme obnovy rodiny. Na druhej strane je v záujme dieťaťa,
aby bola jeho výchova zabezpečená v stabilnom prostredí a rodičom nemôže byť podľa čl. 8
dohovoru umožnené uplatňovať opatrenia, ktoré by mohli poškodiť zdravie alebo vývoj
dieťaťa (ibid., bod 136). Článok 8 dohovoru tak vyžaduje zo strany orgánov verejnej moci
rozhodovanie zachovávajúce rovnováhu medzi záujmami dieťaťa a záujmami rodičov,
osobitná pozornosť v tomto procese však musí byť venovaná najlepšiemu záujmu dieťaťa,
ktorý v závislosti na jeho povahe a význame môže prevážiť nad záujmami rodičov (Sahin
v. Nemecko, rozsudok z 8. 7. 2003, bod 66).
19. V týchto naznačených súvislostiach ústavný súd po oboznámení sa s obsahom
napadnutého rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci
interpretovali a aplikovali, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto
aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Podľa názoru ústavného
súdu krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom
reflektoval na sťažovateľkami prezentované tvrdenia, jeho úsudky a ním predostretý
skutkový stav, ku ktorému v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnil svoje
úvahy opierajúc sa o skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovania a z nich
odvodené právne závery, ku ktorým zaujal právne stanovisko aj v konfrontácii s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská
republika viazaná. Naopak, ústavnému súdu sa právne závery sťažovateliek o ústavnej
nonkonformnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu javia ako čisto subjektívne
a ovplyvnené len ich predstavou úspechu v predmetnej právnej veci, teda výsledkom, ktorý
by zodpovedal len ich predstavám. Ústavný súd sa teda z obsahu napadnutého rozhodnutia
krajského súdu presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu,
ktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto ohľade sťažovateľ dostal odpoveď na všetky
podstatné okolnosti jeho právnej veci, závery krajského súdu sú logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností veci a relevantných právnych noriem, k čomu krajský súd dospel
na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je
oprávnený ani povinný nahrádzať (I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).
20. Pokiaľ ide o námietku sťažovateliek týkajúcu sa potreby vykonania ďalšieho
znaleckého dokazovania, ako aj podrobnej analýzy znalcom
kladených otázok a v tejto súvislosti potrebou hlbšej dôkaznej analýzy jeho postupov
a záverov z nich vyplývajúcich, ústavný súd pripomína svoju judikatúru, podľa ktorej
súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkom konania
(I. ÚS 75/96, II. ÚS 153/03, IV. ÚS 178/2012). Procesný princíp voľného hodnotenia
dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy,
ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04,
IV. ÚS 178/2012). Európsky súd pre ľudské práva tiež uvádza, že čl. 6 ods. 1 dohovoru
zaručuje síce právo na spravodlivý proces, neupravuje však prípustnosť dôkazov alebo ich
hodnotenie (A. B. v Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu
judikatúru). Krajský súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil, na základe
ktorých skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že ďalšie
znalecké skúmanie znalcom z odboru psychológie považuje za rozporné so záujmami
maloletej a nepotrebné z hľadiska zistenia skutkového stavu potrebného na rozhodnutie
v merite veci. Preto ani odmietnutím ďalšieho navrhovaného znaleckého dokazovania
nemohlo byť porušené základné právo sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
21. Na podporu svojich záverov ústavný súd poukazuje aj na to, že súčasťou práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). Rovnako ESĽP judikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere
uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).
Judikatúra ESĽP však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu
vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi
na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska
c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06). Aj podľa judikatúry ústavného súdu
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
22. Ústavný súd teda uzatvára, že právne závery krajského súdu nie je možné
považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú
súvislosť medzi týmito napadnutým rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľkami
namietaným porušením označených práv. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu
vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne
napr. III. ÚS 117/09). Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie
o ďalších procesných návrhoch sťažovateliek (zrušenie napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto
sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
23. Vo vzťahu k porušeniu práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom všeobecných súdov pri rozhodnutí v merite ich
právnej veci (pozri bod 3 záver, pozn.) ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,
v zmysle ktorej k naplneniu uvedených práv dochádza až právoplatným rozhodnutím
štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty týkajúcej sa
svojich práv (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, II. ÚS 22/96, II. ÚS 48/96, I. ÚS 55/97,
I. ÚS 57/97, I. ÚS 92/97 a I. ÚS 10/98). Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je
aj názor (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 32/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 22/01, I. ÚS 29/02,
IV. ÚS 37/02, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04,
IV. ÚS 102/05), v zmysle ktorého sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci
(v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu
došla, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva/práv,
ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie
(II. ÚS 139/02). Inými slovami, ústavný súd poskytuje ochranu práv podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie
základného práva ešte trvalo, alebo k jeho porušeniu dochádza (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00,
I. ÚS 22/01, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Uvedený právny názor ústavného súdu je
akceptovaný aj judikatúrou ESĽP ( proti Slovenskej republike,
rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému
súdu, už nemôže dochádzať k porušovaniu označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť odmietne vychádzajúc pri tom
z účelu týchto práv, ktorých spoločným menovateľom je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (I. ÚS 145/03,
I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/05). Keďže konanie v merite právnej veci sťažovateliek
bolo v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už právoplatne skončené, rozhodol ústavný
súd o odmietnutí sťažnosti aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2016