Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 422/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť a maloletej ,

obidve bytom , zastúpené advokátkou ,

advokátska kancelária, , vo veci namietaného porušenia ich základných

práv podľa , , a Slovenskej

republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práv podľa čl. 3 a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach č. k. -260 z 30. septembra 2015 v spojení s rozsudkom

Okresného súdu Košice - okolie č. k. -184 z 9. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a maloletej o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. decembra 2015 doručená sťažnosť a maloletej

(ďalej aj „sťažovateľky“, „maloletá“ a „matka maloletej“), ktorou namietali

porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“), práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa

čl. 3 a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -260 z 30. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -184 z 9. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 18 P 1/2013-

184 z 9. marca 2015 rozhodol o úprave styku maloletej s jej otcom

, , tak, že oproti pôvodnému rozsudku

sp. zn. z 29. mája 2012, podľa ktorého otec maloletej sa mal právo s ňou

stretávať každú sobotu od 09.00 h do 19.00 h, rozšíril toto jeho právo, tak ako to je uvedené

vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia okresného súdu, a to napriek tomu, že matka

maloletej požadovala styk s otcom zakázať. Krajský súd rozsudkom č. k.

260 z 30. septembra 2015 zamietol matkou maloletej podané odvolanie proti rozsudku

okresného súdu č. k. -184 z 9. marca 2015. V ostatnom podali sťažovateľky

na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovateľky v podanej sťažnosti v súhrne dôvodili, že „... majú za to, že

rozhodnutia súdu prvého stupňa a aj odvolacieho súdu nie sú z hľadiska preskúmateľnosti

presvedčivé a obe rozhodnutia sú ústavne nekonformné. Všeobecné súdy sa v odôvodnení

rozhodnutí nedostatočným spôsobom vysporiadali so skutočnosťami, ktoré vyplynuli

z dokazovania, a ktoré mali vplyv na rozhodnutie vo veci, pričom nesprávne - ústavne

nekonformným spôsobom, interpretovali vnútroštátne právne normy. Sťažovateľky majú za

to, že možnosť uplatňovať svoje argumenty pred súdom neznamená len to, aby každá strana

mala možnosť predložiť svoje stanovisko k prejednávanej veci, ale aj to, aby súd stanovisko

každej procesnej strany pozorne preštudoval, a aby bolo súdom vzaté pri rozhodovaní

do úvahy (a to bez ohľadu na to, či sa súd so stanoviskom strany sporu stotožní alebo nie).

Ako sťažovateľky vyššie uviedli, v rámci vykonaného dokazovania všeobecné súdy

neprihliadli na skutočnosti a dôkazy, ktoré sťažovateľka v rade 1. v rámci konania

predložila, a ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci. Najmä sa nevysporiadali

so zásadnými námietkami proti znaleckému posudku, k záverom, ktorého prihliadali pri

rozhodovaní vo veci samej. Podľa sťažovateliek je ústavne neudržateľné, aby súdy pri

svojom rozhodovaní prihliadali k dôkazu, u ktorého existujú dôvodné pochybnosti čo sa

týka jeho preskúmateľnosti. Je predsa v súlade s požiadavkou spravodlivosti, aby takýto

dôkaz bol preskúmateľný aj účastníkmi konania, aby z neho bolo zrejmé na základe čoho

znalec dospel k určitým odborným záverom, ktoré majú vplyv na rozhodovanie súdu vo veci

samej a zároveň musí byť nado všetku pochybnosť vylúčená svojvoľná interpretácia

vyšetrení znalcom. V danom prípade sa tak podľa sťažovateliek nestalo, znalecký posudok

neobsahoval vôbec informácie ako dospel znalec k určitým výsledkom, neobsahuje ani

prepis rozhovorov s účastníkmi konania, v snahe vyhnúť sa ďalším pochybnostiam je

namieste, aby okrem prepisu si znalec rozhovor s účastníkmi konania nahrával a v prípade

pochybností súdu túto nahrávku predložil. Nie je predsa možné, aby súdy prihliadali

na názor sťažovateľky v rade 2. ohľadne stretávania sa s otcom, bez toho, aby bolo

nadovšetku pochybnosť jasné, za akých okolností uvedený názor mala maloletá prezentovať,

či išlo o jej spontánne vyjadrenie, alebo išlo o odpoveď na otázku znalca, pričom by malo

byť zrejmé aj presné znenie tejto otázky, k čomu v danom prípade nedošlo. Všeobecné súdy

tieto námietky sťažovateľky v rade 1. bagatelizovali a len sucho konštatovali, že závery

znaleckého posudku považujú za relevantné a odborné. Dokonca pri svojom rozhodovaní

prihliadli na názor maloletej údajne prezentovaný pred znalcom, avšak podrobne sa

nezaoberali tým, do akej miery sa jednalo o slobodne prezentovaný názor maloletej. A aj

napriek vzniknutým pochybnostiam, ktoré znalec neodstránil ani počas jeho výpovede na

pojednávaní, pri svojom rozhodovaní vychádzali súdy prakticky len zo záverov namietaného

znaleckého posudku a údajného názoru maloletej, ktorý sa ani nesnažili verifikovať iným

spôsobom. Súd prvého stupňa ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol ako

nadbytočné a odvolací súd toto jeho rozhodnutie odobril. Sťažovateľky preto považujú

rozhodnutia všeobecných súdov za arbitrárne, nakoľko sa ich argumentáciou zaoberali len

v obmedzenom rozsahu. Vydaním arbitrárneho rozhodnutia všeobecnými súdmi, tak došlo

k porušeniu ich práva na spravodlivý proces, princípu rovnosti zbraní ako jedného

zo základných prvkov práva na spravodlivý proces a k znevýhodneniu sťažovateliek

v porovnaní s protistranou. Za daných okolností aj nevykonanie ďalších dôkazov, najmä

smerujúcich k zisteniu objektívneho názoru maloletej na úpravu styku s otcom, treba

považovať v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu (pozri napr. Nález ÚS SR

) za porušenie práva na súdnu ochranu podľa ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. Sťažovateľky

namietajú, že vyvodené závery súdov sú podľa sťažovateliek z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a účinky týchto záverov mali za následok porušenie práv

sťažovateliek podľa vyššie citovaných medzinárodných dohovorov a SR.“.

V ďalšom akcentovali to, že „... rozhodnutím súdu o úprave styku, došlo k zásahu

do ich práva na rodinný život podľa článku 19 ods. 2 SR a článku 8 Európskeho

dohovoru“. Poukázali na to, že „... sťažovateľka v rade 1. nemá záujem brániť otcovi

v styku s maloletou sťažovateľkou v rade 2. Na základe odborných záverov viacerých

psychologičiek však mala obavu, že kontakt sťažovateľky v rade 2. s otcom bez odborného

dohľadu nie je v najlepšom záujme sťažovateľky v rade 2. a má negatívny dopad na jej

psychický vývoj. Sťažovateľka uvedené obavy prezentovala pred všeobecnými súdmi, no tie

ich bagatelizovali a bez zabezpečenia objektívnych dôkazov, ktoré by tieto obavy

sťažovateľky v rade 1. vyvrátili, úpravu styku dokonca rozšírili. Odvolávali sa pritom

na závery znaleckého posudku, ktorého odbornosť bola v konaní namietaná a tiež na údajne

vyslovený názor sťažovateľky v rade 2. pred znalcom, vyslovenie ktorého však bolo tiež

v konaní spochybňované. Navyše všeobecné súdy úplne odignorovali fakt, že aj znalec

v ním vypracovanom znaleckom posudku odporučil, aby sa nariadená úprava

styku priebežne vyhodnocovala a rodina bola pod odborným dohľadom, k zabezpečeniu

čoho zo strany súdu nedošlo.“. Prízvukovali aj to, že „Všeobecné súdy pri rozhodovaní

o právach a povinnostiach vo vzťahu k sťažovateľke v rade 2. vôbec nezohľadňovali násilie

zo strany jej otca voči jej matke sťažovateľke v rade 1., ktorého bola sťažovateľka v rade

2. svedkyňou a tiež sa bližšie nevenovali tomu, aký dopad malo uvedené násilné správanie

sa otca voči matke na vzťah sťažovateľky v rade 2. k otcovi, všeobecné súdy túto skutočnosť

v súdnych konaniach bagatelizovali a bližšie sa jej nevenovali. Namiesto toho prehadzovali

zodpovednosť na matku sťažovateľky v rade 2., aby povzbudzovala maloletú k budovaniu

vzťahu s otcom, pričom akosi opomenuli skutočnosť, že je to predovšetkým, v tomto prípade

otec, ktorý nesie hlavnú zodpovednosť za vybudovanie si vzťahu s dcérou.“.

V závere namietli aj prieťahový postup všeobecných súdov pri rozhodovaní v merite

veci a konštatovali, že súdne konanie „... trvalo od podania návrhu otca v júni 2012 až

do 30.9.2015, t.j. viac ako 3 roky, pričom sa jednalo o konanie vo veci úpravy výkonu

rodičovských práv a povinností k maloletej osobe. Všeobecné súdy aj napriek tejto

skutočnosti nepostupovali v danej veci promptne a porušili tak právo sťažovateliek

na prerokovanie veci v primeranej lehote bez prieťahov tak ako je garantované v ústave

a vyššie uvedených medzinárodných dohovoroch. Všeobecné súdy rozhodovali vo veci viac

ako 3 roky, aj napriek tomu, že sa jednalo o konanie týkajúce sa úpravy výkonu

rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu a kde bolo zrejmé, aj na základe

predložených dôkazov, že stretávanie sa s otcom má negatívny dopad na maloletú, a teda

bolo v záujme maloletej, aby súdy rozhodli vo veci bez prieťahov a čím skôr upravili výkon

rodičovských práv a povinností k maloletej.“.

4. Sťažovateľky na základe uvedeného ústavnému súdu navrhli, aby po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné ľudské práva a slobody sťažovateliek v rade 1. a 2. podľa čl. 19 ods. 2,

, a a ľudských práv

a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku 8, Dohovoru o ochrane základných

ľudských práv a slobôd a u sťažovateľky v rade 2. aj k porušeniu práv podľa článku 3 a 12

Dohovoru o právach dieťaťa postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach

v konaní vedenom pod sp. zn. a Okresného súdu Košice-okolie v konaní

vedenom pod sp. zn. porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.09.2015, sp. zn.

260 a rozsudok Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 09.03.2015, sp. zn. -184

sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice-okolie sú povinní spoločne

a nerozdielne zaplatiť sťažovateľke v rade 1. finančné zadosťučinenie vo výške 2 500 Eur

(slovom: dvetisíc päťsto Eur) a sťažovateľke v rade 2. finančné zadosťučinenie vo výške

4 000 Eur (slovom, štyritisíc Eur) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu a nahradiť im trovy konania a trovy právneho zastúpenia na Ústavnom súde SR

v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.A

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

7.1 Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života. Podľa každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní rovní. Podľa

každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov

a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

7.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru

každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia

a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti... ochrany práv a slobôd

iných.

7.3 Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa pri všetkých akciách týkajúcich sa

detí, či už podniknutých verejnými alebo súkromnými inštitúciami sociálnej starostlivosti,

súdmi, správnymi orgánmi alebo zákonodarnými zbormi, najlepšie záujmy dieťaťa musia

byť prvoradé.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty zmluvné strany sa zaväzujú

zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, ktorá je nevyhnutná pre jeho blaho, berúc

pritom do úvahy práva a povinnosti jeho rodičov, poručníkov alebo iných jednotlivcov

právne zaň zodpovedných a na tento účel musia prijať všetky príslušné legislatívne

a administratívne opatrenia.

Podľa čl. 3 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa štáty zmluvné strany musia

zabezpečiť, aby inštitúcie, služby a zariadenia, zodpovedné za starostlivosť alebo ochranu

detí, zodpovedali štandardom stanoveným príslušnými orgánmi predovšetkým v oblastiach

bezpečnosti, zdravia.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty zmluvné strany musia

zabezpečiť dieťaťu, ktoré je schopné si utvárať vlastné názory, právo ich vyjadrovať

slobodne vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho týkajú, pripisujúc názorom dieťaťa náležitú

váhu podľa jeho veku a zrelosti.

Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa na tento účel musí byť dieťaťu

predovšetkým poskytnutá možnosť byť vypočuté v akomkoľvek súdnom alebo

administratívnom konaní, ktoré sa ho týka buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu,

resp. príslušnej osoby, spôsobom zlučiteľným s procesnými pravidlami vnútroštátneho

práva.

8. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (, ). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

9. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc

súdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto

interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.

K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu

a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé

prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A,

č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti

zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

10. Ústavný súd posudzoval namietané porušenie základných práv sťažovateliek

podľa , , a , práv podľa

a čl. 8 dohovoru a podľa čl. 3 a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa vzhľadom na to,

že argumentácia sťažovateľky je v podstate rovnaká vo vzťahu ku všetkým označeným

článkom , dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa, k porušeniu ktorých malo dôjsť

rozsudkom krajského súdu č. k. -260 z 30. septembra 2015 v spojení

s rozsudkom okresného súdu č. k. -184 z 9. marca 2015.

II. B

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím

okresného súdu

11. V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,

že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať

sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv

pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (, , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

12. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu v právnej veci sťažovateliek,

ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu

bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo matka maloletej aj

využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu podľa .

II. C

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím krajského

súdu

13. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (, , ). Právomoc ústavného súdu

konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade,

že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou

ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to

ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

14. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

15. Krajský súd v rozsudku č. k. -260 z 30. septembra 2015

v podstatnom uviedol:

«Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Podľa ods. 2 cit. zák. ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd na základe odvolania matky dieťaťa preskúmal rozsudok súdu prvého

stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa bez

nariadenia pojednávania podľa v spojení s a dospel

k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych

zákonných ustanovení Zákona o rodine, v súlade s vyhodnotil každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal

na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je

odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu

stotožňuje. Konajúci súd sa dôsledne vysporiadal s námietkami matky uplatnenými

v odvolaní, ktoré tvorili jej obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a matka

ani v priebehu odvolacieho konania neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali

za následok iné rozhodnutie o úprave styku otca s mal. . Odvolací súd dodáva, že

právo styku rodiča s dieťaťom je právom, ktoré vznikne tomu rodičovi, ktorému nie je dieťa

rozhodnutím súdu zverené do osobnej starostlivosti. Právo styku vychádza z

Slovenskej republiky, keď v zmysle článku 41 ods. 4 SR „starostlivosť o deti a ich

výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva

rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len

rozhodnutím súdu na základe zákona“. Právo styku vyplýva z viacerých ustanovení

Dohovoru o právach dieťaťa, kde je upravené v článku 7 ako právo dieťaťa poznať svojich

rodičov a právo na ich starostlivosť, v článku 8, ktorý zakotvuje právo dieťaťa na zachovaní

jeho rodinných zväzkov v súlade so zákonom a s vylúčením nezákonných zásahov, v článku

29 bod 1., podľa ktorého má výchova dieťaťa viesť k posilňovaniu úcty k rodičom dieťaťa,

ale najmä v článku 9 bod 3., podľa ktorého „štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,

uznávajú právo dieťaťa oddeleného od jedného alebo oboch rodičov udržiavať pravidelné

osobné kontakty s oboma rodičmi, iba že by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa“

a súvisiacom článku 18 bod 1., ktorý priznáva obom rodičom spoločnú zodpovednosť

za výchovu a vývoj dieťaťa. Vzájomná radosť rodiča a dieťaťa v blízkosti toho druhého je

základným prvkom rodinného života. Je chránené článkom 8 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorého vyplýva tiež pozitívny záväzok štátu

chrániť záujmy rodiny a prispievať aktívne k udržiavaniu a obnovovaniu rodinnoprávnych

väzieb. Vyhliadky na vytvorenie takýchto väzieb sa postupne znížia a napokon zaniknú, ak

biologickému rodičovi a dieťaťu nie je dovolené stýkať sa alebo len tak zriedka, že žiadne

prirodzené puto nemá nádej medzi nimi vzniknúť. Právo styku a zásady jeho správneho

výkonu sa premietajú do judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane

konštatoval, že , je v záujme dieťaťa, aby udržovalo rodinné zväzky s odlúčeným rodičom

a aby nebolo odtrhnuté od svojich koreňov a má právo na to, aby dostalo príležitosť

rozvíjať svoj vzťah ku každému z rodičov a prejaviť svoje city skutočne slobodne bez

akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany druhého rodiča“. Právo stretávania sa s dieťaťom

zaručuje oprávnenej osobe právo vidieť dieťa, právo na prístup k dieťaťu, právo určiť

miesto a spôsob trávenia času počas stretávania, právo výlučne výchovne na dieťa počas

tohto času pôsobiť a právo na náhradu za čas stretávania, ktorý sa nerealizoval z dôvodov,

ktoré nespočívali v osobe oprávneného. Pri úprave styku by mala byť zachovaná

proporcionalita rozloženia pri rešpektovaní rovnakých práv každého z rodičov a úprava

stretávania pod tento rozsah v prípade, ak má rodič záujem o stretávanie v normálnom

rozsahu t. j. 1/2 voľného času dieťaťa, je obmedzením stretávania a súd musí v rozhodnutí

odôvodniť, aký záujem dieťaťa ho viedol k obmedzujúcemu rozsudku. Ak je oprávnený

schopný sa o svoje dieťa riadne postarať po celú dobu stretávania a má na to vytvorené

všetky podmienky, potom niet žiadneho zákonného dôvodu na to, aby bol tento styk

akokoľvek obmedzovaný. Zásadne nemožno obmedzenie alebo zákaz styku vysloviť v

prípade, ak uvádzané dôvody vyplývajú zo vzťahu medzi rodičmi, a nie zo vzťahu medzi

rodičom a dieťaťom. Akékoľvek (aj oprávnené) výhrady jedného rodiča voči druhému

rodičovi, ktoré sa týkajú jeho postoja ako partnera, nemôžu byť dôvodom na zásah do styku

s dieťaťom. Takisto nemôže byť dôvodom na obmedzenie alebo zákaz styku len ničím

neodôvodnená nechuť dieťaťa, najmä vtedy, ak indície smerujú k zámernému pôsobeniu

preferenčného rodiča s cieľom vyvolať takéto správanie dieťaťa. Aj deti sú svojim rodičom

povinné úctou a rešpektom, a táto povinnosť nemôže bezdôvodne zaniknúť, a to ani

rešpektovaním všetkých práv dieťaťa. Ak teda súd nezistí také okolnosti v správaní

oprávneného rodiča, ktoré by, mohli viesť k zásahom do výkonu rodičovských práv a

povinností, nemôže byť odmietanie dieťaťa samé osebe dôvodom na obmedzenie alebo

zákaz styku. Práve naopak, v takomto prípade musí súd zvážiť širší záujem dieťaťa, ktorým

je naplnenie cieľov jeho riadnej výchovy a urobiť všetky kroky smerujúce k tomu, aby sa

eventuálne narušený vzťah medzi rodičom a dieťaťom obnovil, resp. prehĺbil. V prípade, ak

má súd za preukázané, že príčinou odmietania je správame preferenčného rodiča, potom by

súd mal bez návrhu riešiť postoj tohto rodiča a nariadiť mu odborné poradenstvo podľa §

37 ods. 2 písm. d/ Zákona o rodine. Súd je povinný poučiť preferenčného rodiča o

následkoch jeho pôsobenia na dieťa a ďalšie právne prostriedky, ktoré môže použiť, aby

zabezpečil pre dieťa riadne naplnenie jeho práv, vrátane zmeny zverenia podľa § 25 ods. 4

Zákona o rodine. Súd prvého stupňa správne rozhodol o potrebe zmeniť predchádzajúcu

úpravu styku otca s mal. a správne určil aj rozsah styku zodpovedajúci súčasným

potrebám maloletej a jej otca, ktorý v prípade ponechania styku v doterajšej podobe by bol

znevýhodňovaný a obmedzovaný v realizácii rodičovských práv a maloletá by bola

obmedzovaná v rozpore s jej záujmom pri rozvíjaní a prehlbovaní svojich väzieb k otcovi.

Práve naopak, širším záujmom dieťaťa, ako to vyplýva aj zo znaleckého posudku, je

naplnenie cieľov jeho riadnej výchovy a konajúci súd úpravou styku splnil svoju zákonnú

povinnosť urobiť všetko pre to, aby vzťah medzi otcom a dieťaťom sa prehĺbil, vrátiť dieťaťu

pocit citovej istoty narušený rozpadom pôvodnej rodiny a vytvoriť pocit spolupatričnosti,

istoty a bezpečia tak v rodine matky, ako aj otca. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku matky vo

vzťahu k znaleckému posudku , k záverom a hodnoteniu znaleckého

posudku ako dôkazného prostriedku zo strany súdu, odvolací súd konštatuje, že znalecký

posudok je len jedným z dôkazných prostriedkov ( ), ktorý má rovnakú silu ako

ostatné dôkazy, nie je možné ho priorizovať, ale hodnotiť ho ako každý dôkaz podľa § 132

jednotlivo, ako aj v súvislosti s ďalšími vykonanými dôkazmi. Znalecké dokazovanie

možno nariadiť len na zistenie skutočností, na ktoré sú potrebné odborné znalosti. Na

druhej strane znalcovi zásadne nepatrí vyjadrovať názor na prejednávanú vec, prípadne

navrhovať úpravu pomerovo účastníkov konania. Súd v rámci hodnotenia dôkazov nie je

oprávnený posudzovať znalecký posudok z hľadiska odborných záverov, pretože k tomu

nemá požadované odborné znalosti, ale nemusí akceptovať závery znalca, ak tieto

nezodpovedajú skutkovým zisteniam, resp. sú v rozpore so zásadami logiky, prípade

prekračujú rámec odborného posúdenia. Odvolací súd zdôrazňuje, že záver znaleckého

posudku je logický a presvedčivý v častiach týkajúcich sa odbornej

analýzy vzájomných vzťahov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom navzájom. Závery

znaleckého posudku korešpondujú aj s ďalšími dôkazmi vykonanými vo veci a posudok

neobsahuje žiadne rozpory, ako sa domnieva matka, ale podáva vyčerpávajúce odpovede na

položené otázky a o jeho objektívnosti odvolací súd nemal pochybnosti a dodáva, že

znalecký posudok vzhľadom na priebeh a rozsah vyšetrení účastníkov konania (rodičov a

mal. ) má rozhodne vyššiu výpovednú hodnotu, ako správy psychológov, ktorými sa

navyše znalec vysporiadal. Odvolací súd tiež dodáva, že odporúčanie znalca o frekvencii

styku nemôžu byť bez ďalšieho podkladom pre rozhodnutie súdu, pretože hodnotenie

dôkazov a zodpovednosť za rozhodnutie má súd, nota bene súd nie je v tomto smere viazaný

závermi znalca o rozsahu a frekvencii styku rodiča s dieťaťom. Znalcom ( )

navrhovaný rozsah a frekvencia styku (okrem prázdnin a sviatkov) nespochybňuje

odbornosť znaleckého posudku a rozsudok súdu prvého stupňa o rozsahu styku len preto, že

na základe rozsiahleho dokazovania a komplexného posúdenia veci je čiastočne identický

s odporúčaním znalca, nečiní rozsudok nepreskúmateľným a nezákonným. Súd nie je ani

povinný prihliadnuť na odporúčanie znalca, ak by dokazovaním dospel k inému záveru

a navyše v tomto prípade je styk cez víkendy upravený v rozsahu, ktorý zodpovedá bežnej

súdnej praxi v obdobných prípadoch t. j. keď súd nezistí žiaden zákonný dôvod

pre obmedzenie styku. Pokiaľ matka namieta nedostatočné zistenie skutkového stavu veci,

odvolací súd konštatuje, že v priebehu konania na súde prvého stupňa boli nepochybne

zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie v merite veci. Odvolací

súd tiež poznamenáva, že je výlučne vecou konajúceho súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov

vykoná za predpokladu, že skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci zistil inými

dôkaznými prostriedkami ( ). Odvolací súd dospel k záveru, že nevznikla

potreba nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie v súlade s návrhom matky, pretože

skutkový stav zistený súdom prvého stupňa dovoľuje nepochybne záver a to bez potreby

ďalšieho dokazovania, že úprava styku otca s mal. upravený súdom prvého stupňa

je v záujme dieťaťa a zo zisteného skutkového stavu rovnako nepochybne vyplýva, že sú

splnené všetky zákonné podmienky pre tento rozsah úpravy styku otca s mal. a niet

žiadneho zákonného dôvodu na to, aby bol tento styk akokoľvek obmedzovaný. Vo vzťahu

k obavám matky, že maloletá vzhľadom na rozsah styku nebude pripravená do školy

a nebude navštevovať bohoslužby, odvolací súd poznamenáva, že právo styku zaručuje

otcovi tráviť s dieťaťom polovicu voľného času, čo zahrňuje právo dieťa vidieť, právo

na prístup k dieťaťu, právo určiť miesto a spôsob trávenia času, právo výlučne výchovne

na dieťa počas tohto času pôsobiť (ako to už bolo vyššie uvedené), preto sú výhrady matky

súvisiace s nevyhnutnosťou prípravy maloletej do školy a návštevou bohoslužby, so

zreteľom na túto úvahu irelevantné a navyše, obavy matky otec v priebehu konania na súde

prvého stupňa, ako aj vo vyjadrení k odvolaniu vyvrátil. Odvolací súd tiež konštatuje, že

právo otca podieľať sa na výchove maloletej je obmedzené už tým, že maloletá je zverená

do osobnej starostlivosti matky, preto vyhovieť odvolaciemu návrhu matky by

nezodpovedalo spravodlivému rozhodnutiu, naopak, styk otca s maloletou je nielen v

záujme maloletej, ale je nevyhnutné ho aj okamžite realizovať. Je nutné zdôrazniť, že matka

je povinná maloletú na styk pripraviť a svojím verbálnym a neverbálnym prejavom ju vo

vzťahu k otcovi podporovať, usmerňovať a organizovať program maloletej so zreteľom na

jej záujem stretávať sa s otcom, pretože ničím nepodložené výhrady voči otcovi dieťaťa

pôsobia na vzájomný vzťah otca a dieťaťa kontraproduktívne. Pretože súd prvého stupňa

pri rozhodovaní komplexne a správne zhodnotil okolnosti na strane otca (jeho pozitívny

a vrúcny vzťah k mal. , časové a hospodárske možnosti, rodinné a bytové pomery) aj

na strane maloletej (jej vek, povinnosti súvisiace s návštevou školy a tiež jej pozitívny vzťah

k otcovi) odvolací súd podľa napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdil a podľa ods. 2 cit. zák. ustanovenia doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody podľa .»

16. Podľa o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) súd pri

rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody

rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom

a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové

potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a na schopnosti rodiča dohodnúť sa na

výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo

dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované

právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku

s obidvomi rodičmi. Podľa § 26 zákona o rodine ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez

návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu

o výkone rodičovských práv a povinností. Podľa § 28 ods. 2 zákona o rodine rodičovské

práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého

dieťaťa. Podľa § 43 ods. 1 zákona o rodine maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom

na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, má právo vyjadrovať

ho slobodne vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje

o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru

maloletého dieťaťa musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku

a rozumovej vyspelosti.

17. Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Ak rodičia žijú

v manželstve, predpokladá sa, že ich vykonávajú v zásade na základe vzájomnej dohody

a v záujme maloletého dieťaťa. Zákon o rodine úpravu výkonu rodičovských práv

a povinností v určitých špecifických situáciách rieši osobitne, čo nielen umožňuje čl. 51

ods. 1 , ale to aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu

rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1, § 24 ods. 2

zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne

o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa ().

18. Pojem najlepší záujem dieťaťa, ktorý je použitý v čl. 3 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa, nie je v Dohovore o právach dieťaťa definovaný všeobecnými kritériami

ani vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam. Obsah tohto pojmu je možné interpretovať

z obsahu jednotlivých článkov vnímaných vo vzájomných súvislostiach v kontexte celého

dokumentu. V súlade s princípmi medzinárodného práva postupuje aj Európsky súd

pre ľudské práva pri interpretácii dohovoru, zvlášť ak ide o pravidlá týkajúce sa

medzinárodnej ochrany ľudských práv (napr. Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko, rozsudok

zo 6. 7. 2010, bod 131) a rovnaký prístup je vlastný aj ústavnému súdu pri konkrétnej

kontrole ústavnosti. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre (ibid., bod 135)

konštatuje, že existuje široký konsenzus, i v rámci medzinárodného práva, že vo všetkých

rozhodnutiach týkajúcich sa detí musia byť rozhodujúcim hľadiskom ich najlepšie záujmy.

Tento záujem sa podľa ESĽP skladá z dvoch zložiek. Na jednej strane vyžaduje udržiavanie

väzieb dieťaťa s jeho rodinou, okrem prípadov, keď sa konkrétna rodina preukáže ako

nevhodná. Z toho vyplýva, že rodinné väzby môžu byť pretrhnuté iba vo veľmi

výnimočných prípadoch a musí byť vykonané všetko v záujme zachovania osobných

vzťahov a ak je to vhodné, v záujme obnovy rodiny. Na druhej strane je v záujme dieťaťa,

aby bola jeho výchova zabezpečená v stabilnom prostredí a rodičom nemôže byť podľa čl. 8

dohovoru umožnené uplatňovať opatrenia, ktoré by mohli poškodiť zdravie alebo vývoj

dieťaťa (ibid., bod 136). Článok 8 dohovoru tak vyžaduje zo strany orgánov verejnej moci

rozhodovanie zachovávajúce rovnováhu medzi záujmami dieťaťa a záujmami rodičov,

osobitná pozornosť v tomto procese však musí byť venovaná najlepšiemu záujmu dieťaťa,

ktorý v závislosti na jeho povahe a význame môže prevážiť nad záujmami rodičov (Sahin

v. Nemecko, rozsudok z 8. 7. 2003, bod 66).

19. V týchto naznačených súvislostiach ústavný súd po oboznámení sa s obsahom

napadnutého rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci

interpretovali a aplikovali, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Podľa názoru ústavného

súdu krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom

reflektoval na sťažovateľkami prezentované tvrdenia, jeho úsudky a ním predostretý

skutkový stav, ku ktorému v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnil svoje

úvahy opierajúc sa o skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovania a z nich

odvodené právne závery, ku ktorým zaujal právne stanovisko aj v konfrontácii s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská

republika viazaná. Naopak, ústavnému súdu sa právne závery sťažovateliek o ústavnej

nonkonformnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu javia ako čisto subjektívne

a ovplyvnené len ich predstavou úspechu v predmetnej právnej veci, teda výsledkom, ktorý

by zodpovedal len ich predstavám. Ústavný súd sa teda z obsahu napadnutého rozhodnutia

krajského súdu presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu,

ktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto ohľade sťažovateľ dostal odpoveď na všetky

podstatné okolnosti jeho právnej veci, závery krajského súdu sú logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností veci a relevantných právnych noriem, k čomu krajský súd dospel

na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je

oprávnený ani povinný nahrádzať (, ).

20. Pokiaľ ide o námietku sťažovateliek týkajúcu sa potreby vykonania ďalšieho

znaleckého dokazovania, ako aj podrobnej analýzy znalcom

kladených otázok a v tejto súvislosti potrebou hlbšej dôkaznej analýzy jeho postupov

a záverov z nich vyplývajúcich, ústavný súd pripomína svoju judikatúru, podľa ktorej

súčasťou základného práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkom konania

(, , ). Procesný princíp voľného hodnotenia

dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy,

ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (, ,

). Európsky súd pre ľudské práva tiež uvádza, že čl. 6 ods. 1 dohovoru

zaručuje síce právo na spravodlivý proces, neupravuje však prípustnosť dôkazov alebo ich

hodnotenie (A. B. v Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu

judikatúru). Krajský súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil, na základe

ktorých skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že ďalšie

znalecké skúmanie znalcom z odboru psychológie považuje za rozporné so záujmami

maloletej a nepotrebné z hľadiska zistenia skutkového stavu potrebného na rozhodnutie

v merite veci. Preto ani odmietnutím ďalšieho navrhovaného znaleckého dokazovania

nemohlo byť porušené základné právo sťažovateliek podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

21. Na podporu svojich záverov ústavný súd poukazuje aj na to, že súčasťou práva

na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. ,

). Rovnako ESĽP judikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere

uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).

Judikatúra ESĽP však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu

vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi

na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska

c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ). Aj podľa judikatúry ústavného súdu

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

22. Ústavný súd teda uzatvára, že právne závery krajského súdu nie je možné

považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú

súvislosť medzi týmito napadnutým rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľkami

namietaným porušením označených práv. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu

vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (,

, , ), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne

napr. ). Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateliek (zrušenie napadnutých rozhodnutí

všeobecných súdov, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto

sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

23. Vo vzťahu k porušeniu práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom všeobecných súdov pri rozhodnutí v merite ich

právnej veci (pozri bod 3 záver, pozn.) ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

v zmysle ktorej k naplneniu uvedených práv dochádza až právoplatným rozhodnutím

štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty týkajúcej sa

svojich práv (, , , , ,

, a ). Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je

aj názor (, , , , , ,

, , , , , ,

), v zmysle ktorého sa ochrana základnému právu podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase

uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci

(v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu

došla, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva/práv,

ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie

(). Inými slovami, ústavný súd poskytuje ochranu práv podľa čl. 48 ods. 2

a podľa dohovoru len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie

základného práva ešte trvalo, alebo k jeho porušeniu dochádza (, ,

, , ). Uvedený právny názor ústavného súdu je

akceptovaný aj judikatúrou ESĽP ( proti Slovenskej republike,

rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému

súdu, už nemôže dochádzať k porušovaniu označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a podľa dohovoru, ústavný súd sťažnosť odmietne vychádzajúc pri tom

z účelu týchto práv, ktorých spoločným menovateľom je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (,

, , ). Keďže konanie v merite právnej veci sťažovateliek

bolo v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už právoplatne skončené, rozhodol ústavný

súd o odmietnutí sťažnosti aj v tejto jej časti podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2016